Po bývaní v starom, už takmer rozpadávajúcom sa dome sme konečne s manželom Aaronom nasporili dostatok peňazí, aby sme si mohli dovoliť niečo vlastné. Rozhodli sme sa kúpiť krásnu vilu, ktorá sa nachádzala v lese, pár kilometrov od mesta. V okolí sa nenachádzali takmer žiadne ďalšie budovy, mali sme len jedného suseda, čo nám vyhovovalo. Vila bola priestranná a deti, Carl a Luisa, sa veľmi tešili.

V deň sťahovania sme nasadli do auta a celú cestu sme si spievali. Prechádzali sme cez prašné cesty, cez ktoré len tak tak že prešlo naše auto. Už sme boli takmer na mieste, keď auto zrazu nadskočilo a cítili sme, ako sme niečo prešli. Aaron okamžite zastavil a šiel sa pozrieť. Ako vystúpil, zrazu som dostala strach. Nevedela som ho vysvetliť a tak som manželovi ani deťom radšej nič nehovorila. Našťastie sa po chvíle vrátil a keď som videla, že je v poriadku, trochu som sa uvolnila.

„Bola to len mačka, nič viac. Nanešťastie pre nás však bola čierna, takže dúfam, že nie ste poverčiví!“ povedal a s úsmevom sa otočil k deťom. Pri pomyslení na čiernu mačku som sa nervózne zasmiala a pokračovali sme v ceste. Konečne sme dorazili k nášmu cieľu. Deti sa s výskotom a jasotom vybrali skúmať vilu a ja s manželom sme sa vybrali do kuchyne uvariť niečo na večeru. Celý večer prebehol v pohode, užívali sme si nový dom a nakoniec sme deti uložili do postele a mali chvíľku iba pre seba.

Pustili sme si film a relaxovali. Bola práve hodina po polnoci, keď som sa rozhodla, že si pôjdem ľahnúť. Práve som chcela vstať, keď som na poschodí začula divné zvuky. Pripomínalo mi to divoké škriabanie nejakého zvieraťa. Stíšila som televízor a počúvala.

„Čo robíš?“- spýtal sa Aaron, no neodpovedala som mu, bola som ako zhypnotizovaná tým zvukom. Luskol mi pred očami a konečne som sa spamätala.

„Nič, len sa mi zdalo, že niečo počujem. Ty si nepočul nič?“

„Nie zlato...možno si len unavená, mala by si si ísť ľahnúť.“ Chcela som sa ho spýtať, či to nepôjde aspoň skontrolovať, ale vedela som, že by to bolo zbytočné.

Cestou hore schodmi som sa snažila opäť zachytiť ten zvuk, no už som ho nepočula. Skontrolovala som deti a nakoniec som šla do postele.

V tú noc sa mi sníval divný sen. V tom sne som taktiež spala, no prebudila som sa na to, že vedľa postele cítim niekoho prítomnosť. Keď som otvorila oči, videla som postavu. Bolo to veľké asi meter desať, ruky s dlhými nechtami, divné zarastené telo a čupelo to, otočené mne chrbtom. Vedela som, že vycítil, že sa naňho pozerám a začal sa pomaly otáčať mojím smerom. Našťastie kým som stihla vidieť jeho tvár, prebudila som sa. Zmätene som sa obzerala okolo seba a kontrolovala, či to bol naozaj iba sen. Po chvíli som sa upokojila a vedela, že už nezaspím. Šla som potichu po chodbe, keď som počula, ako sa z dcérinej izby ozýva smiech. Zastala som a počúvala. Nakoniec som pristúpila k dverám a začala ich pomaly otvárať. Videla som, ako dcéra sedí na posteli, otočená chrbtom k dverám a smeje sa. Vôbec nezaregistrovala, že som dnu a keď som sa jej dotkla, zrazu si ľahla a tvárila sa, že spí. Potriasla som ju za ruku.

„Sú len tri hodiny ráno, prečo nespíš?“ otvorila oči, pretrela si ich rúčkami a dezorientovane pozrela na mňa.

„Mami? Čo tu robíš, prečo ma budíš? V jej hlase som počula, že naozaj spala, ale to nie je možné, nikdy nebola námesačná. Nedávalo mi to žiaden zmysel, no nechala som to tak a šla som dole.

O pár hodín som odprevadila Carla do školy a zostala som doma len ja a Luisa. Pripravovala som obed a Luisa si kreslila. Kreslila už asi tretí obrázok, čo u nej nebolo zvykom, vždy ju to po chvíľke prestane baviť, tak som sa letmo pozrela, čo kreslí. Pohár, ktorý som práve umývala my vypadol z ruky. Zostala som úplne v šoku a prebral ma až plač Luisy. Keď som ju upokojila, poslala som ju na dvor a ešte raz sa potrela na obrázok. Bola na ňom príšera, ktorá sa podobala na tú z môjho sna. Luisa sa snažila nakresliť i rovnaký postoj, aký mala v mojom sne. Keď som sa naň lepšie pozrela, všimla som si, že v pravom dolnom rohu je malými písmenami napísané Drude. Nešlo mi do hlavy, ako mohla niečo také napísať. Písmenká pozná, ale celé slovo by určite nenapísala. Aby som sa upokojila, pomyslela som si, že to nič nie je, možno si to len vymyslela a dala dokopy pár písmen.

