„No tak drahá, ber to ako druhú šancu pre život.“

Riekol muž a odhalil nad ňou svoje špicaté zuby.

„Nie drahý. Sľúbil si mi to. Nepremeníš ma.“

Vzdorovala žena so silnejúcou slabosťou v hlase. Krátko zakašlala. Z kútika úst jej stiekol pramienok krvi. Muž s obavami pozrel na rozsiahlu dieru v jej bruchu. I cez všetky jeho kúzla a moc cítil ako z nej vyprcháva život.

„Drahá už nemáš veľa času. Moje kúzla ta už nezachránia. Prosím nechcem, aby si zomrela.“

Naliehal a znovu sa priblížil k jej krku. Ale ona ho znovu zastavila najjemnejším úsmevom. To oko ktoré ešte mala bolo naplnené slzami, že len ťažko ho mohla vidieť.

„Nie drahý dobre vieš, že je pre teba moja krv jedovatá. A ja nebudem žiť bez teba dlho.“

„Postačí len trocha krvi.“

„Nie! I len tá troška krvi by z teba spravila zúrivého netvora.“

„Bolo by to len na chvíľku.“

„Nie drahý. Poznám ťa lepšie ako ktokoľvek iný. Ten žiaľ by ti bol nakoniec osudný.“

„Nenechávaj ma tu samého!“

V jeho očiach sa javila bezradnosť. Vie čo má spraviť. Vie že to musí spraviť. Napriek tomu mu srdce bráni vykonať, čo má.

„Drahý sľub mi niečo.“

Zakašlala.

„Drahá.♥“

„Nie je nám sľúbené ostať spolu.“

„To nehovor!“

„Nechaj ma dohovoriť. “

Zalapala po dychu. Už jej vážne veľa času neostávalo.

„Prepáč že nedodržím nás sľub. Nemala som dostatok času na tvoju záchranu. Ale maj na pamäti: Raz stretneš niekoho komu sa podarí vytiahnuť ta z tvojho prekliatia. Dovtedy to musíš vydržať.“

Dýchala čoraz ťažšie.

„Na druhej strane sa za teba prihovorím. Preto ťa prosím, ušetri dedinčanov čo dnes neprišli do zámku.“

„Čo to hovoríš drahá?!“

Naliehal plačky.

„Drahý, poznám ťa lepšie ako ktokoľvek druhý. Oplač moju smrť. Pomsti sa mojich vrahoch. Ale nakoniec otoč list, je tam druhá šanca, pre teba.“

Ťažko zakašlala. Muž ju vzal do náruče, už sa nestaral o kúzlo ktoré ju udržovalo pri živote.

„Drahý..., budem..., na teba čakať..., na dru....hej .........“

Rozplakal sa a to veľmi hlasno. Ale nebolo mu dožičené súkromie. Rev a volanie rozzúreného davu sa približoval. Rinčanie zbraní ho bodalo do uší a smrad z elixírov ho pálil v nose. Už to nemohol vydržať.

Na tvári sa mu zjavil výraz ako z najtemnejšieho hororu. Jeho krvavé oko horeľo nenávisťou. Čierny opar sa znášal nad ním.

Žiadnemu z nich nedovolí vstúpiť do tejto miestnosti! Nedovolí! Žiadnemu z nich nedovolí.... odísť.

******

„...Pane. Môj Pane!!“

Strhol sa. Náhle si uvedomil, že to bol len sen.

„Môj Pane!! O chvíľu pristávame.“

Rýchlo pozrel na letušku ktorá ho vrátila medzi živých. Ale nebol to bol nevďačný pohľad. Gestom jej naznačil aby sa vzdialila a ona spokojne vykonala. Pozrel von z okna a do pristátia ostával ešte čas. Pozrel na pohár ktorý mal byť prázdny, ale bolo v ňom len trocha krvi. Usmial sa. To má ale šťastie, na svojich podriadených. Poslednou dobou bol úspešný vo všetkom, len v jednej veci nie. Ten sen. Už to bude cez pol milénia. Je čas. Čas, nájsť niekoho, kto ho zbaví tohto prekliatia.