Lachesis poznala pravidlá týkajúce sa jej poslania. Doposiaľ nikdy sa nestretla s výnimkou.

Až kým nenarazila na toho chlapca.

Spolu so sestrami, Klotho a Atrpos, pracovala na spriadaní nití osudu, ich meraní a napokon aj strihaní. Ľudský život je taký chatrný a krehký, myslela si. Ako krátky záblesk svetla medzi žmurknutiami. Nikdy nepoznala ľútosť nad nesplnenými snami a smútiacimi rodinami tých, ktorým spolu so sestrami odňala život. Prečo by ich vôbec mala ľutovať? Ich čas vypršal, mali to napísané v osude. Niektorým stačí menej času, aby splnili svoje životné poslanie, no iní ho všetok premrhajú, pomyslela si jedovato. Niežeby jej záležalo na tých úbohých smrteľníkoch, ktorí sa naháňajú za bohatstvami toho ich materiálneho sveta. Čo však mala robiť, keď sa jej ich osudy odvíjali priamo pred očami? Sledovala ako Klotho pri zrode nového života začína spriadať niť o čosi hrubšiu než vlas, sama ju potom merala, až ju napokon Atrpos v správnej chvíli prestrihla starými, hrdzavými nožnicami. Istým spôsobom bola nezainteresovaným rodičom každého človeka, hoci sotva poznala význam toho slova. Jej duša bola stará, deravá ako kabát od molí. V chladnej temnote, kde so sestrami spriadali nite, nebolo miesto pre nijaký cit. Všade len mrazivý strach a ticho občas prehlušené výkrikmi zomierajúcich.

„ Podrž to,“ prikázala jej sestra Atrpos zachrípnutým škrekotom znejúcim ako šuchot netopierích krídel. Do kostnatých rúk jej vložila krátku, no mimoriadne pevnú cvernu.

„ Umiera mladý,“ zhodnotila Lachesis vecne. „ Ešte mu mlieko po brade tečie.“

„ Hádam ho len neľutuješ?“ rozosmiala sa škrekľavo Klotho. Krátky záchvev smiechu sa jej prehnal telom ako lavína, prehnité kosti jej zaštrngotali.

„ Na to aký je mladý, je cverna pozoruhodne pevná,“ pokračovala Lachesis, zatiaľ čo Atrpos naprázdno mávala nožnicami, aby ich trochu rozhýbala.

Klotho zaškúlila, aby sa presvedčila na vlastné, zákalom poznačené oči. Uznanlivo pokývala hlavou. „ Vzbudil vo mne zvedavosť,“ priznala napokon. „ Pozrime sa naňho.“

Atrpos zagúľala očami a na vychudnutej, voskovo bledej tvári sa jej zračilo podráždenie. „ Strácame čas. Jeho putovanie je na konci.“

„ Sestrička,“ oslovila ju Lachesis, „ dopraj nám rozptýlenie.“

Atrpos si vzdychla a Klotho to vzala ako súhlas. Mávla chrastavou rukou a na vlhkej tmavej stene sa objavil obraz mladého, asi osemročného chlapca sťa vtáča ležiaceho na posteli. Tvár mal bolestne bledú, pery sa sfarbovali domodra. Zlaté tóny v jeho hnedých vlasoch strácali na svojej žiare, rovnako ako sila jeho vôle. Oči s hustými mihalnicami mal zatvorené, tvár sa mu jagala od potu. Sestry na jeho tele nevideli nijaké očividné zranenia, pozorovali len pomaly sa dvíhajúcu hruď a chvejúce sa pery. Nič iné nenasvedčovalo tomu, že chlapec ešte vždy žije. Odrazu sa pri jeho posteli zjavila vysoká mladá žena s divokými havraními vlasmi a vymenila mu obklad na čele.

„ Ani svätená voda mu nepomôže,“ poznamenala Klotho, hoci ju mladá žena nemohla počuť.

Lachesis jej nevidela do tváre, preto bola značne podráždená. Žena sa dotkla chlapcovej ruky a zašepkala: „ Prepáč mi to. Nechcela som, aby to takto skončilo.“

V tej chvíli sa Atrpos zatackala a Lachesis jej musela podať ruku. „ Je čas,“ vytlačila zo seba s námahou.

Obraz na stene sa zamihotal, ale nestratil sa. Lachesis vystrela niť a Atrpos pevne zovrela smrtiace nožnice.

Mladá žena položila chlapcovi ruku na rozhorúčené líce. Aj ona cítila, že sa blíži koniec.

A vtom – CVAK.

Obraz zmizol, Atrpos zložila nožnice a Lachesis sa až ľútostivo zadívala na dve nite, ktoré boli kedysi jednou. Vôľa toho chlapca bola mocná a pevná ako skala, no nedokázala ho zachrániť pred koncom.

Lachesis sa hodlala pustiť nite, aby sa mohli počas krátkeho letu k zemi rozplynúť, no stalo sa čosi, čo nečakala. Niť zažiarila jasnou bielou farbou a osvetlila vlhké steny jaskyne. Sestry museli privrieť oči, no žiara sa rýchlo stlmila. Keď Lachesis znovu dokorán otvorila oči, neveriacky zalapala po dychu.

Nite boli spojené pevným uzlom.