Archa

“Dobrý večer!“

„Dobrý!“ prehodila nedbalo a napravila sa ramienko na večerných šatách.

„Môžem Vám ponúknuť drink?“ opýtal sa robot a neprestával leštiť poháre.

„Poprosila by som... šampanské?“

„Slečna oslavuje?“

„Nuž, som jediná žena na svete, ak nebudem oslavovať teraz, kedy?“ usmiala sa narúžovanými perami a upravené obočie vytvorilo na jej čele spýtavú vlnku.

Čašník sa usmial a nalial jej. Bol to dokonalý večer. V okne sa trblietali státisíce hviezd. Zem nebola v nedohľadne. Zem nebola. Možnože to nebude najdôležitejší večer jej života, ale rothodne to bude najdôležitejší moment v živote jej pokolenia.

„Môžem slečnu odprevadiť do salónu?“ usmial sa čašník zdvorilo, tónom, ktorý zniesol námietky, ale Eva vedela, že je zbytočné to odkladať. Prikývla.

Čašník sa ledva stihol pohnúť a ona ránznym krokom vpred prešla závojom. Červeným. S malými pusinkami.

„Dobrý večer!“ ozval sa mladý, sofistikovaný profesionál (aspoň podľa toho, čo Eva čítala v jeho resumé večer predtým).

„Dobrý!“ prehodila zdanlivo nezaujato, ale bola zaujatá.

„Máte krásne...“ mladý uchádzač sa zamrvil na sotličke,, „hlas!“

„Ďakujem! Moja mama mi to zvykla hovorievať!“ roztopila sa Eva. „Chodila som na hudobnú! Spievala som sólo v prvom ročníku. Aj v druhom! V treťom som spievala s cédečkom v pozadí. Vo štvrtom pustili len cédečko...“

„Máte aj iné koníčky“

Eva zaváhala. Na koníčky sa jej nikto predtým nepýtal. „Ehm, aj by som, ale Winnetou si ich požičal...“

Nezasmial sa. Eva očervenela. Cítila sa nesvoja. To nerada.

„Ďalší!“ zahučala. Odrazu sa tam zajvil čašník a prikývol. Chytila ho za rameno a odišla.

-----

Popíjala martini.

„Sphlasili by ste s predstavením ďalšieho uchádzača?“

Eva zamračene prikývla. Mala na výber?

„Ahoj, ako sa máš?“ ozval sa , mladý, vyšportovaný... gentleman(?) a pritom zažmurkal obočím a poopravil si guľky.

„Ďalší!“

-----

„Dobrá večer!“

Eva neprítomne zdvihla pohár.

„Všimol som si, že ste žena s vyberaným vkusom!“ Snaží sa povedať, že je príliš výberavá? Alebo sa snaží povedať, že je to najlepšie, čo ju doteraz postretlo? Len prikyvovala, lebo veď vykopnúť ho môže kedykoľvek. „Samozrejme, že tí buraní nedokážu vašu krásu ani len pochopiť!“ Chytil ju za ruku. Striaslo ju. „Je vám zima? Zahreje vás debat o Platónovi?“

-----

„Veža, nevybrala si!“ šepkal čašník do telefónu. „Nemyslíte, že je načase zmeniť taktiku? Skúsili sme už tých najlepších. Možno by si muž vybral ľahšie.“

„Štatistika je štatistika!“ zahrmelo do telefónu. „Vybrať si musí žena, budeme mať väčšiu šancu na udržanie rodiny. Len jej primiešajte čosi silnejšie. A vyberte najsilnejší kaliber.“

-----

Miro nebol práve profesionál čo sa žien týka. Vlastne to bol amatér. Starý amatér. Čo ako to skúšal, tým horšie to šlo. Čo ako sa snažil, nešlo to. Skúsenosť mu nepomohla, filmami pohŕdal. Popolušku nemal rád, Snehulienku považoval za štetku.

„Sedem mužov,“ šepkal si popod fúz. Stále mu to nešlo vygumovať z hlavy. Nechápal, prečo to bola výberová otázka v tomto projekte. Ale záchrana druhu je záchrana druhu. Keby vošla spoza závesu Snehulienka, nuž, po tom všetkom, čím prešiel, záchrana druhu je záchrana...“

„Dáte is panáka?“ Eva tam zrazu stála, vlasy trochu vyjašené, postava vychechlená, ale nič, čo by bol predtým v Humennom nevidel. Eva došla k záveru, že bez panáka to nepôjde. Miro došiel k záveru, že bez ženy to bude čoraz ťažšie.

„Hmmm.... pivo?“ Čašník ešte pivo do poldecákov jakživ nenalieval, no dal sa ukecať. Zároveň zhasol svetlo na večerný režim - Eva ho zhasla úplne. Miro sa zľakol.

„Tak...“ začal Miro, lebo cítil, že je to jeho povinnosť. „Ako sa dnes máme?“

„Už je dobre,“ zasyčala Eva a chytila ho za koleno. „Myslím, že ste počuli o istej...záchrane druhov.“

„Nuž,“ vstal (a skočil za stoličku) sámsom sa na túto archu prihlásil, tak chápem, že ide o isté poslanie (skryl sa za záves), rád ho naplním, ak len o to ide.“

„Dúfam teda“ (Eva skočila na záves), „že sa vám to podarí.“ (Miro skočil do chladničky.) Ak sa vám sa na to koniec-koncov podujmete!

Otvoriť chladničku je ľahké, ani by ste neverili ako.

Miro držal slaninu v jednej ruke a v druhej ju prekrižoval znakom Huberta .

„Slečna, čo tak chvíľu len tak nezáväzne randiť?“

Eva vstala (doteraz stála prikrčená pri chladničke). „Netrápte sa,“ precedila pomedzi zuby. „Záchrana druhu koniec koncov nemusí byť vaša starosť.“

Ako tam stála, v čiernych obtiahnutých šatách oproti mesačnému svetlu (sedem mesiacov, aby me boli presní), vzbudila v Mirovi odrazu city ktoré si predtým nepripúštal. Vyšiel z chladničky. „Možno... možno by sme nemuslei byť taký hŕŕ´a mali by sme sa osmeliť...“

„Súhlasím!“ zahrmela Eva mrzuto a zmizla za závesom.

-----

„Slečna Eva, slečna Eva!“ čašník uháňal za stopou, ktorú zanechal zlomený opätok, až na balkón (nebol to naozajstný balkón, to by na vesmírnej arche neprešlo). „Slečna si nevzbrala,“ zahorekoval, keď ju konečne našiel. „Veď som si predsa objednala šampanské.“

„Ale nevybrali ste nám praotca!“ Čašník vyzeral byť akýsi neštasný.

„Nuž, dones mi šampanské a porozprávame sa.“ Čašník začudovane šla k dverám. „Hej!“ začul, ke´d sa otočil. „Nechceš sa podujať na záchranu druhov?“

„Ja som robot!“ vykríkol zmätene!

„To mi nevadí,“ precedila Eva pomedzi zuby a vyliala šampanské do vzduchoprázdna.

-----

„Veža, subjekt nespolupracuje!“ šepkal robot zmätene do telefónu.

„To nevadí!“ ozvalo sa z druhej strany. Na to sme mysleli. „Snáď ste si nemysleli že by sme nechali záchranu planéty v rukách jedného vybraného uchádzača. Máme v zálohe ďalších 36.“

„Naozaj,?“

„Samozrejme, zaktualizujeme novú vzorku.“

-----

Miro zodvihol záves.

„Dobrý večer!“ ozval sa psevavý hlas. „Povieš mi o svojich koníčkoch??“

Miro sa uchýlil do chladničky.