Blížilo sa k letnému večeru... Keď posledné lúče zapadajúceho slnka ožarovali vrcholky vzdialených hôr – skupina mladých ľudí zasadla na lavičky pod jabloňou. Citeľne sa ochladilo – nečudo, veď bol posledný deň letných prázdnin. Sedeli mĺkvo. Sem – tam preletelo kľudným letným ovzduším nejaké slovo.

- Čo tu sedíme ako na pohrebe? Veď máme posledný deň prázdnin... Mohli by sme si ho spríjemniť posedením pri ohni – čo vy na to? – navrhol Stano.

- Veď les je vzdialený niekoľko kilometrov, - vytkol mu Marcel.

- Ja ho prinesiem... mám dosť benzínu v nádrži. Príde niekto so mnou? – ponúkol Stano svoju pomoc. Niekoľko rúk rozvlnilo letné ovzdušie.

- No tak dobre – počkajte ma pri aute, - preletel zrakom po okolí. Vstal s lavičky a opustil ich. Po návrate s kľúčmi... Okolo auta stálo niekoľko dievčat.

- Zmestím sa aj ja? – nahodil úsmev.

- Ty, ty a ty prídete so mnou, - ukázal prstom na tie najschopnejšie dievčatá. Medzi ostatnými dievčatami nastala závisť, no aj niekoľko výčitiek. Každá chcela, aby ju Stano povozil v aute. Nemal totiž konkurenta na celom sídlisku. Nasrdené odišli sadnúť na lavičky.

- Nesmúťte, druhý krát povozím vás... zatiaľ môžete podonášať dobroty, čo patria k ohňu, - ukľudnil ich na chvíľu... – Hneď sa vrátime, - zakričal z odchádzajúceho auta.

Neprešla ani cela hodina, keď biela škodovka vychádzala spoza rohu neďalekej bytovky. Len čo Stano odstavil motor, mládež vytvorila okolo auta hlúčik. Otvoril kufor plný suchého a voňavého dreva. Medzi mládežou nastala súťaž: „Kto vynesie najviac dreva “. Stano nestihol vyniesť ani jeden suchý konárik. Odišiel sadnúť na jednu z lavičiek. Zrak mu padol na bohato prestretý stôl.

- Nóó, dievčatá sa činili? Toľko pochúťok, - preletelo mu hlavou. Z hŕby suchého dreva vybral tie najrovnejšie konáre, aby vystružlikal ražne. V strúhaní bol majster. Keď dostružlikal posledný, skončila aj súťaž. Marcel pribuchol prázdny kufor. Mládež ho vyprázdnila do posledného konárika.

- Kto postaví ohnisko? – Vlasta vyčítavo pozrela na chlapcov.

- Ja ho postavím, - ponúkol Marcel svoju pomoc. Mal však smolu... Ohnisko mu za každým spadlo.

- Nechaj tak ja to spravím, - zastúpil ho Stano. Postavil ohnisko v tvare indiánskeho stanu. Hneď pri prvom pokuse stálo.

- Ako to robíš? – zvedavo na neho pozrel.

- Veľakrát som bol účastníkom táborenia, mám už nejaké skúsenosti. Moje začiatky tiež neboli ľahké, - nahodil úsmev na tenkých perách. Marián škrtol zápalkou – plamene začali oblizovať suché drevo. Tmavé ticho sídliska rušil praskot horiaceho raždia.

Každý nastokol na ražeň to, na čo mal chuť. Vlasta, ako najstaršia a dobrá gazdiná nakrájala chlieb. Stano druhým nožom čistil cibuľu.

- Trochu si poplačem, ale to nevadí – budem mať čistejšie oči, - pomyslel si a nahodil úsmev.

- Čo ti je do smiechu?! – odvrkol Marcel.

- Dávaj si pozor, aby ti slanina nespadla do ohňa! Len, len že ti drží na ražni a bolo by jej škoda? – odpovedal trochu ironicky. Marcel načiahol ruku po noži.

Podal mu ho Marián. Špicom si upravil slaninu a venoval jej väčšiu pozornosť, aby naozaj nespadla do ohňa. Opekanú slaninu veľmi zbožňoval.

- Stano, podrž mi ražeň... prosím ťa? Chcem nakrájať rajčiny a papriku, - požiadal ho o pomoc.

- Uhm, prikývol hlavou na Mariánovu prosbu. Kveta, Marianna, Beáta a Vlasta sedeli bez slov hľadiac do horiaceho ohňa, ako sa im opekajú špekáčiky. Po opekaní posadali okolo stola... hodovalo sa. Stano prisadol bližšie k ohňu, aby ho udržiaval. Komáre boli veľmi dotieravé. Po dobrej prírodnej večery – prišiel rad na vtipy. Sólo vtipov mal Stano. Celým sídliskom znel neprestajný a zdravý smiech. Mnohí susedia mládež upozorňovali, že je už dosť pokročilá hodina. Vtedy mládež svoj smiech stlmila. Do dohorievajúceho ohňa Stano vhodil zemiaky. Ražňom okolo pekne upravil žeravé uhlíky. Sem – tam prihodil trochu suchého raždia, aby oheň nevyhasol. Prešlo ďalšie kolo vtipov. Stano prekontroloval zemiaky.

- Už sú hotové, - vyhlásil.

- No konečne, - zalomil rukami nedočkavý Marcel.

Stano s pahreby vyberal upečené zemiaky a bratsky ich rozdelil.

- Dávajte pozor, sú ešte... – Jáj to páli, - zreval Marcel. Znovu zaznel sídliskom zdravý smiech.

- Upozorňoval som! – pozrel prísne na Marcela. Keď sa pominuli aj zemiaky – dievčatá poodchádzali do svojich príbytkov. Ešte pri tlejúcom ohni ostali sedieť Marcel, Marián a Stano. Sedeli mĺkvo.

- Marcel, čo by si robil, keby tam na ihrisku pristálo UFO? – ukázal Stano prstom na ihrisko zahalené do hustej tmy.

- Nič, kľudne by som sedel ďalej a čakal kedy prídu mimozemšťania k nám, - vyhlásil pohŕdavo.

- A ty Marián... – Vezmem nohy na plecia a už ma niet, - nedal mu dohovoriť načatú myšlienku.

- A ty... ty by si čo robil? – skočil im Marcel do reči.

- Ja už dávno túžim po stretnutí s mimozemskou civilizáciou, - odpovedal s kľudom a rozvahou.

- Išiel by si k UFO? – zvedavo naň pozrel Marián.

- Pravda že... Chcel by som s nimi nadviazať kontakt... – Pcha, keby si už nebol mŕtvy! – vyškeril sa mu Marcel do tváre.

- Ty si myslíš, že každá mimozemská civilizácia je taká zlá, ako ju opisujú vo vedecko – fantastických filmoch? – vymenili si pohľady. Marcel sklopil zrak a nohou začal trieť o asfalt. Na chvíľu zavládlo ticho. Bolo počuť len šúchanie Marcelovov nohou. Po chvíľke začal Stano hovoriť ďalej...

