Po atómovej vojne pred päťdesiatimi šiestimi rokmi je zem stále pustá. Tráva buď zhorená, alebo vysušená. Stromy ešte stále bez listov, len holé pahýle. Povrchová voda kontaminovaná radiáciou a kadejakými chemikáliami, ktoré boli rozmetané po okolí počas vojny. Malá časť populácie dokázala prežiť v podzemných úkrytoch, väčšina však našla smrť na povrchu. Pár rokov po vojne začali postupne malé skupinky ľudí vysielať na povrch prieskumníkov aby zistili, či je bezpečné začať znovu kolonizovať zem. Prieskumníci postupne zmapovali krajinu, určili bezpečné zóny a ľudia sa postupne na nich začali združovať do komunít a zakladať novú civilizáciu. Nie všetci však boli rozhodnutý začleniť sa do komunity novodobých osídľovateľov a tak zakladali nájazdnícke skupiny, ktoré prepadávali a zabíjali pre potravu a vodu každého, koho stretli.

Päť ročný Miško sa hral vo svojej izbe. Drobná chudá postava vo voľnom domácom úbore dala tušiť nedostatok jedla a vody, preriedené vlasy a bledá popraskaná pokožka signalizovali radiáciou kontaminované prostredie a stravu. Napriek tomu bol plný života a ako dieťa si ho aj plnými dúškami užíval. Na zemi mal porozkladané drevené kocky, ktoré predstavovali domy, obrázkové knižky s tvrdými doskami zas predstavovali tunely a mosty. Pomedzi takto porozkladané veci preháňal staré plechové autíčka. Chlapec bol tak zabratý do hry, že prepočul hluk na prízemí domu. Hodnú chvíľu mu trvalo než zaregistroval, že sa niečo deje. Úplne sa tomu začal venovať až vo chvíli, keď sa domom rozľahol výstrel a za ním výkriky. Ostal ako obarený, ústa otvorené, v očiach šok a strach. Zdola sa neustále ozýval krik a rámus. Vstal a pomaly sa presunul k dverám. Potichu sa ich snažil otvoriť, sem tam vrzgli ale bol to príliš slabý zvuk, aby prehlušil hluk z prízemia. Keď nič nevidel presunul sa štvornožky ku schodom. Spoza dreveného zábradlia zbadal pri vstupných dverách nehybne ležať v kaluži krvi telo svojho otca. Postavil sa a po schodoch k nemu rýchlo zbehol. "Tati, tati..." Začal mykať s telom ale bolo to márne. Otec bol mŕtvy. Zrak sa mu zakalil a už len cítil, ako mu po lícach stekajú slzy. Z kuchyne sa stále ozýval krik, vedel že je to jeho mama. Postavil sa a pobehol k dverám. V kuchyni bol neporiadok, porozhadzované hrnce, nože, rozbité stoličky. Mama ležala na stole uprostred kuchyne a nad ňou sa skláňal neznámy chlap. Divoko ho kopala nohami, a rukami udierala a škriabala všade, kde dočiahla. Boli chrbtom k dverám, takže chlapca si nik z nich nevšimol. Cudzinec musel byť veľmi silný. Veľmi dobre odolával kopancom a úderom. "Voda! Jedlo! Kde to skrývate?!" Ona ale neodpovedala a len kopala a udierala. Zrazu ju násilník chytil ľavou rukou za ústa a zadíval sa na sklenenú vitrínu pred sebou. Potom s veľkým úškľabom otočil hlavu za seba a vrhol šialený pohľad na chlapca. Miškova mama to zaregistrovala "NIEEE!" pridusene sa vydralo pomedzi ruku a začala kopať a škriabať ešte viac. "Decko taký tlak nevydrží, určite prezradí, kde majú tie veci poskrývané" pomyslel si a v kľude pravou rukou siahol k opasku, vytiahol obrovský nôž a pomaly ho priložil vzpierajúcej sa žene k hrdlu. Naposledy na ňu pohŕdavo pozrel, pritlačil nôž a prudko