Bolo sychravé ráno. Ráno ako každé iné. Dokonca by sa dalo povedať, že gýčovitejšie ráno už ani nemôže byť. Ranné zore svojou nádherou až do očí kľalo. Orosená tráva, na strome obďaleč čviriká akýsi otravný vták. Bol vážne otravný. Aj jeho družka odletela do druhého lesa, lebo to už nevydržala. Zhodou náhodou tam ale bol jemu podobný, tak sa opäť vrátila, ze tohoto ma aspoň rada.

V diaľke sa preháňajú páriace sa jelene so srnkami, pričom osamotený jeleň zdesene uteká od hejna nadržaných srniek. Taký strach v jeleních očiach sa nevidí len tak ľahko. A všetko to zakončuje malá skupinka orkov okrádajúca neštastného pocestného, ktorý sa snaží apelovať na ich charakter a čestnosť. To je ale dobrý somár, každý predsa vie, že orkovia nemajú radi, ak na nich niekto apeluje. Proste to nemá cenu. Oni počúvaju len na búchanie a hrmot. Pravdaže by s nimi celý orchester i s činelovým kvartetom nič neurobilo. Ale zasa na druhú stranu, keby prihrmela celá garda a rinčala so zbraňami, ktoré by ale rinčali kvôli zlej údržbe, tak tu by sa už dalo vravieť o pádnych argumentoch. Orkovia sú hold tvrdý oriešok.Nepatria zrovna k tým najbystrejším.

Videli ste už orka v súdnej sieni, teda okrem postavenia obžalovaného. Alebo v banke, ako manažéra či predajcu poistiek s 50% úrokom, ktorú by človek nevzal ani keby bol v bezvedomí, ale čuduj sa svete, ľudia ju napodiv brali a v celkom hojnom počte. A preto neuvidíte žiadneho orka na týchto pozíciach, ale prevažne len ako prepadávajúcich nevinných. Alebo ako sa bijú navzájom. Či chodia po mestách so svojím bábkovým divadlom ako dva a pol metrový Činohrub, ktorý hrá rôzne zábavné a rozprávkové predstavenia. Ľudia sa ho boja, ale keď začne tým jeho hrubým hlasom napodobnovať princeznú, tak to vylúdi úsmev aj tým ktorým práve umrela celá rodina či domáce mačiatko.

„Au, bolí ma celé telo a čo je táto chlpatá vec?“ Araho ľavá ruka pomaly prechádzala po tvrdých tmavohnedých štetinách. „Hm, asi by už bolo načase sa zamyslieť nad mojím ledabilým prístupom ku holeniu nôh“. V tom sa ich oči stretli. Bola to romantická chvíľka ako z románu. Až na to, že na druhej strane stál mladý diviak. Ten dlhotrvajúci okamih prerušovaný len Arovým smrkaním. Asi po ceste trocha nachladol. Ten vzájomný pohľad bol ale temer magický. Nezúčastnený divák by mohol poľahky vypozorovať jednotlivé emócie. Neutíchájúci strach z neznáma, zvedavosť, uváha čo som mal minulý deň na raňajky a tak ďaľej. Nastalo veľavravné ticho. Tých vzdialených hlučných orkov už netreba spomínať. Každý rozmýšlal čo tu robí ten druhý. Diviak ticho zakrochkal, akoby sa pýtal. „Ty si kto a čo robíš v mojom pelechu a kto ti do kelu dovolil sa dotýkať mojich krásnych pestovaných štetín, myslíš, že chodím k tomu bahennému jazierku ďaleko odtiaľto len tak aby sa nepovedalo?“ Arovi sa zasa kupodivu preháňalo hlavou niečo iné. „Ako sa sem dostalo to prasa? Prečo sa dáva taký dôraz na pravidelné umývanie zubov? Ale späť k prasaťu, čo tu doparoma robí? Je mi jasné, že žije v lese, ale to nepočul ešte o svátosti osobného priestoru?“„Hej“ opatrne zvýšil hlas na diviaka. „Čo na mňa tak pozeráš? Nebodaj budeš zakliatá princezná, ktorú mám pobozkať aby sa premenila späť?“ Trocha ho striaslo pri tej predstave ako sa bozkáva s diviakom. Mladý diviak na neho pozrel, že čo to za pablba ide lesom, zodvihol sa a rýchlym tempom odbehol malý kus ďalej. Znovu si ho premeral a pohodil hlavou. Niekomu by sa zdalo, že si naprával ofinku. Človek by to aj mohol predpokladať keď chodí notný kus cesty ďaleko kvôli bahnu, ale Ara jasne videl, ako na ňom spočinuli jeho uhrančivé oči. Inak to vážne bola len tá ofinka.

„Zvláštne, človek len na chvíľu zablúdi lesom, zaspí na náhodnom mieste pod stromom a už ho čaká nejaké prekvapenie. Nie že by bol život priamočiary. Keď si sa stratil, tak máš byť sám, obklopený len vlastným strachom a depresivnými myšlienkami, či ešte ostaneš vôbec na žive. Ale nie, ono sa tu musí objaviť akési prasa, ktoré nemá ani len trocha výchovy, že by zakrochkalo aby si vedel, že máš ísť spať o strom ďalej. Mŕtvoly sú o dosť lepšie, človek z nich cíti takú tu ľudskosť a ani nemusia nič rozprávať a ty si s nimi i napriek tomu výborne rozumieš. Ten pocit, keď vieš na čo ten druhý myslí aj bez slov.“ Ara celým menom Aramian Kovotepec, rodičia chceli mať z neho drevorezbára, ale neboli moc zručný v názvoch profesií. Pochádzal z malej hrobníckej usadlosti, kde obaja jeho rodičia boli hrobníci, ale priali si aby ich syn pracoval s drevom, lebo im zatekala strecha a nemal a nevedel to kto opraviť, síce nemali nablízku žiadneho majstra, ktorý by ho to naučil, ale verili, že jeho priezvisko pritiahne danú schopnosť akosi samo od seba. Čuduj sa svete nepritiahla.

Pochádzal z usadlosti ktorá sa prekvapivo vyznačovala veľkým nepomerom medzi mŕtvymi a živými. Nikde na svete by ste nenašli krajší príklad spojenia náhrobných kameňov a človeka. Odmalička sa hral s rôznymi mŕtvolami, či to boli vypchaté líšky, králiky, alebo mu otec vypreparoval ľudskú ruku z jedného nebožtíka, ktorú potom volal „Moja pacička“ a občas si s ňou aj špáral v nose, až pokým nebol upozornený, že špárať v nose sa nemá, chudák malý, tvrdá výchova v ňom zanechala hlboké stopy. O oboch rodičov bohužiaľ prišiel, ked sa snažil variť a uvaril nestrávitelné prepeličie vajíčka, ktorými sa oni v hroznej hodinovej agónii zadusili. Nevedel im pomôcť, lebo myslel, že by im mohol byť nápomocný vlažný čaj, ale bohužiaľ najprv ho nemohol nájsť a potom zistil, že je deravá kanvica a kým ju zadrátoval, uvaril vodu, zalial čaj k tomu este opražil malé tousty v prípade, že by mali hlad, tak sa jeho rodičia zadusili. Bola ta neopísateľná hrôza. Divoké vraždenie horských trollov, ktoré sa odohralo pred 50timi rokmi, kedy boli brutálne vyhladené celé dve dediny ľudí, kvôli malému nedorozumeniu, je proti tomuto slabý odvar. Zapamätajte si, že mávania na trolov červenými trenkami je u nich považované za vyhlásenie totálnej vojny. Po tomto sa prestala všeobecne menej používať červená farba na textile a o samotných trenkách ani nehovoriac. Späť k nestrávitelným prepeličím vajíčkam. Odvtedy ma Ara panické záchvaty, ked sa čo i len spomenie prepelica, trocha miernejšie pri čaji a este miernejšie pri stredne opečených toastoch, malinko potretými cesnakom.

Ara sa poobzeral vôkol seba, nahmatal lopatu, ktorá bola pre neho všetkým. Bol to symbol jeho práce, jeho oddaný pomocník. Občas slúžila na podopretie, zavše aj na rôzne pokútne činnosti ako podtrhnutie nôh, pravdaže len vtedy ak bola istota, že mu nik na to nepríde. Ara mal také zvláštne hobby, či skôr charakterovú vlastnosť. Bol zlomyseľný až to bolelo. Kľudne by vám podtrhol stoličku aj keby ste akurát padali do bezvedomia, alebo vám rozlial polievku, ktorú sa chystáte zjesť po mesiaci hladovania a ešte by sa pritom smial na celé brucho, či skôr na kosti, ktoré mu vytŕčali z pod kože, pretože bol chudý ako lata. Pri dobrej konštelácii slnka, jeho tela a vzduchu by sa dokonca dalo tvrdiť, že je skrz neho vidieť. Táto jeho zlomyseľnosť ale kolidovala s druhou vlasnosťou a tou bola bojazlivosť. Bol tak bojazlivý, že aj keď prechádzal lesom a cestu mu prehradil väčší konár, tak sa vždy poobzeral, či náhodou niekomu nepatrí aby ho mohol beztrestne odpratať. Vždy keď sa mu naskytla príležitosť na výbornú zlomyselnosť, kde by jeho charakter mohol vyniknúť v tom najdesivejšom svetle, tak sa strašne bál čo by sa mohlo stať a všetko si premietal len v hlave. Ako je dotyčná osoba zdesená čo sa deje, aký je svet voči nej nespravodlivý, Ara narastá do dvojnásobnej výšky, povedzme, že radšej do trojnásobnej, nebol totiž žiaden exekútor. Exekútory sa okrem svojej neodmysliteľnej kuše vyznačovali aj vysokým vzrastom. Nikto nevedel prečo je tomu tak, ale rodičia strašili svoje deti, že keď nezjedia všetko, nevyrastú a nestanú sa exekútormi. A väčšinou to aj zabralo a deti zjedli všetko jedna radosť.

No možno raz, keď prekoná svoju bojazlivosť, zbaví sa všetkých svojích limitov tak snáď niekomu zhodí aspoň lyžicu na zem a utečie odtiaľ prinajmenšom do druhého mesta, aby ho tá dotyčná osoba náhodou nechytila. Pravdaže mu všetci držíme palce aby sa mu to raz podarilo. Veď komu by neobmäkčilo srdce, keď vidí dieťa ako zasnené pozerá na novú hračku v goblinskej dielni, alebo keď zazrie umoreného trpazlíka slintať nad čerstvo odliatou tehličkou zlata v banke, ktorá sa použije ako ťažítko na papier u niektorého boháča. Veru a do tejto kategórie spadá aj Ara. Človek by mu pomohol ako len vie a môže, naplniť jeho prianie.