- Ja verím, že našu Zem navštívia mierumilovné bytosti, ktoré nám chcú pomôcť v našich problémoch. Máme ich viacej ako dosť. Môžu sledovať našu Zem z ich rodnej planéty a zasiahnu v pravej chvíli... Nečítali ste koľko UFO vídali naši ľudia? Je ich nespočetné množstvo. Možno aj my raz budeme patriť medzi nich... – Stano, keď tak rozprávaš o mimozemských civilizáciách nesníva sa ti s nimi...

- Áno, mal som už veľa takýchto snov, - prikývol hlavou na Mariánovu otázku.

- Porozprávaj nám nejaký sen... Prosím, - mädlil rukami.

- Dobre, ak mi Marcel dovolí a nebude skákať do reči... Ako to je jeho zvykom! – pozrel na Marcela vyčítavým pohľadom. Marcel ešte stále hľadel do zeme. – Dobre, rozprávaj... Sľubujem, že budem mlčať, - privolil a pozrel smutným pohľadom na Stana.

- Dajte mi čas... trochu popremýšľam. Prikývli mu na súhlas. Nastalo hrobové ticho, ba aj Marcel prestal trieť nohou o asfalt.

- Sadnime tak, aby som bol v prostriedku, - poprosil ich. Presadli sa. Marián zbystril sluch a naklonil sa k Stanovi. Stano začal rozprávať...

- - -

S jedným dobrým priateľom sme si zhotovili vesmírny koráb. Trvalo nám to niekoľko rokov. Sem – tam sa niekto našiel, čo pomáhal pri stavbe. Vmontovali sme doň štyri raketové motory. Jeden bol určený na prekonávanie gravitácie planét, druhý bol Fotónový s ktorým sme dosahovali rýchlosť svetla, tretí bol Tachmenov motor – presahovali sme ním rýchlosť svetla a štvrtý bol brzdiaci. Našim susedom sme boli len pre výsmech. Padli aj poznámky ako napríklad: Tá rachotina bude aj lietať? Tie farby povrchu?! A mnoho iných poznámok. Keď poletíme – to budete pozerať! Bránil som sa...

Posádku tvorilo päť mladých párov. Čakala nás dlhá misia vesmírom. Nastal veľký deň „ štartu našej rakety “ ... Na sídlisku nebolo prázdneho okna. Všetci boli veľmi zvedaví na náš štart. Ja, ako veliteľ kozmickej lode – čakám členov osádky pod spodnými krídlami rakety... došli všetci. Anet prišla ku mne... bola totiž mojim zástupcom. Mala na sebe hrubý skafander. Členovia osádky nastupovali do výťahu po pároch. Vyviezli sa v ňom do svojich kajút. Poslední sme nastupovali my. Pri vstupe do výťahu som pozrel za chrbát a zamával svojim príbuzným... Nevidím ich posledný krát? – preletelo mi hlavou. Do očí sa mi vtisli slzy. Výťah nás vyviezol na najvyššie poschodie. Tam bola naša kajuta. Po vstupe do kabíny – lesná vôňa mi pošteklila nosné dierky. Anet zhodila ťažký skafander. Skrývala pod ním štíhlu postavu. Mala na sebe oblečenú priliehavú sivomodrú tógu. Konečne ju vidím... Prebleslo mi hlavou. Nemohol som spustiť oči z toľkej krásy. Tenké mierne vytrhané obočie, dlhé a husté mihalnice, rovný nos a pod ním jemne ružové tenké pery, tmavo gaštanové dlhé vlasy sťa páperie. Jedným slovom povedané... Nádhera...

- - -

Marcel sa vžil do Stanovho sna. Prežíval ho ako skutočnosť. Pred očami sa mu zjavila Anet. Videl jasné obrysy jej postavy... Predstavoval si hebkosť jej tela. Videl ju sedieť pri sebe.

- Čo je s tebou? – vytrhol ho Stanov hlas zo zasnenia.

- Nič, pokračuj ďalej... len som sa trochu zamyslel...

- - -

Zaujali sme svoje pozície. Mäkké kreslá obtiahnuté jemnou koženkou čiernej farby, prispôsobili svoj tvar obrysom našich tiel. Sedelo sa v nich fantasticky. Pravou rukou stlačím gombík na riadiacom pulte. Veľká obrazovka v zornom poli, osvetlila tmavé šero pilotnej kabíny. Zazrel som v diaľke náš červeno – žltý blok. Druhým gombíkom rozžiarim menšie obrazovky rozložené po okrajoch hlavnej. Všetci ležali pripútaní v kreslách. Môžeme štartovať? – pýtam sa. – Áno, sme pripravení, - zaznelo zborovo. Ľavou rukou stlačím červený gombík s nápisom „ ŠTART “ ... „ Pripravte sa, do štartu chýba niekoľko sekúnd “ ... Zaznelo s compútra. Pravou rukou automaticky pripínam bezpečnostné pásy... „Do štartu chýba desať sekúnd “ ... Znova compúter... Tých desať sekúnd mi pripadalo sťa večnosť... – Vrátime sa späť na Zem? Neexploduje náš koráb? Stretneme mimozemskú civilizáciu? Bude civilizácia mierumilovná? Nezničia nás? Hmýrili mi hlavou pochmúrne myšlienky. Na chvíľu som sa odreagoval pohľadom na Anet. Ležala kľudne s mierne privretými viečkami... – Možno spí? – myslím si... „ ... tri, dva, jedna, nula, štart “ ... doznelo odčítavanie compútrom. Pri silnom tlaku na telo som stratil na chvíľu vedomie. Po prebratí z mdlôb... vidím v dolnom rohu hlavnej obrazovky, ako naša krásna planéta Zem zmenšuje svoj objem... Vzdiaľovala sa. Vyzerala už ako malá modrá bodka. V diaľke vidím veľkého žltého obra... bolo to naše slnko. Letíme... jasám. Anet ešte stále mala privreté viečka. V slabom šere kabíny... pripadala mi oveľa krajšia... „ Zapínam druhý motor “... Vytrhol ma compúter z pohľadu na Anet. Znovu cítim menší tlak na telo...

- - -

Stano na chvíľu zmĺkol. Preletel letmím pohľadom po spoluprísediacich. Marcel a Marián ho počúvali so zatajeným dychom. Priložil trochu suchého raždia, aby dym z ohňa odpudil dotieravých komárov.

- Pokračuj ďalej... prosím ťa. Je to zaujímavé, - žiadal ho Marcel... – Konečne ma o niečo prosí! Nebolo to v jeho zvyku! On vedel len provokovať a vysmievať sa! – preletelo mu hlavou.

- Dobre... Budem pokračovať... Vidím, že vás môj sen zaujíma, ale je to ešte poriadne dlhé... – To nevadí, zajtra je voľný deň... Hovor ďalej, - prosil ho Marián.

- Myslel som si, že vás z mojim snom budem nudiť, - vymenili si pohľady. Stano začal rozprávať ďalej...

- - -

Zo zvedavosti pozriem na hlavnú obrazovku. Veľkou rýchlosťou míňame planéty slnečnej sústavy. Po prelete obežnej dráhy Pluta, hustá tma zahalila celu kabínu. Spamäti zapnem slabé osvetlenie kabíny. Len aby som nevyrušil Anet? Pozriem na ňu... spí. Odľahlo mi. Znovu pozriem na hlavnú obrazovku. Len kde – tu preblesla žiara hneď miznúcej hviezdy. Stlačím gombík... Na menších obrazovkách zažiaria pokojne tváre spolupasažierov.

