V hlave krakena 2/2
Nudíte sa? Pustite nás do svojej hlavy! Pokračovanie poviedky z minulého týždňa.
Precitol v záchvate kašľa. Do páliacich očí sa mu zarezalo svetlo a pľúca sa pokúšali vyliezť z hrudného koša hornou cestou. Stočil sa na bok, aby trochu uvoľnil kŕč a vzápätí prepadol cez okraj kresla. Vo svojom zornom uhle zaregistroval stojaceho muža.
„Zvládnete to?“
Nebol schopný na otázku zareagovať. Nemal poňatia, kedy mu dali dole masku. Veď ešte len pred zlomkom sekundy bol tam. V skutočnosti mu trvalo dobrých pár minút, pokiaľ sa vyštveral na nohy a neisto sa oprel o čalúnenie.
„Je to psychopat!“ napriek snahe o ráznosť sa jeho hlas zatriasol v základoch. V hrdle mu uviazla teplá guča, ktorá sa začala poberať rovnakým smerom ako pred chvíľou pľúca.
Malevic naňho meravo hľadel. „Ten psychopat sa nám stará o rekordné tržby.“
Andrejom skrútilo do strany. Bez rozpakov vyvrátil chuchvalce peny.
Producent sa nepohol ani o milimeter.
„Tak, dokážete to?“
„Na to vám seriem!“ mladík sa zvalil do kresla.
Pomaly sa mu všetky vnútornosti vracali na svoje miesto. Načiahol sa za podávanou fľašou vody a lačno z nej odpil.
Toto bolo niečo úplne iné ako vysielanie na predplatený paušál. Tu neboli takmer žiadne vrstvy filtrov, dej i kulisy skresali na nutné minimum. Ak toto bola prvá kópia, aký musel byť originál?
„Vedia ľudia, čo im púšťate?“
„A vy to viete?“ Po prvýkrát odvtedy, čo sa stretli, zachytil Salina v producentových očiach záujem. Iskru, ktorá oživila tvár voskovej figuríny.
Namiesto odpovede si chrbtom ruky utrel ústa.
Technici odpratali zariadenie nabok a vytratili sa preč. Malevic prešiel prstom po opierke kresla a pohol sa smerom k dverám.
„Počkajte!“ Andrej mávol rukou, na viac sa nezmohol. „Dokážem to! Samozrejme, že to dokážem. Sakra, veď ste museli vedieť...,“ hlas mu opäť zlyhal.
„Dobre teda. Keď sa pozbierate, zastavte sa kvôli scenáru.“
Producent sa tento raz naozaj odvrátil a bez ďalších slov opustil štúdio.
Ten hajzel! Andrej s hlasným výdychom zaklonil hlavu. On od začiatku vedel, že mu na to kývnem, preblesklo mu mysľou. Ale veď presne to aj chcel. Čosi sa v ňom zrazu zlomilo a kŕč sa uvoľnil v oslobodzujúcom smiechu prerývanom trhaným kašľom.
Tablet, najjasnejší zdroj svetla v kancelárii, ho už čakal na stole. Finálová časť aj s emočným rozsahom bola načrtnutá ledva na jednu stranu. Postojačky preletel riadky a oznámil Malevicovi svoje finančné požiadavky. Ten bez vyjednávania súhlasil. Navyše mu ponúkol izbu v hoteli na zajtrajšiu noc. Zaplatenú a rezervovanú na Salinovo meno. S jeho účasťou na večierku po vysielaní sa nerátalo, no s tým sa netrápil. Pochopil, že dnes si mohol zapýtať čokoľvek. On však nechcel byť chamtivý. Dnes nie. Zajtra mu bude patriť všetko.
S pocitom triumfu sa zviezol výťahom na prízemie. Za preskleným priečelím sa črtali hlúčiky striehnuce na záblesk hviezdy. Vo vestibule mu nikto nevenoval pozornosť.
Zamieril k hotelovému baru a o chvíľu sa už driapal na vysokú stoličku pri pulte. Ústami nehlučne sformuloval objednávku a prstami naznačil, že tú whisky chce dvojitú.
