Akurát dohral Uberstrike(strielačka – pozn. Aut.) na Facebooku. Tam bol macher. Vedel dostať každého, ale jeho málokto. Bolo niečo po druhej noci a oči ho boleli. Zívol si. Už by bolo na čase ísť spať. Odišiel do kuchyne napiť sa vody. Než vypol počítač, pozrel si kto je online. Nikto známi, všetci boli nováčikovia na levely maximálne dvadsať. On už bol dávno za sedemdesiatkou. Kývol rukou. To bola nuda so zelenáčmi.

Počítač nevypínal, ráno vstane a bude pokračovať. Už mu chýbalo niekoľko sto bodov do postupu na ďalší level. Ľahol si do postele iba v spodnej bielizni. Ešte vydrží, mal ju na sebe len päť dní. Potom o dva dni sa prezlečie. Odhryzol si z dvojdňovej pizze a zapil colou. Odgrgol si a prikryl sa perinou. Vetral pred dvoma týždňami, ešte sa tu dalo dýchať. Ležal na posteli a ruky si voľne položil vedľa seba. Na uši si dal slúchadlá a na mobile zapol tvrdý metal.

Zatvoril oči. Ale prečo zrazu vidí biele svetlo?

„Welcome to Alien party,Robbie“ zaznel hlas. „Are you ready? Three, two, one, GO!“

Ocitol sa na neznámom ostrove. Ostrov až nápadne pripomínal Uberstrike. Pozrel sa na seba, a bol oblečený ako v Uberstrike, čierny nepriestrelný oblek z kevlaru, na ľavej ruke mal digitálny prístroj.

„Kde som to?“

„V labyrinte. Machruješ že si najlepší, tak ukáž či naozaj si!“ Robbie počul hlas, ale nikde nikoho nevidel. Obzeral sa a uvidel akurát okolie – krásne azúrové more, ktoré na dotyk nebolo mokré, ale elektricky nabité.

„Kto si?“

„Volaj ma Systém. Systém na testovanie pozemšťanov.“

„Prejdem level a pustíš ma?“

„Áno.“

„Čo to mám na ruke?“

„To už musíš zistiť sám. Prajem príjemnú prechádzku levelmi!“ Systém sa odmlčal. Zaznel zvukový signál.

„Levelmi? Tu ich je viac?“ vykríkol Robbie. Ale už nik mu neodpovedal. Pozrel sa mimovoľne na displej. Celý displej vyzeral ako mapa ostrova, po boku ktorého sa objavil obdĺžnik zelenej farby. Vedľa bol nápis Energy. Porozhliadol sa po ostrove. Urobil pár krokov a na displeji sa objavila zelená bodka. Keď sa pohol Robbie, pohla sa i bodka.

„Keď je toto level, musí tu byť niekde Exit,“ polohlasne si hovoril pre seba. Ale kde by asi mohol byť? Rozbehol sa po ostrove, no po pár krokov narazil do niečoho. Bol prekvapený. Nevidel tú stenu, do ktorej narazil. Opatrne naťahoval ruku. Na dotyk mu to pripomínalo sklo. Ako natiahol ruku, všimol si, že na displeji pribudla červená bodka. Ale ako sa dostať cez tú stenu? Všimol si aj energiu, ktorá už bola v polovici. Rozhodol sa, že bude ako mím. Dotkol sa steny a postupne hľadal kde končí. Postúpil tak kúsok dopredu, ale musel teraz priestorovo hľadať kde chodba odbočuje? Vpravo? Vľavo? Vpredu? Tiky na zápästí ho upozornili, že jeho energia sa míňa a blíži sa Game Over. Zrýchlil pohyby a horúčkovito hľadá východ. Konečne. Tri svietivé kruhy nad sebou pripomínajú teleport z Uberstrike. Žeby to bol Exit? Avšak už sa musí vyčerpaný plaziť, aby dosiahol teleport.