Ara sa smelo pohyboval po poľnej ceste. V jeho prípade to znamenalo, že sa nedôverčivo pozeral naokolo či mu náhodou nehrozí nebezpečenstvo. Dalo by sa povedať, že aj hrozilo, ale to by sme predbiehali udalosti. Smelo si vykračoval po pravej strane cesty, dodržiaval presný odstup na jednu pätu od okraja. Bol to múdry ťah, lebo každú chvíľu sa diala na cestách nehoda. Z diaľky bol počuť dupot kopýt. Rozvírený kúdoľ prachu sa blížil k Arovi. Už rozoznával pohoniča, ktorý na neho zúrivo mával. Nevedel čo sa mu tým snažil naznačiť. Pozrel sa rýchlo za seba. Človek nikdy nevie, či sa na neho nerúti divoké zviera alebo domáce, ktoré sa chce maznať. Kto by neutekal pred stádom roztopašných šteniatok. Ara sa pri tejto predstave až striasol. Nič také, cesta za ním zívala prázdnotou, akoby ju zabudli zakresliť do máp a nikto ju ani nahodným spôsobom zatiaľ neobjavil. Ako sa koč k nemu približoval čoraz viac, pohonič mával s väčšou vervou až mal Ara pocit, že sa mu tie ruky urvú do oboch strán. Bol to klasický koč, ktorý čítal dva kone, kozlík na ktorom bol pohonič a obytnú časť kde sa nachádzala prepravovaná spoločnosť. „Choď na bok, uhni“ kričal pohonič. K Arovi zľahka doliehal pohoničov hlas. Nevedel, čo si mal o tom myslieť, kedže kráčal po okraji cesty a jeho trajektória sa vôbec nepretínala s trajektóriou koča. Kone začali brzdiť a prach zakryl skoro celú cestu. „Paráda, človek aby sa musel opäť umývať. Veď som sa umýval len minulý spln. Ak to takto pôjde ďalej tak od samej čistote na mne zakvitnú kvety“ rozčuloval sa Ara. Síce mal od toho celkom ďaleko, lebo hygiena sa s ním ani nepozdravila, ale ako sa hovorí, človek je tým na čo myslí. Aby sme neznevýhodnili ostatné bytosti, tak napríklad trpazlík je tým na čo myslí, ale to by v tom prípade bol asi zlatou sochou, lebo oni neustále myslia na zlato, prípadne na zliatiny s veľkou prímesou zlata.

Koč dobrzdil a bolo počuť prerývané dýchanie koní a potom aj pohoniča. „Čo som ti kričal?“ Oboril sa na Ara pohonič. „Čo som ti kričal??“ „Neviem vám to presne zopakovať, zomlelo sa to tak rýchlo a netušil som, že to budete chcieť presne zopakovať“ ospravedlňoval sa Ara. „Prečo si mi stál v ceste mohol som ťa prejsť“ vyčítal pohonič Arovi. „Ehm v ceste?“ až teraz si všimol, že mal pohonič strabizmus, či akoby troll poznamenal, škúlil ako peň. Síce je si ťažko predstaviť škúliaci peň, ale trollovia mali vždy divnú fantáziu. Nechcite vedieť čo sa deje v ich jaskyniach. „Ja som vám nestál v ceste, išiel som úplne po jej okraji“. Ara ukázal na okraj cesty aby dodal svojím slovám vážnosť. „O kúsok ďalej a už ani nejdem po ceste.“ „To môže povedať kde kto“ oboril sa na neho pohonič a gestikuloval na neho bičíkom, teda aspoň si myslel, inak to bolo asi pol trpazlíka mimo „najprv mi stojíš v ceste a potom akože nič sa tváriš, že ideš po okraji. Keby som ťa prešiel, vieš koľko by toho bolo papierovačiek.“ “Dva stohy papierov?“ Snažil sa byť Ara nápomocný. „Úmrtný list, prehladanie ťa či nemáš nejaké cennosti. A ja vážne nerád prehľadávam mŕtvoly. Prípadne keby si to náhodou prežil, by som ťa musel niekam odviesť po pomoc. To si ľudia neuvedomujú. Ach jaj tá nezodpovednosť.“ Do pohoničovho hlasu sa vkradlo sklamanie.„Čo sa deje, zas si niekoho prešiel?“ ozvalo sa zvnútra koča. „Tento kvartál je to už tuším desiaty.“ „Ja za to nemôžem, ľudia mi skáču do cesty, alebo sa vrhajú pod kopytá aj keď len stojím. Aj ten posledný čo kričal ‚zasraná poľadovica‘. Ja nemám v náplni práce vysvetlovať luďom ako sa majú správať na cestách.“ Síce sa predával almanach ‘Ako sa chovať na cestách alebo bacha na poľadovicu’, ale ľudia si radšej kúpili fľašu zemiakového muštu a k tomu pečený baklažán. Je to totiž obľúbená miestna špecialita. Holt vzdelávanie sa nebolo silnou stránkou tejto spoločnosti. Ale nemôžme im to mať za zlé, dobrý zemiakový mušt a baklažán k tomu je silný argument. Z koča sa vyklonila tvár postaršieho muža. “Ako pozerám, tak všetci sme zdraví a živí a tak ďalej a tak ďalej a mohli by sme sa pohnúť ďalej. Čo ty na to Perzefil? Mimochodom ja som radný Admir Bertan.” Len tak medzi rečou prehodil k Arovi. “Kedykoľvek budete chciet zaplatiť extra dane, alebo ma podplatiť tak ma určite navštívte. Peniaze akéhokoľvek pôvodu sú u mňa vždy vítané, kľudne mi ich môžte nechať aj pod rohožkou” usmial sa až mal človek pocit, že musí mať zlaté srdce.

“Iste” odvetil Ara“ len čo budem mať, nejaké peniaze nazvyš, hneď za vami letím aby som vás mohol uplatiť.” “To sa mi páči” potešil sa radný “keby takto rozmýšlal každý tak už dávno mám lepšieho pohoniča” a nasmeroval hlas na Perzefila. Ten si len niečo zamrmlal pod fúzy, svojím ostrým strabistickým zrakom zaostril na cestu a zakričal na kone, aby sa pohli. “Kone, pohnite sa!” Nič sa nestalo. “Asi by som mal odbrzdiť” usúdil Perzefil.“Tak nech sa darí” zakričal cez okienko koča radný. ”Toľko vzruchu na dnešný deň už hádam stačilo“ pomyslel si Ara a vidal sa vpred dobrodružstvu. Aby mu rýchlejšie ubiehal čas, predstavoval si ako kdekoho potkne či popostrčí a nikto nebude tušiť, že to bol on. Bola to pre neho krásna predstava. Občas mu zabehli predstavy aj na mŕtvoly, kedže to bol jeho život a zavše mu napadli aj prepeličie vajcia. Ale to sa hneď striasol a snažil sa myslieť opäť na nebožtíkov. Cesta sa mierne kľukatila. Na ľavej strane sa v diaľke vynáral les, ktorý miestny nazvali príznačne ´zelený les´. Na pravej strane zasa bola lúka kam až oko dovidelo. Vlnila sa po krajine, občas sa vynorili malé kríky alebo osamelý zajac, ktorý akoby pozoroval čo sa deje. Nedialo sa nič. Všade vládol kľud okrem občasného výkriku orkov a ich obetí čo ale patrilo ku miestnemu koloritu a nikto sa už nad tým navzrušoval, iba ak tie obete. Ale za to si už mohli sami, nemajú čo chodiť sami bez aspoň dvadsať členného ozbrojeného sprievodu.

Ara sa na chvíľu posadil na okraj cesty. Bol už trochu unavený a začínal mať aj mierny hlad a smäd. Vytiahol z vaku mech s vodou a dal si poriadny dúšok. Zašmátral vo vaku a po chvíli prehľadávania vytiahol kúsok chleba a sušené mäso. S vervou sa do toho pustil. Chutilo ako týždeň pokazené, ale Arovi to nevadilo. Nebol predsa žiaden gurmet. Hlavne sa trebalo posilniť aby vládal ďalej. Síce by nebol proti domácim buchtám posypaným kdečím čo sa akurát našlo doma. Raz to bol petržel, inokedy mak a keď k nim zavítal pocestný z ďalekých krajov tak aj kardamon. Ešte teraz cítil na jazyku tu špecifickú zvláštnu chuť po ktorej mu bolo chvíľu nevoľno. Ale v konečnom dôsledku prevládali tie pozitívne spomienky. Dúfal, ale že sa jeho situácia čoskoro zmení a že sa na neho usmeje štastie. Založí si niekde skromný pohrebný ústav popritom bude robiť deťom radosť. Mal takú predstavu, že by sa nebožtíci pred tým ako sa pochovajú mohli ešte na niečo použiť. Také ľahké divadlo. Nič veľkého ako napríklad rekonštrukcia bitky v Strede trocha severnejšie pri okraji na Zlatovcovej čistinke. Bola to slávna bitka, ktorá sa odohrala medzi miestními ľudmi, lebo sa nevedeli rozhodnúť komu patrí vysoká jabloň na spornom území. Dokonca to zašlo tak ďaleko, že boli aj vážne zranenia ako zlomeniny, vybité zuby, či zlomené palice na podopieranie pri chôdzi. Túto udalosť sa dozvedel od toho pocestného čo im predal kardamon. Ach tie úžasné buchty. Arova dedinka sa nachádzala na okraji čo bola väčšia časť sveta. Pravdaže existoval aj ďaleký okraj o ktorom kolovali len chýry ako, že tam žijú samé bájne bytosti ako ľudia čo nepotrebujú pohrebníctva a podobné nezmysli. Ale tomu neveril asi nikto. Ďalej sa tu nachádzal stred, kde sídlili najvplyvnejší a najbohatší tohto sveta a takisto aj najväčšie mestá. Mestá kde si mohol chodiť aj celý deň a neprešiel by si ho celé. Každý mladý z okraja sa chcel raz do stredu pozrieť, lákala ich tá noblesa, tie hviezdy čo tam žili a skúsiť štastie stať sa jedným z nich. Ara to nikdy moc nelákalo opustiť svoju rodnú dedinu, kde bol štastný a mal všetko. Teda okrem rodiny, ktorú omylom zabil. Ale inak mu tam nič nechýbalo.

