„Už mi niekto konečne povie kam ideme?“ Opýtal sa už aspoň po stý krát. No tak ako aj predtým, jeho otázka znova zanikla v kajute bez povšimnutia. V rukách zvieral svoj osobný kvantový počítač, v ktorom ukrýval celý svoj poklad. Zvieral ho pevne a uhýbal pohľadom vojakov, ktorý sedeli pripútaný pred ním. Prisahal by, že za celý čas ich letu vzduchoprázdnom vesmíru ani raz nemrkli. A že tá cesta bola celkom ďaleká. Aspoň v jeho hlave. V skutočnosti tých pár svetelných rokov skočili v priebehu polhodiny.

Na prilbe desiatnika pred ním zablikala kontrolka. Prvý náznak nejakej aktivity.

„Pristávame doktor Martens!“

„Noo, konečne. A odkážte tomu vášmu Kohenovi, že nabudúce by to chcelo zhovorčivejšiu posádku“ Zamrmlal si doktor viac menej pre seba. Ich loď sa prekusávala atmosférou planéty, ktorej názov mu ostal utajený. Aktivoval dovtedy uzavretý priehľad pri svojej hlave a s údivom sledoval scenériu vonku. Nad povrchom poletovali armádne Federálne qudrovznášadlá a rozvirovali fialový prach. Zanechávali za sebou jasnú prašnú stopu a smerovali kamsi za horizont. Kde tu oblohu preťali stroje letectva smerujúce k tomu istému neznámemu cieľu kdesi v diaľke. Pristávací manéver ním trochu zalomcoval. Odtrhol zrak od jemne zadýchaného skla priezoru. Na tvrdé vojenské pristátia nebol zvyknutý. Rovnako ani na na žiarivé svetlo miestneho slnka ktoré mu zalialo tvár, keď sa vstupná rampa bleskurýchlo otvorila.

Na jasnom pozadí stála postava.

„Doktor Martens, vitajte na Enduane“

„Ďakujem vy ste kto?“ Vyhŕkol na neho otázku, zatiaľ čo vystúpil na povrch. Kufrík s počítačom mal pevne privinutý k hrudi a cez sklo okuliarov sledoval viac okolie ako osobu pred sebou.

„Kohen predsa.“ Pousmial sa popod husté fúzy. Mal zvláštnu tvár. Po pravde z neho šiel celkom strach.

„Kohen? Vy nie ste Kohen. Ten ma sem predsa poslal zo Zeme!“

„My sme všetci Kohenovia doktor....“

„Všetci?“

„Z tajnej služby predsa, následujte ma, všetko vám vysvetlím“

Doktor si nasucho preglgol a ešte väčšmi si pritiskol počítač k hrudi. O týchto mužoch od tajných už čo to počul. Bolo lepšie sa im oblúkom vyhnúť ak to bolo možné. Tento raz to však možné nebolo. Kráčal za ním k vznášadlu. Míňal pri tom zástupy vojakov v plnej zbroji, ako aj množstvo nachystanej armádnej techniky. Pripadalo mu to ako na manévroch, ktoré musel čas od času absolvovať. Kvôli práci na vedeckom výskume už toho s armádou preskákal dosť. Ale toto bolo iné. Celé to bolo zakryté rúškou tajomna. Netušil čo tu robí, ani prečo si mal zobrať výsledky svojho výskumu. Veď ešte pred pár hodinami ležal doma v posteli a rozmýšľal nad tým, čo ho dnes čaká. No ani v tom najdivokejšom sne by si nevedel predstaviť realitu chvíľ, ktoré práve prežíval.

„Takže doktor, nemáme moc času takže len v skratke...“ Usadili sa do priestoru pre posádku. Boli tam sami. Bolo to zvláštne, keďže všetky ostatné vznášadlá boli preplnené vojakmi.

