V jednom pochmúrnom sídle, v pochmúrny deň, jeden šialený senilný vedátor netrpezlivo vyčkával až sa vráti jeho jediný asistent. Prechádzal sa po jeho laboratóriu plnom zbytočných pološialených vynálezov a každú chvíľku netrpezlivo vyzeral von oknom na dvor pod ním.

Od vyšľapávania kruhu v jeho labáku ho odradilo až zavŕzganie bránky. Odšuchtal sa teda do predsiene k mohutným schodom aby, ako inač, sa mohol nad neho očakávane povyšovať. Zastal u zábradlia na svojom obľúbenom mieste vo svojej obvyklej povýšeneckej póze. Počkal si, až bude u dverí, aby na neho mohol spustiť ten svoj otravný prejav. „Igoor‼ Igoor‼ Kde sa toľko flákaš Igoor‼“

Hrbáč neohrabane vstúpil cez drevené dvere. „Ospravedlňujem sa môj pane ale išiel som najrýchlejšie ako sa dalo.“ Zašušlal a hlboko sa uklonil.

„Do čerta s tebou Igoor‼ Nechcem počuť tvoje výhovorky‼ Tak teda na čo čakáš? Okamžite mi povedz požiadavky pre nasledujúce PNP‼“ Hrbáč sa ale nervózne poobzeral na všetky strany. „Tak čo je Igoor, bude to??“

„Moja najvrúcnejšia pokora, ale dočasne ich pozastavili, o velectihodný môj pane.“

„Čožeeeee?? Čo si to dovoľuješ, mám ta pretrhnúť??“

„Ja za to nemôžem môj pane. V meste hovorili, že sa musia postarať o iný, dôležitejší, projekt o

velectihodný.“

„Čo u všetkých diablov môže byť také dôležité, aby si dovolili niečo takéto?? Igoor, odpovedz‼“

„O velectihodný, hovorí sa o dajákom Kozse.“

„Kozmos, ty tupá hlava, Kozmos‼ Tak ono to už začalo.“ Zatváril sa vedátor zadumane. „A ani sa neobťažovali ma o tom informovať? Však ja im ukážem. Vytvorím projekt od ktorého im všetkým od úžasu sánky popadajú.“ Zagestikuloval do výraznej pózy.

„O iste im popadajú sánky, ale trapasom.“ Dodal polohlasom otrávene hrbáč.

„Čo si to tam hundreš??“

„Že už sa teším na deň kedy to vaše dielo uzrie svetlo sveta môj pane.“

„Cha, v živote tomu nepochopíš‼ Teraz mi zmizni z očí! Zdržal si ma už príliš dlho. Musím totižto tvoriť.“ Otočil sa a šuchtavým krokom vykročil nazad do svojho labáku. „Všetkým im vytriem zrak a bude to najlepšie dielo aké kedy,.. svet,.. videl‼“ Zabuchol za sebou dvere a jeho zlovestný diabolský smiech bolo počuť až na prízemie.

„Tá jeho fan fiction sa hodí akurát tak na polia.“ Utrúsil Igor zo škodoradostným úsmevom a sunul sa konať si svoje každodenné povinnosti. „To moje dielo bude to ktoré svet uzná. To ja budem ten komu budú gratulovať a nie ten hlupák tam hore. I prasiatka mi v tom dajú za pravdu. Však počkaj ty deduško, len čo spoznáš čo mám pre teba pripravené, čo tvorím v chlieve, tak sa od zlosti na tri krát obrátiš.“ Žundral si popod nos a než sa stratil v temných zákutiach sídla si doprial krátky škretovsko zlovestný smiech.