Široký pohár ukryl do dlaní. Naklonil sa nad tekutinu, akoby z nej chcel vyčítať budúcnosť. Nevšímal si svet okolo seba, len si predstavoval, ako ju bude prevaľovať na jazyku, aby sa premiešala so slinami. Chuťové poháriky vyšlú do mozgu signál, ucíti vôňu dymu. Drevitá chuť santalu a cédra sa rozvinie do arómy čerstvých jabĺk či sušených fíg, s náznakom karamelu a dechtového mydla.
Opitý predstavou majstrovského diela zdvihol hlavu a zachytil niečí pohľad. Jeho vlastné oči sa zrkadlili vo vyleštenom povrchu obloženia steny. Nie, on nepotreboval žiadny scenár.
Keď z ľavej strany začul nový zvuk, namrzene sa otočil. Nebol si istý, či ho viac rozladil samotný hluk alebo obsah, ktorý so sebou prinášal. Chvíľu hľadel cez otvorené krídla vstupných dverí, až všetko zapadlo na svoje miesto. Z haly sa ozývalo rytmické skandovanie sprevádzané údermi desiatok dlaní o sklené tabule.
Džejsí! Džejsí!
Znelo to ako výsmech. Ako krákanie vyhladovaného kŕdľa.
Džejsí! Džejsí!
Fanfáry patriace inému.
Do miestnosti na čele hlúčiku novinárov a goríl vpochodoval Jonas Cetus. Líca mu horeli červenými fľakmi v ostrom kontraste s bledým, draho vyzerajúcim oblekom. Prevesené cez jeho ruku kráčalo vedľa neho dievča, akoby sa nevedelo rozhodnúť, či sa ho vôbec chce dotýkať. Široký úsmev malo rovnako nacvičený ako gesto, ktorým do kamier dlaňami a prstami formovalo srdiečko.
Celá suita sa zložila v jednej z kójí, pričom ochranka rýchlo vypratala okolité stoly.
„Prepáčte, pane, uzavretá spoločnosť,“ barman sa k nemu naklonil a pokynul smerom k nedopitému poháru.
Andrej mlčky vzhliadol. Nechystal sa odísť. On už patril k nim. Vymyslia mu dobre predávajúcu prezývku, zahrnú ho neustálou pozornosťou a obdivom a v jeho prítomnosti budú umierať túžbou.
Zrazu sa však pri ňom vztýčili široké ramená a vytrhli ho z bdelého snenia. Po niekoľkých ostrých slovách usúdil, že bude lepšie, ak predsa len odíde po vlastných a ihneď. Po vreckách začal loviť peňaženku.
„Nechajte to tak. Preboha, už vypadnite!“ Barman schmatol pohár a nervózne sa usmial smerom ku gorile.
Andrej skĺzol zo stoličky, demonštratívne sa vystrel a opustil miestnosť.
Keď sa za ním zabuchli dvere baru, zastal v poloprázdnom vestibule. Z vonka k nemu doliehalo neutíchajúce jačanie. Museli prelomiť zátarasy, lebo neustále sa hmýriaci húf bol teraz pritlačený priamo k múrom budovy.
Utešoval sa, že poslednýkrát vyjde bočným vchodom. Naposledy prejde okolo nich bez povšimnutia.
Vtom sa ozval tiahly praskot nasledovaný okamihom ticha. Na chvíľu všetko ustrnulo a vzápätí kvílenie nabralo neznesiteľnú intenzitu. Narastalo a blížilo sa.
Vytreštene sledoval, ako sa do haly vyliala ničím nezadržiavaná temná masa. Narazila do nosných pilierov, rozbila sa a hneď sa zas spojila do jedného prúdu. Zapĺňala a uchvacovala všetko, čo jej prišlo do cesty. Nezadržateľne smerovala k nemu v snahe vydobyť si cestu k idolu ukrývajúcemu sa za jeho chrbtom.
Podvedome sa nahrbil a nastavil náporu pravé rameno. Vlna ho strhla so sebou a unášala k stene, kde sa roztrieštila v uvoľnenej živočíšnej energii. Tlak mu drvil hrudník, náraz vyrazil dych a ruky mal bezmocne pritlačené k telu. Celý svet okolo neho skučal.
Úder do tváre ho vrátil do reality. Zovretie nečakane povolilo. Klesol na kolená a ocitol sa v spleti tiel, ktoré sa pokúšali vymotať z hemžiacej sa kopy. Z nosa sa mu vyvalila krv a pofŕkala tváre pod ním.