Posledné obdobie bola nanajvýš plodné. V okolitých dedinách zúril mor. Rady mŕtvych sa rozširovali ako stehy na nohaviciach keď sa snažíte o hlboké drepy. Bolo to hrozné. Teda zas z akého pohľadu sa na to pozeráte. V našej hrobníckej usadlosti to vyzeralo ako požehnanie. Nebolo času si ani príjemne podebatiť nad raňajšou kávou so susedmi, kto napríklad zomrel minulý štvrťspln. Ani kto vyhrá súťaž o najkrajšiu lopatu tejto sezóny. Nebola to ktovieaká veľká udalosť, ale v takej malej dedinke ako v tejto bola každá spoločenská udalosť takým malým pozdvihnutím. Už šiesti ľudia robiaci spoločne na jednej veci sa dali klasifikovať ako jedna z týchto udalostí.

Arovi išla vtedy práca od ruky. Zakopával nebožtíkov jedna radosť. Ľudia na neho s potechou pozerali, s akou ladnosťou a oduševnelosťou vykonával svoju prácu. Bolo to ako keď pozorujete virtuóza hrať svoju najobľúbenejšiu skladbu. S precíznosťou a celým svojím ja, ktoré do toho vkladáte. Medzi obeťami sa mu raz dostal tulák, ktorého nik nepoznal. Vyzeral veľmi chatrne a nemal okrem oblečenia žiaden majetok a aj to by sa nedovážil mu niekto vziať, tak veľmi použito vyzeralo. Ara ho chcel naložiť na povoz, keď v tom tulák otvoril oči. Kŕčovito ho chytil za pravé predlaktie a uprel na neho neprítomný pohľad. Otvoril ústa akoby chcel niečo povedať. Ara sa k nemu nahol. Cítil jeho slabý prerývaný dych na líci. „Na ďalekom okraji“ začal slabo tulák. „Je malé mestečko.“ Zatvoril oči ale po chvíli ich opätovne otvoril a pokračoval. „Všetci tam žijú neuveriteľne dlho. Dlhšie ako ty a ja dokopy.“ „To mi je jasné, kedže vy už zachvílu zomriete a ja tiež asi nebudem patriť medzi dlhovekých“ podotkol Ara. „Neprerušuj ma, keď hovorím z posledných síl“ zahriakol ho tulák. „Pardón, kde je moja hrobnícka výchova“ ospravedlňoval sa Ara. „Takže kde sme to skončili?“ „Tajomné mestečko“ snažil sa byť Ara nápomocný. „Kto hovoril, že bolo tajomné, vravel som, len že bolo na ďalekom okraji. To mestečko dlhovekých raz bude vymierať a nemajú tam nikoho ako ty.“ Tulák mu silnejšie zovrel ruku. „Musíš im pomôcť, je to tvoj údeľ. Pozri sa do svojho srdca a nájdeš v ňom odpoveď.“ Jeho hlava padla dolu. Ara neveriaco pozeral na tuláka a snažil sa pochopiť čo mu bolo povedané. „Ešte som zabudol, že je to na úplnom konci sveta, čiže musíš prejst cez stred, okraj až sa dostaneš do ďalekého okraja.“ Tulák obrátil oči v stĺp, rozhodil teatrálne ruky a jeho duša ho opustila. „Niéééééééé“ Ara padol na kolená, objal mŕtve tulákovo telo. „Nepovedal si mi na koho sa mám pýtať, keď tam dorazím.“ Po líci mu stekala slza. Urobila ľavotočivú zákrutu a dramaticky spadla na tulákovo mŕtve telo. Chvíľu sa tam ešte s tulákom objímal a potom si uvedomil, že to asi vyzerá trochu divne. Vstal a vyhodil ho na povoz.

Po tejto udalosti začal viacej premýšlať. Veci aj keď išli dobre a mor nepoľavoval, Arovi bolo jasné, že to raz musí skončiť. Nemal tu už ani rodičov a akosi podvedome, chcel vidieť čo sa deje vonku, mimo jeho usadlosti v ktorej bol neustále. A aj tulákové slová mu nedali kľudné spanie. Čo ak on je ten, ktorý má priniesť kľud a pokoj do toho mestečka a pomôcť im keď to budú potrebovať. Začalo ho to celého opantávať. Nedokázal myslieť na nič iné. Už ani jeho práca nebola tak oku lahodiaca ako pred tým a ľudia radšej pozorovali pri práci niekoho iného ako jeho. Občas kvôli tomu zabudol aj jesť. Čo zas nebolo tak zlé z ekonomického pohľadu. Ostatní z usadlosti sa ho pýtali čo sa deje, keď po otázke pri raňajkách, kto si myslí, že vyhrá sezónnu najkrajšiu lopatu, neprítomne odpovedal, ja mám radšej krompáč. To už bolo vážne. Niečo sa s ním dialo a nik nevedel čo. A vtedy sa rozhodol, že musí odísť. Preťať všetky putá a ísť sa pozrieť do stredu.

Postupne sa začali vynárať hradby. Najprv vyzerali ako malá stavebnica a postupne sa jej obrysy zväčšovali. A keď bol Ara skoro pri nich tak zistil, ze vlastne nie sú až tak veľké. Dokonca by ich útočník poľahky prekonal. Ale aspoň mali obyvatelia mestečka falošnú predstavu, že ich to ochráni a to je hlavné. Ara vstúpil s plnou pompou do mesta. Niekto pred neho vylial plné vedro močovky. „Návštevník“ zaškeril sa temer bezzubý dotyčný. „Pred zrakom Neschopného sme všetci tunajší.“ Neodpustil si filozofickú chvíľku Ara. Neschopný je potomok Všetkéhoschopného, ktorý podľa mýtov stvoril tento svet za tri celé splny a jeden štvrť spln, mimo dňov ničnerobenia, ktoré mal voľné. Dni ničnerobenia sa opakujú štyri krát do splnu v rovnakých intervaloch. Keď sa rozhodol, že už pôjde na odpočinok, nebavilo ho to večné počúvanie modlitieb a zasahovania do diana tvorov, ktorí mu aj tak boli cudzí. To že ich stvoril ešte neznamenalo, že sa bude s nimi bratríčkovať. Proste nech sa stará každý sám o seba a jeho nech nechajú na pokoji. Ale nie, oni sa museli k nemu modliť a prosiť ho zo všeliakými prkotinami. Koho kedy zaujímalo, že niekto z ďalekého okraja práve prišiel o celé stádo zajacov vďaka živelnej pohrome. On im takisto nevravel, že si musí pokosiť mimosvetský trávnik čo bola veru dosť fuška, alebo, že sa pohádal so svojou choťou a štyri eóny nebudú spolu nič mať. To ho celkom dosť mrzelo. Prečo potom podstúpili rituálne doživotné zväzenie, keď ani potom nie sú tieto veci isté. Ale nikoho tým nezaťažoval. To isté chcel aj od ostatných. Jeho syn bol ale inej nátury a do všetkého sa rád miešal. Bol neuveriteľne zvedavý. Dokonca až tak, že sa Všetkéhoschopného pýtal čo bude mať za dve svitania na večeru. A tak Všetkéhoschopný prenechal svojmu synovi správu sveta. Zprvu sa to videlo ako dobrá voľba, ale potom ako omylom zničil jedno celé mestečko, kde ho prosili o väčšiu úrodu v dôsledku sucha, nemusím spomínať aké je vtipné vidieť zapálených ľudí behať po celom meste a to myslím doslovne. Alebo mohutné záplavy v púštnych oblastiach. Zvesti sa šíria rýchlo a ľudia ho prestali prosiť aby im pomáhal a začali sa práveže modliť, nech si ich nevšíma, že u nich je všetko v poriadku. „To odpadávanie kože za živa je úplne v poriadku, určite existujú aj horšie prípady ako som ja. Kľudne sa im venuj, ja si vezmem trocha sušeného trolieho trusu a hneď mi bude lepšie. Ó ďakujem za vyslyšanie Neschopný“ znela jedna z tisíc modlitieb. Mimochodom trolí trus nemá žiadne praktické využitie, tak isto ako napríklad ľudský trus a náš modliaci nebol zrovna zbehlí v medicíne a hlavne chcel mať modlitbu rýchlo za sebou a v tej chvíli ho napadol iba ten trolí trus.

Bezzubý domáci, ktorý na Ara vylial celé vedro močovky už nejavil akýkoľvek záujem. „Takže takto vyzerá mesto.“ Stál tam Ara užasnutý ako soľný stĺp uprostred brány. Niektorí slušnejšie vychovaný ho obišli, ale hneď druhá osoba čo išla okola mu dala tvrdý bodíček. Mal pravdu, kto to kedy videl, stáť uprostred brány. „Želám pekný deň“ ospravedlňujúco zavolal Ara po bodičkujúcom. Akási stará pani mu vnútila pečený baklažán. „Tu máš, vyzeráš akoby si mesiac nejedol.“ Starostlivo sa na neho usmiala. „Ale kdeže, pred nedávnom som mal sušené mäso“ chcel dať Ara veci na pravú ,mieru. „Hej? Tak naval späť ten baklažán.“ A vytrhla mu ho čiperne z ruky. „Tu už sa ani človeku nedá normálne pomôcť“ hundrala si pre seba. Ara si pomaličky vykračoval ulicou. Nasával atmosféru, obzeral si ľudí. Všetci mu pripadali inak oblečený ako on. Mal na sebe pytlovinové nohavice a k tomu pytlovinovú košelu a to si myslel, že je to výkvet módneho návrharstva. Ale tu ľudia mali rôzne strihy, materiály, ktoré ani nevedel pomenovať čo sú zač. Dokonca niektré osoby boli viac vyzlečené ako oblečené. Tomu trpazlíkovi sa ale musí nechať, že mal perfektne upravené fúzy. „Keby mi nejaké rástli, tak by som chcel mať takýto strih. “ Zaujato pozeral na trpazlíka. „Čo tak zízaš?“ Ten sa na neho oboril. „No máte super fúzy ľúbia sa mi.“ Zrejme to trpazlíka potešilo. Po chvíľi sa znovu zamračil. „Nič viac len fúzy?“ Ara si ho dlhšiu chvíľu obzeral a snažil sa nájsť niečo čo by mu mohol pochváliť. Nakoniec dodal. „Krásny opasok, ladí vám k brade.“ „Ech vy lichotník“ usmial sa trpazlík a pokračoval ďalej v ceste akoby sa nič nestalo. Ara si vydýchol. So záujmom si ďalej prezeral mesto. Zdalo sa mu zvláštne, že všetky budovy, ktoré zatiaľ videl boli natreté krvavo červenou farbou. Cítil v sebe malú agresivitu a vzrušenie zároveň, ale to možno nebolo tou farbou, len rozbúrené hormóny. Oproti nemu kráčali dvaja statní orkovia. Bolo to ako pozerať smrti priamo do očí. „Zdravíčko“ usmiaty pozdravil Ara jeden z nich a obaja zahli do postrannej uličky. Na stene jedného domu ho úputal akýsi plagát. Ten kto ho navrhoval by si mal vstúpiť do svedomia, lebo bol takisto červený ako domy na ulici, naštastie nie krvavo, takže sa dalo ako tak všimnúť. Stálo na ňom. ´Všetečne vás zveme na tradičnú športovú rybačku. Každý sa určite pýta. Obháji Lurvik svoj viacnásobný titul? Prídite a sami zistíte, či ho dvojnásobný držiteľ znovu získa, alebo aj nie. Týmto záväzne vyjadrujeme, že závody nie sú zmanipulované a môžete bez všetkých obáv vsadiť aj celý majetok.´ Dolu podpísaný radný Admir Bertan.

