Kapitola I.

„Obklopený štyrmi stenami, znižujúce jeho šance. Utlačený a zatratený. Bez možnosti voľby, bez možnosti spasenia.“

***

Pomaly otváram oči. Oslepujú ma slabé lúče chodbového svetla, prenikajúce cez sklo dovnútra tmavej miestnosti. Moja tvár je celá od krvi, zvoní mi v hlave.

Ťažko sa mi vracia orientácia, no ako tak sa dokážem rozhliadnuť. Skúšam sa postaviť, no som pripútaný o stoličku. Pamätám si iba útržky z toho, čo sa pred nedávnom dialo. Matne si spomínam iba na päste, ktoré mi dávali jednu ranu za druhou. Snažím sa robiť prudké pohyby v nádeji, že sa z pút dostanem.

Náhle stuhnem. Zazrel som totiž, to mne známe silové pole. Je všade okolo mňa. Dotknem sa ho a už to nerozchodím. Veľmi pekne pripravené, hlavne pre ľudí ako som ja. Vedia, že nemáme absolútne žiadnu šancu sa z tohto dostať. Celá situácia v do ktorej som sa ocitol, mi príde vopred prehraná. Na druhej strane stola registrujem aj ďalšiu stoličku. Že by mal niekto prísť?

Z chodby sa ozýva klepot podpätkov. Zvuk je stále bližšie a bližšie. Netrpezlivo vyčkávam osobu, ktorá sem smeruje. Spôsob chôdze mi napovie, že ide o veľmi dominantnú, pravdepodobne úspešnú a sebavedomú ženu.

Kroky sa dovalili pred miestnosť, kde ma väznia. Nachvíľu sa zastaví a rozpráva sa s ďalšími dvoma mužmi vonku. Počujem jej hlas a náhle ho spoznávam. Veľmi známa reportérka. Jediné po čom som „túžil“ bolo robiť interview. Prekvapuje ma, že jej umožnili sa so mnou pozhovárať. Pre ňu to bude veľmi významným bodom v jej, už tak veľmi bohatej kariére. Totiž, odkedy sme na svete, som jediný s kým má niekto tú možnosť spraviť rozhovor.

Mohutné, železné dvere sa pohli a dovnútra vstúpila veľmi šarmantná, vysoká brunetka. Spolu s ňou celú miestnosť pohltila veľmi výrazná ľaliová vôňa.

„Rada vás spoznávam pán Kayloow Walden, som...“

„...Reportérka Steelová. Taktiež ma teší toto nečakané stretnutie.“

„Uh, áno, presne tak. Odkiaľ ma poznáte?“

„Robíte si žarty? Ste natlačená všade.“

„Nie je nebezpečný, však?“ S neistotou sa obrátila na strážnikov vonku.

„Ale, pani Steelová. Nebodaj sa ma bojíte? Sama dobre vidíte, že z tohto dôvtipne vymysleného poľa sa ani pri najväčšej snahe nedostanem. Sama ho vidíte. Ak idete robiť rozhovor s niekým ako ja, mali by ste už takéto základné veci poznať.“

„Och áno, prepáčte, zabudla som že vám elektrina nerobí dobre,“ poznamenala so štipkou sarkazmu.

Jej hlas bol príjemný, veľmi prenikavý a výrazný. Vedel som však, že bude chcieť len akési horúce novinky pre bulvár. Predsa by sa nezaujímala o mňa samotného, no nie?

„Tak, pani Steelová. Čo pre vás môžem urobiť?“ Spýtal som sa hrubým tónom.

„Buďte prosím milší, máme tu spolu stráviť minimálne nasledujúcu hodinu a uznajte, že v takejto atmosfére sa robiť nedá.“

„To teda nie, tak čo chcete?“

„Nuž, ako jedinej mi dovolili sa vás spýtať na pár otázok, predtým ako vás odvedú.“

Áno, môj životný príbeh, určite to bude také zaujímavé ako by bol ten jej. Aj keď nemám chuť sa teraz s takýmito vecami vybavovať, čo iné môžem ako jej na otázky odpovedať. Myslím, že je to už jedno. Zajtra ma popravia a ja som tu predsa ten, ktorý je prikovaný o stoličku. Odpovedať na jej otázky nebude ani žiaden problém. A navyše, nemám moc na výber.

„Tak si teda prisadnite a cíťte sa ako doma.“

„Hm. No, tak kde by sme začali. Ako ste sa stali tým čím ste?“

„Prosím vás, som ľudská bytosť tak isto ako vy. No, samozrejme že sú tu isté detaily. Tým pádom si myslím, že táto otázka je celkom zbytočná.“

„Práveže by som veľmi rada počula všetko, od samého začiatku.“

Príbeh, ktorý jej rozprávam, sa začína pred približne dvadsiatimi rokmi. Naše krajiny zjednotila vojna, ktorá bola veľmi krutá. Vymrela v nej skoro polovička planéty. Vojna bola maximálne zbytočná. Stretli sa v nej vodcovia celkom trinástich krajín. Každý z nich si chcel len nabrúsiť svoje ego a povedať si – „ja som ten najsilnejší!“

Vodca víťaznej krajiny a človek ktorý vojnu vyvolal, istý George Balton, v zjednotených krajinách zaviedol absolutizmus. Takto z celého sveta vzniklo jedno obrovské kráľovstvo. Doba v ktorej žijeme je veľmi, dá sa povedať, smiešna. Staré zvyky a novodobý spôsob života. Luxusné vozy, mrakodrapy, zbrane „budúcnosti“, no a niekde medzi tým všetkým sa vozí šľachta v limuzínach.

Jedného „inteligentného“ človeka ale napadlo, že keď sme už jeden národ, bolo by vhodné, aby vytvorili jednu obrovskú budovu, v ktorej sa budú nachádzať všetci vedci sveta. Nebol to jediný „spojený“ výmysel.

Tento nápad vzišiel z myšlienky, že by všetci tí vedci vymysleli niečo obrovské. Pôvodný plán bol napríklad zostrojiť stroj času, ale aj mnoho iných, revolučných vynálezov.

Budova bývala rozdelená na niekoľko sekcií, v ktorej boli tí najvýznamnejší ľudia z daného zamerania. Za tých pár rokov zožali iba jeden úspech – univerzálny liek na rakovinu. Inak nevynašli absolútne nič.

V tej budove sa to celé začalo, celá existencia našich ľudí. V jednej zo sekcií budovy pracovala aj moja mama s otcom. Boli to významný vedci. Otec odborník na genetiku a mama doktorka. V teň deň, kedy sa to všetko stalo, bol otec v centre incidentu. Genetické laboratórium malo v ten deň mizerné zabezpečenie kvôli výpadku prúdu, na čo následne vedci „fičali“ na núdzovom režime a aj napriek tomu naďalej pracovali. Kvôli tejto chybe v laboratóriu nastal obrovský výbuch a budovu to zmietlo so zemou a radiácia zasiahla blízke okolie.

Moja mama bola v najodľahlejšej časti budovy, kde sa jej prakticky nič nestalo. Bola doudieraná a mala pár zlomenín. V bruchu nosila ale dieťa – mňa.

