Pokušiteľ
V lese sa dajú nájsť rôzne veci. Niektoré obyčajné, iné neobyčajné, a tiež také, ako v tejto poviedke - neobyčajné, čo na prvý pohľad vyzerajú celkom obyčajne.
Listy sa pomaly sfarbovali do žlto červena. Sedel na machu a opierajúc sa o brezu, hľadel do korún stromov. Načúval ich šumeniu a užíval si posledné dni babieho leta.
Chodieval na to miesto veľmi rád. Našiel ho náhodou, keď raz v lete prechádzal lesom. Malá čistinka s jedinou brezou široko ďaleko vyzerala ako z obrazu. Takého toho gýčového, čo si ľudia kupujú na trhoch, vešajú si ich do obývačiek, ukazujú ich svojim známym a nadchýnajú sa dokonalou technikou autora, ktorého meno ani len netušia.
Zavrtel sa a vydýchol. Striaslo ho. Slnko čo chvíľa zapadne za blízky kopec. Vo vzduchu cítil jeseň. Peter vstal, prešiel si rukou vlasmi, prehodil si cez plece ľahkú bundu a vykročil domov.
V lese sa zdržal dlhšie ako plánoval. Zrýchlil krok. Nerád by v ňom ostával, až padne tma. Nikto sa nechcel potulovať lesom v noci. Ako mu kedysi hovorievala jeho stará mama, do lesa sa chodí cez deň, v noci v ňom nemáš čo robiť. Predsa ani na návštevu neprídeš za tmy.
Peter sa pousmial nad nečakanou spomienkou a pridal do kroku. Už sa dostával na širokú lesnú cestu, po ktorej lesníci zvážali drevo, keď niečo zbadal. Kúsok od zarastajúceho chodníka, ktorým kráčal, za húštím malých stromov, sa niečo zalesklo. Chvíľu sa snažil rozoznať, čo to je, ale cez krovie nevidel takmer nič.
Prešiel pár metrov späť a v mieste kde konáre neboli tak husto prepletené, vošiel medzi stromy. Chvíľu sa predieral porastom. Na zemi bol len mach popadané ihličie a... smetie.
Peter smutne pokrútil hlavou. Stál pred bordelom, ktorý sem nejaký debil vyviezol a vysypal ho uprostred lesa. Vŕšila sa pred ním kopa plastových fliaš, papiera, sáčkov, dokonca aj stará pneumatika.
Nedokázal pochopiť čo ľudí núti trepať sa kilometre do lesa, len aby tam vyhodili odpad. Peter vedel, čo spraví. Vráti sa domom a pôjde to povedať starostovi. Nebude to prvýkrát. Možno sem niekoho pošle, aby to odpratal. Alebo aj nie...
Chystal sa odísť, no vtom ho niečo zaujalo. Pod tou hromadou fliaš a všetkého ostatného, čosi zazrel. Niečo, čo nevyzeralo ako odpad. Opatrne odhrnul vrch kopy.
„To snáď nie...“ vzdychol. Rýchlo rukou odhrnul zvyšné smetí. Bol taký nedočkavý, že si skleneným črepom porezal prst. Zahrešil, ale pokračoval ďalej. Konečne sa mu podarilo tú vec vyhrabať. Opatrne ju zodvihol.
Stál v lese pred kopou odpadu a v rukách držal gitaru. Bola úžasná. Presne taká, ako vždy chcel. Stará tmavo hnedá španielka už na prvý pohľad zažila lepšie časy. Aj napriek tomu sa Petrovi zdalo, že je to tá najkrajšia gitara, akú kedy videl. Tmavé, lakované drevo bolo po okrajoch sem tam ošúchané a na zadnej strane mala dlhý škrabanec pripomínajúci svojou svetlou farbou jazvu, ale inak sa zdala byť v poriadku.
Domov prišiel po tme. Dostihla ho asi kilometer od domu. Prichádzal dlhou ulicou, ktorú domáci volali Nová, pretože vznikla len pred pár rokmi, keď si na nej, väčšinou cezpoľní, stavali nové domy, v ktorých trávili víkendy. Boli to chalupy s tým rozdielom, že tak vôbec nevyzerali. Nízke bungalovy so štvorcovými pozemkami, pôsobili na domácich, ako červená farba na býka.
Peter ich na jednu stranu chápal, ale na druhú aj on bol jedným z víkendových obyvateľov, votrelcov, ktorých domáci veľmi nemuseli. Naňho si však už pomaly zvykali. Bolo to hlavne vďaka tomu, že tu Peter trávil väčšinou celé leto. Keď mal po skúškovom, zbalil si veci a prišiel sem. Dva tri mesiace v lete a pár týždňov v zime, mal dom len pre seba.
Prvé roky, vždy keď prišiel do malých potravín, si o ňom všetci len niečo ticho šepli. Tvárili sa, že ho nevidia a keď sa už museli odzdraviť, bolo to s prekvapením v hlase, akoby si ho práve všimli. To, že dostal len strohé odzdravenie bez akejkoľvek emócie neriešil. A už vôbec nechcel vedieť, čo o ňom hovorili, až odišiel. A v podstate mu to bolo jedno.
To sa už pomaly menilo a domáci si naňho začínali zvykať.
Odomkol malú bráničku a kráčal kamenným chodníkom k domu, kde trpezlivo čakal čierny kocúr. Díval sa naňho s nádejou v slabo žiariacich očiach.
„No, čo by si rád?“ Len čo sa Peter priblížil, kocúr zasyčal a ušiel do tmy.
„Ts, nevďačník. To si zapamätám.“
Odomkol a prešiel krátkou chodbou do obývačky. Gitaru položil do kresla pred krb. V kuchyni si ohrial zvyšok obeda. Zapol televízor, zamkol dvere a šiel sa osprchovať.
Za starostom pôjde hneď ráno.
Okolo ôsmej už sedel na terase, v rukách držal horúcu šálku s kávou a díval sa na opar držiaci sa tesne nad lesom. Sedával takto každé ráno a hľadel na lesy a lúky obklopujúce dedinu. Dokonalý výhľad. Listy sa už sfarbovali. Jeseň sa nezadržateľne blížila.
Odpil si z kávy a položil hrnček na stolík vedľa seba. Lenivo sa z jeho parilo. Pošúchal si teplé dlane a natiahol nohy. Príjemne ho striaslo. Babie leto končilo a ranný vzduch bol chladný. Z poza rohu vykukla čierna hlava.
„Pridáš sa?“ Čierny susedov kocúr si nedbalo vykračoval k Petrovi a obtrel sa mu o nohy.
„Si hladný, tak sa obtieraš, čo? A včera si na mňa syčal.“ Kocúr si sadol a díval sa, akoby netušil, o čom to hovorí.
Peter sa zohol a poškrabal ho za ušami a na krku. „Keby nás niekto teraz videl, čo Uhlík? Rozprávam sa s tebou, ako opustený starec, čo už nikoho iného nemá.“
Susedov kocúr, so vznešeným menom Albert, sa s nádejou presunul k miske na zemi. Prešibanec. Peter zobral malý keramický džbánik s mliekom, ktoré si predtým nalial do kávy a zvyšok vylial Uhlíkovi.
Zobral si šálku do dlaní. Príjemne hriala. Ticho sedel a díval sa na lesy pred sebou, zatiaľ čo Albert nezdvorilo mľaskal.
Dopil kávu. Ranný rituál mal za sebou. Kocúr sa medzičasom vyvalil na slnkom vyhriatu dlažbu pri jeho nohách a začal si olizovať labky. Peter prikývol. „Ranná hygiena je základ.“
„Albert!?“ Ponad meter vysoký živý plot sa nakláňal sused. „Albert, čo tam robíš? Dobre ránko, sused.“ Pozdravil, akoby si Petra všimol až teraz.
„Zdravím. Neposlúcha?“ Pousmial sa Peter a hlavou kývol na kocúra.
„Veru nie. Chodí si kade tade. Asi ho budem musieť zamykať. Albert! Pod sem! Dostaneš granulky.“ Povedal, akoby prehováral dieťa zjesť špenát. Spapaj špenátik, dostaneš odmenu.