Čosi ho odsotilo nabok a on sa skotúľal na dlážku.
„Chcete toho nesprávneho!“ vykríkol, no jeho slová zanikli v okolitom vreskote.
Do vestibulu začali vbiehať ďalší ľudia, príkazmi prekričať sa snažili zmätok. Pokúsil sa vstať a s úľavou zistil, že až na krvácajúci nos a pár odrenín je v poriadku.
Tackavo zamieril k východu a peristaltický pohyb davu ho vypľul na ulicu. V diaľke bolo počuť jačanie sirén, spravodajské dodávky sa leskli v daždi a svetle reflektorov. Bez ohliadnutia sa predieral pomedzi zvedavcov preč od Arisenu.
Spomalené zábery, keď niekoľko tabúľ z plexiskla nevydržalo tlak, dávali vo všetkých večerných správach. Reportéri sa predbiehali v živých vstupoch, prihrievali šialenstvo a vyťahovali všetky nešťastné udalosti sprevádzajúce teleemočné prenosy od ich začiatkov.
J. C. sa pred kamerami neobjavil. V narýchlo zostavenej správe vyjadril poľutovanie a zároveň potešenie, že sa nikomu nič vážne nestalo. Vyvrátil obavy z rušenia vysielania finálovej časti a všetkých vyzval, aby sa pokojne rozišli k svojim prijímačom.
Andrej sa dovliekol domov, vyzliekol si zašpinené šaty a vliezol do sprchy. Potom sa prešuchtal rovno do postele.
Ráno sa zobudil polámaný, bolelo ho celé telo a správy dookola ukazovali scény zo včerajška. Neobťažoval sa volať do práce. Prichádzajúce volania ignoroval, nedvihol ani Paulíne, ktorá sa o to pokúšala aspoň desaťkrát. Večer pochopia.
V dohodnutom čase zamieril k Arisenu. Cestou k svojej izbe, ani na chodbe vedúcej k TeStaru, nestretol nikoho. V štúdiu číslo tri, odkiaľ mal prebiehať finálový prenos, ho čakali starí známi technici. Zbehli s ním aktualizácie, poslednú simuláciu synchronizácie a až do začiatku vysielania sa stiahli do prístrojovej komory. Malevic sa neukázal.
Keď mu technik pomáhal nasadiť masku na hlavu, nemohol sa ubrániť podobenstvu s korunováciou. V týchto okamihoch sa Jonas Cetus stával minulosťou. Šance si však prechľastal sám. Ak prepitým mozgom nebol schopný dať dokopy jeden poriadny odtlačok a namiesto prípravy sa radšej váľal so ženskými, bude len dobré, ak sa Džejsí vráti tam, odkiaľ prišiel Jonáš Ketoš. A na uvoľnené miesto nastúpi jeho hviezda, s komplexným emočným rozsahom a zvládnutou psychofyziologickou autoreguláciou.
Aby sa nenechal uniesť pocitom vzrušenia, zameral sa na tonus kostrového svalstva. Zvoľnil tempo dychu a čakal na signál odpočítavania.
Po zapojení ovládačov ho zalialo príjemné teplo sprevádzané vizuálnym vnemom. Vstúpil do dejovej konštrukcie.
Nestrácal čas a hneď na úvod vymenil základný skelet. Pôvodné prostredie vidieckeho dvora nahradil scénou brezového hája vo svetle zapadajúceho slnka. Chceli šťastný koniec, tak ho budú mať. Postará sa im o nezabudnuteľný zážitok, že budú prosíkať, aby ďalší príbeh mohli prežiť opäť s ním.
*
Technická miestnosť pri štúdiu číslo jedna žila pracovnou rutinou. Všetci boli na miestach, každý poznal svoju úlohu a vedel to, čo potreboval. Správna motivácia a rozptyl informácií. Základ funkčného manažmentu.
Malevic hľadel na monitor s predajom vysielacích opcií a jedným uchom načúval hlasom. Nepotreboval sa pripojiť do systému, aby zistil priebeh vysielania. Stačili mu tieto čísla, efektívne a zbavené všetkého balastu.
Vraj došlo k transformácii scenára. Príbeh sa síce ešte uberal po vytýčenej línii, ale zmeny oproti plánu začínali byť citeľné.