Jej kolegyňa, ktorá bola v tej časti vtedy s ňou, však nemala také šťastie. Na ceste do nemocnice podľahla zraneniam.

Mama ostala na invalidnom dôchodku a obávala sa, či sa nestalo niečo s jej dieťaťom.

Keď som sa narodil, nevykazoval som žiadne známky toho, že by výbuch a následné ožiarenie mali na mňa nejaký vplyv.

No aj keď som bol malé, usmievavé dieťa, to najhoršie malo ešte len prísť.

Prvé náznaky sa objavili, keď som začal chodiť do školy. S deckami sme pravidelne hrávali schovávačku. Nikdy ma nikto nevedel nájsť. Z počiatku to bolo zvláštne, no vnímal som to ako „skrývací talent“.

Nič som si neuvedomoval. Mama si na mne taktiež nič nevšimla a ja som stále normálne fungoval, ako normálne dieťa. Jedného dňa sa však stalo niečo zvláštne vtedy mi to docvaklo. Vyvolalo to vo mne pocit strachu, nechápavosti až hrôzy. Viete, keď sa človek zo stotiny na stotinu objaví na inom mieste, než na ktorom pred chvíľou bol, zrejme to nie je moc v poriadku.

Kapitola II.

"Chudoba a bezmocnosť, neznamená nič. Každý z nás má svojho strážneho anjela, ktorý si pre nás jedného dňa príde.“

***

Jej pohľad napovedá mnohé. Zdesenie, prekvapenie, rozhorčenie. Ba aj samotný strach. Pozerám sa priamo do jej modrých očí, čaká na to, čo budem hovoriť ďalej. Ja však pokračovať nemienim. Čakám, kedy sa spýta na tú otázku, ktorá jej zahlcuje myšlienky.

„Hm. Koľkým elementom to vládnete? Nazývate to elementami, však?“

„Siedmim, madam.“

Znovu vidím na jej tvári ten výraz prekvapenia, zarazenia.

„Zrejme ste jeden jediný, kto ich má toľko. Poďme teda ale ďalej. Čo sa dialo potom? Váš vývoj a podobne?“

O svojom detstve nehovorievam nikdy rád. Bolo to niečo, na čo sa mi len ťažko spomína.

„Naďalej sa u mňa objavovalo viac a viac príznakov. Nedalo sa to zastaviť. Nevedel som to ovládať, nevedel som ako to funguje, nevedel som čo s tým. Aj po piatich rokoch to vo mne stále vyvolávalo hrôzu. Po nejakej dobe tréningu a sebapoznávania, som sa ich predsa len naučil používať. Používať ich tak, aby to nebolo mimovoľné. Naučil som sa s tým žiť a využívať ich vo svoj prospech. Nikdy som však nemal v pláne o tom niekomu povedať, dokonca ani mojej vlastnej matke nie. Vedel som, ako sa bojí o to, že sa u mňa objavia príznaky po tom výbuchu. O rok na to, sa zistilo, že po celom svete je stovky takých ako ja. Jeden milý doktor Eimeskerr, chcel týchto ľudí skúmať a zistiť, akoby sa to dalo využiť. Nikdy sme neboli vydedencami, nikdy sme neboli odvrhnutí na okraj spoločnosti, ani utláčaní. Dokým, to jeden z tých, takzvaných výnimočných nevyužil a so svojim „darom“ nespravil niečo zlé. Jeho meno bolo Tenerris. Videl som to v správach. Vraj muž s nadľudskou schopnosťou vykradol banku. A vtedy sa začala celá stabilita nášho žitia medzi obyčajnými ľuďmi rútiť. Nikto však so svojimi schopnosťami nenakladal tak zle, ako Tenerris. Vykrádal obchody, banky, prepadával ľudí, okrádal šľachticov a šľachtičné. Aj keď sa k nemu nikto z nás nepridal, nakoniec nás všetkých, novozvolená pani kráľovná, hodila do jedného vreca. O niekoľko mesiacov na to, ako Tenerrisa chytili a popravili vydala hlava krajiny zákon ktorý niesol názov „Zákon 5x“. Prikazoval sa hlásiť „výnimočným“ do Haasaru, hlavnej budovy výskumu, kde im mal podľa všetkého doktor Eimeskerr pomôcť a takzvane ich z toho utrpenia vyliečiť. Výnimoční sa ale začali búriť. Doktorove metódy im iba ničili životy. Ako spiknutie proti búreniu vydala kráľovná ďalší zákon - Nultý Zákon. V ňom stálo: „Výnimoční budú považovaní za zradcov, vzbúrencov a nepriateľov krajiny. Každý je povinný hlásiť sa v Haasare pre následný súd a odsúdenie. Kto tak nespraví do ôsmeho dňa nasledujúceho mesiaca, bude popravený. Ak sa niekde budú výnimoční ukrývať, ich nálezca dostane odmenu.“ Aj keď to presné znenie nebolo. Zákon sa počas mesiacov menil asi osem krát a jeho konečnú podobu nepoznám.

Spomínam si na to celé, akoby to bolo včera. Mama varila dobrú večeru a v televízií dávali správy o vydaní tohto zákona. Nemal som žiaden strach, pravdupovediac som si stále ako dieťa neuvedomoval, že som jedným z nich. Môj život sa obrátil naruby, keď som sa prestal kontrolovať. Mama doniesla na stôl večeru. Príbor bol stále

v šuplíku a mne sa nechcelo postaviť. Neuvedomil som si, že niekto nado mnou stojí. V mysli som si predstavil, že mám v rukách príbor a zrazu ku mne sám doletel. Nastalo hrozné ticho. Kým som si uvedomil čo sa práve stalo a že to videl niekto iný, mama už sedela na zemi a plakala. Sedel som ako prikovaný a pozeral sa na ňu.

Teraz je so mnou koniec. Nikto sa to nemal dozvedieť. Dovolil som aby ma moje schopnosti ovládli. Onedlho moja mama vystrelila a napálená utekala do izby. Šiel som pomaly za ňou, aby som zistil čo bude robiť. Balila do batoha moje veci. Nerozumel som prečo to robí.

„Musíš zmiznúť!“

Povedala a hodila mi batoh. So slzami v očiach ma tlačila ku dverám. Nechcel som odísť a stále som bol zmätený.

„Vedela som, že sa niečo stane. Prečo som bola taká hlúpa a bola v tom laboratóriu? Musíš ujsť, choď ďaleko, preč! A nikdy sa nevracaj! Rozumieš? Si jeden z nich. Bolo by považované za vlastizradu keby im ťa nevydám! Ale ja to nedokážem. Bež!“

Naposledy som sa pozrel na mamu, ktorá stála v dverách. Nevedel som kam pôjdem, netušil som absolútne nič. Vydal som sa tam, kam ma viedla intuícia.

O pár mesiacov neskôr bol zo mňa bezdomovec, chudák, vydedenec. Našiel som si zopár priateľov, žobrákov. Boli v rovnakom veku ako ja. Často sme sa stretávali na hlavnom trhovisku a kradli. Stretol som tam istého chlapca Roya, ktorý ma to všetko naučil. Ako sa plížiť, ako nič netušiacemu šľachticovi ukradnúť peňaženku. Kradli sme jedlo, šperky, peniaze. Bol som najlepším zlodejom, bodaj by aj nie. Vždy som bol jediný, ktorý do nášho malého tábora doniesol hromadu zlata. A aj napriek tomu, som nikdy nikoho neokradol...

