Obluda II.

Čo alebo kto je vlastne Obluda? A ako sa dostala do studne? V príbehu o zrodení Obludy nájdete odpovede na takmer všetky otázky, ktoré sa vynorili pri čítaní jej prvého príbehu.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Obluda
Ilustračné obrázky k spacenews - Obluda / Zdroj Disclaimer
Volám sa Anna Bernátová a po smrti mojej matky som jediná, ktorá vie, odkiaľ sa vzala Obluda v studni. Nebývala tam odjakživa, ako sa povrávalo medzi ľuďmi. Dostala sa tam jednej studenej jari roku 1876, ale jej príbeh sa začal písať už omnoho skôr.
„Na svätojánsku noc sa v našej dedine zvyčajne konala veľká tancovačka.“ Týmito slovami vždy začínala mama rozprávanie o Oblude. „Všetci starí aj mladí sa zbehli do krčmy, kde hrala muzika, pilo sa a veselilo. Iba ja som musela zostať doma, pretože rodičia ma len neradi púšťali von. Hanbili sa za mňa, krivú znetvorenú chuderu.
Ako dieťa som dostala obrnu. Matka chodila deň čo deň do kostola páliť sviečky a prosiť Boha, aby ma uzdravil, hoci neskôr určite ľutovala, že sa radšej nemodlila za moju smrť. Po chorobe som totiž zostala chromá na ľavú stranu. Polovica tváre mi ochabla, ľavá ruka a noha vyzerali ako pokrútené pahýle.
V tú osudnú noc na svätého Jána roku 1875 rodičia a staršia sestra Hanka odišli na zábavu do krčmy. Až k nášmu domu doliehala cimbalová hudba a smiech. V diaľke horeli vatry a vzduch sladko voňal mladou ďatelinou a pokosenou trávou.
Sotva vytiahli päty z domu, ozval sa buchot na dvere.
„Koho to sem čerti nesú takto neskoro?“ zahundrala som. Dvere som pootvorila len natoľko, aby cez ne bolo vidieť iba zdravú stranu tváre.
„Dobrý večer, pán Bernát,“ pozdravila som zdvorilo. Alojz Bernát bol po mojom otcovi najbohatším v dedine. Vlastnil veľký dom a kusisko pôdy, ktorá susedila s naším poľom. Otec dúfal, že jedného dňa sa tieto pozemky spoja.
„Kde máš tatka?“ zrúkol. Z dychu mu bolo cítiť pálenku. Zrejme už od poludnia s chlapmi na poli popíjali. Snažila som sa byť milá a úctivá, hoci mi naháňal strach.
„Naši išli na tancovačku. Ak by ste sa poponáhľali, ešte by ste ich dostihli.“
„Bodaj ich čert zobral!“ Tresol do dverí, tie sa rozleteli a vrazili do steny. Bernát sa vtackal dnu a zvalil sa na lavicu za stolom.
„Nalej mi!“ rozkázal. Srdce mi tĺklo tak silno, že som ho cítila až kdesi v krku.
„Otec by sa nepotešil, keby videl, že som v dome sama s cudzím mužom.“
Bernát sa rozrehotal, až mu z úst vyprskli sliny. „To určite, ešte tak o teba by sa bál, ty škrata!“
Od smiechu celý zbrunátnel. Plieskal sa do stehien a utieral si slzy. „No tak už nalej!“
Vytiahla som pohárik a neochotne mu naliala z otcovej kôstkovice.
„Pán Bernát, smiem sa spýtať, čo vás k nám privádza?“
Hrkol do seba poldeci a znovu natrčil pohár. „Prišiel som požiadať Hanku o ruku.“
Neprekvapilo ma to. Hanka bola dobrá partia – pekná a bohatá. Zámožný Bernát jej už nejaký čas nadbiehal. Ale hoci som bola mrzák, ani trochu som jej ho nezávidela. Bernát bol ožran a grobian, krutý k zvieratám aj ľuďom. Paholkovia sa často sťažovali, že ich mlátil. Navyše bol starý, už mal dobré štyri krížiky na krku a dospelého syna. Prvá žena mu umrela pri pôrode.
