Chaos. Miliardy neurónov ako vystrelené náhle z miliardy diel začali trieliť po nervových dráhach mladého mozgu. Tisícky miniatúrnych čipov pumpovali svoje binárne kódy a vysielali nespočetné množstvo dát.

Dráhami zasvišťalo a ďalšia miliarda neurónov vrazila do svojho cieľa oživujúc stovky svalových vlákien ktoré náhle začali vykonávať svoju úlohu.

Belasou miestnosťou sa ozval prudký nádych a viečka mladej ženy sa náhle roztvorili, oči okamžite privítané záplavou oslepujúceho svetla. Privrela ich a zastienila si oči svojou dlaňou. Začala sa obzerať okolo seba. Oči hladili skúmavo okolie, ležala na šikmom lôžku v 45% uhle k podlahe. Prezrela celú miestnosť. Steny boli holé, jediný východ boli presklenné dvere, rovno pred ňou. Vzduch bol teplý. Pozrela sa na svoje telo a zo záujmom pozorovala ako sa jej nahá pokožka leskne vo svetle. Rukami si po nej prešla a usmiala sa. Nečakala že jej končeky prstov pri dotyku prinesú taký príjemný zážitok. Nečakala že jej vôbec prinesú nejaký zážitok. Všetko na okolo, svetlo, teplo, pocity ktoré jej chrbát prinášal pri dotyku z lôžkom, všetko bolo pre ňu nové. Rukami si prešla po bokoch a dotkla sa lôžka. Chrbát ju neklamal, bolo teplé na dotyk. Zaprela sa rukami a odsunula sa, bosou nohou sa dotkla podlahy a jej nervové dráhy znova zúrili pôžitkom.

Prešla niekoľko metrov, pomaly našľapujúc z nohy na nohu a obzerajúc si fascinovane okolie, ruky mala rozpažené a prstami hladila steny. Boli teplé ako lôžko. Ich drobné nerovnosti jej dráždili nervové zakončenia. Boli kovové. Prišla ku dverám a pravou rukou prešla po stene cez rám až na sklo. Prstami ho hladila a očami študovala zaujatá jeho dokonalou hladkosťou. Druhá ruka stále hladila stenu, no tá už nebola zaujímavá. Prsty ľavej ruky prešli ďalší centimeter a dotykové receptory zahlási kontakt s novým objektom. Hlava sa otočila a oči narazili na malý panel, svietil na ňom nápis "zatvorené" a pod ním bola malá dierka. Nevedela čo to znamená. Prešla po dierke prstami.

Pichľavá bolesť jej náhle zachvela rukou a dievča sa strhlo.

Otočila ju.

Cez kožu sa jej von predieral zvláštny kovový štvorček. Zrazu sa zdvihol aj s kožou a odhalil vnútro jej ruky. Bolo biele ako sneh a nachádzal sa v ňom malý valček. Ten sa po chvíli vysunul a z neho sa vysunula tenká ale dlhá ihla. Pozrela na otvor a pozrela znova na ihlu. Nechápala. Civela na ihlu a hlavou jej behali stovky zmätených myšlienok. Pozrela na otvor. Možno to tam má strčiť, napadlo ju. Nadýchla sa a opatrne vsunula ihlu do otvoru.

Dvere zasykotali a spokojne sa otvorili.

Dievča odskočilo náhle vystrašené nečakaným zvukom. Ihla sa zasunula naspäť do valčeka a ten sa vrátil znova do vnútra ruky. Otvor znova uzavrel kovový štvorček a koža sa po jeho ponorení znova zacelila. Dievča prešlo po svojej ruke hladiac si ešte nedávno boľavé miesto. Hladila ho ale po rane nebolo ani stopy. Ďalší pocit do zbierky. Odpútala pohľad od ruky a pozrela sa pred seba.

Pred ňou sa tiahla chodba, zatočená pod miernym uhlom do ľavá. Rukami sa chytila rámu dverí a spravila krok, prešla nimi, potom zvedavo nazrela do zakrivenej chodby. Spravila ďalší, rukami prešla z rámu na steny. Znova ďalší a znova. Zvedavo a opatrne sa vydala vpred.

Pár metrov, možno 10, ďalej boli ďalšie dvere, s rovnakým otvorom na ich ovládanie. Skúsená svojim predchádzajúcim zážitkom sa sebavedome sa sebavedome dotkla otvoru a znova zažila miernu pichľavú bolesť, no tentokrát ju čakala. Po zasyčaní dverí počkala kým sa ruka znova zacelí a vykročila do malej miestnosti.

Miestnosť, 2 krát 2 metre, pred ňou ďalšie presklenné dvere, po jej ľavici vysoké zrkadlo, po pravici malá skrinka.

Vykročila k zrkadlu. Bolo pre ňu strašne zvláštne... vyzeralo akoby niečo bolo za ním, no nedalo sa tým prejsť. Priblížila sa k nemu zo strany a chcela sa ho dotknúť rukou, no v tom ju z druhej strany privítal jej odraz. Stiahla ju znova naspäť vystrašená no po chvíli ju odhodlane znova k zrkadlu priblížila. Hýbala s ňou, ňou zo strany na stranu, robila s ňou vlnky, no ta druhá ruka robila to isté. Predstúpila opatrne pred neho a zo záujmom civela na svoj odraz.

Mal čierne vlasy, siahajúce po šiju zo všetkých strán. Oči čierne ako noc. Zvedavý malý noštek a jemné ružové pery. Typická belošská pokožka. Dievča sa dotklo svojej tváre a pozorovalo ako ju odraz nasleduje. Pozerala sa na jeho úsmev, ako oči behajú podľa jej. Dotkla sa svojich vlasov a malý pramienok zdvihla pred svoje oči. Bol čierny ako noc.

‘Veď som to ja‘, preblesklo jej hlavou. Priblížila ruku a dotkla sa chladného skla. Priložila naň celú dlaň a hýbala s ňou v kruhoch. Na tvári mala stále fascinovaný úsmev.

Pozorovala nahé telo svojho odrazu. Za svojím odrazom jej do očí vrazil odraz skrinky za ňou. Otočila švihom hlavu a pozerala na ňu. Naspäť na zrkadlo. Pomaly sa otočila a vydala sa smerom k skrinke. Civela stále do zrkadla, krok čo krok riadila svoje pohyby podľa odrazu v ňom. Prišla ku skríkne, ona civela na svoj odraz, jej odraz civel na ňu. Nahmatala malé tlačítko. Prešla po ňom a po tom čo zablikalo sa skrinka zo sykotom otvorila.

Keď sa v zrkadle zaleskla belasá kombinéza vo vnútri skrinky, zrkadlo náhle stratilo jej záujem a jej hlava sa otočila aby sa pokochala na tomto novom objekte. Chytila ho do rúk a po krátkom skúmaní ho zvesila z vešiaku a začala si ho v rukách obzerať.

Vzduch vtom momente náhle stratil svoju hrejivú príťažlivosť. Miestnosť sa ochladila a na koži dievčaťu začala naskakovať husia koža. Rukami sa inštinktívne objala a začala sa triasť. Bolo jej zima a nepáčilo sa jej to.

Po niekoľkým minútach zvedavého skúmania a pochopenia na čo kombinéza asi slúži a následného zúfalého snaženia sa obliecť sa jej to podarilo. Zavrela zips na svojej hrudi a rukami prešla po svojej novej kombinéze. Cítila ju na svojom tele, ako ju jemne zohrieva, prstami cítila jej kožený povrch. Páčilo sa jej to. No jej nohy boli stále bosé. Zakrádal sa po nich z podlahy nepríjemný chlad.

Pristúpila ku dverám a pozrela sa na už známy zámok. Pozrela sa na ruku a dotkla sa rukávu. Vyhrnula si ho. Po ruke sa jej ako balzam rozlieval pocit ako jej rukáv dráždi pokožku, šúchajúc sa po nej. Pohľadom prešla po mieste kde sa nachádzal jej zvláštny kľúč a miesto sa v momente znova otvorilo.

Dvere spokojne zasyčali, dievča prešlo cez ne a vstúpilo do spleti nových chodieb. Jedna sa ťahala rovno vpred a na jej konci sa nachádzali ďalšie dvere, no tentokrát boli nepriehľadné. Ďalších šesť chodieb križovalo kolmo tú prvú. Jedna z nich bola tesne pri dievčenie ktorá stála na začiatku. Vyrazila v pred a obišla ju, venujúc jej letmý pohľad. Chodba bola rovná ako tá po ktorej dievča kráčalo, no bola temná, neosvetlená. Na jej konci sa nadpájala ďalšia. Prešla okolo druhej chodby no tá bola taká istá. Tretia tiež.

Dorazila na koniec, pred nepriehľadné dvere a začala ich rukami skúmať. Boli širšie a drsnejšie ako tie predtým. A, samozrejme, nemali sklo. Pozrela sa po okolí no nevidela žiadny zámok. Žiadnu kľúčovú dierku.

Vzdychla si. Zvuk toho jej rezonoval v ušiach. Chcela vedieť čo bolo za nimi. Otočila sa a vydala sa naspäť. Nazrela do najbližšej križujúcej chodby a vošla do nej.

Chlad jej dráždil chodidlá a šero chodby ju obklopovalo ako závoj, spôsobujúc nepríjemný pocit.

Z diaľky k nej doliehal zvláštny šepot. Dráždil jej uši a zaplavoval ju zimomriavkami. Telom jej chvel nepoznaný pocit. Nepríjemný ako dotyk mrazivých prstov na chrbte. Prišla na koniec chodby kde sa o priklincovaná a civela rovno pred seba.