Jeden deň však nebol tradičný. A to ten, kedy trhovisko navštívila kráľovná. Všetko bolo krásne vyzdobené. Kvetiny, ozdobené lampy, vlajky a samé svetielkujúce veci. Spoločne s chalanmi sme sa dohodli, že ukradneme toho čo najviac – v dave je to jednoduché.

Chcel som sledovať sprievod. Nikdy som nevidel nič tak honosné. Kráľovský koč sa vynoril spoza rohu uličky. Bol prekrásny. Biely a zdobený zlatom. V ňom sedela kráľovná a mávala davu, ktorí sa z jej prítomnosti tešil. Vyšplhal som sa na strechu jedného stánku, ktorý bol najbližšie k ceste kadiaľ išiel sprievod. Celú tú krásu som mal ako na dlani.

Ako sa koč približoval, zaznamenal som ako sa na mňa kráľovná uprene pozerá. Nevedel som, ako si to mám vyložiť. Avšak jej myšlienky som počul jasne a zreteľne. Plánovala sa pri mne zastaviť a rozprávať sa so mnou. Ale zmysel mi to nedávalo.

Náhle som dostal strach. Čo ak vie, čo som zač? Zistiť sa to pohľadom nedalo. Ale strach som mal aj tak. A stále väčší a väčší.

Náhle koč zastavil. Z koča zliezol jej sluha a otvoril jej dvierka. Kráľovná vystúpila.

„Ty! Poď sem,“ povedala príjemne jemným hlasom.

Chvíľku som váhal čo spraviť, ale nakoniec som bez jediného slovka zliezol zo strechy a podišiel k nej.

„Povedz mi chlapče, ako sa voláš?“

„Kayloow, moja pani.“

„Máš veľmi krásne meno, Kayloow. Povedz mi, kde je tvoja mamička?“

Rozmýšľal som, čo jej povedať. Nemohol som jej vyrozprávať, že ma vyhodila z domu. V našej krajine je trestné vyhodiť dieťa na ulicu, bola by za to popravená. Aj keď som bol rozzúrený na svoju mamu za to, čo spravila, musel som ju ochrániť. Mama je len

jedna. A ja som v kútiku duše chápal, prečo to spravila.

„Moja mama zomrela, výsosť.“

Kráľovná sa na mňa utrápene zahľadela a mávnutím ruky mi naznačila, aby som šiel za ňou do koču. Bez akýkoľvek otázok som ju nasledoval. Kráľovná ohlásila sluhu, koč sa pohol a šli sme nevedno kam.

Celú cestu sme prechádzali cez miesta, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Honosné parky, námestia. Tá žiarivá nádhera bola neopísateľná. Nevedel som sa vynadívať na toľkú nádheru. Kráľovná po celú cestu nepovedala ani slovo, prečo ma vzala, iba sa na mňa občas pozrela a usmiala. Zrazu sme sa ocitli pred obrovskou bránou miesta, ktoré som poznal z televízie – Haasar, jediná budova kde sú spojené všetky štátne úrady.

Sánka mi padla dolu. Nikdy som to nevidel osobne. Taký obrovský a nádherne zdobený kolos človek nevidí každý deň. Kráľovná iba s úsmevom sledovala moje nadšenie.

Zastavili sme pri schodoch vedúcich do časti kráľovského paláca.

„Nasleduj ma prosím, Kayloow,“ povedala a vystúpila z koča.

Šli sme dlhou chodbou ktorá bola celá z čistého zlata. Podlaha ako zrkadlo, na ktorom moje bahnové topánky zanechávali stopy. Keď som sa pozrel na zem, videl som v nej svoj vlastný odraz. Zo stropu viseli diamantové lustre a na bokoch stien boli sviečky v strieborných držiakoch. Neustále som sa okolo seba obzeral.

Zastavili sme pred troma mužmi, ktorí vyzerali veľmi dôležito. Jurgenout, pobočník kráľovnej - do tváre vyzeral byť veľmi nepríjemný, jeho postava bola vysoká a štíhla ako palička. Zvráskavené čelo, ryšavé vlasy, prenikavý pohľad s modrými očami a nos ako bosorák. Keď som ho zbadal prvý krát, snažil som sa jeho pohľadom vyhýbať. Strafis, kráľovnin verný sluha a Rayson - radca. Rayson pôsobil vznešene a veľmi pokojne. Hneď vo mne vzbudil rešpekt. Výškovo bol malý, s dlhými čiernymi kučeravými vlasmi, ktoré vzadu zakončoval vrkoč. Jurgenout a Strafis sa na mňa dívali z obrovskou nechuťou. Jedine Rayson sa na mňa neustále usmieval.

„Postaraj sa oňho, Rayson,“ nariadila kráľovná svojmu radcovi.

Chytil ma za ruku a viedol ma ďalšou, dlhou, pozlátenou chodbou. Nakoniec sme sa dostali do kúpeľne, kde mi nakázal, aby som sa poriadne vyumýval. Strávil som tam niekoľko hodín kým som bol konečne čistý. Rayson otvoril dvere a dovnútra vleteli ženy s krajčírskymi nástrojmi. Vymeriavali si ma od hlavy až po päty. Začali na mne skúšať všetko, čo kráľovský šatník dal. Vesty, saká, košele, nohavice, rifle.

Nakoniec ma obliekli do elegantnej čiernej košele a do bielych nohavíc.

Z ulice, rovno do kráľovského domu.

Kapitola III.

„Aj keď príbeh tvoj zamlčať sa snažíš,

jedného dňa sa nebude pýtať, či môže na povrch vyjsť.“

***

Takto detailne som vyše hodiny pani Steelovej rozprával o svojej minulosti. Vyzerala, akoby ju v živote nič toľko nenadchlo.

„Takže takto ste sa dostali ku kráľovskému dvoru.“

„Áno. Nikdy som nevedel, čo na mne moja nevlastná matka videla. Jednoducho si ma vzala z ulice a brala ma ako vlastného.“

„Aspoň vidíte, prečo je po odhalení pravdy okolo vás taký rozruch.“

Áno, to teda je. Pre väčšinu ľudí je to riadny šok. Napadla ma myšlienka, či sa moja mama, moja vlastná mama, pozerala na zábery v televízií keď ma odvádzali. Dnes by ma možno už ani nespoznala.

„Mohli by ste mi porozprávať, ako ste si žil ako princ? A čo sa vlastne stalo, že ste skončili práve tu?“

„Niet si na čo sťažovať. Žilo sa mi perfektne. Najprv by som ale nepredbiehal udalosti. Vrátim sa k tomu, ako ma vyhlásili za princa.“

Začínam jej opisovať mojich najkrajších trinásť rokov. Najkrajších, nie najlepších. Po pár rokoch si ma kráľovná osvojila. Nie každý bol z toho nadšený, najmä nie Jurgenout. Vždy ako sa na mňa pozrel, videl som v jeho očiach ten odpor, ktorým mi jasne dával najavo to isté, čo v prvý deň keď si ma nevlastná mama priniesla z trhoviska. Pravdupovediac, nie len ja som bol odporný jemu. Tieto sympatie boli vzájomné. Dával mi pociťovať z akej vrstvy pochádzam. A dokonca aj vyzeral, že sa v tom vyžíva.