- Tak čo, ako sa cítite po štarte? – oslovím ich polohlasom... Nechcem, aby sa Anet zobudila.

- Je to OK, šéfe... akurát nás to trochu pritlačilo do kresiel... – Prajem vám príjemný let... Slnečnú sústavu sme už opustili, - dodal som. Opakovaným stlačením gombíka zruším naše spojenie. Nastalo hrobové ticho. Bolo počuť len Anetin kľudný dych. Na chvíľu si zdriemnem, - preletelo mi hlavou. Posunutím páky k slovu „ AUTOMAT “ zapnem automatického pilota... „ Operácia vykonaná “... ozval sa hlas compútra. Ani neviem ako – zaspal som. Zo spánku ma vytrhla Anet.

- Čo sa deje? – vyhŕklo zo mňa.

- Pozri, - ukázala Anet trhnutím hlavy na obrazovku... V ušiach mi zaznel jej príjemný hlas. Pripadal mi ako spev jarných vtákov. Pozriem na obrazovku... Div som z kože nevyskočil. Hľadela na mňa sympatická tvár človeka... – Kto ste? –pýtam sa.

- Ja ťa zdravím... Som Arínus Arén, prezident zjednotenej planéty Arién.

- Teší ma... Stanislav Majer, veliteľ kozmického korábu „ MATOA “ ... Toto je moja... – My sa už poznáme. Rozprávali sme sa počas tvojho odpočinku. Zaskočil ma pohotovou odpoveďou. Zmĺkol som. Arínus Arén začal rozprávať.

Váš koráb je v súhvezdí Alfa Kentaurus... Čóó, to sme preleteli už takú diaľku? – neveril som vlastným ušiam.

- Áno, preleteli ste štyridsať svetelných rokov... – Tak dlho som spal? – vypúlil som oči.

- Tvoj spánok trval štyridsať sekúnd. Leteli ste svetelnou rýchlosťou... Nechápavo zavrtím hlavou. Arínus Arén pokračoval... – Blížite sa k planéte Arién. Je to štvrtá obežnica hviezdy Alfa Kentaurus. Farbou a veľkosťou pripomína vašu rodnú planétu Zem. Na Ariéne žije sedemmiliárd ľudí – potomkov atlantíďanov. Naša civilizácia existuje na Ariéne už tisíce rokov. Stále sa považujeme za pozemšťanov. Veľmi radi by sme s pozemskými bratmi nadviazali kontakt, - hodil zrak na niečo podobné náramkovým hodinkám... – Musím už končiť, mám ešte nejaké povinnosti. Na raketovej základni vás príme vyslaná delegácia... tak dovidenia, - zamával rukou na pozdrav. Tvár prezidenta zmizla a pre zmenu sa na obrazovke objavila modrá guľa. Pri pohľade na ňu mi strašne pripomínala rodnú planétu Zem.

- To bude asi Arién... Vytrhol ma z pohľadu Anetin milý a príjemný hlas. Sadla mi na kolená a pravou rukou ma objala okolo krku. Cítil som teplo jej tela.

- - -

Marcel závidel Stanovi jeho krásny sen... – Ach... keby som ja mal taký krásny sen... S takou kráskou ako bola Anet, - preletelo mu hlavou. Možno, že po tomto Stanovom rozprávaní sa mi bude snívať aspoň podobný sen, - ukľudnil svoje myšlienky a počúval ďalej...

- - -

Rukami ju chytím okolo štíhleho pásu... – Stano, nemali by sme oboznámiť celu osádku, aby nepanikárili keď pristaneme? – jemne nadvihla tenké obočie.

- Máš pravdu... pripravíme ich na stretnutie s mimozemskou civilizáciou, - oponoval jej pohľad. Stlačením gombíka znovu rozsvietim malé obrazovky. Anet odišla sadnúť do svojho kresla.

- Tu kapitán vesmírnej lode. Ja vás zdravím... páči sa vám náš let? – oslovil ich milým hlasom.

- Áno, - znelo zborovo.

- Mám pre vás dobrú správu... – Letíme už domov? – spýtal sa Silvér trochu ironicky.

- Musím ťa sklamať! Letíme k štvrtej obežnici hviezdy Alfa Kentaurus, - odpovedám trochu podráždene... – Planéta Arién – názov obežnice – je obývaná. S ariénčanmi sme už nadviazali kontakt. Čakajú nás - len žiadnu paniku. Civilizácia je mierumilovná. Pán prezident sa chcel skontaktovať aj s vami, ale povinnosti mu to nedovolili. Je to sympatický človek... Áno... dobre ste počuli! Je to naozaj človek ako my. Máme za sebou dlhú cestu. Preleteli sme štyridsať svetelných rokov. Náš let nebol zbytočný! Našli sme to, po čom sme pátrali. Mimozemskú a mierumilovnú civilizáciu. Planétu Arién máme v objektíve... môžete ju vidieť. Veľkosťou a farbami pripomína našu planétu. O chvíľu pristávame, - dokončil som svoj prejav.

Po niekoľkých minútach naše pohľady plávali pestrofarebnou atmosférou planéty. Pri srdci som cítil nesmiernu radosť. Automatický pilot zastavil raketové motory a nahradil ich brzdiacim motorom. Pristátie bolo mäkké. Na raketovej základni nás čakalo príjemné prekvapenie. Dievčatá v našich krojoch privítali členov osádky chlebom a soľou. Bol výborný. Arínus Arén nám vyšiel v ústrety...

- Vítam vás na pôde Ariénu... Je mi veľkou cťou privítať našich pozemských bratou, - potriasol nám pravicami... – No a teraz ma nasledujte, - ukázal pravou rukou na vozidlo podobné dažďovej kvapky. Arínus Arén zaujal miesto medzi Anet a mnou. Vzlietli sme. Obhliadkovy let nad hlavným mestom trval štyridsaťpäť minút. Doleteli sme na miesto určenia. Aerobus pristál na terase vysokej bielej budovy. Po výstupe čítam veľké červené písmená:„RIADIACE CENTRUM PLANÉTY ARIÉN“. Veľké sklenené dvere otvoril jemný sykot. Zostupovali sme po mramorových schodoch o poschodie nižšie.

- Pokračujte v ceste do zasadacej miestnosti... je na konci tejto dlhej chodby, -ukázal štíhlym prstom na vzdialený kút chodby... – Musím ešte niečo vybaviť... ospravedlnite ma na chvíľu, - poznamenal miernym úsmevom na tenkých perách.

Oproti dverám zasadacej miestnosti stálo niekoľko radov červených kresiel. Nadchýňal som sa pohľadom do veľkej miestnosti. Zrak mi padol na digitálnu hodinu vbudovanú do hnedej – koženkou obtiahnutej steny. Veľké zelené číslice ukazovali štrnásť hodín a štyridsaťpäť minút. Anet a ja sme sadli do prvého radu. Päť minút po našom príchode došiel Arínus Arén. Len čo zasadol na vedúce miesto začal hovoriť.

