Markgróf
Randall si myslí, že jeho odchodom do Východnej marky sa všetko končí, ale mýli sa. Osud má pre neho pripravených ešte veľa dobrodružstiev. Prvá poviedka tohto autora na našom serveri.
Po bitke na Popolavých pláňach som zariadil, aby bol generál Randall odvolaný z funkcie. Nebolo to za trest, práve naopak. Randall bol môj dlhoročný priateľ a predovšetkým schopný vojenský veliteľ. Z poslednej výpravy sa však vrátil ako zlomený muž. Najprv sa snažil predstierať, že je všetko v poriadku, ale ja som ho poznal. Nakoniec sa mi aj priznal, že v tej bitke prišiel o syna. Jeho strata bola o to horšia, že jeho manželka tragicky umrela dva roky predtým a iného potomka už nemal. A hoci som vedel, že Randall bol mimoriadne citlivý a dobromyseľný človek, podľa mojej mienky by čosi také položilo každého. Ochotne som mu prisľúbil svoju pomoc.
Randall nakoniec dostal – na moje intenzívne naliehanie – pod správu Východnú marku. Išlo o malé a nie veľmi významné územie, kde vôbec neprekážalo, že bol neskúsený. Občas, keď bola možnosť, som ho chodil navštíviť, aby som zistil, ako sa mu darí.
Svoj úrad riadil zo staručkého zámku kdesi na vidieku. Bolo to naozaj príjemné miesto. Naokolo nebolo nič, len tekvicové farmy a vládnuce ticho len z času na čas prerušilo zakrákanie preletujúcich vrán alebo závan vetra. Dúfal som, že po čase sa so svojou stratou vyrovná a bude znova schopný bojovať proti kultistom. No aj napriek všetkej mojej snahe to s ním nevyzeralo dobre. Stále bol skleslý a unavený. Dokonca ani moja návšteva mu už nedokázala zdvihnúť náladu. Mrzelo ma to, lebo v minulosti sme sa spolu vedeli dobre zabaviť.
No keď sa mi jedna zo slúžok priznala, že Randall býva pravidelne námesačný a že v noci chodí po chodbách zámku, mrmlúc si meno akejsi ženy – o koho išlo, nebolo ťažké uhádnuť –, vzdal som sa aj poslednej nádeje, že sa z toho niekedy dostane.
ɣɤɣɤɣɤɣɤɣɤɣ
Randalla prebralo hlasné bubnovanie. Okamžite v ňom vzkypela všetka zlosť. Nebolo to po prvýkrát, čo ho zobudili zvláštne zvuky uprostred noci. Dokonca by to aj dokázal tolerovať, do takej miery bol benevolentný. Čo ho však štvalo, bolo, že nikto sa k tomu nechcel priznať. A vždy, keď sa to už chystal radikálne ukončiť, zvuky ustali. Preto teraz ani na sekundu nezaváhal. Mal v úmysle nachytať výtržníka na hruškách a tak ho vydesiť, že pustí do gatí. Rýchlo nahmatal pod vankúšom svoju dýku – vojenské zvyky ho stále neopustili – a vykročil na chodbu. Bubnovanie sa ozývalo zdola. Bolo úplne chaotické a nepripomínalo nič, čo doteraz počul. Randall pomaly schádzal po schodoch. Po chvíli sa však zarazil. Bubnovanie začínalo naberať rytmus, ktorý spoznával. Bol to známy vojenský pochod.
Nebol poverčivý. Len sa viac rozčúlil a rýchlo zbehol na prvé poschodie s dýkou v ruke, pripravený niekoho za svoju opovážlivosť stiahnuť z kože. Nikto tam však nebol. Prisahal by, že bubnovanie počul odtiaľ. Teraz sa však ozývalo z prízemia. A uvedomil si, že už nepočuje len jeden bubon, ale že ich tam dole musí byť aspoň tucet. Dokonca sa mu zdalo, že počuje pravidelné dupanie, ako keby cez prízemie pochodoval šík vojakov.
Snažil sa upokojiť. Nech sa už tam dole deje čokoľvek, nesmie nad sebou stratiť kontrolu. No aj tak nemal veľmi na výber. Musel zísť dole. Jeho hnev však vystriedala číra zvedavosť a možno dokonca aj istá dávka zvráteného pobavenia.
To som zvedavý, aké prekvapenie títo ľudia pripravili svojmu markgrófovi, keď už to je také efektné, povzdychol si.
Nevedel, že ho sleduje niekoľko párov očí.
Keď sa dostal na prízemie, nenašiel žiadny zdroj rámusu, ktorý v tom momente doslova otriasal stenami. Prešiel izbu po izbe, ale nikde nebolo nič podozrivé. Zvuk prichádzal odvšadiaľ a zároveň odnikiaľ. Randall tam len stál a nechápal. Odrazu však všetky bubny naraz buchli a všetky nohy naraz dupli a potom nastalo úplné ticho. Randall len ďalej stál a nechápal. Po chvíli však pocítil, že v miestnosti nie je sám. Pomaly sa obzrel a čo zbadal, mu zobralo dych.
„Katrin,“ šepol a do očí sa mu začali valiť slzy. Stála rovno pred ním, mlčala a bola ešte krajšia, ako si ju pamätal. Svadobné šaty, ktoré mala oblečené, doslova žiarili v tme. Randalla oslepili slzy a tak si rukávom košele pretrel tvár. Bol to len okamih, ale hneď, ako zložil ruku z tváre, jeho žena tam už nestála. Akoby sa na mieste rozplynula.
Vzápätí za sebou začul kroky. Ochotne sa nechal ovládnuť zúfalstvom a rozbehol sa s pripravenou dýkou za zvukom. Prenasledoval ho na chodbu a cítil, že sa približuje. Nikoho však nevidel.
Dostal sa až do kuchyne, kde zastal. Ticho prerušoval len jeho dych. Snažil sa upokojiť, aby mohol načúvať.
A oči ho stále sledovali.
„Ste v poriadku, markgróf?“
Randallom myklo. Rýchlo sa otočil za hlasom.
„Zrejme som vás vyľakal. Ospravedlňujem sa. Vidím, že máte ťažkú noc,“ pokračoval neznámy muž. Potom sa odmlčal.
„Čo sa to tu deje, dočerta?“ markgróf sa ledva kontroloval.
„Poďte, pokúsim sa vám to vysvetliť, hoci iste so mnou budete súhlasiť, že veci tohto charakteru sa vysvetľujú ťažko. Preto sa im hovorí nadprirodzené...“
„Seriem vám na vaše nadprirodzené oné,“ skočil mu do reči Randall. „Toto miesto je celé postavené na hlavu! Hneď ráno odtiaľto vypadnem.“
Muž, ktorý ho viedol cez tmu, sa potichu zasmial. „To si nemyslím,“ povedal.
„Čože? Vy sa mi vyhrážate? A vôbec, kto vlastne ste?“
Muž zastavil a obrátil sa k nemu.
„Nevyhrážam sa vám, markgróf. Ani v najmenšom. Neodídete, lebo nebudete chcieť,“ muž sa na Randalla srdečne usmial, hoci on to nevidel. „Pozor, zapálim lampáš.“
Stenu pred nimi ožiarilo slabé svetlo. Boli tam dvere, ktoré viedli do malého skladu potravín. Randall to vedel, lebo predtým si ich zmýlil s inou miestnosťou. Odignoroval, že nedostal odpoveď na svoju druhú otázku, a nechal muža, aby ich otvoril. Už ho ani neprekvapilo, že tam nezbadal malú miestnosť s potravinami, ale schody vedúce dolu do tmy.
Pomaly zišli dolu, sledovaní svojimi tieňmi, ktoré sa za nimi pomaly plazili po osvietenej stene.
Miestnosť dole bola malá a skoro prázdna. Stál tam len stôl s dvomi stoličkami a na stene visel portrét akéhosi muža. Randallov zvláštny spoločník si sadol čelom k dverám a ukázal na stoličku oproti.
Konečne mu videl do tváre, ale nespoznával ho. Bol to obyčajný mladík. Sotva mohol mať dvadsať.
Žeby niekto zo sluhov? Ale kde potom vzal ten plášť?
Randall si sadol oproti nemu a vrhol naňho spýtavý pohľad. Ako ostrieľaný vojak vedel, aká úzka je hranica medzi odvahou a šialenstvom. A bol si istý, že už ju dávno prekročil.
„Dáte mi ten nôž?“
„Nie!“
„V poriadku,“ mykol plecom mladík a vytiahol spod svojho plášťa dva veľké poháre a vzápätí fľašu s pálenkou. Potom poháre naplnil a jeden posunul k Randallovi. „Viete,“ pokračoval, kým Randall pil, „teší ma, že nie ste hlúpy človek, markgróf. Viem to, lebo nerobíte hlúpe veci...“
Na to sa Randall rozosmial. Práve prijal pohár za mimoriadne zvláštnych okolností, navyše od človeka, ktorý bol potenciálne nebezpečný. Na bojisku by to bola takmer istá smrť. Uvedomoval si to, už keď k nemu mladík pohár posúval. Ale v tej chvíli ho len zaujímalo, či je v pohári naozaj pálenka. To, že ho mohla hneď vzápätí zabiť, ho už netrápilo.
„A vy ste zas veľmi zábavný človek, nech ste už ktokoľvek,“ odvetil Randall. „Viem to, lebo hovoríte veľmi zábavné veci.“
Chlapec sa tiež zasmial.