Otočil sa k personálu, aby na seba nechal pôsobiť nový poznatok. S odpoveďou na otázku, čo majú spraviť, si dal na čas.
Dávno prišiel na to, že ľudia sú jediným živočíšnym druhom, ktorý sa prestal spoliehať na svoj inštinkt. Dravosť degenerovala vplyvom bezhlavosti a odhad rizík bol žalostný. Na čele mohol zostať len ten, kto si udržal kontrolu.
Pohľadom zaletel do štúdia, kde sa v prenosovom kresle črtala uvoľnená postava. Konečne vydal príkaz.
„Zapojte ho.“
*
Ponoril sa do priestoru. Mäkko ho objal a nechal voľne plynúť. Synchronizácia ovládačov prebehla automaticky. Vrátil sa domov.
Nedostal žiadnu konkrétnu úlohu, so scenármi ho prestali obťažovať takmer hneď na začiatku. Do živého vysielania sa však už nedostával tak často, ako by si prial a byť v systéme bez pripojenia do siete ho nedokázalo uspokojiť. O to viac si to teraz vychutnával.
Zatiaľ, čo ho prúdenie lenivo unášalo, vyslal prvú vlnu. Zacítil jemné pošteklenie. Samopašne sa vydul, čím rozbil harmóniu hladiny. Šteklenie zosilnelo. Skĺzol z hrebeňa, stiahol všetky výbežky a chvíľu čakal.
Zboku to ucítil opäť. Odpoveď. Chvenie.
Ďalšia vlna bola už mohutnejšia. Reakcia prišla ihneď. Zlostne sa skrútil, až vytvoril vír. Aktivoval všetky ovládače a skúmal prostredie. Jednoznačne určil, odkiaľ prichádzalo rušenie. Zdroj. Niečo, čo sa pokúšalo vymknúť jeho kontrole.
Zavlnil sa vzrušením. Ovinul matériu okolo seba a vyrazil.
*
Brezový háj sa mierne zvažoval k zurčiacemu potoku, cez ktorý viedla lávka. Skupinka rozveselených ľudí prešla na druhý breh, v tráve si rozložila deky a oddala sa podvečernému pikniku.
Nikto si nevšímal trblietavú väzkú kvapalinu, ktorá rovnomerným tempom stekala po svahu a nezadržateľne sa k nim blížila. Dotykom rozrušovala stavebnú štruktúru objektov. Tie sa vzápätí nehlučne zrútili do seba a nezanechali na hladine žiadnu stopu. Keď valivá hmota obklopila hlúčik, ľudské telá sa za zvonivého smiechu rozpadli na práchno.
Efekt to bol síce pozoruhodný, ale nemal tu čo robiť. Andrej sa opätovne pokúšal vstúpiť do databázy priestorového stvárnenia, no ovládač na jeho dopyt nereagoval. Katalóg instantných emócií, automatické simulácie, počítačom generované modely, to všetko bolo nedostupné. Bol úplne odpílený od systému.
Zaliala ho vlna zlosti zmiešanej s bezmocnosťou a klíčiacim zúfalstvom. Porucha. To bolo jediné možné vysvetlenie a zároveň najhoršie, čo sa mohlo stať. Akurát teraz, keď sa už skutočne nič nemohlo pokaziť, sa poserie všetko. Na čo tam tí technici sú?! To ho snáď nechajú visieť a nedvihnú tie poondené rite, aby niečo spravili?
Pokúsil sa upokojiť. Nefungujúce ovládače ešte nemuseli znamenať, že snímanie bolo prerušené. Kdesi vo vyšších vrstvách systému mohli bežať útržky príbehu synchronizované s jeho prežívaním.
O pozornosť sa zrazu prihlásil nový vnem. Hľadel dolu na svoje nohy. Jeho vlastné nohy! Dizajnér nikdy nevstupoval do konštruktu s uvedomovaním si svojho tela, nebol jeho súčasťou. Len sa zľahka dotýkal deja a napĺňal ho emočným rozsahom. Keď sa má niečo posrať, tak dokonale.
Vyzeralo to ako zrkadlo. Ako kvapalná ortuť. Nebolo to ani studené, ani príliš teplé. Akoby sa chodidlami dotýkal čerstvých, mazľavých vnútorností.
Zatvoril oči a vytesnil obraz rozpadajúceho sa priestoru. Párkrát sa pomaly nadýchol, naladil myšlienky a pozitívne sa rozhodol, že teraz to už bude fungovať.
