Zak´a´Reek sa prebúdzal. Prichádzalo to pomaly a neisto. Najprv nejasný záblesk svetla v ničote. Maják na konci ničoho, na konci prázdneho priestoru, ktorý sa ako priestor ani nedal definovať. Hibernácia bola ako stav nebytia a prebudenie z nej ako narodenie sa. Ako vynorenie sa z oceánu vesmírnej prázdnoty veľkým treskom. Zmysly otupené dlhovekým nič nerobením boli odrazu bombardované záplavou vnemov a podnetov. Mozog, ktorý ešte len nahadzoval elektrické impulzy a nervové prenosy v tele, začal šalieť a vybuchovať v oslnivých farbách. Automaticky vedený vekmi vývoja sa uchýlil k prapodstatnej taktike obrany – NEBEZPEČENSTVO! VYPNÚŤ! VYPNÚŤ! VYPNÚŤ! Hibernačná komora však neváhala. V priebehu milisekúnd vyhodnotila všetky prebiehajúce fyziologické procesy a spustila protiopatrenia. Dopovala telo potrebnými množstvami tých správnych hormónov a substancií, aby udržala mozog v chode. Počiatočný šok trval len niekoľko minút. Zak´a´Reek bol po celý čas mimo vedomia, stále v hlbokom spánku. Mozog si pomaly spomenul na prebiehajúce procesy a začal zapájať správne prepojenia, produkovať správne vyhodnotenia a analýzy. Hibernačná komora postupne odpojovala jednotlivé podporné systémy až telo fungovalo len na vlastný pohon, naďalej však prebiehalo neustále skenovanie zdravotného stavu. Nakoniec vykonala posledný naprogramovaný príkaz a vstrekla do žily dávku hormonálnej zmesi, ktorá vyvolá definitívne prebudenie jedinca.

Zak´a´Reek nadobúdal vedomie. Pomaly a postupne sa z prázdnoty predral cez chaos a bolesť ku svetlu. Najprv si uvedomil sám seba. Prvotný šok z absolútnej dezorientácie. Nevedel kto je, kde je, čo sa deje. V pamäti mu vybuchovali oslnivé biele svetlá, pre ktoré nedokázal dovidieť a dosiahnuť na vlastné spomienky. Vždy keď už cítil, že spomienku a odpoveď má na dosah ruky, výbuch oslepujúceho svetla ho prinútil sa stiahnuť a tápať naslepo v bielej tme. Postupne sa však začali vynárať obrysy a kontúry, nejasné tvary a machule, ktoré sa vyjasňovali a vystupovali do priestoru. Explózií svetla ubúdalo a v jeho mysli sa pozvoľna začal vytvárať ucelený obraz.

Prebúdzanie z hibernácie nezažíval po prvý krát. Nepamätá sa na všetky prebudenia, ale podľa prepočtov by to malo byť jeho 317 prebudenie v tejto sústave. Dialo sa tak každých 50.000 obehov referenčnej planéty okolo jej slnka. Informácie sa drali na povrch v nezadržateľných prúdoch.

Bol na misii. Na výskumnej výprave. Narazili na tento solárny systém s jedným slnkom náhodou. Bol to systém ako každý iný, až na svoju tretiu planétu. Nachádzala sa v tej správnej vzdialenosti od slnka, mala vodu v kvapalnom skupenstve a rozvinutý život. Práve ten bol skvostom. Rozmanitosť života bola absolútna. Prenikol všade a vo všetkých formách. Od jednobunkových organizmov cez zložitejšie štruktúry až po ucelené organizmy žijúce v dokonalej vzájomnej symbióze. Život prestupoval planétou a nachádzal sa aj na tých najnemožnejších miestach, na dne morí, vo vulkánoch, hlboko v podzemí. Tak veľmi mu to pripomínalo domov.

