Bola to bežná vianočná nálada, v bežnej rodinke, v bežnej bytovke, na bežnom sídlisku. Manžel s manželkou sedeli pohodlne na pohovke. Ich dve dietka v teenagerskom veku im boli na blízku. Syn sediaci na koberci opretý chrbtom o pohovku a dcéra uvelebená v kresle. Komplet bežná rodinka v bežnom zjave, spoločne sledujú bežný celovečerný biják na Vianoce v najbližšom kruhu rodiny.

Až... sa im niečo prestane pozdávať. Ten neurčitý pocit, že sa niekde niečo deje. Niečo čo stojí za povšimnutie. Vnímala to celá rodinka. Nechápavo sa obzerali a striedavo dívali na seba. Až to došlo tak ďaleko, že zo zvedavosti vypli zvuk na domácom kine a potichu načúvali...

Matne. Akoby z veľkej diali. Medzi všelijakými zvukmi ktoré sa hrnuli od susedov, či z vonka bol tento zvuk zreteľný, známi, priam očakávaný pre túto ročnú dobu, ale... Ako by nebol z tohto sveta.

To cinkanie.

Ako sa ho snažili pochytiť, uvedomili si, že cinká do rytmu. NIE. Cinká do melódie. Akoby niekto niekde pomaličky, pohodovo odcinká-val vianočnú pesničku Jingle Bells. Hudba ich priam hypnotizovala ako sa na ňu čoraz viac sústreďovali, stávala sa čoraz viac zreteľnejšou.

Až si uvedomili niečo závažného. Obrazovka akoby zhasla. Svet oko nich, akoby zošedol, zo-sklenenel, zastal. Ako keby ich niekto vystrihol z prúdov času. A vianočné Jingle Bells medzi tým zmenili nástroj zo xylofonu na Elektrickú gitaru s komplet kapelou a prešla na rokový rytmus.

Zdroj toho všetkého sa približoval veľmi rýchlo. Rodinka si narýchlo vymenila pohľady.

Čakajú. Čakajú so zatajeným dychom. Už len chvíľka. Chvíľka a...

Dočkali sa. Okno do ich obývačky vybuchlo. Priam sa roztresklo dovnútra a akoby zázrakom všetky úlomky spľaskli na zem, ako papierové konfety, skôr ako mali šancu sa k ním čoby len priblížiť. Ale, to je bočné. Totižto. Cez to okno priletelo ešte niečo do izby. Niečo, ako obria demolačná guľa. Ktorá ladne pristála na ich koberci. Šokovaná rodinka sa zúfalo snaží pobrať čo sa to práve stalo.

Nastalo pár sekundové, hrobové ticho.

„Hou, hou, hou!!“

Zaznelo izbou. Ale, nebolo to známe sladké: „hou, hou, hou“, aké by ste čakali od deduška v červenom. Toto znelo ako od adrenalínom napumpovaného profesionálneho kulturistu. Vtedy sa ich oči prispôsobili natoľko, aby si všimli, že spomínaná guľa je vlastne osoba. Pomaly sa začal meniť jej tvar. Ako keby doteraz čupela a teraz sa chystá narovnať.

Výška narastá.

Jeden a pol metra.

Dva metre.

Dva a pol metra.

Ich oči sa zaostrovali. Pred nimi stojí obor. Oblečený do priliehavého červeno červeného odevu. Na nohách naleštené, čierne, mohutné čižmy. Okolo pasu mohutný opasok s obrovskou pozlátenou prackou vyčnievajúcou do strán. Taký, aký mávajú len gladiátorský šampióni. Napríklad pri vreslingu. Ich pohľady pokračovali vyššie. Dokonale vypracované brucho. Cez priliehavý odev bolo vidieť každučký záhyb na jeho tehličkách. Vlastne celý bol riadne nabúchaný. Na jeho masívnej hrudi začínala jeho strieborno biela brada. Viazaná do vrkočov? Na konci uviazaných mincami so stužkami. NIE. Mince to nebudú, na to sú moc veľké. Sú to medaile. Medaile, aké sa vešajú športovcom na krk. Kto by si uviazal na fúzy medaile? Ich pohľady pokračovali až k suprovej, svalnatej tvári, postaršieho muža, avšak bez jedinej vrásky. Na bielych, mohutných vlasoch točených do vrkočov sedí červená, santovská čiapka. Celý dojem uzatvárajú jemne klesajúce trblietky okolo jeho postavy.

Niečo žuchlo na zem. Pohľadmi preleteli na veľký, červený, santovský vak.

„Hou, hou, Hou!!“

Zaznelo mohutne. Tak mohutne, že sa krištáľové poháre uložené v presklených skrinkách melodicky zatriasli. Obor sa pohol. Krokmi, tak ťažkými, že sa pri každom otriasala podlaha, ladne dokráčal až pred nich.