Zvykol som si kráľovnú oslovovať „mama“. Brala ma ako syna a ja som ju bral ako svoju druhú matku. Priniesla by mi aj modré z neba, len aby som bol šťastný.

Keďže bola vznešeného rodu a ja som bol po novom jej synom, bolo nutné ma verejne vyhlásiť za princa. Bol som na to už pripravený. Služobné ma už dávno naučili kráľovskému správaniu. Mal som sa stať právoplatným následníkom trónu. Nie že by som po tom ktovieako túžil, ale bola to moja povinnosť.

Na to, ako ma moja pravá mama vyhnala z domu spomínam doteraz. Rana z toho okamihu sa už nikdy nezahojí. Neustále som premýšľal, deň za dňom, ako sa asi má a čo teraz robí. Nikdy som o nej nehovoril, pred nikým. Tváril som sa, ako by som na to celé zabudol. Aj keď sa ma občas kráľovná na mamu pýtala, nikdy som jej neodpovedal priamo. Vždy bolo hlavnou pointou, že moja pravá mama už dávno nežije.

Naplánovať korunováciu, bola podľa organizátorov fuška. Ja som sa do toho nemohol nijak angažovať. Slávnosť sa plánovala vyše roka. Muselo sa totiž počkať, dokým nebudem plnoletý. Keď som dovŕšil dvadsaťpäť rokov, mohol som by oficiálne vyhlásený za právoplatného dediča trónu.

Ako by som zhrnul celých tých trinásť rokov na kráľovskom dvore? Po tej stránke, že som mal všetko čo som potreboval aby som sa mal skvele, bolo všetko bezchybné. No život mi strpčovalo niekoľko ľudí z dvora. Ako som spomínal aj Jurgenouta. Jeho narážky, komentáre – nebolo ľahké sa stým vyrovnávať. Bol to naozaj nepríjemný muž a nie raz som mal kruté myšlienky s ním spojené. Ale inak to boli pekne strávené roky.

Najviac som si obľúbil služobnú Callesey. Bola pri mne už od začiatku. Vtedy keď ma prvý krát obliekali do niečoho vhodného, aby som vyzeral k svetu. Tak aj teraz, keď mi obliekajú slávnostné oblečenie.

Stál som pred zrkadlom a všetci okolo mňa behali a skúšali mi dávať rôzne veci. Nakoniec niekto zavelil, že to čo mám na sebe je vynikajúce. Mne sa to tak nezdalo. Nakoniec som skončil s čiernou košeľou, tmavomodrou vestou s bielymi nohavicami.

Celé to vyhlásenie prebehlo bez najmenších problémov a ja som to mal za približne tri hodiny z krku. Následne prišla slávnosť. Ľudia tancovali, pili, jedli, zabávali sa a to všetko na moju počesť. Kráľovná ma navyše počas vyhlásenia menovala aj za svojho osobného radcu, no a ja som mal o starosť viac.

Po nejakej tej fľaške dobrého červeného vína som si musel odskočiť. Keď som smeroval na toalety, všimol som si pootvorené dvere na jednej z pracovní, kde som videl Jurgenouta. Druhú osobu som nevedel identifikovať. Jurgenout vyzeral veľmi nabrúsene. Postavil som sa k dverám a načúval. Nehodlal som sa mu hrabať v mysli. Túto techniku ešte nemám v malíčku a navyše, celých pätnásť rokov som sa snažil skrývať svoj, nazvime to dar. Takpovediac som sa bál že som vyšiel z cviku a preto som sa radšej o nič nepokúšal.

„Ten chlapec jej motá hlavu! Už ma vôbec nepočúva! Ľutujem že som ho nezabil hneď ako ho dovliekla. Musíme niečo spraviť!“ Tieto slová vychádzali s Jurgenoutových úst. Bol som veľmi zarazený. Vedel som, že ma nenávidí, ale že až tak? Zrazu ma niekto chytil za rameno.

„Podarený večierok, no nie?“

„Preboha, Callesey. Toto mi už nerob, vyľakala si ma!“

„Prepáčte mi môj pane, už sa to nebude opakovať. Len vám mám odovzdať správu. Vaša pani matka vás očakáva v jej apartmáne, vyžiadala si vás.“

Na okamih som zabudol na to, čo riešil Jurgenout s neznámou osobou v kancelárií a rozbehol sa po schodoch nahor. Otvoril som dvere na matkinom apartmáne a vošiel dnu. Sedela pri okne a pozorovala hviezdy.

„Pani matka, čo to odo mňa potrebujete?“

Pomaly sa na mňa otáča a zamyslene sa mi zahľadí do očí.

„Nechceš mi niečo povedať, Kayloow?“

Až ma zamrazilo keď mi položila túto otázku. Väčšinou sa toto ľudia pýtajú, keď prídu na nejaké tajomstvo. A jediné čo ma pod pojmom tajomstvo a ja napadalo, sú elementy.

Ale to predsa nie je možné? Odkiaľ by to vedela? Chcel som zistiť, čo má na mysli skôr, ako to vyjde z jej úst. Mal som husiu kožu, no rozhodol som sa že jej to teda poviem, keďže to už zjavne celé vie.

„Mama, chcel som ti to povedať, ale bál som sa. Mal som strach. Ale zrejme je všetko v poriadku a nič moc z toho nerobíš. Neviem či to vieš len ty, alebo aj niekto iný, ale každopádne to budem naďalej uschovávať v tajnosti, aby sa to nikto iný nedozvedel.“

Matka sa na mňa začudovane pozrela.

„Vravíte predsa o tomto nie?“

Názorne som jej ukázal čo mám na mysli. A to som spravil najväčšiu chybu svojho života. Premiestnil som sa na druhú stranu apartmánu a zasa naspäť. Keď to kráľovná zbadala, okamžite vyletela zo stoličky. V jej tvári bol pohľad zrady, ale aj zdesenia. Doteraz ľutujem, že som sa na jej myšlienky nepozrel skôr, ako som toto spravil. Urobil som to až teraz, až keď je neskoro. Nikdy nezabudnem na jej výraz v tvári ten večer.

Srdce sa mi v tom okamihu zastavilo. Došlo mi, že zrejme nechcela vidieť a počuť práve toto. Asi štyri minúty sme na seba bez slov pozerali. Napätie by sa dalo krájať. Ani jeden z nás nedýchal, všade bolo hrobové ticho. Odvážil som sa, podišiel som k nej a chytil ju za ruku.

„Mama.“

„Nie, to snáď nemôže byť pravda,“ odpovedala trasľavým hlasom.

Nevedel som čo mám hovoriť. V ústach som mal sucho a bolo mi na zvracanie. Kiežby som vedel vracať čas!