s ním šmykol. Zo ženy sa vydral už len pridusený výkrik. Krv sa rozstrekla na všetky strany. Ženine kopance a údery pomaly uberali na intenzite až nakoniec prestali a jej telo úplne ochablo. Krv prestala striekať a už len pomaly tiekla na stôl a z neho niekoľkými pramienkami stekala na zem. "Mami..." vydralo sa sotva počuteľne z Miškových úst, rýchlo sa otočil a po schodoch utiekol naspäť do svojej izby. Zhora bolo počuť už len buchnutie dverí. Chlap utrel nôž do nohavíc, zasunul do puzdra na opasku, rukávom zotrel krv z tváre a pomaly sa pobral za chlapcom. S prehliadkou prízemia sa neunúval, išiel rovno na poschodie. Prvá izba bola rodičovská. Uprostred veľká manželská posteľ, oproti nej skriňa. Nič viac. Chlapca v izbe nenašiel. Išiel teda do druhej izby. Otvoril dvere. Ostal stáť na prahu a rozhliadal sa. Bola to detská izba, uprostred na zemi porozkladané kocky, knižky, autíčka. Na ľavej strane posteľ, pod oknom stôl a stolička a na pravej strane skriňa. Pohol sa do izby a zavrel za sebou dvere. Podišiel ku skrini a otvoril ju. Nič. Len dvoje šaty, ináč úplne prázdna. Uškrnul sa. Vedel veľmi dobre, kde chlapec bude. Zámerne mu nechával nádej. Podišiel k posteli a pomaly začal okolo nej chodiť. Naťahoval čas. Miško celý čas tŕpol pod posteľou. Videl zabijákove vysoké čižmy, ako chodia okolo postele. Zrazu nečakane zmizli. Miško ostal zaskočený. Posteľ zavŕzgala a prehla sa pod váhou ťažkého tela. Chlapec nevedel, čo bude ďalej. Po hodnej chvíli, ako sa zadíval na dvere a rozhodoval sa, či utiecť, ho niečo chytilo z druhej strany za nohy a vytiahlo spod postele. Miško sa chcel z posledných síl ešte niečoho zachytiť, dostávali sa mu však do rúk len všemožné veci, čo boli porozhadzované pod posteľou. Začal sa vrtieť a mykať, ako ho zabijákova ruka ťahala po zemi. Chlap ho takto za nohy zdvihol do vzduchu. Miško visel dolu hlavou a neustále sa mykal. Po chvíľke ho hodil na posteľ. Tam sa pomaly otočil a posadil sa. Šialenec sa rehotal ako zmyslov zbavený. Prisadol si k nemu, vytiahol nôž z puzdra a začal mu ním šibrinkovať popred oči. "Kde... máte... jedlo... a vodu?!" Spýtal sa a každou pauzou v otázke prebehol nožom popred chlapcovu tvár. Miško neodpovedal, iba stále vzlykal. Zabijak sa k nemu nahol, že sa ho spýta ešte raz. Zrazu sa domom rozľahol ohlušujúci rev. Bandita sa začal zvíjať na posteli, ruky pritlačené k tvári a pomedzi prsty mu tiekla krv. Miškovi sa ešte pod posteľou dostala do ruky ceruzka, ktorú potom sále držal v ruke. V tej najvhodnejšej chvíli ju z celou silou zabodol do pravého oka šialeného vraha. Hneď ako to spravil, rýchlo utiekol z izby, zbehol po schodoch a von z domu.

Bolo práve poludnie, na oblohe nebolo ani mráčika, slnko pieklo a zohrievalo všetko, čoho sa dotkli jeho lúče. Ulica bola pustá, kopu prachu a suti z polorozpadnutých domov. Výnimkou nebol ani dom kde býval Miško. Rodina si ho svojpomocne opravila rôznym materiálom, ktorý ponachádzala naokolo. Plechy, dosky, zachovalé murivo. Dom bol umiestnený na okraji mestečka, nie však na samom konci. Jednotlivé, rodinami zrekonštruované a obývané domy boli v mestečku dosť roztrúsené. Na nešťastie najbližší susedia bývali skoro päťsto metrov ďaleko.