Tma zmizla a dievča sa objavilo uprostred dlhej chodby. Vyzerala nekonečná, tiahla sa až pokiaľ oko dovidelo pomaly sa strácajúc do neznáma na obe strany. V diaľke bolo nepatrne vidieť postavu, celú v bielom. Dievča sa na ňu pozrelo a začalo kráčať oproti nej. Postava začala kráčať od nej. Bola zmätená z celého svojho okolia, pred chvíľou bola v tme a teraz... vlastne ani nevie kde je teraz. Na zemi bolo vidieť zvláštne ornamenty. Na každom metri bol iný. Postava od nej kráčala a tak zrýchlila krok, no čím viac ho zrýchľovala tým rýchlejšie začala postava pred ňou unikať

Začala utekať. Postava tiež. Jej čierne vlasy veli vo vetre jej kroky sa ozývali miestnosťou. Ornamenty na zemi sa mihotali v jej behu.

Utekala čím ďalej tým rýchlejšie, cítila ako jej srdce búši a jej pľúca sa nadúvajú čím ďalej tým rýchlejšie. Svaly začínali pomaly protestovať a dych sa stával nepravidelným. Zrýchľovala ďalej no vzdialenosť medzi nimi ostávala stále rovnaká. Spomalila, z behu prešla v klus a z klusu sa stali kroky. Jej oči pozorovali neznámeho v bielom ako jeho nohy zastavujú. Akoby sa s ňou hral. Jej pocitmi začal chveť hnev. Znova sa rozbehla, no ktokoľvek to bol, koho prenasledovala vyštartoval tiež. Zastavila. Srdce jej búšilo a pľúca zúrivo vdychovali. Podoprela sa rukami o kolená a zvesila hlavu.

Ornamenty. Boli beztvárne ale zaujímavé. Zdalo sa jej že ich pozná. Jej čelo sa zvrásnilo, tak typicky pre človeka ktorý sa snaží na niečo prísť. Neuróny v hlave splašene poletovali. Ten ornament už raz videla. Oči prešli o meter ďalej a zastavili. Ten druhý videla tiež.

Keď zdvihla pohľad zbadala ako ten dotyčný pred ňou civí dopredu, v rovnakej polohe. Hlavou jej prebehla myšlienka. Otočila sa a k jej údivu zbadala ďalšiu postavu, rovno za ňou. Odetú v bielom. Podopierala sa rukami o kolená a hlavu mala vytočenú dozadu.

Civela akoby na seba samú. Obe postavy opakovali jej pohyby ako odraz v zrkadle. Postava v predu, ktorú naháňala bola otočená a civela na ňu, postava za ňou, na ktorú sa pozerala civela do neznáma. Nechápala. Nechápala vôbec nič.

Vyzerali obe presne ako ona, mali čierne vlasy, rovnakú tvár.

Tvár v predu sa však začala pomaly meniť, jej ústa sa začali kriviť v úsmev a jej črty zahalil tieň. Úsmev zmrzol v škodoradostnom tvare postava sa ako mrazivý prízrak sa začala hýbať, nezávisle od ostatných. Plýžila sa chodbou, zakrádajúc sa ako mačka ku koristi. Prešľapovala po špičkách a rukami kopírovala pohyb svojich nôh. Prsty rozdrapené ako pazúry a úsmev nepríčetný ako úsmev vraha. Načiahla ruku ako by sa chcela svojej dvojníčky dotknúť. Žmurkla očami a ľudské zreničky nahradila žltá hrôza.

Dievčine po chrbte akoby smrť prešla rukou a ona sa strhla, otáčajúc sa náhle dopredu.

Dlhá chodba bola preč. Na jej mieste bola zákruta. Obzrela sa dozadu a tam bola ďalšia, zatočená akoby sa s tou prvou niekde na druhej strane mala znova stretnúť uzatvárajúc kruh. Ornamenty na zemi zmizli a na ich mieste sa zjavilo číslo. Bola to jednotka, kúsok ďalej bola dvojka. Čísla pokračovali a dievča vykročilo, sledujúc ich.

Štyri, päť.

Čísla išli ďalej.

Šesť.

Už by mala byť pomaly znova pri jednotke. Prešla ďalších pár metrov.

Desať.

Už musí byť na začiatku. Znova postúpila ďalej.

Dvanásť, trinásť. Čísla išli do nekonečna.

Zdalo sa jej že obehla celý kruh už aspoň tri krát no čísla stále stúpali. Prišla po dvadsiatku. Civela stále na podlahu a rozbehnutá trielila stále v pred.

Čísla sa mihotali ako divé a jej nohy kmitali v zúfalosti nájsť nejaký koniec. V tom jej hlava pocítila prudký náraz a dievča sa zosypalo na zem. Pozrela sa hore, hlavou jej dunela bolesť. Pred ňou sa zase týčili dvere.

Postavila sa a telo jej zalial pocit úľavy. Očami začala skúmať okolie dúfajúc že natrafí na dáky zámok, no márne, žiadny nebol.

Vzdychla si. Pristúpila bližšie a dotkla sa dverí, no skôr než jej prsty stihli poslať správu o ich povrchu zaznel sykot a dvere sa mihnutím zasunuli do steny.

Za nimi bola rozľahlá miestnosť, steny boli dverami osiate.

Vykročila a pomaly sa vydala k prvým po jej ľavici. Keď k nim pristúpila jej ruka znova neisto a opatrne začala skúmať ich povrch a dvere ju znova veselo privítali otvorením.

Oči jej zasiahol pohľad ktorý vôbec nečakala. Predtým známe biele kovové steny a temné chodby nahradila šedá miestnosť, stoly, stoličky, steny vytesané z kameňa. Nič s toho nepoznala. Stála na prahu dverí a civela na túto nepoznanú scenériu.

Z pomedzi šedých stien k nej doliehal jemný smiech malých detí, zreteľný akoby prichádzal spoza rohu. Dievča vykročilo odhodlane dopredu, dýchajúc zhlboka a pomaly začala prechádzať šedou miestnosťou. Keď prešla niekoľko metrov dvere za ňou zasyčali, no keď sa otočila videla iba stenu, dvere zmizli. Smiech zosilnel a vzduchom zaznelo mierne cupotanie malých nožičiek. Dievča sa otočilo naspäť.

V rozľahlej miestnosti boli dva stoly, jeden dlhší a vyšší, druhý štvorcový a nízky, akoby patril k sedacej súprave. Šedý a ošarpaný gauč bol pri ňom. Stenu oproti tej cez ktorú dievča prišlo lemovala širokouhlá niekoľko metrová obrazovka, rovná ako hladina vody. Stenu v pravo od dievčiny narúšal priechod.

Cupitanie znova narušilo dievčín chod myšlienok a cez priechod vtrhli do miestnosti dve malé deti, chlapec a dievča. Mohli mať maximálne 5 rokov. Zarazili sa keď zbadali cudziu ženu stojacu uprostred miestnosti.

"Evelin! Alvin! Obedovať!" zaznel z diaľky ženský hlas a deti so rozbehli priechodom znova späť, akoby sa votrelec v momente rozplynul a vyparil sa z ich spomienok.

Dievča sa vydalo okamžite za nimi. Prešla náhlivo okolo rohu a zastavila sa uprostred priechodu.

Pred ňou sa radovala malá rodinka, smejúc sa a debatujúc okolo rodinného obedu. Sedeli všetci pri štvorcovom stole, žena a muž na jednej strane, deti na druhej. Debatovali o niečom, no dievčine uši to neboli schopné zreteľne zaregistrovať. Začula iba jedno meno. Alen. Bolo to meno ktorým žena oslovila muža vedľa seba. Vôbec si ju nevšímali, a pritom ju museli vidieť.

Rodinka jedla a dievča stálo civiac na nich. Civela na muža a hruď jej zalial hrejivý pocit. Zdalo sa jej že ho pozná, na tvári sa jej črtal jemný úsmev keď pozorovala ako sa jeho svalnaté telo zohýba nad polievkou ktorú konzumoval.

Vykročila do miestnosti, fascinovala ju, chcela si ju obzrieť z blízka. Prešla okolo obedujúcej rodinky, ktorá ju absolútne ignorovala a otočila sa v pravo, civiac cez ďalší priechod. Prešla ním a oči jej zasiahol pohľad na známe belasé dvere. Vykročila zvedavo k nim.

Dvere sa otvorili a dievča znova prešlo do belasej miestnosti z ktorej vyšla, no tentokrát bola na opačnej strane. Stále boli jej steny lemované množstvom dverí. Prešla k ďalším a dotkla sa ich.

Dvere po zasyčaní odhalili rozľahlú púšť, v diaľke bolo vidieť dlhé ale nízke skalnaté pohorie. Dievčine nohy opatrne prekročili prah a dotkli sa horúceho piesku. Poskočila a stiahla nohu naspäť. Začala si ju vystrašene hladeť. Civela na piesok a skaly pred ňou a potom sa obzrela po miestnosti v jej okolí. Vzdychla si a vysunula nohu znova opatrne vpred, jej zvedavosť bola silnejšia ako jej pohodlnosť.

Dvere boli ako zabudované v skale ktorá bola súčasťou pohoria ktoré s tým oprotivým tvorilo vstup do úzkeho údolia. Dievča vyšlo zo skaly a dvere znova zasyčaním zmizli zo sveta.

Obzrela sa za seba aby sa uistila že je zase odrezaná od tej zvláštnej miestnosti s neistým výrazom na tvári sa vybrala skackajej srdce zaplavuje ukľudňujúci pocit. Vietor vial a piesok sa rinul pomedzi prsty na jej bosých nohách. Pálil ju no všetko nepríjemné čo trápilo jej telo sa strácalo na pol ceste k jej mysli. Bola zachvátená úžasom.

