Auto zastavilo na parkovisku neďaleko starého kláštora. Otvorili sa dvere a vystúpil vysoký chlap v rifliach a športovom saku. Tmavé krátke vlasy vojenského strihu, na očiach tmavé okuliare. Bol naštvaný. Práve sa chystal so ženou na večeru, keď mu volali z centrály. Že vraj zhorený človek v kláštore. To tu ešte nebolo. Rozhliadol sa po parkovisku a po chvíľke sa pobral smerom k bráne starej stavby. Poobchádzal niekoľko policajných áut a sanitku. Pred kláštorom sa na chvíľku zastavil a obzeral si stavbu. Kláštor nebol príliš veľký ale ani malý. Bol do tvaru U, po krajoch dvojpodlažné budovy a proti bráne kaplnka so zvonicou. Podišiel bližšie ku vchodu do kláštora, pomaly zložil slnečné okuliare a zasunul ich do vrecka saka. Zároveň si skúmavým pohľadom obzeral veľkú drevenú vstupnú bránu. Prekročil prah a ocitol sa na nádvorí. Tam sa to už hemžilo policajtami. Uprostred pri starom figovníku ležalo obhorené torzo človeka. Doktor, ktorý bol zrovna pri tele, práve dokončil jeho prvú obhliadku. Vystrel sa a keď zbadal postavu pri bráne, kývol na ňu. Chlap v športovom saku kývol tiež a pobral sa k nemu.

"Tu som nateraz skončil, detektív. Ten človek zhorel, ako sám vidíte. Momentálne sa nedá viac zistiť. Po pitve budeme múdrejší." Povedal doktor, potľapkal detektíva po pleci a pobral sa preč.

"Ďakujem doktor" odpovedal stroho detektív a ešte si obzrel mŕtvolu. Bola spálená na uhol. Nebolo poznať či je to muž alebo žena. Ležala na chrbte, hlava vyvrátená dozadu, ústa otvorené. Vyzeralo to, že ruky boli vystreté nahor, končili však už pri lakťoch. Zbytok rúk jednoducho chýbal. Nohy boli mierne ohnuté, chodidlá a časti lýtok chýbali. Na zemi ležali roztrúsené malé uhlíky a popol. Po chvíľke mŕtvolu jeden z policajtov zakryl čiernou plachtou, ďalší priniesli nosidlá, opatrne ju naložili a odniesli. Ďalší policajt metličkou pozametal popol kde ležala mŕtvola, preniesol ho do igelitového vrecka, zaznačil a pridal k dôkazovým materiálom.

Detektív to so zamyslením pozoroval. Takto extrémne spáleného človeka ešte nevidel. Obzeral sa skúmavo po nádvorí, niečo mu nesedelo. Prišiel na to hneď. Pod telom nebolo spálené miesto a ani starý figovník nebol nijak spálený. Tráva na dlažbe bola len zaprášená od popola. Prišlo mu to divné, akoby ten človek zhorel postojačky a na zem sa zvalilo už zhorené telo. Ako tak rozmýšľal, periférne si všimol nejakú postavu vychádzajúcu z kaplnky kláštora. Pozrel tým smerom. Pri dverách stál starší pán, odhadom šesťdesiatnik, vysoká postava s prešedivenými vlasmi. V jeho výraze bol badať šok a strach. Detektív k nemu pristúpil.

"Dobrý večer, kapitán Rimaldo, vy ste?"

"Dobrý večer" začal starší pán a skúmavo pozeral na detektíva "Ja som Vittorio Otaviani. Som správca kláštora" a odkašľal si.

"Vy ste našli telo?" detektív hodil pohľad k stromu, kde predtým telo ležalo.

"Áno. Ako každú nedeľu navečer chodím pripravovať a kontrolovať vystavené exponáty. V týždni máme otvorené pre turistov. Poriadame prehliadky." Pomaly sa obaja presunuli po kraji nádvoria k lavičke a sadli si.

"Neviete kto by to mohol byť?" pokračoval detektív

"Veru neviem" zamyslel sa a po chvíľke pokračoval "ale občas sa sem dostanú nejaký podivíni"

"Podivíni?"

