Démonkino ťaženie

Mladá démonka Haranir-shiel dostáva svoje prvé velenie nad jednotkou Algamanskej ríše. Opojená čajom a dychtivosťou sa pripravuje na svoj prvý rozkaz. Ako to však celé napokon dopadne?
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Démonkino ťaženie
Ilustračné obrázky k spacenews - Démonkino ťaženie / Zdroj Disclaimer
I. Predohra
-0-
V centre pohraničného algamanského mesta Terkanu sa skrývala čajovňa ako každá iná. A predsa bola niečím výnimočná. Pretože v ríši démonov ju prevádzkoval človek. Staršia žena za pultom vedela obratne pripraviť aj tie najtajomnejšie nápoje a preto ju obyvatelia tohto mesta nakoniec prijali za svoju.
Mala ju rada aj mladá Haranir-shiel, ktorá len nedávno dosiahla dôstojnícku hodnosť. Mladá hyparchonka nechala padať zafírové vlasy do tváre a fialové oči upierala na osobu za pultom. Tá sa nenechala vyviesť z miery a jasne ukázala, že čistenie čajníka po predchádzajúcom zákazníkovi má prednosť. Vyšší démoni chovali v úcte osvedčené postupy a pri dobrom čaji to platilo dvojnásobne.
Konečne sa sklo lesklo a svetlo na ňom rozohralo iskrivú hru. Dôstojníčka si napravila ceremoniálnu dýku so zdobenou rúčkou za opaskom a čakala, kým bude oslovená. Bežná slušnosť.
„Dnes niečo špeciálne?“ starena prehovorila, ako keď sa krčí pergamen.
„No, myslela som, že by ste ma mohli niečím prekvapiť.“
Štrbavý chrup poskytol groteskný úsmev: „Iste, v taký výnimočný deň, všetko sa mení, však?“
Zafírová potlačila nutkanie tasiť a vytvoriť v hrdle obsluhy tri dodatočné diery. Desilo ju, ako mala obchodníčka s čajom o všetkom prehľad a zároveň pohŕdala jej odhodlaním, ktoré ju tak otvorene urážalo. Zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla.
Napriek očakávaniu sa pergamenový hlas ozval jemne a upokojujúco: „Bude vám vyhovovať Kanatsi? Jeho strieborné lístky z východných provincií za morom rozprestrú krásnu ovocnú chuť, ktorá prejde do trpkého intermezza, aby sa rozplynulo vo finále ružovej esencie.“
„Áno, ak budete taká láskavá,“ odvetila, rozptýlená výkladom o čare pripravovaného osvieženia.
Oheň pod kotlíkom sa rozhorel a Haranir-shiel pochopila, prečo si ju miestni nedajú. Kým ostatní šarlatáni brali čaje pochybnej kvality rovno špinavými paprčami, striebrovlasá žena naberala rubínovou lyžičkou strieborné guľôčky s precíznosťou vojenského génia. Navyše, namiesto lúhovania čaj varila a ona, ako dcéra kniežaťa etha-Leerisa, si na dobrý nápoj potrpela. Konečne bol hotový a pred ňou sa v obsidiánovom poháriku objavila červená tekutina.
„Tak teda, Kanatsi,“
Starena prijala hyparchonkin úsmev a pokývala hlavou. Čaj bol neskutočný, prekonával všetko, čo doteraz pila. A tak si nevšimla, že téma sa pomaličky zmenila.
„Kam sa zberáte?“ ďalšia kanvička postupovala proces očisty, „Predpokladám, že Hventari.“
„Áno, ríša si potrebuje vybaviť staré spory s Ralhirským kniežatstvom, tie ľudské pliagy...“
Zarazene si uvedomila, že uráža tú najlepšiu znalkyňu čajov pod slnkom. Tá jej výčitky svedomia len odbila rukou.
„To je v poriadku, nemôžeme za to. Ani vy, ani ja.“
Haranir-shiel sa snažila vnímať chuť čaju a áno, tie ruže prišli včas, avšak príliš neskoro, aby upokojili vydesenú mladú veliteľku.
„Odkiaľ viete o meste Hventari?“
„Bude to dve strieborné,“ sprisahanecký úsmev uzavrel rozhovor pri čaji.
Haranir-shiel teda poďakovala, zaplatila a vyšla von z čajovne. Vonku mrholilo a jar ukazovala svoje krásy s prehnanou okázalosťou. Avšak nemohla si ich vychutnať, zrazu sa cítila previnilo pri myšlienke, že má vydať rozkaz na zabíjanie ľudí.
-1-
Hventari ležalo na severnej hranici ríše a jar sa dostávala k vláde len lenivo. Jej jednotka zostavená zo stodvadsať bojovníkov a bojovníčiek už bola na mieste a trpezlivo očakávala, kým sa k ním pripojí ich novo menovaná dôstojníčka.
Podľa zvyklostí vojsko táborilo mimo hradieb asi míľu západne. Potlačila nutkanie zamieriť do mesta a trochu si vyhodiť z kopýtka a radšej šla rovno čeliť opovrhnutiu skúsených harcovníkov, ktorí len čakajú, kým sa po nej zvezú. Spoznala štandardy oranžového polmesiaca v čiernom poli. Áno, jej jednotka. Ilkarské čepele.
Posledných pár krokov skoro prebehla a pred stanom lenivo oddychovala dvojica strážcov. Driemali pred prázdnym stanom a dôstojnícke brnenie už zo zvyku ignorovali.
„Ehm, ehm,“ odkašľala si naštvane.
Stráž na ňu hodila namosúrený pohľad a adresovala tichú výčitku, že ju niekto ruší zo zaslúženého spánku. Poznala ten pohľad. Slúžil som tu už vtedy, keď ty si ešte spala v perinke.
„Nezvyknete pozdraviť veliacu dôstojníčku?“ pohodlie strážcov ukážkovo prehliadala a jej hlas bodal, ako do biela rozžeravené železo.
Očividne zasiahla správne miesto, pretože démon v brnení z obsidiánových plátov doplneným krúžkami z rubínov sa postavil a Haranir-shiel prevyšoval o hlavu.
„Ilkarské čepele nemajú veliaceho dôstojníka,“ protokol nechal plynúť dostratena, „sme banda vyvrheľov, ktorú umiestnili k Hventari, aby ju nemali na očiach. My nemáme veliteľa a nikdy mať nebudeme!“
Sústredila všetky svoje sily a trpezlivo s mrazom v hlase odvetila: „Tak na to zabudnite, strážny, odteraz som ja vašou alfou a omegou. Volám sa Haranir-shiel etha-Leerisa a ilkarský prápor ma odteraz počúva na slovo. Moje listiny všetko dosvedčia.“
Okázalo pred ním rozprestrela pergamen a všimla si, že aj ostatní jeho spolubojovníci sa schádzajú, aby videli, kto im narúša zabehnutý rád odvrhnutej jednotky bez povinností.
Vysoký démon sa pokúsil zachovať si tvár a vyprskol: „To ste museli niekoho riadne vytočiť, že vás tu poslali, slečna Shiel.“ Vedela, že hodnosť vynechal schválne. „Dala ste snáď nejakému remeselníkovi?“ V žilách jej už vrela krv. „Alebo dokonca ľudskému mužovi?!“
Triumfálne sa zaškeril na okolostojacich a to sa mu stalo osudným. Zdobená rúčka opustila pošvu v rýchlej šmuhe a udrela odvážlivca do spánku. Ten zachroptel, ale to už utŕžil ďalšiu ranu, ktorá mierila na to isté miesto. Napriahla k tretej rane, to však už začula prosebné skučanie a svoj hnev rýchlo skrotila.
Fialovými očami blčala po ostatných a ukázala na insígnie na svojom brnení: „Toto je odznak hyparchonky. Môžete sa tu naparovať, koľko len chcete, ale to vaše postavenie nezlepší. Ak budete so mnou a moje rozkazy budú plnené, odídeme na lepšie miesto. Ale ak nie...“
Ukázala na zmláteného strážcu, ktorému z boku hlavy prýštili jemné pramienky energie. Krvácal, ale bolo to nutné.
„Dopadnete ako on a to rukou ľudí,“ hlas sa jej zlomil a ticho dodala, „máme voči ríši povinnosti.“
Jedna démonka pokľakla a sklonila hlavu. Haranir-shiel ju rukou vyzvala.
„Stotníčka Keriel-thial, počúvame na slovo.“
„Počúvame na slovo,“ ozvalo sa zborovo a ďalší z jednotky si kľakali pred mladou šľachtičnou.
