Stano prichádzal z odpoludňajšej smeny dosť neskoro... Opantaný únavou sadol na lavičku pod jabloňou. Bolo to jeho veľmi obľúbené miesto.

- Konečne sedím... to bola ale šichta! – vzdychol si v duchu... – Čo len budem robiť na druhý týždeň, veď začína celozávodná dovolenka... Mohol by som ísť niekde k vode... ale sám? To by bola nuda. Keby tu bol Marcel a tiež mal voľno... Určite by som ho prehovoril. Veď on má rád dobrodružstvá?

- Z práce, z práce? – z myšlienok ho vytrhol mužný hlas. Obzrel sa... spoza stromu vychádzal Marcel.

- Ahoj, ty si ma ale vyľakal... chceš aby ma tu natiahlo! – ohúril ho, ale mal aj radosť.

- Prepáč... na budúce budem ohľaduplnejší, - ospravedlnil sa mu a prisadol k nemu. Stano prikývol hlavou na súhlas. Chvíľu sedeli mĺkvo.

- Marcel... Vymenili si pohľady... – Máš nejaký program na budúci týždeň? – Priznám sa ti... ani sám neviem. Mám totiž voľno... – To je fantastické! Ja mám tiež voľno – vyhŕkol Stano. Mohli by sme vyraziť niekde k vode... Čo ty na to? – milo na neho pozrel.

- To nie je zlý nápad, kedy a kde vyrazíme? – zažiarili mu oči veľkou radosťou.

- Hoci hneď ráno... trebárs na Tušínske Jazero. Navrhol Stano.

- Nóó, môžeme... Dlho som tam nebol... a ako tam chceš ísť? – zvedavo na neho pozrel.

- Bicyklami... – Ty si snáď blázon! Šliapať tridsať kilometrov na bicykli? – No a čo... necelé dve hodiny cesty. – Pre koho ako... čo ak nebudem vládať? – vyhováral sa.

- Tak si oddýchneme... Súhlasím, ale... – Čo by si ešte chcel?! – zvraštil Stano výrazné obočie.

- Pôjdeme len my dvaja? – vymenili si pohľady.

- Koho chceš vziať so sebou? – hodil na neho výčitku.

- Zavolajme nejaké dievčatá, - navrhol.

- Poznáš nejaké, ktoré by šli na výlet s úplne cudzími chalanmi? A to ešte na celý týždeň? – vytkol mu.

Áno... moje susedky. Už od začiatku prázdnin sa zberajú na rekreáciu a nemôžu nájsť spoločníkov. Všetky ich spolužiačky sú už na prázdninách... – Aké dievčatká chceš vziať so sebou! – Stano zvýšil hlas.

- To nie sú dievčatká, ale slečny. Chodia totiž na vysokú školu! – vrátil mu výčitku.

- Sú aspoň pekné? – podpichol ho uštipačnou poznámkou.

- Ak súhlasíš, aby prišli... Zajtra ich uvidíš! – odpovedal trochu podráždene. Zmĺkli na chvíľu. Stano sa zamyslel, či súhlasiť s Marcelovým návrhom : „ Mal som dievča – nechalo ma. Mal som druhé – aj to ma nechalo. No, vyskúšať môžeme. Možno mi jedna z nich padne do oka... Čo som videl... Marcel je na dievčatá dobrý....“. Ukľudnil svoje myšlienky.

Marcel si predstavoval v duchu, aké by to bolo fantastické ležať vedľa Marieny na deke. Mariena bola jeho tajná láska. - Ach... vzdychol.

- Čo ti je také ťažké? – pýta sa ironicky.

- Ale, nič... Trochu som sa dal uniesť svojimi myšlienkami, - priznal s ostýchavosťou. – O koľkej sa stretneme? – zvedavo pozrel do Stanových sivomodrých očí.

- Naše stretnutie môžeme dohodnúť... trebárs na desiatu hodinu... tu pri lavičke. Vyhovuje ti čas? – ukázal prstom.

- Áno, ale... – Nezabudni priviesť dievčatá... Horím nedočkavosťou, - skočil mu do reči a nahodil úsmev na tenkých perách.

- Nezabudnem... prídeme, - Marcel pocítil pri srdci veľkú radosť.

„ Konečne... aspoň raz prijal môj návrh... A Mariena – moja láska, bude so mnou.“, - nahodil úsmev na hrubých silnečervených perách. Rozišli sa. – Zajtra o desiatej... aj s dievčatami... Nezabudni, - prerušil Marcelove myšlienky. – Dobre... prídeme, - zmizol za rohom bytovky.

Stano po príchode domov pocítil hlad. Zašiel do kuchyne, aby niečo zajedol. V obývačke zapol televízor . - Nič, len zrnenie... azda už prestali vysielať? – prebleslo mu hlavou. Zrak mu padol na nástenné hodiny. – Dvanásť päť? Fíha... to je už toľko? Znovu sme sa s Marcelom zakecali, - vyčítal si. Blížil sa k televízoru, že ho vypne, keď mu zrazu zmeravel prst na vypínači... Obrazovka dostala svoj jas. Spravil tri kroky späť. Z obrazovky na neho letela hviezdna obloha veľkou rýchlosťou.

- Čo je, čo sa deje? – vyľakalo ho to. Vôbec mu neprišlo na um, že to môže byť spojenie s planétou Zugrún. Srdce mu začalo zvierať – nevládal stáť na nohách. Keď sadol do kresla mal pocit bezradného pilota, ktorý stratil kontrolu nad svojim vesmírnym korábom. V ušiach mu neznesiteľne pískalo. Pod nohami strácal pevnú pôdu, ako keby lietal celou miestnosťou. Dýchal nepravidelne... Záhadná sila mu tlačila na prsia. V kresle sedel ako prikovaný. Nemohol pohnúť ani malíčkom. Obrovská modrá guľa mu padala priamo na hlavu. Silná svetlomodrá žiara napĺňala celú miestnosť... oslepila jeho sivomodré oči. Bol nútený prižmúriť viečka – hrozná páľava prenikala celou ich plochou. Napätie stupňovalo. Keď s námahou otvoril viečka začal lietať pestrofarebnou atmosférou. – Kde som to? – preletelo mu hlavou. Nepamätal minuloročné slová, čo hovoril Bad pred ich odchodom z planéty Zugrún. Rýchli tep srdca neznesiteľne šklbal uši – cítil ho až niekde v malom mozgu. Blúdil neznámym svetom... Jeho vystrašený pohľad lietal po okolí. Všetko mu pripadalo cudzie, i keď bol vo vlastnom byte. Steny nadobudli farbu žeravej ocele... splývali s pestrosťou atmosféry. Nábytok niekam zmizol. Odrazu uvidel vysokú bieli budovu... Zrak mu padol na vrchol. Tkveli sa tam veľké červené písmena – čítal : „RIADIACE CENTRUM PLANÉTY ZUGRÚN“. Odľahlo mu. Konečne si spomenul na slová Bada Darka a minuloročný výlet s Marcelom. Ocitol sa v príjemnom prostredí kancelárie... Bola úplne prázdna... – Kde je Bad? – znepokojilo ho to. Zočil záhadné tiene. Veľmi mu pripomínali ich pobyt na Zugrúne – cúvali od elipsovitých dverí Gamatunelu. Keď uvidel spätný chod Bioauta a spätný let kozmoplánu... napätie vyvrcholilo do krátkeho bezvedomia. Po prebratí z mdlôb... Pozerala na neho smutná Badova tvár z obrazovky. Jeho sivomodré oči prezrádzali, že na Zugrúne sa niečo deje.

- Ja ťa zdravím... Prepáč tú nezrovnalosť v spojení. Dnes sme prvý – krát použili k spojeniu Gamatunel... Preto si videl celú minulosť vášho pobytu u nás. Pôvodne sme chceli nadviazať spojenie s tebou reálnou cestou, ale pri každom spojení nám doň vstúpili darkónčania. Boli sme nútení spojenia prerušiť. Obyvatelia planéty Darkón sú agresívna a vojnochtivá civilizácia. Planéta Darkón obieha okolo slnka Alfa Kentaurus... Je veľmi preľudnená a preto hľadajú ďalšie planéty na ktorých by mohli vládnuť a navzájom obývať ich. Svojou prehnanou agresivitou a nezmyselnými vojnami dobyli už niekoľko stovák mierumilovných planét a zničili milióny ľudských životov. Dalo nám veľa práce, ako ich oblafnúť. Chceme varovať vašu Zem... Pred chvíľou sme zachytili správu, že chcú napadnúť planétu Zem, aby si ju podmanili a z vás urobili otrokov na ich nezmyselné pokusy, - v Badovom hlase bolo počuť určité obavy.

Stano nevládal prehltnúť slinu, tak mu zovrelo hrdlo.