„Nachádzame sa na planéte Enduan, je to pre nás taký odrazový mostík na ďalšiu expanziu...“

„Expanziu? Kam?“

„To nie je na teraz podstatné. Poprosil by som vás, keby ste ma zatiaľ neprerušovali, nemáme moc času na vysvetlenie všetkého.“

„V poriadku, :prepáčte...“

„Dnes ráno o 8:12 miestneho času sme zachytili dopad nepriateľského objektu ...“

„Nepriateľského....Kto je náš nepriateľ preboha?“ Zhrozil sa doktor a neveriacky sa zadíval okolo seba. Nevedel o nikom kto by sa momentálne voči federácii choval nepriateľsky. Kohen jeho vydesenému pohľadu nevenoval pozornosť a pokračoval sucho ďalej. Chŕlil vety akoby boli naučené a bez akýchkoľvek emócii recitoval ďalej.

„To nie je na teraz podstatné.....takže..kde som to skončil...aha, tak to teleso dopadlo zhruba na južný pól. Bolo to niečo ako kapsula obsahujúca organický život, preto ste tu. Ste predsa exobiológ. Takže my dúfame, že nám stým budete vedieť tak trochu pomôcť, teraz mierime ku karanténnej zóne.“ Svoj priamy pohľad zamieril na doktorov kufrík. Rúško tajomna sa zdalo čoraz väčšie. Z toho mála informácii, ktoré mu Kohen dal sa cítil ešte viac zmätený. Ticho, ktoré nastalo v kajute bolo neznesiteľné. Miestami sa ho snažil popiskovaním prehlušiť, no prestal tým vždy keď sa im prekrížili pohľady. Po celkom dlhej, ale hlavne mĺkvej ceste prudko zastavili. Vstupné dvere sa otvorili a dnu vošiel akýsi mladý dôstojník. Roztrasene zasalutoval a presunul do Kohenovho implantovaného čipu v hlave hlásenie. Ten si ho rýchlo prešiel. Kým tak robil oči mu akoby mimovoľne behali zo strany na stranu , pričom pôsobil dosť desivo.

„Ďakujem, môžete ísť.“ vypoklonkoval desiatnika von a usadil sa späť na sedadlo.

„Tak doktor, myslím, že tu sme skončili, ďakujem vám za spoluprácu.“

„Už sme v karanténnej zóne?“ Nechápavo sa snažil pokračovať v konverzácii.

„Zóna už neexistuje, odchádzame!“

„Čo? Prečo?“ Neistota sa v ňom zväčšovala a zapĺňala každý kút jeho vnútra. Keď sa mu nedostávalo odpovede prešiel opatrne k priezoru. V diaľke videl ohromný žltý mrak ktorý sa tiahol naprieč celým horizontom. Na pozadí modrej oblohy svietil ešte výraznejšie. Všimol si že pod ním sa nachádzala hustá spleť červených zhlukov. S tej vzdialenosti však nebol schopný rozoznať čo to bolo. Ako sa vzďaľovali mizli mu aj posledné detaily tejto podivnej scenérie. Po chvíli už nevidel nič len fialovú jemne zvlnenú krajinu, ktorá sa rýchlo menila za oknom.

„Kohen čo to bolo?“

„Tá rastlina predsa...“

„Rastlina?“

„Pravdepodobne rastlina. Prvý prieskumný tím čo mal odobrať vzorky sa nevrátil...“

„A ďalšie tými neboli?“

„My sme boli ďalší!“ Povzdychol si Kohen a zahľadel na svojho spolupútnika. Zjavne čakal na jeho ďalšiu otázku.

„Čo teraz? Ničomu nechápem!“ Nenechal na seba doktor dlho čakať, no skôr ako mohol pokračovať zastavil ho Kohen a prudko sa postavil.

„Teraz pôjdete na orbit. My na to udreme všetkým čo máme skôr, ako to pohltí a zamorí aj zvyšnú polovicu planéty. A potom to samozrejme budete musieť preskúmať.“ Podivne sa pousmial a znova sa pohodlne usadil.

„Čo to vlastne je?“

„Zrejme biologická zbraň....“

„Zbraň? A kto ju sem poslal?“

„To nie je na teraz podstatné....“