„My dvaja máme veľa spoločného, markgróf. A pritom sme úplne odlišní. Tie zvláštne zmyslové vnemy, ktoré ste hore zažili, sú len dôsledkom našej vzájomnej nekompatibility.“
„Vážne?“ spýtal sa Randall ironicky. „Čo to má, prosím vás, znamenať? Snažíte sa mi povedať, že to hore bola vaša robota? Nejaký trik?“
„Nie,“ pokrútil hlavou. „Musíte klásť správne otázky, markgróf. Ale nebojte sa, to príde samo. Zatiaľ buďte pozorný a hlavne sa ničoho nebojte. Nie je dôvod.“
„Ničoho sa nemám báť? Čaká ma snáď niečo hrôzostrašné?“
Randall naňho vrhol výsmešný pohľad.
„Možno. Strach je...“ zarazil sa, lebo na schodoch sa ozvali kroky. „Strach je relatívny, markgróf,“ pokračoval. „Napokon, to uvidíte hneď vzápätí.“
Keď mladík dohovoril, ukázal na schody a vstal. Randall sa tiež postavil, aby videl, kto vojde. Pomaly dole zišli dve zvláštne humanoidné bytosti. Najprv uvidel nohy. Boli čierne a určite nepatrili človeku. Postavy vzdialene pripomínali hmyz a každá sa opierala o svoju palicu, ktorej pôvod alebo účel mu bol nejasný. Ich štíhle telá pokrýval zvláštny pancier. Možno akási vonkajšia kostra. Toto pomenovanie Randallovi, prirodzene, nenapadlo, ale bolo mu jasné, že panciere nie sú oblečené.
Bytosti mali pomerne veľké, predĺžené hlavy s výraznými očami, ale žiadne ústa, nosy alebo uši by ste už nenašli. A hoci stavbou tela pripomínali človeka, ťažko by si ich s ním niekto splietol.
„No... a som v riti,“ skonštatoval Randall a pevnejšie zovrel dýku, hoci nedúfal, že by mu mohla pomôcť.
„To je v poriadku,“ povedal mladík a podišiel k čudesným stvoreniam, ktoré postávali pri schodoch. Ťažko povedať, komu jeho slová patrili. „Nič vám nehrozí,“ pokračoval. „Poďte sem, markgróf, zoznámim vás.“
Randall usúdil, že bude lepšie, keď nechá dýku na stole.
Možno dokážu vycítiť môj strach...
Zhlboka sa nadýchol a vykročil k nim. Zarazil sa však, keď zo seba jedno zo stvorení vydalo zvláštny praskavý zvuk. Neznelo to výhražne, ale skôr zvedavo. Chlapec v plášti mu dal najavo, že má pokračovať. A tak Randall dokráčal až tak blízko, že by mohol počuť ich dych, keby nejaký mali. Potom si s nimi podal ruku. Zo začiatku to bolo veľmi nepríjemné, lebo ich ruky mali len tri prsty a navyše zvláštne vibrovali. Randall počul slabé praskanie. No kým ruku pustil, zhnusenie celkom pominulo, a kým si ju podával s druhým, z nevysvetliteľných dôvodov z neho opadol všetok stres. Zmizol dokonca aj smútok, ktorému sa v poslednom čase toľko oddával. Randall tam ostal stáť, hľadiac na tie dve indivíduá, a chcel im poďakovať za to, čo spravili, nech už to bolo čokoľvek.
„Tak, to by sme mali. Bolo to jednoduchšie, ako to vyzeralo, pravda?“ spýtal sa mladík, ktorý neskrýval svoje nadšenie. Keď videl, že markgróf nereaguje, chytil jeho ruku a zdvihol mu ju pred tvár.
Keby bol Randall ešte človekom, tak by mu klesla sánka pri pohľade na tie tri dlhé, tmavé prsty.
Ostatní pobavene sledovali, ako sa tacká po miestnosti, obzerajúc si nové telo. Už vôbec necítil jeho váhu. Odrazu mal pocit, že je oveľa mocnejší. Zahľadel sa na svoje zvláštne nohy a potom vyskúšal vyskočiť, ale ukázalo sa, že ich silu vôbec neodhadol. S rachotom narazil hlavou o strop a následne sa zrútil naspäť na zem. Miestnosťou sa ozývalo prenikavé praskanie, ktoré Randall vnímal ako smiech. Postavil sa na štyri, akoby na nich chcel skočiť, a zmätene sa obzeral.
„Dobre, priatelia. Ďakujem vám,“ povedal chlapec svojim dvom spoločníkom, ktorí odpovedali súhlasným zapraskaním a potom vyšli naspäť hore po schodoch. Randall z neho stále nespúšťal zrak.
„Toto je neuveriteľné,“ zamrmlal. Bolo to zvláštne, lebo nemal ústa. Len kdesi v hrudi cítil zvláštne mravčenie.
„Počkaj, nerozumiem ti,“ odvetil chlapec. Potom si zložil plášť a pred Randallovými očami sa zmenil na to isté, čím bol on.
„Jak je to možné? Nie, toto predsa nie je možné...“ mrmlal si, opäť hľadiac na svoje ruky.
„Prečo by to nemalo byť možné?“ odpovedal mu otázkou.
„V poriadku, tak teda vysvetľuj,“ nedal sa Randall.
„Ako chceš,“ pokrčil plecom. „Možno si sa zbláznil, alebo si mŕtvy. A možno ešte stále spíš hore v posteli. Dostal si hneď tri vysvetlenia a všetky rozumné. Môžeš si vybrať. Ale zmení sa tým niečo? Pochybujem...“
„Tak dobre. Čo odo mňa chceš? A aký má toto celé význam?“
„Chcem ti pomôcť. A spriateliť sa,“ odvetil a podišiel bližšie, aby mu mohol zaklopať na opancierovanú hlavu. „Vy ľudia ste slepí, hoci ste presvedčení, že vaše oči vám všetko ukážu. Pravda je však taká, že vidíte len to, čo očakávate, že uvidíte. Veľa vecí vám unikne a veľa vecí, ktoré vidíte, je len výplodom vašej fantázie...“
„Ako ty?“
Chlapec vycítil jeho pobavenie a zasmial sa.
„Takže,“ pokračoval Randall. „Ako sa vlastne voláš, priateľu?“
„No do čerta, to si mám teraz vymyslieť meno? Tak čo napríklad... Hobb? Môže byť?“
„A čo keby si mi povedal svoje skutočné meno?“
„Iné meno som doteraz nemal,“ zasmial sa Hobb. „Nepotreboval som ho. Toto je moje prvé.“
„Tak dobre, Hobb. Čo teraz?“
„Pôjdeme na výlet. Spoznáš nových ľudí a nové miesta. Skrátka, otvoríme ti oči,“ povedal a znova mu zaklopal o pancier na hlave. Randall jeho ruku podráždene odstrčil.
Chvíľu bolo ticho. Randall nevedel prečo, ale cítil chlapcovo nadšenie, ktoré akoby preliezalo aj naňho.
„Tak teda poďme!“ vyhlásil a strčil do Hobba prstom. Chlapec sa zatackal.
„No výborne!“ zasmial sa. „Z tridsaťročného chlapa som práve spravil úplné decko.“
A bola to v podstate pravda. Pre Randalla bolo všetko úplne nové. Navyše, zachvátila ho absolútna odovzdanosť a pozitívna energia, ktorú akoby Hobb doslova vyžaroval.
„Ideme,“ povedal a zvrtol sa k schodom.
Vtom si ale Randall všimol portrét, ktorý visel na stene. Niečo sa zmenilo. Muž na obraze, ktorý predtým vyzeral úplne obyčajne, mal teraz namiesto očí dve čierne šmuhy, z ktorých sa mu do všetkých smerov po tvári roztekala krv.
„Kto to je?“ spýtal sa.
Hobb len pokrčil plecom. Nevedel.
Pomaly vyšli na chodbu. Randalla prekvapilo, že už je svetlo. Nikde ale nikoho nevidel. Chytil Hobba za plece a obrátil ho k sebe.
„To sa nebojíš, že nás niekto uvidí? Ja teda kvôli tebe nemienim zhorieť na hranici, nehnevaj sa.“
Chlapec len kývol hlavou smerom za Randalla.
Keď sa otočil, zbadal slúžku, ktorá kráčala priamo k nim. Vôbec ich nevidela a aj by do nich vrazila, keby sa neuhli. Mlčky prešla popri nich.
„Sila, čo?“ prehovoril Hobb, keď pocítil Randallov úžas. „A to ešte netušíš, čo ťa čaká vonku.“
Kým sa dostali von, prešli okolo viacerých sluhov, ktorí ich vôbec nezaregistrovali. Hobb upozornil na to, že je nebezpečné sa ich dotýkať. Hlavne tých so zavretými očami, dodal.
Len vtedy si Randall všimol, že naozaj majú všetci sluhovia zavreté oči a pritom sa venujú rôznym činnostiam, akoby na tom ani nezáležalo.
Keď Hobb otvoril dvere do záhrad, naskytol sa im naozaj zaujímavý pohľad. Všetko vyzeralo tak, ako si to Randall pamätal, ale zároveň to bolo iné, akési pochmúrne.
„Dávaj pozor,“ povedal Hobb a vykročil po chodníku. Randall sa zvedavo obzeral, ale nič nezvyčajné nevidel. Odrazu ho však jeho spoločník zastavil a ukázal na jednu z jabloní, ktoré rástli neďaleko. „Vidíš to?“ spýtal sa.
Strom na prvý pohľad vyzeral úplne normálne, ale keď sa zadívali lepšie, tak odrazu ho celý zachvátili jasné modré plamene. Vytváralo to dojem, že sa dovtedy pred ich zrakmi schovávali a teraz, keď ich už odhalili, sa im vyhrážajú, aby ich nechali na pokoji.