"Áno, hovoria si lovci duchov" usmial sa ale v tvári mal zvláštny ustráchaný vyraz, ktorý detektívovi neunikol. Pán Otaviani ale pokračoval "Keď som dnes prišiel, našiel som pootvorené dvere, tam" ukázal na pravú časť budovy.

"Zmizlo niečo?"

"Neviem pán detektív. Ešte som nič nekontroloval. Ako som zbadal to telo, tak som bežal k telefónu a volal políciu. Len cestou som si všimol že sú tie dvere pootvorené."

"Dobre, môžeme sa tam pozrieť?" spýtal sa

"Pravdaže" Postavili sa a prešli k dverám. Polícia ich už predtým skontrolovala, pobrali odtlačky, pofotili. Mohli teda bez problémov vstúpiť dnu. Detektív ich však za kľučku nechytil. Natiahol ruku vyššie nad kľučku, chytil dvere a otvoril. Vstúpili dnu. Miestnosť osvetľovalo pár sviečok. Správca zasvietil baterku.

"Tu bývala jedáleň" začal správca "Tam naproti" presunul lúč baterky "je kuchyňa. Z nej sa dá dostať do záhrady vedľa kláštora."

Detektív len počúval a obzeral si pomaly miestnosti. Pán Otaviani pokračoval jedálňou k ďalším dverám. Doslali sa do väčšej miestnosti. Hneď za dverami jedálne bol malý sklad. Na náprotivnej strane boli schody na poschodie. Vedľa schodov bola ďalšia chodba "Touto chodbou sa dostanete tiež do záhrady a na poschodí je knižnica" Správca si znovu odkašľal "Prepáčte, som po chorobe ale ten blbý kašeľ ma ešte neprešiel" ospravedlňoval sa.

"To je v poriadku" usmial sa detektív. Pokračovali ďalej.

"Tadiaľto sa dostaneme do kaplnky" povedal správca, a otvoril vysoké dvere. Prešli krátkou chodbou a ocitli sa v neveľkej miestnosti osvetlenej slabým svetlom zo sviečok. Uprostred bolo šesť drevených lavíc a pri stene, presne proti dverám do nádvoria, bol malý oltár. Nad ním veľké rôznofarebné mozajkové okno. Oproti chodbičke, ktorou prešli, bol rovnaký vstupný otvor.

"Tam je podobná chodba akou sme prešli teraz. Ňou sa dostanete do obytnej časti kláštora" povedal správca, keď si všimol, ako detektív so záujmom pozerá tým smerom. Detektív nepovedal nič, len kývol hlavou. Pomaly sa pohol smerom k oltáru, obzrel si ho a otočil sa k stredu miestnosti. Do očí mu padol veľký obraz visiaci nad vstupnými dverami.

"To je kto?" spýtal sa

"Oooo" začal zvláštnym spôsobom správca "to je veľký biskup Paolo Gittani" a pokračoval s veľkým rešpektom "veľký inkvizítor"

"On tu žil?"

"Narodil sa v našej dedine v štrnástom storočí. Vyrastal tu, keď mal šesť rokov jeho rodičia mali nehodu na mori, ostal sám a tak ho vzali do kláštora. Bol veľmi nadaný, poslali ho do Ríma študovať. A po dlhých rokoch sa vrátil a bol z neho biskup. Ľudia sa ho ale báli, veľa ich upálil na hranici, za kacírstvo, čarodejníctvo. Jedného dňa keď tu počas svojich ciest prebýval, ho v noci zavraždili. Tu rovno pri oltári. Vrahov za pár dní našli a zabili. Odvtedy sa traduje, že tu straší jeho duch aj duchovia jeho vrahov" a nasilu sa usmial. Kapitán len počúval.

Správca sa pozrel na hodinky "No ale už budem musieť ísť, už je dosť hodín" povedal nervózne a pomaly podišiel k dverám. Detektív šiel za ním a spolu vyšli na nádvorie. Slnko už dávno zapadlo a mierne sa ochladilo. Nádvorie osvetľovalo len slabé svetlo mesiaca v splne.

