Siedmy pád

Človeku dobre padne, keď všetko správne do seba zapadne a nič nepadá. Nie som človek, ale ani ja pády nemám rád. Vždy ma rozčarujú. Zvlášť, keď ich je veľa.

Prvý pád nastal na okraji sústavy Noxet. Do čiernej diery padala malá planétka Plixet, obrastená nádherne zelenou flórou a faunou pestrejšou ako na Pandore. Bola by jej škoda. Tak som ju zafixoval časopriestorovou singularitou a doprial som jej čas dočkať sa chvíle, keď čierna diera žožerie sama seba a nebezpečenstvo pominie. Bol to len malý pád, ledva nakrkol moju zvedavosť.

S druhým pádom som sa už tak ľahko nevyrovnal, stál ma miliardu duší, ktorým odo mňa neprišla záchrana včas. Riedko zaľudnený neveľký svet s dúhovými jazerami a potokmi plnými zvláštnych podvodných tvorov sfúkol z kozmickej mapy hviezdny vietor. Čo vietor, rovno hurikán. Začal som mať podozrenie, že za pádmi sa skrýva čiasi ruka. Koho ruka alebo čoho žiadostivosť si tak veľmi trúfa ničiť?

Tretí pád bol neočakávane krátky. Komusi sa asi zachcelo rozlúpnúť mesiac, osídlený kolonialistami zo Zeme a tak ho praštil na kokos Jupitera, že z neho nezostali ani fragmenty, akoby kopol cukrovú loptičku do bránky a bránkarovi sa z jej nárazu ani nezatočila hlava. Komu mohol stáť ten úbohý kus šutra v ceste? Alebo čomu? Bol som tak blízko a predsa nikto z mnohých kolonistov neprežil . Vrátil som sa teda späť k Plixetu kde všetko začalo. Overiť údaje senzorov, prepočítať každú jednu hodnotu, i tú najnenápadnejšiu.

Nebolo mi vôbec jasné koho alebo čo by som mal hľadať, ale už mi bolo jasné, že niekoho alebo niečo. Štvrtý pád prišiel vzápätí . Celá Mliečna cesta sa zachvela, jej neopakovateľná špirálovitá podoba sa začala meniť, najprv vcelku neúhľadne, neskôr nabrala podobu rozviateho piesku. Hviezdy a planétky padali jedna cez druhú, ale nezastihli ma nepripraveného. Rozprestrel som pod nimi silové pole a mäkko som ich všetky do jednej pochytal.

Až piaty pád mi prezradil pôvodcu všetkej tej nečakanej skazy a veľmi ma prekvapilo, kto sa ním stal. Bol to Medzihviezdny Lietavec. Ukázal sa, lebo keď spomalil a začal pristávať, musel sa vykašlať na svoju kamufláž. Roztiahol krídla z lesklých kryštálov a zosadol na Venušu, ktorá sa mu práve dokotúľala k nohám. Zatajil som dych. Bol taký nádherný. Každý kryštálik zapadal do druhého a leskli sa tisícimi farbami na čiernom podklade ako pravé drahokamy.

Počul som už rozprávať o Lietaviciach, o ich zvyku vybrať sa občas z jednej strany nekonečného temného vesmíru na druhú. Tam v čiernych kútoch na jeho okraji, ukrytí pred zrakmi civilizácií hniezdia mnohí a odrážajú čiernočiernu tmu, aby ich nikto nemohol nájsť. Môj smútok vystriedalo nadšenie. I ja budem teraz môcť rozprávať o tom, že som jedného takého krásavca videl. Ale to už hrozil šiesty pád, Venuša sa zaborila do môjho pomocného vankúša pod váhou ohromného kozmického tvora.

Rýchlo som sa sám zhmotnil v dostatočnej veľkosti, aby ma Lietavec nepokladal za potravu. Uklonil som sa pred ním a predstavil svoju úlohu. Keď obor-vták zistil s kým má do činenia a s čím sa tu zahráva pri svojom prelete galaxiami, previnilo sklonil hlavu a prisľúbil, že bude otvárať čierne diery iba na miestach dosť vzdialených od planét, žiadnu už nesfúkne mávaním svojich mocných krídel, nebude zakopávať o malé mesiace a pristávať na ničom, až kým nedoletí do cieľa. Aby sa žiadny siedmy pád už nekonal.

Keď odletel, zase som sa schoval. Moja prítomnosť nesmie by ť očividná, obyvatelia mojich svetov by ju nepochopili, stačí, že som.

Väčšinu planét som vrátil na miesto, kam patrili, zatočil znovu špirálku mliečnej dráhy akoby bola šľahačkou na dobrom koláči. Nie, nie som človek, ale aj ja mám rád, keď je vo všetkom poriadok a nehrozí žiadny pád.