Hobb sa obrátil k Randallovi.
„Vitaj za hranicami svojho domova, priateľu. Toto je moja marka,“ vyhlásil, robiac teatrálne gesto. „A ja som jej grófom,“ dodal.
„Za akými hranicami? Veď toto je predsa môj zámok.“
„Áno, máš pravdu, ale teraz si vo svete, ktorý existuje paralelne s tým vaším, o tom hovorím. Navštívil si to tu už veľakrát, ale aj tak si o tom nevedel. Rovnako ako každý človek.“
„Ako je to možné?“ nechápal Randall.
„Jednoducho. Navštevujete nás, keď spíte. Každý človek, ktorého tu stretneš, v skutočnosti len sníva. Preto som ťa upozorňoval, aby si sa nikoho nedotýkal. Nechcel by si sa ocitnúť v cudzom sne, pravda?“
„Aha. A čo s tým mám ja? Stále nechápem, aj keď pripustím existenciu tohto paralelného sveta, načo si ma sem ťahal.“
„To je veľmi jednoduché,“ vysvetľoval Hobb. „Vidíš ten horiaci strom? To, priateľu, je dôvod, prečo si tu. Naše svety sú spolu prepojené. Takže, ak sa niečo významné udeje u vás, prejaví sa to aj tu. Rozdiel je v tom, akým spôsobom.“ Hobb sa skrčil a nabral do dlaní hlinu. „Hmota, ako ju poznáš, sa tu stáva druhoradou,“ povedal a hlina v jeho rukách sa zmenila na tmavú tekutinu a vzápätí sa vo forme bubliny vzniesla nad jeho dlane. Pomaly ju nechal klesnúť naspäť na zem a potom pokračoval. „Existuje však ešte čosi. Vy ľudia to až do takej miery nevnímate, ale tu to predstavuje hotový živel.“ Pozrel Randallovi do očí. „Vieš, o čom hovorím?“
„Nie, netuším,“ odvetil.
Chlapec k nemu vystrel ruku a zapichol mu prst do hrude.
„Všetko, čo človek cíti, môžeme cítiť aj my. A dokonca sa to tu niekedy fyzicky prejaví,“ opäť ukázal na strom. „Avšak aj to najväčšie nešťastie jednotlivca je nič oproti tomu, čoho ste vy ľudia schopní.“
„Tuším začínam rozumieť,“ povedal Randall zamyslene.
„Ale stále máš veľa nejasností, viem...“ Hobb sa na chvíľu odmlčal. „Cítim, že sa ti vracia skleslá nálada. Viem, čo pomáha. Pohyb. Myslím pohyb z miesta na miesto. Keď zamestnáš zmysly, tak zranené srdce bolí menej. Našťastie sa nám to výborne hodí, musím ti niečo ukázať.“
„Kam pôjdeme?“
„Na Popolavé pláne.“
„Ale veď tie sú takmer stopäťdesiat kilometrov vzdialené,“ nechápal Randall. „Necítim sa na takú štreku.“
„Ale choď,“ mávol rukou Hobb. „Za poldruha hodiny sme tam.“
„Keď to hovoríš,“ vzdychol Randall. „Som zvedavý ako...“
„Neboj, je to celkom jednoduché... Ó, takmer by som zabudol. Na pár podobných miest, ako je tento horiaci strom, po ceste ešte narazíme. Radšej sa im vyhýbaj. Vo vašom svete by si si ani neuvedomil, že stojíš na mieste, kde niekto zomrel, ale tu je to dosť nepríjemný pocit, ver mi,“ povedal a spoločne sa vydali cez záhrady von zo zámku.
Na poli pred zámkom zastali. Pri nohách sa im povaľovali zrelé tekvice. Randall zazrel kdesi v diaľke oheň, ale nevidel žiadny dym. Podobne ako v záhradách.
Hobb ukázal na sever.
„Bež!“ rozkázal.
Randall sa naňho pozrel a zaklopal si na čelo.
„Šibe ti? To mám teraz bežať až k Popolavým pláňam?“
„Presne tak,“ odvetil Hobb a už ho tlačil do chrbta. „No tak, bež!“
Randall sa mu podvolil a prešiel do poklusu. Bolo to však veľmi nepríjemné. Akoby jeho nové nohy neboli na ten pohyb prispôsobené. Skúsil zrýchliť. Čím rýchlejšie bežal, tým to bolo preňho pohodlnejšie. Zakrátko utekal rýchlejšie, ako sa mu kedy v živote podarilo. A cítil, že môže ešte pridať, ako keby jeho telo nemalo žiadne hranice. Ďalej zrýchľoval, až kým nebol rýchlejší ako kôň v trysku. Predtým by si nevedel takú rýchlosť ani predstaviť.
Jeho vnímanie sa zrýchlilo spolu s telom, takže mal nad sebou úplnú kontrolu a vôbec sa nebál, že niekde nečakane narazí. Cítil sa, ako keby plachtil, a vždy, keď sa priblížil k zemi, sa len nohou odrazil naspäť do vzduchu, aby preletel ďalších dvadsať metrov.
Hobb ho rýchlo dobehol.
„Dobré, čo?“ spýtal sa.
„Perfektné!“ zakričal Randall, hoci nemusel. Hobb by ho počul aj tak.
Predtým taká veľká krajina sa razom radikálne zmenšila a doslova sa začala meniť pred očami. Rozľahlé polia a pasienky čoskoro vystriedal les a zem sa začínala dvíhať, až sa zmenila na rozsiahlu pahorkatinu. Človeku by jej prejdenie zabralo aspoň dva dni, no pre nich nepredstavovala problém. Dokonca keď im náhodou cestu skrížila rieka, tak ju proste preskočili a pokračovali. Na poslednom vrchu sa však zastavili, lebo pod nimi sa už rozprestierali Popolavé pláne.
Randall sa postavil na koniec skalnatého výbežku a neveriacky pozeral dolu. Popolavé pláne veľmi dobre poznal. Odohrala sa tu jeho posledná bitka. Ešte stále sa mu zdalo, že počuje rinčanie zbraní a krik vojakov. A možno sa mu to nezdalo.
Započúval sa... Áno, naozaj tie zvuky počul. Keď si to uvedomil, tak sa mu pred zrakom opäť vynorili zoradené šíky, ktoré sa hrnuli proti sebe a zafarbovali pláne krvou. Niečo však nebolo v poriadku. Už nevedel rozoznať spojencov a nepriateľov. Uvedomil si, že nevníma ich odlišnosti, ale len to, čo majú spoločné, lebo toho bolo oveľa viac. Pocítil túžbu to celé zastaviť, no už sa nedalo nič robiť. Čas sa nedal vrátiť.
Odrazu šíky zmizli a celé pláne pokryli telá padlých. Kričali a volali ho k sebe. Naťahovali ruky ku skalnému výbežku, kde stál. Randall cítil, akí sú osamelí. A pritom ich tam ležali tisíce.
Hobb si uvedomil, že je zle, keď sa jeho nový priateľ začal tackať do priepasti, počúvajúc volanie vo svojej hlave. Rýchlo k nemu pristúpil a zadržal ho. Randall sa začal zmietať v jeho náručí a kričať o pomoc. Chvíľu trvalo, kým opäť prišiel k sebe.
„Si v poriadku? “ spýtal sa ho, keď sa upokojil.
„To bolo strašné,“ zamrmlal Randall.
„Áno, viem. A pritom tam každý vidí niečo iné,“ povedal. „Vieš, v čom je medzi nami hlavný rozdiel? Ty si sa tej bitky zúčastnil. Také čosi by niekto ako ja neprežil. A hneď ti vysvetlím prečo. Človek, nech už je akokoľvek charakterný a dobrácky, vždy bude seba a svoje záujmy považovať za stred vesmíru. Záujmy a túžby ostatných vníma len okrajovo. U nás je to však iné. Všetko je zdieľané. A toto puto nás viaže aj k ľuďom, hoci naopak to nefunguje. Dokonca aj teraz cítim tvoj žiaľ nad stratou rodiny a túžim ich priviesť späť, rovnako ako ty.“
Randall sa mu pozrel do očí.
„Dá sa to? Môžem ich ešte vidieť? V tomto svete, alebo v inom?“
„Obávam sa, že to už nie je možné,“ odvetil Hobb.
„Rozumiem... Môcť tak vrátiť čas. Aspoň raz. Bolo by to pekné, že?“
„Pekné? Možno. Ale nič dobré by ti to nedalo, ver mi.“
„V tomto s tebou nemôžem súhlasiť.“
„Chápem. Ale uvedom si jednu vec. Každá naša chyba, každý skutok, ktorý ľutujeme a kvôli ktorému by sme možno chceli vrátiť čas, formuje náš charakter. Niekedy je lepšie nedostať druhú šancu. Ten, kto by ju zakaždým dostal, by stratil svoju identitu. Život niekedy musí byť ťažký.“
„Možno... Ale aj tak by to bola skvelá príležitosť.“
„Áno, to rozhodne.“
Hobb sa na chvíľu odmlčal a nechal Randalla jeho myšlienkam, hoci cítil, ako naňho opäť doľahli tiene minulosti. Obrátil svoj zrak k Popolavým pláňam, ale hneď vzápätí ho odvrátil. Keby mal ľudskú tvár, tak by sa na nej objavil zhnusený výraz.