Kôstkovica mizla z fľaše ako voda v site. Bernát na mňa upieral mútne oči. Sedel mi po pravici a uprene ma sledoval.
„Vieš, že keď človek nevidí tú tvoju ovisnutú gambu, tak si skoro krajšia ako Hana?“ Kalným pohľadom mi blúdil po tvári, krku a prsiach a olizoval si tie svoje odporné mäsité pery. „Rozhodne si lepšie stavaná.“
Jeho oči zastali na mojej hrudi. Odrazu mi veľkou drsnou dlaňou chmatol ruku a začal ma hladiť po ramene. Na stole stála petrolejka a jej mihotavé svetlo vrhalo tiene po izbici. Bernát so svojimi čiernymi vlasmi a očami vyzeral zlovestne ako diabol. Snažila som sa mu vytrhnúť, ale mal pevný stisk. Jeho laba sa posúvala stále vyššie.
„Stavím sa, že ty mi dáš všetko, čo mi Hana pred svadbou nedovolí – a ešte s radosťou,“ mrmlal. Jazyk sa mu plietol a razilo z neho ako zo suda.
Ani som nevedela ako, odrazu ma len strhol na seba, jeho chlípne pery sa prisali na moje ústa. Ovalil ma pach potu, alkoholu a zvratkov. Plakala som a prosila, ale Bernát mi zapchal ústa. Šklbal mi košieľku a vyhŕňal sukňu. Kričala som z plných pľúc, ale nikto ma nepočul. Hlasná vrava v krčme a cimbal prehlušili môj hlas.
Keď bolo po všetkom, Bernát si priložil fľašu k ústam a vycedil ju do poslednej kvapky. Utrel si ústa a odgrgol. Bez slova si zapol nohavice a buchol za sebou dvermi. Nechal ma ležať v kúte, odhodenú a pokrčenú ako špinavý vecheť.
Ako to už býva, nešťastie nechodí samo a koncom júla som zistila, že som samodruhá. Netrúfla som si priznať sa rodičom, a už vôbec nie Hanke. Dúfala som, že to odíde. Pila som odvar zo šalvie a myšieho chvostíka, ale dieťa sa držalo. Našťastie si ma nikto nevšímal, všetci mali plnú hlavu Hankiných zásnub s Bernátom. Po zásnubách zase začali prípravy na svadbu, ktorá sa mala odbavovať v marci na ďalší rok.
V zime som si začala sťahovať rastúce brucho pruhmi nastrihaného plátna, aby trochu spľaslo a skrývala som ho pod širokými vlniakmi. V polovici marca, týždeň pred Hankinou svadbou, ma v noci chytili pôrodné bolesti.
„Dievčisko nešťastné, čo si to porobilo? A s kým?“ zalamovala mama rukami, keď ohrievala vodu v hrnci. Všetko som jej priznala.
„Ty potvora! Ty jedna závistlivá mrcha!“ Ktosi sa na mňa vrhol a snažil sa mi vyškriabať oči. Hanka stála celý čas za dverami a počula každé slovo. „Klameš! Nič z toho nie je pravda! Sama si ho chcela pre seba!“ zúrila, oči jej blčali, tvár mala stiahnutú v jedovatej grimase. Mama ju musela odo mňa odtrhnúť.
„Preklínam ťa, Kata, aby si trpela ako ja teraz a na stokrát preklínam aj tvojho pankharta, aby nikdy nenašiel pokoja zaživa medzi ľuďmi ani v hrobe!“ vypľuvla na mňa.
„Hana, mlč!“ vykríkla mama, ale už bolo neskoro. Slová sa nedali vziať naspäť.
Všetok ten huriavk prebudil otca. Mama ho nepustila do izby, kým som neporodila. Po celý čas sa rozhnevane prechádzal pred dverami a poťahoval z fajky.
„Čo to je?“ spýtal sa, keď ho mama išla zavolať, že už je po všetkom.
„Nevieme,“ pokrčila ramenami a striasla sa.
„Ženská bláznivá, akože neviete? Pozriem a vidím, nie?“
Mama ho bez ďalších rečí zaviedla do izby a ukázala mu dieťa. Malo krásnu tváričku a tmavé vlásky. Mrvilo rúčkami a zatínalo drobné päste.