Chvíľu sa ešte pozerala zarazene a nepokojne. No o malý moment na to zovrela päste, odsotila ma na bok a zvreskla:

„Stráže!“

Kapitola IV.

„Padnúť na samé dno. Byť ponížený a s pocitom menejcennosti. Pochopiť, ako to celé naozaj je...“

***

Zostal som stáť ako prikovaný. Neschopný čokoľvek urobiť. Nevydal som ani slovo, ani neprotestujem. Len som tam zarazene stál a čakal čo bude ďalej. Matkine slová do mňa vtedy prenikli ako nôž a zabodli sa mi priamo do srdca.

Z chodby bolo počuť dupot tucty stráží, ako smerujú po schodoch nahor. Preglgnem. Čakal som, že sa mama na mňa aspoň pozrie. No bola schúlená a pozerala sa von oknom, ako by ju vôbec nezaujímalo, čo bude ďalej. Ani sa na mňa nepozrela, keď sa dvere rozleteli a schytili ma dvaja obrí chlapi.

Vynášali ma z izby a vtedy sa predsa len pozrela. V očiach mala slzy a v tvári pocit viny.

A teraz sedím tu. Novinárka Steelová na mňa pozerá s otvorenými ústami a v hlave sa jej víri kopa myšlienok. Jedna z nich ma aj urazila. Vraj, „vypla som žehličku? Dúfam že áno.“ Inak všetky jej myšlienky, okrem tejto, smerovali na mňa a môj príbeh. Neustále si v hlave rozoberala prečo tamto bolo tak, prečo to nebolo inak. Filozofické úvahy jej teda išli, občas ma dokonca aj rušili. Ale keď jej bolo niečo nejasné, nahlas som je na to odpovedal. Vždy sa čudovala, odkiaľ viem čo si myslí, až jej to nakoniec zakaždým docvaklo.

Je tak zaujatá príbehom, že ani nerozmýšľa kto vlastne som. Chvíľku premýšľam, že túto jej unesenosť by som mohol využiť vo svoj prospech. V okamihu túto myšlienku zarazím. Ledva sa dokážem pohnúť bez toho, aby mi to neublížilo a už vôbec nie, aby som sa nejako dostal k nej. Steelová začala niečo vravieť, no nemal som ani tušenia čo. Svoju pozornosť momentálne venujem niečomu inému. Snažím sa dostať z pút akýmkoľvek možným spôsobom. Nechcem utekať pred zákonom, ale takto to jednoducho nejde. Som obyčajný človek, samozrejme, až na pár detailov. Svoje schopnosti som nikdy nezneužil a tak prečo by som mal pykať za hlúposti druhých? V prvom momente som bol presvedčený, že až sa odtiaľto dostanem tak pôjdem rovno za svojou druhou mamou a porozprávam sa s ňou. Ale opäť musím túto myšlienku zatrhnúť. Uvedomujem si, v akej som situácií a ako ma moja mama berie – ako neľudskú zrúdu. Toto by mi určite neprešlo.

Okolo mňa je modrá, pulzujúca energetická guľa. Chcem zistiť, akú bolesť mi prinesie dotyk. Najbližšia časť ktorej sa môžem dotknúť je jej zadná stena.

Snažím sa natiahnuť spútané ruky, aby som sa mohol toho dotknúť. Môj prst je už v tesnej blízkosti steny, keď v tom dostanem poriadnu ranu. Akoby mnou niečo prešlo. Steelová vyskočila zo stoličky a namierila si to k dverám. Keď videla čo sa deje, len sa na mňa pozerala.

Stuhlo mi celé telo a nemohol som sa hýbať. Trvá to však iba chvíľu a o pár sekúnd je všetko tak ako má byť.

Až na jedno. Mojím dotykom sa energetická guľa zmenšila. Tak málo chýba k tomu, aby ma guľa doslova pohltila.

Keď pani Steelová videla, že nemám absolútne žiadnu šancu dostať sa preč, opäť sa posadila. Hľadí na mňa a z jej tváre vyčítam ľútosť. Na stôl si pokladá červenú kabelku a otvára ju. Vyťahuje veľkú, červenú knihu. Zlatým písmom je na nej napísané Zákonník. Netuším, čo chce s tým robiť. Možno mi to omlátiť o hlavu.

Listuje v ňom, až sa dostane na nejakú konkrétnu stranu. Knihu mi šuchne po stole. Prejde dokonca aj cez silové pole a ja rázom pochopím, že cez tú guľu sa nedostaneme len my, ale čokoľvek iné zjavne áno. Pani Steelová mi práve odhalila niečo, čo ani zrejme nemala a pravdepodobne ani nechcela. Keby sa mi podarí dať si dole putá, mohol by som akýmsi spôsobom upútať pozornosť stráží vonku.

Teraz však beriem do rúk Zákonník. Začítam sa do strany ktorú mi otvorila. Je to presné znenie Nultého Zákonu.

„Výnimoční majú zakázané voľne sa pohybovať a vlastniť akýkoľvek majetok. Je ich povinnosťou, hlásiť sa v Haasare. Ukrývanie sa berie ako trestný čin.

Ak organizácia, nazývaná ako Chytači, nájdu ukrývajúceho sa Výnimočného ktorý bude odporovať zatknutiu, majú právo ho na mieste usmrtiť bez možnosti procesu.

Občania, ktorí Výnimočnému pomáhali v ukrývaní, či v iných trestných úkonoch, budú odvedení k súdu, ktorý rozhodne o ich treste.

Týmto zákonom sa Výnimoční vyhlasujú za nepodarok v ľudskom svete a sú odsúdení k záhube.“

Tento zákon bol prijatý za Špeciálny,

matkou sveta, Kráľovnou Doreyn.

Spravili z nás netvorov. Všetkých nás hodili do jedného vreca. Tento zákon vznikol hneď potom, ako jeden z nás svoje schopnosti zneužil. Nikto nevie, koľko je na svete Výnimočných, ale ja počítam, že okolo stovky – áno, nie je to zas až tak moc. Ale keď sa zamyslím, radiácia spôsobená výbuchom nemala zas až taký veľký dopad na ľudstvo. Ale ktovie, možno že je polovička populácie ožiarená.

A kvôli jednému chamtivému človeku, budeme trpieť všetci? Celý svoj život som viedol poctivo. Pomáhal som ľuďom. Zachraňoval životy chudobných a hladujúcich. A kvôli tomu, čím som sa ku mne takto postavia.

Knihu šľahnem na stôl a neskrývam emócie.

Chytači. Sú tu nepríjemní ľudia, ktorí strkajú nos všade. Je to akoby tajná polícia, ktorá vyhľadáva Výnimočných skrývajúcich sa pred zákonom. Nepoznajú hranice. Keď nejakého nájdu, nemajú problém s tým, aby ho zastrelili aj pred malým dieťaťom.

Už niekoľko krát som ich mal v pätách, keď okolo mňa prechádzali a ja som mal husiu kožu z toho, že ma odhalili. Vždy sa však predo mnou iba uklonili a šli ďalej. Velí im Jurgenout. Človek, ktorého nenávidím z celej duše. Stavím sa, že celý čas čakal na príležitosť ako ma dostať od matky. Teraz, keď sa mu jeho sen konečne splnil, zvolal svojich verných psíkov. Keď som prichádzal do väznice, hliadkovalo ich tu pomerne dosť. Dvaja stoja aj pred dverami vypočúvacej miestnosti.