Spokojne sa usmiala. Modré vlasy mala premočené a kvapky zo studeného mrholenia len podtrhovali ich zafírový odlesk. Vedela, že ich uznanie je zatiaľ len formálne, ale to sa zmení, až nechajú Hventari ďaleko za sebou.
Pretože démoni mali silný zmysel pre spravodlivosť a ľudia zo susedných kniežatstiev si dovolili priveľa. A oni vyrazia, aby ich strestali. Áno, budú zabíjať ľudí.
Mimovoľne potlačila spomienky na terkanskú čajovňu.
-2-
Dorazili na okraj lesa. Stromy ukrývali jednotku vyšších démonov pred poludňajším slnkom. Fialovými očami sledovala horizont, avšak dedina bola ponorená do svojho pokoja a po vojenských jednotkách nikde ani stopy. Pokynula ostatným, aby sa pripravili. Od lesa ich kryla vysoká tráva, takže ak budú jednať presne a rýchlo, kým sa stihne zburcovať poplach, budú už dávno za hranicou.
Postrehla pohyb pred nimi a tasila úzku šabľu. Obsidiánové ostrie sa temne zalesklo. Teraz však jeho smäd po krvi nebol ukojený, pretože z porastu sa vynorili dvaja zvedovia v brneniach s oranžovým polmesiacom. Kývla, aby podali hlásenie.
„Všetko čisté.“
„Zaútočíme večer!“
II. Boj
-3-
Plavovlasé dievča s náznakom ženských rysov zdvihlo oči k zapadajúcemu slnku. Les bol pokojný a ešte jej ostávalo pár riadkov, aby sa mohla vydať domov dlhou ulicou medzí nízkymi domčekmi. Niečo jej vravelo, že by mala ísť, ale výchova jej to nedovolila. Nepatrí sa odchádzať od začatej práce.
Ako sa sklonila, zdalo sa jej, že asi míľu smerom k stromom sa niečo pohlo. Akoby vysokými steblami prebehla vlna. Uprene sa zapozerala a zabudla na prácu. Vlna sa hnala smerom k nej.
-4-
Haranir-shiel v behu tasila aj druhé ostrie a posledné metre už nedbala na opatrnosť. Zakvílila vysokým hlasom a rozohnala sa smerom ku dievčaťu, ktoré sa chystalo burcovať poplach. Ťala šikmým sekom sprava a úzka čepeľ prerazila rúčku hrablí, ktoré mali obrániť mladý život. Cestou ďalej zasiahla aj živôtik a zanechala na jej prsiach a bruchu dlhú ranu. Vytryskla krv.
Asi sto krokov od úvodného súboja sa práve rozprávali dvaja muži. Šedovlasý zareagoval na neľudský zvuk a keď zočil obsidiánové brnenia, vykríkol a rozbehol sa dievčine na pomoc. Jeho cesta však skončila v polovici, do cesty sa mu postavila stotníčka. To, že ho zasiahla si uvedomil, až keď sa pokĺzol na vlastnej krvi a útroby mu zovrela bolesť.
Aj druhý, hnedovlasý s bradou sa chystal k obrane, ten však zvolil múdrejšiu taktiku. Rýchlo pár krokmi dobehol k šidlu a nastavil ho pred seba v skúsenom strehu.
„Hah, farmári!“ skríkla Haranir-shiel pobavene.
Muž však skúsene útočil a ona oboma zbraňami odkláňala nebezpečné železo. Tvrdený obsidián sa ukázal byť viac ako rovnocenným súperom. Vtedy však pri hlave zazrela šmuhu a pred očami sa jej zaiskrilo. Zosunula sa na zem a muž jej odkopol prilbu z hlavy. A ustrnul na mieste.
Krvácala z nosa, avšak tekutina nestekala, ale odparovala sa a vírila vo vetre. Jej fialové oči bez zreničky ho uprene sledovali a na okamih sa v nich zračil strach zo smrti. Nastavil hrot šidla k poslednej rane, ale čepeľ ostala stáť.
Ten muž nikdy nevidel démona a to jej zachránilo život. Jej spolubojovník mu oddelil hlavu od tela.
Potriasla hlavou a rýchlo poďakovala svojmu záchrancovi. To už od dediny, ktorá ležala asi pol míle od fariem bežalo asi desať ľudí. Démoni sa pozreli na seba a kývli. Chabo ozbrojená domobrana, kde sa od vidiel po motyky mihali roľnícke nástroje, sa veľmi rýchlo ocitla proti presile. Zdvihli ruky, že sa vzdávajú.
Márne. Desať tiel prikrylo prašnú zem.
Prvá fáza útoku im vyšla dokonale. Ilkarské čepele nestratili nikoho, kým obrancovia už boli ľahší o trinástich. Dvanásť, opravila sa, keď zbadala, ako vydesené zelené oči ukryté pod plavými vlasmi pomáhali rukám, aby zastavili krvácanie, až kým deva neomdlela. Bola to však plytká rana a Haranir-shiel si uvedomila, že dievča bude žiť.
-5-
Boj sa rozhorel znovu.
Všetci muži z dediny, asi dve stovky, sa ich hnali proti jednotke démonov. Haranir-shiel prikázala rozostaviť obrannú formáciu. Démoni trpezlivo čakali. Na rozdiel od nej nosili štít a úzke šable, pričom si uvedomovali, že sedliaci ich prevyšujú nielen počtom, ale aj dĺžkou zbraní. Ale ilkarský polmesiac necúvne. Vytrvá.
„Pripravte sa!“ vykríkla Haranir-shiel.
Osadníci, rozbesnení stratou svojich druhov, vyrazili do behu, mieriac pred seba hrotmi vidiel, motýk a oháňali sa cepmi na mlátenie obilných klasov. Dokonca zahliadla kováčske kladivo. Divoký výkrik sa ozýval po ceste v kontraste s ľadovým chladom algamanských vojakov.
„Bite tých netvorov!“ doliehalo k nim zďaleka.
„Vytrhnite im srdcia a zadupte ich do zeme!“
Len chcú, aby sme porušili formáciu, uvedomila si. Nie, na to nás nedostanú. Vydala pokyny, aby démoni nevyšli do protiútoku.
Vzdialenosť sa skracovala a útočiaci dedinčania vírili mračno prachu. Ilkarčania namierili čepele pred seba a trpezlivo čakali. Až na jedného. Zakvílil a vyrazil proti vlne rozzúrených ľudí.
„Stáť!!!“ zahriakla ho Haranir-shiel.
Spoznala v ňom vojaka, ktorý odmietol uznať jej autoritu. Ten víril čepeľou a spôsobil, že sa dav ľudí spomalil a všetci sa sústredili na neho. Na okamih sa zdalo, že vidia ducha. Ustrnuli a dali mu výhodu prvého úderu.
„Ilkaraaaaa!“ skríkol a ťal prvého dedinčana.
Košeľa nemala najmenšiu šancu zastaviť umne brúsené ostrie. Preťalo podkľúčnu tepnu a šidlo vypadlo nešťastníkovi z rúk. Spod ľavej pazuchy mu tryskala krv a za pár okamihov bol bez života. Až k Haranir-shiel doľahol jeho pohŕdavý smiech.
Zabíjať ľudí je také ľahké.
Váhala, či mu pribehnúť na pomoc, ale vtedy pochopila. Pred ohromeným publikom obyvateľov pohraničia sa jej vysmieval. On tam vpredu žne slávu a ona drží jeden z najlepších práporov od splnenia úlohy. Lenže osud sa hrdému Algamančanovi otočil chrbtom.
Medzitým ale ešte oblúkovým sekom preťal jedno hrdlo a prebodol jedno srdce. Rozdeľoval zranenia, no ľudia sa zachovali ako obrovská živá sila, ktorá sa snaží stráviť svoju potravu. Kruh sa uzatváral a démonický smiech víril v prachu.
„Ilkaraaaaaaa...aaaiiiiii!“ jeho krik sa ozval ešte raz, avšak na konci sa zlomil a prešiel do falzetu.
Jeden z farmárov prekonal strach a hrot motyky so šťastím prerazil zadný pancier. Spod pravej lopatky démona vytryskla krvavá energia.
„Potrebuje nás, hyparchonka!“ skríkla stotníčka.
„Nie, porušil formáciu,“ odvetila Haranir-shiel ľadovo, „za to sa platí.“
Vedela, čo sledoval umierajúci bojovník. Ak by vydala príkaz zachrániť ho, uznala by, že mal nad ňou navrch. A tak len s odstupom sledovala, ako ho zbavujú života.
