Krogo ako lovec patril bezosporu medzi najlepších. Nebolo o tom najmenších pochýb a väčšina žoldnierov túto skutočnosť ani nespochybňovala. Dôvodom bolo prevažne vyhnutie sa konfrontácie s trojmetrovým chlpatým obrom, kedy šanca na prežitie kolísala tesne nad nulou. Samozrejme našli sa aj odvážni hrdlorezy, pripravení naučiť tohto bezmozga ako sa správať (nech ich zmrznuté ostatky nájdu kľud v temnom vesmíre). Odkiaľ sa zjavil nik netušil. Šírili sa klebety, že je to výtvor biotických vedcov prahnúcich po vyhľadení ľudskej rasy. Rozmnožená po toľkých planétach s tak rozdielnymi názormi sa opierala o fakt, že jedine ona, má vo svojej DNA zakódovanú božskú časticu. Ale späť ku Krogovi, ktorého božské častice minuli oblúkom. Ten sa riadil jednoduchým vzorcom: zabi alebo zomri. Dnes sa výlučne špecializoval na ľudí aj keď v minulosti nepohrdol ničím. Stačilo siahnuť hlboko do vrecka a mohli ste dať zavraždiť kohokoľvek. Ako tomu bolo v prípade zabitia Grawosa Ušatého. Malého špinavca so zubami špicatými ako žiletka. Jeho životná chyba spočívala v okradnutí nesprávnych osôb. Skrytý v malej osade, v útrobách červenej planéty v súhvezdí Vela nemal šancu. Skončil s rozseknutou hlavou.

Hlavné mesto pokryté bujnou vegetáciou už len v tichosti spomínalo na zlaté časy kedy sa v uliciach tlačili tisíce ľudí. Dnes sa v Bratislave hemžili prevažne divé zvery tak ako po celom zemskom povrchu. Ľudské skupinky preživších sem tam vykúkali spod rozvalísk a vychodenými cestičkami číhali na svoju korisť. Marcus s nabitou čezetou práve kráčal po jednej z nich. Vedel, že posledné štyri náboje musí použiť iba ak si to situácia naozaj vyžiada. Asi po hodine výjazdu, kedy skontroloval nastražené pasce, si domov niesol dvoch vychudnutých králikov. Opatrne skontroloval vchodovú poistku. Nepoškodená. Odpratal nahádzané kusy dreva a otvoril poklop. Slabo blikajúce neóny osvetlili železný rebrík. Malé laboratórium, ktoré sa rozprestieralo pod troskami mesta. Výnimočnosť spočívala v udržaní genofondu. Cítil, že je blízko. Ako keď máte niečo na jazyku ale neviete to povedať. A to bol dôvod, prečo musel byť eliminovaný. Vyhubenie ďalšej ľudskej planéty, pasovalo do plánov architektov.

Lovec sa blížil. Malý koráb vyzerajúci ako lietajúce vajce pristál na Kamennom námestí. Svedkami tohto nezvyčajného úkazu bolo niekoľko zvedavcov skrývajúcich sa v okolitých ruinách. Vo vnútri sa Krogo pripravoval na lov. Zväčša to s ľuďmi šlo ako po masle. Stačilo zrevať a hneď sa zosypali ako domček z kariet. Tento vtáčik bol však označený ako cieľ najvyššieho stupňa. Informácie hovorili jasne: zlikvidovať v čo najkratšom čase. Ako sa situácia ukludňovala a kúdol prachu pomaly upadol, k lodi sa blížili tri postavy s tvárami posiatymi nafúknutými vredami. Udivené a zároveň dúfajúce, že priletela pomoc. Možno nejakí anjeli z nebies čo sa zľutovali nad ich osudom. Keď však jednému z nich praskla hlava ako prezretý melón, zistili, že sa mýlia. Pomalší z dvojice ešte živých trosiek zostal stáť ako prikovaný. Pri pohľade na to monštrum, ktoré vykročilo rovno k nemu sa posral. Zvyšky hnijúcich zubov sa v grotesknom výjave šklebili na srstnatého tvora. Sám na vlastné oči nikdy pred tým anjela nevidel, ale z legiend počul, že ide o nebeské bytosti, ktoré určite nerobia z hláv iných roztrieštenú mľazganicu. Ani sa nenazdal a z chrbta mu trčal dlhočizný nôž. Krogo, badateľne znechutený ho zodvihol a pozrel na jeho ohavnú tvár. Hľadeli si z očí do očí. Strach. Neopísateľný strach v nich. To bol posledný vnem stonajúceho muža. Striasol ho dole a nechal ležať v špinavej mláke. Tretí vredovec sa stihol skryť za betónový val. Z vrecka vytiahol trasúcimi sa rukami prak. Či bol taký naivný a myslel si, že mu táto zbraň poskytne nejakú výhodu, sa už nik nedozvedel. Len čo vložil kameň do gumy a vystrčil sa aby uštedril nebeskému vrahovi smrteľnú ranu, jeho kat ho prekvapil dlhým skokom. Schmatol do rúk a drvil. Ako prvé povolili kosti panvové. Bolesť vystupujúca do mozgu bolo zdrvujúca. Ukrutná s akou sa jakživ nestretol. Nečudo, že ihneď omdlel. To Kroga rozčúlilo. Tohto posledného chcel iba vystrašiť; získať informácie ohľadom liečiteľa. Utrel červenú čepeľ noža. Lov začal.