- Naša civilizácia pochádza zo Zeme. Predkovia boli atlantíďania. Mudrci Atlantídy vypočítali, kedy príde potopa. Hneď po vyhlásení začali atlantíďania s výrobou vesmírnych korábov... nemali už veľa času. Výroba korábov bola zdĺhavá a potopa sa nezadržateľne blížila. Do vesmíru vzlietli tesne pred dňom skazy. Začali skúmať planéty slnečnej sústavy, ktorá by vyhovovala životným podmienkam... No žiaľ... nevyhovovala ani jedna. Boli nútení letieť hlbšie do vesmíru. Keď – že, koráby robili náhle, ich kvalita nebola stopercentná. Po prelete obežnej dráhy Pluta kozmické koráby začali zmätkovať. Dlho leteli s poruchami. Snažili sa poruchy odstrániť vo voľnom vesmíre. Podarilo sa... ba, do konca ich tak vylepšili, že začali prekonávať rýchlosť svetla.

Malý robot poroznášal šálky silno rozvoniavajúcej čiernej kávy pomedzi rady. Odpil som... aká je výborná, - preletelo mi hlavou... – To je turecká káva, - pohotovo odpovedal Arínus Arén.

- Vy viete čítať myšlienky? – ostal som prekvapený.

- Obyvatelia Ariénu ovládajú telepatiu. Zdedili sme to po našich dávnych predkoch... No, budem pokračovať ďalej. Našim predkom trvala cesta vesmírom šesťdesiatpäť pozemských rokov, kým našli planétu Arién. Farbami, veľkosťou a hustotou atmosféry pripomínala rodnú planétu Zem. Vyslali k nej sondy, aby ju preskúmali. Chemická zostava i keď z nižším obsahom Kyslíka v atmosfére vyhovovala podmienkam života. Tak isto aj teplota povrchu. Veľa predkov pohynulo pokiaľ si zvykli na novú vlasť. Začali s budovaním a obrábaním doposiaľ nevyužitej pôdy. Zo Zeme doviezli veľa druhov semien, živočíchov a rastlín. Vďaka nepoužívanej pôdy rastliny rástli bujnejšie ako na Zemi. Tým pádom atmosféra bola obohatená o Kyslík. Teraz máme na Ariéne ešte raz toľko Kyslíka ako vy na planéte Zem. Nepoužívame žiadne výbušné motory. Všetko je tu riadené elektrickou energiou... – Odkiaľ beriete tak veľa energie? – pýtam sa.... – Energiu čerpáme hlavne z nášho slnka... – Prečo? – znela otázka z našich radou... – Alfa Kentaurus vyžaruje dva krát viac svetla a tepla, ako vaše slnko... – Máte aj nejaké elektrárne? – ďalšia otázka z našich radou... – Áno, elektrárne máme vybudované pod povrchom planéty... – Ako u vás plynie čas? – znela ďalšia otázka... – Ako u vás, - odpovedal pohotovo... – Menia sa tu ročné obdobia? – žiadala odpoveď Amanda... – Áno. – odpovedal jej. Všimol som si, ako Anet vyčarila úsmev na tenkých perách. Budeme žiť v mieri? – preletelo mi hlavou... – To záleží na vás – pozemšťanoch, či budete zbrojiť armády. My na Ariéne nepoznáme vojny... Žijeme v mieri už tisíce rokov, - odpovedal Arínus Arén s úsmevom na perách. Zrak mi padol na nástenné hodiny. Veľké zelené číslice ukazovali päť minút po šestnástej hodine miestneho času.

- Trochu som vás oboznámil s dejinami planéty Arién. Prosím... nasledujte ma. Odprevadím vás na raketovú základňu... Tam sa rozlúčime. Opustili sme zasadaciu miestnosť. Aerobus bol pripravený na terase budovy.

- Budeme sa navzájom navštevovať, - vravel s úsmevom na perách... – Ako navštevovať, veď Arién je vzdialený od Zeme štyridsať svetelných rokov? – nešlo mi to do hlavy... – Naučíme vás používať Gamatunel... – Čo to je? – vytrieštim oči.

- V Gamatuneli plynieme časom... – Mohli by ste mi to vysvetliť? – Anet žiadala vysvetlenie... – Áno, let vašich korábov nebude trvať tak dlho. K Alfe Kentaurus ste dosiaľ leteli štyridsať pozemských rokov, keď vaše koráby dosahovali rýchlosť svetla. Keď pozemšťanov naučíme používať Gamatunel, váš let potrvá iba zopár sekúnd. Neboli by sme radi keby sa Gamatunel dostal do nesprávnych rúk... Mohlo by sa nám to vypomstiť! Preto máme vyhliadnutých zopár ľudí, ktorým zveríme Gamatunel do ich rúk... – Nemôže sa to pokaziť? – obávala sa Anet.

- To je vylúčené... my používame Gamatunel už niekoľko storočí a za tú dobu nenastala žiadna porucha v čase. Gamatunelom vrátime koráb „MATOA“ do času v ktorom ste opúšťali planétu Zem. Poletia s vami dva mlade páry skúsených ariénčanov, aby naučili vyvolených pozemšťanov používať Gamatunel. Aerobus pristál na raketovej základni.

- Tu sa moja cesta končí a dovidenia... teším sa na skoré stretnutie, - zamával nám zo vzlietajúceho Aerobusu. Naša posádka vzrástla o dva mladé pary ariénčanov...

Zazvonil budík... hromžil som naň. Skúšal som niekoľko krát, že sa mi sen vráti, ale márne. Sen, ktorý som vám vyrozprával mi strašne utkvel v pamäti.

- - -

- Stano, koľko máš hodín... – Už je jedenásť preč... – Ejha, toľko? Zase bude doma krik... Tak ja už radšej pôjdem... – Ahoj, - zaznelo dvojhlasne. Marián opustil lavičku.

- Zajtra prídeš? – zakričal za ním Marcel.

- Áno, ak ma naši neprerazia, že idem tak neskoro, - odpovedal skleslým hlasom. Na lavičke ostali sedieť Marcel so Stanom. Chvíľu sedeli mĺkvo.

- Marcel... vymenili si pohľady... – Budeme mať šťastie... – Prečo? – nechápal... – Spolu sme odzdravili, - vyviedol ho z omylu. Znovu si vymenili pohľady. – Ak ma pamäť neklame nedávno si spomínal, že tvoje hobby je Astronómia... Je to pravda? – pozrel na neho vyčítavým pohľadom... – Áno... je to pravda, - prikývol hlavou.

- V jednom vedeckom časopise som čítal o čiernej diere... vedel by si mi to vysvetliť? – pozrel na neho so zvedavým výzorom v očiach.

- Pokúsim sa o to, ale daj mi chvíľku popremýšľať, - nahodil úsmev. Marcel prikývol hlavou na súhlas. Nastalo hrobové ticho. Stano začal rozprávať... – Čierna diera je dávno mŕtva hviezda a navzájom aj tunelom do druhého vesmíru... – Ako mŕtva a k tomu tunelom do druhého vesmíru? Nechápem, - pokrútil kučeravou hlavou.

- Pred niekoľkými tisícami a možno miliónmi rokov na mieste čiernej diery existovala hviezda podobná nášmu slnku. Po určitej dobe začala hviezda zväčšovať svoj objem... Vznikol z nej veľký červený obor. Po dovŕšení maximálneho bodu rozpätia, začala hviezda svoj objem zmenšovať, čím vznikol biely trpaslík... – Čo je biely trpaslík,- pýta sa.