Kocúr sa zarazil. S labou vo vzduchu a vyplazeným jazykom sa pozrel na svojho majiteľa, chvíľu tak ostal a potom pokračoval v rannej očiste. Peter sa v duchu zasmial. Má ťa na saláme aj s tvojimi granulkami.
„Tak si ostaň, veď ty prídeš, až budeš hladný! Nevadí vám?“
„Vôbec.“ Peter sa pozrel na suseda. Zbohatlík s veľkým BMW na dvore a pivným pupkom sa naťahuje s kocúrom. V duchu pokrútil hlavou. Ako sa chlap nechá zblbnúť. Stačí, že si tá jeho mladá, krehká kráska niečo pomyslí a hneď to má. Sused Štefan Múdry, až taký múdry asi nebol. Vlastne... možno bol. Sex za mačku. To nie je zlý obchod. Do čerta, veď ten všivavý pupkáč bol nakoniec prešibanejší, než jeho kocúr. Našiel si hlupaňu, ktorá si namiesto šperkov pýta zviera.
Štefan stál na dvore, uprostred svojho dokonale pokoseného anglického trávnika v oranžovo sivých montérkach s trakmi a s rukami v bok sa, v miernom záklone, rozhliadal okolo seba.
Určite rozmýšľa, že by ten jeho trávniček trebalo pokosiť. Blesklo Petrovi hlavou.
„Asi sa pustím do kosenia.“ Povedal polohlasno, akoby očakával súhlas. Poškriabal sa na zátylku a sám sebe prikývol.
Na čo sa to vlastne hrá? Peter šiel umyť šálku a popratať po raňajkách.
„Dobrý, pán starosta.“
„Á, vitaj Peťo, poď, sadni si.“ Starosta Alojz Horecký sedel vo svojej kancelárií. Krčil sa za starým hranatým monitorom a celý deň predstieral, že rieši najpálčivejšie problémy sveta a priľahlého vesmíru. V skutočnosti boli jeho jedinými problémami pomalý internet a nadváha. Na najbližšom zasadnutí navrhne, aby si úrad zaplatil kvalitnejšie spojenie so svetom. Len si ešte bude musieť vymyslieť dobrý dôvod. Optika. To je budúcnosť. Všetci to hovoria. Dá to spraviť bratrancovi, veď na to má firmu a je to odborník. A nakoniec, bratranec už skoro nie je rodina. Takže to nebude problém. Pre istotu, to ale nebude veľmi zdôrazňovať.
Peter si sadol na starú drevenú stoličku s polstrovaním, ktorá podľa jeho odhadu mala viac ako dvadsať rokov. Mierne vrzla a vykývané operadlo sa nahlo dozadu.
„Tak? Čo by si potreboval?“
„Včera som bol v lese a...“
Starosta sa so záujmom oprel o stôl a predklonil sa. „A čo, rastú?“
„Kto?“
„Hríby predsa. Kto iný.“ Zasmial sa starosta. „Bol si na huby, nie?“
„Aha, no také niečo... a nie nerastú, bolo suché leto.“
„Myslel som si. Prekliate horúčavy. Pre to sprosté otepľovanie nebudem mať čo dať na Vianoce do kapustnice.“ Vzdychol a rozhorčene sa oprel. „Ani si to neviem predstaviť. Kapustnica bez hríbov. To je ako praženica bez slaniny.“
„Áno, to je vážny problém.“ Prehodil ironicky Peter, ale skôr ako si to mohol starosta všimnúť, pokračoval. „Ale chcel som iné. Huby som nenašiel, ale našiel som ďalšiu čiernu skládku.“
Starosta rezignovane zafučal. „Kde?“
„Na Severnej strane.“ Severná strana bol kopec severne od mestečka, ktorého skutočný názov nikto nepoznal, pretože ho nikto nenazval inak ako Severná strana. „Pôjdete asi dva kilometer lesnou cestou, až prídete k malej odbočke. Skládka je také dva metre za kríkmi.“
„To som si mohol myslieť. Kus odtiaľ žije Ignác.“ Peter sa zamračil. „Toho nepoznáš,“ mávol starosta rukou, „pred pár rokmi, tuším ste tu ešte nemali dom, odišiel z dediny. Povedal, že bude radšej žiť so zvieratami ako tu. Bol to blázon... teda, stále je. Dám krk za to, že to svinstvo tam sype on. No, veď počkaj...“ Zašomral, akoby sám pre sebe.
„Každopádne ti ďakujem.“ Alojz Horecký sa postavil a podal Petrovi ruku, čím dal jasne najavo, že sa táto návšteva skončila.
„Nie je začo.“
„A Peťo, nezabudni pozdraviť otca. Dlho som ho nevidel.“
„Je na dovolenke.“
„Samozrejme. A, že mu prajem pekné počasie,“ odvetil s úsmevom.
Samozrejme. Peter odišiel z kancelárie. Dobre vedel, že starosta sa jeho otca bojí. Tak ako väčšina. A najlepší spôsob ako vychádzať s človekom, ktorého sa bojíte, je pchať sa mu do riti. Alojz Horecký v tom bol dobrý. Musel byť. Veď to dotiahol až na starostu.
Už z diaľky vedel, kto sedí pri bráničke a škrabká malú čiernu guľu pri svojich nohách. Lucia sa opierala o slnkom ohriaty kamenný stĺpik a usmievala sa ma kocúra.
„Daj si naňho pozor, je to nevďačník.“ Obaja sa pozreli na Petra. Každý trochu inak.
„Ahoj. Myslela som, že si už odišiel.“ povedala a vstala.
„Ešte pár dni ostávam. Semester mi už začal ale... netreba to s tou účasťou veľmi preháňať.“
„Nebudeš mať z toho problém?“
Peter sa pousmial. „Mal by som, keby som sa volal inak.“
Lucia sa naňho nechápavo pozrela. „Vieš,“ pokračoval, „všetci profesori vedia, že môj otec je... jednoducho privrú oči.“
„A ty to rád zneužívaš. A navyše si ešte aj bohatý, takže...“
„Ja nie som bohatý,“ odsekol, „rodičia sú bohatí.“
„To je to iste.“
„Nie je. Ja nechcem ich peniaze. Áno, využívam to, že môžem vymeškať v škole viac ako iní a využívam aj to, že do tohto domu chodia dvakrát do roka, ale neprosil som sa im o to.“
„Si zvláštny.“ Obaja vošli do domu. „Iní by s radosťou využívali, aj to ostatné.“
„Tak asi nie som ako iní.“ Usmial sa, keď si sadli v obývačke do kresiel.
„Ty máš gitaru?“ Lucia až nadskočila nadšením. „Vieš hrať?“
Peter na ňu takmer zabudol. Položil ju včera večer do kresla a odvtedy mu úplne vyšumela z hlavy.
„Ani nie.“ Naklonil sa a vzal ju do rúk. „Ako malý chlapec, sme s kamarátom skúšali hrať. Mať gitaru, bola vtedy veľká frajerina, a ešte väčšia ak si na ňu vedela hrať.“
„Zahraj mi niečo.“ Lucia si vyložila nohy do kresla a objala si kolená.
Peter sa zasmial. „Až taký frajer som nebol.“ Chytil gitaru a snažil sa rozpomenúť si aspoň na jeden dva akordy. Párkrát si ich na prázdno vyskúšal, potom palcom pravej ruky prebehol cez struny. Len čo to spravil, bolestivo sykol.
„Do pekla.“ Z palca, ktorý si včera porezal, keď vyhrabával gitaru z kopy odpadu, mu tiekla krv.
„Čo sa ti stalo?!“
„Ale, včera som sa porezal, keď som... úplne som na to zabudol.“ Peter odložil gitaru a šiel si do kuchyne vymyť ranu. Z palca tieklo až prekvapivo veľa krvi. Mierne sa mu zatočila hlava, ale bez problémov dokráčal k umývadlu. Strčil palec pod studenú vodu a takmer vykríkol. Prudká bolesť mu vystrelila celou rukou.
„Si v poriadku?“ Lucia stála vedľa neho a s obavou hľadela na krv tečúcu z Petrovej ruky.