Mierne zemetrasenie vyplašilo aj Marcusa. Steny okolo sa začali triasť. V sekunde odložil petriho misku na bok. Rokmi vycibrená ľudská schopnosť prežitia za každých okolností fungovala aj teraz. Schúlený pod stolom sa modlil aby prežil.

Hore na povrchu bolo všetko v poriadku. Len čo vykukol zo skrýše, ktorú zahádzal drevom, striaslo ho. Hlboký besný rev sa šíril od západu. Ihneď mu naskočila husia koža. Nevedel a ani si nechcel predstaviť tvora, ktorému patril. Potreboval sa dostať vysoko aby zistil viac. Poobzerať sa. Skontroloval zbraň, zastrčil nôž a rýchlo vyšliapanou cestičkou utekal k zvyškom budovy ministerstva spravodlivosti. Tá ako jedna z mála stála na pevných základoch komunistických tehál. Bola jeho hliadkovacia veža. Juhozápadne, približne kilometer od jeho aktuálnej polohy sa niečo dialo. Vytiahol ďalekohľad a zaostril. Trasúce stromy tiahnuce sa pri žltej rieke sa lámali ako zápalky. Sústredený ani nepostrehol, že stojí vedľa neho dieťa. Malo len jedno oko a rozhryzenú dolnú peru. Zafúľané od hlavy po päty skúmalo čupiacu osobu. Až keď sa odvážilo dotknúť sa liečiteľových čiernych vlasov, spozornel. Mykol sa akoby uvidel smrtku. Čas sa na chvíľu zastavil. Nechcel ju vyplašiť aby nezačala kričať. Napokon sa k prvému kroku odhodlalo dievčatko. Vystrelo pravú ruku, zatiaľ čo si cmúľalo palec na druhej. Marcus si až teraz všimol, že má šesť prstov. Evidentne ju zaujal ďalekohľad visiaci na úzkom krku. „Chceš ho?“ spýtal sa a sám seba prekvapil ako bojazlivo mu znel vlastný hlas. Neodpovedala. Slnečné lúče už lemovali vrcholky ďalekých stromov. Keď sa chce včas dostať domov, musí sa poponáhľať. Prevliekol ďalekohľad cez hlavu a ponúkol jej ho. „Takto,“ spojil palce s ukazovákmi a priložil ich k očiam. Len čo tak urobila, vzdialená veža sa zjavila tesne pred ňou. Vystrašená ihneď odhodila ďalekohľad. „Nie, nie. Neboj sa. To je v poriadku,“ zachraňoval situáciu. „Aha,“ zodvihol ďalekohľad zo zeme a ubezpečil ju, že sa nemusí ničoho báť. Opäť ako bojazlivá srnka pristúpila bližšie. Tento krát sa nezľakla. Tam kde by inak videla len neforemný horizont sa zrazu zjavili pevné body okolitého sveta. Úprimná detská radosť prekvapila aj samotného Marcusa. Akoby bola iskrou, ktorá opäť zapálila jeho vnútorný oheň. Vyhasnutý, pokropený kvapkami nedôvery. Hodnú chvíľu sa dohovárali pomocou rúk či nôh ako dvaja priatelia z odlišných civilizácií. Marcus zistil, že malá slečna sa volá Lua a toto je jej domov. Bolo pre neho prekvapením akú odvahu v sebe skrývala. Počas spoločnej konverzácie ustali aj desivé výkriky, ktoré prvotne priviedli liečiteľa na strechu. Keď šedé mraky zahalili aj posledné kúsky žeravého slnka vedel, že je najvyšší čas zmiznúť. Pri pohľade na tmavú chodbu, cestu jeho návratu, mu zovrelo žalúdok. Akoby vycítila jeho obavy chytila ho za ruku a spolu vykročili k čiernemu obdĺžniku vyvalených dverí. Po chvíli chôdzi si Marcus na tmu zvykal. Lua sa pohybovala s gymnastickou ľahkosťou zatiaľ čo Marcus aj keď sa snažil zaostával. Prečo vlastne veril neznámemu šesťprstému drobcovi? Odpoveďou bola úprimná dôvera. Tá, ktorú po dlhej dobe potreboval cítiť. Mať niekoho na koho sa môžete spoľahnúť, kto sa obzrie či vám nehrozí nebezpečenstvo za vás. Na treťom poschodí bolo niečo počuť. Bolo to akési mrmlanie spoza privretých dverí. Všetky zmysli zbystrili. Keď Lua uvidela, že Marcus ju nesleduje a stojí desať metrov za ňou zastavila. Vracajúci sa čierny obrys mu dodal kľud. Zdrapla mu studenú ruku a potiahala ho smerom k dverám. V kúte izby sa pri blčiacom ohni tlačila rodinka. Otec, mama a traja súrodenci. Lua sa za nimi ihneď rozbehla. Indivíduum stojace oproti nim pretínali pohľadmi. Jediné čo ich delilo bolo prepadlisko v podlahe. Reflexívne skontroloval čezetu za opaskom. Štyri rany. Nech počítal akokoľvek, nevychádzalo to. Keď zaútočia, dvoch z nich bude musieť zabiť ručne. Najskôr nožom. Plný strachu z neznáma si ani neuvedomil, že rátal aj s Luou. Jeho novou kamarátkou. Keby jej malí bratia nevyštartovali s drevenými bakulami v rukách určite by prišlo na bližšie zoznámenie. Takto ale na to nebol čas. Marcus tasil rýchlo. Prvá rana skončila presne v čele malého barbara. Druhému prestrelil krv. Na jačúceho otca, ktorému stačili dva dlhé kroky aby sa dostal k vrahovi minul posledné dva náboje. Vychudnutý, zhrbený padol na zem a lapal po dychu. Lua nemohla uveriť vlastným očiam. Pozerala na svojho priateľa a nechápala prečo urobil takú strašnú vec. Ani on to nevedel. Keby mu rozumie vysvetlil by jej, že to bol reflex. Rokmi vybudovaný spôsob prežitia v týchto sračkách. Zabi alebo zomri. Kým mu ešte v žilách prúdili zvyšky adrenalínu, neváhal. Dierou skočil dolu a zmizol v čiernote. Nerozmýšlal. Bežal.