Chlapec, hneď ako vybehol z dverí, zazrel dve ozbrojené postavy, ktoré sa z ľavej strany rýchlo blížili k ich domu. Nemohol preto bežať k susedom po pomoc. Rýchlo teda zahol doprava a okolo domov bežal ulicou von z mestečka. Počul za sebou ešte nejaký krik a pár výstrelov. Zbadal, ako niekoľko guliek dopadlo neďaleko od neho a zvírilo prach na ceste. Jedna guľka mu preletela tesne vedľa hlavy. Mal šťastie. Začal kľučkovať pomedzi staré vraky áut, popadané múry a jamy v ceste. Pár krát zakopol a spadol, ale vždy sa rýchlo postavil a utekal ďalej. Cestou videl v autách kostry ľudí, a sem tam aj niekoľko dní, či týždňov staré mŕtvoly poobhrýzané mrchožrútmi a červíkmi. Dostal sa von z mestečka. Bežal dlho, nerozmýšľal kde, len preč z toho strašného miesta. Vedel však, že sa dostal príliš ďaleko. Rodičia ho vždy varovali, aby nechodil mimo mesta. V pustine nie sú len banditi ale aj rôzne príšery, zvieratá, ktoré radiácia po vojne zmenila na krvelačné beštie. Ako sa vzďaľoval od domova, čoraz častejšie mu chodilo na rozum toto varovanie. Začal spomaľovať a rozhliadať sa. V očiach mal strach ale musel ísť ďalej. Slnko ho pálilo, bol unavený a smädný ale nechcel zastavovať. Ešte nie. Na um mu zrazu prišlo hlavné mesto. Pred pár mesiacmi ho tam rodičia vzali so sebou, keď išli dohodnúť obchodné karavány pre ich mestečko. Veľké mesto mu učarovalo a odvtedy sníval, že sa tam raz vráti. Netušil že to bude tak skoro. Mal cieľ, musel sa tam dostať. Do hlavného mesta. Táto myšlienka mu vohnala ďalšie sily do nôh. Zase zrýchlil krok. Pokračoval v ceste. Po pár hodinách už bola únava neznesiteľná. Už si musí odpočinúť. Pár sto metrov pred ním zbadal kúsok od cesty starý hrdzavý vrak nákladného auta. Slnko začalo pomaly zapadať za horizont a tak dlho nerozmýšľal. Keď sa dostal k autu, pomaly ho obišiel, aby si bol istý, že je bezpečné. Dvere do kabíny boli zavreté ale sklá boli rozbité. Z posledných síl sa po blatníku dostal na kapotu a oknom do kabíny. Tá bola prázdna, volant vytrhnutý, poťahy na sedanke roztrhané. Ako sa dostal do bezpečia kabíny, oči sa mu automaticky začali zatvárať. Zazíval. Ľahol si na sedanku, starý poťah použil ako prikrývku a takto špinavý, hladný a smädný pomaly zaspal.

Spal dlho. Slnko už bolo vysoko, keď otvoril oči. V bruchu mu ukrutne škŕkalo, v ústach mal sucho, pery dopraskané. Bol zoslabnutý. Rozmýšľal čoho by sa najedol a napil. Domov sa vrátiť nechcel, všetko jedlo už určite našli banditi a taktiež ho tam môžu ešte čakať. Skúsil žuť poťah zo sedanky ale už po pár sekundách ju z hnusom vypľul. Neostávalo mu nič iné, len vydržať. Možno niekoho stretne, čo bude mať trošku toho jedla a vody. Ešte sa mu však pokračovať v ceste nechcelo. Ostal teda schúlený na sedanke v kabíne auta, bol tam príjemný chládok a bol v bezpečí. Nevnímal ako dlho tam takto ležal. Bol malátny, pohyby mal pomalé, oči zakalené. Bol taký zoslabnutý, že už prestával vnímal aj hlad a smäd. Zaspal.