- Biely trpaslík je neutrónová hviezda – podotýkam – životu nebezpečná! – zdvihol varovne prst. – Neviem, či si pamätáš aféru Neutrónovej bomby... – Áno, bomba čo ničí všetko živé a stavby ostávajú neporušené, - pochlapil sa Marcel, že nie je až tak hlúpy. Stano na chvíľu zmĺkol... – Prečo nepokračuješ? Horím zvedavosťou, - vytkol mu.

- Nechcem ťa strašiť, ale naše slnko to tiež čaká, - nahodil vážnu tvár. V Marcelových očiach pobádal úzkosť a strach.

- Nemaj obavu... slnko nebude bielym trpaslíkom hneď zajtra, - nahodil úsmev... – To potrvá ešte veľa, veľa rokov... Zem už nebude existovať... – Ako vieš, že nebude existovať? – zvraštil hrubé obočie.

- Čo som ti hovoril na začiatku? – vyčítavo na neho pozrel. Marcel sa zamyslel... – Červený obor, - vyhŕkol... – Ale čo má s tým spoločné? – nevedel pochopiť Stanove vysvetľovanie.

- No tak dobre... vysvetlím ti to ešte raz, ale teraz počúvaj pozornejšie, - upozornil ho. – O niekoľko miliónov rokov slnko začne svoj objem zväčšovať! Jeho postupujúca atmosféra pohltí tieto planéty: Merkúr, Venuša, Zem, Mars a Jupiter. Spáli ich na uhoľ a zostanú iba tuhé jadra. Po dovŕšení obežnej dráhy Jupitera slnko začne svoj objem zmenšovať a vznikne z neho biely trpaslík. Prejde určitá doba... Potom sa biely trpaslík začne rúcať do seba a to z toho dôvodu, že má obrovskú príťažlivosť... – Ako do seba? Nerozumiem tomu, - nechápavo točí hlavou.

- Vysvetlím ti to na veľmi jednoduchom príklade. Postavíme palác z piesku a začneme doň vyhlbovať otvory zo všetkých možných strán. Keď vyhĺbime posledný možný... – Palác sa zrúti, - vyhlásil víťazne.

- Áno, a na vrchu vznikne diera, - dokončil Stano svoju myšlienku. Nadýchol sa a pokračoval ďalej... – Keď biely trpaslík zanikne, na jeho mieste vznikne čierna diera. Má takú príťažlivosť, že jej neunikne ani svetlo. Teleso, ktoré sa ocitne v jej blízkosti... čierna diera ho začne vťahovať do seba, pri čom ho roztiahne do stratená.... – Ale ty si hovoril, že čierna diera je tunelom do druhého vesmíru! – vytkol mu to.

- Áno, spomínal som to... Čierna diera je z druhej strany bielou, kde teleso znovu nadobudne svoj tvar. Odkiaľ to tak dobre vieš? – obdivoval ho Marcel.

- Čítal som nejakú literatúru, - pozrel na náramkové hodinky. Ručičky ukazovali polnoc.

- Vo sne si spomínal Gamatunel... Vedel by si mi vysvetliť aj tento princíp? – žiadal vysvetlenie.

- Priznám sa ti... toto ti vysvetliť nedokážem, lebo s takým niečím som sa v dnešnej dobe nestretol.

Odrazu sa Marcel strhol a začal lietať vystrašeným pohľadom po okolí. – Čo je? – strhol sa aj Stano.

- Nič, len bolo niečo počuť... za hentým rohom, - ukázal posunkom hlavy za neďaleký roh bytovky. Chvíľu sedeli bez slov.

- Stano... ukážeš mi nejaké súhvezdia? Obloha je čistá, - vyvrátil hlavu smerom hore. – Veľmi rád... Poď ideme za tento blok. Tam nesvieti pouličné osvetlenie, - ukázal prstom na šesťposchodovú bytovku. Vstali z lavičky. Pod nohami im šramotili drobné kamienky. Zašli za roh. – Tma ako vo vreci... však, - Stano nahodil úsmev na tenkých perách.

- Pozri tam... na oblohu. Vidíš ten súbor hviezd? – pozreli smerom nad hlavy. Pred očami sa im rozprestrel fantastický svet súhvezdí a hviezd.

- Vidíš to dvojité „W “ ? – ukázal Stano štíhlym ukazovákom smerom na Sever.

- Áno... to je ale krása. Zasnene hľadel na oblohu posiatu hviezdami... – To je súhvezdie Kasiopeja... – Videl si to aj ty? – vyhŕkol Marcel. – Čo som mal vidieť? – opýtal sa ho Stano.

- Tam z hentej hviezdy, ako keby niečo vyletelo, - ukázal tučným prstom na súhvezdie Kasiopeja. – Určite si videl iba nejaký meteorit. Teraz je ich obdobie, - odpovedal presvedčivo. Odtrhol zrak od oblohy a pozrel na Marcela. Videl ho jasnejšie. Zreničky sa prispôsobili tme.

- Ukážem ti súhvezdie Orión. Tam sa rodia nové hviezdy. Svoje pohľady nasmerovali na Juh... – Vidíš ten veľký počet hviezd? – Kde? – Hen, nad tým vežiakom. – Aha, už vidím. Toľko veľa hviezd som ešte nevidel, - mykol hlavou.

- Chceš ešte niečo vidieť? – Malý voz. Znova nasmerovali pohľady na Sever.

- Poznáš Veľký voz? – Áno... poznám. – Tak od zadných hviezd vypočítaj päťnásobok ich vzdialenosti – tam by mala byť Severka... hlavná hviezda Malého voza. Vidíš ho? – Áno... tam je, ukázal pravou rukou na oblohu. – Poď, vrátime sa späť, - chytil ho za plece a vrátili sa späť na lavičku. Sedeli mĺkvo.

Odrazu Stano spozornel... – Čo je s tebou? – oslovil ho. Stano nevnímal jeho slová. Drgol ho do pleca... – Čo je? – spamätal sa. – Čo sa ti stalo? – Marcel zopakoval svoju otázku. – Počul som za hentým rohom niečo pískať, - odpovedal Stano trochu prestrašene. – To bol len vlak v diaľke... – Nie, počul som záhadné pískanie! – odvrkol. – Čo ti... máta? – Zasa to bolo počuť! – bránil sa. – Tebe asi šibe vo veži? – vysmial ho.

- Nie, nešibe mi! – odpovedal urazene... – Čo sa hneď čertíš? – ospravedlnil sa.

- Ozaj som to počul, počkaj chvíľu... hneď prídem... Vstal z lavičky a zmizol za rohom bytovky, kde pred chvíľou sledovali hviezdnu oblohu. Silná žiara ohňových jazykov pristavajúceho modulu oslepila Stanove sivomodré oči. Čo to je? Dobre vidím, alebo snívam? To je fantastické. Musím tu pritiahnuť Marcela. Budeme asi ďalšími pozemšťanmi, ktorí zočia UFO. Možno s nimi nadviažeme kontakt, - ukľudnil svoje myšlienky. Ani nevie – ťahá Marcela za ruku... – Čo ti preskočilo?! Priletel si tu ako víchor a ťaháš ma za ruku, malo mi ju nevykĺbiš... Veď to bolí! – ziape na neho.