Na misiu bol vyslaný ako člen váženého vedeckého zboru v oblasti genetického vývoja organizmov v závislosti na prostredí. Podobné výskumy sa brali ako pocta a vrchol vedeckej kariéry. Zdalo sa to neuveriteľné, ale meraním relatívneho toku času strávil v tej sústave 16 miliónov solárnych obehov referenčnej planéty. Väčšinu z toho samozrejme strávil v hibernácii. Prebúdzal sa len každých 50.000 solárnych obehov do takzvaného zásahového cyklu, aby skontroloval a vyhodnotil výsledky výskumu. Trvalo to vždy jeden solárny obeh a potom znovu prázdny spánok. Práca to bola stereotypná a zdalo by sa, že celoživotná. Pri sile a živote ho udržovala hibernačná komora. Dokázala úspešne regenerovať bunky jeho tela. Aj keď tu strávil tak dlhý čas, známky starnutia sa na ňom vôbec neprejavili. Napriek dlhému času, ktorý táto misia vyžadovala, pri návrate domov medzigalaktickým mostom, ktorý si pripravil už pri svojom príchode, sa vplyvom časopriestorových zakrivení dostane domov len chvíľu po svojom odchode. Nerozumel tejto technológii úplne presne, veď predsa nebol fyzik. Rozumel však riziku. 350 plánovaných zásahových cyklov, 16 miliónov solárnych obehov. Nepredstaviteľne dlhý čas, počas ktorého je možné sledovať zmeny vo vesmíre. Tak dlhý čas sa na inteligentnom, prirodzene spoločensky aktívnom stvorení podpíše. Hrozili poruchy správania spôsobené izoláciou a samotou. Najväčším postrachom bola strata motivácie a syndróm vyhorenia. Návrat domov bol samozrejme možný kedykoľvek, ale bez adekvátnych výsledkov a ukončeného výskumu by sa z hrdinu stal vyhnanec.

Vedci postupujú obrovské riziko na takýchto výpravách, a inteligenčne a sociologicky zostarnú, dospejú, dozrejú a niekedy aj odumrú. Časopriestorové kúzlo medzigalaktického cestovania pritom spôsobí, akoby boli preč iba niekoľko planetárnych otočení. Spoločnosť, do ktorej sa vedec vráti, sa vôbec nezmení. Vedec je ohrozený len zmenou priorít a vlastných vnútorných pohnútok a môže sa vrátiť ako úplne iná osobnosť. Hrozia depresie, poruchy správania a spánku, rozpad rodinného aj pracovného života, strata chuti žiť. Vedec, ktorý sa ale vráti s úspešnej misie, bude navždy velebený ako národný hrdina. Je mu venovaný národný sviatok, udelené vyznamenania a spoločnosť sa navždy postará o jeho potomkov. Stavajú sa mu sochy, pomenovávajú sa po ňom ulice a stavby, jeho meno a zásluhy sa navždy vyučujú v školách. Stane sa z neho národný hrdina. Keby však z akéhokoľvek dôvodu vedec zvolil návrat pred dokončením misie, bude navždy vyhnaný zo spoločnosti a odsúdený na večné cestovanie vo vesmírnej prázdnote v absolútnej samote a večnej hanbe. Jeho meno bude vymazané z dejín.

Strach ani uznanie však neboli jeho motiváciou. Všetko to robili a podstupovali iba z jediného dôvodu. Nájsť odpovede na otázky, a to v prospech spoločnosti. Nikto doma nič nevlastnil a predsa patrilo všetko všetkým. Dávno prekonali spory a vojny o zdroje či územie. Žili v harmónii, kde všetko podriaďovali napredovaniu a rozvoju spoločnosti, nie jednotlivca. Ich životným krédom sa stalo heslo JEDNOTLIVEC PRE SPOLOČNOSŤ, SPOLOČNOSŤ PRE JEDNOTLIVCA. Dosiahli obrovské pokroky a úspechy. Prebádali a kolonizovali vesmír. Predávali ďalej svoje poznanie a vedomosti. Učili, viedli, pomáhali.