„Pozdvihnite svoje zraky!!“

Zahrmel svojim mohutným hlasom, pritom spravil pózu ako kulturista na súťažnej prehliadke svalov.

„Pretože práve pred vami!!

Stojí ten jeden, jediný!!“

Pokračoval a pritom striedal jednu pózu za druhou.

„Zakladateľ mnohých extrémnych športov a v niektorých ešte stále neporazený šampión!!

Držiteľ mnohých rekordov a preborník v multy-extrémnych športoch.

Akým sú napríklad Vianoce!!

Len sa nad tým zamyslite! Pre Vás je to jedna hodina.

Pre mňa je to celomesačné turné a donáška miliooooonov položiek!! Preto buďte vďačný za oblastné zmrazovanie času!!

Privítajte prosííím vaaaašho hrdinu:

Santaaaaaa Clausaaaaaaaaa!!!“

Zakončil svoju exhibíciu mohutným zavrčaním v póze s rukami nad hlavou. Akoby dokonale vystrihnutou zo scény, keď šampión vstupuje do ringu. Skamenel. Ale iba jeho kostra. Jeho svaly sa vlnili, tancovali a napínali. Miestami sa zdalo že niektorého jeho časti zdvojnásobovali objem. Dokonca sa zdalo že je počuť ako niekto kladivom udiera na zvonec oznamujúci koniec kola v ringu.

Sklonil svoj pohľad na tvorov pred ním. Na jeho tvári sa zjavilo pochopenie. Pochopenie pred rodinkou, ktorá nemala ďaleko od infarktu. Drobné tvory vydané na milosť Super, Mačo Santovy. Preto ubral na adrenalíne a pokračoval, už bez revania. Ktoré sa aj tak hodilo leda tak do hlučnej arény, alebo na strašenie medveďov.

„Urobili ste mi radosť!! Nielenže ste v širokom okolí jediný, ktorý si ma všimli natoľko, aby upútali moju pozornosť. Ale dokonca ste sa držali tradícií a na okne nechali fľaštičku mlieka a tanierik s domácimi koláčikmi.

Supéééér!!“

Zahrmel a ukázal im svoje dlane. V jednej sa teraz nachádzal tanierik s koláčikmi v druhej fľaštička mlieka. Obe v kontraste s jeho obrovskými rukami vyzerali tak mrňavo. Po pár sekundách obrátil obsah tanierika do svojich úst a chutne zschrumal. Pre neho to bola jedno hubka. Flaštičku v druhej ruke čakal rovnaký osud. Za pomoci len ruky v ktorej ju držal odrovnal palcom šrotovateľné viečko a na jeden dych obrátil obsah do svojich úst.

„Extrééém!!“

Zavrčal. Šmaril prázdny tanierik s pohárikom niekam do rohu. Spojil päste pred sebou v kulturistickej póze až jeho prsia zatancovali v jemnom opare trblietok.

„Chutné!! Cítim z nich lásku!! Tú lásku, s ktorou boli robené. A som spokojný. Veľmi spokojný!!“

Prehĺbil svoj hlas a predviedol pózu pri ktorej s láskou pobozkal svoj biceps.

„Som spokojný, že som sa Vás rozhodol navštíviť. Lenže budem musieť už ísť! Preto to urychlíííím!! Dostanete niečo extraaaaa!!“

Natiahol sa po svoj vak a potom obrátil svoj pohľad na synka tejto rodinky. Pokľakol, aby sa k nemu dostal najbližšie ako len môže. Mohlo by sa zdať, že jeho noha je väčšia, ako telo toho chalana. Natlačil mu do ruky obálku.

„Tu máš VIP vstupenku do „určitého“ pánskeho klubu na jeden večer. Bez kontroly veku, bez žiadnych chytákov, či poplatkov. Doporučujem ti si vziať najlepšiu spodnú bielizeň akú máš. A hlavne... Počítaj s tým že sa vrátiš, až na druhý deň!“

Pozrel na dievčinu.

Natiahol sa k nej a do náruče jej natlačil neveľký, nemalý balík. Svoju obriu ruku jemne položil na jej drobučké rameno.

„Tento masážny prístroj ti poslúži keď sa budeš cítiť osamelá. Hlavne sa nezabudni zamknúť a pustiť nehlasnú hudbu, až ho budeš používať.“ Súhlasne prikývla.

Obrátil sa k manželom.

Žene ponúkol dáku tajomnú fľaštičku.

„Stačí jedna kvapka a na tú noc bude z teba Afrodita.“

Rozžiarili sa jej oči a reflexom schmatla dar do svojho náručia. Santa sa nezdržoval. Na pohovku postavil kartón plechoviek, pritom s majstrovským umom vytiahol jednu z nich a podal ju jej manželovi.