- Poď, uvidíš ako mi preskočilo... – No, keď ináč nedáš... ideme. Len čo zašli za roh – Marcel ostal stáť ako prikovaný s pootvorenými ústami. Možno by sa mu krvi nedorezal – taký bol bledý. Niekoľko metrov pred nimi stálo teleso diskovitého tvaru s veľkým žltým trojuholníkom na lesklom matne striebristom povrchom. Za pár sekúnd prišiel Marcel k sebe... Zočil teleso... vzal nohy na plecia a hybáj kade bližšie. Určite by bol prekonal svetový rekord na 800 m... nebyť Stanových vytrénovaných nôh... Dobehol ho po niekoľkých metroch... schmatol ho za tričko, len tak zaprašťalo. Skoro na kolenách ho pritiahol k telesu.

- Vystri sa! – trepol ho po chrbte.

Na stene telesa veľkého ako dvojposchodový dom vznikol sedemhranný otvor. Črtali sa v ňom obrysy postavy. Vystúpila z neho asi dvojmetrová bytosť – človek... odetý v striebristej tóge. Mimozemšťan uklonil hlavou.

- Prajem vám dobrý večer, - zaznel v Stanových ušiach príjemný a veľmi povedomý hlas.

- Dobrý aj vám... Kto ste? – Sme obyvatelia planéty Zugrún... – Kde to je? – skočil mu Stano do reči. – Naša planéta sa nachádza v súhvezdí Kasiopeja tretia obežnica druhého slnka.

- Súhvezdie Kasiopeja... to je dvojité „W “? Spolu s priateľom sme Kasiopeju pozorovali, keď uvidel že z druhej hviezdy niečo vyletelo. To ste boli vy? – hodil na neznámeho vyčítavý pohľad.

- Áno, videl let nášho kozmoplánu a ty si mu neveril! – vystríhal ho neznámy.

- Mohol by si mi povedať, čo s ním je? – hodil na neho výčitku. Stano ostal prekvapený: „Prvý krát ma vidí a on mi tyká? – preletelo mu hlavou“. – Na Zugrúne je zvykom tykať si... nezáleží na postavení, - pohotovo odpovedal na jeho myšlienku. Tie slová ho zmrazili... – Vy viete čítať myšlienky? – udivene triešti očami na neznámeho. – Áno, na Zugrúne každý obyvateľ ovláda telepatiu... pýtal som sa, čo je s tvojim priateľom? – zopakoval otázku. Spamätal sa... – Ale, trochu ho šokoval váš modul... ešte v živote nevidel také niečo... – Určite nečíta Sci – fi literatúru ako ty? Slová ktoré počul ho trocha šokovali... – Odkiaľ to viete? – nevychádzal z údivu.

- Stále ťa sledujeme... – Ako sledujete? – nešlo mu to do hlavy. – Často sme vstúpili do tvojich snov... – Do mojich snov?! – buchol sa do hrude a zvraštil výrazné obočie... – Ako sa môžete miešať do môjho súkromia?! – vytkol neznámemu.

- Nerozčuľuj sa... skúmame ťa, lebo si bol vybratý našou radou mudrcov, ako náš spojenec. Na také niečo môžeš byť hrdý. Nie každý človek má takú dôveru ako ty. Sám náš prezident si ťa vybral z niekoľkých stovák pozemšťanov... vlastne sme tu preto, lebo pán prezident sa chce s tebou osobne stretnúť.

- Bude mi cťou spoznať vášho prezidenta, - svoju zlosť v očiach vymenil za obrovskú radosť. Marcel sa konečne prebral zo šoku... – Mer Jupi, - vystrelil Stanov prst na neznámeho.

- No konečne, že si si spomenul. Naozaj som to ja, - uklonil hlavou.

- Nepreskočilo vám tak náhodou? – Marcel vyčítavo pozrel na oboch a ukazujúc tučným prstom na čelo.

- Nie, nepreskočilo nám... Naozaj sa poznáme, - bránil sa Stano. Marcel chcel znovu vziať nohy na plecia. Vytrhol sa Stanovi z ruky. Mer rýchlim pohybom zdrapil Marcela za tričko... – Nie si medzi bláznami... Naozaj sa zo Stanom poznáme, - odpovedal Mer na myslenú otázku. To Marcela znovu šokovalo a ostal stáť na asfalte ako prisatý. Mer ho priviedol k stojacemu Stanovi.

- Od dnešného dňa budeme v spojení aj s tebou. Tak rozhodla rada mudrcov, - Mer definoval správu, čo dostal telepatickým spojením z planéty Zugrún. Táto správa prebrala Marcela z ďalšieho šoku.

- Taký som známy? – nahodil Marcel úsmev na hrubých perách.

- Nie... až taký známy nie si, ale ako Stanov priateľ. Ten tretí čo, s vami sedel na lavičke prišiel o veľa. Marcel udivene pozrel na Stana... – Chcel si sa opýtať odkiaľ to viem? – definoval Marcelovu myšlienku. Prikývol hlavou a pootvoril ústa, ako keby chcel niečo povedať.

- My zugrúnčania ovládame telepatiu, - odpovedal na ďalšiu Marcelovu myslenú otázku.

- Ale ako vieš, že sme boli traja? – nevychádzal z údivu.

- Ty si bol ešte v šoku, keď som hovoril, že so Stanom sme v stálom spojení... Sledujeme každý jeho krok. Dokonca viem o čom ste sa zhovárali. Stano spomínal svoj sen, ktorý mu veľmi utkvel v pamäti. Po odchode toho tretieho, si chcel vedieť čo je čierna diera, ďalej rozprával o veľkom červenom obrovi, neutrónovej hviezde, bielom trpaslíkovi... – To mi stačí... verím ti, - Marcel prerušil Merove rozprávanie.

- No a teraz ma nasledujte, - ukázal im chrbát. Marcel a Stano poslušne kráčali za ním – sledovali ho ako tieň. Po vstupe do kozmoplánu, sedemhranný otvor zmizol. Pozerali okolo seba.

- Vyzerá to tu ako operačná sála, - ozval sa Stano polohlasom. Mer urobil krok bokom... – Tadiaľ prosím, - ukázal štíhlou rukou smerom na oceľové schodište... klopkalo im pod nohami. Takmer nečujný bzukot otvoril dvere, čo stáli pred nimi. Nosné dierky im pošteklila vôňa sviežej jari. Pred riadiacim pultom – tak to nazval Stano – stálo šesť čiernych kresiel. Kým sa Marcel a Stano kochali pohľadom na riadiacu kabínu, Mer ich predišiel a zaujal miesto vedľa svojich prívržencov osádky. Všetci štyria boli odetý v rovnakých tógach, ktoré zvýrazňovali ich štíhle telá. Mer urobil krok vpred. – Vítam vás na palube kozmoplánu ZUGÁR... už ako som hovoril... Pochádzame s planéty Zugrún... tretej obežnice druhého slnka súhvezdia Kasiopeja. Toto sú moji spoluastronauti – zoznámte sa: Stív Mar – palubný lekár, Orínus Plut – palubný inžinier, Tony Sat – druhý pilot a mňa už poznáte, ale pre úplnosť Mer Jupi – veliteľ kozmoplánu a osádky. Pri vyslovení mena a titulu, každý menovaný urobil krok vpred a uklonil hlavou. – Teší ma: toto je Marcel Paulíny a ja som Stanislav Majer. Tiež uklonili hlavami.