Kričal a vzýval všetky božstvá. Oháňal sa čepeľou a útočil ako ranené zviera chytené do pasce. Kováčske kladivo mu rozdrvilo chránič ramena a všetci cúvli v zdesení od výkriku, ktorý každý počul až vo vnútri hlavy.
Vzbúrenec z ilkarského práporu prišiel o štít a mečom sa snažil zabrániť kováčovi, aby dokončil dielo skazy.
Teraz sa terčom útoku stala hruď obkľúčeného démona a kladivo nešetrne zaborilo brnenie do vnútra. Už nekričal, len mal otvorené ústa a oči vytreštené bolesťou. Kľačiaceho a umierajúceho dorazili sekom cez hrdlo. A smrť si ho vzala k sebe.
Odniekiaľ sa s úľavou ozvalo: „Je mŕtvy!“
Úspech nabudil dedinčanov. Uvedomili si, že bytosti v obsidiánových brneniach je možné zabiť. Po súboji už postupovali uváženejšie a rozvíjali sa do rojnice. Haranir-shiel sa usmiala pod prilbou. Prišiel čas.
„Lukostrelci, pripravte sa...“
Ozvalo sa zakladanie šípov do tetív a za hradbou štítov sa krčili démonky s krátkymi skladanými lukmi. Vzdialenosť medzi ľuďmi z pohraničia a algamanskou jednotkou sa znížila na štyristopäťdesiat yardov. Dobre vedela, že sú na dostrel, avšak rozhodla sa počkať. Počula ich povzbudzovanie, ako s vierou v akúsi mocnú bytosť zabránia skaze dediny.
Štyristo yardov. Stotníčka Keriel-thial opatrne navrhla: „Ctená hyparchonka, na túto vzdialenosť ich postrieľame ako zajace. Vydajte rozkaz!“
Pokrútila hlavou. Trpezlivo čakala, kým sa naplnia podmienky na jej plán. Odvážny, riskantný zámer, ktorý záležal na disciplíne jej jednotky.
Odhodlanie dedinčanov začínalo poľavovať. Ich postup bol síce organizovanejší, ale vkradla sa do neho akási opatrnosť. Všimla si, že asi dvesto yardov pred líniou spomalili a nad niečím váhajú.
„Odhalia to...“
Haranir-shiel skryla jemné zachvenie hlasu: „Nie, len neveria, že dáme svoju kožu tak lacno.“
„A dáme?“
„Nie, len nech prídu ešte bližšie. Čo strelci?“
„Môžeme páliť na váš rozkaz, ctená hyparchonka.“
Oslovili ju tým prívlastkom. V duchu sa napäla, pretože či to bolo vedomé, alebo nie, jednotka jej začínala veriť. Môže sa rehabilitovať a čo je viac, ukázať, že nekonvenčný spôsob boja môže oživiť krvácajúcu Algamanskú ríšu.
Dedinčania sa opäť pohli, ale boli ostražití a postupovali slimačím tempom. Zbraňami mávali pred sebou, avšak disciplínou sa jej oddielu nerovnali ani v najmenšom.
Stopäťdesiat yardov. Dokonalé.
„Páľ!“
Na signál predné rady ilkarskej jednotky pokľakli a za nimi sa objavili strelkyne s napätými lukmi. Bez váhania vystrelili salvu, ktorá nemala šancu minúť. Jednotné teleso obrany dediny sa začalo rozpadať a odhodlaní ľudia ustrnuli druhýkrát. Došlo im, že ich neznáma veliteľka uspala zmenou taktiky. A čo bolo najhoršie, v momente, kedy prvé šípy zasiahli svoje ciele, malo tridsaťdva lučištníčiek už druhé šípy založené na tetivách a napínali luky.
„Páľ!“
Druhá salva zasiahla s nevyberavou účinnosťou tej predchádzajúcej. Ľudia kričali, ťahali svojich ranených a nariekali ku všetkému, čo sa dalo uctievať. Lenže posledná skúška na Haranir-shiel ešte čakala.
Strach a smútok sa zmenil na zúrivosť a dav sa rozbehol proti jej spolubojovníkom. Tí inštinktívne utvorili kruhovú obranu, aby chránili cenné lukostrelkyne. Vzdialenosť sa zmenšovala, stihla vydať ešte jeden rozkaz.
„Držte formáciu!“
„Rozkaz ctená hyparchonka!!!“
Zbrane zarinčali o štíty a démoni ich nacvičenými pohyby zrazili k zemi. Dedinčania zápasili so zakliesnenými zbraňami a to boli ich chyby, za ktoré platili životom. V okamihu sa mihali čepele úzkych obsidiánových mečov a pretínali brušné steny, tepny, oddeľovali kĺby a hlavy od tiel.
„A teraz ich zabite!“ Haranir-shiel skríkla v ošiali, „Do posledného!“
Ilkarské čepele vyrazili v jednotnej vlne a tlačili pred sebou zmenšujúce sa obranné sily dediny. Rýchlosť a moment prekvapenia decimovali odhodlaných farmárov.
Odhodlanie obrancov sa znovu premenilo na zdesenie a snažili sa uniknúť do bezpečia domov. To už dopredu na jej pokyn vybehli strelkyne a dedinčanom vsadzovali hroty šípov do chrbta. Bolo to ako lov na zajace, na otvorenom priestranstve sa nebolo kde schovať. Jeden posledný zúfalec zobral mŕtvolu svojho brata a nastavil ju proti šípom. Skladaný luk provizórny štít prerazil a hrot, ktorý roztrhol ľavú srdcovú komoru a časť pľúc, kde uviazol, ich neoddeliteľne spojil na ceste za večnosťou.
A zrazu bolo ticho.
-6-
Hrdé polmesiace kráčali v posledných lúčoch zapadajúceho slnka a hnali pred sebou vydesené ženy, deti a starcov. Stádo ľudí sa tiesnilo v priestore, ktorý im vytváralo stošestnásť algamanských bojovníkov a za nimi triumfálne kráčala samotná hyparchonka.
Áno, napriek odhodlaniu obrancov prišla len o štyri duše, pričom všetky smrti boli tak trochu netradičné. Okrem spomínaného vzbúrenca sa jeden podkĺzol a spadol tvárou na zakliesnenú motyku, ďalší zomrel pri zblúdenom údere od svojho spolubojovníka a ten posledný musel odrážať priveľa hrotov. Teraz to tým hanebným ľuďom hodlala spočítať.
Zoradila ich pred farmou na mieste prvého stretu, kde ešte stále ležalo dvanásť tiel. Dvaja vojaci strážili plavovlasé dievča, ktoré sa štípalo do predlaktia v snahe zobudiť sa. Nočná mora však pokračovala.
Predstúpila pred odsúdencov, sňala si prilbu a pevným hlasom prehovorila: „Na základe zločinov proti Algamanu a jeho hrdým, slobodným bytostiam, ste boli odsúdení na trest smrti za opakované útoky a ignorovanie varovaní nášho emisára u vášho kniežaťa. Ralhirský panovník navyše tieto akcie podporuje otvorene, preto sme tu, aby sme mu prostredníctvom vašej smrti zaslali posolstvo. Takže, nesmúťte, vaše zmarené životy zabezpečia mier medzi našimi krajmi.“
„Prosím, zmilovanie!“ ozval sa tenký hlas z davu.
Otočila sa a oči jej blčali fialovým plameňom hnevu: „Kto prehovoril bez dovolenia hyparchonky?“
„Ja, pani, odpusťte,“ pred dav vyšla hnedovlasá dievčina, „Môžeme sa vykúpiť, máme čo ponúknuť.“
Haranir-shiel položila ruku na rúčku ceremoniálnej dýky. Podišla k dievčaťu a pozrela jej spriama do očí. Bola asi o pol hlavy nižšia, čo dodávalo hyparchonke na hrozivom dojme.
„Poznala si už asi veľa mužov, však?“ spýtala sa jedovato.
Hnedovlasá odvetila so strachom: „Nie, u nás môžem byť s mužom až v manželstve.“ Nechápala, kam tým modrovlasá mieri.