„Neviem, čím bola tá bitka motivovaná, ale priniesla veľmi veľa nenávisti. Dokonca aj na bitku toho bolo priveľa. Strach, hnev a smútok každého, kto sa jej zúčastnil, tu ostanú ešte veľmi dlho. To sa potom môže rôzne prejaviť. Napríklad vidinami. Asi chápeš, že také miesta sú pre nás veľmi nebezpečné.“
„Teraz už áno,“ odvetil Randall. „Bojovalo sa tu kvôli náboženskému vyznaniu. Nejakí kňazi si zaumienili, že budú svoju verziu vykladania viery presadzovať silou. Ja som mal viesť vojsko križiakov. Fanatici proti fanatikom.“
„To nechápem,“ zavrtel hlavou Hobb. „Je predsa veľa dôležitejších vecí...“
„Ani ja tomu nerozumiem. Ľudia však potrebujú niečomu veriť. Vždy to tak bolo a vždy to tak aj bude. Ja, napríklad, neverím v žiadneho boha,“ Randall sa vzápätí zasmial. „Ešte donedávna by to bol hrdelný zločin,“ vysvetľoval. „Ale aj tak niečomu verím. No nemám pre to konkrétne pomenovanie. Je to niečo ako moje posledné útočisko pred svetom, akási skrýša kdesi v hĺbke duše. Neviem, či mi rozumieš, ale má to každý. Len to inak voláme.“
„Myslím, že viem, o čom hovoríš. Škoda len, že sa táto ľudská slabosť tak často zneužíva. Načo sú vlastne dobrí kňazi? Tých ľudia nepotrebujú...“
„To je rúhanie!“ prerušil ho Randall.
„Skutočne?“
„Áno. Pravda je často považovaná za rúhanie,“ zasmial sa a vystrel k nemu ruku. „Pomôž mi vstať.“
Hobb ho vytiahol a potom navrhol: „Poďme odtiaľto do čerta.“
„Áno, poďme.“
Spoločne ukázali Popolavým pláňam chrbty a pomaly začali schádzať mierny svah, ktorý tvoril druhú stranu pahorku.
„Len som chcel, aby si vedel, čomu tu musíme čeliť.“
„Ja... neviem, čo mám povedať... Rozumiem tomu správne, že činy ľudí dokážu takto závažne ovplyvňovať váš svet a vy s tým nemôžete nič robiť?“
„Je to tak. Ale nie sme takí bezmocní, ako si možno myslíš. Celé veky sme sa vám vedeli prispôsobovať. Dokázali sme vaše činy predvídať a podľa toho sa zariadiť. To však už neplatí. Doba sa zrýchlila a my už nestíhame. Preto sme sa rozhodli vytvoriť mosty medzi našimi svetmi...“
„Mosty?“
„Áno, mosty. A dúfam, že ty budeš jedným z nich. Bolo veľmi ťažké nájsť človeka takého vhodného, ako si ty.“
„Prečo som pre vás vhodný? Myslím, že moje slávne časy sú už preč,“ nechápal Randall.
„Neviem ti to presne povedať. My to proste dokážeme vycítiť. Jednoducho, nebudeš pre nás nebezpečný a plnenie našich záujmov ťa bude napĺňať. Niekto iný by napríklad mohol tie vlastné uprednostniť.“
„Som poctený, ale mám ohľadne vášho výberu pochybnosti.“
„Tomu rozumiem, “ odvetil Hobb. „Ale neboj sa. Budeš mať možnosť voľby a budeš môcť odmietnuť. Predtým však stráviš istý čas u nás. Pochopíš, aké sú tvoje vlastné problémy a túžby bezvýznamné a dokonca až ničotné v porovnaní so záujmami nášho druhu, a budeš šťastný, že môžeš byť našou súčasťou. Nehovoriac o tom, že tiene tvojej minulosti zaženie svetlo lepšej budúcnosti, či už našej, alebo ľudskej. A ty na tom celom budeš mať významnú zásluhu.“
„No, zdá sa, že sa mám na čo tešiť,“ zamrmlal Randall. „Čo máš pre mňa prichystané teraz? Kam ideme?“
„Teraz? Čo len chceš, priateľ môj. Zo všetkého najskôr ťa asi predstavím ostatným...“
Markgróf mu na to nič nepovedal, len pokračoval v chôdzi.
Neskôr opäť prešli do behu, no nevracali sa na juh. Išli na západ, kde mali byť rozsiahle pralesy.
„Žijete v lesoch?“
„Áno, hlavne tam,“ odvetil Hobb. „Ale aj na púšťach alebo na iných pustatinách, kam ľudia často nezavítajú.“
„To dáva zmysel. V mestách vás asi veľa nie je, že?“
„To teda nie. To je pre nás, ako keby si ty býval pod aktívnou sopkou...“
Randall sa zasmial a potom vykríkol, lebo skoro vrazil do stromu.
Ako sa uhýbal širokému pňu starého duba, zazrel čosi bežiace medzi stromami, napravo od seba. Pohybovalo sa to po štyroch, ale pripomínalo to človeka. Ten tvor bol vychudnutý na kosť a bledý ako stena. Randalla sa zmocnila úzkosť.
„Hobb?“
„Čo?“
„Vidíš to? Medzi stromami, napravo,“ povedal a ukázal rukou.
„Do čerta! Áno, vidím to,“ povedal a potom sa na chvíľu odmlčal, akoby rozmýšľal. „Bež za ním, nesmie nám ujsť!“
Randall poslúchol. Na ďalšie otázky nebol čas. Presunul sa trocha nabok, aby sa dostal tvorovi za chrbát. Hobb sa držal za ním.
Čoskoro sa dostali von z lesa a pred nimi sa rozprestrela dolina, ktorou pretekala rieka. V diaľke bolo vidieť vežu kostola.
Randallovi sa na otvorenom priestranstve naskytol dlhší pohľad na toho čudesného humanoida. Videl, ako sa jeho umrlčia vychudnutá hlava na moment otočila nazad, k nim.
Nemalo to žiadnu tvár, len obrovskú papuľu, z ktorej ako bič vyšľahol dlhý tenký jazyk a vzápätí opäť zmizol za tisíckami dlhých, ako ihla ostrých zubov. Potom sa hlava odvrátila.
„No do riti!“ povedal si Randall a nevedomky spomalil. Hobb ho hneď dobehol a potlačil za plece.
„Neboj, nič nám nehrozí. Hlavne ho nesmieme stratiť. Tak poď!“
Opäť pridali. O chvíľu už bolo jasné, že mieria do dediny, ktorú ešte stále zakrývali stromy. Ako sa približovali, zistili, že ide len o malú osadu. Tvorilo ju pár domov a malý kostol.
Zastali pred prvými domami, keď sa im za nimi vycivená príšera stratila. Randall ešte chvíľu sledoval roh chatrče a potom sa obrátil k Hobbovi.
„Čo to bolo, do čerta?“
„Démon.“
„Démon?“
„Áno. Myslím, že je to dosť výstižné pomenovanie. Na tomto mieste onedlho niekto umrie. Démoni to vedia dopredu vycítiť a ponáhľajú sa na miesto, aby sa vedeli postarať o dušu dotyčného.“
„To skutočne?“
„Áno. O chvíľu budeš mať šancu vidieť smrť. Poď, nájdeme si miesto, kde nebudeme zavadzať,“ odvetil Hobb a ukázal na vežu kostola. „Napríklad tam.“
„Dá sa tomu nejakým spôsobom zabrániť?“ zaujímal sa Randall. „Myslím smrti.“
Hobb sa naňho pozrel.
„Uvidíš,“ odvetil a začínal pochybovať o tom, že bol dobrý nápad sem chodiť, keďže vedel, prečo sa pýtal.
Pomaly vyliezli do veže a pozreli dolu. V uliciach bolo prázdno. Len občas preskočil zo strechy na strechu démon. No stále prichádzali ďalší a ďalší. Čoskoro ich dole boli desiatky a dedinou sa rozliehalo nepríjemné kvílenie, z ktorého behal mráz po chrbte.
„Je ich veľa,“ poznamenal Hobb. „Vyzerá to na riadnu masakru.“
Randall sa už nič nevypytoval. S úžasom sledoval, čo sa dialo naokolo. Akoby každou minútou celá dedina potemnievala. Vtáky zmĺkli a dokonca aj zvuky blízkej rieky akoby na to miesto odrazu nedoliehali. Všadeprítomné ticho prerušovalo len kvílenie, ktoré sa ale tiež ozývalo čoraz zriedkavejšie.
Potom na moment všetko úplne stíchlo a vzápätí sa ozvalo prenikavé plesknutie. Nasledoval ženský krik. Obaja sa rýchlo otočili za hlasom.
V uličke medzi domami ležala žena a s hrôzou sledovala démonov, ktorí lozili po stenách okolitých domov a roztvárali na ňu svoje papule plné ostrých zubov. Netrvalo dlho a stalo sa presne to, čo Randall čakal. Jedna z príšer skočila na ženu a rozdriapala ju. Nebolo to však krvavé. Žena akoby sa len rozplynula pod pazúrmi a ihličkovitými zubami.
Medzičasom sa začali hysterické výkriky ozývať zo všetkých kútov osady.
„Tak toto sa s nami stane po smrti?“
„Áno,“ odvetil Hobb. „Smrť je, žiaľ, definitívna. Vyzerá to brutálne a také to aj je. Je to však prirodzené...“
„A nedá sa tomu nejako zabrániť? Nemôže to byť... až tak...“ Randall nevedel nájsť správne slová.
„Chápem ťa. Je pre ľudí prirodzené, že sa nevedia vyrovnať s pocitom bezmocnosti, a preto...“
Randalla už nezaujímalo, čo Hobb hovorí. Len hľadel na masaker, ktorý sa odohrával dolu. A pýtal sa samého seba, či tak skončí aj on.
Budem aj ja niekde na zemi takto bezmocne čakať na svoj koniec? Ako títo?
A potom si spomenul na svoju ženu.