„Ježišikristenanebi,“ prežehnal sa otec, „a kde má nohy?“
Mama sa rozplakala. Hanka omdlela. Otec pozrel na mňa. „Kto?“ opýtal sa vážne.
„Bernát,“ zašepkala som. Otec zvesil zo steny pušku a prikázal mi, aby som sa obliekla. Mlčky sme kráčali nocou, dieťa zabalené do kožušiny mi zaspalo v náručí. Obloha bola jasná, plná hviezd. Hoci bol marec, ešte mrzlo, z úst nám vychádzala para a pod nohami chrupčal ľad.
Otec zabúchal Bernátovi na dvere. Otvoril sám Alojz, rozospatý a v nočnej košeli.
„Bodaj vás...“ keď ma zbadal s deckom, okamžite zmĺkol. Otec na neho namieril pušku.
„Ale no tak, hádam sa dohodneme ako chlapi.“ Zaviedol otca do kuchyne, mňa nechali čakať v pitvore. Cez pootvorené dvere som videla, ako Bernát kladie na stôl zlaté mince a potom si s otcom potriasli rukami. Odľahlo mi. Myslela som, že sú to peniaze na to, aby ma poslali niekam preč, možno do kláštora, kde by sa postarali o mňa aj o dieťa.
Keď opäť vyšli von, ani som nestihla otvoriť ústa, aby som sa spýtala. Bernát na mňa namieril otcovu pušku a vystrelil. Silný náraz ma zhodil na zem, ale dieťa som z rúk nepustila. Bernát chcel vystreliť ešte raz, ale otec ho zastavil.
„Stačí, Alojz, už si isto pobudil polku dediny.“
Kým som stratila vedomie, ešte som počula, ako sa otec a Bernát dohadujú, čo so mnou.
„Zem je zmrznutá, nedá sa kopať,“ povedal otec.
„Na severnom konci je stará studňa. Chyť ju za nohy, ja vezmem predok.“
Ďalej už viem len to, že keď som prišla k sebe, rameno som mala ako v ohni. Neviem, či ma pri živote udržala Hankina kliatba alebo myšlienka na dieťa, ale prežila som. Trpela som horúčkou a triasla ma zimnica, jedla som chrobáky a lízala vodu, ktorá sa v noci vyzrážala na kameňoch v studni. Dieťaťu nevadilo, že na dno nikdy nedosvietilo slnko. Spokojne pilo mlieko a väčšinu času prespalo. Míňal sa deň za dňom, netušila som, koľko ich už uplynulo.
„Katka, Katuška, si tam?“ ozvalo sa raz v noci zhora. Znelo to ako Hankin hlas. Myslela som, že blúznim. „Otec umrel, padol z rebríka keď liezol na povalu. Pred smrťou sa priznal, čo s ti s Bernátom vykonali, ale nechcela som veriť tomu, že si mŕtva. Katka, žiješ?“
Pozrela som hore. V slabom mesačnom svetle sa ligotali Hankine zlaté vlasy.
„Hanka, potrebujem jedlo pre seba a pre dieťa. Ale musíš to spraviť tak, aby sa o nás nikto nedozvedel. Keby sa to donieslo Bernátovi, je s nami amen.“
„Niečo už vymyslím,“ sľúbila Hanka. A aj vymyslela.
Hneď druhého večera sa z Bernátovho stáda stratila krava. Hanka ju potajme zaviedla do lesa a dala jej zožrať jedovaté bobule. Potom ju nechala zdochnúť pri studni. Divá zver ju roztrhala, ostali po nej len kosti. O pár dní neskôr ukradla kdesi ovcu a urobila to isté. Každú noc chodievala k studni, nosila mi jedlo a rozprávala sa so mnou, aby som od samoty nezošalela. Bola som ešte slabá na to, aby som vyšplhala hore a keby aj, kam by sme išli? Ja, znetvorená chudera, navyše s takýmto dieťaťom?
Raz som si všimla, že Hanka má okolo oka čiernu podliatinu. Keď som sa jej na to pýtala, iba mávla rukou. „To nič nie je,“ odbila ma a hovorila o inom. Inokedy prišla s rozbitou perou. Nikdy sa o tom nechcela rozprávať, ale tušila som, že ju Bernát mláti.