Asi o týždeň neskôr sme sa rozhodli navštíviť nášho suseda. Boli sme pár metrov od domu, keď ma niečo prinútilo obrátiť sa a pozrieť sa do jedného z okien. Ako som sa otočila, premkla ma čistá hrôza. V okne stála príšera z môjho sna, no tentokrát sa pozerala rovno na mňa. Myslela som si, že je to len zlý sen, tak som z plného hrdla zvrieskla. Manžel sa na mňa pozrel a deti ostali v šoku stáť. Až z ich pohľadov som vyčítala, že to nie je sen. Nemo som ukázala k oknu, v ktorom stálo to nechutné zjavenie, no nič tam už nebolo.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa ma manžel, kým som ja len neveriacko krútila hlavou.

„Myslela som si, že niečo vidím v okne, choď sa tam prosím ťa pozrieť.“

„Zasa máš vidiny? Veď tam nič nie je, pozri,“ a obrátil mi hlavu smerom k oknu. Mal pravdu, nič tam nebolo ale určite som tam niečo videla. Keď som videla, že manžel sa domov nevráti, šli sme k susedovi. Celú cestu som premýšľala nad tým, čo som videla.

Keď sme k nemu prišli, ten nás už čakal s kávou a koláčikmi pre deti. Tie sa išli hrať so psom a mi sme sa rozprávali. Medzi rečou ma napadlo spýtať sa na dom.

„Neviete kto býval v našom dome pred nami?“ Manžel len pokrútil hlavou a povedal: „Manželka má pocit, že v dome straší,“ a zasmial sa, ako by povedal ten najlepší vtip. Keď som však videla, že sused sa nezasmial, pokračovala som. „Len som počula pár divných zvukov a videla nejakú postavu, asi o tom nič neviete, však?“

„Pozrite, viem len, že tam bývala nejaká nemecká rodinka. To čo tam robili, do toho som sa nestaral, ale každý mi vravel, že boli divný. Veľmi som sa s nimi nestýkal a ani raz neboli na návšteve, videl som ich len pár krát a po dvoch rokoch sa odsťahovali, vraj vyvolali niečo zlé.

„Vyvolali? Ako vyvolali? Čo sa stalo?“

„Pozrite, nechajte to tak a viac sa do toho nestarajte, dobre vám radím.“

Susedove slová mi dlho zneli v hlave a nič som nechápala, no viac som to už radšej neriešila, lebo som videla, že manžel je z toho nervózny.

Keď sme neskôr v ten večer s manželom ležali v posteli, nedalo mi to však a spýtala som sa: „Čo myslel tým vyvolali, ako vyvolali? Myslíš, že vyvolávali duchov?“

„Neviem, ale tiež si myslím, že by si to mala nechať tak. Ja som tu zatiaľ nič nevidel, ani nepočul a myslím že deti tiež nie, tak ich zbytočné nestresuj.“

„Ale čo ten obrázok, ktorý namaľovala Luisa?“

„Je to len dieťa, má bujnú fantáziu, tak to nechaj už tak.“

Nakoniec manžel zhasol lampu a bolo po debate. Nemohla som však zaspať, tak som sa rozhodla, že pôjdem na internet a skúsim niečo nájsť. Ako prvé som do vyhľadávača dala našu adresu, no nakoľko mi nič nenašlo, skúsila som to risknúť a napísala som slovo Drude. To, čo mi našlo, ma ohromilo. Podľa vyhľadávača šlo o nemeckého démona, ktorý sa vkráda do snov a spôsobuje nočné mory. Ako však mohlo malé dieťa napísať toto slovo, určite ho nemala kde počuť, doteraz som ani ja o takom démonovi nepočula. Nechala som to tak a išla si ľahnúť. Keď som konečne zaspala, sníval sa mi rovnaký sen, ako v prvú noc. Tentokrát som však démonovú tvár videla a v hlave mi neustále znelo Drude, Drude, Drude...Nemohla som vôbec na nič iné myslieť. Keď démon pristúpil ku mne a pomaly naťahoval ruku, od hrôzy som sa nemohla ani pohnúť. Zrazu mi do chrbtice vystrelila taká obrovská bolesť, akú som ešte nikdy v živote nezažila. Bola som ako paralyzovaná a cítila, ako zo mňa démon vysáva energiu. Ďalej som však už nemohla bojovať a všetky sily ma opustili. Vedela som, že zomriem, vedela som, že sa nemám ako brániť, naposledy som chcela vykríknuť, aspoň varovať manžela nech zoberie deti a odídu, ale už bolo neskoro, nakoniec prišla len tma.

Keď sa ráno Aaron prebudil, všimol si, že manželka ešte spí, čo bolo u nej neobvyklé. Opatrne ňou potriasol, ale nereagovala. Odhrnul prikrývku a na jej chrbte si všimol tri krvavé rany, ktoré jej presiakli až cez košeľu. Nadvihol jej ju a videl hlboké rany, také hlboké, ako by ju niekto prepichol niečím ostrým. Opäť ňou potriasol, nešlo mu do hlavy čo sa stalo. Prešiel na druhú stranu postele, na ktorú mala obrátenú hlavu. Z hrdla sa mu vydral výkrik, manželkina tvár bola bez života, oči mala vytreštené a ústa otvorené ako v poslednom výkriku.