- Našťastie Gamatunel nepoznajú, keby ho poznali... hrôza pomyslieť! – Bad postrehol v Stanových očiach úzkosť a strach... – Nemaj obavy, my sa budeme snažiť zachrániť vašu Zem... Zmariť ich nezmyselné plány. Od zachytenia správy pracujeme na tajnej zbrani. Pomocou jej ničivej sily zničíme planétu Darkón... Zlikvidujeme všetkých agresívnych a po moci túžiacich darkónčanov! Musíme priletieť na Zem skôr, aby sme darkón... Spojenie sa náhle prerušilo. Na obrazovke sa objavila neznáma, popolavá a studená tvár. So Stanom trhlo... – Nepodarí sa zugrúnčanom zachrániť vašu Zem. My si z vás urobíme otrokov a osídlime celú Zem! Budete vykonávať len naše príkazy a tým si podmaníme celý vesmír...

- Čo budete mať z toho, že si podmaníte celý vesmír? Nemáte v sebe ani štipku ľudskosti! Ste obyčajní tupci, úbožiaci, pokrytci a bezduché telá! – Stanova smelosť prerušila plechový hlas neznámeho... Prekvapila aj samotného Stana.

- Pozrimeže, aký smelý človiečik! Budeme najmocnejší! – znova zaznel plechový hlas neznámeho.

- Stoji tá vaša sila toľko ľudských životov?! To predsa nemá žiaden zmysel! – Ty pozemský červ, čo si to dovoľuješ! – neznámy vrieskal na Stana až sa jeho plechový hlas ozýval po celej izbe.

- Ste úbohí hlupáci! – nedal sa zastrašiť.

- Tá urážka ťa bude stáť život! Budeš prvou obeťou našej invázie! – vyhrážal sa mu fyzickou likvidáciou.

- Je to od vás milé, - odpovedal s kľudom a rozvahou. Nemal vôbec strach. Veril totiž zugrúnčanom, že prídu včas.

- Postupne zničíme všetke mierumilovné civilizácie... Medzi ne patria aj zugrúnčania! Objavili sme cestu, ktorou k vám priletíme za pár pozemských hodín! Planéta Darkón je od Zeme vzdialená tristo svetelných rokov! Zajtra už Zem bude naša! Už je neskoro varovať vašu planétu! K Zemi sa blíži niekoľko stovák kozmoplánov! Zatiaľ to stačí! – neznáma tvár zmizla.

Stano po týchto slovách sedel v kresle ako zmrazený. Nepostrehol, že spojenie s Badom sa obnovilo... – Aké to bolo prerušenie? – táto otázka Stana prebrala zo šoku.

- Prerušili nás darkónčania, - odpovedal s vystrašeným hlasom.

- To snáď nie?! – vyhŕkol.

- Ale áno... boli to darkónčania! K našej Zemi už vyslali niekoľko stovák kozmoplánov. Zajtra... vlastne už dnes, - zarazil sa... – Chcú začať svoju inváziu, - odpovedal skleslo.

- Je najvyšší čas, aby vyrazili aj naše kozmoplány! Nespomínali, ako dlho bude trvať ich let? – Bad nadvihol výrazné obočie.

- Vraj objavili rýchlejšiu cestu a na Zem priletia za pár pozemských hodín... – My musíme použiť na cestu Gamatunel, aby sme boli na Zemi skôr ako oni. Budem už končiť... Musím vydať príkazy na prípravu do boja... Ide do tuhého. Dovidenia a spi kľudne. Stretneme sa na Tušínskom Jazere, - zamával mu. Spojenie skončilo. Stano vypol televízor a šiel spať s úzkosťou pri srdci. Dlho nemohol zaspať, lebo hlavou mu hmýrili myšlienky : „Ako to vlastne bude v túto sobotu? Vyhrajú zugrúnčania, alebo darkónčania? Nebudú z nás ničivé a krvilačné beštie? Nebudeme bezduché telá? Prídu naši spojenci včas? “ A mnoho iných pochmúrnych myšlienok... V tom aj zaspal.

Stana prebudil krásny spev vtákov, ktorý bolo počuť od pootvorených balkónových dverí. Zdal sa mu o veľa krajší, ako predtým. Vyšiel na balkón. Azúrovo modrá obloha bez jediného mráčika vyzerala krajšia, než po iné roky.

- Prečo je taká jasná, ešte v živote som ju takú nevidel... Tá farba? – nešlo mu to do hlavy. Odišiel do kúpeľne celý skleslý... – Aj tá kúpeľňa je iná. Čo sa to vlastne deje? – nechápavo krúti hlavou. Prúdom studenej vody ovlažil ustarostenú tvár. V hlave mu vŕtalo čo sa vlastne dnes bude diať. Na spojenie s Badom si spomínal len matne. Zašiel do kuchyne aby niečo zajedol. Pozrel na nástenné hodiny... ručičky ukazovali osem hodín.

- Tiež vyzerajú ináč, ako si ich pamätám, čo sa vlastne deje?! Všetko je... Pocítil ostrú bolesť pod pravou lopatkou. Pred očami sa mu zahmlilo a na chvíľu stratil vedomie. Po prebratí z mdlôb... Odišiel do komory zbaliť červeno-čierny ruksak. Zarazil sa... – Mám ísť k vode, alebo nie? – pýta sa sám seba. – Ale keď som to sľúbil Marcelovi... sľuby sa majú plniť! Aké by to bolo... keby som neprišiel? Uvidíme... možno všetko dobre dopadne, - ukľudnil svoje myšlienky. Po vybratí bicykla odišiel na miesto stretnutia. Hodil zrak na náramkové hodinky. – Za desať minút desať. Už by tu mohol byť aj s dievčatami. Kde sú? – znepokojovalo ho to. Len čo doznela jeho myšlienka Marcel vyšiel spoza rohu bytovky, celý rozžiarený radosťou. Sprevádzali ho dve veľmi sympatické dievčatá odeté do bielo ružových minišiat. Obnažovali ich štíhle telá. Vánok sa pohrával s tenkými sukničkami.

- Ahoj... už sme tu. Dovoľ aby som vás zoznámil. Moje susedky... Po pravici stojí Viera a na ľavo stojí Mariena, - ukázal posunkom ruky.

Vysoká a štíhla Viera padla Stanovi hneď do oka. Na večerné spojenie s Badom úplne zabudol. Pri srdci pocítil niečo zvláštne. Premeral si Vieru od hlavy až po päty. Na dlhých, štíhlych a do hneda opálených nohách mala čierne vsúvačky. Jej dievčenskú a hladkú tvár zdobilo tenké obočie. Pod rovným nosom sa tkveli jemne ružové a tenké pery.

- To je ale krásavica... Hotová princezná z rozprávky. Nemýlil som sa v Marcelovi. Keby som vedel ako na ňu? Čo ja môžem neskúsený? – vraví si v duchu. Spamätal sa z očarenia.

- Teší ma... Stano, - podáva jej roztrasenú ruku, pričom z nej nespúšťal zrak. Jej sivomodré oči sa ligotali sťa zvončeky za rannej rosy. Podal ruku aj Mariene. Tiež bola veľmi pekná. Znovu si nenápadne premeral Vieru. Zarazil sa... – Ste dobre pripravení na cestu? Čaká nás ťažký deň, - zavelil.

- Áno, sme, - zaznelo zborovo. Stano nevnímal nič, len Vierin príjemný hlas.

- Tak teda môžeme vyraziť? – spýtal sa veľmi príjemným hlasom.

- Ja ho nepoznávam, čo je s ním? Včera mi malo navynadal, ale dnes? Nikdy nebol taký milý a ohľaduplný! Žeby kôli Viere? Určite, veď ju pomaly nezje očami. Ahá, už to mám... Láska na prvý pohľad. Som asi kapacita? – pochválil v duchu sám seba. Na hrubých silnečervených perách nahodil nenápadný úsmev. Vysadli na bicykle... Miesto stretnutia opustili o jedenástej hodine. Cesta na Tušínske Jazero viedla lipovou alejou. Vôňa posledných lipových kvetov napĺňala horúce letné ovzdušie. Viera sprevádzala Stana po ľavom boku.

- Ten Stano je ale fešák... tá výška a aký je pekný? S nim by som šla aj na kraj sveta. Odrazu sa zháčila... Len že či už nemá dievča? Nerada by som narušila ich vzťah... ale dúfam, že nemá. Keď si ma tak premeriaval. Určite by šiel na Tušínske Jazero s ňou, - vravela si v duchu. Stano sledoval Vierine ladné pohyby jej krehkého tela. Pri srdci cítil zvláštne teplo. Letný vánok sa pohrával s jej jemnými vlasmi sťa páperie siahajúcimi až po plecia. Ich tmavogaštanová farba splývala so vzdialenými horami. Sem – tam si Stano všimol Vierin dlhý krk. Keď prešli asi štvrtinu cesty... Marcel ostal stáť.

- Čo je, nevládzeš? – spýtala sa Viera ironicky a nahodila úsmev.