Zo spánku ho prebralo slabé pichnutie na ruke. Mykol sa a otvoril oči. Chvíľu trvalo, než sa mu zaostril zrak. Nebol v kabíne auta. Sedel opretý o skalu a oproti nemu čupel akýsi chlap. Vedľa neho nejaká žena, ktorá práve niečo ukladala do brašny. "Ššššš, neboj sa, už je dobre maličký" povedala a pohladila chlapca po hlave. "Chlapče mal si šťastie" zadunel mužov hrubý hlas "ten náklaďák by ťa zabil". Miško na neho pozrel, stále nechápal čo sa to s ním deje. "dostal si riadnu dávku žiarenia" vstal, pripálil si cigaru, so slastným pocitom privrel oči, vypustil dym a odišiel. "Dala som ti RadAway, lieky proti radiácii, za chvíľku ti bude lepšie. Ostaň tu, oddychuj, idem spraviť niečo pod zub." usmiala sa a poodišla k neďalekému ohníku. Vedľa bol postavený provizorný prístrešok z plachty a pár suchých haluzí, pred ktorým už sedel muž s cigarou v ústach a pripravoval na ražeň nejaké malé zviera. Miško bol stále ešte malátny ale postupne cítil ako sa mu uľavuje. Medzitým obzeral svojich záchrancov a sledoval ako pripravujú večeru. Muž práve dofajčil, mal prešedivené vlasy a fúzy, na sebe kožené nohavice a košeľu s vykasanými rukávmi. Bol evidentne starší ako žena, ktorá práve skúšala, či je večera dobre prepečená. Mala dlhé hnedé vlasy zviazané gumičkou do jednoduchého copu, na sebe podobne ako starší muž kožené nohavice a košeľu. Keď si bola istá, že je večera hotová, preniesla ju na dosku vedľa ohniska, kde ju naporcovala. Potom podišla k chlapcovi a podala mu kúsok. "Jedz pomaly, nech ti nezabehne" sadla si naspäť k ohnisku a všetci traja začali jesť. Po hodnej chvíli sa ozval svojím hromovým hlasom muž "Chlapče, keď sa budeš niekedy v budúcnosti chcieť niekde utáboriť, nikdy nie v starých vrakoch. Všetko je to stále radioaktívne. Radšej niekde pod skalou , ohradiť sa konármi . Mal si šťastie že sme šli okolo" zase si zapálil cigaru a pokračoval "okolo náklaďáku sa potulovala svorka divokých psov. Hrozné beštie, zmutované, žiadna koža, len mäso" chlapec si to ani nevedel predstaviť "s dcérou sme ich postrieľali a teba našli vo vnútri" dokončil a potiahol si z cigary."Ináč ja som Jozef a toto je moja dcéra Anna. Ideme do hlavného mesta, je tam bezpečie a určite sa tam dá nájsť aj nejaká práca. A teba ako volajú, prečo si tu sám, kde máš rodičov?" Miško ostal ticho, len pozeral na nich. Keď dlho neodpovedal Jozef k nemu podišiel "no keď nechceš hovoriť, nemusíš" podal mu vodu "Napi sa, určite si smädný". Chlapec sa napil a podal mu naspäť fľašu. "Nikam v noci nechoď je to nebezpečné, a tiež som porozkladal okolo tábora pasce" odišiel k prístrešku a ľahol si na zem. Anka pristúpila k Miškovi a zakryla ho dekou "Dobrú noc" a pridala sa k otcovi. Miškovi sa dlho nedarilo zaspať, no nakoniec ho únava predsa len premohla.