Pamätám si, ako ma traja z Chytačov mučili, ešte predtým ako som sa dostal sem. Aké silácke. Ja visím na povraze a oni do mňa púšťajú elektrické šoky. Neviem ani vlastne prečo to robili. Nič odo mňa nechceli vedieť, celý čas nepovedali ani slovo, iba sa so mnou hrali.

„Je mi ľúto, že ste takto skončili.“

Pozrel som sa jej do očí. Steelová to myslí úprimne. Ale čo mi teraz pomôže ľútosť?

„Nepotrebujem ľútosť, pani Steelová.“

„Keby sa to dalo nejako odvrátiť, vaša poprava, Kayloow...“

Lenže to nejde. Výnimoční sú vopred predurčený na smrť. Na tú moju sa budú pozerať tisícky ľudí. Poprava princa sa neodohráva tak často, čiže, pre prostý ľud to bude zaujímavá šou. Aj po smrti bude zo mňa mediálna hviezda. Keď vyjde Steelovej článok, všetci budú vravieť o tom istom. O Výnimočnom skrytom za maskou princa.

Veľké dvere na vypočúvacej miestnosti sa zrazu otvorili a dovnútra vošli dvaja obrí muži.

„Je čas,“ vraví jeden pozerajúci sa na Steelovú.

„A ten váš tu končí,“ druhý pohľad patrí mne.

Hlasno si vzdychnem. Jeden z mužov diaľkovým ovládaním na mňa hodí elektrické lano, ktoré sa okolo mňa obmotá. Nebolí ma to, nič necítim, ale nedokážem používať svoje schopnosti. Už nevidím myšlienky ľudí naokolo.

Druhý z mužov diaľkovým ovládačom vypne energetické pole okolo mňa.

Keď už sa chystáme vyraziť na popravisko, celá budova sa zatrasie. Všetci stojíme na mieste a rozhliadame sa.

„Asi zemetrasenie. No nič, pokračujeme,“ nervózne povie jeden zo strážnikov.

Pred otvorenými dverami sa objaví čosi guľaté. Je to čierne, bliká to a vydáva pípajúci zvuk. Náhle si uvedomím čo to je a zareagujem najrýchlejšie ako môžem. Hodím sa na zem a očakávam výbuch.

Pár sekúnd na to na mňa padajú úlomky skla a časti stien.

Kapitola V.

„Postaviť sa na stranu tých, ktorí robia všetko preto, aby spravili tento svet lepším. Postaviť sa na stranu tých, ktorí bojujú za svoje práva a za práva iných.“

***

Ležím tvárou k zemi, zavalený troskami. Ledva cítim svoje telo a mám zahmlené pred očami. Snažím sa pohnúť, no nejde to. Ako by na mne ležalo niečo veľké. Tlačí ma to na chrbát takou obrovskou silou, že ledva dýcham. V hlave si dookola opakujem, dostanem sa odtiaľto, dostanem sa odtiaľto. Moje snaženie je aj napriek tomu márne. Snažím sa dýchať pokojne, no pomaly mi dochádza kyslík. Opatrne otáčam hlavou, aby som videl naokolo cez malú medzeru medzi podlahou a tým, čo je na mne. Keď si to teleso poriadne obzriem, príde mi to ako časť steny vypočúvacej miestnosti.

„Nájdite ho! Rýchlo!“ Začujem.

Všade počuť krik. Cez medzeru vidím nohy niekoľkých ľudí ktorí chodia dookola a stále niečo kričia. No len málokedy sa mi podarí zachytiť čo hovoria.

„Niekde tu musí byť!“

V tej chvíli ma prestane ťažiť na chrbte. Zasa som voľný, stena je preč. Na nohy ma stavajú muž a žena. Všade je dym, plamene, trosky. Z mojej vypočúvacej miestnosti zostali len ruiny. Ťahajú ma preč a ja stále ešte poriadne nevidím a nepočujem. V ušiach mi od výbuchu piští a dym je poriadne hustý aby som cezeň videl.

Keď sa ako tak spamätám, sme na chodbe vedúcej von z budovy. Chcú ma odvliecť cez hlavný východ? Nerozumiem tomu. Snažím sa dať si to všetko dokopy. Kto sú tí ľudia? Unášajú ma, či naopak zachraňujú?

Na pár sekúnd omdliem a keď sa preberiem, ležím na akejsi doske. Je modrá a aj všetko na okolo je modré. Okolo mňa akoby sa rozpadal svet. Nič tu nie je, len ja a táto modrá doska. Všetko naokolo vyzerá ako rozbité sklo.

Nezvládzem sa postaviť a preto len očami skúmam, kde sa nachádzam. Chvíľu na to sa predo mnou zjaví biela žiara a z nej vyjde vysoká žena. Svetlo ma tak oslepí, že len zazriem ako mi podáva ruku. Som mŕtvy? Je toto svetlo na konci tunela?

Náhle sa opäť preberiem. Som späť vo väznici. Okolo mňa je približne šesť ľudí, ktorí sa mi prihovárajú. Nikoho z nich nespoznávam. Stále mám mierny problém sa orientovať.

„Už sa nemusíš báť, všetko je v poriadku, Kayloow,“ prehovorí ku mne veľmi sympatický dievčenský hlas. Znie veľmi mlado a uisťuje ma, že sa mi už nič nestane.

Ja sa však nebojím, nemám na to dôvod. Pravdupovediac, zrejme to spôsobuje to, že sa ledva držím pri zmysloch. Ale cítim, že som naozaj v bezpečí. Jednoducho je to môj vnútorný pocit – že im môžem veriť, aj keď nemám ani poňatia o tom, kto vlastne sú.

„Môžeš chodiť?“ Nahne sa nado mňa urastený chlap.

„Myslím... že to je možné,“ odpoviem roztrasene.

Pomaly sa staviam na vlastné nohy a dvaja z nich ma podopierajú. Opatrne sa snažím o prvý krok a vtedy sa zrútim na zem. Tento krát ostatných odstrkujem a snažím sa postaviť sám.

Vracia sa mi sila a moje zmysli sú tiež späť. O pár minút stojím pevne na nohách, pripravený vyraziť s touto šesticou. Stále o nich netuším absolútne nič, no nebol čas to zisťovať. Musíme vyraziť.

Po výbuchu sa v budove spustil alarm a posily sú už na ceste. Utekajú k únikovému schodisku a ja za nimi. Keď prejdeme niekoľko schodov, začne sa mi opäť krútiť hlava. Ešte nie som plne zotavený na to, aby sa mi podarilo držať s nimi krok. Pridržiavam sa zábradlia a vtedy si všimnem, že na mojich rukách nič nie je. Nebolo by to nič zvláštne, keby som len pred niekoľkými minútami neležal pod obrovskou masou betónu. Bol som doudieraný, mal som škrabance - to si pamätám jasne.

Mám pocit, že mi ušli. No zrazu sa predo mnou objaví malé dievčatko.