- Áno... nevládzem, - priznal zahanbene... – Včera si sľúbil... – Áno, viem, - prikývol Stano hlavou. – Prestávka, - vyhlásil. Bicykle poodstavovali na krajnicu vozovky a posadali pod košaté Lipy.

- Aká krásna vôňa... Sedela by som tu večnosť, - povzdychla Viera a oprela sa o mohutný kmeň. Stano ľahol na slnkom vyhriatu zem a do úst si vzal steblo trávy. Jeho pohľad bol zapretý do neznáma.

- Stano o čom premýšľaš? – Vierin príjemný hlas pošteklil jeho uši.

- Ale, len tak o práci, - nepriznal sa, že premýšľa o tom ako si ju získať.

- Trápi ťa niečo? – počul v jej hlase poľutovanie.

- Nie, nič ma netrápi, - odpovedal skleslo. Odrazu sa mu v pamäti premietlo včerajšie spojenie s Badom. Jeho kľudný pohľad vymenila úzkosť a strach. Očami lietal po celej oblohe.

- Čo je, prečo si taký nepokojný? – vystrašil Vieru.

- Ja neviem... To záhadné ticho ma desí! Niečo... ako ticho pred búrkou...

- Netáraj, veď na oblohe nieto ani mráčika, - pozrela hore. Oči jej oslepila Azúrovo modrá obloha.

- Máš pravdu... naozaj je tá farba divná... Ešte som takú oblohu nevidela... Čo to môže byť? – pozrela vyčítavo na Stana. Obavy pochytili aj ju.

- Od samého rána čo som vstal, všetko pripadá veľmi divné. Počas celej našej doterajšej cesty sme nevideli žiadne auto... – Áno... je to tak. Všimla som si toho. Naozaj je to divné, veď práve toho času je najväčšia špička dovolenkárov... – Aj tie farby mi pripadajú sýtejšie, ako zvyčajne, - dodal Stano a v tom okamihu zacítil ostrú bolesť pod lopatkou. Pred očami sa mu zahmlilo. Vtedy si spomenul na vyhrážku neznámeho. Krátka nevoľnosť pominula. O chvíľu to s nim trhlo.

- Čo je? – vykríkla prestrašená Viera. – Videli ste to aj vy? Tam na oblohe, - ukázal Stano prstom. Všetci pozreli na Západ. Záhadné teleso v tvare disku letelo priamo k nim. Stanovi zovrelo hrdlo a do mysle sa mu votreli slová : „ Budeš prvou obeťou... “. Tie slová ho desili. Necelých dvadsať metrov od nich pristál kozmoplán s lebkou na matnom, čierno-sivom povrchu. Nepostrehol ako si sadol. V očiach mali všetci strach.

- Už sú tu, je s nami koniec! Ale len jeden kozmoplán? Veď neznámy spomínal stovky kozmoplánov. Možno to bola len falošná správa... Chcel pravdepodobne zo mňa niečo vytiahnuť! – preletelo mu hlavou. Hodil zrak na oblohu... – Nikde nič, ale ako ma mohli nájsť? Videl ma len neznámy... nevedel predsa kam idem? Žeby to bol on a k tomu osobne? – hovoril si v duchu.

Mariena, Marcel a Viera sedeli ako prisatí s hrôzou v očiach. Z telesa vystúpili štyri osoby podobné človeku. Ich výška dosahovala dva metre. Tváre mali studené a zamračené popolavej farby. Okrúhle nadmerné hlavy pevne stáli na krátkom širokom krku. Oči, nos a ústa boli podobné pozemšťanom. Tela zahaľoval hrubý biely skafander.

- Čo s nami bude? – spýtala sa Viera priškrteným hlasom... – Nemaj obavy... zugrúnčania nás v tom nenechajú... čo aspoň dúfam.

- Aký zugrúnčania – nerozumiem ti? – nechápavo vrtela hlavou.

- Neskôr ti to vysvetlím... samozrejme, ak prežijeme, - milo na ňu pozrel. Mimozemšťania vyrazili priamo k Stanovi a Viere ťažkopádnymi krokmi. Viera na smrť vystrašená kŕčovito chytila Stanovu ruku a silne ju zovrela, až jej pobledli končeky prstov. Darkónčania ich obkolesili. Jeden z nich namieril laserovú zbraň na Stanove čelo. Hlaveň zbrane pripomínala moderný samopal z vedecko-fantastických filmov.

Vydesená Viera sa pritúlila k Stanovi. – Tak krátko ho poznám a mám o neho prísť? – pomyslela si so slzami v očiach.

- Prečo ťa chcú zabiť, veď si im nič neurobil? – pošeptala mu plačlivým hlasom do ucha. Stano nevnímal Vieru, ale vyčítal si v pamäti včerajšiu prehnanú smelosť. Stredobodom pozornosti darkónčanov bol len on... Marienu, Marcela a Vieru ignorovali, ako keby tam ani neboli. Marcel využil ich nepozornosť a opatrne sa k nim priplazil. Čakal vhodnú chvíľu prikrčený ako keď mačka striehne na myš. Stano pobádal jeho zámer... Dodalo mu to odvahy.

- Ty si spojenec zugrúnčanov! – zaznel plechový hlas.

- To ste asi na omyle! – odpovedal odvážne.

- Klameš, včera s tebou rozprával náš najvyšší! Ty si darkónčanov urážal a preto musíš zomrieť ako prvý pozemšťan! A teraz vstávaj! – Keď sa mi bude chcieť! – odvrkol. – Nepočul si jeho rozkaz! – prehovoril druhý z darkónčanov. – Mne nebude hoci kto rozkazovať, čo mám robiť! – zachoval studenú tvár. Stano pocítil na pravom spánku chladnú hlaveň laserovej zbrane. – Hovorím ti, vstávaj a nezahrávaj sa s našou trpezlivosťou! – Hoci ma aj zabijete... nevstanem! – odpovedal s kľudom a rozvahou. – Si smelý pozemšťan a bude ťa škoda... Nebojíš sa smrti? – oslovil ho darkónčan stojaci vľavo od neho. Viera sledovala ich rozhovor so strachom v očiach a obdivovala Stanovu smelosť.

- Nie, nebojím sa... mám svoju hrdosť! – nevystrašila ho ani blízkosť zbrane pri jeho hlave. Darkónčan stojaci pri Viere vytrhol mu ju z náručia. Jej výkrik do posiaľ kľudného Stana nahnal zlosť. Prudkým švihom vyskočil na rovné nohy darkónčanovi z očí do očí. Tiež mal výšku okolo dvoch metrov. Darkónčania nečakali takú reakciu pozemšťana... Trochu to s nimi trhlo. Len, len že sa Stano vyhol ružovému lúču, ktorý na neho vypálil jeden z vystrašených darkónčanov. Nazlostilo ho to ešte viac a dobre vytrénovanou nohou mu vykopol zbraň z ruky. Len čo dopadla na zem, Marcel po nej pohotovo skočil. Darkónčan stojací pred Stanom si toho všimol a ihneď po Marcelovi vypálil. Ružový lúč preletel tesne ponad jeho hlavu... Zasiahol zem neďaleko Marieniných nôh. Sama nevedela ako skočila do vyschnutého koryta potoka. Marcel hodil zrak za chrbát, či je Mariena v poriadku. Odľahlo mu. Ležala za Lipou celá roztrasená. Na mieste zásahu ostal spálený kráter o veľkosti futbalovej lopty. Vtedy vošla zlosť aj do Marcela. Vypálil na najbližšie stojaceho darkónčana. Zasiahnutá obeť zmizla nevedno kam. Darkónčan držiaci Vieru ju sotil na zem. Našťastie si to Stano všimol a včas ju zachytil... Tak že k zraneniu nedošlo. Darkónčan stojací pod Lipou, vypálil smerom na Stana. Ružový lúč ho tesne minul a zasiahol zem vpravo od Marieny. Bola nútená kryť si hlavu od padajúcej – vytrhnutej zeminy. Vypálil aj Marcel. Zasiahnutá obeť upustila zbraň z ruky. Stano šikovne usadil Vieru bledú ako stena a pohotovo skočil po upustenej zbrani. Mariena sa opatrne priplazila k na smrť vystrašenej Viere. Stojací darkónčan oproti nej namieril na ňu zbraň s úmyslom zabiť ju. Srdce jej zovrelo úzkosťou... Privrela viečka... – Teraz ma určite zabije? – preletelo jej hlavou. Stano si všimol ohrozenie Vierinho života a okamžite vypálil na nepriateľa. Ružový lúč ho zasiahol do chrbta, stihol však ešte vypáliť v páde, ale zasiahol iba mohutnú korunu Lipy. Mariena duchaprítomne stiahla Vieru za sebou. – Ďakujem ti Mery... Stiahla si ma v poslednej chvíli, ináč by som uhorela, - poďakovala so slzami v očiach. Ale to nebolo všetko... Posledný z darkónčanov na obe vypálil zo zbrane. Ružový lúč preletel ponad ich hlavy a zasiahol zem asi meter za nimi. Dievčatá museli kryť hlavy od padajúcej zeminy. Keď mu nevyšiel zámer zabiť ich dal sa na útek ku kozmoplánu. Stano zlikvidoval aj štvrtého.