Zak´a´Reekova misia bola najväčšou, najdlhšou, najodvážnejšou a najnáročnejšou v dejinách. Vo vesmíre sa často vyskytovali viac menej inteligentné formy života. Inteligentné v tom zmysle, že dokázali žiť v organizovaných spoločnostiach, používať nástroje, využívať zdroje svojho životného prostredia, niekedy aj energetické zdroje samotnej planéty. Mnoho pozorovacích misií odhalilo, že vývoj spoločnosti prebieha veľmi podobne ako u nich. Vždy sa dostavil akýsi rozvojový boom, počas ktorého sa výrazne zlepšili podmienky pre život pozorovaného druhu. Sprievodným znakom bol rozsiahly nárast populácie a následkom boli vojny o zdroje a životný priestor. Znepokojujúcim znakom bolo, že pri každom zdokumentovanom pozorovaní došlo k vyhubeniu pozorovaného druhu, v horších prípadoch dokonca k zahubeniu samotnej planéty, ktorá už viac nebola schopná poskytovať podmienky pre život. Život sa jednoducho vyvíjal všade rovnako a smeroval k sebazničeniu formou premnoženia a zničenia životného prostredia do takej miery, že už neposkytovalo vhodné podmienky pre život. Ich spoločnosť bola, zdá sa, výnimkou. Všetky pokusy o priamy kontakt pozorovaných planét a pokusy o záchranu sa končili katastrofálne. Považovali ich za vyššie bytosti, ku ktorým sa modlili a uctievali ich, pričom však stratili sebestačnosť a samostatnosť. Ich rozvoj sa zastavil. V horšom prípade ich nedokázali akceptovať vôbec a obrátili proti nim svoju agresivitu. Vtedy sa zrodila veľkolepá myšlienka vytvoriť inteligenciu. Sformovať a vymodelovať existujúci druh, jeho genetické proporcie a vlastnosti, sformovať pohnútky a priority, vštepiť mu zásady na genetickej úrovni. Plán bol ovplyvniť rozvoj života tak, aby sa dokázal vyhnúť sebazničeniu. Pomôcť nájsť budúcnosť ohrozeným planétam prostredníctvom spolupráce a spolunažívania jej dominantného obyvateľstva.

Zak´a´Reek si vybral malé zviera, ktoré síce v čase jeho príchodu nebolo dominantným druhom, bolo však najadaptabilnejšie zo všetkých pozorovaných druhov. Vykazovalo známky prirodzenej inteligencie a schopnosti učiť sa a pamätať si. Žilo na stromoch, malo základne sociálne väzby na ostatných svojho druhu, živilo sa ovocím a menšími živočíchmi. Prvým krokom bola zmena telesnej stavby. Dlhým, postupným a cieľavedomým ovplyvňovaním DNA druhu Adam, ako ho pracovne nazval, menil, tvaroval a prispôsoboval jeho telesnú stavbu. V pravidelných intervaloch 50.000 solárnych obehov sa prebúdzal zo svojho spánku a postupne upravoval jednotlivé sekcie DNA. Zviera postupne pribralo na váhe a výške. Prispôsobil vývoj chrbtice a panvy a prinútil Adama postaviť sa na zadné a zliezť zo stromu. Predné končatiny začal viac využívať na manipuláciu ako na chodenie a pohyb. Tvaroval lebku a postupne navyšoval objem mozgovej hmoty. Súčasne pracoval na naštartovaní rozvoja prenosu informácii v mozgu. Bolo to ako vkladanie softvéru do pripraveného prázdneho hardvéru. Pomaly, po kúskoch, v nekonečne malých množstvách postupne pridával spúšťacie mechanizmy, obrany a kľučky, aby prinútil Adama reagovať na životné podmienky podľa jeho predstáv. Vytvoril tak strach, spolupatričnosť, lásku, opovrhnutie, radosť aj smútok. Vytvoril celú škálu chemicky a hormonálne založených reakcií mozgu, ktoré sa kontrolovali jeho uzavretou časťou. Tým, že kapacita hardvéru mnohonásobne prevyšovala objem softvéru, mal dostatok priestoru pre vytvorenie záložnej riadiacej jednotky, nad ktorou aktívna časť mozgu nemala kontrolu. Tu uschoval všetky vytvorené procesy a ich spúšťacie mechanizmy.