Otvoril oči. Práve včas, aby zahliadol vzpínajúcu sa stenu. Koniec sveta. Rôsol ho zalial a zovrel do svojho náručia. Chcel sa zvrtnúť doľava, zajatie nepovolilo, tak sa pokúsil stočiť doprava. Nebol schopný pohybu.
To tam snáď nie je nikto, kto by jednoducho vytiahol tú poondiatu šnúru zo zástrčky?! Neubránil sa novému návalu zlosti.
Trblietavá hmota z neho stiekla a hladina sa upokojila.
Uvedomil si, že je nahý. Po členky stál v tom posratom pudingu. Všetko bolo vyleštené, žiadny objekt nenarúšal rovinu.
Čosi sa v diaľke zavlnilo vo farbe kvapaliny. Okolo nôh sa mu zrazu ovinuli lepkavé výbežky a strhli ho tam, kde podľa jeho mozgu bolo dole. Ocitol sa pod hladinou. Chodidlami nenahmatal žiadne dno. Klesal alebo stúpal, nedokázal určiť smer pohybu. Bezmocne mával rukami okolo seba. Ústa sa mu otvorili v nemom výkriku.
Kričal naozaj? Alebo si len úpenlivo želal, aby jeho výkrik počul niekto v reálnom svete?
Znepokojenie sa už dávno premenilo na plastický strach. Emócia, ktorá ho mala upozorniť na blížiace sa nebezpečenstvo, ho úplne opantala. Kdesi na pomedzí zúfalstva si uvedomoval celý neurovegetatívny sprievod. Chvenie, zrýchlenie dýchania, búšenie srdca, zvýšený krvný tlak. Pohotovosť k úteku.
Ak by to bolo fyzické, rozdriapal by to hoci aj nechtami. Nehmota ho však stále zvierala a stisk narastal. Tlak v ušných bubienkoch bol neznesiteľný. Vlažné výhonky vnikali všetkými telesnými otvormi a pokúšali sa ho zvnútra roztrhnúť.
Vtom pod nohami ucítil čosi tvrdé. Zovretie povolilo a on dopadol na všetky štyri. Okolitá hladina sa nevinne vyrovnala.
Filtre museli bežať na maximum. Takmer na pokraji šialenstva si uvedomil, že tento emočný odtlačok prekoná všetko ostatné.
Nedokázal pochopiť, čo sa deje a zároveň tomu dobre rozumel. Autentickosť. Jonasova technika.
Vtom sa horizont znova prevrátil a jemu zostal čas už len na polovicu myšlienky.
Ak nevieš plávať, ...
*
Posledných pár sekúnd zadržiaval dych. Chvíľu váhal, či sa má pozrieť na monitor. Snažil sa vytesniť okolitý ruch a privrel viečka. Počká niekoľko minút. Možno o niečo dlhšie.
V duchu počítal, koľko času uplynie, kým sa vymotajú z prežitého opojenia, otrasú sa a vyrazia k výťahom. Niektorí to vezmú aj po schodoch. Každý bude chcieť doraziť prvý, ochranka ich len s ťažkosťou udrží v bezpečnej vzdialenosti. Úplne zaplnia priestor haly na poschodí TeStaru.
Ktosi mu niečo odriekal do ucha. Vzhliadol do vzrušenej tváre svojho asistenta. Ústa formovali slová, no jeho mozog ich odmietal dešifrovať. Je koniec. Už prichádzajú.
„Všetky opcie sa vypredali!“
Mykol sa, keď k nemu konečne doľahol zrozumiteľný zvuk.
„Už máme objednávky na ďalšiu sériu! Úplne nás zasypali, idú sa o Jonasa potrhať!“
Uhol sa asistentovej ruke. Pomaly vstal a zapol si gombíky na saku. Až vtedy si uvedomil, že ešte stále zatína zuby. Je po všetkom.
„Výborne, snáď ste neočakávali niečo iné?“ zhovievavo sa usmial a pohľadom preletel po technickej miestnosti. Všetky oči sa upierali naňho.