„Jasne, to nič nie je. O chvíľu to prestane. Prosím ťa, za tebou je skrinka s liekmi. Mal by tam byť aj leukoplast.“
„Mám ho.“
„Super.“ Peter si papierovým obrúskom utrel prst a Lucia mu ho prelepila.
„Zachránila si ma.“ usmial sa.
„Viem.“
Lucia donútila Petra, aby sa k nej pridal a išli spolu na obed k jej babke. Podmienila to záchranou života a Peter vedel, že vzdor by bol márny. Jednak z tónu jej hlasu a následne aj z jej pohľadu, ktorý mu jasne hovoril, že nech spraví, alebo povie čokoľvek, nech použije sofistikovanejšiu výhovorku, bude po jej. Ako vždy.
Poznali sa už pár rokov. Prvýkrát sa stretli v obchode, kde Peter hľadal maslo. Stála a prezerala si jogurty. Peter k nej pristúpil a poprosil ju, či by mu nepomohla. Lucia sa naňho zvláštne pozrela a bez slova ukázala prstom priamo pred seba. Dodnes mu neuverila, že hľadal maslo.
„Tie buchty sú úžasné.“ Pochválil ich Peter a už si pchal do úst ďalšiu. Sedeli za dreveným stolom v malej kuchyni. V peci praskalo drevo. V miestnosťou rozvoniavali bylinky a s troškou dymu z pece vytvárali neuveriteľne príjemnú kombináciu. Sladkú vôňu bylín, buchiet a čohosi ďalšieho, čo Peter nedokázal rozoznať.
„To je Materina dúška. Však?“ Ukázal nad pec, kde sa sušili bylinky.
„Áno, poznáš aj tie ostatné?“
Peter sa usmial a zavrtel hlavou. Starká sa pootočila a ukázala prstom. „Tamto vedľa je Kostihoj, ďalej Medovka, z tej je vynikajúci čaj, potom tam ešte je Nechtík, a lesná jahoda. Z nej je rovnako dobrý čaj, ale dá sa z nej dá spraviť aj odvar na čistenie rán.“
„Vidíš,“ vyskočila Lucia, „to by sa ti teraz zišlo.“ Babka sa prekvapene otočil. „Máš nejaké odreniny?“
„To ani nestojí za reč.“ odsekol Peter.
„Ale stojí! Porezal si palec a dosť do krvácalo. Ukáž to babke.“
Peter neochotne položil buchtu späť do misky a opatrne si odlepil leukoplast na palci.
Starká mu ruku chytila a pritiahla si ju bližšie o očiam. Skúmavo sa na ňu prezerala. Zaschnutá krv okolo červenej rany, bola takmer čierna. Stačilo málo aby sa zas otvorila.
Babka si pohmkala a pokrútila hlavou. „To je hlboká rana. Čo si robil?“
„Nedal som si pozor a pozeral som sa v lese. Našiel som na Severnej strane vysypané smetí.“ Peter radšej vynechal, ako vyhrabával tú hlúpu gitaru. Nechcel vyzerať, ako nešikovný hlupák. Stačilo, že sa tak cítil.
„Mal by si, si dávať pozor.“ Odvetila starostlivo starká, keď pustila Petrovu ruku. Prešla k drevenej skrinke s presklennými dvierkami. Chvíľu sa prehrabovala poličkou. Vrátila sa k stolu a podala Petrovi nový leukoplast.
„Vraj tam žije nejaký Ignác.“ Nadhodil Peter a znovu sa pustil do buchiet.
Luciina babka sa oprela na stoličke a smutne prikývla. „Áno, Ignác Boháč. Smutný príbeh smutného človeka.“
„Prečo?“
„Ty to nepoznáš?“ Začudovala sa Lucia, ale hneď si aj odpovedala. „Samozrejme, že nie, veď si tu ešte nebýval.“
„Stalo sa to pred piatimi rokmi,“ začala babka, „Ignác žil na Dolnom konci neďaleko rybníka. Milý človek, mal ženu a malého chlapca.“ Starká zmĺka. Nevedela sa rozhodnúť, či má pokračovať. „Stalo sa to v piatok trinásteho. Na Čierny piatok.“ Lucia zagúľala očami, no nepovedala nič. Vedela, že by sa starká urazila.
„Vtedy sa niečo stalo v ich dome. Vraj porucha v elektrine, alebo niečo také, ja sa tomu nerozumiem, len čo ľudia vraveli.
Celý dom zhorel. V ten deň sa na niečom so ženou pochytili, a tak išiel do krčmy. Hádam prvý raz toho roku. Ignác inak skoro vôbec nepil. Krčmár hovoril, že sedel dve hodiny a ticho hľadel do piva. Potom odišiel. Len čo vyšiel z krčmy, uvidel plamene. Bola už tma a oheň na konci dediny jasne žiaril.
Ignác utekal, čo mu sily stačili. Prišiel vo chvíli, keď sa zrútila strecha. Takmer uhorel, keď sa pokúšal vbehnúť dnu. Vraj ešte počul, ako naňho jeho žena volá. Ale tá už musela byť dávno mŕtva.“ Krútila smutne starká hlavou. „Ak by tam neboli susedia, na môj veru by zhorel aj on. Ignác sa z toho nikdy nespamätal.“
„Zbláznil sa.“ Prerušila babkino rozprávanie Lucia. „Obviňoval všetkých naokolo, že mu neprišli pomôcť. Že sa len prizerali, ako mu umiera žena a chlapec. Vravel, že ich počuli kričať a nechali ich tam. Potom to s ním šlo dolu vodou. Keď predtým nepil, tak potom sa snažil dobehnúť zameškané. Bol naliaty v jednom kuse. Nakoniec si zmyslel, že mu dom naschvál podpálili.
Všetko to vyvrcholilo, keď že sa pochytil so susedom a takmer sa pozabíjali. Hneď na to odišiel.“
„Predtým ešte všetkých preklial. Že sú horší ako zvery. A, že keď už zabili jeho ženu a chlapca, tak potom dokážu zabiť aj jeho.“ prerušila ju starká.
Lucia zagánila. „Ale to je len povera. Neverím, žeby niečo také skutočne povedal. Potom čo odišiel o ňom nikto nič nevedel. Až neskôr ho našli v lese na Severnej strane. Keď mu chceli pomôcť, zobral na nich sekeru. Tak ho nechali tam.“
Peťo ticho sedel a hľadel na Luciu. Uvedomil si, že ak by bláznivého Ignáca stretol v lese, mohlo sa to skončiť horšie, než s porezaným palcom.
Na buchty ho akosi prešla chuť.
Pomaly sa stmievalo, keď sa obaja vracali dedinou. Peter chvíľu váhal, ale nakoniec mu to nedalo.
„Myslíš, že by susedia nechali uhorieť Ignácovu ženu so synom?“
Lucia sa naňho prekvapene pozrela. „Neblázni! Určite nie. Nikdy som nepočula, žeby mali voľajaké problémy. Na druhú stranu, ak ich skutočne počuli,“ Lucia sa zamračila, „vbehnúť do horiaceho domu, to chce odvahu. Neviem, či by ich mal niekto odsudzovať. Ak sa to náhodou skutočne stalo tak, ako starká povedala. Že ich ešte počuli kričať...“
Obaja chvíľu mlčky kráčali.
„Nevedel som, že je tvoja babka bylinkárka.“ nadhodil na odľahčenie.
„Veru je, aj keď pár rokov dozadu by ju označili za bosorku. Niektorí si to o nej myslia aj dnes. Starká verí všakovakým poverám o zlých duchoch a podobne. Párkrát sme sa na tom pochytili, takže to už radšej ani nevyťahujem. Už má svoj vek a keď sa rozčúli, rýchlo sa unaví. Začínam sa o ňu báť.“
„Neboj sa, tvoja starká tu bude ešte veľmi dlho.“ Peter si prešiel prstami cez vlasy a zívol. „Ale ja som unavený, akoby som celý deň rúbal drevo. Idem domov a rovno padnem do postele. Prídeš ráno na kávu?“
„Jasné.“ usmiala sa.
