Nad telom bezvládneho človeka sedeli dve postavy s rozloženou šachovnicou.

Anjel bol beznádejný prípad. Bol taký smoliar, že ten, kto ho dostal, mohol mať v živote už len šťastie. Vlastne bolo zázrakom, že pri takejto strážnej bytosti prekonal dvadsiaty piaty rok života relatívne bez ujmy. Oproti nemu sedela smrtka, ktorá si, ako obyčajne, vybrala biele figúrky. Páčilo sa jej začínať, mať iniciatívu v týchto súbojoch.

„Strelec na cé štyri,“ zahlásila smrtka a pokynula svojmu protivníkovi k ťahu.

Na jeho čele vystúpili kvapky potu, ako blúdil prstom nad figúrkami a premýšľal, ako by mohol zabrániť jej útoku. Náhle sa mu tvár rozjasnila a hroziace nebezpečenstvo blokoval jazdcom.

„Ideš, pani smrti!“

Smrtka sa zaškerila a veža nemilosrdne ukončila trápenie čierneho jazdca. Anjel znovu preglgol od strachu. Nehodlal stratiť tento život a preto bolo jasné, že musí túto partiu stoj čo stoj vyhrať. Veľmi rád by predstieral, že vie, čo robí, ale už asi šiesty ťah improvizoval a nezlepšovalo sa to.

„Dáma na dé tri,“ ohlásil svoj ťah, „navyše, šach!“

„Veľmi dobrý ťah,“ pochválila ho smrtka, „niečo si však prehliadol, drahý strážca.“

Keď kostnatým prstom prešla s druhým strelcom, bolo jasné, že je rozhodnuté. Mat na tri ťahy, začína čierny, usmiala sa pre seba smrtka. Ešte chvíľku trval márny odpor a počet stratených figúrok na anjelovej strane pribúdal. Kráľ bol zahnaný do kúta a smutné pokynutie rukou značilo, že sa môže stať, čo je nevyhnutné.

„Šach-mat!“ oznámila smrtka zdvorilo a čierny kráľ dopadol na šachovnicu.

„Dobrá hra, pani, konajte, čo musíte.“

„Nie!“

Bol už skoro na odchode a preto sa zháčil, keď počul túto odpoveď. Nechápavo krútil hlavou, predsa sa však len k doske s figúrkami vrátil.

„Prečo, pani?“ spýtal sa jej placho, „Veď ste vyhrali, je váš. Podľa práva!“

Smrtka rozostavovala figúrky na novú hru: „Z niekoľkých dôvodov. Po prvé, si asi prvý, kto sa snažil, aj napriek tomu, že som mala jasnú prevahu. Po druhé, je ešte mladý, pozri na neho. Môže to v živote ďaleko dotiahnuť, výborné výsledky na škole, milujúca priateľka, skvelé vyhliadky na zamestnanie.“

Nadýchla sa a usmiala sa svojím mrazivým úsmevom.

„A hlavne, chcela by som si ešte zahrať.“

„Tak, čo teraz urobíme?“ očakával od nej rozhodnutie.

Gestom ho vyzvala, aby si sadol: „Za to všetko, aj preto, že si nevyjednával, si zaslúžiš niečo, čo tí pred tebou nedostali.“

Prstom sa dotkla bieleho pešiaka: „Druhú šancu.“