Medzi hviezdami

Keď prijmeme to čo sa skrýva v nás, naše možnosti nemajú hraníc. Budúcnosť je plná prísľubov a súčasnosť plná očakávaní, keď ale popierame svoj inštinkt a zápasíme so svojim najväčším nutkaním, zrodí sa neistota. Kam vedie táto cesta? Kedy tie zmeny skončia? Je táto premena dar alebo prekliatie? A pre tých, ktorí sa boja toho, čo nás čaká, je tu tá najdôležitejšia otázka: Môžeme naozaj zmeniť to, kým sme? Prvá poviedka tohto autora na našom serveri.
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Medzi hviezdami
Ilustračné obrázky k spacenews - Medzi hviezdami / Zdroj Disclaimer
Predslov
Kde sa to berie to hľadanie, ta potreba objasniť tajomstvo života.
Keď pri tom na tie najjednoduchšie otázky sa nedá nájsť odpoveď.
Prečo sme tu, kde sa berie duša, kde sa končia naše vedomosti, možno by nám bolo lepšie keby sme po tom nepátrali keby sme netúžili po odpovediach.
Ale to nie je v ľudskej povahe ani v ľudskom srdci ani v duši pre to tu nie sme.
No ako naše otázky aj mi máme niekde v diaľke náš koniec.
Onemel. Zmeravel. Nemohol sa ani len pohnúť. Ten strašný pohľad čo sa mu naskytol ho úplne paralyzoval. Bolo to ako zo zlého sna, všade len smrť a skaza. Chcel sa pohnúť no telo ho vôbec neposlúchalo. Ešte viac sa preľakol, adrenalín začal prúdiť v jeho krvnom obehu a cítil, ako sa mu dvíha pulz. Jeho hlavou v priebehu pár sekúnd preletelo milión myšlienok zmiešaných spolu zo spomienkami a nemal ďaleko k slzám, nebyť šoku, ktorý ho paralyzoval. Ozval sa niečí hlas no k nemu akoby nedoliehal. Podarilo sa mu zatvoriť oči a tak odvrátiť zrak od toho strašného pohľadu. Otriasol sa celým telom a zbystril zmysly. Teraz už započul slabý výkrik do tmy. To jeho navigačný dôstojník požadoval rozkazy. Postavil sa zo svojho kresla, ktoré sa uviedlo do stabilnej polohy a on, neistým a stále z časti strnulým krokom, podišiel k čelnému sklu aplikovanému na lodiach vyššej triedy. Pozrel sa cezeň a znovu uvidel tu hrôzu no tento krát sa nenechal omámiť jej účinkami a rázne zavelil...
„Zničiť.“
Kapitola 1: sloboda na dosah
Francúzsko – neznáma oblasť
Slnko rozpaľovalo asfalt, a jemný opar akoby tečúcej vody sa dvíhal smerom k oblohe, kde taktiež stúpalo všetko teplo dosahujúce dnes nepríjemných tridsaťdeväť stupňov, a jedine čo dokázalo zraziť pocitovú teplotu tej jasnej a žiarivej gule na oblohe bol jemne pofukujúci vánok. Ktorý z čista jasná preťalo čierne auto značky mercedes. Podlhovasté auto začalo pozvoľna brzdiť a šofér vyhodil pravý blinker, odbočilo, podišlo ešte desať metrov a zastavilo. Chvíľu sa nič nedialo no nakoniec sa šnúra nečinnosti prerušila a z auta vystúpil chlap priemernej postavy. Poobzeral sa po okolí a rukami si jemne prešiel po dôkladne vykefovanom saku. Už na prvý pohľad bolo vidno pocitovú nadradenosť ale zároveň viditeľnú majestátnosť, Ktorá sa odrážala aj na jeho chôdzi smerujúcej priamo k jednému z typických domou pre tuto oblasť. Nebola to hneď jedna z najbohatších oblasti ale pravé tiché a prijemne oblasti vyhľadával nadporučík Coperníc ktorý tu hľadal a aj našiel svoj kľud.