Dieťa rástlo, už bolo vo veku, kedy ostatné deti začínajú chodiť, potrebovalo viac miesta, ako mu poskytovala studňa.
„Ako vás dostanem von?“ nariekala Hanka. „Sama sem rebrík nedovlečiem bez toho, aby si to niekto všimol.“
„Skús mi sem nahádzať veľké kosti z toho dobytka, čo si nechala podochnúť okolo studne. Zapriem ich medzi kamene po obvode studne a vyšplháme von ako po rebríku.“
Každú noc sme aj s malou – pomenovala som ju Anna – vychádzali von. Anička bola šikovná, mala silné ruky a vedela sa na nich rýchlo pohybovať. Jednu noc sa mi konečne Hanka zverila.
„Bernát je stelesnený diabol. Dlho sa nám nedarilo počať dieťa a minulý mesiac som zistila, že som v očakávaní. Bernát ma zmlátil a hulákal na mňa, že to nie je jeho. A jeho chamtivý syn z prvého manželstva ho v tom len podporuje. O dieťa som prišla,“ rozplakala sa. Chytila ma za ruku. „Katka, odíďme. Pôjdeme niekam, kde nás nikto nepozná. Spolu to zvládneme.“
Veľmi sa mi nechcelo odchádzať, ale Hanka ma tak úpenlivo prosila, až som súhlasila. Ponúkla sa, že Bernátovi vezme peniaze z truhlice, aby sme mali z čoho žiť.
V dohodnutú noc som ju čakala, ale Hanka nechodila. Neprišla ani ďalšiu noc, ani celý ďalší týždeň. Šípila som niečo zlé. Nechala som dieťa v studni a vydala som sa ju hľadať do Bernátovho domu. Došla som až pod okno ich spálne a nakukla som dnu. Hankina polovica postele bola prázdna. Neverila som, že by ušla bezo mňa. Bernát je isto čosi vyviedol. Potichu som z dvora zobrala sekeru a vkĺzla do izby.
„Kde je Hanka?“ oprela som mu ostrie o krk.
Bernát sa prebudil a vyjavene na mňa pozeral.
„Kde je Hanka? Aj ju si strelil ako besného psa?“ zopakovala som a pritlačila, až mu vystrekla krv.
„Má čo si zaslúžila, beštia jedna. Kradla a bohvieským sa prespávala. Každú noc kamsi zmizla a vracala sa až nadránom. Keď som ju našiel s batohom, ako sa mi hrabe v truhlici s dukátmi, bol to jej koniec.“
Viac mi nebolo treba. Myslela som, že jeden úder sekerou bude stačiť, ale nestačil. Bernátova hlava pevne držala na krku. Rúbala a sekala som, až mi nabehli mozole. Poháňal ma hnev a nenávisť. Prestala som až keď sa jeho hlava odkotúľala pod posteľ.
Vzala som sekeru a peniaze a bežala som späť do studne, aby som sa stihla vrátiť ešte pred svitaním, kým ma niekto uvidí.
Po Bernátovej smrti sa rozpútalo v dedine peklo. Chlapi hliadkovali vo dne v noci. Nemohli sme ani nos vystrčiť zo studne. Opäť na nás doľahol hlad a Anička už začínala byť mrzutá. Zvykla si na prechádzky vonku. Bola som zúfalá.
Raz, keď bol mesiac v nove a noc bola tmavá, som si trúfla zobrať ju na chvíľu von. Išla som prvá, sekeru som pevne zvierala v ruke. Dúfala som, že naokolo niet ani nohy, ale len čo som sa vystrčila zo studne, vyskočil na mňa paholok s vidlami. Zaťala som mu sekeru hlboko do brucha a zhodila som ho do studne. Ľudské mäso mi nechutilo, ale Anička spokojne prežúvala. Jeho krv bola teplá a zasýtil nás na niekoľko dní.