Piesok sa začal nepatrne chvieť. Jeho zrniečka sa zatriasli, akoby zem sama sa pod nimi začala neisto hýbať. Z diaľky začal doliehať dunivý dupot. Rytmický, neustále sa zosilňujúci dupot sprevádzaný nepatrným bzučaním. Vzduch sa triasol v dievčinych ušiach, bubienky hlásili niečo neznáme, no myseľ sa vznášala v neprítomnosti.

Bzučanie pokračovalo, hrozivo a rytmicky, dupot začal piesok zosúvať z duny na ktorej dievča stálo.

Za dievčinym krkom zaznel prudký náraz kovu na piesok a jej telom trhlo, myseľ bola náhle kruto vytrhnutá z mora nebeského pôžitku a akoby ju čiasi ohavná ruka zdrapila za tvár sa dievča prebralo uprostred nečakanej hrôzy.

Nad hlavou jej vzduchom zasvišťal ohavný kus kovu a narazil na piesok pred ňou. Od zeme za ňou sa odlepila ďalšia kovová noha a presvišťala okolo nej hýbuc vzduchom nad ňou obrovskú ozrutu.

Dievča sa v momente zosunulo k zemi, piesok okolo nej sa vznášal vymrštený vzduchom a celá duna sa zúrivo chvela v otrasoch.

Dievča cítilo ako jej vnútornosti nadskakujú v jej bruchu, ako srdce nepríčetne šiali a jej hlasivky sa začali splašene triasť. Jej krik sa strácal v hluku kovových ozrút okolo nej.

Chaos, panika a neskrotiteľný strach jej zachvátili myseľ a jej viečka kŕčovito chránili jej oči pred zočením tej ukrutnej hrôzy a jej ruky zúfalo držali jej hlavu dúfajúc že ju ochránia.

Jej splašený dych jej rezonoval v ušiach, akoby boli všetky iné vnemy odpojené, počula iba svoje srdce a svoj dych.

Nádych, výdych. Splašené srdce búšiace do jej kombinézy. Piesok zachádzajúci jej za výstrih. Strach chvejúci jej telom.

Dýchala ďalej splašene, ležiac kŕčovito na zemi, až kým všetok piesok neustal v pokoji nehybne na zemi a všetky stroje neprešli do bezpečnej vzdialenosti.

Potom pomaly začala otvárať oči. Ustálený piesok sa vlnil v dunách pred ňou a v diaľke sa leskla na slnku jej prešlá hrôza. Stále vystrašene dýchala ležiac na piesku a dýchajúc zhlboka. Hrôza pominula no strach ostal, veľmi pomaly sa vyparujúc za svojim zdrojom.

Dievča zrazu pocítilo na hrudi ako sa piesok pod ňou náhle zlial do pevnej hmoty a keď sa pozrela dolu zbadala ako sa niečo biele pod ňou so sykotom otvára a ona sa prepadla. Prepadla sa a cítila ako vzduch okolo nej veje a akoby z nebies zhodená narazila ma kamennú podlahu. Bolesť nárazu jej náhle zaplavila hruď a jej ústa vypustili ubolenú vzdych.

Chvíľu ležala ubolene na zemi a potom sa začala zviechať. Zoštverala sa zo zeme a sadla si, vydychujúc a držiac si pravou rukou svoju narazenú hruď. Obzerala sa okolo seba. Bola na zvláštnej kamennej terase. Okolo nej boli strechy prekrásneho mesta. osvetlené tisíckou svetiel. Pred ňou boli majestátne hradby a dlhokánske údolie. Telo jej znova na chvíľu zalial úžas, no bolesť a pretrvávajúci šok predchádzajúceho zážitku jej nedovolil venovať sa mu. V diaľke videla ako sa leskne kovová armáda. Bola však nehybná a siahala prieč celým údolím zoradená v jednej línii.

Pred hradbami sa na sekundu zjavil trblietavý modrastý závoj čírej energie a potom sa rozplynul vo vzduchu ako nedosnívaný sen.

Spŕš malých zábleskov osvetlila piesok pod ich nohami a vzduchom začali v momente svišťať žiarivé strely. Prvé strely vrazili zúrivo v rozpálenom húfe do kamenných hradieb a vzduch v momente zachvátil nehorázny dym tavených hradieb. Strely presvišťali kameňom topiac ho ako maslo a pokračovali vo svojom devastujúcom lete.

Mestom sa začala rozliehať zavíjajúca siréna a srdcom dievčiny sa znova zmocnila zväzujúca panika a jej hlasivky začali zúfalo kňučať. Žiarivé rozpálené sršne vystrelené z nepriateľských hlavní sa jej mihotali okolo hlavy, smažiac vzduch a dievčine telo v záchvate neovládateľnej paniky sa otočilo a začalo zbesilo utekať. Myseľ bola mimo v agónii zúfalosti a dievča trielilo do neznámych priestorov do ktorých viedol východ z terasy. Behala splašene zo strany na stranu, hľadala záchranu, steny okolo nej sa rozpadali v zúriacej streľbe. Zočila priechod do ďalšej miestnosti a vyštartovala cezeň, vtrielila dnu a jej oči padli na ďalšie z bielych dverí. Nečakala na nič, len sa splašene rozbehla k nim.

Dvere sa roztvorili a dievča vtrhlo znova do známej bielej miestnosti a zosypalo sa na zem lapajúc zúrivo po dychu.

Rukami hmatala ako zmyslov zbavená podlahu a vystrašene sa mykala obzerajúc sa dookola. Steny boli celé a nenarušené, bez známky akéhokoľvek útoku. Jej myseľ sa začala ukľudňovať a vzrušenie unikalo postupne do neznáma. Nahradzoval ho nový pocit bezpečia a s ním aj pocit absolútneho zmätku.

Znova sa začala obzerať dookola, tentokrát však kľudnejšie. Všetky dvere v miestnosti akoby dychčali po tom aby nimi prešla, no nemala na to ani najmenšiu chuť. Dýchala zhlboka. Sedela na zemi a civela postupne na všetky dvere. Chcela odtiaľ preč. Prečo tam je? A kde je tam?

Dýchala zhlboka a zúfalo premýšľala, no jediný spôsob ako sa odtiaľ dostať, ktorý ju napadol, bol vyskúšať ďalšie dvere. Tretie v poradí.

Pomaly sa postavila a vydala sa k najbližším.

Dvere sa otvorili. Dym taký hustý, že by sa nožom dal krájať zahaľoval všetok pohľad. Spoza neho bolo počuť zúfale a bolestné výkriky. Zvuky streľby a taveného kameňa a kovu.

Srdce dievčine znova začalo divo búšiť, zdráhala sa spraviť krok a iba civela na dym. Po chvíli však zovrela pevne pery a odhodlane sa vydala v pred.

Dym ju celú zahalil, nevidela si ani na konček svojho nosu. Pomaly a opatrne postupovala vpred až kým sa dymový závoj náhle nerozplynul a neodhalil chaos pred ňou.

Ľudia utekali v panike pred jej nosom do prava, z ľava sršali rozžhavené strely. Vzduch syčal hrôzou a ľudia zúfalo kričali držiac kŕčovito posledné minúty svojho života, strely im prerážali telá vytrhávajúc im život z ich zúfalých rúk. Neutíchajúce utrpenie a bolesť ktorá zachvátila posledné okamžiky života ľudí okolo nej zaplavila jej dušu ako rieka ľudskej krvi topiaca ju v otrasnom žiali. Jej oči vyhŕkli potôčiky sĺz, stekajúce po jej tvári. Civela na smrť a utrpenie pred sebou a nedokázala pochopiť jeho zmysel. Pred oči sa jej ukázal jeho zdroj.

Zo dvadsať robotov bzučavo kráčali pred jej očami, ich ruky zvláštne tvarované, namiesto prstov hlavne, z ktorých sršala hrôza, vraždiaca ľudí na druhej strane. Civela na ne, nedokázala pochopiť kto môže zostrojiť taký krutý stroj. Pravou rukou jej zachvela bolesť. Zdvihla ju pred svoje oči a z hrôzou pozorovala ako sa jej dlaň roztvára, prsty sa oddeľujú a zosúvajú pozdĺž paže nechávajúc koniec ruky otvorený. Z otvoru sa vysunula hlaveň, rovnaká ako hlaveň strojov pred ňou. Civela na ňu a jej oči sa zaplavili morom sĺz. Pozrela na stroje zaplavená hrôzou a hlavou jej zachvelo uvedomenie, že je jedna z nich.

Pery sa jej začali chvieť a telo jej začal chvátiť zúrivý hnev. Vystrela ruku, namierila na stroje a kričiac v zúrivosti sa rozbehla oproti nim.

V tom ju oslepil náhly záblesk a keď sa jej oči zotavili, pred ňou sa zjavila chodba. Biela a žiarivo osvetlená. Križovali ju tri ďalšie chodby a na jej konci boli otvorené dvere. Za nimi chodba pokračovala, zdvíhajúc sa jemne a rozširujúc, na konci zapečatená širokou bránou.

Jej srdce stále búšilo, tvár mala plnú sĺz. Pozrela sa na svoju ruku, no bola znova ako predtým. Prsty a dlaň boli vo svojej polohe.

Srdce búšilo a nemienilo sa ukľudniť, jej majiteľka už vôbec. Vykročila rázne k bráne, hnev ňou stále chvel. Pristúpila k nej a brána sa bzučiac roztvorila, zasúvajúc sa do stien.

Za dverami sa mihotali desiatky ozrutných postáv, nahých, zelených ako dvojnohé jaštery. Ich odporné tváre na ňu civeli s odpornými žltými očami. Ich ústa syčali nezrozumiteľnou rečou. Uprostred stál jeden jašter, vyzeral akoby bol ich vodcom. Jeho ústa sa pohli a jeho rozoklaný jazyk začal zúrivo vykrikovať syčivé slová.