Cŕŕŕn ozval sa zvonček a pred vchodom do neznámeho domu sa znovu ponaprával už nám predstavený chlap. Chvíľu sa nič nedialo no keď opäť natiahol ruku k zvončeku pohla sa guľa na dverách a dvere sa pootvorili. Ale len ta toľko aby bolo vidno oči osoby stojacej za nimi, bol to už zmienený nadporučík ktorý nedal priestor chlapovi v saku nič povedať a sám sa ujal slova. „ Čo chcete ?“
Návštevník sa pozrel do oči vykúkajúcich spoza dverí a spýtal sa.
„ Ste nadporučík Coperníc?“.
Bolo zreteľné vidno prižmúrenie oči po čom nespochybniteľné nasledovalo aj zamračenie tváre, to by sa určíte nedalo pozorovať nebyť skúseného a ostrieľaného pozorovateľa ako chlapa v saku. Hneď ako to spozoroval chcel svoju neomalenosť prebiť rýchlim ospravedlnením a predstavením sa. „Prepáčte“ odkašlal si a pokračoval.
„Volám sa Timoty Iľja Pruškyn a mam pre vás ponuku.“
„Ponuku“? Nechápavo hľadel na Timotyho bez akejkoľvek známky pochopenia, Coopernic ktorý ho práve prerušil a doplnil svoju strohú otázku o . „Som vo výslužbe takže toho nadporučíka si odpustite.“
„Je to trochu chúlostivá záležitosť môžem ísť ďalej?“ Pokračoval Timoty.
„Dajte mi jeden pádny dôvod prečo.“ Povedal Copernic a otvoril dvere, za nimi sa objavila postava sotva dvadsaťpäť ročného muža s krátkymi čiernymi vlasmi, rozhodným postojom typického vojaka, vysokej a vypracovanej postavy, s črtami sebaistého no zároveň niečím neistého a trápiaceho sa človeka.
Iľja sa na chvíľu zamyslel a potom povedal „Poznal som vášho otca.“
Nadporučík sprvu nevedel čo povedať no z oparu prvých dojmovu sa otriasol rýchlo a podstúpil od dverí čim naznačil že chlap v saku môže vstúpiť.
No predtým ako ho pustil dnu zadíval sa mu do očí a povedal „Máte na to desať minúť a ak sa mi to nebude pozdávať vypadnete.“
„Dobre to mi stačí.“
Dopovedal Timoty. A pomaly sa posúval dnu k Copernicovi.
„Tak spustite.“ Povedal Copernic a posadil sa ukazujúc na pohovku oproti nemu. Timoty to pochopil a usadil sa s hlbokým nádychom predchádzajúcim dlhej vete.
„Predovšetkým by som chcel povedať moju úprimnú sústrasť k tomu čo sa stalo vášmu otcovi, bol to skveli človek vo všetkých ohľadoch a ja som rad že som s ním mohol byt kamarát a v neposlednej rade aj zdieľať prácu. Ale aby som nezdržoval tu je moja ponuka.“ A posunul na presklený stôl asi centimeter hrubú do zlatista zafarbenú obálku. Pokračujúc vo svojom monológu. „Prv než vám to dovolím otvoriť potrebujem vás podpis. No chcem aby ste vedel.“ Na chvíľu sa odmlčal a pokračoval
„Ak to podpíšete už neje cesty spať.“ Dokončil a opát sa nadýchol podávajúc mladému Copernicovi papier s perom.
„O čo ide.“ Nechápavo sa pozeral Copernic na Timotyho po tom čo pravé počul.
„Všetko je to na tomto úvodnom papieri.“ Odpovedal Timoty.
A Coprenic sa dal do podrobného čítania, väčšina bola len preňho ako pre muža činu a nie pera a papiera laicky povedane omáčka no pred chvíľou narazil na zaujímavú časť, a mrmlúc si skôr pre seba ako pre okolie čítal.
„Prísne tajný projekt bla bla, týmto podpisom sa zaväzujem k mlčaniu ohľadom projektu Pandorum v znení zákona bla bla, porušenie podmienok vedie k vid na druhej a tretej strane bla bla.“
Polozil zmluvu na stôl a povedal.
„Z tohto nerozumiem tomu čo je v obálke a chcem vedieť čo je pandorum.“
Timoty chvíľu premýšľal čo mu povedať a nakoniec sa rozhodol že by nemalo byt na škodu trochu Copernica namotivovať a tak začal s rozprávaním strohej časti projektu pandúrom. Ich rozhovor trval asi ďalšiu hodinu od stanovených desať min a Coprernic stále nepodpísal. Pravé sa schyľovalo k začiatku ďalšej hodiny keď sa Timoty postavil a povedal.