- Uf, ale sme sa zapotili? Áno, zapotili, - prisvedčil Marcelovi. Dievčatá tiež opustili úkryt a unavené sadli pod Lipu. Vedľa nich dotlievali zbytky obhorených vetvy. Opreli sa o mohutný kmeň a chvíľu sedeli, aby ukľudnili svoje myšlienky a nepríjemné pocity.

Viera vstala a podišla k Stanovi. So slzami v očiach ho objala okolo pása a pritúlila k hrudi. – Som ti vďačná, že si mi zachránil život... Ako sa ti odvďačím? – pozrela mu do očí. Stano jej ukazovákom osušil slzy... – To nie ja... To Marcel... nebyť jeho mačacieho skoku, tak nemám zbraň s ktorou som zlikvidoval nepriateľa, - pochválil ho a podal mu ruku so slovami : „ Ďakujem, si ozajstný priateľ “, obdaroval ho milým úsmevom. – Ľudská povinnosť, - opätoval mu úsmev.

- Čo s tým telesom? – ukázal posunkom hlavy. – Zničíme ho, - navrhol Marcel. Vzali laserové zbrane a opatrne sa plížili ku kozmoplánu. Aké bolo ich prekvapenie... Z kozmoplánu vyšiel Cyborg. – Ešte jeden? – len čo to Stano dopovedal... museli k zemi. Ružový lúč preletel ponad ich hlavy a zasiahol Lipu pod ktorou sedeli dievčatá. Samé nevedeli, ako zaľahli späť do úkrytu. V kmeni ostala hlboká vypálená ryha. Všetci štyria boli šokovaní... Tento útok nečakali. Marcel znovu zamieril a stlačil spúšť... – Zásah, - nahodil úsmev. Stano pozrel za chrbát, či dievčatá sú v poriadku. Vydýchol si... ležali pod Lipou vo vyschnutom koryte potoka. Obaja opatrne vstali, že je už všetkému koniec. No, z telesa vyšiel ďalší Cyborg... Znovu museli k zemi. Ružový lúč zasiahol zem päť metrov pred nimi. Vytrhnutá zemina im padala na hlavy... Museli ich kryť. Vyčkali kým Cyborg príde bližšie. Teraz pre zmenu vypálil Stano... – Zásah, - preletelo mu hlavou. Chvíľu ležali na zemi a čakali čo bude ďalej. Po desiatich minútach napätého čakania sa začali plaziť opatrne k telesu. Vyšiel z neho ďalší Cyborg. Pomalým otáčaním hlavy sledoval okolie. Stano po desiatich metroch plazenia nadvihol hlavu. Cyborg postrehol narušenie okolia a pohotovo vypálil. Tesne ponad Stanovu hlavu preletel ružový lúč... Len – len, že nedostal priamy zásah. Pri rýchlom pohybe si trochu narazil nos. – Koľko ich tam ešte je?! – preletelo mu hlavou a založil protiútok. No, Cyborga tesne minul. Cyborg vypálil ďalšiu dávku. Ružový lúč zasiahol zem ledva dva metre za Stanovými nohami. Marcel vystihol chvíľku nepozornosti a vpálil mu to priamo do hrudníka, roztrhalo ho to na márne kúsky. Viera odvrátila zrak... nemohla totiž na také niečo pozerať. Marcel a Stano ešte chvíľku ležali na zemi... Priplazili sa k tesnej blízkosti ku kozmoplánu. Marcel opatrne nadvihol hlavu a nazrel do jeho útrob... – Môžeme vstať, tam už nikoho niet, - zavelil. Vstali zo zeme a namierili laserové zbrane na teleso. – Teraz, - upozornil. Dva rúžové lúče zničili kozmoplán. – No, máme to za sebou, - utrel Stano pot z čela. Mariena a Viera pozerali na celú operáciu z hrôzou v očiach.

Darkónčania čakali vhodnú chvíľu, kedy majú zahájiť svoj ozajstný boj. Postupne pristávali na zem ďalšie a ďalšie kozmoplány. Stano a Marcel si nevšimli, že sú obkľúčení. Venovali pozornosť zničenému kozmoplánu. Zavládlo podozrivé ticho... – To ticho ma desí! – spozornel. – Áno, je naozaj podozrivé, - pritákal mu Marcel. Neďaleko košatej Lipy pristál jeden z kozmoplánov.

- Stanóó, pomóóc! –záhadné ticho pretrhol Vierin výkrik. Jeden z darkónčanov Viere zakryl ústa. Obaja pozreli smerom k Lipe. Štyria darkónčania unášali bezradné pozemšťanky do jedného z kozmoplánov.

- Tie svine!!! – vyletelo zo Stanových úst. Pohľadom prešli po okolí... Neverili vlastným očiam. Boli obkľúčený kozmoplánmi. Odrazu museli k zemi... okolo nich začali lietať ružové lúče... – Kde ste... zugrúnčania! Veď si mi to sľúbil... Bad! – znervóznel. Marcel zbadal ako kozmoplány darkónčanov miznú... – Sme zachránení, - upokojil rozčúleného Stana. Hodil zrak na oblohu a pocítil veľkú úľavu okolo srdca. – Prišli v pravý čas, - vydýchol si. Telesá s veľkými žltými trojuholníkmi na povrchu vylietali zo zvláštnej žiary. Na oblohu pozrel aj Marcel. – Čo to môže byť... myslím tu žiaru? – pozrel na Stana zvedavým pohľadom a ukázal prstom na oblohu. – Neviem, možno to bude Gamatunel? Bad včera spomínal, že ho musia použiť... – O akom Badovi to hovoríš? – nevedel si Marcel spomenúť. Stano mu to nestihol vysvetliť, lebo neďaleko nich pristál jeden z kozmoplánov so žltým veľkým trojuholníkom na striebristom povrchu. Okolo celého telesa žiarila belasá ochranná clona... Odrážali sa od nej ružové lúče vylietajúce od darkónčanov. V stene kozmoplánu vznikol sedemhranný otvor a tunel cez ochrannú clonu. Obaja šikovne vbehli do vnútra. Marcel si konečne spomenul na minuloročný výlet. Ako náhle prekročili prah sedemhranný otvor zmizol. Oblohu zapĺňali ďalšie a ďalšie kozmoplány. Nastal tuhý boj medzi zugrúnčanmi a darkónčanmi. Celú oblohu pretínali zelené, ružové a červené lúče.

Po vstupe do riadiacej kabíny ich Bad usadil do vysokých čiernych kresiel. Stano s Marcelom nespúšťali oči z veľkej obrazovky. Mali strach o dievčatá. – Stano... prečo si nám nedôveroval? Myslíš, žeby sme vás v tom nechali? – vymenili si pohľady. – Prepáčte, bol som nervózny a mal obavy o dievčatá, - odpovedal zahanbene a sklopil zrak.

- Viem ťa pochopiť. Mal si strach hlavne o Vieru, lebo ju miluješ, - usmial sa na neho. Stanovi vystúpila červeň do tváre... – Áno, mám ju rád... hneď pri prvom stretnutí mi padla do oka, - znovu sklopil zrak. Kozmoplán vzlietol... Začali prenasledovať únoscov. Po niekoľkých minútach k nim pribudli ďalšie kozmoplány. Vytvorili okolo únoscov tesný dvojkruh, aby nemali žiadnu šancu k úniku. Opustili atmosféru Zeme... Pred nimi sa otvoril nekonečný vesmír. V kabíne nastala hustá tma. Stano si spomenul na sen o ktorom rozprával Marcelovi a Mariánovi. Znovu ho prežíval. Bad zapol slabé osvetlenie kabíny. Pretrhol Stanove spomienky. Každý jeden z kozmoplánov vypustil svetelné paprsky na únoscov... Nechceli ich totiž stratiť v nekonečnom vesmíre. Pozemšťanom sa znovu naskytol fantastický pohľad... presne ako pred rokom. Nemohli odtrhnúť zrak od tej krásy. Svetelné paprsky vytvárali neopísateľný obraz. Bad dal pokyn riadiacemu centru, aby presmerovali ich let na Gamatunel. Netrvalo dlho, keď modrá žiara veľkej gule oslepila pozemšťanom oči. Bol to Zugrún.