Bola ešte tma, keď sa krajinou rozľahol nepríjemný rev. Všetci sa razom zobudili. Oheň pomaly dohorieval, z posledných síl ešte osvetľoval blízke okolie. Anka priskočila k chlapcovi a naznačila mu, aby bol ticho. Potichu sa presunuli popri skale ďalej od svetla ohniska. Zobrala do rúk pušku a začala pozorovať tmu pred sebou. Jozef taktiež zobral do rúk pušku, ale namieril si to do tmy. Po chvíli sa vrátil "mali by sme vypadnúť, je tu párač" povedal šepky. Len čo to dopovedal, celkom blízko sa ozval bolestný rev. Príšera šliapla na jednu z pascí. Obaja rýchlo namierili pušky tým smerom a čakali. Bolo počuť nepravidelné kroky, vrčanie a funenie. Pomaly sa to približovalo. "Už to o nás vie" prehodil potichu Jozef. Keď zbadali v tme dve malé červené bodky, začali ako na povel obaja naraz strieľať. Pár metrov od skupinky sa ozval neznesiteľný škrek. Vedeli že ho trafili, ale to ešte nestačilo. Jozef odbehol nabok aby odviedol pozornosť. Pritom neustále strieľal. Terč v tme nebolo vidieť, orientoval sa len podľa revu a dvoch červených očí. V zápale boja sa mu však nechtiac podarilo dostať príliš blízko k páračovi. Ten bol streľbou už riadne vysilený ale z posledných síl ešte stihol chmatnúť svojimi dlhými pazúrmi muža po ľavom ramene. Strelec zakričal od bolesti a inštinktívne začal cúvať. Ešte pár rán dopadlo na telo príšery a tá sa s tupým zadunením zvalila na zem. Jozef pomaly podišiel k beštii a ešte pár krát vystrelil na jej hlavu. Potom sa chytil za rameno a podišiel k dcére a chlapcovi "ste v poriadku?" Len prikývli. "To bolo o chlp" spamätával sa Jozef. Dcéra mu zatiaľ vydezinfikovala ranu a obviazala čistou látkou. Začalo sa rozvidnievať. Miško stále v šoku sa postavil a šiel sa pozrieť na príšeru. Mala výšku zhruba dva metre, dlhé nohy aj ruky s ešte dlhšími pazúrmi, krokodília tlama plná ostrých zubov a chvost. Od hlavy, cez chrbát až po konček chvosta sa tiahol pás ostňov. Hrubá tmavo šedá koža bola ako pancier, teraz však prevŕtaná desiatkou projektilov. Miškovi nečakane dopadla na rameno ťažká ruka "Mali sme šťastie, je to ešte mláďa. Dospelí majú aj päť metrov. Tí majú tuhší korienok" zasmial sa, chvíľu sa zahľadel na mutanta "To by sme už nerozchodili" dokončil zamyslene.

Po raňajkách zbalili tábor a vydali sa na cestu. Postupovali rovno po ceste, ktorá sa v diaľke rôzne kľukatila. Okolo cesty videli len suché ostatky stromov, v objatí vysokej suchej trávy. Po ceste míňali veľa vrakov starých áut, kde tu zbadali nejakú starú mŕtvolu. Ak našli nejakú čerstvú, Jozef šiel hneď k nej a prešacoval ju, či nenájde niečo zaujímavé, čo by sa im mohlo hodiť. Minuli taktiež pár opustených chatrčí. U každej sa na chvíľu zastavili, zmerali radiáciu, a keď to bolo bezpečné, prezreli ju. Boli však už úplne prázdne. Miško celý čas cupital raz pri jednom, raz pri druhom. Keď ho boleli nohy, Jozef ho vzal na chrbát, keď naňho píliš pieklo slnko, držal sa v tieni jedného z nich. Tesne pred poludním sa dostali na križovatku. Po pravej strane v diaľke zbadali malé mestečko. Chvíľu rozmýšľali, či sa tam zastaviť alebo ísť rovno. Nakoniec sa rozhodli že tam zaskočia. Hlavné mesto je ešte ďaleko a potrebujú doplniť zásoby, niečo pod zub a muníciu. Bude to len malá zachádzka. Po pol hodinke boli na kraji osady. Z diaľky sa zdala celkom malá. Prechádzali hlavnou ulicou. Okolo cesty boli rozostavané drevené chatrče obité plechmi, po pár desiatkach metrov sa kde tu objavil murovaný dom. Ľudí začínalo na ulici pribúdať, každý išiel na druhý koniec osady. Skupinka cestovateľov sa z vypočutých rozhovorov domácich dozvedela, že večer tam veľká obchodná karavána rozložila svoju tržnicu. Všetci išli nakupovať. Pár ľudí už sa aj vracalo do svojich domovov a v rukách niesli väčšie či menšie škatule so zásobami. Skupinka pridala do kroku aby sa aj im aspoň niečo ušlo. Dostali sa na kraj tržnice. Videli pred sebou niekoľko stánkov a v každom predávali rôzne veci. V jednom domáce potreby, hračky, oblečenie, v ďalšom potraviny, inde zbrane a muníciu... V každom sa dalo nájsť niečo, čo človek práve potreboval. A pred každým bola rada ľudí, ktorá chcela nakúpiť. Dlho nerozmýšľali. Anka chytila Miška za ruku, aby sa nestratil v dave a pustili sa na obhliadku. Chvíľu trvalo, než vystáli rady, ale nakoniec sa im podarilo nakúpiť nejaké potraviny aj muníciu a taktiež speňažiť rôzne drobnosti, čo nepotrebovali. Stretli sa na druhom konci trhoviska. Rozmýšľali, či sa vrátiť na križovatku. Jozef vytiahol starú mapu kde zistil, že zhruba po dvoch kilometroch je odbočka smerom na hlavné mesto. Rozhodli sa teda pokračovať ďalej.