„Tak, vážení! Skvelá práca,“ rozhodil ruky vo veľkorysom geste. „Dnešný večer sa Jonasova hviezda i vďaka vám opäť posunula o niečo vyššie.“
Ďalšie slová už prichádzali automaticky. Za potlesku prítomných sa za sklom štúdia zjavil muž hrbiaci sa pri prenosovom kresle. Zúrivým posunkom od seba odohnal technika a sám opatrne nasunul vypnutú masku na stojan.
Malevic neprestával rečniť. Mal pocit, že ak teraz zmĺkne, všetci precitnú.
Ktosi pootvoril dvere. Z chodby sa ozýval vzrušený hluk. Bol čas.
Dav sa tlačil za zátarasou z tiel ochrankárov a mechanických zábran. Mnohé tváre už poznal, hrdili sa akreditačnými preukazmi a domáhali sa lepšieho výhľadu. Vykrikujúce hlasy sa snažili upútať jeho pozornosť.
Dal im, čo chceli. Žartoval s nimi, všetkých pozýval na slávnostnú recepciu na prízemí hotela a sľuboval skvelú zábavu s ďalšou sériou. Postupne sa prepracovával k druhej strane chodby, ktorá sa po niekoľkých metroch stáčala za roh.
Bol už úplne na konci hmýriacej sa masy, keď sa rozleteli dvere na štúdiu číslo jedna. Ustúpil do prítmia a zvrtol sa. Za chrbtom sa mu rozliala lepkavá žiara desiatok bleskov a reflektorov, výkriky prešli do neznesiteľnej intenzity.
Bez zastavenia prešiel za ohyb chodby. Do panelu pri dverách vyťukal kód a vstúpil do vedľajšieho štúdia. V polotme sa vznášal pach moču miešajúceho sa s potom. Závan skazy a víťazstva v geniálnom pomere.
Jeden z technikov sa skláňal nad postavou zrútenou v kresle. Maska už bola odložená na svojom mieste.
„Mozgová smrť nastala len chvíľu pred koncom vysielania.“
Nechtiac sa strhol, keď sa z riadiacej kobky vyklonil druhý technik.
Zostal stáť.
„Fajn, tak to tu dajte do poriadku.“
Uvedomil si, že šepká. Akoby sa bál, že pokazí čaro maximálneho rizika, do ktorého sa náhradníci púšťali zaslepení, len aby sa dostali do extázy a nakoniec za to zaplatili.
Nebyť toho nímanda, ktorý sa im počas prvého finále nabúral pirátskou kópiou teleemočnej masky do systému, nikdy by sa nedostali až sem. Po strete s Jonasom z neho zostala uslintaná hromada s vypáleným mozgom. Verejne prepierané vyšetrovanie dospelo k záveru, že išlo o zlyhanie pochybnej techniky. Trh si vydýchol a on vydal príkaz k vymazávaniu originálnych odtlačkov.
Sledoval, ako muži pozbierali Salinove veci a všetko navŕšili na nehybné telo. Potom sklopili opierky a odistili skryté kolieska. Z kresla sa vykľul vozík.
Až vtedy sa odvážil pohnúť a siahol do vnútorného vrecka. V ruke sa mu zjavil balíček, z ktorého vytŕčalo niekoľko káblov s prísavkami. Falošná stopa. Posledná prísada.
„Odvezte ho na izbu naším výťahom. Nech vás nikto nevidí,“ podal zariadenie jednému z mužov. „Trochu tam natrúste.“
Meravo pozoroval ich účelné, rýchle pohyby. Potom sa otočil a zamieril k dverám.