„Poď, neostáva nám veľa času.“

Ten hlas spoznám okamžite. Je to tá istá, ktorá ma ubezpečovala, že už je všetko v poriadku. Všímam si jej tvár. Je nežná a trocha tmavšia. Má krásne hnedé oči, čierne kučeravé vlasy. Cítim, že jej môžem veriť. Stále nepoznám jej meno, no ona sa bez slov rozbehne a ja ju nasledujem. O chvíľu sa opäť stretnem so všetkými. Stojíme pred železným poklopom vedúcim ktovie kam. Musím im veriť, nič iné mi nezostáva. Nechcem tu ostať, až príde posila a zajtra ma podľa plánu popravia.

Všetci šiesti majú na hlavách kapucne, skoro nič nepovedia. Keď otvoria poklop, jeden za druhým skáču dnu. Predposledný na mňa mávne, aby som skočil. Najprv sa nakloním, obzriem sa čo je dole. V žiari svetla registrujem vodu a niekoľko potkanov. Pravdepodobne je to kanál.

Skáčem dole, no nečakal som že voda bude tak plytká. Pozerám pred seba a vidím zvyšok skupiny.

„Uhni trocha na bok, Kayloow,“ ozve sa zhora.

Ihneď ustúpim. Muž skočí dole a ošpliecha ma vodou. Jeho postava je mohutná a dobre cvičená. Keď si zloží kapucňu, konečne mu uvidím tvár.

Dlhšie hnedé vlasy ktoré mu zvláštne zakrývajú uši a hnedé oči v ktorých sa odráža kanálové svetlo. Cez jeho pravé oko sa tiahne nepríjemná jazva. Vyzerá ale, že ju má už poriadne dlho. Pôsobí sympaticky, ale na druhú stranu je z neho cítiť rešpekt.

Rukou mi naznačil, aby som postupoval ďalej po chodbičke.

„Takže. Vieš prečo sme tu, Kayloow?“ Spýta sa ma, akoby čakal že budem poznať odpoveď.

„Nemám ani najmenšieho tušenia. Ale prosím, ak máme začať niečo rozoberať... Vy moje meno poznáte...“ Uškrniem sa.

„Och, som ja ale nezdvorilý. Ospravedlňujem sa, moje meno je Danes. Ostatných ti predstavím až tam dorazíme.“

Dorazíme? Kam dorazíme? A čo si vlastne zač? Kto ste vy všetci? V hlave mám milión otázok. Stále neviem, kto sú títo ľudia, čo chcú so mnou spraviť a čo všetko o mne vlastne vedia. No aj napriek tomu, nezmôžem sa ani na jednu otázku. Napadne mi, že si prezriem jeho myšlienky. To sa aj snažím spraviť. Celou svojou energiou sa zameriavam len na neho, no v tom ako by ma v hlave niečo bodlo. Nebolí to moc. Je to slabučké ako keby som sa pichol špendlíkom.

„Neskúšaj to, nemá to zmysel. Sme rovnakí ako ty, tým pádom sa ti to nepodarí.“

A vtedy mi to došlo. Ďalší Výnimoční. Čo však chcú po mne? Pokiaľ si dobre pamätám, v novinách nebolo nikdy nič o podobných veciach – Výnimoční unesení Výnimočnými.

Jeho reakcia ma dosť zarazila a neviem reagovať. Premýšľam nad celým väčšmi ako predtým. Ani som si to neuvedomil, no v tom sa opäť ocitám v kruhu všetkých šiestich. Jeden z mužov drží páčku ktorá zrejme vedie k dverám, ktoré máme pred sebou.

Vyššia žena na mňa hľadí najuprenejšie zo všetkých.

„Vitaj Kayloow, vitaj v našom svete,“ povie.

Vtedy muž držiaci páčku za ňu zatiahne. Mohutné dvere sa roztvoria a my vchádzame po schodoch nahor. Danes ide neustále vedľa mňa. Nachádzam sa zrejme v hale akéhosi tajného miesta. Vysoko nado mnou visí červená vlajka so zvláštnym čiernočiernym orlom. Danes sa na mňa s úžasom pozrie.

„Vitaj medzi Daemonmi, Kayloow Walden.“

Kapitola VI.

„Prostredie, do ktorého dostať si sa potreboval.

K ľuďom, ktorí zdieľajú názor tvoj.“

***

S nadšeným výrazom v tvári si obzerám miesto, ktoré je tajným útočiskom Daemonov. Celé to tu pripomína akýsi starý, podzemný chrám.

Zvláštny pocit, nachádzať sa v spoločnosti ľudí, ktorí sú rovnakí ako ja. Nikdy predtým som sa nenachádzal v prítomnosti žiadneho iného Výnimočného. No a teraz tu predo mnou stojí celá partia. Zatiaľ však nepoznám ani jedného z tých ľudí, ktorí si ma tak pozorne prezerajú. Ktovie, aké myšlienky sa im pri pohľade na mňa vynoria, len škoda, že to nemôžem zistiť.

„Poď za mnou, Kayloow,“ povie nežný dievčenský hlások, „ukážem ti tvoju izbu.“

„Choď. Si ešte slabý, musíš odpočívať. Porozprávame sa neskôr,“ povie mi Danes.

Nasledujem dievčinu, keď zrazu niečo začujem.

„Počujete to?!“ Spýtam sa nervózne.

Zvuk pripomínal zvláštne, akoby tlmené pípanie. Všetci obrátili svoju pozornosť ku mne. Nepokojne sa obzerám okolo seba, pretože zvuk je tak nepríjemne blízko, akoby vychádzal zo mňa. Pípa neustále rýchlejšie a rýchlejšie.

„To nie! Jeho prst!“ Vykríkne jedna zo žien.

Okamžite sa pozriem na svoju ruku a vtedy zazriem niečo veľmi podivné. Špička môjho ukazováku intenzívne pulzovala na červeno.

„Doneste ho ku mne, ihneď!“ Kričí tá istá žena.

Rozbehne sa ku mne jeden z mužov a chytí ma za rameno. O pár sekúnd neskôr na to sa zjavím v akomsi čudesnom kresle. Znova predo mnou stojí rovnaká žena.

V tom zhone si nedokážem všimnúť jej tvár. Rýchlo vezme zo stola oproti mne veľké kliešte. Podíde ku mne, chytí ma za ruku a nakáže mi, aby som prst nechal napnutý.

„Prepáč ...“ Povie.

Ani hlások nestihnem zo seba vydať a v obrovskej bolesti upadám do kómy.

Náhle sa preberiem celý roztrasený. Okolo seba cítim prenádhernú, prenikavú vôňu ruží, ktorá ma na malý moment jemne omámi. Prvé čo mi príde na um je moja ruka. Okamžite si ju pozorne prezriem, no zaujímavé je, že prst je na svojom mieste.

„Ešteže len sen ...“ S veľkou úľavou si povzdychnem.

„Žiadny sen.“

Vôňa ruží sa ku mne okamžite nahrnie. Stojí na do mnou veľmi pôvabná žena s dych vyrážajúcim úsmevom. Lesk jej tmavočervených vlasov sa odráža na celú miestnosť a jej oči, ani trblietavé perly na dne toho najhlbšieho oceánu.