Zobudil sa uprostred noci s neuveriteľným smädom a s pocitom, akoby mal na jazyku navlečenú chlpatú ponožku. Bolela ho hlava a ťažko dýchal. V prste mu pulzovala bolesť. Rana sa mu musela v noci otvoriť.
Prešiel tmavým domom do kuchyne. Podlaha ho na bosých nohách príjemne chladila. Po spánku mu na líce stiekla kvapka potu.
Otočil kohútikom a napustil si vodu. Malým dúškom si opláchol ústa. Konečne sa zbavil tej odpornosti na jazyku. Prehltol. Znova... a znova. Vypil celý pohár a nahlas vydýchol. Odrazu ho zaplavila horúčava. Z čela mu tiekol pot, akoby sa všetka voda, ktorú práve vypil, chcela dostať von. Zapotácal sa. Rukou sa pridržal umývadla. Podlaha bola príjemne chladná. Bolo by fajn si na ňu ľahnúť. Vyzliecť si pyžamo a ležať na studenej podlahe. To by bola krása.
Ani si poriadne neuvedomoval svoje myšlienky, keď sa otočil a vykročil späť do postele. Jeho noha sa však tej príjemne chladnej dlažby nedotkla. V očakávaní opory sa jeho telo nakláňalo stále viac a váha sa prenášala na prednú nohu, ktorá neustále klesala. Trvalo to len okamih kým si Peter uvedomil, že nekráča, ale padá do čiernej priepasti, ktorá sa objavila uprostred jeho kuchyne. Zamával rukami, akoby sa chcel chytiť jej okraja, ale žiaden tam nebol. Peter sa pretočil a padol do tmy.
Pod nohami mal čiernu kamennú podlahu. Stál v kruhu svetla obklopený čiernotou. Otočil sa. Nič sa nezmenilo. Pozrel doprava. Stále nič. Nikde nenašiel bod, o ktorý by sa zachytil očami. Odrazu mal pocit absolútnej dezorientácie. Žalúdok sa mu zovrel a zaprotestoval. Zatočila sa mu hlava. Nech sa pozrel kdekoľvek, nevidel nič len tmu. Žiadny obrys. Žiadny bod, podľa ktoré by určil smer. Točil sa dookola, ale priestor okolo neho, akoby stál.
Oprel sa o stehna a zhlboka odfukoval. Nebolo mu dobre. Mal pocit, že sa každú chvíľu povracia.
„To prejde.“
Prudko sa strhol. Priamo pred ním stál vysoký muž v dlhom čiernom kabáte s vysokým cylindrom na hlave a striebornou vychádzkovou paličkou. Mal hladkú, oholenú tvár a prenikavé oči. Stál na úplnom kraji osvetleného kruhu.
„Kto ste? Kde to som?“
Muž sa usmial. „Na začiatok sa upokoj. Tu ti nič nehrozí.“
Peter pocítil úľavu. Samého ho to prekvapilo. Nevedel prečo, ale zistenie, že tu, nech je to kdekoľvek, nie je sám, mu pomohlo.
„Tak je to správne. A teraz k tvojím otázkam.“ Muž sa na krátku chvíľu odmlčal. Prešiel si prstami po brade, akoby kontroloval či nenájde začínajúce strnisko.
„Vieš, ono to nie je také jednoduché. Kto som?“ Muž naklonil hlavu. „Mám veľa mien. A stále mi dávajú ďalšie. Niektoré sú škaredé, oplzlé, urážajúce, ale niektoré z nich, hoci tak znejú, mnohí vyslovujú s radosťou a ... s akýmsi pocitom šťastia.“
Muž v cylindri sa otočil a začal pomaly kráčať po okraji svetelného kruhu, uprostred ktorého stál Peter. „Povedzme, že pre teba budem niečo ako Sprievodca absolútnou pravdou. To sa mi páči. Môžeš mi hovoriť Sprievodca.“ Muž zastal a usmial sa spokojný sám so sebou.
Peter ho mlčky sledoval. „Nič také ako absolútna pravda neexistuje.“ zaprotestoval.
Sprievodca sa zasmial. „Prečo?“
„Ľudia hovoria pravdu, ale len takú, aká im vyhovuje. Ak dvaja povedia to isté, pre jedného to môže byť pravda, pre druhého lož.“
„Ó, skvelé,“ zaradoval sa muž v cylindri, „poďme filozofovať. Pokračuj.“
„Ak poviem, že toho tu je pravda, bude to tak? Ak tomu uverím, tak áno.“
„Muž v klobúku sa usmial. „Takže ty tvrdíš, že pravda je len výmysel. Že nič také vlastne neexistuje?“
Peter prikývol. „Ak dieťaťu ukážem oblohu a poviem, že je zelená, tak tomu uverí. A všade kam príde bude ukazovať na nebo a hovoriť, že je zelené. A nikto na svete ho nepresvedčí o opaku. Ak by ho dali na detektor lži, tak ten by ukázal, že hovorí pravdu. Aj keď je každému jasné, že to je klamstvo.“
„Výborne, výborne,“ zaradoval sa Sprievodca a ticho zatlieskal. „Takže podľa teba nič nie je pravda. Všetko to sú len naučené formulky správania sa, ktoré učíte nové generácie, aby mali veci zmysel.“
„Presne, pretože iba tak dokážeme fungovať. Ak sa veci vymykajú chápanie odmietame ich. Všetko musí mať pravidlá, systém. Istú logiku. Iba tak to dokážeme prijať.“
„Takže,“ zamyslel sa Sprievodca, „podľa teba nič ako pravda neexistuje. Ale potom nemôže existovať ani lož.“
„Nepovedal som, že pravda neexistuje, existuje, musí, aby sme mohli fungovať. Ale pravda, je len výplod nášho mozgu. Pravdu sme si vytvorili, aby sme dokázali pochopiť svet okolo nás.“
Sprievodca sa zastavil. Otočil sa k Petrovi. „Dokázal by si zabiť?“
Petra náhla zmena témy zaskočila. „Nie!“
„A je to pravda?“ usmial sa muž v stojaci pred ním.
„O čo tu ide?“
„Filozofujeme. Tak odpovedz.“
„Verím tomu, že by som nedokázal zabiť. Takže áno, je to pravda.“
Muž v klobúku sa usmial a znovu vykročil po obvode kruhu. Strieborná palička prenikavo udierala o tvrdý kameň. V tichu, ktoré vládlo okolo nich, to pripomínalo tikot hodín. „A čo ak by od toho závisela existencia ľudstva?“
„To je absurdné.“
„Prečo? Predstav si, že nejaký šialený vedec, a tých je veľa, vytvorí vírus, ktorý sa rozšíri tak rýchlo, že do mesiaca vyhubí všetku populáciu Zeme. A ty si jediný, kto to môže zastaviť. Stačí, že ho zastrelíš.“
Peter cítil, ako stráca pôdu pod nohami a aj keď stál v kruhu je zatlačovaný do kúta. Akoby ho muž v klobúku chcel dotlačiť ku konečnej odpovedi.
„To je hypotetická situácia. Štatisticky je takmer nulová šanca, že by sa skutočne stala.“
„Ale nie je úplne vylúčená.“ trval na svojom Sprievodca absolútnou pravdou.
„Na to sa nedá odpovedať.“
„Prečo nie? Odpovedz!“
Peter odmietavo pokrútil hlavou. „To je ako otázka komu dáte obličku. Mladému človeku alebo starému? Drvivá väčšina povie, že mladému, lebo má celý život pred sebou. Ale tým nepriamo povie, že starý človek si už svoje odžil, tak nech zomrie. Ale stačí pozmeniť jednu drobnosť. Ak položím otázku, komu dáte svoju obličku? Mladému človeku, alebo svojej sedemdesiat ročnej mame? Takmer všetci svoje odpovede otočia. Starý človek odrazu vyhrá a mladý nech si umrie.“
„Čo to znamená?“ opýtal sa podráždene muž na kraji kruhu.