Ostatný sa v momente rozbehli oproti dievčaťu, bolo ich zopár tuctov.

Dievča v momente začalo ustupovať a rozčúlene civela na svoju ruku. Triasla s ňou, zovierala ju, začal ju druhou stískať, no ruka sa nechcela otvoriť. Jaštery už boli skoro pri nej.

Panika. Otočila sa a začala utekať keď v tom ju niečo chmatlo za nohy a strhlo k zemi.

Začala kričať, cítiac ako ju odporné zelené ruky ohmatávajú na celom tele. Mikala sa, trepala sa no nič jej nepomohlo. Jaštery ju vliekli chodbou ako kus ulovenej zveri. Zavliekli ju do belasej miestnosti a šmarili ju o belasé lôžko, nahnuté v 45% uhle k zemi. Dvaja ju zdrapli a strhli z nej kombinézu, potom ju nahú pritlačili k lôžku a pripútali k nemu, sťahujúc jej hruď, že sa nemohla ani nadýchnuť. Jeden jej chytil hlavu a druhý jej prstom prešiel po krku. Na jej zátylku sa jej hlava roztvorila, vlasy aj s oddeleným kúskom lebky sa zosunuli odhaľujúc kúsok malú zásuvku. Jašter zobral zvláštnu ihlu, zasunul ju do zásuvky a potočil.

Dievčinu myseľ náhle zaplavilo more údajov, obrazy, slová, pocity a myšlienky ju v momente zasiahli nadúvajúc každý kúsok jej mysle a zahaľujúc každý vnem.

Príval ju zaplavil a ustal. Po ňom zostala už iba tma a absolútna prázdnota.

"Kde ste ju našli?" ozval sa hlas z temnoty.

"Ležala nahá na pláži. Bola celá mokrá, vyzeralo to akoby ju priniesol príliv," odpovedal druhý.

"Bože... nemôžem tomu uveriť. Bude v poriadku?"

"Neboj sa Alen. Jej stav je stabilizovaný," zasiahol tretí.

Ozval sa vzdych obrovskej úľavy a šťastia. "To dúfam... to dúfam."

Nervové receptory zahlásili jemný dotyk. Dotyk príjemný a hrejivý ako príliv pokoja a lásky. Dotyk ukľudňujúci ako objatie milovaným človekom.

V malej, bielej miestnosti sedel mladý muž pri vodorovnom lôžku na ktorom ležala mladá žena. Podľa výzoru nebola staršia ako 25 rokov. V rukách mala infúzie a pri krku a na spánkoch prilepené malé prísavky. Bola odetá v bielom plášti. Mala čierne vlasy, siahajúce po šiju zo všetkých strán. Oči čierne ako noc. Zvedavý malý noštek a jemné ružové pery. Typická belošská pokožka.

Muž vedľa nej si vzdychol a položil jej ruku na čelo. Bolo jemné na dotyk, no horúce. Pozeral na ňu s ustarosteným pohľadom. Mal rovnako čierne no krátke vlasy a okolo 30.

Dvere do miestnosti zasyčali a dnu vošiel starec v bielej kombinéze. Mal šedivé kučeravé vlasy a šedivú bradu.

"Alen," zahlásil a podišiel bližšie k mužovi.

Alen sa otočil a pozrel sa na starca s pýtavým pohľadom.

"Myslím že by si si nemal robiť moc veľké starosti. Bude v poriadku. Mal by si sa vyspať."

"Nemôžem. Za chvíľu mám službu."

"Bože Alen už si nespal dva dni. Keď budeš takto pokračovať tak prvé čo zbadá keď sa prebudí bude prázdna stolička a holé steny a ty budeš zalomený doma v posteli."

"Keď sa vrátim zo služby tak sa pôjdem vyspať," povedal a obzrel sa na starca ktorému tvár lemoval nedôverčivý pohľad. "Sľubujem," uistil ho a pozrel sa znova na dievčinu a vzdychol si. "Rok bola preč... rok Jason a teraz... teraz sa náhle vráti do môjho života," zahlásil a pohladil jej rukou, čo mal na jej čele, vlasy. "Je to určite ona?"

"Jej DNA som skontroloval, je to Ileya. Klon to nieje určite. Keby bola klon musela by mať veľmi zrýchlený rast na to aby za rok dospela do tohoto štádia. A to by som si všimol."

Alen iba sedel a nemo prikyvoval. Pozeral na Ileyu so slzami v očiach.

Vzdychol si. Pozrel sa na hodinky na svojej ľavej ruke. "Čas ísť. Služba začína. O pár hodín sa k tebe vrátim," prihovoril sa svojej milej a pobozkal ju na čelo. Postavil sa zo stoličky na ktorej sedel a vydal sa smerom von z miestnosti.

Jason na neho pozrel zo zdvihnutým obočím. "O pár hodín? Myslel som že sa pôjdeš vyspať..."

Alen si iba zúfalo vzdychol. "O pár hodín. Zdriemnem si na šichte na dve hodinky," uistil ho a pristúpil k dverám ktoré sa v momente spokojne zo sykotom otvorili. Jason iba za ním civel a s jemným úsmevom krútil hlavou.

Jason sedel na svojej stoličke v kontrolnej miestnosti ktorá bola hneď vedľa izby v ktorej ležala Ileya. Pred ním stenu lemovala širokouhlá obrazovka na ktorej bolo zobrazené lôžko s Ileyou na ňom. V pravom dolnom rohu mal jej EEG. Jemné vlnky behali po ňom indikujúc jej mozgovú aktivitu. Jason ich ustarostene pozoroval. Ileya ležala na tom lôžku v bezvedomí už 3 dni. Akosi sa jej nechcelo prebudiť. Jason sa zhlboka nadýchol a postavil sa smerujúc na druhú stranu miestnosti k malej krabičke, ktorá zdiaľky pripomínala mikrovlnku, no bez dvierok. Pristúpil k nej a vložil do nej šálku.

"Kávu, 30°C," zahlásil a krabička zacinkala, zažiarila a Jason šálku po pár sekundách znova vytiahol von. Bola plná kávy. Uchlipol si a otočil sa.

Jeho ruka sa náhle v záchvate nečakaného šoku strhla a šálka plná kávy podstúpila svoju poslednú cestu dolu k podlahe. Zvuk jej stretu s podlahou zarezonoval stenami a káva sa rozliala po dlážke medzi čerstvými črepinami. Jason civel na obrazovku.

Ileya sedela na lôžku, jej tvár bola celá mokrá od potu a jej oči vystrašene a splašene behali po miestnosti snažiac sa zrekapitulovať si kde vlastne je. Dvere sa odsunuli a Jason vtrhol v momente dnu.

Ileya zvreskla v panike a zoskočila z lôžka ustupujúc k stene, jedna infúzia jej vypadla a ruku jej oprskali kvapôčky jej vlastnej krvi.

"Kľud, kľud, ukľudni sa ja ti neublížim. Si v bezpečí. Kľud," snažil sa ju Jason upokojiť no Ileyine srdce neustále búšilo ako divé a jej hlava zúfalo behala po miestnosti snažiac sa nájsť nejaký úkryt. Jason pristúpil bližšie a Ileya sa znova mikla ustupujúc k rohu miestnosti. "Upokoj sa," pokračoval Jason a znova spravil krok," kľud. Pamätáš si ma? Moje meno je Jason Van'ella. Váš osobný lekár. Tvoj a Alenov."

Ileya sa iba vtisla vystrašene do rohu a zmätene krútila hlavou.

"Ok... to nevadí... to je v pohode," vypustil Jason a dotkol sa malej ikonky na ovládacom paneli dverí. Miestnosťou zaznelo malé pípnutie. "Alen L'evorn. Poručík. Tav'Elynské obranné sily," zahlásil Jason a miestnosťou sa ozvalo ďalšie pípnutia a následne Alenov hlas.

"Prosím?"

"Alen tu je Jason. Myslím že by si sa sem mal prísť pozrieť. Prebrala sa."

Interkomom sa náhle ozval zbesilý rachot a následne urýchlené kroky. Ileya civela na Jasona, hlavou jej rezonovalo meno ktoré ten starý muž vyslovil... Alen... meno sa vznášalo jej myšlienkami ako pierko v rannom vánku... Alen... v diali jej mysle sa zjavila nepatrná spomienka, rozmazaná ako spomienka na rozplynutý sen...

Dvere sa roztvorili a Alen vtrhol dnu no zastavil v momente ako ju zbadal. Stála tam v rohu celá spotená a vystrašená, jej oči behali ako divé na všetky strany. Alenovo srdce zovrela bolesť a do očí sa mu vhrnuli slzy. Ileya pozerala na Alena a jej srdce stíšilo svoj divoký tlkot. Začínal ju zahrievať pocit ukľudnenia, i keď netušila prečo. Alen, pozerajúc na ňu so starosťou v očiach k nej pristúpil.

"Ileya," vyslovil a vykročil smerom k nej no v tom sa mu pleca dotkla čiasi ruka.

Jason za ním stál a držiac sa ho za rameno iba pokrútil hlavou. "Nepamätá si ťa."

"Nepamätá si vôbec nič a nikoho," pokračoval Jason pozerajúc na Alena ktorý so slzami v očiach stál pred obrazovkou a pozoroval Ileyu, ktorú nechali v miestnosti samú po tom čo sa po Alenovom príchode zjavne ukľudnila. Ileya sedela na lôžku a hladila si pravú ruku. Obzerala si svoje prsty akoby hľadala niečo.

Jason chytil Alena za plece a potľapkal ho po ňom. "Neboj, možno je to ba krátkodobá strata pamäti. Ešte sa jej všetko môže vrátiť. EEG nevykazuje žiadne problémy. Po to čo si včera išiel na službu tak som jej spravil topograf a ten tiež neukázal nič znepokojivého."