„Na rybačke som ešte nebol. Možno by sa mi ušla aj nejaká ryba“ potešil sa v duchu Ara. Dostal sa k malej križovatke, kde na jednej strane uvidel v diaľke, že sa menila farba budov na orkskú zelenú. Pre Ara, ktorý sa poväčšinou potýkal len s prírodnými farbami, ktoré mali aj tak prevažne len šedý odtieň to bol celkom šok. Tu započul z otvorených okien ženský nástojčivý hlas. „Špička, špička, päta a rýchly skok vpred.“ Bolo počuť tupý náraz o podlahu, akoby ju niekto búral, predtým ako položí novú. „Nebolo to zlé“ ozval sa ten istý ženský hlas. „Pre niekoho kto je úplne na nič a nebude z neho žiaden športový baletiak“ jej hlas sa pomaly presunul o dve oktávy nižšie. V náprotivnom dome bol počuť zvuk praskajúceho pohára. „Helga čo som ti vravel o tvojom škriekaní“ zakričal z toho domu chrapľavý mužský hlas. „Ty tam mlč a venuj sa radšej svojím kostenným skulptúram“ nedala sa ženská. „A znovu. Špička, špička, päta a skok vpred.“ Opäť drtivý náraz o podlahu ako keď niekto demoluje dom. „Ja neviem prečo s tebou vôbec ztrácam čas“ to už žena vrešťala. „Potrebujem pauzu“ ozval sa drsný mužský podsaditý hlas. Otvorili sa dvere a na priedomie vyšiel urastený trpazlík v divnom priliehavom trikote. Poškrabal sa v rozkroku a posadil sa na zem. Odniekadiaľ vytiahol fajku a začal do nej pechovať tabak. Potom si ju zapálil a smutnými očami hľadel pred sebou zatiaľ čo bafkal. Zlostne kopol do menšieho kameňa a skoro trafil Ara. „Sorry“ zakričal trpazlík na Ara. „Už ani moja muška nie je čo bývala. Mal som ťa trafiť.“ „To nevadí. Nabudúce ma trafíte.“ Snažil sa ho Ara povzbudiť. „Veril by si tomu, človek má sen, stať sa niečím v športovom balete, obetuje tomu tvrdé splny driny a jediné čoho sa dočká je kričanie tej šialenej ženy.“ Vzdychol si trpazlík. „Keby to nebola viacnásobná majsterka na dôchodku tak ju rozseknem na päť osmín.“ V trpazlíkových očiach zahorel hnev. „Určite to s vami nemyslí zle. Na mňa tiež stále kričal moj majster v učení a potom dostal mŕtvicu.“ „Vážne?“ otočil sa na Aru trpazlík, zatiaľ čo sa ten k nemu posadil. „Vážne, nebol to pekný pohľad, ale príroda či stres z práce si nevyberá.“ „Nemám moc dobrý odhad na ľudí, lebo ma tieto taľafatky nezaujímajú, ale vyzeráš byť ako fasa chlapík a ani na to, že by si ma v spánku zapichol.“ Trpazlík si potiahol z fajky. „Zatiaľ ma to nikdy nenapadlo“ začal Ara „ale tak možno je to tým, že som nikdy veľa necestoval a v takomto meste som prvý krát. “ „Celkom sa mi páčiš, teda v tom dobrom slova zmysle. Ja som Glaaaaaaaar Snehovnik, povolaním lupič. Ale kľudne mi hovor Glar. “ Trpazlík urobil mierne pukerle. Glarovi rodičia boli totiž veľkými fanúšikmi pohoviek a snehu. „Teší ma, ja som Aramian Kovotepec, hrobník.“

Kroniky potulného hrobníka – Odysea tam a ďalej sa uvidí

„Čo sa deje?“ spýtal sa Ara. „Technicky vzaté, lúpime v chráme samotného Neschopného“ ozvalo sa z prítmia. Smerom k nim pristúpil akýsi lupič. Pri pohybe mu cinkali rôzne amulety a prívesky, ktoré mal zavesené po celom tele. Bol ako taká malá zvonkohra. Keby sa človek do toho viac započúval dokázal by postupom času zistiť, ktorou nohou akurát našliapol podľa zvuku konkrétnych amuletov. „Aaa nevidel som vás“ povedal prekvapený Ara. Glar si niečo zahundral pod fúzy. Mohlo to byť „u samotnej Glorofíny“ alebo aj „mal by som chuť na vajíčka so šunkou.“ Trpazlíkom bolo občas horšie rozumieť. Keď ste sa s nimi ale dostali do hádky tak ste im záhadne začali rozumieť oveľa viac a keď na vás mával krompáčom či iným nástrojom, ktorý mali v obľube, tak ste im rozumeli aj to čo sa ešte len chystali povedať. „Ara, teší ma“ napriahol ruku smerom k lupičovi. Ten sa nedôverčivo na ňu pozrel, akoby mal Ara troliu sezónnu infekciu, ktorá sa ale na ľudí naštastie neprenáša. Čakal v tom nejakú pascu, lebo lupiči sú od prírody nedôverčivý, prípadne si neradi podávajú ruky. Asi to bude tým kočovným spôsobom života. To máte také isté s trollmi, ktorý nechodia na rybačku, kvôli horšej jemnej motorike. Proste tieto veci sú od prírodou dané. Lupič asi desať krát skĺzol pohľadom najprv na Ara, potom na jeho ruku a späť. Nakoniec podal tu svoju. „Remrich, ale kľudne ma volajte Remrich skvelý lupič“ ostýchavo sa usmial. „Inak obávaný lupič a tichošlapiak“ zahrkalo asi päť amuletov.

„A toto je Glaaaaaaaaaaaar, ale kľudne mu hovorte Glar“ ukázal Ara na trpazlíka. „Len nezačnite o športovom balete“ ticho zašepkal. Trpazlík niečo zamručal a urobil mierne pukerle. Slušná výchova je slušná výchova. Nikto nerozumel tomu prečo sa trpazlíci učia slušnej výchove, lebo pri dlhých hodinách fárania, silných pitkách či hrania spoločenskej hry s veľavravným názvom ´kde je zlato´ by sa ani nečakali hodiny slušnej výchovy. Bola to hlboko zakorenená tradícia, nikto nerozumel prečo tomu tak je, ale svedomito ju dodržiavali. Bežne bolo vidieť keď v krčmovej bitke rozbil niekomu trpazlík o hlavu pohár a k tomu automaticky dodal „sorry“. Občas sa to vynechávalo, hlavne v zúrivých bitkách, kde čo i len malé zaváhanie mohlo znamenať smrť, vtedy musela ísť slušná výchova bokom.

„Vy tu lúpite?“ pokračoval Ara v začatej konverzácii. „Technicky vzato nie“ kedže sa chrámy Neschopného nikdy nezamykali, ale zasa nebolo zvykom sem chodiť v noci na návštevu. „Popravde mal som ale chuť na kus poctivého lúpenia“ zaškeril sa Remrich za doprovodu zvuku amuletov. „Tiež sa chystáte si troška z radosti zalúpiť?“ „Trpazlíci nikdy nelúpia. Oni si len berú keď sa nik nepozerá“ zahrmel Glar a urobil polovičné pukerle, kedže sa ešte necítil v prítomnosti druhého lupiča dostatočne uvoľnene. „Máme takú malú úlohu“ váhavo začal Ara. „Niekto by rád sošku Neschopnosti a my sme sa teda podujali, že ju prinesieme.“ Glar štuchol Ara násadou od sekery pod rebrá až tomu zabehlo. Ten na neho udivene vytreštil oči lapajúc dych. Bolo jasné, že nie je dobré rozprávať kdekomu o chystanom lúpení. Ale tak Arova prostorekosť a úprimnosť si vyberali svoju daň. „Sošku Neschopnosti?“ udivene sa pozastavil lupič. „Artefakt, ktorý symbolizuje, že je v danom mieste všetko v poriadku a nie je potrebné aby sa Neschopný o to staral?“ „Soška o ktorej vravia mýty, že bola v jednom mestečku ukradnutá, potom nastalo premnoženie králikov v dôsledku čoho ich museli domáci jesť o sto šesť. Polovička mestečka zomrela buď, že sa zadrhli stehennou kosťou, alergickými reakciami na králičiu srsť, rituálnymi samovraždamy z ich nadmernej konzumácie a ďalej už ani nebudem pokračovať. Sú to síce mýty, ale ja by som sa veru do tohto nepustil. No vlastne možno hej keby mi za to dosť zaplatili.“ „Hm, tak o tomto som nepočul“ priznal sa zadumaný Ara. „To znamená“ pokračoval „že keď ju vezmeme tak sa v meste premnožia králici?“ „Neviem či presne to, ale určite sa stane niečo zlé, ako napríklad minulý rok v Neforemnom bravovi. Niekto tam prosil o krajec chleba a hádajte čo sa stalo?“ Ara pokrčil ramenami, že nevie. „Nič, žiadny krajec chleba nedostal a mohlo to byť ešte horšie“ zakončil lupič. „Aha“ začudoval sa Ara. „Tak čo teraz s tým“ obrátil sa na trpazlíka „už sme dostali zálohu. Síce je to len zopár voľných lístkov na miestne rybačkové závody plus zľava na masáž chodidiel, ale i tak sa to ráta.“ „Myslíte masáž u Almonda Jemnorukého“ spýtal sa lupič. „Hej, je to na lístku napísané“ odvetil Ara. „To si môžete rovno kúpiť ortopedickú obuv, žiadna škoda, že o to prídete.“ „Ale je tam 80% zľava“ dušoval sa Ara. V jeho očiach bolo vidieť číre zúfalstvo nad potencionálnou stratou, ktoré môžete vidieť u ľudí čo padajú z útesu, alebo čakajú na popravisku, či sa dozvedia, že nie sú matkou či otcom svojho dieťaťa, alebo že sa už kúpila posledná fľaša zemiakového muštu. Číre zdesenie vo svojej holej podstate. „Je to na vás, ale treba zvážiť či by to nestálo aj za viac. Nechám vás teda o samote, aby ste si to mohli poriadne premyslieť“ zakončil lupič a pomaly odcinkal preč. Ešte hodnú chíľu potom boli počuť jeho cinkajúce amulety, dokonca aj keď bol na inom poschodí. Ara sa pozrel na trpazlíka. „Čo na to vravíš?“ „Ja? Ja som už dobrú pol hodinu neprehovoril ani slovo.“ „Máš pravdu, činy sú dôležitejšie ako slová, ale mal som na mysli čo urobíme s našou zákazkou?“ Samotná otázka sa už len dala čitať z Arovho postoja. Zaujal takzvaný otáznikový kvet, kedy sa jeho telo naštylizovalo do daného symbolu. Bolo to aj čiastočne spôsobené jeho krivou chrbticou a zlým držaním tela.