Bolesť tlačiaca na hrudník bola skľučujúca. Nevedela sa nadýchnuť. Pozerala na krvavé dlane v ktorých jej zomrel otec. Trhala ním, no nereagoval. Prosila ho aby sa prebral. Hustá, teplá krv vytekajúca z brucha máčajúca jej potrhané zvyšky oblečenia však oznamovala, že tomu tak nebude.

Netrvalo to dlho. Na začiatku to bolelo, to samozrejme. Prirovnal by to k roju obrovských včiel pichajúcich ostré žihadlá. Všade. Do hlavy, do nohy, do brucha, chrbta, oka i rúk. Delírium zahmleného pohľadu a agónie zaplavujúcej celé telo bolo ku podivu príjemné. Netrápil ho viac osud ľudstva či petriho misky. Vedel, že toto je koniec jeho cesty a on si to chcel užiť naplno. Bol predsa v prvom rade. Keď uvidel to množstvo šuchtavo sa pohybujúcich mutantov, stratil aj posledné zvyšky odvahy. Skamenel ako Perseus pri pohľade na medúzu. Ťahajúci zvráskavené telá sa približovali. Niektorí sa plazili ako mloky. Ďalší kráčali slintajúci bez spodnej časti sánky. Tasil. Kohútik cvakol niekoľko krát na prázdno. Hlava mu už nefungovala. Ruka oťažela. Zabudol, že na treťom poschodí vystrielal zvyšné náboje do iných mutantov. Opäť tasil. Cvakal kohútikom ako zmyslov zbavený. Cvak. Cvak. Cvak. Nepadali. Uvítali ho výlučkami jazykových žliaz stekajúcimi po tvári.

Vzlykajúca sa stratila v objatí nočného pralesu. Mesiac vykukoval zpoza nebeských jazdcov len sporadicky. Osvietil kúsok cestičky a hneď sa schoval. To utrapené volanie o pomoc začula po ľavej strane. Vyliezla na strom aby uvidela hlbokú jamu z ktorej vychádzalo to čudné skučanie. Krogo zamotaný v sieti, vysel z padnutého stromu, ktorý ležal priamo cez jamu. S napichnutou nohou na drevený kôl sa nevedel pohnúť. Ako naschvál sa nevedel dostať k pištoli. Ľútosť, ktorú pocítila ju zasiahla rovno do srdca. Neznášala utrpenie a už vôbec mu nerozumela. Podišla k jame a pozrela na čudného tvora. Hlboké čierne oči ju zhltli. Bojujúci o život zareval z posledných síl. Rozbehla sa k mechanizmu kde končilo lano zo siete. Nebol zložitý. Stačilo potiahnuť pákou. Zaprela sa. Páka nereagovala. Otriasla sa a zaťala zuby. Už visela celá vo vzduchu. Trepotala nohami až kým ozubené kolieska nepovolili.

Vesmírny žoldnier, najlepší v odbore, predsa len našiel svoju Achilovu pätu. Preskúmal toľko planét, stretol toľko rás ale až na Zemi spoznal niekoho kto mu prenikol pod kožu. Nerzumel tomu. V ruke držal dýku. Jeden z nástrojov smrti. Mohol však zabiť stvorenie, ktoré mu pomohlo?

Vykročili ruka v ruke. Lovec a jeho učeň. Leteli ku hviezdam. Vesmírnym svetluškám.