„Musím ist mam iné neodkladne povinnosti, a k tomu čo som vám povedal spolieham sa na vašu diskrétnosť akožto rodinný priateľ vám dôverujem.“
„Bol ste priateľ otca nie mňa no nemusíte sa báť ja viem mlčať, budem nad tým premýšľať a čim skôr vám dám vedieť moju odpoveď.“ Už znateľne milšie oproti ich prvému očnému kontaktu povedal Copernic. Timoty už prekročil prah nadporučíkovho domu keď sa otočil a povedal.
„Viete čítal som váš spis a ta veta citujem.“
„Excelentný vojak a v neposlednej rade aj stratég predurčený na veľké veci.“
„Mi utkvela v hlave a viete prečo lebo váš otec bol rovnaký, a hovorím vám to preto aby som vás prinútil myslieť nad tým čo ďalej, ja vám dávam ponuku ísť v otcových šľapajach a žít zároveň svoj sen. Nad týmto rozmýšľajte.“ Zdvihol ruku na znak pozdravu a zatvoril dvere. Obzrel sa ešte poza seba a pobral sa istým krokom späť k svojmu autu kde ho už čakal šofér s otvorenými zadnými dverami ktoré následne po nastúpení Timotyho zatvoril.
„Podpísal ?“
spýtal sa šofér, Timoty mu na to odpovedal ráznym.
„Nie ale podpise.“
Sahara neznáma oblasť
„Simulačná skúška pohonných jednotiek číslo päť. Spúšťam simuláciu základného medzihviezdneho pohonu. Zapínam trysky na dve percenta a zapisujem program na exponenciálne stúpanie. Trysky zapnute. Udržujú sa na stabilných hodnotách a ich výkon stále stúpa Za desať, deväť, osem... dva, jedna, prekonávame rýchlosť svetla na sedemdesiatich percentách.
Podajte mi výsledok odchýlok ak je hotoví prosím a nezabudnite na zaradenie pohonnej jednotky do vyrobí ďakujem. Podal posledné pokyny a zahliadnuc známu postavu zamieril prebrať si pochvalu.
„Myslím že vám môžem gratulovať k ďalšiemu skoku v pred, len tak ďalej pán doktor.“
„Ďakujem vám a som rad že sa naše zaujmi spájajú.“ Odpovedal doktor a poberal sa opäť do svojej laboratórie z ktorej pred
dvadsiatimi minútami odišiel pre testy pohonov. Ihneď ako sa otvorili dvere vrhla sa naňho asistentka s plnou rukou papierov a idúc popri doktorovi spustila.
„Pane dnes o deviatej mate konferenciu ohľadom dokončenia projektu a poobede okolo pol tretej vás čaká riaditeľ Timoty mate ísť na kávu a taktiež tu mam zložky zo zbraňovými technológiami a tie energo štíty čo ste si prial bolo mi oznámene že sú úspešne nainštalované“. Dokončila a stále pokračovala v chôdzi s doktorom. Ten si prevzal z jej rúk zložky s technológiami a pravé v čas odbočil k dverám do svojej kancelárie. Doktor sa usadil do svojho pohodlného koženého kresla a začal sa kutrať v tej hrbe papierovú ktoré dalo by sa povedať už netrpezlivo očakával. Doslova hltal každé písmenko
ktoré obsahovali tieto zložky a jedine čo ho dokázalo odtrhnúť od preňho obzvlášť zaujímavej odbornej literatúry, bol nechutne uši dráždiaci ton telefónu v ktorom sa ozvalo.
„Doktor Sijenski bude pol deviatej mali by ste sa prichystať na konferenciu.“ Bola to ta asistentka ktorá mu pred dvoma hodinami priniesla zložky od ktorých ho teraz surovo odtrhla A na oplátku sa jej dostalo trochu podráždenej odpovede.
„Moment...“
„Idem.“
Hodinky na doktorovej ruke odbíjali deväť keď sa ruka na ktorej boli dotkla kľučky a dvere do konferenčnej miestnosti sa otvorili. Doktor sa usadil na svoje stále miesto a to bol signál pre Timotyho aby mohol zahájiť konferenciu.