„My trpazlíci máme také príslovie. Ber zlato keď sa ponúka“ povedal Glar. „Aha a čo nám z toho vychádza?“ „Neviem“ odvetil trpazlík „len som sa chcel podeliť s mojími tradíciami. Vieš, prehĺbiť dôveru, posunúť náš vzťah na ďalšiu úroveň.“ „Tým posunutím je myslené čo?“ opatrne sa na neho pozrel Ara. „“ No vieš, stratil som zubné drievko, či mi nepožičiaš“ otázal sa Glar. Prehistorické zariadenie na čistenie zubov. Skoro každý už teraz používal zubné drievko so štetinkami, niektorí aj s obojstranným položením, ale to si mohli dovoliť len tí majetnejší. „Tak to ti určite nepožičiam. Je to jediná vec, ktorá sa nepožičiava!“ „A čo manželky a priateľky, tie sa požičiavajú?“ Glar Snehovník zdvihol tázavo obočie. „V našej dedine bol jeden čo ju požičiaval. Ale keď sa nad tým tak zamyslím tak tuším nebola ani jeho manželkou.“ Po chvíli dodal „ideme po sošku, rozhodol som!“ Ara akoby narástol do výšky. Ale to sa mu len predĺžil tieň na stene kvôli mihotajúcej fakle v blízkosti. Tu sa ale pozrel na trpazlíka „pravdaže ak súhlasíš“ ostýchavo dodal. „Vyzerám snáď, že nemám rád keď mi platia?“ Ara už chcel na to niečo povedať, ale Glar ho zahriakol. „To bola rečnícka otázka. Poďme.“

Pomaly kráčali po chodbe. Ara po ľavej strane. Trpazlík po pravej. „Tá kamenná dlažba je super“ podotkol Glar. „Kde sa hrabú drevenné podlahy. Ja by som ich všetky zakázal.“ Kamenársky priemysel by mal z neho radosť. „Pst“ zahriakol ho Ara. Z diaľky bol počuť zvuk usilovného prežúvania. Ako keď zajac je kapustu. Pomaly prešli okolo miestnosti so zavretými dverami na ktorých stála ceduľa ´Po otvorení klopať´.“ Objavil sa pred nimi ničím nezavretý vchod do akéhosi malého nádvoria. Ara od strachu ucukol. Vedľa neho stála veľká klietka a v nej asi metrový zajac pochutnávajúci si na šaláte, ktorý mu medzi mrežami podával už nami známy lupič Remrich. „Niekto šalát?“ usmial sa na nich a mával listom šalátu. Zajac sa tiež k nim otočil.Stále chrúmal šalát a pozeral na Ara ako na zjavenie božie. On mal zasa pocit, že po šaláte by mohol nasledovať ako ďalší chod. „Heeej huuu“ zaznelo z vnútra chodby odkiaľ akurát prišli. Všetci si vymenili veľavravné pohľady. Remrich akoby vravel „mal som všetkých v spánku zabiť ako to mám vo zvyku.“ Lupič ešte nikoho nezabil, je totiž pacifista, ale nemohol sám pred sebou vyzerať ako trasorítka. „Čo budeme robiť, čo budeme robiť?“ znelo Arovi v hlave. „Čo budeme večerať???“ zbesilo uvažoval zasa trpazlík. „Noštek, čo sa deje?“ približoval sa k nim akýsi hlas. Zajac keď počul svoje meno zastrihal ušami. Dokonca aj prestal jesť šalát.

Do miestnosti vošiel Neschopného kňaz. Mal na sebe róbu, ktorá sa tvárila ako plachta zošitá tak aby vytvárala dojem niečoho unifikovanejšieho. Ale i tak stále vyzerala ako zošitá plachta. Kňaz mal také malé hobby, že sa venoval šitiu. Začal tým asi pred tromi dňami. „My nie sme lupiči“ vyhŕklo z trpazlíka a urobil polovičné pukerle. „To vidím“ podotkol kňaz „nemáte v rukách žiadne naše veci. Ibaže by ste sa ich zatiaľ len chystali vziať“ podozrievavo sa na nich pozrel. „Ja rád kŕmim zajace“ povedal polohlasom Remrich a zamával šalátom v ruke. „Navštevujem cudzie domy a kŕmim ich domáce zvieratká.“ „O tom som už počul“ zamyslel sa kňaz. „Nemáte tri krát do úplňka stretnutia svojpomocnej skupiny v podniku ´U pokojného králička´ ?“ „Máme“ lupič sklonil hlavu a cinkanie amuletov pripomenulo Arovi zvuk pohrebného pochodu. Remrich sa chvíľu prehrabával po kapsách a z vnútorneho vrecka na chrbáte vytiahol akýsi preukaz. Podal ho kňazovi. Ten si ho so záujmom prezrel. „Myslel som, že je to len zámienka aby ste si mohli dať poriadne zemiakového muštu.“ Vrátil mu preukaz späť. „Je to časť náplne naších stretnutí“ vzal Remrich preukaz spät do vnútorného chrbátového vrecka. Kňaz sa otočil na naších dvoch dobrodruhov. „My sme upratovacia služba, ktorú ste si neobjednali“ nestratil Ara svoju duchaprítomnosť, ktorú vlastne ani nemal, ale kde sa vzala tu sa vzala. „Neobjednali? Budem musieť niečo platiť?“ Kňaz celý zneistel. „Nič také, sme bezplatná upratovacia služba, ktorá prichádza kedy sa jej to hodí.“ “Aha“ prekvapený kňaz si odtrhol dva listy šalátu a začal ich prežúvať. „Takže dnes sa vám to akurát hodilo“ spýtal sa kňaz. „Glarovi dnes odpadol balet, jeho učitelku rozboleli hlasivky“. Trpazlík buchol Ara násadou od sekery po spodnom chrbáte až ho prehlo. Zasyčal „hlavne hovor naše pravé mená“. Ara sa zťažka narovnal a dodal „chcel som povedať, že Glorovi odpadla hodina baletu.“ „Mohol si mi vymyslieť aj lepšie falošné meno“ zahundral trpazlík. „Aha, hlavne tu nerobte veľký hluk a upracte čo máte. Noštek sa bojí veľkého hluku, však Noštek“ kňaz poškrabkal zajacovi bradu až ten natešene zastrihal ušami. Dokonca by sa v jeho strihaní ušami dal nájsť aj vzorec, lebo nimi strihal rôzne. „Kebyže ho tu nemáme tak robíme ceremónie aspoň raz za polspln, ale takto je tu celé dni ticho a kľud. Dokonca sme prestali hrať aj naše obľúbené hry ´Hádaj na čo myslím cez obed´. Vždy nás to dosť rozvášnilo a Noštek bol z toho potom celý nesvoj.“ „To verím“ tváril sa Ara zúčastnene „takisto mám rád kľud a mŕtvy toho moc nenahovoria.“ „Mŕtvy?“ počudoval sa kňaz. „Nevravel ste, že ste upratovacia služba?“ Ara stratil reč. „Občas upratujeme aj v pohrebníctve, keď tam nie je živej duše“ Glar sa rýchlo vmiesil do konverzácie. Popritom ešte buchol sekerou o zem aby dodal svojím slovám patričnú váhu. „Potichšie“ zahriakol ho kňaz. Siahol po ďalšom šaláte odmerane sa nich pozrel, dva krát sa ich premeral pohľadom a pobral sa preč.

„Nerobte veľký hluk a tú mŕtvolu pod baldachýnom si nevšímajte. Blázon. Kto si len môže želať od Neschopného maximálnu mieru zdravia keď vie, ze má šelesť na srdci. To nemohlo skončiť inak. Číra hlúposť“ mrmlal si kňaz pod nos a odchádzal z miestnosti. Plachta mu plandala pod nohy a len dlhoročná prax chodenia v rúchu ho zachránila aby sa o ňu potkol. Niekomu sa mohlo dokonca zdať, že tancuje miniverziu legendárneho tanca plodnosti, ktorý sa už veky nepraktikuje, lebo sa zistilo, že je to úplne na nič a lepšie bude ak si vlezú muž a žena spolu do postele. To malo mnohonásobne väčšiu úspešnosť. Všetci si vydýchli keď kňaz opustil miestnosť. Noštek zastrihal ušami čo mohlo aj znamenať ´Daj mi ďalší šalát, lebo ak nie, budem aj naďalej ticho ako doposiaľ´. „Bezplatná upratovacia služba?“ obrátil sa trpazlík na Ara. „Dúfam, že to o mojej úchylke si necháte pre seba“ povedal ticho Remrich. „Závisí od ponuky a dopytu“ podotkol trpazlík.“ „Čo tým myslíš?“ „Keby mi niekto za informácie ponúkol nehoráznu sumu tak prezradím aj víťaza budúcoročných volieb o najlepšieho trpazličieho plavca“ usmial sa Glar. „Netušil som, že trpazlíci vedia plávať a už tobôž nie, že majú k tomu aj súťaže“ divil sa Ara. „Pravdaže nič také nemáme. Ja sám som hrdý odporca plávania a všetkých vecí s tým súvisiacich, ale za veľkú sumu poviem hocičo.“ Glar bol rodený obchodník a o jeho charakterových vlastnostiach takisto netreba pochybovať. „Dobre, sústreďme sa na to na čo sme sem prišli“ prizvukoval Ara.