„To, že odpoveď neexistuje. Pravdu sa dozvieme až v momente, keď daná situácia nastane a človek sa musí skutočne rozhodnúť. Vtedy morálne a etické hodnoty idú bokom. Skoro všetci sa rozhodnú podľa seba. A ako? To zistia, až tá chvíľa nastane.“
„Dobre, dobre,“ šomral Sprievodca a so sklonenou hlavou a podráždene kráčal. „Ale čo ak...“
„Žiadne ak!“ vykríkol Peter. „O čo tu ide?“
Muž v klobúku rázne zastal. Otočil sa k Petrovi a šokovane naňho hľadel. V očiach sa mu zračilo prekvapenie a rozhorčenie z toho s akou neúctou a drzosťou ho ten nevďačník prerušil. Po chvíľke ticha sa Sprievodca uvoľnil. Naklonil hlavu na bok a usmial sa.
„Ide tu o to, milý Peťko, že som ti prišiel ukázať absolútnu pravdu.“ Vychádzková palička udrela o kamennú podlahu a svetlo zhaslo.
Svetelný kruh opäť zažiaril. Peter sa zatackal. Po chvíli nabral rovnováhu. Priestor okolo neho vyzeral rovnako. Ostrovček svetla obklopený nekonečnou prázdnotou a na jeho samom okraji muž s cylindrom a vychádzkovou paličkou.
„Vravel som, že ti ukážem absolútnu pravdu.“ Sprievodca sa otočil a raz udrel striebornou paličkou o podlahu. Objavil sa nový osvetlený kruh. V čiernom priestore naokolo vyzeral, ako vznášajúca sa bublina.
Peter v nej uvidel starostu, ako sedí vo svojej kancelárii. Skôr než stihol niečo povedať, zbadal samého seba vchádzajúceho dnu. Scéna z dnešného rána bola úplne presná.
„Dobrý, pán starosta.“
„Á. Vitaj Peťo, poď, sadni si.“
„Alojz Horecký,“ Sprievodca sa cez rameno pozrel na Petra. Čo si o ňom myslíš? Počkaj. Nehovor, ja to viem. Nemáš ho rád, lebo si myslíš, že sa bojí tvojho otca.“
Peter neodpovedal, len sa díval na bublinu, v ktorej sa premietalo dnešné ráno. Akoby bol v kine.
„Včera som bol v lese a...“
Starosta sa so záujmom oprel o stôl a predklonil sa. „A čo, rastú?“
„Ach, toto je nudné, prejdime ďalej.“ Muž v cylindri zatočil paličkou medzi prstami a obraz prebehol na koniec rozhovoru. Zastal vo chvíli, keď si obaja podali ruky a Peter odchádzal.
„A Peťo, nezabudni pozdraviť otca. Dlho som ho nevidel.“
„Je na dovolenke.“
„Samozrejme. A, že mu prajem pekné počasie.“ odvetil s úsmevom.
Peter za sebou zavrel dvere, ale scéna pokračovala.
„Malý zmrd.“ Frkol starosta a oprel sa v kresle. „Keby si nemal zazobaného fotra, tak by som ti takú vpálil, že by si sa z toho posral. Čo si o sebe ten malý bastard vôbec myslí? Našiel som smetisko v lese.“ Zapišťal starosta detským hlasom. „Fujky, fujky. Si myslíš, že to pôjdem zbierať, alebo čo? Už aby si odtiaľto vypadol.“
Starosta si vzdychol. Mal by sa upokojiť. Ten úbohý červ mu za infarkt nestojí. Vreckovkou si utrel čelo a na počítači spustil Solitaire.
Obraz zhasol. Sprievodca absolútnou pravdou sa otočil s prehnane ustarosteným výrazom. „Kto by to bol povedal, čo?“
Peter ostal zaskočený. Netušil, čo si o ňom starosta myslí. Vedel, že ho nemá dvakrát rád, ale myslel si, že je to len bežný nezáujem.
„To nie je pravda.“ odmietavo krútil hlavou Peter.
„Ale je. Sám si to teraz videl. Dva a dva sú vždy štyri.“ Muž v klobúka sa víťazne usmial. „To naštve. Však?“
Peter musel uznať, že áno. Doteraz by Alojzovi Horeckému ochotne pomohol. Neboli kamaráti, ale aj tak. Medzi ľuďmi existuje istá ochota. Nejaký stupeň obľúbenosti. A medzi Peťom a starostom to bolo niekde na úrovni bežnej znášanlinosti. Nejaké to pozdravenie a aspoň malá ochota. Jednoducho nemal dôvod mu nepomôcť. Teraz si už tým nebol taký istý. Niekde v sebe si začal uvedomovať, že toho tučného polo plešatého hlupáka, nemá rád.
Palička znovu udrela. Svetlo zhaslo a o sekundu sa opäť rozsvietilo. Peter mal pocit, že tentoraz je svetelný kruh o niečo menší.
Ďalším úderom sa o kúsok ďalej objavila nová bublina s filmom. Bol na nej Peter, ako sedí na terase a popíja kávu.
„Albert, čo tam robíš? Dobre ránko, sused.“
„Zdravím. Neposlúcha?“
„Ale veď to je tvoj sused, nie?“ opýtal sa prekvapene muž v klobúku, akoby aj jeho samého ten výjav prekvapil. „Ten ťa má určite rád.“
Strieborná palička sa zatočila medzi prstami a obraz sa opäť posunul.
„Asi sa pustím do kosenia.“
Následne Peter vošiel do domu.
„Zasran.“ Sused sa nahol nad plot, pozrel sa, či Peter skutočne vošiel dnu a šepol. „Sss – sss, Albert, keď už tam tak rád chodíš, aspoň sa mu na tú jeho terasu poriadne vyser.“ Rozosmial sa. „Malý nevďačný sráč. Využívať otcov dom a jeho prachy to hej, to sa ti páči, ale prejaviť vďaku, to už nie. Ešte si aj urazený. Vraj si sa o tie prachy neprosil. Keď si sa neprosil, tak ich nemíňaj! Chod makať! Až potom zistíš, čo je to zarobiť si na takýto dom. Na škole ťa trpia, len pre tvoje meno.“
Sused si odpľul. Chystal sa vybrať kosačku z garáže, keď sa z domu ozval ženský hlas. „Chrobáčik poď dnu, je mi smutno.“
Kosenie musí počkať.
Obraz zmizol.
Peter stál a neveriacky hľadel do miest, kde sa pred chvíľou vznášala bublina s obrazom.
Ten hnusný hajzel. Tak on si o mňa bude otierať hubu? On, čo podvádza vlastnú
ženu s mladou hlupaňou? On? Nemá právo si to ani myslieť. Špina tučná!
V Petrovi to už takmer vrelo. Na toto nebol pripravený. Človek, s ktorým sa každé ráno zdraví. Ten, čo pozná celú Petrovu rodinu už roky... Špina!
Muž v klobúku uprel paličkou tretí raz.
Svetlo zhaslo a opäť zasvietilo. Peter stál v úzkom kruhu. Ak by spravil dva kroky ktorýmkoľvek smerom, prekročil by jeho okraj.
„Sila čo?“ Šepol Muž v dlhom kabáte s cylindrom na hlave a vychádzkovou paličkou, stojaci tesne za Petrom.
„A teraz príde to najhoršie.“ smutne pokýval hlavou.
Tiché klopnutie a pred Petrom sa objavila bublina. Bola spojená s tou, v ktorej sám stál. Videl na nej vnútro domu. Bol podobný ako jeho, len inak zariadený. Obraz prešiel obývačkou s krbom. Na jeho rímse si všimol fotku svojho suseda, ako stojí s puškou nad mŕtvym medveďom. Obraz prechádzal chodbou. Peter začul akési tlmené zvuky. Čím sa viac približoval k spálni, tým boli zvuky jasnejšie. Túžobné vzdychy nabrali na intenzite. Obraz prešiel cez zatvorené dvere a to čo Peter uvidel, mu vyrazilo dych.
Na jeho odporne tučnom susedovi sedela Lucia. Náhle si uvedomil, že hlas, ktorý predtým počul z domu mu bol povedomí. Už vedel prečo.
Lucia si zopla ruka na zátylku a vytiahla si vlasy, ktoré jej padali na chrbát.
Petra ovládla nenávisť. Odfukoval ako býk.
„Pýtal si sa ma, kto som.“ Začal Sprievodca absolútnou pravdou chladným hlasom, ale Peter ho vnímal iba okrajovo.