„Pohnite si.“
„Jasné, šéfe,“ prikývol technik smerom k prázdnemu miestu, kde ešte pred chvíľou stál Malevic. „Ako vždy.“
Janka Javorka
Diskusia
zuna
Pokračovanie nesklamalo, aj keď som bola navnadená na pointu, ktorá bude čosi viac ako hrdina ="figúrka zneužitá mocnými tohto sveta". Nevadí, aj tak ďakujem za príjemné čítanie :-)
23.04.2016
Pokračovanie nesklamalo, aj keď som bola navnadená na pointu, ktorá bude čosi viac ako hrdina ="figúrka zneužitá mocnými tohto sveta". Nevadí, aj tak ďakujem za príjemné čítanie :-)
23.04.2016
jurinko
Je vidiet, ze pisat vies. Akurat mne tam vadilo niekolko veci (okrem drobnych chyb, ktorymi sa nebudem zaoberat, lebo to prilis nedava zmysel). Preskakovanie medzi postavami bolo podla mna chaoticke a neprehladne. Nevedel som, kto hovori, koho pochody sledujem a miatlo ma to. Po case som sa sice vzdy nasiel, ale pre mna je to zadrhel pri citani, ak si musim vedome rozsifrovat, co sa vlastne prave stalo. Text by mal plynut tak, ze by som ani nemal vediet, ze citam, mal by ma vtiahnut, nie furt sa cukat a pripominat mi, ze je to nejake dielo, ktore niekto napisal a nieco sa v nom odohrava. Malo by to byt prirodzene a plynule, nie hrbolate a problematicke. Toto bolo skor to druhe, a tak som mal miestami problem pochopit, co sa tam vlastne deje (hoci tento problem zvycajne nemavam). Urcite tomu pomohlo aj to, ze islo o nieco velmi specificke a tie opisy, ktore mozno davali zmysel v tvojej...
09.05.2016
Je vidiet, ze pisat vies. Akurat mne tam vadilo niekolko veci (okrem drobnych chyb, ktorymi sa nebudem zaoberat, lebo to prilis nedava zmysel). Preskakovanie medzi postavami bolo podla mna chaoticke a neprehladne. Nevedel som, kto hovori, koho pochody sledujem a miatlo ma to. Po case som sa sice vzdy nasiel, ale pre mna je to zadrhel pri citani, ak si musim vedome rozsifrovat, co sa vlastne prave stalo. Text by mal plynut tak, ze by som ani nemal vediet, ze citam, mal by ma vtiahnut, nie furt sa cukat a pripominat mi, ze je to nejake dielo, ktore niekto napisal a nieco sa v nom odohrava. Malo by to byt prirodzene a plynule, nie hrbolate a problematicke. Toto bolo skor to druhe, a tak som mal miestami problem pochopit, co sa tam vlastne deje (hoci tento problem zvycajne nemavam). Urcite tomu pomohlo aj to, ze islo o nieco velmi specificke a tie opisy, ktore mozno davali zmysel v tvojej...
09.05.2016
jurinko
[pokr.] hlave, na papieri prilis zmysel nedavali. Miesali sa tam fyzicke procesy s obrazmi, cele to bolo zmatene a nebolo jasne, co sa vlastne deje. Ono taketo vnutorne pochody podla mna dost casto zvadzaju k tomu, opisat ich co najkvetnatejsie, ale myslim si, ze by sa toho mal autor do co najvacsej miery vyvarovat. Nezvycajne slovne spojenia, ci spajanie nespojitelnych veci (resp. obrazov) mozu byt fajn, ale nemalo by sa to s nimi prehanat. Prirovnat striebristu hladinu k vnutornostiam je imho chyba, hned som si predstavil nieco ine, ako hladinu (vnutornosti ;-) ). A tak. Tieto dve veci obe mali za nasledok, ze som si to neuzil tak, ako som si to uzit urcite mohol, keby to bolo trosku jednoznacnejsie, jednoduchsie, vysvetlenejsie a celkovo menej "UAAA" a viac pri zemi. No a ta pointa bola v podstate naozaj taka akasi klasicka, co posobi priam az neuspokojivo. Aha, tak zamindrakovany ...
09.05.2016
[pokr.] hlave, na papieri prilis zmysel nedavali. Miesali sa tam fyzicke procesy s obrazmi, cele to bolo zmatene a nebolo jasne, co sa vlastne deje. Ono taketo vnutorne pochody podla mna dost casto zvadzaju k tomu, opisat ich co najkvetnatejsie, ale myslim si, ze by sa toho mal autor do co najvacsej miery vyvarovat. Nezvycajne slovne spojenia, ci spajanie nespojitelnych veci (resp. obrazov) mozu byt fajn, ale nemalo by sa to s nimi prehanat. Prirovnat striebristu hladinu k vnutornostiam je imho chyba, hned som si predstavil nieco ine, ako hladinu (vnutornosti ;-) ). A tak. Tieto dve veci obe mali za nasledok, ze som si to neuzil tak, ako som si to uzit urcite mohol, keby to bolo trosku jednoznacnejsie, jednoduchsie, vysvetlenejsie a celkovo menej "UAAA" a viac pri zemi. No a ta pointa bola v podstate naozaj taka akasi klasicka, co posobi priam az neuspokojivo. Aha, tak zamindrakovany ...