„Takže tú sošku idete nakoniec ukradnúť“ mala to byť otázka, ale nakoniec to bol iba skonštatovaný fakt. Remrich nezúčastnene podal Noštekovi ďalší kúsok šalátu. „Hádam, ale najskôr upraceme, keď sme to sľúbili.“ Trpazlík vybral z batoha látku neurčitého výzoru a chcel spolu so sekerou spraviť improvizovaný mop. „To bola iba výhovorka“ vyviedol ho Ara z omylu. „Ideme kradnúť a basta. Celkom sa na to už teším.“ V duchu si už predstavoval ako vo vztýčenej ruke drží sošku pätiny jeho hmotnosti, to na margo toho aký je silák, okolo šľahajú pekelné ohne, hurónskym smiechom sa pozerá na stále sa zmenšujúcich ostatných okolo neho. Noštek nezúčastnene pozoroval ako akýsi vychrtlý mladík, ktorý by sa dal sotva považovať za zárodok muža, zasnene hľadí do blba, potichu sa chichoce a vyzerá ako úplny blbec. „To sa mu stáva často?“ spýtal sa lupič trpazlíka. „Vidím to prvý krát“ pokrčil trpazlík ramenami a buchol pouličného hrobníka poriskom po pravom chodidle.

„Au. Ty máš tuším akúsi radosť v ubližovaní .“ nahodi Ara kyslý výraz. „Trocha“ Glar sa zaškeril. Z podlahy začala pomaly stúpať para. Plazila sa ako nebezpečný had. „Super, ešte tu majú aj problém so zateplením“ podotkol. Medzitým zatiaľ sledoval Ara ako sa plížil. Steny pokrývali fresky zachytávajúce príbehy Neschopného. Ako omylom zoslal na dedinu riečnych rakov. Inde zasa znázorňovali upálenie orka, ktorému bola strašná zima. Ara opatrne našlapoval z nohy na nohu. Dokonca sa mohlo zdať, že každý z piatich prstov na nohe dopadá samostatne a až potom sa presúva pozornosť na druhú nohu. Očami behal zo strany na stranu. Chcel byť na všetko pripravený. „Čo to?“ zamával rukami, rozhodil ich a jeho pád zachytili až postranné závesy do ktorých sa následne zamotal. Bojoval s nimi ako s riečnou chobotnicou. Ruky mu vyletovali von aby ich vzápätí opätovne stiahli späť. Nakoniec sa víťazoslavne postavil. „Mám ťa! Nado mňou nikto len tak nevyhrá“ s úškrnom pozrel na závesy. „Ale o čo som sa to potkol?“ Rozmýšlal a začal pátrať po príčine. Z pod závesou vykúkali akési nohy. Boli obuté v deravých ponožkách s nápisom ´toto je vnútorná strana´.“ Celá ležiaca postava mala na sebe podobnú plachtu ako mal kňaz, len s iným vzorom. Tento bol asi fanúšikom krúžkou. Ara odhrnul závesy aby videl na celú postavu. Zo strachu cúvol. Na neho sa upieral sklenný pohľad. Ruky akoby sa snažili vyrvať srdce. „Chudák za svoje modlitby zaplatil životom“ ľutoval ho Ara. Hneď na to sa pri nebožtíkovi zjavil trpazlík a začal ho šacovať. „Ty vôbec nemáš úctu k mŕtvym“ vytkol mu Ara. „Čo by nie, prehľadávam ho so všetkou jemnosťou“ oponoval Glar. „Kde sú tie spôsoby keď sa nebožtík mohol prehľadávať až na druhé zotmenie.“ Ara pokrútil hlavou a znovu upriamil pozornosť na sošku. Stála tam na vyvýšenom pódiu. Majestátne v malej skrinke za čírym sklom. Žiarila ako slnko uprostred dňa, keď si ľudia dávajú na hlavu klobúky a preklínaju ho, že čo tak pečie. Vlastne to pódium bolo vcelku nízke. Skrinka bola celá zaprášená, vyzerala, že sa každú chvíľu rozpadne. A to sklo by sa ani s notnou dávkou fantázie nedalo nazvať číre. A len človek s orlím sluchom si mohol všimnúť, že je za ním ešte soška. Ara to prežíval úplne inak a všetko mu pripadalo mnohonásobne krajšie a lepšie. S bázňou a natiahnutými rukami smeroval k pódiu. Neuveriteľne ticho kráčal vpred. „Hej nešlo by to tichšie? Noštek akurát od strachu vypustil plyny a poviem vám nie je to veru moc príjemné“ ozval sa z diaľky lupič Remrich. Ara sa na neho nevraživo pozrel „robím čo môžem“ precedil pomedzi zuby. Ešte pár krokov a sme tam. „Super, skrinka je zamknutá.“ Celý skrúšený sa posadil pod pódium. „Je to márne, celá ta cesta od krčmy až sem, šokujúce životaohrozujúce udalosti čo sa nám stali a nakoniec nás zastaví zavretá skrinka.“ Vzlykajúc si položil hlavu do dlaní a rozmýšlal nad tým aký je svet krutý. „Skúšal si pootočiť kľučkou“ spýtal sa Glar a obzeral si sošku, ktorú držal v ruke. Znázorňovala postavu, ktorej padajú veci z rúk. Mala ale božský výraz v tvári. Síce nikto nevie ako presne vyzerá taký božský výraz, ale každý kto sa pozrie na sošku, okamžite vie, že toto musí byť on. Zavládlo hrobové ticho plné bázne a obdivu. „Došiel mi šalát“ ozval sa Remrich. „Takže toto je tá bájna soška“ povedal potichu Ara. „Vyzerá úplne inak ako som si ju predstavoval“ prechádzal po nej rukou trpazlík. „Vôbec to nie je zlato“ neskrýval sklamanie v hlase. „A ani to nie je moc ťažké. S tým by bol aj problém niekomu rozbiť hlavu.“ „Nože mi ju podaj“ poprosil ho Ara. Glar mu so všetkou jemnosťou, ktorú dokázal vložiť do činnosti hodil sošku. Ara ju s ťažkosťami chytil, predtým ešte ukázal par žonglérskych fines, kým nakoniec zvieral sošku pevne oboma rukami a so strachom v očiach. Bol celkom nešika, ale zasa niekedy sa mu aj zadarilo. „Ešte som nič také nevidel. Je to temer prekrásne“ rozplýval sa. „Aj mi bude ľúto keď to niekomu dáme.“ „Tie kupóny mi teraz prídu bezcenné, musíme si pýtať viac“ rozhorčil sa trpazlík a poriadne buchol poriskom o podlahu. Noštek sa zľakol a začal pobehovať po klietke. Celý vystrašený roztváral nozdry, pišťal, kvičal ako podsvinča. Potom sa akoby zkľudnil a uprel svoje červené oči na návštevníkov.

Z chodby sa ozývali prichádzajúce kroky. „Čo som vám vravel o tom, že máte byť ticho“ rozhorčene šepkal kňaz s plandajúcou plachtou okolo nôh. Ara s trpazlíkom si vymenili zdesené pohľady. Potulný hrobník stále v ruke zvieral sošku a nevedel čo s tým. „No, no, len kľud Noštek. Táto neobjednaná upratovacia služba už čochvíľa pôjde, všakže?“ Kňaz uprel nevraživý pohľad na návštevníkov. „Utrite z tej sošky prach, vráťte ju späť a už aj sa practe odtiaľto. Môžete sem zasa neohlásene prísť ďaľšom splne“ nasrdený sa otočil a odkráčal späť do svojej komnaty. Všetci v miestnosti si vydýchli. Aj Noštek. Ten ale iným otvorom. Ara rýchlo schoval sošku do vaku, trpazlík zasa pravé dvierka zo skrinky, nikdy neviete ked sa môžu zísť a začali smerovať k východu. V tom ich doprevádzal lahodný cinkot remrichových amuletov. Lupič zamával Noštekovi na rozlúčku. Zajac si dal pár strihov ušami a ďalej sa tváril akoby nič. Chodbou sa pohybovali tri postavy. Niekto by mohol mať dojem, že tu zabudli deti z voľného času. Voľného pre deti, ale pre tých čo to mali na starosti to bolo skoro peklo. Najväčší štamgasti v krčmách boli vždy učitelia, vychovávatelia a pestúni. Kraľovali aj vo voľných skokov z hradieb do prázdna.

Trpazlík si chcel zopakovať poslednú lekciu zo športového baletu a preskakoval na špičkách ob dve kachličky. Popritom mával rukami ako akvabely. Ara sa zas diabolsky smial, že aké zlo to napáchal. Pravdaže to vyzeralo akoby sa chichotala školáčka. Iba lupič Remrich sa správal ako tak rozvážne a rátal si v duchu matematické úlohy, ktoré mali na večerných hodinách podvodného účtovníctva. „Keď vezmem prvému tri sviecny a druhému dva a pol dĺžky kartanového súkna a poviem, že to všetko pošlo vekom, únava materiálu a podobne. Koľko mi ostane?“ Dorazili k východu. „Až po vás“ trpazlík zdvorilo podržal. „Ďakujem“ Ara vykĺzol von. Všetci spokojne stáli pred chrámom. Najspokojnejší bol asi lupič. Už sa tešil ako všetkým na stretnutí povie o kŕmení takého veľkého zajaca. To budú pozerať. Hrdosťou napol hruď. Hneď na to ju ale stiahol. To je daň za to, že sa trocha venuje móde a kupuje si priliehavé oblečenie. „Chlapi a trpazlík bola to s vami sranda. Takto dobre som sa nepobavil“ lupič sa chvíľu zamyslel „od dnešného rána. Dúfam, že sa ešte stretneme na nejakom lúpení.“ Usmial sa na nich a každému vtisol do ruky amulet. Boli to práve tie čo sa odtrhli a nechcelo sa mu ich prišívať. Ara zvieral v ruke ihličnatý strom. Trpazlík zas dámsku črievicu. Aspoň mu bude pripomínať jeho obľúbený balet. „Ešte som nikoho nevidel tak bravúrne kŕmiť šalátom ako teba“ chcel sa Ara nejak odvďačiť za amulet. „Ale ty“ lupič celý očervenel a mávol rukou. „To nestojí za reč.“ Glar na rozlúčkuurobil pukerle a ich cesty sa rozišli. Vonku na ulici bol relatívny kľud. Len z neďalekejbudovy sa ozýval zvuk násilia, možno aj vraždy, ale to sa už nik neodvážil zistovať. Nenadarmo sa hovorí ´Netreba sa miešať do cudzích vecí, ani keby celý región vyvražďovali´. Úplna pravda. Človek sa len mohol dostať do ďalších problémov. O trpazlíkoch ani nehovoriac.