Nech už mal Hobb akokoľvek dobre vyvinuté vnímanie, stále nedokázal čítať myšlienky. A to, čo jeho spoločník urobil, určite nebolo pre ľudí typické.
Randall sa z ničoho nič vrhol dolu z veže, priamo medzi démonov, a Hobb ho už nestihol zadržať.
„Nie!“ kričal za ním, no už bolo neskoro.
Čo ho k tomu motivovalo? Bol to prejav solidarity voči jeho bezmocným druhom? Alebo sa len nedokázal vyrovnať s tým, čo ho čaká, a radšej sa chcel zúfalo biť? A možno oboje. Napokon, je to úplne jedno. Nič sa tým nemení...
ɣɤɣɤɣɤɣɤɣɤɣ
Randall dopadol medzi domy pred kostolom. Pár metrov od neho sa démoni zhromažďovali pri svojej ďalšej obeti. Akosi sa neponáhľali.
Kým démon stihol vyliezť na úbohého muža, Randall mu uštedril silný kopanec do hlavy. Ozvalo sa nechutné zapraskanie polámaných kostí. Vychudnuté telo sa prehlo vzad a odkväclo na zem. Ostatné príšery akoby si votrelca všimli len teraz. Výhražne naňho roztvárali svoje papule a nepríjemne kvílili. Svoje čeľuste dokázali tak nepredstaviteľne roztiahnuť, až sa zdalo, že v nich nemajú kĺby. Randall bol už presvedčený, že je s ním koniec, keď vtom sa naraz všetci démoni zvrtli a vzdialili. Pravdepodobne boli voči nemu bezbranní. Prekvapený sa pozrel späť do veže, no Hobb tam už nebol.
Kam sa podel?
Nemal však čas to zisťovať. Všade naokolo sa ozývalo výhražné kvílenie. Obrátil sa k mužovi, ktorý ešte vždy ležal na zemi a nekontrolovateľne sa triasol hrôzou. Randall sa k nemu zohol a snažil sa ho upokojiť.
„Už je to v poriadku, človeče,“ povedal. „Dostaneme sa odtiaľto a...“ vtom sa zarazil, lebo si uvedomil, že muž ho vidí len ako hmyzoidnú čiernu potvoru, z ktorej vychádza desivý praskot. Celé jeho snaženie malo presne opačný efekt, ako zamýšľal.
No nič. Musí to ísť inak, povedal si a vystrel k nemu ruky.
Randall chcel chlapa zdvihnúť a odniesť do bezpečia, no hneď, ako sa ho dotkol, stalo sa niečo nečakané.
Prišlo čosi ako snový záblesk a on odrazu ležal v hline, presne tam, kde pred chvíľou ten muž. Nemohol sa hýbať a v hrudi cítil neopísateľnú bolesť.
Pomaly otvoril oči a prvé, čo zistil, bolo, že má opäť ľudské telo. Nebolo však jeho. Mal oblečenú otrhanú košeľu, ktorá bola celá od krvi. Presne takú istú mal ten muž. Odrazu si spomenul, čo mu hovoril Hobb.
Iba snívajú. Ale nedotýkaj sa ich. Nechceš sa ocitnúť v niečom sne, pravda?
„Ale toto nie je sen, do riti,“ zastonal a hneď to oľutoval. Mal pocit, že mu vybuchne hruď.
Okolo bola úplná panika. Domy horeli a všetci sa snažili skryť aj so svojimi rodinami pred útočníkmi, ktorí ich bez milosti masakrovali. Randallovi unikali dôvody tohto násilia.
Bolo len otázkou času, kedy si ho niekto všimne, a zakrátko sa tak aj stalo. Podišli k nemu dvaja muži zahalení v plášťoch. V rukách držali meče, takže určite nepatrili k miestnym. Randall ich však nespoznával. Nemali na sebe žiadne uniformy a ani iné poznávacie znaky. Navyše, hlavy im zahaľovali kapucne.
„Pozri sa na to. Tej kacírskej svini sa akosi nechce umrieť,“ povedal jeden z nich a priložil mu pod bradu hrot svojho meča.
„Počkaj,“ povedal druhý. „Ešte sa ho niečo opýtam.“
Muž stiahol ostrie z Randallovho krku a pomaly sa k nemu naklonil, pričom odhalil svoju potetovanú tvár.
Kultisti.
„Stále si myslíš, že ťa tí vaši bohovia ochránia, priateľu? To mi vás je ľúto, naozaj,“ povedal a vzápätí sa začal smiať. „Čo? No čo? Chceš mi na to niečo povedať?“
Potetovaný chlap priložil ucho k Randallovým zakrvaveným ústam.
„Ešte sa stretneme,“ zachrčal Randall. „Dokončím, čo som nestihol na Popolavých pláňach, a potom vás nechám oskalpovať aj s tými vašimi hnusnými ksichtmi...“
Muž sa opäť začal chechtať.
To sú čistí blázni. Maniaci! Masakrovať nevinných len kvôli odlišnej viere...
„Počuješ to? Vraj sa ešte stretneme...“
Druhý chlap len pokrútil hlavou a pozdvihol hrot meča.
„Uhni,“ povedal.
Bolesť zmizla a svet akoby sa obrátil hore nohami. Opäť mal hmyzie telo a dedina bola naraz celkom prázdna. Muž bol preč.
Už sa začínali prejavovať dôsledky vraždenia. Na Randalla doliehala nevysvetliteľná úzkosť. Vedel, že musí odísť. Z ľavej strany sa však ozvalo prenikavé zakvílenie a kým sa stihol postaviť, skočil naňho démon. Úplne ho priklincoval k zemi a nedovolil mu sa ani pohnúť.
Ako? Veď by som mal mať väčšiu silu...
Roztvorili sa naňho otrasné čeľuste a do tváre mu vyšľahol dlhý jazyk. Ihličkové zuby sa mu začali zlievať dokopy a kvílenie ostatných démonov sa strácalo kdesi v diaľke. Už sa ani nevzpieral.
Nepredstaviteľná váha vychudnutého tela sa však naraz stratila a hoci Randall už nič nevidel, opäť pocítil na svojej tvári slnečné lúče.
ɣɤɣɤɣɤɣɤɣɤɣ
Nemal predstavu, koľko času ubehlo, kým prišiel k sebe. Hodiny? Dni? Alebo len minúty?
Cítil, že leží na tvrdom dreve, ktoré sa slabo pohojdáva. Pomaly roztvoril oči a obzrel sa. Bol na strome. Všade bolo šero, lebo cez koruny obrovských dubov sa nedostávalo takmer žiadne svetlo. Zo všetkých smerov sa ozývali rôzne zvuky a hlasy.
Randall sa pomaly posadil. Plošina, na ktorú ho uložili, bola celkom malá. Nazrel cez okraj a s prekvapením zistil, že je oveľa vyššie, ako predpokladal. Dole ani nedovidel. Bola tam úplná tma. Musím byť riadne hlboko v pralese, pomyslel si.
Po kmeňoch okolitých stromov sa mihali tmavé postavy. Randall chvíľu netušil, čo má robiť. Potom však niečo pristálo na plošine za ním. Celý konár sa ešte viac rozhojdal.
Postava, ktorá tam stála, bola o poznanie menšia a útlejšia ako on.
„Vidím, že si sa už pozviechal,“ prehovorila prívetivým ženským hlasom. „Ja som Amber.“
Prijal jej ruku.
„Randall.“
„Dobre. Teraz zlezieme dolu. Už na teba čakajú.“
„Kto na mňa čaká?“
„Všetci. Nevypytuj sa a sleduj. Vidíš tie konáre? Áno, tie bez lístia. Tak poď za mnou.“
Kým stihol niečo povedať, Amber spravila dlhý skok a hladko pristála na konári kúsok pod nimi. Toto je snáď vtip, pomyslel si Randall a rozbehol sa, ako mu to len krátka plošina dovolila, a skočil. Skoro nedoletel. Rukami sa však stihol zachytiť a Amber ho vytiahla hore.
„No teda,“ povedala. „Prekvapil si ma. Čakala som, že už budeš dolu.“
„To som čakal aj ja,“ odvetil, ešte stále sa držiac rukami o konár.
Amber sa zvrtla a skočila na ďalší.
Vďaka Randallovej neobratnosti im chvíľu trvalo, kým sa dostali až dolu. Bol však rád, že sa zaobišli bez pádu. Kráčali pomedzi obrovské kmene dubov. V tme sa črtali siluety postáv. Tí, čo boli najbližšie, sa im mierne ukláňali.
To patrí mne? Hlúposť...Asi jej.
Onedlho sa dostali na čosi ako čistinku, kam prenikalo svetlo. Z tmy navôkol sa vynárali rôzne postavy. Ženy, muži a dokonca aj deti. Deti boli mimoriadne zvláštne. Ich oči boli v pomere s telom ešte väčšie ako u dospelých a na chrbtoch mali čosi ako krídla. Občas sa ozvalo zabzučanie.
Randall sa len zmätene obzeral. Odrazu však zbadal, ako sa k nim náhli známa postava. Bol to Hobb.
„No nazdar, ty blázon!“ zvítal sa s ním a slabo mu zaklopal na hlavu. „Pekne si nás prehnal. Skoro sme ťa nezachránili...“
„Ani nevieš, ako rád ťa vidím,“ odvetil Randall a zahľadel sa na zvláštnu tyč, ktorú Hobb držal.
Podobné mali aj tí dvaja.
„Čo to je? Zbraň?“
„Áno, raz ti ukážem, ako...“
Hobb sa odrazu zarazil, lebo si všimol Amber. Predstúpil pred ňu, pravú ruku si priložil na hruď a mierne sa uklonil.