„Povedal som ti, že mi ľudia dávajú mnohé mená.“ Syčal. „Nenávisť! Zloba! Závisť! Mnohí žijú len vďaka mne. Ak by som nebol, nemali by ich úbohé životy zmysel.“ Jeho hlas vtekal Petrovi do hlavy ako smola.
„Hovorí sa, že pokrok posúva ľudstvo dopredu. Cha! Ja som ten, kto posunul ľudstvo až tam, kde je teraz. JA! A teraz posuniem aj teba.“ Petra ten hustý hlas ovládal. Mal pocit, akoby strácal vlastné telo.
„Pýtal som sa ťa, či dokážeš zabiť. Vravel si, že veríš tomu, že nie. Ale nevedel si to určite. Teraz ti dávam možnosť to zistiť. Ponúkam ti skutočnú možnosť rozhodnutia. Odhoďme filozofiu. Uchopme fakty!“
Peter náhle ucítil, že niečo drží. Zodvihol ruku a uvidel v nej sekeru. Jej ostrie sa v jasnom svetle zalesklo.
Zlo stálo priamo za Petrom a šepkalo mu do ucha.
„Choď. Choď! Prejdi kruhmi.“ Peter vykročil. „Pohŕda tebou. To prasa tučné. Nezaslúži si ju.“ Prvý krok. Vzdychy sa stupňovali. „Ty áno! Viem, že sa ti páči. Veď ona je ten dôvod, prečo sem chodíš. Ona je dôvod, prečo si teraz tu.“ Druhý krok. Už bol na okraji svojho kruhu. „Zober si ju! Zober si ju hneď!“
Lucia zvýskla, a zaklonila hlavu. V Petrovi to vrelo. Zvieral porisko sekery, až mu zbeleli kĺby a koža na dlani ticho zavŕzgala, ako sa šmykla po lakovanom dreve. Chystal sa spraviť posledný krok. Prejsť do druhého kruhu a zobrať si, čo je jeho. Zodvihol nohu. V tom sa Lucia otočila. Pozrela sa akoby priamo naňho. Peter sa jej zahľadel do jej modrých očí a uvidel v nich pravdu. Bol to iba okamih. Chvíľa. Záblesk. Švihol sekerou.
Vzduchom preletel otáčajúci sa čierny cylinder. Sprievodca absolútnou pravdou sa zatackal. V krku mal zaťaté strieborné ostrie.
Žena sediaca na Štefanovi sa zmenila z Lucii na jeho milenku.
„Dva a dva nie sú vždy štyri. Záleží na okolnostiach.“
Sprievodca sa naňho prekvapene pozrel.
„To naštve. Však?“ zavrčal Peter.
Muž pred ním zmizol a svetlá zhasli.
Peter otvoril oči. Dezorientovane sa rozhliadol a pokúsil sa zdvihnúť na lakte, ale nevládal to.
„Ostaň ležať.“ Priskočila k nemu Lucia. „Len lež.“
Peter sa na ňu pozrel a usmial sa. „Zelené.“ šepol.
„Čo?“
„Máš ich zelené.“ vzdychol unavene.
Lucia mu navlhčeným uterákom uprela spotené čelo.
„Kde som?“
„Doma v posteli. Ráno som ťa našla v kuchyni na dlážke. Ležal si tam ako mŕtvola.
„S babkou sme sa o teba celý deň starali.“
„Čo sa stalo?“ Šepol cez suché a popraskané pery.
„Tvoj prst. Hnisal. Musel si dostať nejakú infekciu alebo čo. Babka ti ranu vyčistila. Už by to malo byť dobré, ale musíš ležať.“
Neprotestoval. Nevládal sa ani pohnúť. Len čo zavrel oči, opäť zaspal.
Na druhý deň sa už postavil na neisté nohy. Lucia okolo obeda odbehla do obchodu a tak ostal s jej babkou sám. Tá pred neho na stôl položila tanier slepačieho vývaru.
„Ten je na slabé telo najlepší.“ usmiala sa.
Peťo pomaly odchlipkával. Chvíľu bolo ticho.
„Videl si ho?“
Zaváhal. „Koho?“
„Pokušiteľa. Zlo.“
Peťovi vypadla lyžička z neistých prstov.
„Vedela som to. Hneď čo som zbadala tú ranu na prste, som vedela, že je zle. Na čom si sa porezal. Ale pravdu!“
„Na skle, neviem presne.“
Babka len krútila hlavou. Nie, nie. Musel to byť nejaký predmet. Niečo... nožík...“
„Gitara.“ prerušil ju. „Vyhrabával som gitaru, keď som sa porezal.“
„Dostala sa na ňu krv?“
„Neviem, asi. Určite, určite, keď som na ňu chcel hrať, otvorila sa mi rana na prste...“
„To je ono, kde je?“
„Tam v kresle.“ Kývol hlavou k obývačke.
„Počúvaj ma veľmi pozorne. Musíš ju zobrať. Presne na to miesto, kde si ju našiel a spáliť. Počuješ?!“
„Nerozumiem. Prečo?“
„V tej gitare sídli zlo. Volajú ho Pokušiteľ. Ale ma stovky mien. Priťahuje ho nenávisť a zloba ako vlka krv. Tam kde sa ľudia najviac nenávidia prichádza on. Môže byť v čomkoľvek. Stačí kvapka krvi a ovládne ťa. Donúti ťa spraviť to najhoršie čoho si schopný. V minulosti o takých hovorili, že ich posadol Diabol. Neboli ďaleko od pravdy. Len málo ľudí mu dokázalo odolať. Tú gitaru musíš zničiť. Rozumieš?“ Peter prikývol.
„Musíš to urobiť ty. Spáliť. Do tla!“
Na ďalší deň poslala starká Luciu domov po bylinky. Vtedy sa Peťo s gitarou vybral do lesa.
Vyčerpaný dokráčal k malej odbočke. Prešiel cez krovie k hromade odpadu. Položil na ňu gitaru a polial ju petrolejom. Zapálil zápalku a ustúpil.
Díval sa, kým oheň lakované drevo úplne nezožral. Presne ako mu Luciina babka povedala. Keď oheň dohorel, neostalo z gitary nič. Len malá čierna kôpka.
Ignác Boháč stál nad ešte teplým popolom a rozmýšľal, kto tu čo pálil. To, že sem vozia bordel, na to si už zvykol, ale že tu niekto chodí pálil smetie, to už je priveľa. Nohou rozhrabol pahrebu. Náhle ucítil bodnutie.
„Ách, bodaj ťa porantalo!“ Rukou sa oprel o strom a nadvihol nohu. Cez dieru v starej topánke trčal akýsi drôt. Zasyčal ešte raz, keď ho vytiahol.
„Do paroma, čo to je?“ čudoval sa Ignác, keď v prstoch otáčal začiernenú strunu z gitary.
Ignác sa v noci prebudil a zistil, že stojí v osvetlenom kruhu.
„Vitaj Ignác.“ Usmial sa muž v čiernom kabáte s cylindrom na hlave a so striebornou, vychádzkovou paličkou v ruke.