Veliteľka sa však uškrnula: „Pretože hovoríš ako odvážna neviestka, ktorej niekto zaplatil menej, ako bolo dohodnuté.“ Na tvári dievčaťa sa striedala plejáda výrazov zdesenia a keby bola ešte trochu belšia, bola by snáď priesvitná. „A my fľandry v Algamane netrpíme!“
Dýka sa len zableskla v pološere a zaborila sa do podbruška nešťastnej vyjednávačky. Haranir-shiel zavyla a potiahla ju smerom hore, pričom rez tesne pod rebrami stočila naľavo a potiahla nadol. Z brucha sa vykotúľali črevá a ona pokynula dvom bojovníčkam: „Zviažte ju.“
Tie sa obzerali po lane, avšak démonka sa rozhodla vniesť do mučenia atmosféru strachu a ukázala za precízne rozpárané brucho: „Týmto.“
A tak pred zrakmi zdesených spoluobčanov sa hnedovlasá deva ocitla s rukami spútanými vlastnými črevami. Nikto ani nepípol.
„Spútajte aj ostatných!“ hyparchonka vydávala ďalšie pokyny, „Zviažte ich lanom, rozsudok vykonáme neskôr!“
Keď to ostatní začuli, začali nariekať a snažili sa nájsť cestu preč. Avšak boli príliš zbabelí, aby sa vydali v ústrety taseným čepeliam a tak len nariekali a čakali, kým na nich príde rad. Sama Haranir-shiel si brala na starosť deti, aby išla svojej jednotke príkladom. Kým slnko úplne zapadlo, všetkých tristoštrnásť ľudí bolo spútaných na lúke pred farmami v pravidelných odstupoch.
„Počkáme do svitania. Uistite sa, že v domoch neostal nikto, kto by podal správu pohraničným strážam.
Nechceme tu mať Ralhirčanov skôr, než budeme za hranicami v bezpečí Hventari.“
„Rozkaz!“ a päť členov jej jednotky sa rozbehlo na prieskum, nenašli však nič.
Celé sa to odohralo tak rýchlo, že na zburcovanie poplachu nikomu neostal ani čas, ani myšlienka.
Noc prečkali nešťastníci v nádeji na lepší deň a čo ju prekvapilo, že niektorým sa podarilo aj zaspať. Prvé paprsky osvetlili včerajšie bojisko a okolo odsúdencov sa hromadil roj múch a iného hmyzu, ktorý už unavilo hodovať na mŕtvolách na bojisku.
Keď slnko zalialo planinu mäkkým jarným svetlom, postavila sa pred zmučené ženy, deti a starcov. Premerala si ich pohľadom a pomaly spustila: „Skôr, než to tu ukončíme, rada by som vniesla do vašich duší mier.“
Nikto jej neodpovedal, tak pokračovala.
„Vaše knieža je namyslený a nafúknutý tvor, ktorý si myslí, že môže nášho cisára ťahať za nos a ešte sa tým chváliť po svete. Takéto jednanie jednak neprospieva jeho poddaným a blahobytu našich dvoch krajín ako takých. Môžete sa zmieriť teda s našim cisárom, pretože podľa mňa s vašim panovníkom vychádzate dobre. Je tak?“
Zborové prikývnutie.
„Tak vyznajte svoju poslušnosť cisárovi Ulkash-riaghovi prvému, zvrchovanému vládcovi Algamanského cisárstva! Nech žije imperátor, náš pán!“ pobádala ich.
„Nech žije imperátor, náš pán,“ ozvalo sa zborové zamumlanie.
„Výborne, ich duše sú uzmierené,“ zhodnotila spokojne, „teraz ich zabite.“
Nádej sa z očí väznených vytratila rýchlejšie ako jarný sneh a znovu prepukli v nárek. Slzy šťastia, pomyslela si s iróniou. V čase, keď každý chce zachrániť svet, sú oni hrdinovia. Umrú pre mier a blahobyt.
S mechanickou rutinou im ilkarský oddiel podrezával krky a nechával ich neúctivo spútaných na planine. Celé to vyzeralo ako nejaký rituál. Náreky a prosby utíchali, ako prebiehalo vykonanie hyparchonkinho príkazu. Až zaniklo úplne.
„A čo s ňou?“ pokynula jedna lukostrelkyňa na plavovlásku, ktorej rana na bruchu a ľavom prsníku zaschla sčernenou chrastou.
„Odvedieme ju,“ pokývala Haranir-shiel hlavou a modré vlasy sa jej zavlnili, „niekto musí prebrať terkanskú čajovňu.“
Prikývli a popchli zajatkyňu, aby vstala. Tá neochotne poslúchla.
„Pocta cisárovi a odchod,“ zavelila a nasadila si prilbu s chocholom.
Vojaci predviedli úklonu a obradný ťah mečom vo vzduchu a potom sa rýchlo ponorili do lesa. Ten kryl ich ústup až ku hranici. Napriek tomu, že ich nemal kto prenasledovať, niečo Haranir-shiel ťažilo. Myslela si, že im predsa len niekto unikol a tak bola celý čas v napätí. Pocit poľavil, až keď zbadali hraničné opevnenia a prešli na algamanskú pôdu. Lenže večer, keď znovu sedela v tábore a pred ňou sa krčila jej zelenooká zajatkyňa, sa ten pocit vrátil znovu.
Niečo nebolo v poriadku.
III. Vykúpenie
-7-
Keďže na doručenie správy o útoku na dedinu mala dosť času, aby si mohla urobiť trochu voľna, rozhodla sa overiť kvalitu hventarskej čajovne. Svoju zajatkyňu viedla na povraze, ktorý mala omotaný okolo krku, čo bolo tradičné zobrazenie, že má nad ňou neobmedzenú moc. Vošli do malej miestnosti, kde sa usadila na vankúše a pokynula deve, aby učinila to isté. Tá si sadla oproti nej.
Objednala čaj Kanatsi a nechala, aby ich obslúžili. Pred nimi bola kanvička z ktorej vychádzala para a jedna šálka.
„Doneste druhú šálku!“ prikázala Haranir-shiel panovačne.
Mladý pomocník si dovolil poukázať na jej spoločnosť: „Bude piť aj otrokyňa?“
„Snáď som sa vyjadrila nejasne?“ z hlasu hyparchonky sa vytrácala trpezlivosť.
„Nie, ihneď svoju chybu napravím, pani moja,“ uklonil sa a rýchlo doniesol druhú šálku.
Modrovlasá si spokojne naliala a zamračila sa. Nebol to ten čaj, ktorý jej tak ulahodil a vďaka ktorému mala výčitky kvôli smrtiam farmárov. Posunula jednu naplnenú šálku plavovlasej a pokynula jej: „Napi sa.“
Zajaté dievča si opatrne odpilo a uprelo svoj smaragdový pohľad na dôstojníčku. Tá čakala na jej reakciu a keď žiadna neprichádzala, vyzvala ju: „Čo naň hovoríš?“
Ešte raz si opýtaná odpila a potom s chvejúcim sa hlasom odvetila: „Niečo je na ňom mdlé a bez života. Ako by bol zriedený, alebo horšie, skazený. Ako sa volá?“
„Kanatsi,“ odvetila Haranir-shiel s úprimným úsmevom, „a máš pravdu. Celý je akýsi divný, toto nie je to, čo
mi tak učarovalo. To už by som radšej pila vodu z palácových toaliet, ako toto.“
Dala si zavolať predavača. Ten sa klaňal a ospravedlňoval, až sa mu z uší dymilo, dokonca ponúkol niekoľko zlatých, aby ho hyparchonka neudala. Tá spokojne zhrabla peniaze a vyslovila niečo v štýle, že ešte raz ju takto urazia a celá čajovňa poslúži ako vyhňa tým najlepším kováčom v meste. Predavač zamumlal niečo o bezhraničnej láskavosti svojej zákazníčky a poprial im pekný deň.
Vyšli do ulíc a usmialo sa na nich popoludňajšie slnko. Deva však stále kráčala, akoby mala na chrbte ťažký balvan, až to Haranir-shiel nevydržala a za mestom sa jej spýtala: „Tak čo je?“
Plavovláska sa bála vysloviť slová, ktoré nakoniec len s veľkou námahou dostali zvukovú podobu: „Kedy ma zabijete?“
„To už nie je tvoja starosť,“ povedala zamyslene a upravila si plášť na ramenách, „v tej čajovni si ukázala, že nie si taká nepodarená ako tvoji súkmeňovci. Niečo z teba vykrešeme. Povedz, chcela by si vidieť veľké
mesto?“
Zdalo sa, že opýtaná premýšľa, no potom sa v jej mladých očiach zjavilo pochopenie a ona nadšene niekoľkokrát prikývla.
„Tak si dnes dobre pospi, zajtra vyrážame do Terkanu.“
-8-
Cítila sa neskutočne hrdo, pretože jej jednotka vstúpila bránami provinčného hlavného mesta za zvuku fanfár z precízne vybrúsených rohov z kremeňa a obyvatelia ich oslavovali.