„Kráľovná.“
Kráľovná?
„Ahoj,“ odzdravila ho a zaklopala mu na čelo.
Randall mierne naklonil hlavu do strany.
Čo to má, do čerta, znamenať? Nejaký pozdrav?
Amber sa potom obrátila naspäť k nemu, chytila ho za plece a doviedla pred dav.
„Vážení bratia a sestry,“ prehovorila. „Toto je Randall, človek, na ktorého sme čakali a ktorého sme tak dlho hľadali. Odteraz bude jedným z nás. Spoločne ho pripravíme na jeho úlohu a verím, že spoločnými silami sa nám podarí opäť nastoliť harmóniu medzi našimi svetmi.“
Ozval sa neurčitý šum. Randall bol zmätený.
Som predsa pôvodcom všetkých ich problémov. Ako im ja môžem pomôcť? A vôbec, prečo nás nezničia? Iste to je v ich silách...
Len nemo stál pred desiatkami očí a nevedel, čo má robiť. Odrazu pred ním so bzučaním pristálo jedno z detí. Viac dopadlo, ako pristálo. Zrejme utieklo, lebo kdesi sa začali ozývať protesty matky. Bol to chlapec. Opatrne sa postavil a keď si všimol, ako sa nad ním týči vysoká postava, placho cúvol. Randall bol vďačný za tú príležitosť. Pomaly si kľakol na jedno koleno.
„Mňa sa nemusíš báť,“ povedal vľúdne. „Vlastne sa bojím viac ako ty, hm?“
Chlapec sa mu natočil bokom a sledoval ho svojím veľkým okom. Opatrne k nemu urobil jeden krok, potom ďalší. Odrazu na Randallovom pleci pristála čiasi dlaň. Bola to Amber. Mlčala.
Chlapec, očividne povzbudený kráľovninou prítomnosťou, prehovoril:
„A ujo Randall?“
„Áno?“
„Prečo vy ľudia spolu bojujete? A prečo ste takí silní? Dokázali by ste zlikvidovať kohokoľvek. Spolu. A prečo...“
Randall nemal slov. Už zas...
ɣɤɣɤɣɤɣɤɣɤɣ
Pred Randallom sa opäť týčil jeho zámok. Pripadalo mu to ako večnosť, čo tu bol naposledy, a odrazu mu to miesto pripadalo nejakým zvláštnym spôsobom pochmúrne a nevraživé.
Pomaly prešiel cez odchýlenú bránu a dal sa na cestu cez záhrady, priamo do paláca. Myklo ním, keď naňho odrazu jedna z jabloní výhražne zasyčala a vzápätí vzplanula jasným modrým plameňom. Úplne na ňu zabudol. Hlavu mal plnú iných vecí. Myslel na svojich nových priateľov, ktorých počas svojho pobytu v tomto úžasnom svete získal, a na povinnosti, ktoré ho čakajú v tom druhom.
Hobb, kráčajúci vedľa neho, dovtedy mlčal, ale pri pohľade na jeho prekvapenie sa musel zasmiať.
„Ani by som to nepovedal, ale bude mi to tu chýbať,“ zamrmlal markgróf, stále hľadiac na budovu paláca.
„Tak nehovor,“ utešoval ho Hobb. „Budeme stále s tebou. Nehovoriac o tom, že už čoskoro sem znova zavítaš.“
„Snáď... Ale čo im poviem? Bol som preč tak dlho.“
„Ako dlho si tu bol, záleží len od uhla pohľadu. Nemyslím, že budeš musieť niekomu niečo vysvetľovať.“
„Aha.“
Hobb otvoril dvere a obaja vstúpili dnu. Randall čakal, že opäť uvidí ľudí so zavretými očami, ale nikoho nestretli. Cez prázdnu kuchyňu a chodbu sa vrátili do zvláštnej miestnosti. Na stole ešte stála fľaša s pálenkou a dva poháre. Randall chytil fľašu do ruky. Hobb ho zaujato sledoval, lebo tušil jeho myšlienkové pochody.
„Pamätáš, keď sme sa v korune jedného z dubov rozprávali o tom, že čo vlastne je zlo? Hovoril si, že zlo neexistuje. Že je to len spoločný názov pre všetky nepríjemné veci, ktoré ale pokojne môžu byť užitočné? Že zlo môže byť dobré? A preto to slovo stráca zmysel? Vtedy som ti na to nevedel nič namietnuť, ale tušil som, že niečo existuje.“
„Myslíš chľast?“ spýtal sa Hobb.
„Áno. A nielen to. Myslím, že to platí aj pre všetky ostatné závislosti.“
„Ako tabak a káva?“
„Áno.“
„A nemáš pocit, že tieto veci ľuďom uľahčujú život?“
„Možno. Ale keby sa im neupísali, tak by ich nikdy nepotrebovali. Ak aj pomôžu, človek za to zaplatí nesmiernu cenu. Myslím si, že zlo sa dá definovať ako niečo len škodlivé. Také veci určite existujú. A závislosť akejkoľvek formy je jednou z nich.“
„Dobre, túto diskusiu si vyhral,“ zasmial sa Hobb. „Pripravený?“ spýtal sa vzápätí a vystrel k nemu ruku.
„Áno.“
Chytili sa za ruky a telami im prešiel zvláštny pocit. Randallovi na moment znecitlivela dlaň a pálenka, ktorú v nej držal, sa roztrieštila o podlahu.
Bolo to rovnako neprirodzené, ako keď sa zmenil naposledy. Bolo jasné, že na ľudské telo si teraz bude musieť zvykať rovnako, ako si musel aj na to druhé.
Obraz, ktorý visel na stene, sa zmenil. Randall k nemu pristúpil a zadíval sa do svojich vlastných očí. Zaujímavé, pomyslel si. Bol som na ňom ja aj predtým?
Potom zamieril ku schodom a stratil sa v tme.
Hobb si vzdychol a posadil sa za stôl. Zaumienil si, že tam ešte chvíľu ostane.
Keď sa Randall v noci vracal do svojich komnát, už nepočul pochodujúcich vojakov, detský smiech a ani zvuky bubnov. Svoju posteľ našiel tak, ako ju tam zanechal. Padla naňho silná únava a ani nevedel ako a zaspal.
Nasledujúce ráno bolo veľmi zaujímavé. Randall chcel zistiť, či je všetko naozaj tak, ako sa zdá. Pravdepodobne mu celý jeho výlet v skutočnosti trval len niekoľko minút.
A bolo to vôbec skutočné? Snáď áno. Muselo byť. Veď sa z neho za ten čas stal úplne iný človek. Mal úplne nový pohľad na svet, ale predovšetkým ho už netrápila strata syna a ženy. Ostalo v ňom len prázdno. Nepochyboval však o tom, že tieto prázdne miesta sa čoskoro zaplnia.
Mohol ešte ďalej sedieť a o všetkom premýšľať, ale rozhodol sa radšej zísť dolu medzi ostatných, aby zistil, či je naozaj všetko tak ako predtým. Jednoducho sa obliekol – netrápilo ho, čo si pomyslia príslušníci šľachty, ktorí žili v zámku – a zbehol dole, do kuchyne. Cestou sa zastavil pri dverách, za ktorými sa skrývala miestnosť so stolom a stoličkami. Dotkol sa kľučky. Chvíľu váhal, ale potom otvoril. Pred ním bola len malá komora s potravinami. Zaujímavé, pomyslel si a zavrel. Žeby to bol predsa sen?
Z myšlienok ho vytrhol krik, ktorý sa začal ozývať z kuchyne. Odtrhol zrak od dverí a išiel zistiť, čo sa tam deje.
„Ty hlúpa hus!“ kričal sotva dvanásťročný chlapec a neštítil sa ani oveľa horších urážok.
Randall chlapca poznal. Bol to syn akéhosi vikomta. Spolu s ním bola v kuchyni mladá slúžka, ktorá naňho pravdepodobne rozliala mlieko. Ospravedlňovala sa mu a snažila sa po sebe neporiadok upratať. Keď však vo dverách uvidela stáť markgrófa, zarazila sa a do jej modrých očí sa začali tlačiť slzy. Chlapcovi sa na tvári objavil triumfálny výraz.
„Ako sa voláš?“
„Remann, pane,“ odvetil chlapec.
„Tak, Remann, čo sa tu stalo?“
„Popálila ma horúcim mliekom!“ povedal a ukázal svoj mokrý rukáv.
„Ukáž...“
Randall chlapcovi vyhrnul košeľu. Jeho ruka bola len trocha červená.
„Budeš v poriadku, nič sa ti nestalo. Myslím, že môžeš odísť.“
„Ale...“
„Áno?“
„Zaslúži si trest!“ skríkol malý Remann a ukázal na slúžku.
„Prečo? Veď sa ti ospravedlnila.“
„Kašlem na jej ospravedlnenie! Nemala na mňa rozliať mlieko.“
„Len preto, že pre teba nemôže nič urobiť? To vypovedá dosť o tvojom charaktere.“
Randall vzal zo stola prázdny krčah a naplnil ho vo vedre s vodou.
„Ospravedlnenie by si si mal vážiť. A aj občasná láskavosť voči ostatným niekomu ako ty prospeje. Obzvlášť, ak budeš v budúcnosti závislý na priazni ľudí.“
Strážnik pri bráne je iste smädný. Dones mu tento krčah, prosím,“ povedal a podal Remannovi vodu.
„Kašlem aj na strážnika! Ja mu žiadnu vodu nosiť nebudem. To je práca sluhov,“ vyštekol chlapec a šmaril krčah o zem. Ten bol, našťastie, z dreva.