„Mali by sme si chvíľu oddýchnuť kým sa poberieme za našim neznámim“ navrhol Ara. „Blbosť“ oponoval so všetkou slušnosťou Glar. Vošli teda do krčmy, ktorá stála hneď vedľa chrámu. Ani nie pár krokov. Niekto by to preskočil aj zopár krokmi. Medzi týmito dvoma budovami bol taký malý priestor, že by aj podvýživený jedinec mal problém prejsť pomedzi ne. Pri zopár stoloch sedeli učitelia s vychovávateľmi. S ich typickými výrazmi tváre. Asi tak nejako sa musia tváriť osoby so samovražednými sklonmi. Pozerali neprítomne do svojich pohárov a občas prehodili nejaké to slovo. V rohu, tam kde už svetlo dopadalo len tak sporadicky sedel vysoký chlapík s kušou opretou o stoličku. „Stavím sa, že to je exekútor“ šepol trpazlík. „Dva zemiakové mušty“ poručil Ara, keď podišli k výčapnému pultu. Ešte k tomu buchol päsťou o pult aký je on chlapík. „Tu sa už nabúchalo päsťou“ ukázal krčmár na hlboký otlačok ruky dva krát tak veliký ako Arova ruka a na druhý koniec kde bol zas otlačok koňského kopyta. Asi si dá s tým búchanim päsťou na chvíľu pokoj.

„Vy tu máte otvorené neustále“ zahájil Ara po krátkej odmlke konverzáciu podľa knižky, ktorú raz čítal s názvom ´Začíname nenútené konverzácie´. A kedže bola neskorá noc tak začal veľmi dobre. „Hej, mám, odkedy sa mi pokazil zámok na vstupných dverách a pred siedmimi rokmi som začal trpieť nespavosťou, tak to tu mám otvorené nepretržite.“ Podal im dva načapované poháre. „S dáždničkom či bez?“ Spýtal sa. „Bez.“ Na pulte pristáli dve mince, ktoré mal Ara ešte z čias veľkého moru a jej obetí. Podal jeden pohár trpazlíkovi a rozhliadol sa po našom neznámom. Sedel za tým istým stolom ako s ním jednali. Dokonca sa zdalo, že aj v tej istej polohe. Mal na sebe ten istý krištáľovo žltý plášť a z pod kapuce v ktorej ukrýval tvár mu nadol padali blonďavé lokny. Aj keď niekto s horším zrakom by si ich nemusel všimnúť, lebo vcelku dosť splývali so samotným plášťom. Ale možno, že to bol úmysel nositeľa. Nie vždy sa stretli blonďavé vlasy s pochopením. Hlavne v mieste zvanom Nemedené údolie, ktoré sa preslávilo bohatými zlatými dolmi. Zlata tam bolo toľko, že sa ním niektorí aj kúpali. Veľmi obľúbené boli aj fresky znázorňujúce ťažbu zlata. Netreba pripomínať, že boli pravdaže celé zo zlata. Bohužiaľ po úplnom vyťažení dolov sa tam rozmohla beznádej a ľudia začali mať averziu voči všetkému žltému, lebo im to pripomínalo dávne veky blahobytu. Dokonca sa tam stali aj pouličné vraždy len v dôsledku toho, že niekoho iritovala žltá farba.

Obaja naši dobrodruhovia sa posadili za stôl. Ara okamžite, trpazlík si najprv oprel sekeru o stoličku, napravil opasok, prehrabol sa v hustej brade aby odtiaľ vyhnal drobný hmyz a až potom si sadol. „Máte v mušte mušky“ upozornil Ara neznámeho. Dokonca ich tam bolo viac a vyzeralo to akoby tam rovno poriadali plavecké závody. „Nie je to ten istý mušt čo ste mali pri našom prvom stretnutí“ opýtal sa fascinovane Glar. Blonďavé lokny súhlasne zakývali. „Áno“ ozval sa hromový šepot. Síce sa tieto dve veci mierne vylučujú, ale tento chlapík to zvládal bravúrne. „Prepáčte“ povedal už normálnym hlasom „mám niečo s hlasivkami. Často si spievam pri umývaní riadu.“ Umývanie riadu môže patriť k celkom zábavnému hobby. „To nevadí, minule keď som tri dni v kuse zakopával nebožtíkov a kedy som už z nespavosti dostával halucinácie tak som vtedy ako na potvoru riadne prechladol a musel som“ Ara nedopovedal vetu, lebo ho Glar významne inzultoval. „Myslím, že v tejto chvíli si tu príhodu necháme ujsť“ povedal Glar a vykúzlil trpazličí úsmev číslo štyri. „Tak dobre“ Ara sa sklamane zahľadel na svoj pohár. Bol to jednoduchý pohár, dal by sa opísať ako diera v hline. „Máte to o čom sme sa rozprávali, že budete mať, že to možno teraz máte a idete mi to dať?“ Ara sa zmätene pozrel do tmavej kapuce. Bolo až neuveriteľné ako sa mu tam držala tma a jediné čo bolo vidieť boli tie zlaté lokny. „Máte tu sošku“ opýtal sa neznámy s kľudom v hlase. „Možno máme, možno nie“ vložil sa do toho Glar. Jeho obchodnícky duch sa veru nedal zaprieť. Predal by aj vlastný opasok, keby to bola jeho posledná časť oblečenia na tele. „Keďže vidím ako sa s ňou hráte pred mojími očami, tak to beriem ako áno.“ Trpazlík zas nebol takým skvelým obchodníkom ako si myslel. Ešte sa s ňou chvíľu hral. Predstavoval si, že soška je udatný bojovník a ide akurát zviesť nadľudský súboj s exekútorom. Jeho pohár muštu predstavoval toho exekútora. Potom si ale všimol spýtavé pohľady Ara, neznámeho a rýchlo ju odložil doprostred stola. Neznámy vytiahol akúsi látku a rýchlym pohybom artefakt zakryl. „Nie je nutné aby to tu všetci videli“ prehodil hrobovým šeptom. „Sorry, tie hlasivky.“ Arovi sa zdalo akoby sa jeho zlaté lokny ospravedlňovali. Akýsi učiteľ v diaľke beznádejne vykríkol a vybehol z krčmy von. „Asi mu pridelili ďaľšie suplovanie“ pomyslel si Ara. „Ešte som úplne neprišiel tomu muštu na chuť. Nevravím, že je zlý ale moc tam cítiť zemiaky.“ Snažil sa potulný hrobník zmeniť tému na niečo nenútenejšie. „Bude to asi tým, že je to zemiakový mušt.“ Vysvetlil mu to trpazlík. „Raz som mal ale taký kde neboli skoro vôbec cítiť. Stavil by som sa, že bol pančovaný. Na druhú stranu, ja kebyže mám vlastnú krčmu tak pančujem aj čistú vodu“ zaškeril sa. Zlaté lokny ticho pozorovali. Občas sa pohli na jednu zo strán akoby načúvali čo sa okolo nich deje. Ďalší z učiteľov sa postavil a vypotácal sa von. „Toto nie je samoobsluha“ zakričal za ním krčmár „tu vyhadzujem ja!“ Krvou podliatými očami od hnevu sa rozhliadol po zvyšnom krčmovom osadenstve. „Ak bude niekto opitý až na mol, tak nech mi to dá v predstihu vedieť“ zakričal až tak že jeden z učitelov prestal myslieť na skok do diaľky z hradieb a prikývol, že rozumie. „Veď za to“ upokojil sa krčmár a ďalej pokračoval v pančovaní. Krčmové dvere, na ktorých bol už nejaký ten čas pokazený zámok sa náhle rozrazili. Dnu vtrhla postaršia pani s tĺčikom na mäso. Všetci na ňu upriamili pozornosť. Medzi učiteľmi sa začala šíriť panika. Niektorí sa snažili napodobniť korytnačku a podivne vykrútili ruky do strán. Jeden bol predsa len lepší imitátor, spadol chrbátom na zem a kopal nohami vo zvduchu v snahe postaviť sa opäť na nohy. Ďalší zas zaujímali obranné pozície. Napriahli učebnice pred seba, aby zmiernili očakávaný útok. „Takže môj syn si nezaslúži lepšiu známku“ vrieskala pani a rázne postupovala k učiteľom. Bola to veľmi dobrá taktika. Najprv vyradiť nepriateľa neznesiteľne vysokým zvukom a potom na nich frontálne zaútočiť. Asi absolvovala kurz rýchleho boja pre domáce hospodyňky, ktorý sa poriadal v meste zopár krát za sezónu. „Prosím do hlavy nie“ jachtal jeden učiteľ, zrejme ten, ktorý bol za celý tento humbuk priamo zodpovedný. „To sa na to ešte pozrieme, či by sa to nedalo vylepšiť.“ Pani urobila tĺčikom bravúrny švih a zasiahla jedného učiteľa do ramena. Vzápätí na to urobila otočku s výskokom a ďalší učiteľ sa bezvládne zosunul na podlahu. Bolo to ako sledovať vojnový stroj v plnej paráde. Ani divoké trolie kmene nedisponovali takou zúrivosťou ako táto domáca pani. Nastala číra panika. Ľudia sa tlačili jeden cez druhého snažiac sa dostať z tohto tĺčikového pekla. Strkali sa navzájom, uhýbali presným tĺčikovým ranám. Popravde väčšine sa to nepodarilo. Z rohu miestnosti sa ozval zvuk kuše. Šipka preletela celou krčmou, tesne presvišťala nad krčmárom a zapichla sa do steny. Zjavne sa do toho zapojil aj exekútor. Jeden z učiteľov, ktorý bol ešte pri vedomí a dokázal utekať po svojich vyrazil smerom k východu. Z čista jasna sa pred ním zahnal tĺčik. Ani nevedel kde sa to v ňom vzalo, urobil hlboký záklon. Jeden by povedal, že po tomto už nebude jeho chrbtica ako bývala, ba dokonca by sa dalo vsádzať aj na trvalú invaliditu. Tĺčik preletel tesne nad ním a počechral jeho riedku briadku. Na to sa učiteľ mrštne narovnal aby vzápätí na to zavrávoral a narazil do stola našich dobrodruhov. Pohár s Glarovým muštom sa prevrhol. V trpazlíkovi vzkypel hnev až sa mu brada naježila, čo ale mohlo byť spôsobené aj vyššou vlhkosťou v tomto ročnom období. Schytil už prázdny pohár a so všetkou gráciou uviedol učiteľa do bezvládneho stavu priamim úderom do hlavy. Pohár to pravdaže neprežil. „Sorry“ ospravedlnil sa spokojný trpazlík. Netreba veru zabúdať na slušnú výchovu. Človek by bol veru bez nej stratení. Predstavte si, že by ste len tak rozrazili dvere do obchodu, alebo si vypýtali veci štýlom „daj to sem, lebo z teba narobím sekanú.“ Vlastne to sú celí orkovia, ktorí sa s tým nepárajú. Ale každý verí, že majú dobré srdce. Hlavne vtedy keď ich okrádajú a dúfajú, že ich nechajú nažive.