Zugrúnčania prinútili únoscov pristáť na raketovej základni Zugap. Ak si únoscovia chceli zachrániť svoje holé životy museli rukojemníčky prepustiť. Po nútenom pristáti únoscovia vyšli s rukami nad hlavou... Boli piati. Mariena a Viera vybehli v ústrety svojim záchrancom. Obe objali Bada. Slzy radosti im ovlažili oči. Viera padla do oka aj Badovi. Nechcel však podraziť Stana a doma ho čakala manželka. Viera prišla k Stanovi a tuho ho objala okolo pása. Pritúlila sa mu na hrudník. – Som tak rada, že ťa znovu vidím, - vymenili si pohľady. Stano jej osušil slzy radosti a pohladil ju po vlasoch. Po tomto videní Bad pocítil okolo srdca niečo zvláštne. Znenávidel Stana. Súperil s tou myšlienkou... no, na druhej strane mal radosť, lebo na Stana a Marcela sa dá spoľahnúť. Zovrelo mu hrdlo. - Nasledujte ma prosím, - ukázal posunkom ruky na vozidlo v tvare dažďovej kvapky. Nastúpili do Bioauta.

- Ešte som sa na takom niečom neviezla, - preletelo Viere hlavou.

- Toto sú bežné dopravné prostriedky na planéte Zugrún, - odpovedal Bad na Vierinu myšlienku.

- Vy viete čítať myšlienky? – bola trochu šokovaná.

- Áno, ovládame telepatiu... – Každý zo zugrúnčanov? – nevychádzala z údivu.

- Áno, každý z nás... už od útleho detstva... – Ako je to možné? – nešlo jej to do hlavy.

- Keď dieťa dovŕši tretí rok svojho života vstriekneme mu do hlavy zvláštny gén... Vy ho ešte nepoznáte... – Ako môžete robiť také niečo... veď je to drastické! Maličké dieťatko a vy mu otvárate hlavičku! Čo ak zomrie! – vytkla Badovi s ľútosťou v očiach. Nahodil úsmev. – My dieťaťu neotvárame hlavu, ale ten gén mu vpichneme do temena hlavy... niečo ako očkovanie. Gén sa sám vstrebá do mozgu, - vysvetlil jej.

- Prepáčte, že som tak vyskočila, ale ja mám rada malé deti, - ospravedlnila sa s červeňou v tvári... – Nič to, poznám také dievčatá ako ty, - znova nahodil úsmev. Bioauto odrazu ostalo stáť.

- Sme na mieste, - vyhlásil. Po výstupe pred nimi stála vysoká biela budova. – Moje pracovisko, - ukázal Bad rukou. Vošli dnu. Príjemná vôňa sviežej jari im pošteklila nosné dierky. Po uzavretí veľkých sklenených dverí chodbu zahalilo jemné šero, i keď na Zugrúne bolo nádherné letné počasie. Šero vytvárali tieňované sklá okien. Rýchlovýťahom sa vyviezli na dvadsiate poschodie. Dlhou chodbou kráčali k Badovej kancelárii. Bola na konci chodby, hneď oproti dverám rýchlovýťahu. Jemný sykot otvoril dvere do kancelárie. Bola osvetlená denným svetlom, čo sa šírilo od polkruhového okna oproti dverám. – Sadnite si, - ponúkol im miesta vo vysokých čiernych kreslách. Zasadol za vrch stola.

- Určite ste vyhladli po tak rušnom a namáhavom dni, - prstami vyťukal nejaký kód. Z nenápadných dverí v zelenej – koženkou obitej steny vyšiel malý robot. Každému nadávkoval to, na čo mal chuť. Návštevníci boli milo prekvapení, odkiaľ Bad vie, že kto čo má najradšej. Po dobrom a výdatnom obede Bad začal rozprávať.

- Viem, že vám Stano o našom večernom spojení nič nehovoril. Marcel, Mariena a Viera na neho pozreli vyčítavým pohľadom. Viera mu pustila ruku, ktorú držala s láskou.

- Prečo si nám o vašom večernom spojení nič nehovoril?! – vytkol mu Marcel.

- Nechcel som vás strašiť. Bad mi spomínal tajnú zbraň, ktorou zničia planétu Darkón... – Ako si vedel, že to sú darkónčania? – Viera naň zvedavo pozrela s výčitkou.

- Podľa farby pokožky a ich studených tvári. Tebe som spomínal, že zugrúnčania nás v tom nenechajú, - vrátil jej výčitku. – Áno, spomínal si mi to, ale ja som si myslela, že iba blafuješ... – Nevyčítajte mu to. Urobil správne, že nič nehovoril! – zakročil Bad do rozhovoru. Hodili na neho vyčítaví pohľad. Bad pokračoval ďalej. – Keby vám niečo spomenul, začali by ste zmätkovať! V takom prípade by sme museli prerušiť náš výskum... – Aký výskum?! – skočila mu Viera do reči pričom zvraštila tenké obočie.

- To, čo prežívate nie je skutočnosť, ale živý sen... – Aký živý sen? Nerozumiem! Tak teda ja Stana nepoznám a nikdy som ho nevidela? – znovu zvraštila tenké obočie.

- V skutočnosti ho nepoznáš, - pritákal Bad. Viera zosmutnela. Bad pokračoval ďalej. – Živý sen sme vám vyvolali Oníriom... – Čo je Onírium? – nechápala Mariena.

- Onírium je umelo vyvolaný spánok... niečo ako Hypnóza, len s tým rozdielom, že snívate sen, ktorý prežívate skutočne. Prevádzame ho prístrojmi, ktoré napojíme na celé telo... Aby ste cítili každý detail vonkajšieho, ako aj vnútorného sveta... – Nemôže to uškodiť? – obávala sa Mariena.

- Nie, to je vylúčené... – Prečo robíte tento výskum práve s nami?! – vytkla Viera Badovi.

- Ste našimi spojencami vďaka priateľstvu s Marcelom... a mimochodom sme chceli vedieť vašu reakciu keby naozaj došlo k takej situácii, ako v tom živom sne. Obstáli ste na výbornú, i keď so Stanom boli menšie problémy... Prichádzal na to, že čo prežíva nie je skutočnosť... – Preto som cítil tú ostrú bolesť pod pravou lopatkou? – zvedavo pozrel na Bada. – Áno, boli sme nútení pichnúť ti sedatívum. Marcel, u teba sme zistili, že ti záleží na Stanovi a dievčatách... Si skutočný priateľ, - pochválil ho Bad. Tieto slová Marcela veľmi povzbudili a nahodil hrdý úsmev na hrubých silnečervených perách.

- Ako ste vedeli, že ide o nás dve? – vymenili si pohľady s Vierou.

- Už som ti na začiatku spomínal, že ste v priateľstve s Marcelom, - pozrel Bad na obe pozemšťanky.

- Mohli by ste mi povedať ako sme sa dostali na planétu Zugrún? – Viera napadla Bada ďalšou otázkou.

- Pomocou Gamatunelu... – Aký Gamatunel? Nerozumiem, - krútila Viera nechápavo hlavou.

- Gamatunel je náš najmodernejší prostriedok... – Môžete... – Prestaňte mi vykať... prosím? – milo na nich pozrel.

- Tak teda dobre. Ja som Viera, - podala mu ruku s úsmevom. – Teší ma, Bad, - opätoval jej úsmev. Tak isto si potriasli pravicami s Marienou.

- Bad, môžeš mi vysvetliť, čo je vlastne ten Gamatunel? – Viera ho požiadala o vysvetlenie. Prikývol hlavou na súhlas. – Už ako som spomínal... Gamatunel je náš najmodernejší dopravný prostriedok. V ňom putujeme časom. Naša planéta je od Zeme vzdialená štyridsať svetelných rokov. Ak by sme chceli udať túto vzdialenosť v kilometroch, vyšlo by astronomické číslo. Presnejšie povedané – 380 biliónov kilometrov. Gamatunelom túto obrovskú vzdialenosť prekonáme za pár sekúnd. Vašimi vesmírnymi korábmi by let na našu planétu potrval veľa, veľa rokov. Na palube korábu prežije niekoľko generácií, dokiaľ priletia k nám... – Za pár sekúnd? Taká neuveriteľná technika? – žiarili Viere oči veľkou radosťou. Prisadla bližšie k Stanovi, pričom ho chytila ruku a hladila ju s veľkou láskou. Pocítil teplo jej krehkého tela. Tiež mu prišlo ľúto, že Vieru v skutočnosti nepozná.

- Áno, neuveriteľná technika. Aká koľvek diaľka za pár sekúnd, - odpovedal Bad na Vierinu myšlienku, čím pretrhol Stanovo zasnenie.

- A čo planéta Darkón? – spýtal sa po dlhšej odmlke.

- Planéta Darkón už neexistuje, zničili sme ju tesne po našom spojení... Zbraň, čo som ti spomínal sme vyrobili počas prerušeného spojenia. Najprv sme zničili kozmoplány darkónčanov, ktoré už boli v tesnej blízkosti Zeme a potom planétu Darkón. No a teraz sa rozlúčime... Teším sa na ďalšie naše stretnutie. Môžete odísť, - ukázal posunkom ruky na oceľové elipsovité dvere oproti druhému oknu kancelárie. – Tak ešte raz... Dovidenia. Prídeme na Tušínske Jazero, - zamával im s úsmevom na perách.