Remann videl, že si dovolil priveľa, a chcel odísť, ale Randall ho zadržal.
„Tak teraz ma počúvaj, ty rozmaznaný zasran. Okamžite mu odnesieš tú vodu a budeš k nemu milý! Inak mu nakážem, aby ti natlačil svoju halapartňu priamo do zadku. Rozumieš?“
Chlapec mlčky zdvihol zo zeme krčah, opäť ho naplnil vo vedre a odišiel.
Markgróf sa obrátil k slúžke a usmial sa na ňu.
Je taká mladá. Ešte skoro dieťa...
„Si v poriadku?“
„Áno, pane. Ospravedlňujem sa, ja...“
„To je v poriadku,“ chlácholil ju Randall. „Ako sa voláš?
„Som Kristína, pane.“
„Dobre, Kristína. Sadni si a upokoj sa. Nič sa nestalo. A povedz kuchárke, aby mi niečo pripravila, dobre? Budem v záhradách.“
„Áno, pane,“ odvetila a zrejme chcela ešte niečo dodať, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslela.
Randall prikývol a odišiel. Uvedomoval si, že k sluhom by sa mal chovať zdržanlivejšie, ale aj oni sú predsa ľudia. Považoval za správne povedať pár vľúdnych slov.
Vyšiel z paláca a zamieril do záhrad, hľadajúc záhradníka. Potreboval rýľ.
Záhradník sa práve venoval živému plotu, ktorý sa tiahol popri altánku, a hneď za ním rástli jablone.
„Dobré ráno, markgróf,“ pozdravil a vstal od plota.
„Dobre ráno aj vám,“ odzdravil Randall a vystrel k nemu ruku. „Prepáčte, vypadlo mi vaše meno.“
„Som Pablo, pane,“ záhradník sa usmial a potriasol Randallovi rukou.
„Potreboval by som lopatu alebo rýľ. Skrátka, čosi, s čím sa dá kopať,“ pokračoval Randall.
„Samozrejme, hneď vám prinesiem rýľ...“
„Nie, neodbiehajte kvôli mne od práce. Stačí, keď mi poviete, kde ho nájdem.“
„Rýle sú zamknuté s ostatnými nástrojmi v šope, pane. Ale tá je zamknutá,“ povedal záhradník a vybral z vrecka na svojej zástere malý kľúč. „Takže toto budete potrebovať.“
„Ďakujem.“
Keď neskôr Randall kopal pri koreňoch jednej z jabloní, narazil na ľudské kosti...
List od môjho starého priateľa ma dokonale prekvapil, lebo z dôvodov, ktoré som už uviedol, úplne stratil iniciatívu. Dokonca som zrušil poobedné zasadnutie, aby som si ho mohol v pokoji prečítať.
Randall sa v skratke ospravedlnil za svoje chovanie od svojho odvolania z funkcie generála a zároveň ma požiadal, aby som ho čo najskôr navštívil. Chcel so mnou prebrať naše ďalšie spoločné kroky do budúcnosti, lebo tam sa vraj necítil dostatočne využitý. Bola to perfektná správa. Ešte v ten týždeň som vyrazil na cestu.
Keď som dorazil do zámku vo Východnej marke, Randalla som našiel v záhradách, ako trénuje akési dievča v šerme. Neskôr mi povedal, že je to sirota, s ktorou sa v poslednom čase dosť zblížili.
Keď som mu navrhol vrátiť sa na post generála, odmietol. Uvedomil som si, že sa zmenil. Namiesto toho chcel, aby som ho zoznámil s istými vplyvnými ľuďmi, ktorí mu pomôžu dostať sa do politiky. Dlho sme sa rozprávali o jeho dôvodoch a nakoniec som súhlasil. Ako kráľov pobočník som mal možnosť mu vyhovieť.
Zakrátko sme opustili zámok a pobrali sme sa naspäť do hlavného mesta. Vzal aj Kristínu, to modrooké dievča. Ktovie, aké s ňou má plány? Žeby to bola náhrada za syna? Áno, je to pravdepodobné.
Asi práve jej všetci môžeme vďačiť za zlepšenie jeho stavu.
Norgie
Diskusia
zuna
Začalo to dobre, nedajú sa tomu uprieť dobré nápady, riadna dávka fantázie. Približne po tu horiacu jabloň sa mi to skutočne páčilo. Zamrzelo ma ako to miestami skĺzalo do prvoplánového moralizovania. (Úplne najslabšie miesto bola ta scéna s mliekom) Na konci ostal akýsi dojem, že nešlo o poviedku, ale o prológ k čomusi väčšiemu azda preto pointa vyznela akosi vlažne (Hlavný hrdina,ktorý je ostrieľaný vojak, až pri prechode do paralelného sveta pochopí, že ľudia zomierajú vo vojne nezmyselne, preto sa dá na politiku s úmyslom spasiť svet, to fakt?). Myslím, že by bolo fajn, keby sa z Randalla spravila trochu psychologicky prepracovanejšia postava, ktorej sa prihodí čosi pútavé a tajomné a potom sa vyvlečie z nostalgie a nadobudne nejaký cieľ, pri čom mu budem držať palce :-)
23.11.2014
Začalo to dobre, nedajú sa tomu uprieť dobré nápady, riadna dávka fantázie. Približne po tu horiacu jabloň sa mi to skutočne páčilo. Zamrzelo ma ako to miestami skĺzalo do prvoplánového moralizovania. (Úplne najslabšie miesto bola ta scéna s mliekom) Na konci ostal akýsi dojem, že nešlo o poviedku, ale o prológ k čomusi väčšiemu azda preto pointa vyznela akosi vlažne (Hlavný hrdina,ktorý je ostrieľaný vojak, až pri prechode do paralelného sveta pochopí, že ľudia zomierajú vo vojne nezmyselne, preto sa dá na politiku s úmyslom spasiť svet, to fakt?). Myslím, že by bolo fajn, keby sa z Randalla spravila trochu psychologicky prepracovanejšia postava, ktorej sa prihodí čosi pútavé a tajomné a potom sa vyvlečie z nostalgie a nadobudne nejaký cieľ, pri čom mu budem držať palce :-)
23.11.2014
Norgie
Ďakujem za komentár. Verím, že budem s týmto nápadom ešte pracovať a že táto poviedka tvorí iba základy čohosi lepšieho a väčšieho, čo v budúcnosti vytvorím. Pokiaľ ide o Randlalla, tak som to skôr myslel tak, že cítil zodpovednosť za Hobbovu rasu a v politike videl jedinú možnosť ako im pomôcť, lebo násilie im v ich svete priamo ubližuje. O ľudí tam ani nešlo. Avšak v budúcnosti sa z Randalla určite nestane žiadny nudný politik. Chcel by som opisovať jeho cestu k trónu a nájsť nejaký kompromis medzi dialógom a násilím, pričom bude veľmi dôležitú úlohu zohrávať práve Kristína.
23.11.2014
Ďakujem za komentár. Verím, že budem s týmto nápadom ešte pracovať a že táto poviedka tvorí iba základy čohosi lepšieho a väčšieho, čo v budúcnosti vytvorím. Pokiaľ ide o Randlalla, tak som to skôr myslel tak, že cítil zodpovednosť za Hobbovu rasu a v politike videl jedinú možnosť ako im pomôcť, lebo násilie im v ich svete priamo ubližuje. O ľudí tam ani nešlo. Avšak v budúcnosti sa z Randalla určite nestane žiadny nudný politik. Chcel by som opisovať jeho cestu k trónu a nájsť nejaký kompromis medzi dialógom a násilím, pričom bude veľmi dôležitú úlohu zohrávať práve Kristína.
23.11.2014
Kr4b
V tej časti, keď dedinu masakrovali démoni, mali umierajúci stále zavreté oči? Myslel som, že do paralelného sveta vstupujú len keď spia (ako bolo povedané predtým), ale to je asi metafora, nie že by naozaj spali, či? Celkovo vidieť nevypísanosť a občas sa nájde veta ako táto: "„Rýle sú zamknuté s ostatnými nástrojmi v šope, pane. Ale tá je zamknutá,“". Kľudne si po sebe poviedku prečítaj aj desaťkrát, ak ti to pomôže zbaviť ju štylistických chýb, pretože čím lepšie bude poviedka napísaná, tým dostupnejšie budú jej myšlienky (chyby zbytočne odvracajú pozornosť od dôležitých vecí). No a čo sa obsahu týka, netrúfnem si ho zhodnotiť v plnej miere, pretože som ho v plnej miere ani nepochopil, ale to čo mi docvaklo, sa mi páčilo :) 8
23.11.2014
V tej časti, keď dedinu masakrovali démoni, mali umierajúci stále zavreté oči? Myslel som, že do paralelného sveta vstupujú len keď spia (ako bolo povedané predtým), ale to je asi metafora, nie že by naozaj spali, či? Celkovo vidieť nevypísanosť a občas sa nájde veta ako táto: "„Rýle sú zamknuté s ostatnými nástrojmi v šope, pane. Ale tá je zamknutá,“". Kľudne si po sebe poviedku prečítaj aj desaťkrát, ak ti to pomôže zbaviť ju štylistických chýb, pretože čím lepšie bude poviedka napísaná, tým dostupnejšie budú jej myšlienky (chyby zbytočne odvracajú pozornosť od dôležitých vecí). No a čo sa obsahu týka, netrúfnem si ho zhodnotiť v plnej miere, pretože som ho v plnej miere ani nepochopil, ale to čo mi docvaklo, sa mi páčilo :) 8
23.11.2014
Norgie
Ľudia môžu do toho sveta vstúpiť viacerými spôsobmi. To ešte bližšie objasním. Chybu s tou šopou som si vôbec nevšimol a ver mi, prečítal som to po sebe fakt vela krát. Ďíky za postrehy a aj za dosť kladné hodnotenie.
