„Howard nahráva Fiellinimu a...“

Ihrisko vystriedali farebné vlnky, napätý hlas komentátora stíchol. To sa mohlo stať len mne a práve počas tak dôležitého zápasu, dopekla aj s búrkou! Obraz sa nepríjemne lámal, krčil, černel, zo vstavaných reproduktorov vychádzali šumy pripomínajúce rozzúrenú bandu mimozemšťanov.

„Prečo práve teraz? Do kelu!“ nadhodil som nahnevane a vyzrel von oknom. Cez mesiacom osvetlený vodopád dažďových kvapiek som okrem ružovkastých zábleskov búrky nevidel vôbec nič. Prečo práve počas finále?! Ako naschvál. Tí hore ma musia neznášať. Ako tak som sa pohral s kontaktmi v telke, až kým sa obraz so zvukom trochu neustálili. Spokojne som si vydýchol a vrátil sa k vychladenej kofole. Dom opäť roztriasla zrážka ozrutných mrakov, ale futbalistom v TV to už nevadilo, besne utekali za loptou a snažili sa skórovať. Ostávalo už len pätnásť minút do konca.

„Poď, poď, poď! Á! Ako môžete stále tak trápne stratiť loptu?! Za čo vás platia?“ povedal som nahnevane a očami som vraždil hráča, ktorý práve strieľal ďalší gól do brány môjho tímu. V tom som začul akýsi zvuk. Akoby čosi ťukalo o sklenené fľaše a lozilo po poličkách. Vychádzal z kuchyne.

Bolo jedenásť v noci. Každý v dome spal, len ja som sledoval finále majstrovstiev sveta. Ak ten zvuk zobudí rodičov, tak ráno budú ešte mrzutejší ako dnes, pomyslel som si a ďalej sledoval katastrofálnu hru môjho tímu. Zároveň ma ale pôvod tajomného zvuku lákal. Zvedavosť vo mne nakoniec zvíťazila. Do pravej ruky som si pre istotu vzal baseballovú pálku (čo ak to bude potkan, ktorý nám už dlho kradne psie granule) a šiel som pomaly do kuchyne. Čo najtichšie som zapálil svetlo. Ešte raz som otočil hlavu k futbalu. Na ukazovateli svietilo 4:0, taký stav sa za desať minút nedal zmeniť. Sklamane som si povzdychol. Môj tím dostal štvorku. A to boli doteraz takmer neporaziteľní. Odvrátil som zrak od telky a pokračoval som v hľadaní zdroja zvláštneho zvuku. V kuchyni nebolo živej duše, len pár nepríjemne bzučiacich múch nalepených na lepkavej pasci visiacej zo stropu. Začal som hľadať. V poličkách a zásuvkách bolo všetko po starom, dokonca som prekutal aj veľkú čiernu skriňu v rohu miestnosti. Nič.

Do uší mi opäť udrel známy zvuk. Prichádzal z komory, z miesta, ktoré bolo v mojom detstve hororovým zámkom. Bál som sa tam chodiť aj za vidna. Dnes v nej vyhorela žiarovka. Super! Z čiernej skrinky som vybral baterku a predtým než som otvoril dvere do komory som trikrát zaklopal. To čo vydávalo zvuky však moje varovanie exemplárne ignorovalo. Začul som lúskanie orieškov. A je to tu. Potkan! Divo dýchajúc som dlaňou objal kľučku a bleskovo ňou trhol nadol. Netrvalo dlho kým som to zbadal. Nechápavo a vystrašene som sledoval tvora predo mnou, pálka mi vykĺzla z ruky. Bytosť na mňa prekvapene púlila oči, no neustále chrúmala lieskové oriešky pílkovitými zúbkami. Na poličke pri zaváraných uhorkách sedel malý chlpatý mužíček s veľkými modrými očami bez bielok. Na hlave mal zelený klobúčik a v ňom zapichnutý rybársky háčik. Trasúcimi rukami som si pošúchal oči. Nie je to sen. To čudo tu vážne na mňa púli okále! Telo mal posiate hustým pralesom čiernožltých chlpov a mal dlhé pazúriky na rukách aj nohách.

„Adam?“

Takmer som zhíkol. To čudo ma pozná! Pomaly som prikývol.

„Vari sa ma bojíš? Chichichi!“ zachichotal sa mužíček tenkým hlasom a chudou rukou vytiahol z nádoby hrsť orechov. V oboch dlaniach mal kopu orechov, treťou rukou, ktorá mu vytŕčala kdesi z hrude si ich vkladal do širokánskych úst. Vtedy som sa rozpamätal. Veď je to...zalapal som po dychu. Bolo ťažké sa zmieriť s tak zvláštnou a úžasnou skutočnosťou. Chytro som priskočil k čiernej skrini v rohu kuchyne a zo zásuvky som vytiahol krabicu plnú papierov. Moje kresby. Už od mala si kreslím všakovaké tvory, moje vlastné strašidlá, vlastnú armádu, ktorá by ma ochránila pred chlapcami čo mi robili zle. A mohol som sa s nimi kedykoľvek a o čomkoľvek rozprávať. Mnohí vravia, že to je detinské. A čo?

