Sklad bol vlastne niekoľko poschodovou budovou plnou kostýmov, šperkov, tašiek, zbraní a všakovakých doplnkov. Jedno poschodie predstavovalo tri storočia, takže sme obsiahli všetko od Mezopotámie až po kyber civilizáciu dvadsiateho druhého storočia. Dnes sa má naša tridsať dva členná anjelská légia vydať prúdmi času do vybraných období, aby sme v nich zasiahli a spasili ľudstvo.

Siahol som do regálu a vytiahol si čiernu uniformu SS-Oberführera. Pred sebou som mal obrázok subjektu, o ktorom mi počítač do sluchátka chrlil jednu informáciu za druhou, hoci som už všetko dávno vedel. Tu sa všetko robili dôsledne do poslednej chvíľky.

"Vašou úlohou bude zbaviť vesmír démonov, ktorí kedy na našej planéte rozpútali vojny. V nich umierali talentovaní a inšpiratívni ľudia, bez ktorých nás postihla temnota. Pošleme vás proti časovým prúdom, aby ste vyhľadali tých, ktorých ste si vylosovali a zabili ich. Následná zmena kauzality sa vo vlnách prenesie do všetkých období a ľudstvo bude spasené." Doktor Samariel tým slovám veril. Vždy pri prednáške očervenel a zdalo, že od dojatia má slzy na krajíčku.

Bolo nás tridsať dva najlepších vojakov, ktorí sme mali vstúpiť do tunela, ako vedci nazývali vstupný portál, do časopriestorovej slučky, ktorá nás mala vychrliť v presne stanovenom dátume v minulosti. Tým mojim bol dvadsiaty júl tisícdeväťstoštyridsaťštyri.

Po krátkej príprave a posledných úpravách pred zrkadlom som bol pripravený.

"Ja idem do Európy," povedala Katrina. Pod tváričkou modelky sa skrýval chladnokrvný cynik. Vedel som, že svoju úlohu zvládne.

"Aj ja," povedal som a viac to nerozvádzal. Naša misia bola jednosmernou cestou a akékoľvek väzby na prítomnosť by mohli viesť ku zlyhaniu. Veľmi dobre sme si to uvedomovali a tak sme sa z vlastnej vôle izolovali viac ako dosť.

"Ale aj tak sa asi nestretneme," povedala, akoby komentovala preteky leňochodov.

"Asi nie." Nevedel som, čo povedať viac. Bola naozaj čarokrásna, no už o pár minút som mal byť vrhnutý do kolotoča dejín a na akciu som mal len jeden pokus. Možno dostala strach a kecavku, ale mňa to nezaujímalo.

V organizácii doktora Samariela všetko fungovalo dokonale. Po krátkej kontrole nadišiel môj čas. Túto situácie som zažil už snáď tisíc krát. Prechod dekontaminačnou chodbou, vstup do miestnosti, posledný pozdrav s technikom a následný prechod tunelom... a... ocitol som sa v lese.

Vlčia nora v Rastenburgu boli dobre strážené vojenské ubikácie Tretej ríše. Tu vznikali všetky plány na postup nemeckých armád Európou. Aj v mojej uniforme by bol problém dostať sa dnu, ale mňa boli technici schopní vykopnúť zo slučky hneď vedľa veľkej konferenčnej miestnosti. Pozrel som na hodinky. 12:42. Z vnútra miestnosti sa ozval výbuch a ja som vtrhol dnu. Nič ma tam neprekvapilo. Všetko bolo tak, ako malo byť. Štipľavý dym, pobehujúci vojaci a množstvo rozkazov. Prešiel som okolo strážnika. Vďaka uniforme si ma nevšímal. Tu boli všetci označený tými zlovestnými SS a vďaka vysokej hodnosti si ma nik nedovolil zastaviť. Miestnosť, v ktorej bomba vybuchla, bola plná dymu a trosiek. Môj subjekt odvádzali dvaja vojaci preč a ostatní zabezpečovali a prehľadávali okolie. Počkal som, kým zájdu za roh a oboch strážnikov zastrelil. Vedel som, že mám len pár sekúnd. Za mnou o podlahu zarachotili vojenské podrážky. Prišiel som k drobnému mužovi, ktorého už nik nepodopieral. Prudko som ho otočil ku sebe. Vytiahol som kartu a priložil ju k jeho tvári. Bola to dokonalá zhoda. V balíčku ich bolo tridsať dva. Od guľovej sedmy až po červeňové eso. Kedysi hrali Američania takú hru, v ktorej priradili každej karte jedného teroristu podľa jeho významu. My sme postupovali rovnako. Atilla, Stalin, Cortés. Každý mal svoju.

Mužík na mňa nechápavo pozrel a ja som sa neudržal a ukázal mu jeho vlastnú fotku ohraničenú srdcami a písmenami K.

"Ruky hore," ozvalo sa za mnou mnohohlasne, ale to už som pálil jednu guľku za druhou do tých malých smiešnych fúzikov. Krv a úlomky kostí pofŕkali stenu a ja som skoro omdlieval radosťou. Podarilo sa. Úlohu, na ktorú som sa pripravoval sedem rokov, som splnil. O chvíľu sa za mnou rozštekajú nemecké zbrane, ale ja som necítil strach. Vyslal som tichú modlitbu k ostatným. Dúfal som, že budú rovnako úspešní.