23.11.2014
Ľudia môžu do toho sveta vstúpiť viacerými spôsobmi. To ešte bližšie objasním. Chybu s tou šopou som si vôbec nevšimol a ver mi, prečítal som to po sebe fakt vela krát. Ďíky za postrehy a aj za dosť kladné hodnotenie.
23.11.2014
Kr4b
Nechaj to odležať aspoň týždeň, než si to po sebe prečítaš :) Občas sa aj budeš diviť, čo si to napísal :D (a to v dobrom aj v zlom)
23.11.2014
Nechaj to odležať aspoň týždeň, než si to po sebe prečítaš :) Občas sa aj budeš diviť, čo si to napísal :D (a to v dobrom aj v zlom)
23.11.2014
jurinko
Podla mna si si odhryzol vacsi kus, nez dokazes pozut. Moralne posolstva robia problem aj skusenym autorom, nie to este zaciatocnikovi. Podla mna tam bolo velmi citit nevypisanost. Terminy, ktore sa nehodia k nastaveniu ludi z toho sveta (na jednej strane drevene krcahy a marky, na druhej vyrazivo typu "humanoid" ci "kompatibita" - ak by to malo nejaky dovod, tak by to nevadilo, ale ono to zmysel nemalo...), vseveduci rozpravac (Hobb nevedel to a to - preco? podla mna to je chyba, posobi to tak rozpravkovo, ale pritom vacsina detailov rozpravkova nie je), oslovovanie citatela (ziadne usta by ste nenasli), to vsetko posobi nekonzistentne, ako zmeska stylov, ktore sa k sebe nie uplne hodia. Komu je to dielo urcene? Detom? Tak potom preco ta rasa vyzera ako hmyz, este aj praskaju pri komunikacii ako v Districte 9? Ved to je cisty horor, pre dieta. To iste demoni. Dospelym? Tak potom preco..
24.11.2014
Podla mna si si odhryzol vacsi kus, nez dokazes pozut. Moralne posolstva robia problem aj skusenym autorom, nie to este zaciatocnikovi. Podla mna tam bolo velmi citit nevypisanost. Terminy, ktore sa nehodia k nastaveniu ludi z toho sveta (na jednej strane drevene krcahy a marky, na druhej vyrazivo typu "humanoid" ci "kompatibita" - ak by to malo nejaky dovod, tak by to nevadilo, ale ono to zmysel nemalo...), vseveduci rozpravac (Hobb nevedel to a to - preco? podla mna to je chyba, posobi to tak rozpravkovo, ale pritom vacsina detailov rozpravkova nie je), oslovovanie citatela (ziadne usta by ste nenasli), to vsetko posobi nekonzistentne, ako zmeska stylov, ktore sa k sebe nie uplne hodia. Komu je to dielo urcene? Detom? Tak potom preco ta rasa vyzera ako hmyz, este aj praskaju pri komunikacii ako v Districte 9? Ved to je cisty horor, pre dieta. To iste demoni. Dospelym? Tak potom preco..
24.11.2014
jurinko
[pokr.] je to take naivnucke a nedotiahnute? Co sa stane, ak demon dusu cloveka nezozerie? Clovek nezomrie? Vyzeralo by to tak, ale urcite sa, ak su demoni teda nejake loviacej zveri podobne bytosti, niekedy stane, ze pri zomierajucom zrovna nijaky demon nie je (napr. na spominanej pusti, kde je malo ludi - demoni by sa praveze asi zhromazdovali v mestach, kde denne zomieraju davy). Ak sa demon da zabit, co sa stane s nim? Aj jeho dusu pride zozrat nejaky dalsi paralelny meta-demon? Ma to medzery, co je o to horsie, ze sa to tvari ako takmer filozoficky traktat (co nie je, lebo aj ta filozofia je tam v podstate druhorada, najvacsia tema filozofie - dobro a zlo - je spomenuta v troch vetach a cela debata s prislusnikom inej rasy z inej dimenzie je odbita stylom "pamatas, ako...", akoby islo o nejaku bezvyznamnu udalost). Snazi sa to obsiahnut temy, na ktore podla mna autorsky nemas. ...
24.11.2014
[pokr.] je to take naivnucke a nedotiahnute? Co sa stane, ak demon dusu cloveka nezozerie? Clovek nezomrie? Vyzeralo by to tak, ale urcite sa, ak su demoni teda nejake loviacej zveri podobne bytosti, niekedy stane, ze pri zomierajucom zrovna nijaky demon nie je (napr. na spominanej pusti, kde je malo ludi - demoni by sa praveze asi zhromazdovali v mestach, kde denne zomieraju davy). Ak sa demon da zabit, co sa stane s nim? Aj jeho dusu pride zozrat nejaky dalsi paralelny meta-demon? Ma to medzery, co je o to horsie, ze sa to tvari ako takmer filozoficky traktat (co nie je, lebo aj ta filozofia je tam v podstate druhorada, najvacsia tema filozofie - dobro a zlo - je spomenuta v troch vetach a cela debata s prislusnikom inej rasy z inej dimenzie je odbita stylom "pamatas, ako...", akoby islo o nejaku bezvyznamnu udalost). Snazi sa to obsiahnut temy, na ktore podla mna autorsky nemas. ...
24.11.2014
jurinko
[pokr.] Cele vcitenie sa do postavy je povrchne, bojom oslahany veteran, zmietajuci sa v smutku zo straty, to nie je nieco, co vie pochopit kazdy, bez ohladu na vek. Na to treba skusenost, najlepsie osobnu, ale ak sa neda ziskat taka, tak aspon sprostredkovanu, cez studium, vyskum. Je x knih, ktore napisali ostrielani veterani, je x knih o psychologii, o smutku, o traumach. Ak chces pisat takto zlozite veci, tak by si si to mal asi poriadne nastudovat. Potom tam nebude zasadny "prerod" hlavnej postavy taky nasilny, ledaboly a povrchny, potom citatel mozno aj pociti smutok cloveka, ktory vela prezil a vidi, ze to akosi k nicomu neviedlo, ze bojoval zbytocne boje. A ked sa s tym rozhodne nieco robit, tak politicka kariera je pravdepodobne to posledne, co by si zvolil. Je prilis neista, prilis zavisla na spolupracovnikoch, na volbach, na zakulisnych tahoch. Naivkovia, ktori chcu zmenit ...
24.11.2014
[pokr.] Cele vcitenie sa do postavy je povrchne, bojom oslahany veteran, zmietajuci sa v smutku zo straty, to nie je nieco, co vie pochopit kazdy, bez ohladu na vek. Na to treba skusenost, najlepsie osobnu, ale ak sa neda ziskat taka, tak aspon sprostredkovanu, cez studium, vyskum. Je x knih, ktore napisali ostrielani veterani, je x knih o psychologii, o smutku, o traumach. Ak chces pisat takto zlozite veci, tak by si si to mal asi poriadne nastudovat. Potom tam nebude zasadny "prerod" hlavnej postavy taky nasilny, ledaboly a povrchny, potom citatel mozno aj pociti smutok cloveka, ktory vela prezil a vidi, ze to akosi k nicomu neviedlo, ze bojoval zbytocne boje. A ked sa s tym rozhodne nieco robit, tak politicka kariera je pravdepodobne to posledne, co by si zvolil. Je prilis neista, prilis zavisla na spolupracovnikoch, na volbach, na zakulisnych tahoch. Naivkovia, ktori chcu zmenit ...
24.11.2014
jurinko
[pokr.] svet, za ktory predtym sami bojovali, by boli na smiech. Nikomu by nemohol povedat, ze nase nasilie ublizuje hmyziakom z inej dimenzie, ved by vyzeral ako Mezenska :-D Nevenoval by svoju energiu do niecoho ineho? Do charity, ci do riadenia Vychodnej marky tak, ze z nej spravi vykladnu skrinu humanizmu? Neviem, zda sa mi to byt nezvladnute. Mozno by bolo lepsie najprv skusit pisat mensie diela, menej vzletne idey a radsej hutny pribeh a uveritelne vykreslenie postav. Pis o tom, co poznas (dokonca aj taku poviedku tu mame ;-) ). Dal som 4
24.11.2014
[pokr.] svet, za ktory predtym sami bojovali, by boli na smiech. Nikomu by nemohol povedat, ze nase nasilie ublizuje hmyziakom z inej dimenzie, ved by vyzeral ako Mezenska :-D Nevenoval by svoju energiu do niecoho ineho? Do charity, ci do riadenia Vychodnej marky tak, ze z nej spravi vykladnu skrinu humanizmu? Neviem, zda sa mi to byt nezvladnute. Mozno by bolo lepsie najprv skusit pisat mensie diela, menej vzletne idey a radsej hutny pribeh a uveritelne vykreslenie postav. Pis o tom, co poznas (dokonca aj taku poviedku tu mame ;-) ). Dal som 4
24.11.2014
Norgie
Ďakujem, konečne niekto. Presne toto potrebujem, ak sa chcem zlepšiť. V podstate nemám čo povedať. Viacero z tých vecí som aj tušil a súhlasím. Určite skúsim napísať niečo jednoduchšie, kým sa vrátim k tomuto nápadu a uvidíme.
24.11.2014
Ďakujem, konečne niekto. Presne toto potrebujem, ak sa chcem zlepšiť. V podstate nemám čo povedať. Viacero z tých vecí som aj tušil a súhlasím. Určite skúsim napísať niečo jednoduchšie, kým sa vrátim k tomuto nápadu a uvidíme.
24.11.2014