Podľa správ knieža našiel vyvraždenú dedinu a zo zúfalstva si vzal život. Dozvedela sa, že niekoľko ďalších hyparchonov viedlo svoje jednotky v krvavých vyhladzovacích ťaženiach, pri ktorých Falarnské, Ralhirské a Enturské kniežatstvo stratili dohromady pätnásť osád, ako kompenzáciou za straty pri ťaženiach takzvanej Východnej aliancie, kde spomínané tri štátiky patrili.
Mesto prevolávalo jej meno a ona si užívala opojný pocit víťazstva a akejsi nadprirodzenej aury, ktorá ju obklopovala. Miestodržiteľ zostupoval po schodoch paláca a podľa predpísaného protokolu ostal čakať dva schody od námestia. Pozorne sledoval šedými očami ako sa k nemu blíži stosedemnásť členov jednotky s oranžovým polmesiacom v tyrkysovej zástave. Neuniklo mu, že pri nich kráča s lanom okolo krku aj ľudské mláďa na prahu dospelosti.
Haranir-shiel prikázala zastaviť a so svojou chránenkyňou podišla na vzdialenosť dvadsať krokov od miestodržiteľa a sňala si prilbu. Poklonila sa a to isté nakázala aj Ralhirčanke.
Provinčný pán Terkana sa usmieval a neušlo mu, že aj veliteľke myká kútikmi. Podišiel k nej a chytil ju za ruku. Pozrela na neho.
„Vstaň, ctená hyparchonka,“ jeho srdečný úsmev niečo skrýval, ale Haranir-shiel nevedela v tej chvíli prísť na to, čo to bolo, „žiadny prápor nezažil takú ováciu od veľkého víťazstva prvého z mena Ulkash-riagh, keď porazil falošných cisárov a oslobodil terkanskú provinciu. Excelentne splnený rozkaz.“
„Je mi cťou,“ odvetila a cítila, ako sa jej do líc hrnie krv.
Cisár musel v krvavých začiatkoch svojej vlády ríšu zjednotiť a o jeho hrdinských víťazstvách sa spievalo mnoho piesní. Ako členka dôstojníckeho zboru ich poznala, rovnako ako celú históriu ríše, naspamäť. Šedooký, šedovlasý ríšsky správca jej teda vystrúhal veľkú poklonu, ale pocitu falošnosti v jeho oslavovaní sa nemohla ubrániť, nech robila, čo chcela.
„Prijmite moje pozvanie do paláca na hostinu s ďalšími veliteľmi, ktorí, tak ako vy, uspeli. Pokojne môžem povedať, že váš prápor stratil najmenej bojovníkov,“ zhodnotil hodnostár znalecky výsledok ťaženia.
Teraz už s neskrývaným úsmevom Haranir-shiel zdvorilo kontrovala: „Ešte raz, je mi cťou, mala som skvelý výcvik a dokonalú jednotku.“
Prikývol a pokynul jej, aby vošla dnu do hodovnej siene. Otvorenými dverami sa znovu pripomenul chladný vánok, ktorý rýchlo radšej priradila zmene ročných období. Stráže v paláci sa tvárili prísne, čo priradila výcviku a disciplíne. Dievča pozrelo na svoju väzniteľku a obe sa navzájom utvrdili, že kráčajú do pasce.
Miestodržiteľ si držal rúcho farby jeho vlasov a očí, zdvorilo udržiaval konverzáciu, na ktorú modrovlasá odpovedala a snažila sa, aby jej tón vyznel neutrálne. Konečne prešli úzkymi chodbami paláca a prišli do hodovnej siene, kde už vládla bujará nálada.
Keď zbadala, kto sedí oproti dverám na provizórnom tróne, skoro spadla z nôh. Sám veľký imperátor sa na ňu pozeral a na tvári nemal ani náznak emócie. Pokynul, aby ju usadili. Počkal predpísaný čas a postavil sa, pričom pán Terkana zaujal miesto po jeho pravici.
Velitelia sa na seba pozreli a čakali, čo sa bude diať. Keď stráže zavreli dvere, začula, ako jej mladá Ralhirčanka vraví: „Hm, to sú na oslave u vás vždy ľudia na ochodze?“
Haranir-shiel sledovala nedbalo opretých členov palácovej gardy v terkanských rovnošatách, ako sledujú procesiu. „Niekedy, pri väčších slávnostiach.“
Veľký a vznešený imperátor vstal a vyžiadal si pergamen. Rozprestrel ho a začal čítať zvučným hlasom: „Ja, zbožštená a nadprirodzene mocná bytosť v tele tu stojaceho Ulkash-riagha, ktorý je prvý tohto mena na algamanskom tróne, jeho démonické slnce, tajomné hviezdy...“
Čítanie prívlastkov neprestávalo a hoci sa zdalo, že miestodržiteľ by ich najradšej preskočil, aby sa dostal k jadru veci, cisár bol vo veciach protokolu pre ríšu príkladom. Konečne sa výpočet jeho božskosti skončil a on prešiel k podstate.
„Velitelia, ktorí tu sedia preukázali ríši veľkú službu a vďaka ich činom budú odmenení a prítomní pri mierových jednaniach s Východnou alianciou. Teraz skontrolujeme, či sú tu všetci, ktorí majú dostať zaslúženú poctu.“
Odkašľal si a prečítal prvé meno: „Juarth-velg, hyparchon, veliteľ Modrých bleskov.“
„Tu!“ menovaný poslušne vstal, uklonil sa a sadol si.
„Haranir-shiel, hyparchonka, veliteľka Ilkarských čepelí!“
Zopakovala celú procedúru a napäto si sadla.
Takto to pokračovalo, až kým sa neprečítalo všetkých pätnásť mien na zvitku. Potom ho cisár zvinul, spokojne si preložil prsty na rukách a zhodnotil: „Výborne. Všetkých pozatýkať!“
-9-
Modrovlasá sedela zviazaná v otrhanej tunike pred zhromaždením šľachticov v sále paláca v Buršuge, hlavnom meste ríše, po tvári jej stekali slzy. Zúbožená existencia bola pobavením vládcom a lénnym pánom tak Algamanu, ako aj nepriateľských kniežatstiev. Ruky mala spútané konopným lanom, na cestu do hlavného mesta ríše démonov si spomínala len veľmi hmlisto. Pamätala si však na krik svojej plavovlasej zajatkyne, na strach v jej smaragdových očiach.
Cisár pokynul rukou: „Nechajte nás osamote so zajatkyňou.“
Nový pán Ralhiru, ryšavý holobriadok, zaprotestoval: „Myslel som, že o jej osude je už rozhodnuté. Taký skvost si predsa moja krajina zaslúži za príkoria, ktoré im vaše armády spôsobili. Navyše, pokiaľ ma moji radcovia pre otázky ríšskeho práva poučili správne, už by nemala mať práva a panovník nestráca čas s otrokmi.“
Zvrchovaný a božský vládca démonov sa napriamil v celej svojej výške a pohľadom spražil drzého panovníka. Ten sa vystrašene stiahol a vyčkával na verdikt, pričom pohľadom hypnotizoval imperátorovu stráž, ktorej by stačilo slovo, aby sa s ním vysporiadala. To však neprišlo.
„O otázkach našej spravodlivosti ste informovaný dobre,“ povedal Ulkash-Riagh mierne v kontraste s jeho blčiacimi očami, „avšak ako každý, zaslúži si vedieť viac o svojom rozsudku.“
Knieža a ostatní prikývli a opustili miestnosť. Imperátor pokynul stráži: „Vy takisto.“
„Rozkaz, božský vládca!“
V okamihu sa zavreli dvere a zúbožená existencia Haranir-shiel sedela pred zbožštenou bytosťou ako hriešnik pred posledným súdom mŕtvych.
Mala toľko otázok, avšak keď jej pokynul, aby hovorila, vyšlo z nej len: „Prečo, pane?“
Pozrel na ňu. Cítila ľútosť z jeho pohľadu, avšak vedela, že sa nedočká jej prejavu. Jeho božský pôvod mu v tom bránil. A tak pokojne prijala, keď zaznel chladný hlas, bez náznaku akejkoľvek emócie.
„Určite sa cítiš ukrivdená. Rozumiem tomu,“ pomaly kráčal okolo nej a ľad v každom slove bodal ako ihlice, „avšak musíš pochopiť, že tvoja obeť bola nevyhnutná. Algaman krváca v stáročnej vojne s Východnou alianciou. Naša ríša upadá a padlí, miesto práce s kameňmi, farmárenia, remeselníctva, či dokonca štúdia a zdokonaľovania mágie, padajú a skrápajú svojou priezračnou krvou bezmenné pláne.“
Keď ho neprerušovala, pokračoval ďalej.