„Hovorí ti niečo Red-Bull, Semtex či iné čajíky? Toto tu, je originálny energo drink pre skutočných milovníkov Extrééééémnych športov!!

Ako si myslíte, že zvládnem zakaždým obehnúť celý svet? Stačí ti jeden glg a budeš nezastaviteľnýýýý!!“

Napol svoj biceps tak majestátne že pokiaľ by ste postavili buldozér proti jeho ruke. Tak by sa ten buldozér cítil ako kolobežka čeliaca parnému valcu.

„Čas ísť!!“

Červený golem sa postavil. Pozrel na dieru v okne a zamračil sa.

Rozbité okno sa zatriaslo a črepy... Všetky črepy z rozbitého okna sa akoby zo strachu vrátili na svoje miesto. Po rozbití ani stopa. Prehodil si vrece cez plece a gestom pozdravil priklincovanú rodinku.

Pozrel sa smerom k balkónu a jeho pohľad smrteľne zvážnel. Napol svaly.

Zreval tak rázne, že by i rozzúrený býk poslušne sadol na zadok. A ako ten býk s revom vyrazil proti dverám. Rozrazil ich ako keby boli z papieru.

Šlápol na zábradlie a použil ho na ohromný výskok do výšky.

Rodinka akoby na povel vybehla na balkón.

Len tak mimochodom ich balkón je asi tak na 10 poschodí.

Vybehli na balkón, aby uvideli ako Mačo Santa padá k zemi. Energeticky rozhadzuje balíčky. Mrská nimi ako kameňmi a tie záhadne prechádzajú cez steny bytov zanechávajúc za sebou trblietky. Maximálna presnosť. Maximálna efektivita.

Tesne pred tým než by sa rozprskol o zem ho zachytáva lietajúca motorka. Asi dáky Harley Rudolf, lietajúci sob, či čo. Ktorá za sebou zanecháva dlhočizný žiarivý trblietkový chvost. Rodinka stihla pochytiť, že tá roková verzia Jingle bells vychádza práve z tej motorky.

Pritom ako stúpala do výšin a ako raketa mizla z ich dohľadu bolo ešte počuť hlasité ródeovské:

„Jiiiiiii haaaaaaaaa!!!“

[Ticho.]

Nie však nadlho. Rodinku stojacu na balkóne prepleskol mráz. Do uší udreli zvuky mesta, ulice, susedov. Pozreli za seba a balkónové dvere boli v poriadku. Neveriacky si vymenili pohľady.

Ako prvý sa rozhýbal syn. Otvoril obálku a iba sám nazrel do jej obsahu. Po chvíľke ju zavrel a s výrazom výtržníka prichyteného pri čine si ju vložil do vrecka. Ako by to bolo tajomstvo o ktoré sa nechce deliť.

Nasledovala dcéra. Opatrne nahliadla pod baliaci papier. Až jej po chvíli došlo na čo sa díva očervenela ako repa. Pritlačila balík na svoju hruď odhodlaná ho nikomu nikdy neukázať.

Zostávali manželia. Manželka sa vytrvalo dívala do manželových očí, akoby hovorila že nemusí zisťovať, čo dostala. Manžel pozrel na plechovku.

Sucho preglgol.

Ešte raz si vymenil pohľad s celou svojou rodinou. Otvoril plechovku, doprial si dúšok a hlasno preglgol.

Na jeho tvári sa zjavil výraz kulturistu, napol všetky svoje svaly na maximum.

„Supeeer mačooo!!“

A tak končí i tento príbeh. Kedy sa náhoda postarala o nevšedný zážitok.

****

Autorova múdrosť alebo to čomu hovoríme komentár na záver.

Dúfam že vás príbeh pobavil.

Tento príbeh bol spísaný za jeden deň a skončil som v noci medzi 21.-22.decembrom. Príbeh je publikovaný až teraz pretože mi chýbala inšpirácia na jeho dopracovanie, aby sa aspoň nejako dal čítať čitateľovi.

Viem, že to nie je perfektné ale snažím sa ako viem. Ehm...

Prosím aby ste mi vo svojich komentároch dali vedieť či na vás niečo niekde pôsobilo rušivo či nepredstaviteľne. Prosím nech napíše každý, kto to sem dočítal. I keby to mal byť váš prvý komentár. Alebo ste tu ako hosť a museli by ste sa zaregistrovať.

Pôvodne som chcel sem dať link na jednu melódiu, na podfarbenie príbehu, ale pre nie FPS nadšencov by rušivé prvky na pozadí pôsobili rušivo. Tak len tak na koniec. Pridávam na koniec link na OST ktorý stál za prvotnou inšpiráciou na tento príbeh.

https://www.youtube.com/watch?v=448iHJR3sYI