Spočiatku išlo všetko dobre. Adam napredoval plánovaným smerom. Rozvíjal svoje sociálne väzby, výsledkom čoho bolo spolunažívanie vo väčších skupinách. Efektivita tohto spôsobu života viedla postupne k rozvoju Adamových zručností, dokázal si vyrobiť nové, efektívnejšie nástroje. Naučil sa plánovať a predvídať, učiť sa a deliť sa o svoje vedomosti so svojimi druhmi. Naučil sa prispôsobovať životné prostredie svojim potrebám a využívať jeho energetické zdroje. Napredoval, začal vytvárať jednoduché umenie, až sa nakoniec stal dominantným druhom. Dostal sa na vrchol potravinového reťazca, čo mu chýbalo na sile a obratnosti, to dohnal svojou inteligenciou a vynaliezavosťou. Potom ale nastal zlom. Počas niekoľkých posledných zásahových cyklov Adam nevykázal žiadne zmeny. Stagnoval. Dosiahol svoj pomyselný vrchol a vývoj sa zastavil. Akoby bol spokojný sám so sebou a svojou pozíciou vo svete. Neprejavoval žiadnu snahu o svoj ďalší vývoj. Zak´a´Reek bol frustrovaný, sklamaný a opustený. Skúšal všetko možné aj nemožné, no nedokázal Adamov mozog naštartovať k vytváraniu nových spojení a zapájaniu ďalších častí hardvéru. Preto sa rozhodol pre radikálny krok.

Zak´a´Reek pri svojom poslednom zásahovom cykle porušil všetky pravidlá, postupy, nariadenia a zásady. Možno bol vedený čiastočne aj pocitom osamelosti, pocitom zodpovednosti nad svojím výtvorom, ktorý považoval za svoje dieťa. Nehodlal sa však vzdať, veď tomu obetoval tak veľa času, energie a zdrojov. Bol v bezvýchodiskovej situácii a pre úspech svojej misie by urobil čokoľvek. Rozhodol sa pre radikálny krok, ako naštartovať Adamov rozvoj a poskytnúť mu nový motivačný impulz. Preto opustil svoje pozorovacie a výskumné laboratórium, ktoré mal zriadené na štvrtej planéte sústavy a zostúpil na povrch referenčnej planéty.