To čudo čo sa tu napchávalo orieškami som nakreslil pred týždňom! Konečne som narazil na kresbu, ktorú som hľadal. Stálo na ňom: „Strašidlo číslo desať“

Rýchlo žmurkajúc som sledoval kresbu. Okrem čierneho nápisu na nej nebolo nič, žiadna špinka ani obrázok tvora, akoby niekto celý obrázok dokonale pregumoval.

„Takže...ty-ty-ty si...ty si vyšiel z-z-z...“ hlasno som preglgol: „papiera?...“ opýtal som sa nesmelo a položil krabicu s kresbami na jeden z regálov.

„Ty si mi ale hlavička Adam. Ty si mi dal domov. Čistučký biely domov!“ povedal tvor a treťou rukou ukázal na kopu papierov.

„Ale...ako?“

Strašidlo rozďavilo zaslinené ústa, zrejme sa usmievalo.

„To ti je vec! Všetko vďaka búrkam, chichichi!“ vysvetlil tvor a opäť sa pustil do orieškov. Neveriacky som pokrútil hlavou.

„Vďaka búrkam?“

„Áno! Búrka, hmmm, to ti je vec! Oblohou preletí blesk, udrie hrom a hop, už vyskakujem z papiera, chichichi!“

„No dobre, ale prečo?“

„Sme predsa tvoji ochrancovia nie? Neustále sa s nami rozprávaš. Vieme, že nemáš kamarátov a často si spomínal, že sú chlapci v škole k tebe zlí a smejú sa ti. Neviem ako ostatné strašidlá, ale ja som ťa stále počúval, chichichi!“

Ostatné strašidlá? Žeby všetky? Moji jediní kamaráti, keďže som ozajstných nikdy nemal.

„Máš veľmi zlých spolužiakov. Je len dobre, že sa s tebou nekamarátia, ešte by si sa začal správať ako oni,“pokračoval chlpáč a očami prebleskoval po miestnosti. Až teraz som si všimol, že mu z takmer prasačieho rypáku rašia ostré fúziky.

„Neznášajú ma, lebo sa neobliekam ako oni, nemám také veci ako oni... A preto som začal kresliť vlastné strašidlá, aby ma aspoň niekto ochránil. Často som ich v duchu posielal za spolužiakmi, aby ich vystrašili.“

„Vystrašili hmmm? Chichichi! Tak o to sa ty neboj, veruže ich vystrašíme!“ zachichotal sa, no po chvíli mu tvár zosmutnela a pustil oriešky späť do nádoby.

„Búrka pomaly odchádza,“povedal a chlpatou rúčkou zotrel sliny z širokých úst. Zúfalo som pozrel na horu omrviniek ležiacu na zemi. Mužík zjedol polovicu nádoby.

„Nemusíš sa ničoho báť. Akonáhle odíde búrka, ja odídem s ňou. A všetko čoho som sa dotkol sa vráti do pôvodného stavu. Hmmm, tie oriešky! Dúfam, že bude ešte mnoho búrok!“

„Heh, nabudúce ti donesiem oriešky v čokoláde, to ešte len budeš púliť oči!“ povedal som s úškrnom a očkom pozrel za seba, či sa nezobudili rodičia. Hororové chrápanie otca ma upokojilo.

„Práve som si spomenul, že som ti nedal meno. Ako sa voláš?“

„Strašidlo číslo desať. Ale mne sa viac páči Lieska, lebo milujem oriešky!“

Hrmenie slablo.

„Ach jaj! O chvíľu sa poberiem domov. Ale len čo začuješ hrmenie, budem tu! Stavím sa, že aj ostatné strašidlá ktoré si nakreslil a ktorým sa prihováraš sú niekde v dome. Možno si raz urobíme spoločnú večeru. Alebo obed. Podľa toho kedy bude búrka, chichichi!“

„Aj ostatné strašidlá?“ zbledol som. Keď som si spomenul na monštrá, ktoré som nakreslil prebehol po mne mráz.

„Tak ja idem Adam, rád som si znovu pokecal!“ povedal s úsmevom. Zrazu ho zahalila svetielkujúca hmla, ktorá ho zabalila ako do periny. Naraz sa s tajomným bzukotom rozplynula a strašidlo bolo fuč. V diaľke doznieval jeho tenučký chichot. Rýchlo som prebehol očami po komore. Omrvinky zo zeme zmizli, nádoba bola opäť plná orieškov. Pokrčil som plecami a vrátil sa k telke. Od prekvapenia som takmer zhíkol. Môj tím vyhral 6:4!