Keď panika trochu opadla, vyšla som zo studne a natrhala smradľavé byliny. Kto sa ich nadýchol, tomu prišlo nevoľno. Roztrúsila som ich okolo studne. Celkom sme si na tento život zvykli. Anička bola dobré a milé dieťa, hoci trochu prahlo po ľudskej krvi. Z času na čas som jej urobila po vôli, ale vždy sme zabíjali iba mužov. Po tom všetkom by som nikdy neublížila žene alebo dieťaťu. Kolovali chýry, že sa v dedine stratili dve deti, ale o tom ja nič neviem.“ Tu rozprávanie mojej mamy skončilo.
„Tie deti, mami, to som bola ja,“ priznala som sa jej raz. Mama sa len smutne pousmiala.
„Aj som si myslela. Ale ako si to dokázala?“
„Nalákala som ich do studne, keď si tu nebola. Na okraj som naukladala Bernátove zlaté mince a keď prišli bližšie, stiahla som ich dnu.“
---
Nuž, volám sa Anna Bernátová a hovoria mi Obluda. Ibaže už nežijem v studni.
Jedného dňa, mnoho rokov potom, čo umrela mama, ma zobudilo hučanie strojov. Prišli obrovské hlučné mašiny, pod ktorými sa otriasala zem a nasypali do studne kamene. Len tak-tak som sa stihla ukryť vo výklenku, ktorý som si vyhrabala do boku studne.
Nad hlavou mi deň čo deň bolo počuť vrčanie a hrmot. Nepáčilo sa mi byť uväznená a prvýkrát po rokoch ma opäť trápil hlad. Začala som hrabať. Milimeter po milimetri som ryla do ostrých kameňov a predierala sa von. Ako mama kedysi, aj ja som jedla chrobáky a pila dažďovú vodu. Onedlho som nad sebou začula hlasy. Bola som blízko.
Keď som odpočívala, naťahovala som uši, aby som vedela, čo je nado mnou. Zdalo sa, že nad studňou vyrástol dom, do ktorého sa nasťahovali manželia. Súdila som podľa toho, že sa oslovovali miláčik a drahý. Občas Alan a Marta. Najčastejšie však ´ty korheľ´ a ´ty jedovatá zmija´. Každý večer sedávali spolu a rozprávali sa.
„Keby si toľko nechľastal, už sme mohli mať luxusnú vilu v Španielsku!“ rýpala do neho Marta. Alan si len odgrgol. Čosi pleslo a žena sa rozplakala. Spočiatku som ju ľutovala. Podľa mamy aj Bernát bol pijan a násilník.
„Si neschopný chudák. Všetko, čo zarobíš, ti pretečie dolu hrdlom,“ vrieskala na druhý deň.
„Keby si celý deň nesedela doma na zadku a nemusel som sa pozerať na ten tvoj hnusný ksicht, nepotreboval by som toľko piť!“ hulákal Alan.
„Ty jeden impotentný hajzeľ!“
„Tlstá krava!“
Už som ich začínala mať plné zuby. Obaja boli rovnako odporní.
Konečne sa mi podarilo vyškriabať sa hore. Občas som vykúkala spod záchodovej dosky, keď som si myslela, že ma nikto nevidí. Keď sa mi niekedy podarilo zamokriť dlážku, Marta to zvalila na Alana.
„Keď už netrafíš do misy, aspoň to po sebe utri, ty špinavé prasa!“
Každý večer prišla Marta do kúpeľne s pohárom vína a niečo do neho hodila. Potom sa vrátila späť do obývačky.
„Priniesla som ti víno, drahý,“ ponúkla Alanovi. Vedela, že neodolá.
Alan sa často obzeral v zrkadle a mrmlal si, že mu od stresu rednú vlasy. Ja by som mu teda vedela povedať, od čoho mu padajú, však, Marta? S mamou sme mali pravidlo, že nikdy neublížime žene, ale táto baba bola hotová čarodejnica.
Čakala som len na vhodný okamih, kedy jeden z nich ostane doma sám. Na oboch naraz by som si netrúfla. Nie som taká silná a šikovná, ako kedysi. Veď aj mám už vyše sto rokov. Hanina kliatba ma stále drží nažive. Nemôžem nájsť pokoja.
Raz večer – už som bola na smrť vyhladovaná – som sa skoro odhalila. Záchodová doska sa mi vyšmykla z mokrých rúk a buchla o porcelán. Našťastie Alan bol pod parou, mal v sebe nejaké jedy od tej svojej bosorky a ešte si aj zapil tabletku na spanie. Prišiel môj čas.