Hanblivo sa pousmejem a snažím sa posadiť, pričom mi ochotne pomáha.

„Moje meno je Fay,“ jej nežný hlas mi hneď zdvihne náladu.

„Ehm, teší ma, ja som ...“

„Kayloow, áno, viem,“ opäť sa jej na tvári vyčarí rovnako nádherný úsmev, „mám ti od Danesa predať odkaz. Chce sa s tebou stretnúť v hale. Poď, ukážem ti cestu.“

Nie som natoľko zotavený, aby som si to odkráčal sám, preto ma Fay starostlivo podopiera. Ako tak smerujeme do haly, ukazuje mi rôzne miesta, ktoré tu môžem nájsť – kuchyňa, tréningové centrum, zbrojnica, dokonca tu je aj bazén. Nakoniec sa dostávame do cieľa, kde už netrpezlivo vyčkáva Danes. V hale vidím troch ďalších ľudí. Najviac moju pozornosť upúta malé dievčatko, ktoré tam stvára niečo podivné s prázdnymi plechovkami.

„Ako sa cítiš?“ Danes na seba strhne moju pozornosť.

„No, je mi dobre,“ bolestne vzdychnem.

„V tom prípade sa môžeme porozprávať.“

Začína najprv predstavovaním ľudí, s ktorými sa tu budem dlhšiu dobu často stretávať. Fay už poznám. Jediné, čo sa o nej ešte dozvedám sú elementy, ktoré ovláda. Celkovo má štyri a vraj je tu najdôležitejšou osobou. Niet divu, keďže dokáže hojiť rany, ale aj obnovovať celé končatiny – to by vysvetľovalo môj prst, musela to byť pre ňu hračka. Ďalej hravo zvláda telekinézu, dokáže sa teleportovať a vie čítať myšlienky.

Danes pokračuje chlapíkom menom Ballos. Vraj si mám dávať pozor, pretože jeho je veľmi jednoduché rozčúliť. Navyše, pripadá mi dosť nesympatický. Aj bez Danesovho upozornenia by som si skôr či neskôr všimol, že má problémy so sebaovládaním. Nachvíľu som sa zamyslel, či im tu taký človek nerobí problémy a nekazí plány.

„Ja som Enie, veľmi ma teší že ťa spoznávam, Kayloow,“ pozdraví ma slušne vychované dievčatko s úklonom.

„Taktiež ma veľmi teší, Enie,“ odpoviem s úsmevom a odíde preč a ďalej niečo kutí s plechovkami.

„Je to veľmi smutný prípad,“ s trasľavým hlasom pokračuje Danes, „pochádza zo šľachtickej rodiny, ktorú chceli nedávno celú popraviť, práve kvôli malej Enie. Podarilo sa nám zachrániť iba ju ...“

Nedalo mi to nezamyslieť sa. Bol som v jej veku, keď sa mi mohlo prihodiť to isté. Moja mama sa snažila ochrániť aj, seba keď ma vtedy vyhodila, no hlavne to spravila kvôli mne. Teraz s odstupom času, si uvedomujem prečo to spravila a môžem jej byť za to vďačný – za svoj život.

„Dobre Kayloow. Zvyšok ti predstavím neskôr. Teraz poď za mnou.“

Nasledujem Danesa k zbrojnici, ktorú mi ukazovala Fay.

„Chcem, aby si vedel, že mi ľudí nezabíjame,“ vraví s vážnym tónom, „občas ale musíme použiť silu. Avšak, iba na omráčenie protivníka.“

Na to mi do rúk podáva palicu, ktorá sa nápadne podobá práve na slepeckú. Je zladená do čierno-červenej farby, presne ako Daemonský znak.

Chvíľu mi ukazuje, ako z nej spraviť ešte nebezpečnejší omračovací prostriedok.

Je to jednoduché. Stačí švihnúť rukou tak, aby sa palica vysunula. Následne mi na figuríne ukazuje miesta na ľudskom tele, ktoré sú pre útok najvhodnejšie.

„Zdravím vás, ctené osadenstvo. Čo sa to tu deje? Nejaká párty na ktorú som nebola pozvaná?!“ S hurhajom vtrhne do zbrojnice ako víchor vysoká, čiernovlasá žena. Má na tvári podobnú jazvu ako Danes, avšak tá jej prechádza cez jej plné pery.

„Je mi cťou, nie len cťou, ale aj potešením, že ti môžem predstaviť veľaváženú Talessi, moju milovanú sestru a blázna do boja z blízka“

S nasprostastým, ale za to zábavným úsmevom naďalej stojí vo dverách a obzerá si ma.

„Prepáč, ale nezdá sa mi to. Dala si niečo?“ Nakloním sa k Danesovi.

Ten sa od smiechu chytá za brucho.

„Za tú poznámku mám u teba jednu kávu...“ Talessi ironicky odvrkne.

Pôsobí ako veľmi príjemná osoba. Tak dobre, ako sa teraz na nej zabávam, som sa nebavil celý trinásť rokov na kráľovskom dvore. Odvedie ma do tréningového centra, kde mi nejakú dobu na figuríne ukazuje bojovú techniku, ktorú zjavne budem potrebovať. Ide v nej samozrejme o omráčenie nepriateľa. Počas výuky si Talessi neodpúšťa niekoľko uštipačných poznámok, ktorými ma doslova zahlcuje a nie raz uvádza do rozpakov.

Danes ma pri tréningu celý čas uprene sleduje. Neustále mám v hlave jedinú otázku – čo sa tu odo mňa očakáva? Aj keď som nepomyslel na nič iné, doteraz ma nič neviedlo k tomu, aby som si odpoveď vyžiadal.

Učím sa rôzne techniky omráčenia, oslabenia či odzbrojenia protivníka, keď sa vo dverách zjaví udychčaná Fay.

„Poďte, rýchlo!“

Ani jeden z nás netuší čo sa deje, no nasledujeme ju do haly, kde je zapnutá televízia a všetci členovia Daemonov ju sledujú. Práve bežia hlavné správy v ktorých je priamy prenos z pred budovy Haasaru. Reportér, ktorý pôsobí veľmi vystresovane hlási: „Dnes, v skorých ranných hodinách, došlo k utajenej poprave Kayloowa Waldena. Súdy tak vraj rozhodli hlavne kvôli žiaľu kráľovnej.“

Všetci prítomní nasmerovali svoje pohľady na mňa. Krátku chvíľu si ma premeriavajú a na to sa začali radovať a smiať. Jedine Ballos je zdržanlivý, s kamennou tvárou.

„Som jediný, ktorý nechápe čomu sa radujete?“ som z týchto drobných „osláv“ mierne zmätený.

„Nerozumieš tomu? Akí sú ... vtipní! Nikto nechce priznať, že im z najstráženejšieho komplexu ušiel väzeň! Ha! Ale taktiež netušia, že výbušninu v tvojom prste sme zneškodnili,“ na rozdiel od Ballosa, Fay svoje emócie nemá problém dať najavo, „navyše nám to hrá do karát,“ dodáva s príjemným úsmevom.