"A čo keď nie?" vzdychol si Alen z rozochvetým hlasom. "Čo keď jej tie kurvy niečo porobili s mozgom?"

Jason si iba vzdychol a pozrel na Ileyu. "Potom... Potom máme problém."

Ileya stála pri svojom lôžku a zo záujmom si prezerala malú obrazovku ktorá bola na jej konci. Stálo tam napísané "Ileya L'evorn. Osobné číslo 3325629. Číslo pacienta 445816." Pod tým bolo niekoľko ikoniek s odkazmi na výsledky jej testov. Snažila sa ich pár postláčať no každý ju iba s obratom odrovnal odpoveďou: "Prístup odmietnutý. DNA nespadá pod správnu autorizáciu." Pozrela sa na svoje meno. Jej ústa sa otvorili. "Il...Ileya," vyslovila a vzdychla si, nevediac čo to znamená.

"To je tvoje meno," ozvalo sa spoza nej. Stál tam Alen v otvorených dverách, zrejme prepočula ich jemný sykot. Vyzeral smutný, priam ubitý. Usmiala sa. "Ileya L'evorn. Vyzerá to tak, že čítať si nezabudla."

Ileyin úsmev sa ešte viac rozšíril a jej oči klesli k podlahe. Pohľad do Alenových očí ju privádzal do rozpakov. Po chvíli sa znova na neho pozrela. Nehovorila nič, akoby bola nemá.

"Ja som Alen," povedal a zhlboka sa nadýchol. "Tvoj... manžel," vyslovil a sklonil pohľad, nechcel aby jeho žena videla slzy v jeho očiach.

"Ja..." začala Ileya no zastavila sa akoby hľadala slová, "ja... si nepamätám."

"Ja viem," povedal Alen a vzdychol si. "Počuj. Jason... teda... doktor mi povedal že si zdravá a, že on ti už nijako pomôcť nemôže. Povedal mi že by asi bolo najlepšie keby som ťa odviedol k nám domov, možno známe prostredie by pomohlo vrátiť ti pamäť." Pozeral na Ileyu a jej zmätenú a nerozhodnú tvár. Bolo mu z toho zle. "Pozri, mne je jasné že je toto všetko pre teba jeden veľký zmätok, ale daj mi šancu. Možno si na nás znova spomenieš." Pozrel na svoje ruky, držal v nich dáke handry. "Priniesol som ti oblečenie." Podal jej ho. "Počkám ťa vonku, zatiaľ sa prezleč." Otočil sa a vyšiel von. Jeho svalnaté nohy a jeho pevný zadok vyvolali na Ileyinej tvári široký úsmev.

O niekoľko minút dvere znova zasyčali a z miestnosti vyšla Ileya ako suma všetkej krásy a pôvabu ktoré Alen kedy vo svojom živote videl. Premeriaval si ju pohľadom, sametová blúzka a jemné biele nohavice mu hladili zmysly ako kedysi dotyk jej jemnej kože. V hlave sa mu vyvolali prekrásne spomienky. Usmievala sa jemne a krásne ako bohyňa, Alenovi sa zdalo akoby jej krása svojou žiarou osvetľovala celú miestnosť. "Pripravená?" spýtal sa jej a Ileya usmievavo pokývala hlavou. Alen vystrel ruku do chodby a Ileya sa vydala vpred.

Chvíľu kráčali nemo vedľa seba, Ileya fascinovane sledovala všetko naokolo, Alen bol ponorený v myšlienkach. Kráčali dlhou ulicou, nad nimi boli trblietavé hviezdy večera, po všetkých stranách boli domy, krásne, akoby vytesané z kameňa. Pozorovala ich a ľudí naokolo.

"Tav'Elyn," vyslovil Alen po dlhej dobe. "Mesto krásy a pokoja, založené pred 100vkami pozemských rokov na tejto planéte osadníkmi ktorý opustili zem za účelom vytvorenia nového raja. Prečo si vybrali práve túto planétu, to neviem. A prečo práve túto prímorskú púšť to asi nevie nik," povedal a pozrel sa na zmätenú Ileyu. "Zem je rodná planéta ľudstva. Teda nás. Niekoľko stoviek sveteľných rokov vzdialená. Nikdy som tam nebol. Nik z nás tam nikdy nebol. Táto planéta sa volá Tav. Je to jediná planéta obiehajúca okolo tohto slnka. Elyn znamená raj. Je to v dákom archaickom jazyku dákej vznešenej rasy, ktorá pred stáročiami navštívila zem. Tav'Elyn. Tavský raj." Vyhŕkol zo seba pohŕdavý zvuk. "Pekný názov na takéto peklo."

"Prečo peklo?" opýtala sa Ileya zaujatá Alenovou náhlou spŕškou histórie.

"Ty si vážne nič nepamätáš že? Ani nevieš kde si bola? Predtým než si sa prebrala na tom lôžku?"

Iba pokrútila hlavou. Alen si vzdychol. Zdvihol hlavu a pozrel sa vpred na dvere svojho domu.

"Už sme tu," zastavil sa pred vchodom a pozrel na Ileyu. Pozrel na hodinky, a znova na ňu. "Už som tri dni nespal. Neviem ako ty ale ja si potrebujem zdriemnuť. Porozprávam ti o tom... pekle... zajtra," zahlásil a dotkol sa palcom ovládača dverí. Ten zapípal a dvere sa odsunuli.

Vošli dnu, pred nimi bola dlhá chodba. Alen viedol Ileyu pozdĺž chodby až k dverám ktoré po ich ľavici viedli do spálne. Dvere spálne boli na ľavej strane miestnosti, uprostred pri oknách oproti, bola veľká manželská posteľ. Na pravo od nej bola v stene zabudovaná skriňa s odsúvacími dverami. Na ľavej stene bola široká obrazovka a malý ovládací panel. Vošli dnu a Alen chytil Ileyu jemne za plecia a otočil ju k sebe.

"Vyspi sa na posteli, v skrini sú tvoje nočné košele," zamyslel sa a následne sa jemne usmial. "Sú presne tam kde aj vždy boli. Nikdy som ich nedal preč," povedal a stíchol na chvíľu. "Doktor mi spomínal že by si mala ísť o tri dni na kontrolu, tak ťa pozajtra k nemu odvediem. Ja budem spať v obývačke na gauči. Je to dole chodbou, hneď ako sú vchodové dvere v pravo. Keby si niečo potrebovala." Civel chvíľu na ňu a potom jej dal bozk na čelo. Otočil sa a šiel von.

Nočná obloha civela na rozľahlé mesto Tav'Elyn ktoré sa ťahalo prieč údolím. Strechy domov hádzali jemné tiene, osvetlené mesačným svetlom. Ileyinu myseľ zahaľoval závoj hlbokého sna. Dýchala zhlboka. Jej tep zúril a čelo mala zarosené potom. Jej telo sa vrtelo pod prikrývkou a jej ústa nepokojne stonali.

Videla chodbu, dlhú a šedú, zdeformovanú akoby ju videla cez rybie oko. Podlaha pod ňou trielila v jej behu. Jej holé ruky sa jej mihotali pred očami. Zastala. Bolo z diaľky počuť šepot. Poobzerala sa dookola, no nikoho nebolo vidieť. Pred ňou boli dvere. Široké, špinavé a tmavošedé. Pri nich bol malý panel, s malou dierkou uprostred. Videla ako zdvíha ruku. Cítila ako sa jej otvára a jej vbudovaný kľúč sa zasúva do zámku. panel zapípal a dvere zasyčali, odsúvajúc sa do steny a odhaľujúc obrovskú miestnosť, plnú zvláštnych strojov. Rám dverí sa mihol okolo nej a Ileya vbehla dnu.

Jej telo sa v tom strhlo a znova sa ocitla v Alenovej spálni, bola celá prepotená. Dýchala zbesilo a vystrašene sa obzerala dookola. Šedé steny, obrazovka skriňa. Dvere. Je v Alenovej spálni. Jej srdce sa začalo znova ukľudňovať a hlava padla naspäť na podušku.

Bolo 7 hodín ráno v ďalšom 21 hodinovom dni Tavu keď Alen sedel v obývačke za malým pracovným stolom a pozoroval ako mu dáta ktoré si vyhľadával behajú pred očami na holografickej obrazovke nad stolom. Stôl bol lemovaný širokou dotykovou plochou na ktorej bolo rozsvietené množstvo ikoniek. Dotkol sa jednej prstom a dátový tok zastavil. Pozeral si bezpečnostné údaje, ktoré mal vo svojej bezpečnostnej úrovni prístupné. Na obrazovke mu svietil údaj o narušení integrity v únikových tuneloch mesta. Stlačil pár ikoniek a vypísala sa mu správa. Dátum bol starý tri dni. Správa hlásila že bezpečnostný systém zaznamenal že jedna zo závor, ktorá uzatvárala tunel aby sa niekto nedostal nepozorovane do mesta bola z neznámych príčin otvorená. Následné vyšetrenia ukázali že sa jednalo o poškodenie monitorovacieho systému ktorý hlásil nesprávny stav dverí. Alen stlačil ďalšiu ikonku a zatvoril spomínanú správu a začal znova listovať v zozname udalostí. Nepokoje v rekreačnej štvrti mesta, bol názov ďalšieho záznamu. Klikol naň a otvoril sa. Chvíľu čítal a potom pozrel na hodinky. Zavrel záznam a začal znova klepať po ikonkách.

Na obrazovke sa objavil nápis "Zahajujem spojenie". Po niekoľkých sekundách sa objavila tvár muža, zhruba okolo 50tky.

"Poručík?" oslovil muž Alena.