Uprostred noci som vkĺzla k nim do postele. Najprv som ju zahrdúsila a trochu si zajedla. Po takom dlhom čase som si čerstvú krv a mäso vychutnala. Nepočítala som s tým, že sa Alan prebudí. Vyskočil z postele a ušiel do kúpeľne. Myslel si, že je bohvieaký rýchly, ale po alkohole a liekoch sa vliekol ako slimák. Nevládal sa ani brániť, keď som sa pohla k nemu. Iba kričal, ale tak ako mojej mame kedysi, ani jemu krik vôbec nepomohol.
Volám sa Obluda. Som nový obyvateľ Jedľového hájika.

Kvido Simek

Kvido Simek

Diskusia

Milan Smolka
O poznanie lepsie ako prva cast. Obluda je na moj vkus prilis normalna na to ako zije. Ale aj Hanibal bol inteligentny doktor :-) Dal som 9.
29.11.2015
jurinko
Ked je mamka ochrnuta na pol tela, ako to, ze uplne normalne chodi? Ci nechodi? Tak preco to nie je spomenute? Ked im Hanka tak pomahala, nevzala kliatbu spat? Kazdopadne, konecne mnohe veci davaju zmysel, aj to bolo napisane omnoho lepsie, nez jednotka. Osobne si myslim, ze by mozno nemala byt jednotka oddelena, ale by mala byt sucastou dvojky - nieco ako vo filme Vantage Point, kedy by sa rovnaka udalost opisovala vzdy inac, podla toho, kto o nej hovori. Ale aj tak v tomto pribehu zostavaju niektore veci nie uplne domyslene, ako napriklad ako sa da v zime prezit v studni (to nie je len o chrobakoch a vode, uspesne prezitie sa sklada z viacerych faktorov), preco iba mama poznala smradlave byliny, preco nikto nepatral po paholkovi s vidlami (vtedy este dedincania k studni zjavne chodili), a tak.. Ale fakt to bolo o level lepsie, nez jednotka, aj to islo viac do hlbky, takze som dal 6 :-)
01.12.2015
Brani(slav) Uher
Naozaj toto zodpovedalo kopu otázok z prvej časti. Mám rovnaký názor ako Jurinko, tak to netreba moc opakovať, len ma z toho spomenutého ešte zaujímalo, ako pila dažďovú vodu, keď jej studňa bola zasypaná? Záverečný masaker z pohľadu Aničky sa mi páčil už len preto, že vrhol trochu svetla na to, ako tých dvoch dokázala zabiť(+ bod :D ). Tiež doplnené scény ukázali celkom iný pohľad na vzťah Alana a Marty... Hodnotím za 6. Bolo to dobré.
06.12.2015
Quido (Anonym)
Vdaka za precitanie a komenty. Na jednotke som sa rozbiehal, dvojka bola snad lepsia a na trojke este riadne zamakam, nech to stoji zato. Co sa tyka Hanky, preco neodvolala kliatbu..nuz, je zname, ze slova sa nedaju vziat naspat. A dazdova voda predsa pretecie pomedzi kamene a podu, aj ked je studna zakopana.
Viem, ze na prezitie v zime potrebuje clovek mnoho ineho, nez chrobaky a trochu rosy, ale viac-menej ich drzala pri zivote kliatba.
Dakujem za vsetky rady a nazory, snad to nabuduce dopadne lepsie :)
06.12.2015
Nadalan
Veľmi sa mi to páčilo. Chcela som dať 8 bodov, ale ovplyvnili ma trošku pripomienky spomenuté vyššie, ktoré sú vlastne pravdivé. Všetko sú to ale veci, ktoré sa dajú ľahko priopraviť, takže gratulujem, toto sa podarilo a spolu s "jedničkou" aspoň z môjho pohľadu ide o zaujímavé čítanie. Dokonca aj to poradie kapitol sa mi páči. Takto písaný príbeh tu ešte nebol resp. ak bol, tak som ho nečítala a nové je aj osviežujúce. Rada si prečítam tretiu časť :) a aj ďalšie ak budú.
06.12.2015
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.