„Takže k nášmu obchodu“ ozvali sa zlaté lokny. Po celej krčme boli rozosiaté telá učiteľov v bezvedomí. Niektorí boli v jasných polohách. Utekal do bezpečia, chránil si tvár či rozkrok. Snažil sa obliecť nohavice. Pani s tĺčikom sa spokojne rozhliadla navôkol. Sukňa jej víťazne viala a vyzerala tam ako amazonka na bojovom poli. Ešte aj ranne lúč slnka jej dopadali k nohám aby podtrhli tento významný okamih. „Toto vás naučí dávať môjmu synovi zlé známky.“ Otočila sa na opätku a vypochodovala z krčmy von.

„Sľúbili ste nám lístky na rybačku a masáž“ domáhal sa svojej odmeny Ara. „A desať nikolvákov“ pridal sa trpazlík a len tak ledabylo pretrel rukávom ostrie sekery. „Vskutku?“ Opýtal sa neznámy. „Síce nemáme o tom žiadny oficiálny dokument, ktorý by to potvrdzoval, čiže by ste sa kľudne mohol zdvihnúť a odkráčať so soškou, ale verím že dodržíte ústnu dohodu a nesklamete našu dôveru“ snažil sa na neho apelovať Ara. „Máte úplnu pravdu, mohol by som s tou soškou len tak odísť, oboch vás rozštvrtiť a predať vás na miestnom trhu ako prvotriednu lahôdku, ale to ja neurobím.“ Obaja naši dobrodruhovia na prázdno prehltli. Neznámy hodil na stôl sľúbený počet nikolvákov a lístky. Ten štrngot mincí a šuštanie papiera boli omamujúce. Ara sa už videl na luxusnej bárke uprostred jazera. Na veslá akosi vo svojej fantázii zabudol. Naloženou rôznymi lopatami od výmyslu sveta a počúval zvuk prežúvajúcich zajacov na brehu. Síce ta predstava bola úplne nezmyselná, ale tak Ara bol zvláštny tvor. Trpazlíkovi zažiarili oči. „Ho hó“ zasmial sa v duchu „kto je teraz veľkým pánom.“ Ara si zobral polovicu minci a zvyšok posunul trpazlíkovi. Pozrel na lístky. Akoby ich niekto vyrobil na kolene. Na jednom bola preškrtnutá chyba a druhý mal zas natrhnutý roh. Ale inak vyzerali dobre. Krásne farebné s kockovaným vzorom po okraji. „Pekné lístky“ poznamenal Ara a skryl si ich do chrbtového vrecka. „Na zdravie, na našu úspešne zavŕšenú spoluprácu.“ Pozdvihol pohár na prípitok. Neznámy sa ani len nepohol. Trpazlík si niečo pre seba hundral, zrejme sa mu tých päť nikolvákov videlo málo. Ara štrngol pohárom o hlavu učiteľa, ktorí ležal pri ich stole v bezvedomí. Neštrngnúť si pri prípitku, to je akoby ste si podpísali ortieľ neúspechu v kariérnom postupe a to Ara nechcel za žiadnu cenu dopustiť. Spokojne si odpil z muštu a pozoroval nehybné učitelské telá rozosiate navôkol. „Poberiem sa už“ zahrmeli potichu zlaté lokny, „Dobre, štastnú cestu“ usmial sa na neho Ara. Ďalej sa venoval svojmu poháru. Glar si zoradil mince na stôl a rátal ich zo všetkých strán. Zrejme si myslel, že nakoniec dospeje k lepšiemu výsledku ako je číslo päť. Nedospel. „Povedal som, že sa už poberiem.“ Neznámy ešte viac zahrmel a vjeho hlase bolo cítiť výzvu. „Asi pôjdeme aj my“ povedal Ara, lebo sa mu už beztak nechcelo sedieť pri zvetranom mušte. Šťuchol trpazlíka a vstal. „Bola s vami radosť obchodovať. A náramna sranda. Vtipnejšieho človeka ako vás som ešte nestretol.“ To bolo zrejme spôsobené aj tým, že mu spoločnosť robili prevažne nebožtíci a s nimi nie je moc srandy. Aj keď niekedy im odpadne nejaká tá končatina a to sa človek musí držať aby nepukol smiechom. „Keby ste potrebovali zakopať tucet nebožtíkov, tak som vám k dispozícii“ odhalil predný rad pokazených zubov a s trpazlíkom v tesnom závese, v tak tesnom, že sa o seba navzájom potkýňali, vyšli von. „Aké krásne ráno“ nadšene poznamenal. Vonku bola ešte číra tma, fúkal studený vietor a mierne mrholilo. „Videl som aj krajšie. U nás doma na trhu umeleckých predmetov, bolo to abstraktné vyjadrenie rannej ťažby zlata. Krásny obraz“ zaspomínal si trpazlík. Kto by to bol povedal, že sa trpazlíci zaujímajú o umenie. Poukladanie zlatých tehličiek do rôznych formácii by sa dalo očakávať ako vrchol ich umenia, alebo rovnomerné vyhĺbenie tunela, ktorý mal vždy slepú odbočku. Z toho aj vznikla povera, že v trpazličích sídlach sa človek len tak nestratí. Mali totiž pri každej tejto slepej uličke jasné značenie. Dokonca tam boli aj presné obrázky pre analfabetov aj s návodom ako sa obrátiť a vyhľadať inú cestu. Časy sa ale menili a tunelov bolo stále menej a menej. Mladí trpazlíci sa už v celkom hojnom počte sťahovali z jaskýň do priľahlých mestečiek. Zdali sa im jaskyne moc temné a vlhké. Kto by chcel veru celý deň trčať v tmavej studenej jaskyni, kde plesne boli veľakrát verným spoločníkom. Svet ponúkal toľko skvelých možností. Otvoriť si napríklad obchod so zeleninou. Trpazlíci normálne zeleninu nejedli a tých čo s tým začali volali ´Zelení´ a smiali sa im. Trocha to bolo ale mätúce, keď prichádzali orkovia, ktorých takisto volali Zelení a potom niektorí nevedeli či idú ich divný príbuzný, alebo sa majú pripraviť na boj. Otvárali sa nové módne trpazličie domy kde ste si mohli vybrať opasok od výmyslu sveta. Bohužiaľ, ale nič iné. Trpazlíci v mestách už nebolo nič neobvyklé. Klasicky sa dalo stretnúť trpazličieho právnika náhliaceho sa na pojednávanie ako aj striptéra, ktorý sa to fičal na rozlúčkovú párty so slobodou. Chuderi ženy, ďalší deň mali ísť väzenia. Čudovali by ste sa aký mal trpazličí striptér ohlas.

Aj Glar bol už odchovaný mestom. Žil v nízkom jednoposchodovom domčeku v malom mestečku na Okraji. Ku koreňom hôr chodieval na exkurzie a občas aj fárať aby si zarobil nejaké peniaze. Zatiaľ sa mu ale nestalo, že by našiel zlato. Vždy len nejaké iné rudy. A aj to len výnimočne. Sekeru si kúpil zo svojej prvej brigádnickej výplaty. Nebolo to kvôli tomu aby mal konečne poriadnu zbraň, ale blížila sa zima, bolo treba pripraviť drevo a stará sekera sa im zlomila. Keď odchádzal z domu na skusi do sveta, celá jeho rodina plakala. Museli si totiž potom kúpiť novú sekeru. A nebola to zrovna lacná záležitosť.

„Poďme sa niekam vyspať“ navrhol Ara a zývol si na celé ústa. „Zvrhlík“ zagánil na neho trpazlík. „Myslím, každý vo svojej posteli.“ „Nie som teda proti“ súhlasil unavený Glar. Aké len mali oni štastie. Ani nemuseli chodiť ďaleko, pretože hneď vedľa krčmy stál malý penzión. A tým malý je myslené, že mali len dve izby. V tej jednej býval majiteľ. Vošli dnu, úctivo sa pozdravili, Glar urobil pukerlík a objednali si nocľah. „Mohol by si sa prosím ťa obrátiť“ poprosil trpazlík Ara, kedže boli na izbe a chystal sa vyzliecť. Ara sa obrátil a skúšal pozerať raz na jedno oko a raz na druhé. Asi mal oči v poriadku lebo v tom nevidel problém. Zastával názor, že prevencia je to najlepšie. Minule si napríklad skúsil či má silné kosti. Ešte dva dni potom ho bolela pravá noha čo kopol veľkou silou do steny. „Už môžeš“ zakričal zachumlaný trpazlík z pod periny. Bola to super perina až na to, že sa cez ňu dalo pozerať. Obaja dobrodruhovia ležali spokojne v posteliach a premietali o rôznych životných udalostiach. Trpazlík o úspechu v športovom balete ako za ním doliezajú groupies a má turné po celom Strede. Ara zas o prosperujúcom pohrebnom ústave, ku ktorému vedie nikdy nekončiaca rada s nebožtíkmi. Pri tej predstave sa mu na tvári vylúdil úsmev. Niekto kto by ho náhodou zazrel by sa zľakol a trpel depresiami do senility. Potom by mu to už bolo jedno. Naštastie bola v miestnosti už tma a trpazlík bol aj tak obrátený na druhú stranu. Ráno vyplatili izbu a ocitli sa opäť na uliciach mesta. Vládol tu čulý ruch. Každý sa niekam ponáhľal. Vzrušenie bolo badať na každom rohu. Rozžiarené tváre, ktoré by zvyšok sezóny boli len reklamou na tragédiu a pesimizmus, prípadne reklamou na rôzne obchodíky. V meste sa rozmohla istá forma propagácie a tou boli názvy obchodov pomaľovaných na tvárach obyvateľov. Mohli ste zbadať úlisného úradníka, ktorý keď sa na vás obrátil tak z ľavého líca vyskočil veľký nápis Mäsiarstvo. Iný boli nápaditejší a mali cez polovicu tváre nakreslenú kovadlinu, čo by sa dalo aj pochopiť, že su tupí ako železo. Ale nemôžme im krivdiť, kovadlina nemusela byť nutne zo železa.