- Odkiaľ vieš, že ideme na Tušínske Jazero? – zakričala Viera na rozplývajúci sa obraz Bada, ale jej ústa ostali nemé. Pocítila prenikavú bolesť hlavy a upadla do bezvedomia. Bad a spoločenstvo vedcov planéty Zugrún vymazali pozemšťanom pamäť.

- - -

Stana prebudili prvé slnečné lúče predierajúce sa cez záclony. Vyskočil z postele svieži ako rybička. Vôbec nepamätal na večerné spojenie s Badom. Jeho prvé kroky viedli na balkón. Hodil zrak na oblohu.

- Aká je čistá? Ani jediný mráčik... Dnes určite bude horúci deň. Už sa nemôžem dočkať kúpania... aj voda bude určite dobre prehriata, - vyčaril úsmev na perách. – No, idem sa naraňajkovať aby som mal dosť energie na cestu, - hovorí si v duchu. Po výdatných a sýtych raňajkách hodil na chrbát červeno – čierny ruksak. Do pivnice odišiel vybrať bicykel. – Ešte kontrola kolies a vybavenia. Všetko je v poriadku, - preletelo mu hlavou. Došiel na miesto stretnutia včas. Pozrel na náramkové hodinky.

- O päť minút desať a Marcela s dievčatami nikde! – rozčuľoval sa v duchu. Len čo doznela jeho myšlienka spoza rohu bytovky vyšiel Marcel v sprievode dvoch sympatických dievčat. Celý žiaril radosťou.

- Ahoj, už sme tu... – Ahoj... to som rád, ale trochu meškáš! – vytkol mu.

- Prepáč – zdržali sme sa pri výbere bicyklov, - ospravedlňoval sa.

- To nevadí, hlavne že ste tu, - usmial sa na nich.

- Čo s ním je, myslel som si, že ma vyhreší? Pozrime že, Vieru malo nezje očami? Žeby láska na prvý pohľad? – preletelo mu hlavou.

- Odkiaľ poznám obe dievčatá? Veď som ich nikdy nevidel a predsa sú mi známe? – Stano pocítil prenikavú bolesť hlavy. Bol nútený privrieť viečka. Vtedy sa mu premietol celý živý sen, ktorý spolu prežili. – Onírium, - vyjasnilo sa mu v hlave. Prstami pravej ruky pritlačil spánky. – Čo ti je? – oslovila ho Viera príjemným hlasom - mala ho príjemnejší ako v živom sne... – Ale, trochu ma pobolieva hlava, - po uvoľnení prstov bolesť pominula. – Ty si Viera a ty Mariena... však? – Áno, to sme, - boli trochu šokované. – Teší ma... ja som Stano, - podal im roztrasenú ruku.

- Odkiaľ vie ako sa menujú? Veď ich v živote nevidel, - nešlo mu to do hlavy... – Ste dobre pripravení na cestu? Je dlhá a namáhavá, - Stano prerušil Marcelove myšlienky. – Áno, sme, - pozreli na neho s prekvapením v očiach. – Tak teda môžeme vyraziť? – prikývli hlavami s pootvorenými ústami... – V poriadku, ideme! – zavelil. Vysadli na bicykle.

Z miesta stretnutia vyrazili presne o jedenástej hodine. Cesta na Tušínske Jazero viedla lipovou alejou. Stano znovu pocítil prenikavú bolesť hlavy. Spomenul si na spojenie s Badom. V pamäti sa mu vyjasnilo: „ Tá istá cesta, mohutná Lipa a veľa nepríjemných zážitkov zo živého sna “. Znovu si prstami pritlačil na spánky. Viera došla bližšie, aby ho sprevádzala. Tiež jej padol do oka. – Čo je, zase bolesť hlavy? – oslovila ho súcitným hlasom. – Áno, neviem čo to môže byť? – po uvoľnení prstov bolesť pominula... Aj keď vedel že o čo ide, nechcel sa jej zdôveriť. Po zhruba štvrtine cesty Marcel ostal stáť... – Čo je, nevládzeš? – vysmiala ho Viera.

- Nie, nevládzem... Včera si mi... – Ja viem. Prestávka, - vyhlásil. Bicykle odstavili na krajnici vozovky. Viera so Stanom sadli pod jednu z košatých Líp. Viera hodila zrak na mohutný kmeň.

- Tá Lipa už musí byť veľmi stará... Ach, ta bolesť, - uchytila si ubolenú hlavu... – Toto miesto mi je známe, - šepla Stanovi do ucha. Zložila boľavú hlavu do jeho lona, začal ju hladiť po bledej tvári.

- Áno... aj mne je akési známe, - obzeral kmeň hľadajúc nejaký znak po spálenej ryhe. Schválne premeral očami Lipu od zeme po mohutnú korunu. Bola to tá istá Lipa pod ktorou sedeli v živom sne. Po chvíľke jej bolesť pominula.

- Čo si tak obzeráš kmeň? – Ale, chcel by som vedieť koľko má rokov? – klamal jej. Lipu si premerala aj Viera. Znovu pocítila prenikavú bolesť hlavy.

- Podľa môjho odhadu môže mať asi sto rokov, - odpovedala s kyslosťou v tvári. Prižmúrila viečka. Pred očami sa jej objavili bytosti v hrubých bielych skafandroch. Veľmi to s ňou trhlo. Stano si toho všimol a začal ju hladiť po mŕtvolne bledej tvári.

- Choďte od nás preč, čo od nás chcete? Prečo ho chcete zabiť, veď vám nič neurobil! – vykríkla plačlivým hlasom. Vierin krik vyľakal nie len Marienu, ale aj Marcela. Okamžite k nim pribehli... – Čo je s ňou? – obávala sa Mariena... – Sťažuje sa na bolesť hlavy, - odpovedal ustarostený Stano. Nenapadlo mu hneď, že to sú náznaky Oníria.

- To nič, to prejde... len otvor oči. Som pri tebe, - ukľudňoval ju hladkajúc jej mŕtvolne bledú tvár. Viera otvorila oči – bolesť pominula. Bola prekvapená, že pri nej sú aj Marcel s Marienou. – Vierka, čo je s tebou? Celkom si nás vystrašila? – Mariena mala o ňu starosť... – Ja neviem, keď som privrela oči... Ach, ta bolesť, - vzdychla a znovu chytila boľavú hlavu... – Okolo nás dvoch, - hovorila ťažko s kyslosťou v tvári... – Stáli štyri bytosti v hrubých bielych skafandroch... Áh, tá bolesť, - trela si spánky... – Oni, chceli... zabiť ho s nejakou divnou zbraňou... mierili mu na hlavu, - ukázala trasúcou sa rukou na Stana. Vtedy Stano pochopil, že Viera spomína živý sen. Vedeckému tímu sa nepodarilo celkom vymazať pamäť pozemšťanom. Prenikavú bolesť začala pociťovať aj Mariena. Pozrela na Lipu. – Tá Lipa mi... Podlomili sa jej nohy a klesla na zem. Marcel ju však stihol včas zachytiť... – Čo je s vami? – nechápal Marcel. Jemu sa podarilo vedeckému tímu vymazať pamäť perfektne.

- Teba hlava nebolí? – zvedavo na neho pozrel.

- Zatiaľ ešte nie, ale za chvíľu ma rozbolí z vás! – odvrkol podráždene. Stano na neho pozrel zo zvrašteným čelom. – Ach, prepáč... moja huba ukecaná, - odpovedal zahanbene a buchol sa po ústach.

Oddych trval zhruba jednu hodinu. Bolesti hláv pominuli.

- Ste už v poriadku? – spýtal sa Stano dievčat... – Áno, už je to OK, - vrátila sa im pôvodná farba tvárí.

- Marcel, môžeme pokračovať v ceste? – oslovila ho Viera. – Áno, ak je už aj vám dobre? - prikývol hlavou. Vysadli na bicykle a pokračovali v ceste ďalej. O malú chvíľu sa im pred očami rozprestrela veľká modrá mláka.

- Konečne Tušínske Jazero, - vydýchol si Marcel. Pred vstupnou bránou Stano ako vedúci výpravy zaplatil pobytový poplatok. Na Tušínskom Jazere bolo plno ľudí. Oči sa kochali pohľadom na zahraničné motorové vozidlá. Dosť dlho im trvalo kým našli nejaké voľné miesto. Odhodlali sa ísť vyššie pod les.

- Tu je dobré miesto... utáboríme sa tu, - ukázala Mariena na čistinku pod lesom... – Súhlasím, odtiaľ máme dobrý výhľad na jazero a prístup do lesa - prikývol Stano hlavou. Viera s Marienou vybaľovali batožinu a Marcel so Stanom sa podujali postaviť stan. Keď stan už bol postavený, Marcel s Marienou odišli do lesa nazbierať nejaké drevo, aby Viera mohla uvariť obed... bola totiž veľmi dobrá kuchárka. Slnko ešte pripekalo.