09.05.2016
jurinko
[pokr.] chalanko z reklamky chcel byt hviezdou, ale [SPOILER ALERT!] nemal na to a zomrel, co producent vedel a vyuzil, pretoze mu islo o peniaze a sledovanost. Oukej, ale jednak nevieme, ako ta technologia vlastne fungovala, takze nevieme, preco chalanko zomrel. Co ho zabilo? Ze sa snazil dosiahnut take surove emocie, ako JC? Ci ho naopak technici zabili, a tym v nom vyvolali ten cisty strach, ktory sa potom tak dobre predava? A na konci to chcel producent zamaskovat ako? Ze chalanko, ktory predtym pre nich robil, a ktory zomrel v tom istom hoteli, bol co? Hacker? To boli tie kabliky? Piratska maska? Ci ako to vlastne cele bolo? Lebo nemam dostatok informacii, poviedka mi ich neposkytla, mozem sa iba domnievat. A ja sa nerad domnievam, ja si chcem precitat, co vymyslel a vytvoril niekto iny, nechcem si domyslat a dotvarat cudzi svet, to si radsej vymyslim svoj vlastny... Cize pre mna...
09.05.2016
[pokr.] chalanko z reklamky chcel byt hviezdou, ale [SPOILER ALERT!] nemal na to a zomrel, co producent vedel a vyuzil, pretoze mu islo o peniaze a sledovanost. Oukej, ale jednak nevieme, ako ta technologia vlastne fungovala, takze nevieme, preco chalanko zomrel. Co ho zabilo? Ze sa snazil dosiahnut take surove emocie, ako JC? Ci ho naopak technici zabili, a tym v nom vyvolali ten cisty strach, ktory sa potom tak dobre predava? A na konci to chcel producent zamaskovat ako? Ze chalanko, ktory predtym pre nich robil, a ktory zomrel v tom istom hoteli, bol co? Hacker? To boli tie kabliky? Piratska maska? Ci ako to vlastne cele bolo? Lebo nemam dostatok informacii, poviedka mi ich neposkytla, mozem sa iba domnievat. A ja sa nerad domnievam, ja si chcem precitat, co vymyslel a vytvoril niekto iny, nechcem si domyslat a dotvarat cudzi svet, to si radsej vymyslim svoj vlastny... Cize pre mna...
09.05.2016
jurinko
[pokr.] to napokon bolo vlastne sklamanie. Tak dobre to malo nasliapnute a tak som cakal, ako sa tam cosi vysvetli, az som sklamany, ze sa nic poriadne nevysvetlilo a musim si polovicu veci domysliet sam. Keby to bolo iba o kusok jasnejsie (predpokladam totiz, ze prepracovane to mas, akurat si to tak chcela zabalit do naznakov, az je to vsetko az prilis skryte), tak by som si to uzil omnoho viac. Takto vo mne prevlada nespokojnost... Dal som 6
09.05.2016
[pokr.] to napokon bolo vlastne sklamanie. Tak dobre to malo nasliapnute a tak som cakal, ako sa tam cosi vysvetli, az som sklamany, ze sa nic poriadne nevysvetlilo a musim si polovicu veci domysliet sam. Keby to bolo iba o kusok jasnejsie (predpokladam totiz, ze prepracovane to mas, akurat si to tak chcela zabalit do naznakov, az je to vsetko az prilis skryte), tak by som si to uzil omnoho viac. Takto vo mne prevlada nespokojnost... Dal som 6
09.05.2016
Janka Javorka
Jurinko, ďakujem za vyjadrenie k poviedke aj za kopec konkrétnych príkladov. Forma preskakovania medzi postavami/scénami bola vedomý risk a podľa tohto teda nevyšiel. Beriem si všetko k srdcu, ešte raz vďaka za podrobný komentár. Mám nad čím rozmýšľať i na čom pracovať.
10.05.2016
Jurinko, ďakujem za vyjadrenie k poviedke aj za kopec konkrétnych príkladov. Forma preskakovania medzi postavami/scénami bola vedomý risk a podľa tohto teda nevyšiel. Beriem si všetko k srdcu, ešte raz vďaka za podrobný komentár. Mám nad čím rozmýšľať i na čom pracovať.
10.05.2016