- No a teraz, keď sa poznáme – zaujmite svoje miesta. Mer ukázal štíhlou rukou na prázdne kreslá. Pozemšťania zasadli na ponúknuté kreslá. Hladká a jemná koženka prispôsobila svoj tvar k obrysom ich tiel. Po stranách im sedeli zugrúnčania. – Pozývam vás v mene pána prezidenta zjednotenej planéty Zugrún... Chce sa s vami osobne stretnúť, - vyslovil Mer pozvánku.

Nenápadnou páčkou Mer rozsvietil veľkú obrazovku v zornom poli pasažierov. – Pripútajte sa... o chvíľu štartujeme, - upozornil ich Mer. Nasledovali pohyby zugrúnčanov. Okolo hrudníka pocítili silné zmáčknutie. Marcelovi sa v hlave znovu začal premietať Stanov sen. Veľkú obrazovku zahalili výfukové plyny štartovacích motorov. Na prekvapenie necítili žiadny tlak na telá. Pri vyjasnení obrazovky zbadali, ako sa ich rodná Zem vzdiaľuje obrovskou rýchlosťou. Postupne mizli ďalšie planéty slnečnej sústavy. Srdce im zovrela veľká úzkosť... – Nemajte obavu... náš kozmoplán je najnovší výrobok. V prípade silného útoku meteoritov, počítač automaticky zapojí ochrannú clonu okolo celého kozmoplánu. Pri styku s meteoritom ho ochranná clona roztriešti na mikroúlomky. Viem, vy máte obavu, či sa vôbec vrátite na Zem... Môžete nám veriť. Gamatunelom vás vrátime na Zem do času v ktorom ste ju opúšťali, - utešoval ich Mer. Po prelete obežnej dráhy Pluta, obrazovka sčernela. Sem – tam blikla hneď miznúca hviezda. Keď pozemšťania videli svet Galaxií v diaľke, oči im žiarili veľkou radosťou. Nemali príležitosť vidieť také niečo z takej blízkosti. Bol to fantastický pohľad.

Netrvalo dlho, keď silná žiara blízkej hviezdy oslepila ich oči. Na tvárach pocítili jej príjemné teplo... – To je prvé slnko nášho súhvezdia. Obieha okolo neho šesť planét, ale ani jedna nezodpovedá životným podmienkam... majú veľmi riedke atmosféry, - poznamenal Orínus.

- Za niekoľko minút pristávame, - upozornil ich Mer pričom vypol raketové motory. Leteli už len zotrvačnosťou. Neprešlo ani päť minút, keď celu obrazovku zaplnila ďalšia jasná hviezda... – Teraz letíme okolo slnka našej planéty. Tam v pravom dolnom rohu je naša planéta, - ukázal Tony štíhlym ukazovákom. Zugrún svojou farebnosťou a veľkosťou pripomínal Zem. Stano a Marcel sa kochali pohľadom na pestrosť atmosféry. – Má vaša planéta obežnicu? – Stano zvedavo pozrel na Stíva. – Áno... obežnica sa volá Stár... – Z čoho sa skladá pôda Stáru? – Stano skočil Stívovi do reči.

- Pôda ma rovnaké zloženie ako váš Mesiac, - odpovedal. Všetci štyria zugrúnčania mali na vlas rovnaké hlasy. Stano a Marcel vnárali svoje pohľady do hustej atmosféry. Začali rozoznávať obrysy hôr, lesov, polí a budov. Na Zugrúne prevládalo krásne letné počasie. Kozmoplán vkĺzol do tmavého tunela. Mer nenápadnou páčkou zapol brzdiaci motor. – Čo sa deje... Prečo je tu tak odrazu tma?- zmätkoval Marcel. – Nič, práve sme pristáli na raketovej základni, - ukľudňoval ho Mer. Veľkú obrazovku znovu zahalili výfukové plyny.

- Môžeme sa už odpútať? – Marcelov hlas prerušil sykot brzdiaceho motora.

- Áno, môžete, - súhlasil Mer. Každý člen osádky pohotovo stlačil nenápadnú páčku pod prstami pravej ruky. Bezpečnostné pásy zmizli kdesi v okolí lona. Na raketovej základni čakala vzácnu návštevu zo Zeme delegácia pod vedením prezidenta zjednotenej planéty. Po výstupe z kozmoplánu návštevníkov zugrúnčania veľmi milo prekvapili. Dievčatá odeté v krojoch prijali pozemšťanov podľa staroslovanského zvyku a to chlebom a soľou. Pozemšťania si odštipli trochu chleba a ochutili ho soľou. – Uhm, ten je výborný, - pochválil si Stano. Návštevníkom vyšiel v ústrety vysoký a štíhly chlap, okrúhlej ružovej tváre... – Bad Darko... prezident zjednotenej planéty Zugrún, - uklonil hlavou a potriasli si pravicami. – teší ma – Stanislav Majer a po pravici mi stojí Marcel Paulíny, - tiež uklonili hlavami.

- Vítam vás na pôde planéty Zugrún a som rád, že ste prijali moje pozvanie. Budete prvými pozemšťanmi, ktorí navštívili našu planétu mieru za účelom osobného kontaktu. Trvalo nám veľa rokov, kým sme našli tých pravých... Zapíšeme vás do knihy dejín, - nahodil úsmev na tenkých silne ružových perách. – No a teraz ma ráčte nasledovať... Bioautom vás odveziem na moje pracovisko, - ukázal štíhlou rukou na vozidlo podobné dažďovej kvapky. Mer Jupi, Tony Sat, Orínus Plut a Stív Mar odišli po svojej práci. Ich poslanie skončilo. Bad Darko im srdečne poďakoval za službu, ktorú pre neho spravili. Stano, Marcel a Bad zaujali miesta v pripravenom trojsedadlovom Bioaute. Zamávali svojim sprievodcom. Takmer nečujný sykot uzavrel dvere vozidla. Pri rozbiehaní nebolo cítiť žiaden odpor. Ani si nevšimli, ako opustili podzemné parkovisko.

- Vy vôbec neriadite? – Marcel zvedavo pozrel na Bada.

- Nie. Vozidlo riadi počítač a elektromagnet.

- Kde máte ten počítač? – Marcel lietal pohľadom po celej kabíne.

- Darmo ho hľadáš, je vbudovaný do palubovej dosky, - ukázal štíhlym prstom na množstvo svetielok a gombíkov.

- A elektromagnet... kde ho máte? – Je vbudovaný pod povrchom vozovky, - vysvetlil mu Bad. Odrazu Bioauto ostalo stáť.

- Čo je, máme poruchu? Prečo stojíme? Zostaneme... – Prestaň panikáriť! – ohúril ho Stano. Marcel zmĺkol.

- Žiadna porucha... sme na mieste, - usmial sa Bad na Marcela. Po výstupe pred nimi stála vysoká biela budova. Na vrchole sa týčili veľké červené písmena :

„ RIADIACE CENTRUM PLANÉTY ZUGRÚN “ . – Moje pracovisko, - prehlásil Bad s úsmevom na perách. Lúče druhého slnka Kasiopeji sa odrážali od tieňovaných skiel okien.