- Ako je tu príjemne a ten vzduch, - vzdychla si Mariena v duchu.

- Marcel, dávaj pozor! – Čo je, čo sa stalo? – vyľakalo ho to.

- Nevidíš, tie krásne huby... skoro si ich zašliapol! – pokárala ho. Opatrne ich zrezala.

- Na večeru bude praženica s hubami, - zažiarili jej oči veľkou radosťou... – Ja totiž takú praženicu zbožňujem, - vraví si potichu... – Ach, moja hlava, - sadla si pod mohutný Dub... – Marcel... – Čo je zase?! – odvrkol.

- Ja nevládzem, - posťažovala sa. Pozrel za chrbát. Mariena celá bleda sedela nehybne pod stromom. Marcel zhodil zväzok raždia na zem a okamžite pribehol k Mariene. Bol celkom vystrašený čo sa jej stalo. Nevedel čo má robiť skôr, či má bežať pre Stana, alebo ostať pri nej. – Čo je s tebou? – oči mu naplnila obava o jej život.

- Neznesiteľne ma bolí hlava, - jej kyslá tvár prezrádzala, že neklame. Prisadol k nej... – Ľahni si a odpočiň trochu, - zložila boľavú hlavu do jeho lona. Prižmúrila viečka. Pred očami sa jej objavili štyri bytosti ako ich unášajú do kozmoplánu... – Pustite nás, nič sme vám neurobili! Čo od nás chcete? – kričala a trepotala rukami. Marcel ju začal hladiť po mŕtvolne bledej tvári. Obsiahol aj úder.

- Nekrič, som pri tebe... otvor oči... prosím ťa, - nevedel si poradiť. Krik začul aj Stano. Okamžite k ním pribehol. Neboli ešte hlboko v lese.

- Čo je s ňou? – Neviem... začala sa sťažovať na silnú bolesť hlavy a potom kričať, - Marcel bol na smrť vystrašený. Stano stlačil Mariene spánky. Prudká bolesť pominula. Otvorila oči plné hrôzy... – Vy ste tu? – pýtala sa už kľudným hlasom... – Áno, sme pri tebe... – Kde sú tie bytosti? – skočila Stanovi do reči.

- Aké bytosti? – nevedel ju Marcel pochopiť... – Čo unášali mňa a Vieru... – Nikto tu nebol, len ja a teraz došiel Stano... – Onírium, - vykríkol Stano.

- Aké Onírium? – vytkol mu. Stano prisadol k nim a začal rozprávať. Hlavou mu prenikla prudká bolesť, ale bol to silný jedinec a tak bolesti odolával.

- Včera večer som mal spojenie s Badom... – Akého Bada spomínaš? Nerozumiem ti, - trhol Marcel hlavou.

- Nepamätáš náš minuloročný výlet na planétu Zugrún? – hodil na neho vyčítaví pohľad. Marcel začal tuho premýšľať... Nie a nie si spomenúť.

- My sme minulý rok niekde boli? A akú planétu to spomínaš? Nerob zo mňa blázna! – vytkol mu.

- Planéta v súhvezdí Kasiopeja! – zvraštil Stano výrazné obočie... – A blázna z teba nerobím! – pozrel na neho prísnym výzorom v tvári. – Prepáč, ale planéta Zugrún mi nič nehovorí, - ospravedlňoval sa Marcel. – Ako ti to pripomenúť? Let kozmoplánom, jazda Bioautom, vysoká biela budova, riadiace centrum, Bad Darko, Mer Jupi? Ešte stále ti to nič nehovorí? – Nie, nič také nepoznám? – tvrdil Marcel. Mariena ich pozorne počúvala... – Áno, mne to pripomína... Ach tá bolesť, - znovu nahodila kyslú tvár, pričom si trela spánky. – Marcel, s tebou je to ťažké! Pripomeniem to pri ohni, keď bude prítomná aj Viera, - hodil rukou. Mariena sa už upokojila a bolesť jej pominula. Marcel vzal na ruky aj Marienin zväzok dreva a vrátili sa k táborisku. Mariena počas cesty nazbierala huby a dala ich do Marcelovho trička.

- Kde ste tak dlho? – privítala ich otázkou. – Ale, Marienu znovu rozbolela hlava. Museli sme trochu posedieť, kým jej bolesť neprešla, - odpovedal Stano... – Viera, mohla by si pripraviť chlieb a soľ? – milo na ňu pozrel.

- Áno, veľmi rada... určite si vyhladol, - odrazu sa zarazila... – Len chlieb a soľ? Čo to má znamenať?! O chvíľu uvarím guláš! – trocha ju to rozčúlilo.

- Prosím ťa Viera, nerozčuľuj sa... To nie je pre mňa ale pre hostí... – Akých hostí... ty niekoho čakáš? – bola rozhorčená. – Áno, priletia k nám z planéty Zugrún... – O akej planéte to hovoríš?! Nerob zo mňa blázna! – vytkla mu. – Ja z teba nerobím blázna... naozaj existuje taká planéta... A to v súhvezdí Kasiopeja... – A tí tvoji priatelia majú aj anténky? – poznamenala ironicky a ukázala prstami na hlavu... – A ozaj... Odkiaľ poznáš moje meno?! Veď sme sa nikdy nevideli a Marcel ti o mne nič nehovoril, ako ho poznám! – Ale áno, videli sme sa... – Môžeš mi pripomenúť kde to bolo? – vytkla mu... – Dobre teda, ale musíš byť silná! – varoval ju.

- Pri mohutnej Lipe nás obkolesili bytosti v hrubých bielych skafandroch... Mali nadmerné hlavy... Chceli ma zabiť. Ty si plakala, že tak krátko ma poznáš a máš ma stratiť? Jeden z nich mi mieril zvláštnou zbraňou na čelo... Vraj som smelý pozemšťan a bude ma škoda. Ďalší z darkónčanov mi ťa vytrhol z náručia. Vtedy som sa mu postavil zočí do očí... Len, len že ma minul ružový lúč. Ten, ktorý na mňa vypálil... ja som mu zbraň vykopol z rúk. Marcel po zbrani skočil mačacím skokom... Tiež ho minul ružový lúč... Viera znovu pocítila prenikavú bolesť hlavy... – Prestaň... prosím ťa. Ide mi roztrhnúť hlavu. Čo mi tu pripomínaš nevoľnosť pod Lipou? Čo to má s tým spoločné? – Siahni hlbšie do pamäti. Viera tuho premýšľala. Bolesť hlavy stupňovala... – Ja to nevydržím, - trela si spánky. Na chvíľu stratila vedomie. Stano ju zachytil a uložil na deku, ktorú rozprestrela Mariena. Z bezvedomia ju prebralo hladenie po tvári. – Varoval som ťa? – pohladil ju po vlasoch. Konečne sa jej v pamäti vynoril živý sen. Z námahou začala rozprávať... – Ty si Stano Majer... spojenec Bada Darka... prezidenta zjednotenej planéty Zugrún. Šli sme spolu tou istou cest... Znovu na chvíľu stratila vedomie. Mariena tiež začala pociťovať prenikavú bolesť hlavy. Marcel ju uložil na deku vedľa Viery. Keď prišla k vedomiu pokračovala ďalej... – V kmeni Lipy si hľadal spálenú ryhu... tú ryhu vypálil laserový lúč zo zbrane Cyborga. Medzi tebou, Marcelom a bytosťami nastal boj na život a na smrť... Znovu stratila vedomie. Marcel tiež začal rozmýšľať o živom sne. Prišiel na to, čo Stano myslel s planétou Zugrún. Stanové ruky neustále hladili Vieru po mŕtvolne bledej tvári. Po prebratí z mdlôb pokračovala ďalej... – Mariena tam tiež bola. Bad je veľmi sympatický človek. Prepáč mi Stano že som sa ti posmievala... - Práve on priletí na Tušínske Jazero, - odpovedal Stano.

- Áno, už si spomínam... Keď sme odchádzali zo Zugrúnu hovoril o návšteve Tušínskeho Jazera, - slabosť pominula. Viera vstala z deky a nahodila úsmev... – Ty ho chceš privítať staroslovanským zvykom... však? – Áno, - prikývol hlavou. Z deky už vstala aj Mariena. Viera odišla do stanu prichystať chlieb a soľ. Prikryla ho uterákom aby v takej horúčave nevyschol.

