Lyla stála pred vchodom do jaskyne. Stála uprostred temného a chladného smrekového lesa a videla, ako sa k nej ticho plíži hmla. V diaľke zahúkala sova a z trhliny búrkových mrakov nad jej hlavou nesmelo vykukol mesiac v splne. Lyla sa posledný raz obzrela do okolia húštiny stromov a hore na zlovestne čiernu oblohu. Rozhodovala sa. Blížila sa búrka a ťažký vzduch bol nabitý elektrinou. Pozrela znovu na vchod do jaskyne. Nevinný klenutý oblúk zaručoval ochranu pred búrkou. Lyla však zvnútra jaskyne cítila akúsi nepriateľskú silu. Možno si to len nahovárala, ale tento inštinkt jej už pár krát zachránil život. Začalo pršať. Husté a ťažké kvapky padali najprv pomaly, no po chvíli bola Lyla premočená do nitky. Jaskyňa akoby ju volala. Lyla zavrela oči a uprela svoj vnútorný pohľad za obsidiánové oblúky, kam až jej vedomie dosiahlo. Nie. Cítila niečo v hlbine jaskyne, skrývajúce sa pred svetom, choré a zvrátené. Vo vedomí jej preblysol pár žltých, desivých očí. Boli to oči démona. Telom jej prebehol kŕč, strhla sa a precitla do daždivého prítmia lesa.

Rozhodla sa. Zasunula dvojsečný oceľový meč naspäť do puzdra na pleci a vydala sa pomedzi potoky blata smerom na juh. Zaťala zuby a nechala oceľové kvapky bubnovať jej na hlavu. Žiadne riziko jej zato nestojí.

Prešla asi 2 kilometre a les sa zalieval nepriechodnou povodňou. Búrka silnela a besný severák začal vyvracať z koreňov kvíliace stromy. Lyla pokračovala v ceste, preskakujúc zvalené vetvy. Bola unavená. Bola premočená do kosti. Videla ako za bieleho dňa, pretože nad lesom sa medzi mrakmi vymieňali blesky. Oblaky akoby sa nabíjali, aby mohli udrieť oceľovým kladivom na úbohú zem pod nimi. Lyle sa pri pohľade nahor dokonca zdalo, akoby videla obrysy obrovského kladiva.

„Mjöllni“ pomyslela si a naprázdno preglgla. Prebehol jej mráz po chrbte, pretože zrazuvedela, čo bude nasledovať. Obrátila sa na päte a začala sa rýchlo vracať smerom, odkiaľ prišla. Obratne a pružne ako mačka preskakovala cez návaly bahna, zvalené stromy, uhýbala sa padajúcim vetvám a studený lejak ju šľahal do tvárí. V mysli jej utkvel obraz Thora, udierajúceho mohutným kladivom na zem. Mraky nad ňou elektrizovali čím ďalej viac. Utekala s vypätím posledných síl, prechádzala do nebezpečného a vysiľujúceho šprintu cez prekážky. TRESK! Vyskočila od strachu a obzrela sa cez prameň rozpustených mokrých vlasov, ktoré sa jej lepili na tvár. Asi kilometer od nej udrel blesk do stromu a požiar zachvátil aj okolité stromy. Začína to. Lyla zrýchlila, neobzerala sa. TRESK! TRESK! TRESK! Z neba sa spustila blesková búrka. Mjöllni tvrdo dopadlo na zem. Lyla stála stotinu sekundy ako obarená a sledovala, ako tisíc bleskov udrelo naraz. Kanonáda sa rútila smerom na ňu. Za pár minút ju dostihnú. Ak sa to stane, vedela, že je po nej. Okamžite sa otočila a bežala už z plných pľúc. Svaly hlásili únavu a telo kričalo o pomoc. Lyla však hnala ďalej, neobzerala sa, len počula treskot bleskov stále bližšie pri sebe. „Ešte nie.“ Silou vôle nútila vrieskajúce telo o ďalší pohyb, panika jej začala lomcovať dušu. Rútila sa ako šialená, nevidela, nepočula, jedinou myšlienkou sa uprela na jaskyňu. TRESK! Potkla sa, spadla do blata no ihneď vstala a so slzami v očiach utekala ďalej. Uvidela obsidiánový vchod. TRESK! Blesk udrel 15 metrov za ňou. Z posledných síl vbehla do jaskyne a hneď za ňou udrel ďalší blesk. Trasúc sa bežala ešte v jaskyni a tentokrát počula, ako blesk zasiahol samotný vchod.

Klenutý oblúk sa mocne zatriasol a Lyle spadli na hlavu malé kamienky a prach zo stropu. Počula ďalšie TRESK a utekajúc hlbšie do jaskyne začula mohutný rachot. Bez toho, aby sa obzrela, vedela, že klenutý vchod sa zrútil. Hodila sa k stene a prudko dýchala. Plakala, bolo jej zle. Kľakla si na všetky štyri, kašlala, triasla sa na celom tele a napínalo ju na zvracanie. Mokrá, špinavá a vysilená sa po chvíli zvalila na bok a v diaľke nad ňou počula besnenie rozhnevaného Thora. Stihla to. „Som v bezpečí. Aspoň zatiaľ.“ Bola jej posledná myšlienka, kým na chladnej a mokrej dlažbe obsidiánovej jaskyne omdlela vyčerpaním.

*