"Plukovník," začal Alen, "potrebujem si na tento týždeň vybrať mimoriadne voľno, zo súkromných dôvodov. Podľa toho čo som si pozeral v záznamoch, nevyzerá to tak že by bola moja prítomnosť pri kontrole štítu nevyhnutná, žiadne G'ore‘vské jednotky neboli zaznamenané na niekoľko kilometrov. A môže ma zaskočiť aj desiatnik Velson pane."

"Predpokladám že to má niečo spoločné s vašou ženou?"

"Áno pane, včera sa prebrala."

"Ah, rozumiem. V poriadku poručík. Máte ho mať. Ale v prípade pohotovosti vás z neho odvolám."

"Rozumiem pane. Ďakujem."

Plukovník iba prikývol a stratil sa Alenovi z holografickej obrazovky. Alen si vzdychol, stlačil jednu z ikoniek a holografická obrazovka sa rozplynula vo vzduchu. Postavil sa a vybral sa smerom ku spálni.

Ileya mala po tom hroznom sne pokojnejší spánok a práve prebratá stála vedľa postele a venovala sa prezliekaniu. Bola otočená chrbtom k dverám.

Alen práve dorazil a stál, uprostred otvorených dverí a pozoroval ju. Pozoroval ako jej nočná košeľa ladne klesá s pliec a odhaľuje jej prekrásne nahé telo, jej nežná pokožka sa leskla vo svetle slnka ktoré svojimi lúčmi obšťastňovalo spálňu cez okná nad posteľou. Takýto pohľad na jej krásu sa mu nenaskytol už veľmi dlho. Pozrel na hodinky a potichu sa odpratal smerom do kúpeľne.

Ileya blúdila po dome niekoľko minút, zúfalo hľadajúc Alena kým jej do uší nedorazil zvuk šplechtajúcej vody. Zaujatá sa vydala za ním, po niekoľkých zúfalých pokusoch nájsť jeho zdroj sa jej podarilo dostať do kúpeľne. Prešla dverami a zarazila sa.

Alen práve vystupoval zo sprchy keď si všimol Ileyu ako stojí uprostred dverí a pozerá sa na neho. otočil sa k nej a jej pohľad padol o meter nižšie od jeho krku a jej tvár sa zahalila červeným rúchom. Usmiala sa a odklonila oči iným smerom.. Alen sa začal potichu rehniť a zvesil uterák, obväzujúc si ho okolo pásu.

"Červenáš sa akoby si to ešte nikdy nevidela," povedal pozorujúc ako sa Ileya znova otáča smerom k nemu potom čo si obviazal uterák.

"Ani som nevidela," povedala zo širokým úsmevom snažiac sa udržať svoje oči na jeho a neklesať stále na jeho vzrušujúcu postavu. "Chcel si mi niečo vysvetliť. Aspoň si mi to včera sľúbil."

"Sľúbil, áno. Neboj, vysvetlím ti všetko, čo len budeš chcieť."

Po tom čo sa Alen obliekol vyšli o poschodie vyššie na rozľahlú kamennú terasu Alenovho domu. Ileya pristúpila k zábradliu a začala ho hladiť. Pozerala sa dopredu, na tie krásne hradby a široké údolie ktoré sa tiahlo pred ňou.

"Krása že?" ozval sa Alen spoza nej.

Ileya však bola ticho civiac pred seba.

"Všetko v poriadku?" opýtal sa znova Alen.

"Áno," odpovedala neprítomne. Civela na to údolie a pred očami jej behali úryvky hrôzy zakopanej hlboko v jej podvedomí.

"Ok. Tak, kde mám začať? Je toho strašne veľa čo by som ti mohol povedať."

"Chcel si mi povedať prečo vidíš toto miesto ako peklo a nie raj."

"Ah, áno. Jasné," vzdychol si. "Raj... raj je miesto nekonečnej krásy a naprostého šťastia. Raj je vec ktorá žije v mysliach ľudí ako obraz toho po čom každý túži. A každý človek túži po niečom inom. Raj sa nedá stvoriť, o raji sa dá iba snívať. Tav'Elyn bolo postavené našimi zakladateľmi ako mesto plné krásy a majestátnosti. Mesto v ktorom každý mal byť šťastný a v ktorom nikto nemal trpieť. No pokiaľ vesmír na okolo je plný iných bytostí, také niečo sa nedá dosiahnuť.

"Niekoľko mesiacov po svojom postavení existoval Tav'Elyn v pokoji, sem tam niekto niekoho okradol. Občas sa objavila aj vražda. Rajom nebol, ale mal pokoj. Bohužiaľ ale, táto planéta nikdy nebola iba pustou púšťou a osadníci ktorý sa rozhodli že si tu postavia raj neboli jej jedinými obyvateľmi. Neviem presne kedy a ako ale raz bola vyslaná prieskumná výprava ktorá sa zo svojho výletu nikdy nevrátila. Prečo nikto nevedel, ale čoskoro každý zistil. Niekoľko mesiacov neskôr bol na Tav'Elyn vykonaný masívny útok. Veľa ľudí umrelo ale podarilo sa im útok odvrátiť. Odvtedy toto mesto každý rok o takomto čase bojuje o svoj život s obyvateľmi tejto planéty o ktorých vieme iba to ako vyzerajú a čo s nami robia.

"Hovoríme im G'ore'vovia. Je to z rovnakej reči ako Elyn. G'ore'v v tej reči znamená smrť, alebo utrpenie. Útočia iba raz za rok. Sú technicky veľmi vyspelí, skoro na rovnakej úrovni s nami, keď nie väčšej.

"Každý rok sa im podarí dostať cez náš štít, ktorý až na pár miest, ako únikové tunely chráni toto mesto pred vnikol akéhokoľvek predmetu či čírej energie. Každý rok unesú pár ľudí, z ktorých iba niektorých vidíme späť, tých čo sa im podarí utiecť."

Vzdychol si. "Je to 12 mesiacov a 13 dní dozadu čo som ťa videl naposledy kričať o pomoc v náručí jedného z ich útočných robotov," povedal a jeho oku unikla slza. "Ani si nevieš predstaviť aký som šťastný že ťa mám naspäť."

Ileya mu pozerala do očí, ako sa mu v nich hromadia slzy a priložila mu ruku na tvár. Alen sa jej dotkol a usmial sa.

"Pamätám si ako si ma takto chytila naposledy. Večerali sme u mojej sestry s jej dvomi deťmi. Evelyn."

"A Alvin," skočila mu do reči pozerajúc mu usmiato do očí.

Alen sa strhol a začal na ňu prekvapene civieť. "Odkiaľ to vieš?" povedal a do tváre mu vhŕkol dúšok nádeje.

"Pamätám si," začala a Alenovi sa rozžiarili oči potešením, "pamätám si na niečo ako sen. Veľmi zmätený sen. Videla som ťa tam aj ju a jej deti. Myslela som že ste manželia," usmiala sa na neho. "Bol to hrozný sen. Pamätám si ako som stála na tejto terase a okolo mňa bola samá hrôza. Videla som ľudí umierať, a videla som svoje vlastné telo ako sa mení na stroj. Videla som jaštery so žltými očami."

"G'ore'vovia..." vydýchol Alvin. "Sen, aký sen, kedy sa ti sníval?" začal sa vypytovať náhlivo.

"Neviem. Pamätám si naň ale zdá sa mi vzdialený, strašne vzdialený. Zdá sa mi ako by bol súčasťou mojej minulosti, no predsa mi to pripadá aj ako sen. Pamätám si naň ako keby bol jediným zdrojom mojich spomienok v mori nekonečnej prázdnoty. Akoby bol začiatkom môjho života.."

Alen sa zhlboka nadýchol a chytil ju dlaňami za líčka. V tvári sa mu hromadila nádej. Srdce mu začalo búšiť radosťou.

"Čo sa na mňa tak pozeráš?" spýtala sa ho so širokým úsmevom. Líčkach sa jej začali tvoriť jamky, ako ju Alen držal.

Alen iba pokrútil hlavou a jeho ústa sa roztiahli v radostnom úsmeve. "Na tento úsmev, si veľmi dobre pamätám."

"Áno a čo ti hovorí?" spýtala sa znova s uštipačným tónom.

"Že sa s tebou čoskoro vyspím," zakončil to Alen a začal v úsmeve ceriť zuby.

"Och... no to určite," zahlásila a keď ju Alen následne schmatol za zadok a zdvihol ju zvreskla, a objala ho nohami o boky.

Alen ju viedol schodmi dolu, obaja si civeli navzájom do očí.

Po chvíli ju položil nežne na posteľ.

"Alen," zahlásila s chvejúcim sa hlasom.

"Áno?"

"Prosím ťa... nezabudni že... teda... ber to tak akoby som to ešte nikdy nerobila ok?"

"Neboj, budem nežný."

O tri dni neskôr Alena náhle prebudilo v noci vystrašený výkrik. Rozospatý sa poobzeral dookola a zbadal Ileyu ako sedí na posteli a kŕčovito drží paplón, celá spotená a udychčaná.

"Čo sa deje?" spýtal sa jej, posadil sa tiež a začal sa hrať z jej vlasmi.

Ileya sa vydýchala a pozrela vystrašene na Alena. "Sen... mala som zlý, sen."

"Sen? Aký sen?"

"Proste sen. Zdalo sa mi že behám po meste a zabíjam ľudí. Skočila som na niekoho. Mali uniformu, takú ako ty. A dolámala som im väzy."

"Hmm."

"Tretí v poradí. Snívajú sa mi také blbosti odkedy som prvýkrát otvorila oči."

"A prečo mi to hovoríš až teraz?"

"Myslela som že to prejde."

Alen si vzdychol. "Že som predtým nič nepočul."

