Jazdci sa vynorili z lesa. Kone mali nozdry rozšírené námahou a koža sa im leskla od potu. Muž v čele tridsaťčlennej skupiny sa zaradoval ceste, ktorá sa pred nimi zjavila. Blúdili hustým porastom už skoro dva dni a toto bol pre nich ako zázrak. Nebol ani statnej postavy, ani nevyzeral, že má bleskurýchle pohyby, no na zvierati sedel isto a sebavedomým gestom naznačil ostatným, aby ho nasledovali, čím jasne naznačil, kto je tu vodcom. Za ohybom zákruty uvidel k tmavnúcej oblohe stúpať dym a ten mohol znamenať táborisko a možno nejaké to jedlo. Ak bol prekvapený, že našli cestu, ostal úplne zarazený, keď natrafili na veľký hostinec. Ústa, obkolesené hustými fúzami, sa mu roztiahli do chladného úsmevu.

Unaveným koňom dovolili prejsť do kroku, takže mal čas si stavbu prezrieť. Steny tvorili hrubé brvná a nad hrubou trstinovou strechou trčal hrubý komín, z ktorého stúpal namodralý dym. Nad vchodom bol vývesný štít, na ktorom bol do dreva vypálený čierny drak. Pred budovou bol veľký priestor, na ktorom sa dali upevniť koňom uzdy a z pripraveného válova sa mohli nažrať. Na lavičke pred hostincom sedel starec a bafkal z fajky.

Keď ich zbadal, pomaly vstal a podišiel im oproti.

„Vitajte. Moje meno je Grešák. Vidím, že ste prišli z diaľky. Ráčite sa u nás občerstviť, alebo aj prenocujete?“

„Ja som Bort,“ odpovedal prvý jazdec a čakal na starcovu reakciu. Hoci toto miesto bolo poriadne zašité, neveril, aby nepočul o Bortovej bande. Lenže na Grešákovej tvári sa nemihol ani len tieň podozrenia, iba si dlho potiahol z fajky a kývol hlavou na pozdrav.

„Dáme si večeru a podľa toho, ako sa nám u teba bude pozdávať, rozhodneme sa. Postaráš sa nám o kone sám, alebo tu ešte niekoho máš?“

Starec sa otočil a zapískal. Spoza rohu vybehol mladík, ktorý mal taký široký klobúk, že mu zakrýval oči. Napriek tomu zabrzdil hneď ako zbadal posledného jazdca. Bolo ním zviazané dievča. Malo dlhé, strapaté vlasy a na ústach previazanú špinavú handru. Šaty, kedysi krásne, boli dodriapané.

Dvaja Bortovi muži zodvihli pripravené kuše a namierili ich na Grešáka a chlapca. Bort sa pousmial.

„To pozvanie na večeru stále platí?“

Ozbrojenci sa rozložili v prázdnej jedálni a kuše neustále sledovali oboch obyvateľov hostinca.

Ďalší z mužov sa skláňal na kotlíkom, v ktorom bublal guláš, ktorého vôňa pocestným poriadne krútila žalúdkami.

„To, že si odrezaný od sveta, je ti na obtiaž, starý muž. Inak by si z rozprávania pocestných poznal, kto som.“

„A kto si?“ nadhodil starec a vôbec na ňom nebolo badať strach. Mladík stál nehybne pri stene a vyzeral, akoby zmrzol.

„Som vodca najlepších jazdcov Zelenej roviny. Ulovili sme zatiaľ našu najlepšiu korisť, priamo zo svadobnej hostiny. Princezná Allysia si mala brať princa Lodovika. Ževraj si boli súdení, či čo. Lenže s princeznou mal iné plány kráľ Vladan, ibaže tá ho odmietla. Pri pytačkách mu čosi hovorila o jeho krutosti a nenásytnosti. Mňa ale taľafatky nezaujímajú. Skrátka sme vtrhli na svadbu, prítomných rozsekali a tak sme tu. Odmena, ktorú dostanem za princeznú, mi vystačí na desať životov. Kráľ Vladan za pomstu platí naozaj kráľovsky.“

„A načo ma svojim príbehom zaťažuješ?“ opýtal sa Grešák drzo a vyfúkol Bortovým smerom dym.

Mužove črty stvrdli. „Lebo ťa mienim zabiť a tvojho pomocníka zoberiem a predám do otroctva. Ja žiadnym zlatom nepohrdnem. Zajtra tú tvoju chajdu zapálim a ďalší deň si ani nespomeniem, že som tu bol.“

Starec pokrčil plecami. Pozrel na mladíka a zhlboka sa nadýchol. „Neviem, kto je viac odrezaný od sveta. Či ty, alebo ja? Inak by si vedel, čo je toto miesto zač. Vážne tu ešte nik nepočul o Čiernom drakovi?“ Ak aj niekto nedával pozor, po týchto slovách šum v jedálni ustal a Grešák mal pozornosť všetkých ozbrojencov.

„Tu, na tomto mieste, sme si s Dermom dali predsavzatie, že budeme kántriť démonov, upírov a podobnú pekelnú háveď, ale že živej duši neublížime. Lenže dnes asi urobíme výnimku.“

Bort vytiahol dýku a prikročil k starcovi. „A čo chceš urobiť?“

Z dvier, ktoré viedli do kuchyne, vyšlo dievča. Všetky hlavy sa stočili ku nej.

„Ja nič. To ona. Daruška.“

Dievča malo krásne veľké oči. Otvorilo ústa a začalo spievať. Z hrdla jej však nevyšli tóny piesne, ale slová, ktoré sa každému prítomnému zavŕtali priamo do mozgu a prebrali kontrolu nad ich telami. Posledné, čo Bort uvidel bolo, ako mu Grešák zabodáva, ako ihla ostrý, náustok fajky do hrdla.

„Čo urobíme s princeznou?“ opýtal sa Derm, keď zhodil posledné telo do rokliny.

„A čo by si chcel? Vrátime ju.“ Odpovedal Grešák a keď začul, ako telo dopadlo, spokojne pokýval hlavou.

„Bude o nás rozhlasovať, že sme vrahovia. Násilníci.“

„Ty možno. Ja ale nie. Muche by som neublížil.“

„Hej, videl som.“

„Jáj, myslíš to? Ale to nebolo násilie. O bolo kántrenie škodnej.“

Derm na to nič nepovedal. Naučil sa s Grešákom nedohadovať.