„Dokázal by si zabiť?“
marcus
Diskusia
Beáta Plučinska
Ahoj. :)
Celkom dobrý príbeh. Zaujal ma až som ho musela v kuse dočítať dokonca. :)
04.12.2016
Ahoj. :)
Celkom dobrý príbeh. Zaujal ma až som ho musela v kuse dočítať dokonca. :)
04.12.2016
Inferio
Priznám sa, že mám z poviedky zmiešané pocity. Na jednej strane ma upútal originálny námet (a obrázok horiacej gitary), v pohode sa to čítalo a dialógy boli celkom dobre zvládnuté. Bolo tu ale dosť vaty, ktorá nemala vplyv na dej alebo atmosféru a gramatické chyby. Odporúčal by som po dopísaní nechať poviedku aspoň týždeň odležať a potom niekoľkokrát skontrolovať. Zamrzelo ma, že gitara hrá v príbehu iba úlohu vedľajšej rekvizity a jej pôvod ani nebol objasnený. Hlavný rozhovor so Sprievodcom plný morálnych ponaučení mi pripadal trochu silený, celý čas som čakal, že hlavnú úlohu zohrá gitara, ktorá bude možno prekliata (čo vlastne svojim spôsobom bola).*
04.12.2016
Priznám sa, že mám z poviedky zmiešané pocity. Na jednej strane ma upútal originálny námet (a obrázok horiacej gitary), v pohode sa to čítalo a dialógy boli celkom dobre zvládnuté. Bolo tu ale dosť vaty, ktorá nemala vplyv na dej alebo atmosféru a gramatické chyby. Odporúčal by som po dopísaní nechať poviedku aspoň týždeň odležať a potom niekoľkokrát skontrolovať. Zamrzelo ma, že gitara hrá v príbehu iba úlohu vedľajšej rekvizity a jej pôvod ani nebol objasnený. Hlavný rozhovor so Sprievodcom plný morálnych ponaučení mi pripadal trochu silený, celý čas som čakal, že hlavnú úlohu zohrá gitara, ktorá bude možno prekliata (čo vlastne svojim spôsobom bola).*
04.12.2016
Inferio
(pokrač.) Naznačený mrazivý koniec s Ignácom, ktorý pravdepodobne zmasakruje svojich susedov sa mi páčil, ocenil by som ale ak by bol Ignác do deja aktívne zapojený ako jedna z postáv (mohol napríklad mať s Petrom konflikt už v úvode v lese, dodalo by to potrebné napätie). Aj napriek tomu všetkému som dal 7 bodov, pretože si myslím, že poviedka má potenciál, ak by prešla poriadnou revíziou. Písať ale očividne vieš, chce to iba doladiť niektoré detaily, dať si pozor na gramatiku (pozri si pravidlá písania priamej reči) a nechať ju po dopísaní odležať.
04.12.2016
(pokrač.) Naznačený mrazivý koniec s Ignácom, ktorý pravdepodobne zmasakruje svojich susedov sa mi páčil, ocenil by som ale ak by bol Ignác do deja aktívne zapojený ako jedna z postáv (mohol napríklad mať s Petrom konflikt už v úvode v lese, dodalo by to potrebné napätie). Aj napriek tomu všetkému som dal 7 bodov, pretože si myslím, že poviedka má potenciál, ak by prešla poriadnou revíziou. Písať ale očividne vieš, chce to iba doladiť niektoré detaily, dať si pozor na gramatiku (pozri si pravidlá písania priamej reči) a nechať ju po dopísaní odležať.
04.12.2016
marcus
Beata: ďakujem :)
Inferio: vďaka na komentár, čo presne považuješ za vatu ? :) Gitara a rekvizita - no, úplná rekvizita to nebola, mala svoj účel. Bola to rekvizita len v tom, že ak by to nebola gitara ale píšťalka, alebo vreckový nožík, nič by sa tým v príbehu nezmenilo, čiže ak sa bavíme o obale, tak áno, je to len gitara, ale ak sa bavíme o obsahu, tak je to nosný prvok. :)
Asi to vnímame odlišne :)
04.12.2016
Beata: ďakujem :)
Inferio: vďaka na komentár, čo presne považuješ za vatu ? :) Gitara a rekvizita - no, úplná rekvizita to nebola, mala svoj účel. Bola to rekvizita len v tom, že ak by to nebola gitara ale píšťalka, alebo vreckový nožík, nič by sa tým v príbehu nezmenilo, čiže ak sa bavíme o obale, tak áno, je to len gitara, ale ak sa bavíme o obsahu, tak je to nosný prvok. :)
Asi to vnímame odlišne :)
04.12.2016
Inferio
No, úvod mi pripadal trochu dlhý, kým sa začalo niečo zaujímavé diať. V románe by to bolo ok, ale pri poviedke by neuškodilo dej trochu nahustiť. Je samozrejme potrebné budovať atmosféru a detaily niekedy vedia urobiť veľa, sám mám problém s rozkecávaním. Na niektorých miestach sa dajú ale vymazať celé vety, ktoré neprinášajú žiadne pre príbeh či atmosféru podstatné informácie. Je to ale dosť subjektívna záležitosť, takže možno som v tomto sám. Čo sa týka gitary, mal som na mysli práve to, že v príbehu vystupovala iba pri nájdení a keď sa na nej hlavný hrdina raz pokúsil zahrať. Ak by okolo nej bola budovaná temnejšia atmosféra, bolo by uveriteľnejšie že spôsobila také problémy v živote hlavného hrdinu. A možno tým, že to bol hudobný nástroj, mi chýbalo silnejšie prepojenie na hudbu :)
04.12.2016
No, úvod mi pripadal trochu dlhý, kým sa začalo niečo zaujímavé diať. V románe by to bolo ok, ale pri poviedke by neuškodilo dej trochu nahustiť. Je samozrejme potrebné budovať atmosféru a detaily niekedy vedia urobiť veľa, sám mám problém s rozkecávaním. Na niektorých miestach sa dajú ale vymazať celé vety, ktoré neprinášajú žiadne pre príbeh či atmosféru podstatné informácie. Je to ale dosť subjektívna záležitosť, takže možno som v tomto sám. Čo sa týka gitary, mal som na mysli práve to, že v príbehu vystupovala iba pri nájdení a keď sa na nej hlavný hrdina raz pokúsil zahrať. Ak by okolo nej bola budovaná temnejšia atmosféra, bolo by uveriteľnejšie že spôsobila také problémy v živote hlavného hrdinu. A možno tým, že to bol hudobný nástroj, mi chýbalo silnejšie prepojenie na hudbu :)
04.12.2016
Veronika Valent
Ahoj, pekný príbeh. Síce som si prvú polovicu kládla otázku, že čo robí na scifi.sk, ale potom sa to našťastie dostalo do dimenzie, ktorá mám rada. Ten úvod bol naozaj príliš dlhý. Príliš pokojný. Nebolo tam nijaké naznačenie, že sa niečo dramatické udeje v závere. Napríklad, že počul prasknutie vetvičky, hoci nikto nešiel okolo. Jednoducho polovica nuda, pasáže s kocúrom milé, ale nepodstatné. Život máš pekne odkukaný. Pokušiteľ sa mi páčil. Aj otáznik, ktorý zostal vo mne po prečítaní poviedky: Ktohovie, čo by bolo ďalej? Zaujal ma aj moment, že tak ako struny gitary, ani zlo sa úplne zničiť nedá. Evidentne mu babka až takú dobrú radu nedala. Myslím si, že každý čitateľ si po prečítaní Tvojej poviedky automaticky položil otázku, či sám by dokázal zabiť a je iba na jeho úprimnosti voči sebe samému, ako si na to aj odpovedal. U mňa máš za to palec hore.
04.12.2016
Ahoj, pekný príbeh. Síce som si prvú polovicu kládla otázku, že čo robí na scifi.sk, ale potom sa to našťastie dostalo do dimenzie, ktorá mám rada. Ten úvod bol naozaj príliš dlhý. Príliš pokojný. Nebolo tam nijaké naznačenie, že sa niečo dramatické udeje v závere. Napríklad, že počul prasknutie vetvičky, hoci nikto nešiel okolo. Jednoducho polovica nuda, pasáže s kocúrom milé, ale nepodstatné. Život máš pekne odkukaný. Pokušiteľ sa mi páčil. Aj otáznik, ktorý zostal vo mne po prečítaní poviedky: Ktohovie, čo by bolo ďalej? Zaujal ma aj moment, že tak ako struny gitary, ani zlo sa úplne zničiť nedá. Evidentne mu babka až takú dobrú radu nedala. Myslím si, že každý čitateľ si po prečítaní Tvojej poviedky automaticky položil otázku, či sám by dokázal zabiť a je iba na jeho úprimnosti voči sebe samému, ako si na to aj odpovedal. U mňa máš za to palec hore.