„Takže bez okolkov prejdem rovno k téme.“
Rázne povedal Tymoty a vzal si do ruky teleskopickú paličku na ukazovanie po projekčnej tabuli a spustil.
Loď je v stave ktorý sa da nazvať z trištvrte hotová a mame už takmer väčšinu technológie nainštalovanú a ostatne sú v procese konštrukcie, ako môžete vidieť konštrukcia je už hotová a pracuje sa na plátovaní ktoré je už v túto chvíľu na prove hotové a korma sa dokončuje čiže ostáva už len stred. Technológie v túto chvíľu pripravene na inštalovanie sú, navigačné jednotky a medzi hviezdna pohonná
jednotka ktorou uzatvárame konštrukciu pohonných jednotiek čím sme splnili polročný časový interval. a preto navrhujem zahájiť druhu fázu projektu pandorum a to výcvik posádky lode.“
Prestal z rozprávaním očakávajúc rozruch a popri tom jemne pritlačil ukazovadlo k tabuli.
„A smiem vedieť načo sa to dozvedáme práve mi ?“ Padla otázka jedného zrejme z technikou vzhľadom od ufúľaného oblečenia na ktorom boli obrovské machule od všelijakých olejov.
Timoty sa pozrel do smeru odkiaľ vyšla tato veta a kladúc veľký dôraz na to čo povedal.
„Ste to najlepšie čo mame potrebujem aby ste naučili členov posádky to čo viete, musíte si ich vybrať zo zložiek ktoré sme vám prichystali.“
„Ale mi mame dosť prace na stavbe a výučba by trvala pri najlepšom par rokov pán riaditeľ,“ Oponoval ďalší z prítomných. A postupne sa pridali aj ďalší.
„Toto nie je veda ako každá na zemi jedna chyba a všetko naše úsilie je v čudu.“
Timoty ešte chvíľu počúval a potom sa ujal slova.
„Ja chápem že už ste beztak víťazený a preto nebude každý mat svojho nazvime to študenta budú ho mat len ty ktorý nebudú na palube lodi keď odletí. A každý jeden potencionálny člen bol vyberaný cez najprísnejšie kritéria v daných odboroch.“ Povedal Timoty a znateľne tým upokojil aspoň časť prísediacich.
Ktorý sa začali zhovárať medzi sebou.
Timoty ich asi po dvadsiatich minútach prerušil hlasným odkašlaním si na ktoré už všetci reagovali ako na riaditeľov pokyn, počúvajte.
„A teraz poprosím každého aby predniesol svoju predstavu prác na budúci mesiac a neskôr aj v papierovej podobe na pol rok. A začala sa postupná predstava stavby lode každého prísediaceho. Trvalo to asi trištvrte hodinu a po dokončení aj posledného sa opäť začali zhovárať medzi sebou o svojich projektoch.
Vzhľadom na ozrutánsku veľkosť projektu mali len málo času sa spolu poradiť a pozhovárať a toto bola jedna z tých málo chvíľ.
Toto ich zhováranie preťal zvuk klopania na dverách. A po vyzvaní k otvoreniu sa v nich objavila útla postava staršej ženy. Bola to sekretárka riaditeľa, podišla k nemu a jemným hlasom mu pošepkala, pane volal nadporučík Copernic
Francúzsko – neznáma oblasť- dva dni po odchode Timotyho
Slnko sa aj dnes ako už cele dva týždne snažilo svojou teplotou vytiahnuť vlahu zo zemského povrchu akoby netušilo že tu už žiadna neostala a pôda čakala len na spásonosný dážď ktorí by jej pomohol pozviechať sa. Ulica menšieho mestečka ktorá bola posiata samými obchodíkmi bola aj napriek vysokej teplote posiata ľuďmi ktorý trávili svoju takzvanú siestu, dnu v týchto obchodíkoch, a pomaly sa prechádzajúc si užívali klimatizácie.
Ani náš Copernic nebol výnimkou a nenechal si ujsť moment osvieženia sa čerstvým ovocím zo svojho dalo by sa povedať už stereotypného obchodíku.
„Poprosím ťa ešte dva tucty pomarančov a zaplatím ti to“.
„Tak tu ich mame a bude to...“
V tom sa rozleteli dvere a dnu do menšieho obchodíku pripomínajúceho skôr stánok na časopisy, vtrhol muž v maske a s namierenou puškou na predavača spustil krik.