„Jediní, kto má z toho útechu, sú kronikári, ktorí každú smrť ospievajú do nebies. Ale povedz mi, bezprávna, nasýtia stránky eposov mojich poddaných, moje milované deti?“
Pochopila, že sa čaká na jej odpoveď a tak pokrútila hlavou.
„Veľmi správne,“ prikývol. „Naša ríša potrebuje rásť a to sa bez zväčšovania miest a armády nezaobíde. Preto to nesmieš brať ako krivdu. Je to obeta, vďaka tebe a ostatným odsúdeným budú jedného dňa potomkovia algamanských rodov prežívať blahobyt, ktorý ste im získali. A takí ako vy patria na stránky legiend. Nie bezmenní, ktorí padli rukou nepriateľa. Drahá Haranir-shiel, dnes píšeš históriu.“
Neverila mu ani slovo, ale nemohla ho spochybniť.
„Knieža Ralhiru je správny vládca, bude s tebou zaobchádzať prívetivo.“
Teraz už z nej potlačovaný pocit krivdy vytryskol a ona medzi slzami skríkla: „Správny? Prívetivo?! Hankart prvý je mladé rozmaznané dieťa, ktoré mučí svoje milenky!!!“
Na chvíľku bolo v miestnosti ticho, lebo aj samotný cisár nevedel, čo povedať. Potom zmierlivo a ospravedlňujúco dodala: „Keby aj bol, v kniežatstvách som vojnový zločinec a za to je jediný trest.“ Privrela oči. „Smrť.“
Vládca zvažoval svoje slová a pozrel na ruky, ktoré mu úpenlivo nastavovala pred tvár.
„Spútala som ich. Všetkých! Bojujúcich. Starcov a ženy...“ hlas sa jej zachvel, „Deti.“
Na kamennej tvári imperátora sa objavila jediná slza.
„Stráže!“ skríkol a cisárska garda v priebehu okamihov zaujala naspäť svoje pozície. Ukázal na spútanú Haranir-shiel, „Odveďte ju.“
-10-
Po chodbách väzenia sa ozvali kroky. Ani sa nenamáhala zdvihnúť hlavu, aby počastovala pohľadom prichádzajúceho. Zvuk topánok utíchol a ona si uvedomila, že niekto stojí pred mrežami. Ruky jej viseli v reťaziach a nohy mala jednoducho vystreté pred sebou. Ani sa nenamáhala, aby zaujala nejakú úctivejšiu pozíciu voči návšteve.
Keď neznáma postava neodchádzala, Haranir-shiel tíško šepla: „Odíďte, nech ste ktokoľvek.“
Lenže postava tam ticho stála a jej to už začínalo byť nepríjemné. Jej zafírové kadere sa zavlnili, ako potriasla hlavou, aby zopakovala svoju prosbu: „Odíďte, prosím.“
Zrazu sa pred ňou ozvalo žuchnutie a kroky sa začali vzďaľovať. V duchu sa presvedčovala, že sa nepozrie, čo jej to spadlo do cely. Nech to bol ktokoľvek, díval sa na ňu a vnímal jej hanbu a utrpenie. Nie, nepozrie sa.
Chvíľku dokázala so zvedavosťou bojovať a potom predsa len uprela oči na balíček, ktorý bolo vidieť v svetle jedinej pochodne. Na vrchu bol previazaný ozdobnou stužkou a na obale boli ozdobne vyhotovené písmená.
Vzoprela sa najviac ako jej reťaze dovoľovali a v pološere sa snažila prečítať písmená. Skoro zbelela od údivu, keď potichu vyhláskovala: „Kanatsi...“
Na tvári sa jej rozľahol vyčerpaný úsmev a poklesla v cele od množstva zmiešaných pocitov. A vôbec ju neprekvapilo, keď o pol dňa neskôr prišli stráže, odomkli jej dvere a odeli ju do krásnych šiat so slovami:
„Ste voľná.“
-11-
Ryšavý Hankart zúril, ale mohol sa aj roztrhať, slovo imperátora bolo zákonom.
Knieža bol bezmocný, bolo mu povedané, že svoju časť dohody dostal a Haranir-shiel je ešte stále na území svojej rodnej krajiny a hoci aj ako otrokyňa, stále podlieha zákonom, ktoré spísali vznešení predchodcovia jej panovníka.
Usmiala sa, keď videla, ako ju prebodáva pohľadom a ako musí podľa dobrých spôsobov krotiť svoje pocity, ktoré by spálili celý palác. Vedela, že by zvyšných štyroch generálov vymenil za jej hlavu a mučil by ju, až kým by neprosila o milosť a pokračoval by, kým by nevypustila dušu. Lenže ona by neprosila, usmiala sa pre seba.
Opustila nádvorie, kde jej bola udelená milosť a pri bránach hlavného mesta Buršugy ju čakal jazdec s modrou zástavou, v strede ktorej trónili tri hviezdy usporiadané v trojuholníku so základňou smerom k spodnej hrane.
Stále mala na sebe belasé šaty, do ktorých ju odeli pri prepustení, symbolizujúce jej slobodu z otroctva.
Jazdec pokynul ku koňovi s dámskym sedlom a opatrne jej do neho pomohol. Nasadla a pozrela na svojho spolujazdca, ktorému helma kryla celú tvár. Ten pokynul hlavou a odvetil: „Tá, ktorá ťa vykúpila, ťa chce vidieť.“
Na tvári jej zahral náznak záujmu.
„A kto by plytval toľkým striebrom na otrokyňu a zločinnú veliteľku?“
Jazdec neodpovedal, len naznačil, že by mali ísť.
„Kam?“
Vojak pokynul hlavou smerom k štandarde a odvetil: „Smer Terkanu.“
-12-
„Čo si dáte dnes?“ zaševelil starý hlas.
„Kanatsi, pekne prosím,“ odvetila a jej fialové oči zahoreli potešením.
Terkanská čajovňa bola dnes prázdna a tak sa čoskoro na stole objavila kanvička so známou červenou tekutinou a šálka poskytla prvý dúšok. Haranir-shiel nechala plynúť chuť nápoja a usmievala sa. Tak chutila navrátená sloboda a česť. Užívala si plnými dúškami a spokojne pozrela na brnenie, na ktorom sa vynímal čierny tabard s oranžovým polmesiacom.
Konečne zdvihla oči a pred ňou stála zhrbená starena a popíjala Kanatsi z druhej šálky. Za ňou zbadala svoju bývalú plavovlasú zajatkyňu v odeve učňa, ktorej v smaragdovozelených očiach horeli ohníčky radosti.
Démonka na okamih sklopila oči, ako premýšľala nad tým, čo chcela povedať. Nakoniec sa spýtala.
„Prečo?“
Majiteľka čajovne sa usmiala a povedala: „Pred mnohými rokmi, keď v ríši prebiehali pogromy proti ľuďom a iným bytostiam, sa jeden provinčný šľachtic zastal ostatných rás a umožnil usadiť sa utečencom. Preto je v Terkanu toľko iných bytostí. Ten niekto mal veľké znalosti v príprave čaju a úctu k tradíciám, ku ktorým viedol aj svoje deti. Jeho meno bolo...“
Po líci stiekla priezračná slza a fialová v očnej štrbine sa zachvela: „Pannaur-thiar Tervan sau etha-Leerisa.“
Prikývnutie: „Váš otec napravil jednu veľkú chybu. Ja som mu to oplatila.“
„Kto vlastne ste?“
Vráskavý úsmev: „Spomienka na neho.“
-13-
Prázdnou budovou zavanul vetrík a nadvihol modré vlasy. Dnu vošla plavovláska so zelenými očami odetá v rovnakom tabarde ako jej veliteľka a pri pohľade na čaj a zamyslenú postavu sa spýtala: „Všetko v poriadku, hyparchonka?“
Haranir-shiel sa usmiala a pokojným hlasom riekla: „V najlepšom.“

Marek Páperíčko Brenišin

Marek Páperíčko Brenišin
Recenzent filmov a hier, nadšenec do scifi, fantasy, cudzie mu ale nie je ani anime. Ak nepíše recenzie, zastihnete ho pri písaní poviedok, či už pre seba, alebo v rámci súťaží. Pravidelný účastník Poviedok na počkanie.

Diskusia

Kr4b
"Zdobená rúčka opustila pošvu..." každý pochopí, hoci rúčka v pošve nikdy nebola.