04.12.2016
Veronika Valent
Ahoj, pekný príbeh. Síce som si prvú polovicu kládla otázku, že čo robí na scifi.sk, ale potom sa to našťastie dostalo do dimenzie, ktorú mám rada. Ten úvod bol naozaj príliš dlhý. Príliš pokojný. Nebolo tam nijaké naznačenie, že sa niečo dramatické udeje v závere. Napríklad, že počul prasknutie vetvičky, hoci nikto nešiel okolo. Jednoducho polovica nuda, pasáže s kocúrom milé, ale nepodstatné. Život máš pekne odkukaný. Pokušiteľ sa mi páčil. Aj otáznik, ktorý zostal vo mne po prečítaní poviedky: Ktohovie, čo by bolo ďalej? Zaujal ma aj moment, že tak ako struny gitary, ani zlo sa úplne zničiť nedá. Evidentne mu babka až takú dobrú radu nedala. Myslím si, že každý čitateľ si po prečítaní Tvojej poviedky automaticky položil otázku, či by sám dokázal zabiť a je iba na jeho úprimnosti voči sebe samému, ako si na to aj odpovedal. U mňa máš za to palec hore.
04.12.2016
Ahoj, pekný príbeh. Síce som si prvú polovicu kládla otázku, že čo robí na scifi.sk, ale potom sa to našťastie dostalo do dimenzie, ktorú mám rada. Ten úvod bol naozaj príliš dlhý. Príliš pokojný. Nebolo tam nijaké naznačenie, že sa niečo dramatické udeje v závere. Napríklad, že počul prasknutie vetvičky, hoci nikto nešiel okolo. Jednoducho polovica nuda, pasáže s kocúrom milé, ale nepodstatné. Život máš pekne odkukaný. Pokušiteľ sa mi páčil. Aj otáznik, ktorý zostal vo mne po prečítaní poviedky: Ktohovie, čo by bolo ďalej? Zaujal ma aj moment, že tak ako struny gitary, ani zlo sa úplne zničiť nedá. Evidentne mu babka až takú dobrú radu nedala. Myslím si, že každý čitateľ si po prečítaní Tvojej poviedky automaticky položil otázku, či by sám dokázal zabiť a je iba na jeho úprimnosti voči sebe samému, ako si na to aj odpovedal. U mňa máš za to palec hore.
04.12.2016
marcus
úvod beriem. Je, slušne povedané, rozvláčny :) . Pokúsim sa to úboho ospravedlniť tým, že každá scéna má svoj význam v druhej polovici príbehu. Áno, ak by tam bolo o scénu a dve tri strany menej na úvod mohlo by to byť lepšie. To máš pravdu a nie si v tom sám :) Tak ako spomenula Veronika, scéna na úvod mohla mať v sebe kúsok strachu.
Gitara - je to práve tá obyčajnosť, čo som chcel. Mohol to byť tajuplný nález v rozpadnutom dome v lese a niekto by mu povedal duchársky príbeh, ale nechcel som ísť touto cestou. Práve tá myšlienka, že aj obyčajných vediac sa môže ukrývať zlo, je pre mňa zaujímavá.
Každopádne vďaka za postrehy, mal som obavu, že takéto dlhé poviedky nikto nečíta :)
04.12.2016
úvod beriem. Je, slušne povedané, rozvláčny :) . Pokúsim sa to úboho ospravedlniť tým, že každá scéna má svoj význam v druhej polovici príbehu. Áno, ak by tam bolo o scénu a dve tri strany menej na úvod mohlo by to byť lepšie. To máš pravdu a nie si v tom sám :) Tak ako spomenula Veronika, scéna na úvod mohla mať v sebe kúsok strachu.
Gitara - je to práve tá obyčajnosť, čo som chcel. Mohol to byť tajuplný nález v rozpadnutom dome v lese a niekto by mu povedal duchársky príbeh, ale nechcel som ísť touto cestou. Práve tá myšlienka, že aj obyčajných vediac sa môže ukrývať zlo, je pre mňa zaujímavá.
Každopádne vďaka za postrehy, mal som obavu, že takéto dlhé poviedky nikto nečíta :)
04.12.2016
jurinko
Bez precitania diskusie: Mas tam vela uplne zbytocnych chyb (preklepov) aj zaciatocnickych chyb (ciarky, opakovanie slov, kostrbate vetne spojenia). Vystavba pribehu je akasi nekonzistentna, najprv je to pomale a priam az snove, zrazu sa tam vsetko deje naraz, dochadza k filozofickemu rozhovoru a pokuseniu, a potom je hned koniec, bez nejakeho dalsieho konfliktu alebo riesenia (naozaj stacilo tak malo, aby sa dostal z moci Pokusitela? to asi nemal Pokusitel prilis velku uspesnost, nie? ;-) ). Filozoficky aspekt je nedotiahnuty, chcelo by to ist viac do hlbky (problematika poznatelnosti pravdy, a vobec sveta, je dlhodoby spor medzi agnostikmi a gnostikmi, neda sa to odbit par riadkami, ako napr. rozhovor so starostom...). A toto vnimam asi ako najvacsiu slabinu poviedky: Jej podstatnou crtou je samotna existencia Pokusitela, to pokusenie ako take, a (asi, podla tvojho zameru) ten ...
02.01.2017
Bez precitania diskusie: Mas tam vela uplne zbytocnych chyb (preklepov) aj zaciatocnickych chyb (ciarky, opakovanie slov, kostrbate vetne spojenia). Vystavba pribehu je akasi nekonzistentna, najprv je to pomale a priam az snove, zrazu sa tam vsetko deje naraz, dochadza k filozofickemu rozhovoru a pokuseniu, a potom je hned koniec, bez nejakeho dalsieho konfliktu alebo riesenia (naozaj stacilo tak malo, aby sa dostal z moci Pokusitela? to asi nemal Pokusitel prilis velku uspesnost, nie? ;-) ). Filozoficky aspekt je nedotiahnuty, chcelo by to ist viac do hlbky (problematika poznatelnosti pravdy, a vobec sveta, je dlhodoby spor medzi agnostikmi a gnostikmi, neda sa to odbit par riadkami, ako napr. rozhovor so starostom...). A toto vnimam asi ako najvacsiu slabinu poviedky: Jej podstatnou crtou je samotna existencia Pokusitela, to pokusenie ako take, a (asi, podla tvojho zameru) ten ...
02.01.2017
jurinko
[pokr.] filozoficky rozmer. Ale Pokusitel sa objavi iba nakratko (a neskoro), pokusenie je slabe jak caj (ze by Pokusitel nevedel farbu Luciinych oci? ale hybaj ;-) ) a filozoficky je to pomerne plytke. Ked sa k tomu prida priam az rozpravkovo nezne rozpravanie o dedinskej idyle, cudnym sposobom zmixovane s temami ako korupcia a rodinkarstvo, tak z toho vychadza hrozne nezazivne dielo, v ktorom je viac casu venovane uplne nepodstatnym (a iba naznacenym, ale nie dokoncenym) veciam, nez tomu, o com asi poviedka mala byt. Mam pocit, ze by bolo lepsie, keby si sa venoval tej lyrike toho prostredia, nez ked sa tam snazis vlozit akesi ponaucenie alebo co. Lebo to ti prilis nejde, kym tie opisy a nalada tych ostatnych casti poviedky su (hoci tiez s chybami, ale napriek tomu) velmi prijemne. Dal som 6
02.01.2017
[pokr.] filozoficky rozmer. Ale Pokusitel sa objavi iba nakratko (a neskoro), pokusenie je slabe jak caj (ze by Pokusitel nevedel farbu Luciinych oci? ale hybaj ;-) ) a filozoficky je to pomerne plytke. Ked sa k tomu prida priam az rozpravkovo nezne rozpravanie o dedinskej idyle, cudnym sposobom zmixovane s temami ako korupcia a rodinkarstvo, tak z toho vychadza hrozne nezazivne dielo, v ktorom je viac casu venovane uplne nepodstatnym (a iba naznacenym, ale nie dokoncenym) veciam, nez tomu, o com asi poviedka mala byt. Mam pocit, ze by bolo lepsie, keby si sa venoval tej lyrike toho prostredia, nez ked sa tam snazis vlozit akesi ponaucenie alebo co. Lebo to ti prilis nejde, kym tie opisy a nalada tych ostatnych casti poviedky su (hoci tiez s chybami, ale napriek tomu) velmi prijemne. Dal som 6
02.01.2017