Teleport ho vyhodil na druhom ostrove. Tento bol iný. Bol na vysokej skale, ktorá mala okolo seba zvažujúcu sa cestičku. Otočil sa najprv, či neuvidí ostatné ostrovy. Rozbehol sa dolu cestou, v strachu aby mu zase nevypršala energia. Pozerá na mapu, ale červený bod chýba. Kde na tomto širokom ostrove bude? Cestou sa cestička premenila na pieskový val vyčnievajúci z mora. Čakal, že niečo na neho skočí, či on sa niekde prepadne. Pozorne sledoval cestu pred sebou. Prešiel na pláž a ocitol sa na začiatku zeleného kopcovitého ostrova. Pozrel na energiu, ale tá sa ani nepohla. Môže byť teda pokojný. Sledoval mapu, no keď sa priblížil k chatrči uprostred ostrova, mal pocit, že už je v cieli. Hore nad chatrčou blikal trojkruh. Ale ako sa dostane na strechu? Pripomenul si, ako lozil po stromoch a vyliezol na strechu. No nič sa nestalo. Aha, energia sa mu tam dobíja. Ale neteleportoval sa. Vliezol cez okno do chatrče, ale stále nič. V strede chatrče bol otvor. Keď bol vonku, zdalo sa mu, že chatrč je asi meter nad zemou. Rozbehol sa teba a…

Šup. Zletel na pochmúrny ostrov. Au. Udrel si ruku. Displej je v poriadku? Čo tam robí ta oranžová bodka. Hop. Zase chatrč?

Prešiel viacerými levelmi. Niekde musel riešiť logické hlavolamy, niekde nejako využil tú trochu kondičky, čo mal. Najhorší bol level plný jedla a pitia. Tam boli jedine ľudia. Táááák sa mu odtiaľ nechcelo. Keby nie jeho Faceboovská priateľka, tak tam zostane.

Niekde musel niečo nájsť, niekedy sa musel vrátiť a doniesť si niečo z predchádzajúceho levelu. Ani netušil, že vie tak rozmýšľať. Horšie to bolo s jeho strachom, či kondičkou.

Najzaujímavejší bol posledný level, kde ho uprostred krásnej lúky čakal v altánku levitujúci budhistický mních.

„Gratulujem, Robbie! Len veľmi málo ľudí sa sem dostalo. Čaká ťa finálny level. Si pripravený? Vrátiš sa a budeš chvíľu ešte trénovať?“

„Idem domov!“ Robbie ani nevedel, koľko ubehlo fyzického času. Bol tak zaujatý energiou, či hľadaním riešenia, že čas ani nepostrehol.

„Dobre. Za týmto altánkom je rázcestie. Jedna z ciest vedie k Teleportu, ktorý ťa dostane domov.“

„Ktorá to je?“

„Jedna z nich,“ povedal mních a zmizol. Zmizol i altánok a objavila sa križovatka. Jedna cestička viedla doľava, druhá doprava. Ale ktorá je tá správna?

Mal aj tretiu možnosť, čakať a rozmýšľať. Pozrel na displej, ale digitálny prístroj zmizol. Až teraz si uvedomoval čas. Ako plynie čas v realite? Rovnako rýchlo, či pomalšie ako tu? Alebo v skutočnosti prešli roky a jemu sa zdalo, že len chvíľa? Neuvažoval dlho. Bol netrpezlivý, a povedal si, že radšej pôjde jednou z nich. Nech by sa rozhodol akokoľvek, bude to vždy lepšie ako zostať a čakať. Rozmýšľal, či sa bude dať vrátiť, ak by sa pomýlil. Alebo pôjde stredom, aby videl, kam ktorá cesta vedie? Nakoniec sa rozhodol pre jednu z nich. A už ho čakal teleport. Tento mal červené kruhy. Vrátil sa teda a išiel druhou cestou. Skĺzol sa a padol do kríkov. Keď sa nimi predral, uvidel modrý teleport. Raz, dva, tri skoky a už celý svet zmizol.

Otvoril oči. Bola tma. Niekto mu poslal pozvánku na Uberstrike.

"Do kelu aj s Uberstrikom!" pomaly sa postavil. To mal ale dnes čudný sen. Au. Prečo som celý doškriabaný? Už nikdy viac nechcem vidieť ten sprostý Uberstrike. Hm, mal by som si vyvetrať. No možno aj poupratovať. Ani sprcha a čistá bielizeň by neboli odveci. Mal by som ísť si dnes na prechádzku, alebo si zabehať. A ani s kamošmi som si dávno nepokecal naživo. Pozvem tu priateľku z Facebook na kávu, určite je veselšia a krajšia ako na internete. Mohol by som skúsiť parkúr... Ale zájdem najprv za doktorom, tie modriny aj škrabance akosi bolia.