Fotobunka otvorila veľké sklenené dvere. Pri vstupe do budovy pocítili príjemné ochladenie. Zariadenie bolo nádherné – podlahu zakrýval zamatový koberec, steny zdobil drevený obklad z divne sfarbeného neznámeho dreva. Stano a Marcel sa kochali tou krásou. Došli dlhou chodbou k rýchlovýťahu. Bad vsunul kódovaciu kartu do škáry povedľa dverí. Nečujný bzukot otvoril priestory rýchlovýťahu. Kabínkou sa vyviezli na dvadsiate poschodie. Po výstupe kráčali znovu dlhou chodbou. Vedľa posledných dverí na pozlátenej tabuľke sa tkveli čierne písmena: „ BAD DARKO, PREZIDENT ZJEDNOTENEJ PLANÉTY ZUGRÚN “ . Bad znovu vsunul kódovaciu kartu do škáry pod tabuľkou nápisu. Nečujný bzukot otvoril dvere do kancelárie. Všetci sa ocitli v príjemnom prostredí. Do nosa im udrela lesná vôňa.

- Sadnite si prosím... Dáte si kávu, alebo čaj? – spýtal sa s úsmevom na perách. Pozemšťania zasadli do ponúknutých a pohodlných kresiel. Sedelo sa im fantasticky.

- Dáme si kávu, - požiadali. Bad zasadol za vrch stola a jemnými dotykmi štíhleho prsta niečo na stole vyťukal, ako keby nahodil nejaký kód. Pred Marcelom a Stanom vznikol v stole švorhranný otvor. Automatická ruka nadávkovala dve šálky silne rozvoniavajúcej čiernej kávy.

- Ďakujeme, ta káva má lákavú vôňu, - pekne poďakovali. Bad začal rozprávať...

- Ešte raz vás vítam na planéte Zugrún. Často sme chceli nadviazať spojenie s bratmi zo Zeme. Nevyšlo to, až práve dnes. Sme radi, že sa našli tí praví. V mene celej planéty vám srdečne ďakujem. Marcel so Stanom nahodili hrdé úsmevy. Okolo srdca cítili veľkú radosť. – Všimol som si, že ste boli prekvapení privítacím aktom... – Áno... Boli sme veľmi milo prekvapení. Odkiaľ poznáte náš staroslovanský zvyk? – Stano milo pozrel na Bada.

- Staroslovanský zvyk priniesli naši predkovia... – Atlantída, - vykríkol Stano... – Áno... zatopená krajina, - prikývol Bad hlavou.

- Tak že, zugrúnčania sú potomkami pozemšťanov? – Stano zvedavo zdvihol hlavu.

- Áno... My sa stále považujeme za pozemšťanov i keď tu prebývame nejaké to tisícročie, - dosvedčil mu Bad. Stano sa z hlboka nadýchol a začal rozprávať...

- Mudrci Atlantídy vypočítali, kedy príde potopa. Hneď po vyhlásení dňa katastrofy začali vyrábať raketové koráby. Tesne pred dňom skazy koráby vzlietli do vesmíru hľadať vhodnú planétu v slnečnej sústave... odpil si trochu kávy a pokračoval ďalej... No žiaľ, ani jedna planéta nezodpovedala podmienkam pre život. Boli nútení letieť hlbšie do vesmíru. Po prelete obežnej dráhy Pluta, koráby začali zmätkovať. Snažili sa odstrániť poruchy vo voľnom vesmíre... Stano sa znovu zhlboka nadýchol a pokračoval ďalej... Koráby vylepšili tak, že začali nimi dosahovať rýchlosť svetla. Keď boli v koncoch, mali šťastie na planétu Zugrún. K neobývanej planéte vyslali sondy, aby preskúmali povrch planéty. Na ich prekvapenie, Zugrún zodpovedal životným podmienkam, i keď s menším množstvom Kyslíka v atmosfére. Vegetácií sa začalo na Zugrúne fantasticky dariť. Neobývateľnú planétu začali meniť na planétu obývateľnú. Pohynulo veľa vašich predkov. Dokončil vyčerpávajúcu reč. Bad sa nevedel spamätať zo Stanových slov. Marcel bol tiež veľmi prekvapený, i keď o tom počul pri rozprávaní Stanovho sna. Bad po chvíľke odmlky prišiel k sebe.

- Odkiaľ to tak dobre vieš? Veď poznáš skoro cele dejiny našej planéty, - nechápavo krútil hlavou.

- Ale... Raz som mal taký sen... – Aký sen? – zvedavo na neho pozrel.

- Vo sne som stretol mimozemskú civilizáciu a ich planéta sa volala Arién... – Ten sen čo si rozprával na lavičke pod jabloňou? – vymenili si pohľady s Marcelom.

- Áno... ten čo som rozprával tebe a Mariánovi, - prisvedčil. Stano znovu pozrel na Bada a pokračoval ďalej... – Ich predkovia tiež pochádzali zo zatopenej Atlantídy. Ariénčania boli tak vyspelí, že tiež používali Gamatunel. Dopočul som sa, že aj vy používate Gamatunel... – Odkiaľ to vieš? – hodil na neho výčitku.

- Povedal nám to Mer Jupi, keď sme boli v úzkych. – Áno, je to tak, - prisvedčil Marcel. Bad to pochopil. – Tak dobre... viac si povedal ty, ale to nevadí, - Bad nahodil úsmev.

- Aj tak budeme v spojení na vlnách UHF... – Teraz ma nasledujte, - požiadal ich. Vstali spoza stola. Ich kroky smerovali k nenápadným dverám v hnedej, koženkou obtiahnutej steny.

- Vojdite dnu... chodba vás dovedie k prístroju, ktorým používame Gamatunel. Nedotýkajte sa ničoho, Gamatunel je nastavený na čas v ktorom ste opúšťali Zem. Tu máte moju kódovaciu kartu... Vložte ju do škáry vedľa dverí a nechajte ju tam. Po určitom čase si ju pôjdem vyzdvihnúť... Dovidenia. Bude mi potešením, ak sa znovu stretneme, - zamával im.

Marcel a Stano vošli do chodby v tvare elipsy, na jej konci stáli oceľové dvere. Stano vsunul Badovu kódovaciu kartu do škáry, ako mu to nakázal. Nečujný bzukot otvoril priestor plný svetielok a gombíkov. Nepocítili žiadnu nevôľu. Druhými dverami oproti vyšli von. Aké bolo ich prekvapenie... Pred nimi stála lavička, na ktorej sedeli pred výletom. Zo zvedavosti pozreli za chrbát... Nevideli nič, len ihrisko zahalené do hustej tmy. Marcel cúvol o päť krokov späť. Necítil žiaden odpor.

- Čo to stváraš? – oslovil ho.

- Ale, chcel som sa vrátiť na Zugrún, - poznamenal.

- Tam sa už nevrátiš, Bad určite vyzdvihol svoju kódovaciu kartu, - poznamenal ironicky. Rozišli sa. Marcel ostal stáť... – Čo je? – obzrel sa za chrbát.

- Koľko máš hodín? – spýtal sa.

- Päť minút po polnoci, - odpovedal.

- Tak ahoj a zajtra prídeš? – spýtal sa Marcela.

- Áno prídem, - odpovedal.