Najviac mi asi vadilo, že ľuďom v tvojom diele chýba akýkoľvek pud sebazáchovi.
Dvaja farmárski muži v 1.akčnej scéne sú zjavne starí veteráni a život ich veľmi nudí,
keď sa namiesto toho, aby utiekli alebo zburcovali celú dedinu vrhnú do boja. Zaujímavá
reakcia, hlavne keď v živote nevideli démona. Prečo démoni nezaútočili, kým sa dedinčania
venovali tomu odpadlíkovi? Mali luky, nemuseli by ani porušiť formáciu, iba sa trochu
priblížiť a moment prekvapenia mali na svojej strane. Prečo sa dedinčania približovali,
hoci videli lukostrelcov a sami sa nemali čím kryť? Ďalej- chápem asi dobre, že sa dielo
odohráva +- vo fiktívnom stredoveku? Ak hej a DEDINA má 200 mužov + X starcov, žien a detí,
je to mesto. Beriem jedine vysvetlenie v štýle: ľudí ako kobyliek. Je to koniec koncov tvoj svet.
17.01.2015
Kr4b
Myšlienkové pochody postáv, či už ludských alebo démonických, sú často zarážajúce. Musím sa priznať, že práve kvôli tomuto neduhu som od polovice čítal zhruba každú druhú vetu a spamätal sa až na konci, kde síce tiež veľmi nefunguje atmosféra( možno je chyba u mňa ako u čitateľa, koniec koncov, výsledný dojem nezávisí len od autorovho snaženia). Práve preto sa zdržím hodnotenia, prinajmenšom, kým si to neprečítam znovu. Keď sa totižto človek prenesie cez to zbytočné násiilie (mier sa naozaj dá zabezpečiť inak, ako genocídou a vysvetlenia veškerého konania som buď prehliadol, alebo nefungujú :/ ) a neuveriteľnosť postáv, dielo má aj čo ponúknuť. Vizuálne opisi sú často živé a zaujímavé.. Napríklad odparujúca sa krv je dosť kúl. A podobne. Štýl je dobrý, len obsah ho zráža. A po dočítaní poslednej vety nemám poňatia, o čom to vlastne bolo, pretože v 10. časti som definitívne stratil záujem
17.01.2015
Kr4b
Mrzí ma tekéto negatívne hodnotenie i to, že som to prakticky nedočítal :/ Teoreticky by som vôbec nemal súdiť, pretože som práve od tej 10tej časti ani nesledoval dej, len sporadicky prechádzal od slova k slovu, od vety k vete. Preto nie je dvôvod brať to čo som povedal, v rámci celého diela. Názory spomenuté vyššie teda patria len prvej polovici textu
17.01.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Takže, s tou vetnou konštrukciou beriem. S tým mestom zasa si myslím, že to až tak nie je, ak si vezmeš asi 200 mužov, na to vychádza 600-800 ľudí, čo je solídna, ale dedinka. Dvaja muži išli na pomoc dievčaťu, boli prekvapení a ten odpadlík musel exemplárne zomrieť, aby bolo jasné, že veliteľke sa neodporuje. Ďalší bod, démoni lukostrelkyne skrývali, preto si dedinčania mysleli, že idú proti pechote. myslím. V každom prípade, ďakujem za postrehy, zjavne som to v texte dosť nezdôraznil :-)
17.01.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem aj za to, že sa opisy páčili, beriem, že tie myšlienkové pochody by možno mohli byť lepšie. Tie vyhladzovacie ťaženia sú v podstate akýmsi vyrovnaním za "krivdy" vo vojne, práve to malo byť, že je to absolútne nezmyselné riešiť to takto. Cením si podnety a určite ich do poviedky zapracujem, mám s ňou ešte veľké plány. :-)
17.01.2015
Kr4b
Tak som napravil svoju chybu a znovu to prešiel od 9-tej časti. Je už pokojnejšia - nie je to zbytočne krvavá červenákovská akcia, a tak to mne osobne sadlo viac. Priznávam ale, že mi vôbec nedocvaklo, prečo s Haranir po jej "víťazstve" naložili tak, ako naložili. O dedine sa nebudem hádať. Veľkosť dediny a mesta závisí od počtu všetkých obyvateľov a tých môže byť v tvojom svete kľudne aj 10 miliard. Prečo by sa však dvaja muži púšťali na pomoc dievčaťu, keď by išli proti mnohonásobnej presile a určite by si boli vedomí blízkej smrti? Prečo musel umrieť ten odpadlík je vysvetlené dobre a jasne, ale Haranir bohla využiť strategické postavenie, ktoré jej svojou obetou poskytol. Ohľadne nezmyselnosti krvyprelievania - tá ma práve mimoriadne mrzela, pretože je jej venovaná uctihodná časť. Démoni museli svojich veliteľov vychovávať naozaj zversky, keď boli schopní takých vecí v záujme mieru.
17.01.2015
Kr4b
Hlavne keď šlo o vyvražďovanie nevinných, ktorí osobne určite nebojovali proti démonom. Zhrnul by som to tak, že si už napísal aj omnoho lepšie veci, ale všetko sa dá napraviť. Obávam sa len, že niektoré časti by tu bolo treba zmeniť dosť radikálne - napríklad vysvetlenie, prečo Haranir zajali, dali do otroctva atď som stále nepochopil :/ Ale chyba môže seriózne byť aj v prijímači. Ak sa ozvú ďalšie hlasy s rovnakým názorom, potom to radšej zmeň
17.01.2015
Marek Páperíčko Brenišin
A práve o tú zverskosť tam išlo :-) Dobre, mesto robí mestom aj niečo iné ako počet obyvateľov, ale polemizovať nebudeme, to je každého vkus. Som rád, že si to dočítal a že tá druhá časť ti sadla viac. S Haranir-shiel naložili tak, aby v podstate si tí vládcovia mali na kom vybiť zúrivosť, že ríša od toho dáva ruky preč. Lenže Haranir-shiel mala šťastie :-) Vyvražďovanie nevinných sa niekedy používa ako metóda teroru a zlomenie nepriateľa, najmä v starších vojnách to nebolo nič výnimočné. Uznávam, že sa tu dá popracovať na tom, hlavne, nech sú tie veci - napr. prečo ju zajali - jasnejšie. Koniec-koncov, nevidíte do mojej hlavy :-D Ešte raz ďakujem za postrehy :-)
17.01.2015
Kr4b
To je elkom rozumné... Ona metóda teroru očividne zafungovala- to, ako sa ľudský panovník zabil bolo depresívne, zato mrazivo uveriteľné. Ale to ako "ríša od toho dáva ruky preč" je nedotiahnuté (aspoň podľa mňa, pretože ľuďom musí byť jasné, že rozkazy dala ríša a velitelia v podstate nie sú príčinou úmrtí. Aj keby boli symbolicky popravení, nenávisť a obozretnosť z ľudskej strany neopadne - nie keď sa nový ľudský, umelo dosadený panovník trasie pred cisárom a uvedomuje si, že démoni predstavujú hrozbu pre všetkých ľudí, keďže sú schopní bez výčitiek zabíjať aj deti. Ak by sám ľudský panovník nepodnikol žiadne kroky, nečudoval by som sa, keby ľudia pobrali čo je po ruke a zaútočili na démonov sami - tu až mohla nastúpiť tá ospevovaná ľudská túžba po pseudospravodlivosti. Ovšem všetko spomenuté je subjektívny názor. Aby som nezabudol - babka z čajovne je najlepšia postava diela :D
17.01.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Som rád, že babka sa páčila :-D no a vždy je v tých jednaniach nedotiahnuté niečo a áno, nikdy nebudú obe strany spokojné, ale to už je na filozofickú debatu. Určite Haranir-shiel ešte uvidíte, jednak v tejto poviedke, keď ju prepracujem, alebo v inšom diele :-)
17.01.2015
zuna
Mne si celkom ulahodil alfa gama hrdinkou, takéto silné postavy mi imponujú, mám ich rada, aj keď sa občas bijú s literárnym vkusom :) Bolo tam i niekoľko pekných scén- odpadlík, čajovňa..., no samotný príbeh ma až tak nezaujali. Rušilo pár vecí: napr. ako vedela tá slečna fungovať bez čriev a ako na pol kilometra démoni videli, čo sa detailne deje s odpadlíkom (ako sa mihlo kladivo a pod.), prečo mali dedinčania dlhše zbrane, ako démoni, keď dedinčania šli motykami a kladivami..., boli v pohrančnej oblasti a nikdy nevideli démona - navyše keď sa spomína, že boli v dákej Východnej aliancii, ktorá bojovala proti démonom,
18.01.2015
zuna
ak to má byť krajina podobná európskemu pred pušnoprachovému stredoveku, trochu sa mi zdalo aj nepravdepodobné, že sedliaci s motykami sa na otvorenom priestranstve postavia proti vojenskej jednotke neznámych tvorov(namiesto, aby zaliezli za kolovú ohradu, do chrámu alebo pod.) Inak, čo sa týka toho vyvražďovania ako nástroja teroru, bolo by fajn sa pohrať trochu s psychikou tej hyparchonky, trochu rozpitvať, prečo to robila. V realite sa vojaci po masakrách buď nastavia, že "ja som len plnil rozkazy", alebo sú zmasírovaní propagandou "toto robili aj oni našim", alebo niečo podobné. to by bolo zaujímavé.