„Okamžite otvor pokladňu a všetky peniaze znej natlač sem do tejto tašky a žiadne hlúposti“.
No v tom si všimol že chvíľa ktorú si vybral na prepad obchodíku bola na jeho smolu aj chvíľou ktorú si na nákup zvolil bývalý príslušník ozbrojených síl Francúzskej cudzineckej légie nadporučík Coperníc. Zlodejova reakcia nasvedčovala amatérovi s ktorými sa svet potyká pravidelne. A tá vyzerala asi tak že úsťová hlaveň zbrane zmenila potencionálneho adresáta guľky a tým mal byť pravé Coop. Preľaknutý zlodej v okamihu znovu spustil krik.
„Ani sa nepohni menší pohyb a je po tebe“.
No zlodejova neopatrnosť poskytla priestor predavačovi ktorý musel už neraz čeliť takejto hrozbe čomu nasvedčovala aj jeho pripravenosť. Spod pultu vytiahol teleskopickú palicu a začal ňou mlátiť zlodeja priamo po hlave. Ten neuniesol bolesť narážajúcej oceli na hlavu a v mdlobách sa odporúčal na zem.
„Takých tu mam pravidelne pán nadporučík nič si z toho nerobte teraz ma ospravedlňte idem zavolať políciu a upratať svinčík čo mi narobil keď spadol na regál s mliekom“. Povedal predavač a rukou naznačujúc dvere poprosil Copernica aby opustil obchod. A tak sa aj stalo Coop si vzal svoj nákup a pobral sa čo najkratšou cestou domov. Cesta to nebola moc dlhá no aj tak mu to zabralo par desiatok minút. Cesta mu prišla ako večnosť cely čas myslel na to čo pravé zažil. Udivoval a zároveň trápil ho svet ktorý je tak skazený a ponuka len utrpenie a smrť. Myslel na to že aj jeho boj za lásku, mier a pokoj bol márny a vtedy mu na um prišiel Timoty a jeho ponuka. Len čo mu stihla hlavou prebehnúť hocijaká ďalšia myšlienka už sa ocitol pred svojim domom. Odomkol a vošiel dnu, odložil tašku s nákupom a usadil sa na svoje miesto na pohovke a vezmúc do rúk papier sa znovu vrhol k jeho čítaniu takto to ešte urobil asi dva krát a premýšľajúc nad tým čo mu povedal Timoty, a čo dnes zažil vzal do ruky pero. Zastavil sa sním tesne nad papierom a sám pre seba si začal povrávať.
„Noták Coop je to vynikajúca príležitosť v armáde si už aj tak skončil, podpis to a opäť si aspoň niekde kde sa niečo deje.
„Ale čo ak sa to stane znovu to riskovať nemôžem, no nikto mi to nezaručí že sa to nestane nikdy a cely život tu zavretý byť nemôžem a ten dnešok ma úplne usvedčil v tom že tento svet je na konci s dychom už mu nepomôže nič. Nadýchol sa a začal jemne naťahovať oblúčik na písmeno C no po tomto pomalom chirurgicky presnom zákroku sa jeho cit v ruke zmenil na pravý opak, a pravé preto zvisne písmena priezviska vyčnievali a spôsobovali hrôzu v ľudských očiach pri pohľade na to nádherne C.
Pokladajúc pero na stôl si jemne povzdychol s viditeľným úsmevom na perách a povedal skôr len tak do vetra a len veľmi skúsené ucho by to bolo počulo.
„tak a je to“.
Postavil sa a kráčajúc k dverám vzal telefón ktorý dostal taktiež od Tymotiho a kľúče od svojho auta. Zabuchol za sebou dvere a pobral sa na miesto kde chodieval najradšej premýšľať. Jeho cesta trvala zhruba štyridsať päť minút no po vystúpení z auta sa uberal ešte ladným krokom zhruba pätnásť minút, pokým nedorazil na menšiu čistinku. a držiac v ruke telefón sa posadil do trávi premýšľajúc azda ešte hlbšie ako doma . Miestami mu pohlaď spadol na telefón ktorý sa rozhodol uviesť do chodu a to tým že ho odblokoval jemným potiahnutím pravého ukazováku po dotykovom display a opätovným no tentoraz iba ťuknutím zapol kontakty v ktorých bol iba jeden a to s názvom pandúrom. Pozrel sa pred seba a zahľadel sa na ten nádherný výhľad čo sa naskytol jeho očiam bol v alpách síce nie moc vysoko no aj tak sa nevedel vynadívať a dostatočne pokochať výhľadom pomyslel si že ak sa vydá po stopách svojho otca už ho nemusí uvidieť, a či je vôbec pravda to čo mu Timoty povedal nie je to len nejaký žartík. Zvierali mu hlavu milióny myšlienok.