Ukázal sa Adamovi na všetkých miestach, ktoré dokázal osídliť. Zámerne k nemu pristúpil a správal sa ako boh, ako jeho stvoriteľ. Spočiatku to išlo ťažšie. Adam mal naprogramovaný strach z neznáma, aby dokázal prežiť vo svojom prostredí vďaka opatrnosti. Bol však zvedavý. Základný princíp rozvoja. Odrazu sa v Adamovom svete, v ktorom bol pánom, nepoznal predátora a ohrozenie, zjavila bytosť mnohonásobne vyspelejšia, dokonalejšia, z jeho pohľadu vnímania reality božská. Zak´a´Reek Adamovi odhalil, že je jeho stvoriteľom. A ukázal mu zázračné veci. Učil ho ako žiť v mieri a spolunažívať s druhmi. Naučil ho snívať. Dal mu pocit, že ak bude usilovne na sebe pracovať, môže sa mu priblížiť, môže byť ako on, môže sa vyrovnať bohom. Vybral niekoľko vyvolených z každej spoločnosti a poskytol im niektoré nové znalosti, ako viac získať zo zdrojov planéty. Naučil ich spracovávať nerastné suroviny a využívať základné planetárne sily vo svoj prospech. Učil ich, ako pracovať so svojim mozgom a rozumom, ako prostredníctvom meditácie, cvičenia a sústredenia prekonať bariéry, ktoré im tak cieľavedome a dlhodobo vštepoval do DNA. Mali opodstatnenie v období, keď Adam prechádzal búrlivým vývojom a zmenami telesnej stavby. Teraz ho, zdá sa, brzdili v ďalšom rozvoji. Ukázal im, čoho všetkého sú schopní. Naučil ich základy telepatie a telekinézy, ukázal im ako ovplyvňovať regeneráciu buniek a urýchliť liečenie zranení. Dúfal, že sa stanú príkladom pre ostatných a budú ich viesť k zdokonaľovaniu a ďalšiemu rozvoju. Pri svojom odchode ich vyzval, aby žili, pracovali a zdokonaľovali sa podľa jeho pokynov a učenia. Sľúbil im, že sa vráti, aby ich za ich snahu odmenil.

Pri odchode aplikoval poslednú zmenu do Adamovej DNA. Dal mu pocit výnimočnosti a túžbu byť najlepší. Vedel, že veľa riskuje, keď sa odkláňa od základnej myšlienky. Musel však nejako naštartovať jeho vedomie, aby sa rozšírilo a využilo všetky ponúkané možnosti. Túžba úspechu jedinca a nie spoločnosti bola riskantná, ale nepochybne by bola tým správnym impulzom ako posunúť Adamov rozvoj a nakopnúť ho z pretrvávajúcej stagnácie. Preto učinil protiopatrenia. Skrátil svoj posledný hibernačný cyklus z 50.000 na 10.000, potom pre istotu na 7.000 solárnych obehov. K poslednej hibernácii sa ukladal s obavami a pochybnosťami, či sa neunáhlil kvôli svojej vlastnej frustrácii a nedočkavosti.

Obavy, zvedavosť, nedočkavosť. Prvé uvedomelé pocity, ktoré ho prepadli okamžite po nadobudnutí vedomia a uvedomenia si súvislostí. Po vykonaní základných hygienických potrieb a absolvovaní predpísaných pohibernačných vyšetrení a procedúr, sa s nedočkavosťou vrútil do svojej pracovne. Celý komplex bol umiestnený pod povrchom planéty. V obrovskej miestnosti bolo veľké kreslo umiestnené v strede. Nad ním zo stropu miestnosti visela konštrukcia popretkávaná káblami a ukončená polguľovitým strieborným diskom. Zvyšok miestnosti bol zaprataný prístrojmi všetkých tvarov a funkcií, pomedzi ktoré sa hadila zdanlivo nerozlúštiteľná spleť káblov. Zak´a´Reek usadol do kresla, disk sa spustil nad jeho hlavu. Zhlboka sa nadýchol. Teraz to príde. Vyšlo to? Pripravil sa na príval informácií, ktoré jeho sondy poctivo zbierali, kategorizovali, vyhodnocovali a zhromažďovali.

Šok! Ako? Nemožné! To je katastrofa! To je koniec! Čo som to urobil?!

Realita, do ktorej sa prebudil, mnohonásobne prekonala hranice jeho najhorších očakávaní. Informácie, analýzy a výsledky už boli zapracované v jeho pamäti, no jeho vedomie, jeho ja, sa bránilo akceptovať predostretý obraz. Hľadal chyby v meraniach, vyhodnocovaniach, vo výpočtoch. Všetko správne. S bolesťou a hrôzou si uvedomil čo spôsobil.