18.01.2015
zuna
čo sa týka tej vašej rozpravy dedina vs. mesto, mne utkvel v pamäti údaj, že v Mikulčiciach (jedno z najvýznamnejších veľkomoravských sídiel ) žilo i s priľahlými usadlosťami, ktoré ho zásobovali potravinami cca 2000 ľudí, dúfam, že si to pamätám správne. takže to už bolo pomerne dosť tých 800 ľudí v jednom sídlisku, ak si to predstavíme ako náš svet pred tisíc a viac rokmi
18.01.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem, Zuna, za podnetné postrehy. Som rád, že sa ti páčila hlavná hrdinka, súhlasím, že sa ešte chcem pohrať s jej psychikou, chcel by som tam dať aj rovinu očakávania od služby, niekedy až idealizované, verzus hnusný rozkaz a zvrátená realita. Dĺžka zbraní - démoni bojovali mečmi a štítmi, dedinčania mali motyky, šidlá a všetky tie dlhé poľnohospodárske nástroje :-D Ono, s tým, že nevideli démona, malo to byť len na toho muža, napríklad, že sa prisťahoval, ale niekedy skutočne aj v pohraničí môže fungovať systém "uzavretej komunity" na štýl Osada, ale to tam nie je zdôraznené, uznávam :-) Ono, to, že vytiahli proti nim do boja, som chcel zdôrazniť na akési "okamžité zomknutie", kedy aj racio ide trochu bokom, proste kolektívny pud, že to zvládnu. Nuž, s tým sídlom je to ozaj asi vec názoru. Ďakujem, poviedku doplním a prepracujem :-)
18.01.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem prvému hodnotiteľovi :-D
18.01.2015
zuna
Ja som to nebola! Neviem sa rozhodnúť, čo kliknúť :)
18.01.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Viem, lebo aj po tvojich príspevkoch svietila nula :-) už sa to tu dlhšie riešilo, tento neduh, že ľudia tu bez vysvetlenia hodia číslo a nenapíšu prečo. Úprimne, nižšia známka s vysvetlením je pre mňa väčšie ocenenie ako vysoká bez :-)
19.01.2015
Milan Smolka
To prve hodnotenie bolo moje :-)
Pre mna tam bolo prilis brutality a ako uz bolo spomenute vojenske konflikty sa daju riesit a aj sa riesili ovela efektnejsie. Napisana bola poviedka velmi dobre. Zaciatok poviedky sa pre mna prilis vliekol a vedel by som si predstavit touto formou napisanu knihu. Koniec, ked hlavnu hrdinku oslobodili mi zas prisiel kratky a cakal som trochu viac. Ale autora musim pochvalit, ze ma nastudovanu anatomiu :-)
19.01.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Tak, vrelo ďakujem za hodnotenie :-) Musím priznať, že sem sa dostavila už "zmäkčená verzia" poviedky, chcel som napísať trochu dlhšie dielko, nuž, ďakujem za odhalenia miest, kde sa dá poviedka posilniť. Zároveň, ako som už písal, viem, že to ide efektívnejšie, ale zasa, nie vždy sa tak všetko robilo, preto viem, že to treba v texte zdôrazniť motívom, nechcem dokonalý svet. Čo sa konca týka, nechcelo sa mi tam veľa obkecávať, malo to v podstate doplynúť, možno tam niečo predsa len ešte pripíšem. Úvod asi tiež urobím o niečo svižnejší. :-) Za pochvalu ohľadom anatómie ďakujem, som vyštudovaný lekár, takže je to povinnosť :-D btw, ak som sa nevyjadril, to vybratie čriev a určité prežitie môže v extrémnych prípadoch zaistiť šok, ktorý dočasne "znecitlivie" telo.
19.01.2015
jurinko
Prosim ta, len neprepracuvavaj tuto poviedku. Vyser sa na nu, je to shit. Vazne. Neviem, ake veci citas, ale prislo mi to ako tie Warcraft knihy, vizualne opisy fajn, lebo ved sme vo svete vizualnej PC hry, ale dej ma naozaj tak maximalne na titulkovane videa medzi kampanami. Clenenie na pseudokapitoly (cisla? nazvy? co bolo dolezitejsie?) tomu neprospelo, skor naopak. Atmosfera nula bodov (v podstate vsetky veci sme sa dozvedeli preto, lebo si nam ich ty ako autor explicitne povedal, nie preto, lebo by sa stali a vyplynuli z deja - co je typicka zaciatocnicka chyba), brutalita bola samoucelna a zbytocna, logicke diery velkosti atomoveho kratera (napr.: ze manik nevidel demona; ze si knieza vezme zivot kvoli jednej dedine.. LOL; a pod.), nefungujuca psychologia postav (jednotka ma cicu najprv na haku, ale zrazu su dokonale organizovani; cica je najprv bohovo husta, ale hned, ako ju ...
02.02.2015
jurinko
[pokr.] zajmu, tak reve ako decko; smaragdovej vcera vyvrazdili vsetkych znamych a rodinu, ale uz si da rada caj, a tesi sa, ze velitelku vrazedneho komanda zachranila nejaka babka?), deus ex machina v podobe babky a jej vztahu s velitelkinym otcom (ktory vobec nebol predtym spomenuty), opakovanie slov, ciarky, cechizmy (paprsok? :-D ) a „Ano“ na zaciatku vety (toto je ciste zlo), to vsetko vo mne zanechalo jediny dojem: Nic. Nula, nuda a prazdnota. Ten pribeh bol uplne o nicom, mokry sen hraca Warcraftu, pre ktoreho je odparujuca sa fialova krv pravym dovodom, preco zacat pisat, ale kedze len tak opisovat demona nema gule, tak tam hodi hyperprekombinovany svet a nepredstavitelne plocho posobiacu vojnu, pricom to cele obsadi postavami, ktore su uplne zbytocne a/alebo neuveritelne. Jediny dovod, preco tomu dam taku znamku, aku tomu dam, je formalna uroven textu. ...
02.02.2015
jurinko
[pokr.] Keby si tam mal viac chyb, tak tomu dam 1. Takto som tomu dal 4. Ale fakt v tom nepokracuj, radsej sa zamysli nad fungovanim toho sveta, vyhod zbytocnosti, sustred sa na psychologiu postav a vymysli novy pribeh, pravdepodobne aj s novymi postavami. Hoci to asi odo mna posobi hnusne a kruto, chcem ti dobre ;-)
02.02.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Dobre, Jurinko, beriem, nič menej, chcel by som ten svet vylepšiť a niečo tomu dať. Očividne po tomto poviedku prečešem od základov, pripomienky si vezmem k srdcu, chcem dať tomu svetu niečo originálne a uveriteľné. Aj keď je to drsné hodnotenie, vážim si to a určite svet dostane nový príbeh a nové postavy :-) Tak, ako si napísal, treba to prestavať od základov.
07.02.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Dobre, Jurinko, beriem, nič menej, chcel by som ten svet vylepšiť a niečo tomu dať. Očividne po tomto poviedku prečešem od základov, pripomienky si vezmem k srdcu, chcem dať tomu svetu niečo originálne a uveriteľné. Aj keď je to drsné hodnotenie, vážim si to a určite svet dostane nový príbeh a nové postavy :-) Tak, ako si napísal, treba to prestavať od základov.
07.02.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Akurát fungovanie démonov si nedám. Neviem, osobne mi to pripadá, že všetko musí "normálne krvácať", byť zložené z mäsa a kostí etc. Napr. Robert Fabian stvoril absolútne monštróznosti vytrhnuté z tohto sveta a vualá :-) Súhlasím ale s tým, že to nemá byť samoúčelné.
07.02.2015
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.