"Tie predtým neboli až také hrozné. Pri tých predtým som pri prebratí nezvreskla," zahlásila podráždene a odkopla prikrívku a vstala z postele. Odtrielila preč. Pritom si držala ľavú ruku a hladila ju zamyslene.

Alen za ňou iba nechápavo civel.

Keď po chvíli prišiel do kúpeľne Ileya práve vystupovala zo sprchy. Strhla uterák a dala si ho okolo seba.

"Dnes máš termín u Jasona," povedal Alen.

"Ja viem. Možno neviem kto som, ale tie tri dni si pamätám," odvrkla. Stále bola podráždená.

"To nemení nič na tom že by si tam mala ísť. Bola si rok u G'ore'vov a keď nie u nich tak bohvie kde, a bohvie čo s tebou robili."

"Neboj pôjdem," povedala pokojnejšie a pozrela na Alena. "Pôjdeš so mnou alebo pôjdeš do práce?"

"Samozrejme, že pôjdem s tebou. Osprchujem sa a môžeme vypadnúť."

Prešlo niekoľko hodín a Alen už čakal v čakárni na Ileyu a na výsledky, no stále bola vnútri u Jasona. Prestávalo sa mu to páčiť. Snáď nieje žiadny problém.

Jason v tom vybehol a aj s Ileyou s ustarosteným výrazom.

"Alen potrebujem sa s tebou porozprávať. Poď so mnou," povedal a otočil sa smerujúc naspäť do laboratória.

"Počkám ťa tu," povedala Ileya a sadla si na stoličku.

"Poď sa na niečo pozrieť," povedal Jason keď vošli dnu a ukázal Alenovi obrazovku. Bola na nej obrovský tomografický obraz Ileyinej hlavy. "Včera som jej spravil tomografické vyšetrenie mozgu," vysvetľoval a ukázal prstom na obraz. Na obraze bolo v jej zátylku vidieť jemný kovový objekt.

"Čo to je?" spýtal sa s obavou v očiach Alen.

"To by som aj ja rád vedel. Sprvu som sa zľakol že by to mohol byť dáky čip, ale pri bližšej analýze sa to vyvrátilo. Nevykazuje to žiadne elektromagnetické signály ale neurónové dráhy na ktoré to je napojené vedú rovno do využívaných častí mozgu. Najskôr to bude," povedal a zhlboka sa nadýchol, pozerajúc súcitne na Alena, "nejaký druh rozhranie na manipulovanie s mozgom. Napájaný vonkajším zdrojom pri zapojení."

Alen stál na mieste a pozoroval obrazovku, pery mal pevne stisnuté. "Čo mi tým chceš naznačiť?"

"Iba toľko že sa bojím, že Ileya nieje sama sebou. Bohvie čo tam s ňou tie svine robili."

"Bola tam rok Jason. Skurvený rok," zhlboka sa nadýchol aby zahnal slzy. "A teraz sa náhle objaví naspäť do môjho života a ty mi povieš že nieje sama sebou?"

"Je mi to ľúto, ale tá vec tam je. Niečo s ňou robili a ja neviem čo. A nezabudni na to že je jednou z mála ktorým sa podarilo im utiecť."

"A čo má zas to znamenať?"

"Nič konkrétne. Iba toľko že neviem načo tá vec je a čo jej robili s mozgom."

"A prečo si to neobjavil predtým?" povedal Alen podráždene. "Hovoril si mi že si jej robil tomografický scan! A okrem toho, keď to je nejaké rozhranie, ako sa s nim spoja?? Dobre som jej študoval krk a jej koža a lebka na tom mieste vôbec nieje narušená."

Jason iba nemo stlačil ikonku na paneli a ukázal Alenovi na obrazovku.

Na nej bol zber Ileyinho zátylku. Do záberu sa dostala ruka v bielej rukavici a prešla prstom po jej krku. Alenovi zovrelo srdce a jeho hlava sa začala v hneve variť. Kúsok Ileyinej lebky sa začal zdvíhať aj s vlasmi a odhalil presne ten istý kúsok kovy ktorý videli predtým na topografe.

"Nervové receptory jej zátylku sú spojené s tou vecou tiež. Jej lebka je v zátylku oddelená a obklopená servomotorčekmi, keď jej prejdeš správnym smerom a správnou rýchlosťou po krku tak sa jej otvorí a odhalí toto," povedal s trpkým a uboleným hlasom, civiac súcitne na Alena. "Neobjavil som to predtým a neviem prečo. Možno sa to nejako maskovalo a práve teraz to prestalo, neviem. Ale viem že to na niečo slúži a som si istý že je to viac než funkčné. Alen. Ale je celkom možné že jej útek sa nepodaril iba jej zásluhou. Nepotrebuješ do mozgu voperovať čip na to aby si človeka preprogramoval."

Alen iba civel na obrazovku. Zdalo sa že sa trasie.

"Alen, tvoja žena si na nič nepamätá. Manipulácia je tu veľmi pravdepodobná."

"Pamätá si! vykríkol Alen zúrivo na Jasona. "Hovorila mi že si začína rozpamätávať. Zdá sa jej ako keby sa jej vracali spomienky na nejaký sen. Zmätené, ale spomína si. Spomenula si na deti mojej sestry."

Jason sa zhlboka nadýchol. "Sen hovoríš? Spomínala vo svojom sne aj niečo o robotoch, alebo o G'ore'voch a o smrti. Alebo že si pripadala sama ako stroj?"

Alen iba na neho zúfalo civel.

"Žiadny človek si nedokáže pamätať na to ako ho niekto programuje. Jediné na čo si pamätá každý je zmätený sen. Keď človeku začneš počas bezvedomia prepisovať mozog, začne sa to javiť v jeho podvedomí zmätenými obrazmi a snami, často spojenými s obsahom programovania. Keď programovanie skončí a človek sa prebudí, spomína si iba útržkovo na sen, ktorý sa mu nikdy nesníval. Akoby bol súčasťou jeho minulosti a predsa to bol iba sen.

"Moja žena... nieje... špión," zahlásil Alen tlmene, snažiac sa ovládnuť krik, no jeho hlava mu hovorila niečo iné. Jason opakoval presne to isté čo mu popisovala Ileya.

"Nehovorím že je. Lebo ona o tom ani nemusí vedieť. Môže byť sama sebou keď je pri vedomí ale keď zaspí sa náhle prepne vo vraždiaci stroj. Behá ako námesačná, plní svoje úlohy. Zabíja. A potom si ľahne do postele a spotená sa v kriku prebudí, a na celé spomína iba ako na zlý sen."

Tieto slová zasiahli Alenove srdce ako ľadový kôl prerážajúci jeho hruď a zabíjajúci každú živú bunku v jeho tele. Chrbát mu zmrazilo a pred očami sa mu vybavil Ileyin ranný krik. Zvrtol sa a v momente vybehol z miestnosti.

Zastavil sa pred Ileyou, v očiach mal slzy. Miestnosťou sa náhle ozvalo pípnutie a ozval sa umelý hlas.

"Alen L'evorn. Hláste sa vo vojenskom veliteľstve. Alen L'evorn. Hláste sa vo vojenskom veliteľstve," znel hlas plechovo.

Alen pozrel žalostne na Ileyu. "Choď domov."

"Ale..."

"Hovorím choď domov... prídem tam za tebou," rozkázal jej chvejúcim hlasom a vyštartoval chodbami preč.

V malej miestnosti stál šedivý chlap so šaržou generála, pri ňom 50 ročný plukovník. Obaja civeli na obrazovku. Dvere do miestnosti sa otvorili a dnu vkročil Alen. Jeho tvár vyžarovala nespočetný strach a bolesť.

"Pane?" zahlásil Alen pýtavo.

"Poručík," povedal generál a začal sa prechádzať s rukami zopnutými dozadu. "Pred šiestimi dňami som sa dozvedel že vaša dávno stratená žena bola nájdená skoro utopená na pláži za mestom pri únikových tuneloch. Je tak?"

"Je, pane," odpovedal Alen so zovretým srdcom.

Generál sa nadýchol. "Osobne som sa rozprával s vašim osobným lekárom, po tom čo sa prebrala pred štyrmi dňami. Uisťoval ma že je všetko s ňou v absolútnom poriadku a že nieje žiadny dôvod obávať sa že by mohla narušiť bezpečnosť mesta, keďže bola v kontakte s G'ore'vmi."

"Nebol pane," odpovedal trpko Alen.

Generál sa obzrel na obrazovku. "Záznam číslo 245. Pustiť."

Na obrazovke sa objavil obraz temnej údržbovej chodby a dvoch mužov ako prešľapujú z nohy na nohu a debatujú o niečom nezreteľne. Do obrazu niečo náhle z vrchu skočilo, ladne ako mačka a chmatom rúk dolámalo jednému z nich väzy. Schmatlo druhého a zabilo ho tiež. Postavilo sa to. Bola to žena. Mala na sebe iba tesné body, nohy bosé a holé, ruky tiež. Malo to čierne vlasy, siahajúce po krk. Zdvihlo to hlavu a Alenove srdce zmrzlo v pohybe. Jeho oči civeli na svoju milú ako stojí nad dvomi mŕtvolami a civí do kamery. Topili sa v slzách.

Generál pozeral na Alena. "Neviem čo sa tu deje poručík, ale prídeme tomu na kloub. Ale dovtedy ju musíme zatknúť."

"Ja sa o to postarám pane," povedal Alen trasľavo a otočil sa smerujúc von z dverí. Vyšiel z miestnosti a jeho úbohá schránka sa zosunula v plači k zemi.

Ileya prešľapovala v obývačke z miesta na miesto, nechápala čo sa deje. Kde len sakra je Alen?

Dvere zasyčali a po chvíli vstúpil jej milý do miestnosti. V rukách mal malý elektronický blok. V očiach slzy.