Adam začal dobre. Veľmi skoro po Zak´a´Reekovom odchode z planéty však nastali neočakávané a nežiaduce zmeny. Dôsledky jeho posledného zásahu do DNA mali oveľa väčší vplyv na Adamov vývoj. Jeho snaha po jedinečnosti a výnimočnosti aj v rámci vlastného druhu ho zviedla k agresivite voči ostatným. Na svoj vlastný rozvoj využil slabých vlastného druhu. Rozmohlo sa otroctvo. Na jeho pleciach tisíce solárnych obehov rástli a padali ríše a kráľovstvá. Potom prišiel populačný boom, podporovaný zdeformovaným systémom riadenia spoločnosti. Všetci pracovali, nikdy sa však nedočkali dostatku. Ako hlupáci sa zamerali na výrobu nepotrebných vecí a zariadení. Tie potom zhromažďovali vo svojich obydliach a z akéhosi neznámeho dôvodu boli vďaka tomu spokojní.

Následkom Zak´a´Reekových krokov sa vytvorilo elitárstvo. Adam si zvykol, že sú medzi nimi vyvolení, ktorí sa starajú o jeho blaho a život. Naučil sa im slepo dôverovať. Postupne sa pretvorila celá spoločnosť do jedného veľkého organizmu, v ktorom elita riadila väčšinu. Vekmi si na to Adam zvykol tak, že nedokázal mimo spoločenské zoskupenia existovať. Stal sa otrokom spoločnosti, ktorá ho presviedčala, že je slobodný.

Absolútna katastrofa však nastala len nedávno, asi pred 350 solárnymi obehmi. Efektivita riadenia elitou mala na masy zásadný dopad. Nastal nekontrolovateľný nárast populácie. Z niekoľkých miliónov sa stali miliardy. Rozvoj využiteľnosti mozgovej kapacity naozaj nastal. Adam zmúdrel a sám objavil elektrinu, pochopil gravitáciu a odhalil tajomstvá fyzikálnych zákonov. Zak´a´Reekov ľud túto cestu prekonával 10 krát dlhšie. Adamova túžba po výnimočnosti však zatienila všetko ostatné. Nestaral sa o prosperitu druhu ako celku. Naopak, naďalej zneužíval práce a sily jedincov vlastného druhu. Stal sa z neho agresívny a bezohľadný tvor. Jeho schopnosti a vedomosti dorástli do takej miery, že takmer úplne vydrancoval prírodné zdroje svojej planéty a kolonizoval aj tie susedné. Bol všade. Dokonca aj priamo nad Zak´a´Reekovou hlavou, na povrchu štvrtej planéty mal zriadené kolónie. Vesmírom pomedzi planéty krúžili gigantické stanice plné zástupcov druhu Adam. Bol ako potkany, ako rakovina, ako vírus. Ťažil a drancoval zdroje všetkých planét, čerpal energiu z jadra, rozbíjal mesiace a používal trosky ako stavebný materiál. Dokonale pretváral životné prostredie a okolitý vesmír k svojim potrebám a pripravoval sa na expanziu mimo slnečnej sústavy. Zak´a´Reek vytvoril požierača vesmíru, vytvoril smrť.

So smútkom v očiach, bolesťou v srdci a hnevom prekypujúcim jeho podstatu sa s opovrhnutím naposledy pozrel na 3D simuláciu Adama, ktorá sa vznášala v rohu miestnosti. Dokonalé proporcie tela, vzpriamená postava, svaly rysujúce sa pod pokožkou. Symetrické usporiadanie tela sa prenášalo aj na usporiadanie zmyslových orgánov na hlave. Jeho dielo bolo nádherné, ale zvnútra prehnité.

Keď sa ukladal do hibernačnej komory, z povrchu štvrtej planéty sústavy sa vyrojili miliardy nanitov. Keď sa znovu prebudí, po Adamovi a jeho výtvoroch ostane len základný stavebný materiál vo forme roztrúsených atómov, na ktorých začne celý experiment odznova. Do temnoty bezsenného spánku ho sprevádzalo vedomie, že to aj tak bolo celé jeho chyba.