No on sa rozhodol Timotymu veriť, znovu pozrel na telefón a tentoraz vytočil číslo a priložil si telefón k uchu.

Daniel Vajda

Daniel Vajda

Diskusia

Silvia Demovičová
vzdy sa velmi tesim na novu poviedku...a potom mi slzia oci, ked sa prehryzam tym mnozstvom gramatickych a lexikalnych chyb. tento text vyzeral, akoby ho niekto pisal na telefone so zapnutym automatickym doplnanim slov. mrzi ma to najma preto, lebo casto by sa z hlavnej myslienky dalo vytrieskat nieco zaujimave, putavy a zamysleniahodny vytvor, ale to mnozstvo chyb jednoducho zabija radost z citania.
24.10.2015
jurinko
Presne to iste, co Silviu, napadlo aj mna (akurat ja som si predstavil tablet a ako niekto pise v posteli, vecer pred spanim, ani vlastne nevie, co a o com, ale aj tak to, este kym zaspi, hodi na net)... Jednym slovom hroza. Odporucim iba obligatne - vela (VELA!!!) citat, az potom skusit nieco napisat. A brat to vazne, nie je to SMSka ani hodnotenie obchodu na heureke. Ak to ma byt literatura, tak to ma cosi mat. Toto nemalo nic, bola to iba nahodna zmat pismen. Nehodnotim.
26.10.2015
Nadalan
Pandúrom :D... neje cesty späť... Zlodejova reakcia nasvedčovala amatérovi s ktorými sa svet potyká pravidelne... do tmi... mi máme... a pod. Nasmiala som sa. Bola to vtipna poviedka :) plná nahodne generovanych ciarok a uvodzoviek. Ak si to autor po sebe precital, verim, ze si uz klepe dlanou po cele.
26.10.2015
Daniel Vajda
No moja gramatika nestoji za vela ja to viem a snážím sa s tým niečo robiť
a hladam niekoho na korekciu tak ak má niekto záujem
Dakujem za kritiku
27.10.2015
Nadalan
To nie je o tom, že nevieš gramatiku. To je o tom, že si si to po sebe neprečítal.
27.10.2015
Daniel Vajda
čítal som to niekolko krát a mne to vyhovuje, lenže sto ludí sto chutí pretro je to tu
28.10.2015
Nadalan
Keby si to po sebe cital, tak tam nemáš pandúrov. Fakt. Na týchto slovíčkach sa to pozna. Myslim, ze viacero ludi tu robi niekomu dalsiemu korektury. Lenze to nie je len tak. Aj korektora bavi opravovat len nieco. Nemal by byt náhrada za leniveho autora. S vela preklepmi by ti pomohol dobry editor. Ak chces pisat, zozen si ho. Neviem, aky operacny system ma tvoj pc/notebook/tablet. Pre Windows je vyborna klasika Word. Podciarkne hovadiny, oznaci chyby. Tvoj text v nom je hotove cervene more. (Vyskusala som to.) Neopravi ti ciarky. S tym ti pomoze korektor. A samozrejme neoznaci pandurov za chybu, lebo sa jedna o spisovne slovo. Ale na to si to ty, mily autor, aby si si vsimol, ze ti to tam nějaká T9tka dopisala bez tvojho vedomia.
28.10.2015
Silvia (Anonym)
clovece, sto ludi, sto chuti? gramatika nie je o chuti, to je kodifikovana vec:-)
28.10.2015
Milan Smolka
Ja by som doporučil, najmä mnohokrát spomenuté čítanie a opäť čítanie. Čím viac čítaš, tým lepší si v gramatike.
28.10.2015
jurinko
Daniel, ked ti to vyhovuje, tak to je potom "uplne jina" - bez to vydat, preco to vesias sem? ;-) (prepac, ale "sto ludi, sto chuti" ma zabilo :-D )
28.10.2015
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.