"Čo sa deje? Niečo sa stalo?" spýtala sa súcitne Ileya, no jediné čo dostala bol blok šľahnutý na stôl. Na ňom bola fotka. Ileya pozrela na fotku a stuhla.

"Bolo toto to čo sa ti snívalo? Vyzeralo to asi tak?" pýtal sa Alen no Ileya iba civela na fotku stuhnutá a začala sa triasť.

"To b.... to.... to bol sen," zahlásila a z očí sa jej začali rinúť slzy. Držala sa ľavú ruku a kŕčovito si ju masírovala. "Alen ja.... to nieje možné... ja... Mne sa snívalo ako sa mi vysúvajú veci z ruky, ako sa mi ruka otvára ale ja som človek!" začala hystericky jačať a rozhadzovať rukami, no nakoniec si iba rukou chytila ústa a vzlykala pozerajúc na fotku.

Alenove oči vypustili ďalšiu vlnu sĺz. "Doktor objavil niečo v tvojom mozgu čo predtým nevidel. Čo keď je aj niečo v tvojich rukách čo ešte stále nenašiel?"

"To je blbosť... ja som človek," vzlykala zúfalo.

"Prepáč," vyhŕkol Alen trasľavo a jeho oči začali permanentne rinúť. Siahol do vrecka a vytiahol z neho putá.

"Alen!" zvreskla Ileya. "Neopováž sa dať to svinstvo na moju ruku." Chcela ustúpiť no Alen jej schmatol ruku a dal jej putá, otočil ju a spútal jej aj druhú ruku.

Viedol ju šedou chodbou. Na stenách boli dvere do rôznych ciel. Priviedol ju k jednej, stáli pri nej stráže.

"Otvoriť," zahlásil, stráže vytiahli z vrecka tenkú ihlu a vložili ju do zásuvky v ovládacom paneli.

Dvere sa odsunuli, boli masívne, 10 centimetrov hrubé. Alen ju zaviedol dnu a dal jej dole putá. Ich oči sa stretli, plné sĺz a bolesti. Alen sa trasľavo nadýchol, otočil sa a vyšiel von.

"Zavrieť," povedal a stratil sa.

Ileya iba pozorovala ako sa dvere zatvárajú, jej kolená sa zosúvali k zemi. Ostala na nej ležať ako klbko absolútneho žialu. Pravou rukou si škriabala ľavú. Mala ju celú od krvi ale škriabala si ju ďalej, akoby chcela niečo nájsť.

Prešiel deň a Ileya konečne plačúc zaspala, celá jej ľavá ruka bola rozškriabaná, hľadala zúfalo, no nenašla nič.. Sníval sa jej ďalší sen. Videla ako kráča chodbou, bola dlhá a temná, no nie ako tie predtým. Mala jemné steny, ozdobené známymi obrazmi. Prišla k dverám a tie sa zo sykotom otvorili. Cez ne bolo vidieť malú miestnosť. Dvere boli na ľavej strane miestnosti, uprostred pri oknách oproti, bola veľká manželská posteľ. Na pravo od nej bola v stene zabudovaná skriňa s odsúvacími dverami. Na ľavej stene bola široká obrazovka a malý ovládací panel. Na posteli ležal Alen. Spal. Spal ako nemluvňa, zdanlivo pokojný, no jeho snami brázdila ukrutná bolesť. Bolesť aká sa žiadnou medicínou nedá vyliečiť.

Ileyou strhlo a miestnosťou sa ozval ukrutný krik, sedela náhle prebudená a kričala ako zmyslov zbavená, zvierajúc prikrívku medzi rukami. Dvere sa tvorili a dnu vtrhli stráže vyľakané tým náhlym krikom.

Alenom náhle strhlo a prebudil sa, no nevedel prečo. Zdalo sa mu že ho niekto pozoruje. Kútikom oka zbadal ako sa dvere syčajúc zatvárajú a medzi nimi zbadal postavu v tieni.

Vyskočil z postele a dobehol k dverám, no keď ich otvoril nikoho tam už nebolo.

Vybehol von a pozrel sa doľava. Otočil sa doprava a v tom s ním znova trhlo šokom.

Pred ním stála, Ileya, odetá v bielom body civiac na neho s mŕtvymi očami hrozivo a vražedne. Alenovo srdce sa rozklepalo.

"Čo tu robíš?? Ako si sa sem dostala?"

Jedinú odpoveď ktorú dostal bol malicherný úsmev a šok aký ešte nezažil. Čokoľvek to bolo, Ileya určite nie. Zdvihlo to pravú ruku a prsty aj s dlaňou sa začali oddeľovať a zosúvať sa dole pažou. Z otvorenej paže sa vysunula krátka hlaveň ktorá klesla aj s rukou a namierila Alenovi na hruď.

Alenove telo sa rozklepalo hrôzou a začalo ustupovať, no skôr než spravil krok hlaveň zavyla v oslepujúcom záblesku a Alenove bezduché telo odletelo k zemi.

"Aleeeeen!!" kričala Ileya vo svojej cele nepríčetne a zúfalo mykajúc sa na všetky strany. Stráže kŕčovito držali a snažili sa ju ukľudniť, no jej hrdlo revalo a jej hlasivky volali v žiali. Hrdlo zvresklo milované meno posledný krát a telo ako aj myseľ sa utopili v žiali, visiac v náruči strážcov.

Ileyin dvojník prešiel spálňou a napojil sa svojim "kľúčom" do panelu vedľa obrazovky. Pred očami mu trielili hordy údajov a čísiel, no nehybne zmrzol iba jeden.

Temnou chodbou sa sunul tieň. Hrozivý a vražedný, za sebou zanechával stopu mŕtvol prišiel k šedým dverám, na nich napísane. "Štítový generátor. Údržbová miestnosť." Ruka sa zdvihla a pritlačila odrezaný palec k panelu. Po vypýtaní autorizácie zadalo kód. Následne vsunulo svoj kľúč a ukončilo sekvenciu.

Pred hradbami, v šere noci náhle osvetlil mesto trblietavý modrastý závoj čírej energie a potom sa rozplynul vo vzduchu ako nedosnívaný sen. Vzduchom začali dunieť motory a v diaľke sa vo vzduchu začali lesknúť oceľové plášte.

"Pane!" zvreskol zhrozený desiatnik na Generála ktorý práve prišiel k nočnej prehliadke. "Štít pane. Vypol sa nám štít, nemôžem ho reaktivovať."

V tom sa miestnosť rozsvietila a začal znieť poplach. Na radaroch svietila horda červených bodiek.

"Všetci na bojové stanice!!!" zvreskol generál a rozbehol sa preč.

V diaľke na stíhačoch začali zúriť kanóny a z hlavní vyletela spŕška projektilov. Zasvišťali vzduchom a v lete sa rozpálili a obaľujúc svoj kovový plášť čírou energiou rozpálili vzduch a hradby sa začali v dyme taviť.

Hradby začali bzučať a na ich povrchu sa začali otvárať mohutné závory, pripravujúc vysunutie mohutných diel.

Údolím sa ozval výbuch, delá explodovali a hradby sa rozprášili v plameňoch.

Celým mestom zúril chaos. Zúrili sirény, zúrili ľudia, evakuačný poplach bol vyhlásený.

Vo väzení stráže vliekli Ileyu, no tá iba vzlykala vo svojom žiali.

Vzduchom zasvišťalo, a znova, a stráže sa zosunuli mŕtve k zemi.

Dymom prechádzala hrozivá postava. Ileya čupela na zemi akoby čakajúc zúfalo na svoju smrť.

Dym sa rozvíril a pred ňou sa zjavil, akoby jej obraz v zrkadle, jej dvojník. Pravú ruku mal rozloženú, ľavú vystrčil k nej. "GrnTeil L'Everk Lazhen," zaznelo mu z úst, no Ileya iba žalostne civela. "Naša misia je ukončená. Čas sa vrátiť."

Hnev a nenávisť sa zmocnili Ileyinho uboleného srdca a ona sa rozbehla v agónii opačným smerom.

Jej dvojník iba civel za ňou. "Jednotka na odlákanie pozornosti vykazuje chybu v programovaní. Reintegračná správa nebola akceptovaná. Zahajujem likvidáciu," zahlásil a rozbehol sa po nej.

Šum vody znel loďou, ako žalostný posol nesúci ľudom hrozivú správu. Ileya sedela pri okne a so slzami v očiach civela na Tav'Elyn ako sa rozpadá v plameňoch. Žial jej trhal dušu, náhla hrôza ktorá vzplanula v srdciach všetkých ľudí na planéte ako oheň náhle privolaný k životu. Civela von oknom a pred očami mala Alenovu tvár. Pozerala cez vodu, po ktorej plávala loď s utečencami, na pláž rovno za mestom. Stála tam. Hrozivo a plná nenávisti, jej dvojnica. Ruku stále rozloženú. Ileye sa vybavilo ako tesne jej unikla. Vzdychla bolestne. Kiež by sa to nestalo. Kiež by jej neunikla. Kiež by ju dohonila a poslala tam kde jej srdce teraz leží. Odvrátila tvár a pozrela sa na všetkých tých ubolených ľudí. Jej srdce bolo mrtvé. Žiaľ ju celú pohltil.

Kam? Kam teraz pôjdu, keď ich raj, ktorý bránili po stáročia bol náhle znesený zo sveta. Nevedela. Nevedela kam. A nevedela prečo. "Naša misia je ukončená," zvonilo jej v ušiach. "Naša misia." Ona za to môže. Ona ich všetkých zabila. Jej srdce bolo mŕtve a ona chcela byť tiež. Otočila sa znova, no jej dvojník už bol preč. Hlava jej padla a oči sa zatvorili. Jej myseľ sa odporúčila do žalostných snov...