- Stano, môžeš mi povedať ako ste sa zoznámili? – prosila ho Viera... – Áno, veľmi rád. Poďte, sadneme si na deku, lebo v stane je horúco... – Dobre, - súhlasila. Prisadli k nim aj Marcel s Marienou. Stano začal rozprávať... – Minulý rok v auguste sme mali prírodné party. Bola nás veľká skupina mladých. Sedeli sme pod jabloňou pri ktorej som vás čakal. Keď dievčatá odišli domov Marcel, Marián a ja sme ešte ostali sedieť na lavičke... – Áno, už si spomínam, - vykríkol Marcel... – No konečne! – poznamenal Stano ironicky a pokračoval ďalej... – Ja som hovoril o mojom sne, ktorý mi veľmi utkvel v pamäti. Keď odišiel aj Marián... Marcel ma žiadal, aby som mu vysvetlil čo je Čierna diera... – Aká Čierna diera? Ešte som o takom niečom nepočula – Viera pozrela na neho z prekvapením... – Čierna diera je už dávno mŕtva hviezda a navzájom tunel do druhého vesmíru... – Nerozumiem... Mŕtva hviezda, tunel do druhého vesmíru? – nechápavo krútila hlavou... – Presne ako Marcel, - vyčaril na ňu úsmev... - Pýtal sa ma to isté, - pohladil ju po jemnej dievčenskej tvári. Červeň jej vystúpila na líca a trochu sklopila zrak. – Aké má jemné dlane, - preletelo jej hlavou. Chytila Stanovu ruku a viacej si ju pritlačila na červené líca. Stano pocítil pri srdci veľkú radosť a pokračoval ďalej... – Na mieste Čiernej diery, pred mnohými miliónmi rokov existovala hviezda podobná nášmu slnku. Po určitom čase hviezda začala zväčšovať svoj objem do určitej veľkosti. Viera sledovala jeho pery a vnímala každé slovo. Pozrela mu zasnene do sivomodrých očí... – Počúvala by som ho večnosť, aký má príjemný hlas, - pomyslela si... – Po dosiahnutí najväčšieho bodu rozpätia hviezda začala svoj objem zmenšovať a vznikol z nej Biely trpaslík... – Čo je Biely trpaslík? – Mariena mu skočila do reči... – Biely trpaslík je Neutrónová hviezda – podotýkam – životu nebezpečná, - výstražne zdvihol prst... – Potom Neutrónová hviezda pre jej veľmi silnú gravitáciu sa začala rúcať do seba... – Ako rúcať do seba? – nerozumiem. Viera nechápavo krútila hlavou... – Poviem ti jednoduchý príklad : „ Máš postavený hrad z piesku a začneš doň vyhlbovať otvory... keď vyhĺbiš posledný možný... – Palác sa zrúti, - dokončila Viera Stanov príklad “. – Áno, - prikývol hlavou... – Keď som vysvetlil Marcelovi o čo ma žiadal... Chcel aby som mu ukázal nejaké súhvezdia. Po návrate na lavičku za rohom jednej bytovky bolo počuť záhadné pískanie. Nedalo mi to pokoj a zašiel som za ten roh. Pristálo tam UFO. Teleso dosahovalo výšku dvojposchodového domu... – Potom Stano pribehol ku mne ako víchor a začal ma ťahať za roh... vraj budem vidieť niečo, čo som ešte v živote nevidel. Nechcelo sa mi veriť, ale zvedavosť bola silnejšia ako ja, - do rozhovoru vstúpil Marcel. – Astronauti UFO - pokračoval ďalej – nás pozvali na výlet. Prezident zjednotenej planéty Zugrún – Bad Darko – chcel osobný kontakt s nami, - Stano pozrel na náramkové hodinky. – Mali by priletieť každú chvíľu, - upozornil. Postavil ohnisko. Slnko oblizovalo už vrcholky hôr. Ďaleko do okolia sa šírila vôňa gulášovej polievky. Od Západu prilietalo záhadné teleso v tvare disku. Ľudia na Tušínskom Jazere mali oči plné hrôzy. Také niečo ešte nikdy nevideli. Sledovali kde UFO pristane. Marcel, Mariena, Stano a Viera vyčarili úsmevy... – To sú oni, - pošepol Viere do ucha a pritúlil si ju k hrudníku. Kozmoplán s veľkým žltým trojuholníkom na striebristom povrchu pristál asi dvadsať metrov od ich táboriska. Zbehlo sa tam veľké množstvo ľudí. Viera na chvíľu zmizla. Vyšla zo stanu a na tácke niesla chlieb a soľ.

V stene kozmoplánu vznikol sedemhranný otvor. Prvý vyšiel Bad Darko. Viera a Stano mu vyrazili naproti. Vzácneho hosťa ponúkla s chlebom a soľou. Taký bol staroslovanský zvyk. Bad odštipol kúsok chleba a ochutil si ho soľou. Slaboružovú, okrúhlu tvár mu ozdobil milý úsmev na tenkých perách. Za nim vyšli Stanovi a Marcelovi starí známi. Mer, Tony, Stív a Orínus. Opakovali Badov zámer. – Uhm, chlieb je výborný, - pochválil ho Bad... – Ozaj je výborný... V živote som taký nejedol... Z čoho ho robíte? – spýtal sa Mer a ešte si trochu odštipol. Viera vyčarila úsmev... – Tento chlieb som piekla ja a som rada, že vám chutí... bol robený podľa receptu mojej starej mamy... – Tvoja stará mama musí byť výborná kuchárka, - pochválil ju Bad. Marienu pochytila prudká bolesť hlavy. – Odkiaľ poznám toho človeka? – preletelo jej hlavou... – My sa poznáme zo živého sna, ktorý si prežila spolu s nimi, - ukázal štíhlou rukou na vedľa stojacích. Pravou rukou vybral z vrecka striebornej tógy tubu šumivých tabliet... – Tu máš protiliek na zahlušenie bolesti, ktorú vyvolala spomienka na živý sen. Veľmi ma mrzí, že ste našim pričinením toľko pretrpeli. Nemali sme zasahovať do vašej pamäti. Už sa to nebude opakovať ak použijete tento prospekt. Jednu tabletu rozpustíte v dvoch decilitroch pitnej vody. Má to chuť Zugaraja... niečo podobné ako chuť pomaranča. Rastie to na Zugrúne. Stano potriasol pravicami hostí.

„ Vítam Vás na planéte Zem a sme radi, že ste nás navštívili. Budeme sa snažiť rozširovať a upevňovať naše priateľstvo, spoluprácu a ochranu mieru celého vesmíru “.

Zaznel veľký potlesk. Prestrašení ľudia sa ukľudnili. K ich stanu prichádzali ďalší a ďalší ľudia. Chceli vidieť mimozemšťanov na vlastné oči. Deti sa obšmietali okolo veľkého telesa. Niekoľko detí vošlo do útrob kozmoplánu. Bola to veľká senzácia na celom Tušínskom Jazere. Bad sa obrátil predom k húfu ľudí.

- Som Bad Darko, prezident zjednotenej planéty Zugrún. Nachádza sa v súhvezdí Kasiopeja a je vzdialená od Zeme štyridsať svetelných rokov. Nemusíte sa nás báť, sme potomkami atlantíďanov. Táto vyspelá civilizácia existovala na planéte Zem pred tisícami rokov. Aj keď na planéte Zugrún prežilo už tisíce generácií, stále sme pozemšťanmi. Veľmi nás teší, že sme konečne navštívili rodnú Zem našich praotcov... Po čase dorazila na Tušínske Jazero televízna spoločnosť DDFTV. Chceli ukázať celému svetu prvé stretnutie štvrtého druhu. Redaktor Jozef Pätoprstý sa snažil predrať húfom ľudí k Badovi Darkovi. Chcel s ním urobiť interview. No žiaľ, ľudia ho k nemu nepustili. Počúvali jeho príhovor... – Našim vedcom sa podarilo vyrobiť lieky proti Rakovine, AIDS a mnohým nevyliečiteľným chorobám. Priviezli sme vám

prvých sto ton z každých liekov. Žiadal by som zdravotníkov, aby došli s motorovými vozidlami k nášmu kozmoplánu a zároveň vás žiadam – utvorte koridor, - požiadal prítomných ľudí. Hlavný štáb zdravotníkov na Tušínskom Jazere obvolali telefónom všetke najbližšie nemocnice v jeho okolí. Ku kozmoplánu prichádzali autá s červeným krížom na bočných kapotách. Bad, Mer, Stív, Tony a Orínus zmizli v útrobách kozmoplánu. Malé roboty neustále vynášali farebne odlišné škatule plné liekov. Vývoz liekov trval celú noc.

Na druhý deň veľmi veľa detí žiadalo Bada, aby ich odviezol na planétu Zugrún. Bad prikázal riadiacemu centru planéty Zugrún, aby napojili Gamatunel na ich kozmoplán. Tým, že Gamatunel napojili na kozmoplán, zugrúnčania začali zásobovať novými liekmi celú Zem. Na Zugrúne bolo nespočetné množstvo rodičov s deťmi. Mali aspoň nezabudnuteľný zážitok po návrate späť. Zugrúnčania nečakali taký nával záujemcov. Preto sa zdržali na Tušínskom Jazere celý týždeň. Po odlete zugrúnčanov nastala medzi Zemou a Zugrúnom bratská spolupráca...