Miško cupital vedľa Jozefa, jeho dcéra išla pár metrov za nimi a prezerala knižku, ktorú si kúpila na trhovisku. V oboch smeroch šlo rovnakou cestou niekoľko ďalších ľudí v neveľkých odstupoch. Cesta ubiehala svižne. Ku križovatke ostávalo už len pár sto metrov. Z pravej strany sa po lúke plnej vysokej uschnutej trávy predierali tri postavy. Smerovali na cestu, kadiaľ práve prechádzal otec s dcérou a malým chlapcom. Prvý sa na cestu dostal vysoký muž v bielom špinavom tričku, vysokých čižmách a kožených nohaviciach. Jeho parťáci zaostávali niekoľko metrov. Ostal stáť na kraji cesty pár metrov pred Jozefom a začal sa rozhliadať. Miško zastal, vyvalil oči a pomaly začal ustupovať. Jozef si neznámeho nezaujato prezrel, keď prešiel okolo a pokračoval v ceste. Muž otočil hlavu smerom k chlapcovi. Na tvári mal zaschnutú krv a cez pravé oko previazanú handru. Hneď malého spoznal a tvár mu okamžite zčervenala od zlosti. Pomaly vytiahol pištoľ z puzdra a namieril na chlapca. Miško zastal a vyhŕkli mu slzy. Keď bola Anka vedľa chlapca ozval sa výstrel. Strela trafila Miška priamo do čela. Temeno sa mu rozletelo so zmesou krvi a mozgu. Bol na mieste mŕtvy. Jeho telo bezvládne padlo na zem. Jozef sa bleskovo otočil, pozrel na strelca a vzápätí sa mu zrak zviezol v smere namierenej pištole. Ostal šokovaný, nie však na dlho. V momente skočil po vrahovi, rukami zafixoval hlavu, prudko mykol a zlomil mu väz. Bandita nestihol vôbec zareagovať. Jeho kumpáni nelenili, vytiahli zbrane a začali strieľať po Jozefovi. Ten sa hneď kryl mŕtvolou ich šéfa a jednou rukou pritom strieľal po zločincoch. Anka ostala chvíľu v šoku pozerať na bezvládne telo chlapca. Keď sa spamätala zvesila z pleca pušku a začala brániť otca. Niekoľko pocestných, ktorý boli svedkami tragédie, sa pripojilo k streľbe. Spoločne sa im podarilo banditov zlikvidovať. Ich telá pohltila vysoká suchá tráva. Jozef z hnusom odsotil vrahovu mŕtvolu na zem a chvíľu len tak stál. Stále nemohol uveriť, čo sa práve stalo. Anka pustila pušku z rúk a zviezla sa na kolená vedľa nehybného tela chlapca. Chytila dieťa za ruku a začala plakať. Otec s neprítomným pohľadom podišiel k nej, chytil ju za plecia a utišoval ju. Z blízkeho okolia pomaly prichádzali ďalší osadníci prilákaní streľbou.

Bol podvečer a slnko pomaly zapadalo za horizont. Tržnica sa vyľudnila, stánky zatvorili, ľudia poodchádzali do svojich domovov. Na malom cintoríne za mestečkom ostal už len otec s dcérou. Jozef dokončil hrob posledným kameňom a jeho dcéra zatiaľ vyrobila jednoduchý drevený kríž. Ten potom upevnila na vrchole. Obaja ešte dlho stáli pred hrobom dieťaťa, ktorého meno nepoznali. Anke stále tiekli po lícach slzy. Pomodlili sa, naposledy sa rozlúčili s chlapcom a dali sa znovu na cestu.