Detektív sa zastavil "Pán Otaviani, mohol by som sa tu ešte porozhliadnuť, popozerať, či tu predsa len nenájdem ešte nejaké stopy, čo by nám mohli pomôcť objasniť tu tragédiu?" spýtal sa.

"Nooo, vadiť mi to nebude ale nemôžem tu s vami ostať" správca ostal viditeľne nervózny "nemohlo by to počkať do zajtra?"

"Viete, čím skôr zaistíme stopy, tým skôr nájdeme odpovede a prípadného páchateľa. Keď to budeme odkladať, stopy začnú byť nejasné, prekryté inými stopami, bude to podstatne ťažšie. A nerád by sme vám kazili turistickú sezónu" mierne sa usmial.

Správca chvíľu rozmýšľal

"Dobre teda, nechám vám tu kľúč. Keď pôjdete preč, nechajte mi ho pod rohožkou. Bývam v správcovskom dome, tu oproti kláštoru, hneď pri parkovisku." Podal detektívovi kľúč, pozrel naňho a otočil sa k odchodu. Keď bol skoro pri figovníku zastavil a otočil sa "Detektív, ešte som zabudol. V obytnej časti na prízemí na konci chodby, prespáva jeden človek. Dodo ho voláme, je bezdomovec, nechávam ho tu spať. On mi tu na oplátku sem tam poupratuje, pozametá. Ale asi vám nič nepovie, je hluchonemý."

Detektív prikývol "Ďakujem a dobrú noc."

"Dobrú noc" odpovedal správca a odišiel.

Detektív ostal sám. Teda skoro sám. V jednej z izieb sa rozsvietilo svetlo. Dodo. Chvíľku len tak stál, počúval cikády a nechával sa ovievať chladným vánkom. Pozrel na hodinky, bolo pol jedenástej. Ešte chvíľku rozmýšľal kde začne. Zrak mu padol k jedálni. Tam boli pootvorené dvere, tam začne. Nie. Rozmyslel si. Otočil sa a vybral sa do obytnej časti navštíviť Doda. Otvoril dvere a vstúpil do chodby. Hneď proti nemu bolo schodisko na druhé podlažie. Pozrel vľavo, na konci chodby bolo vidieť presvitať popod dvere slabé svetlo. Pobral sa tým smerom. Chcel zaklopať na dvere, napadlo ho však, že Dodo nebude počuť. Natiahol ruku po kľučke a vtom sa dvere otvorili. Ostal zháčený. Vo dverách stál Dodo, starý plešatý prihrbený čudák a ráznym gestom ho pozýval dnu.

"Nie ďakujem, ja hneď pôjdem" zároveň ukázal policajný odznak. Starec prikývol a stále ho pozýval dnu. Detektív zdvihol obe ruky a zakrútil hlavou.

"Nie nie, ja len aby ste vedeli, že tu ešte ostávam, aby ste sa nenaľakali" Dodo akoby pochopil, a prikývol hlavou a miernym úklonom. Vtom sa starcovi zmenil výraz na tvári. Pozeral smerom na detektívov opasok, kde mu visel fotoaparát a pištoľ. Pozrel policajtovi do tváre, podišiel do chodby, zavrel dvere, chytil ho za ruku a ťahal za sebou. Prešli na koniec chodby a cez nádvorie prešli do kaplnky. Tam sa Dodo otočil na detektíva a pozrel mu do očí. Zamrazilo ho. Nerozumel čo sa to deje, o čo mu ide. Vtom Dodo ukázal prstom na obraz potom prešiel prstom k fotoaparátu a oblúk rukou dokončil na svojom krku veľavravným gestom. Dva kráť prešiel prstom popred krk z jednej strany na druhú. Niekoľko krát to zopakoval, obraz, fotoaparát, krk. Detektív moc nechápal a tak pre istotu len prikývol, že rozumie. Dodo sa mierne uklonil, usmial sa a pobral sa preč cez nádvorie do svojej izby. Kapitán vyšiel za ním, ostal stáť na schodkoch a pozeral neveriacky za starcom. Za Dodom sa zabuchli dvere. Chvíľku ešte rozmýšľal nad tým čo sa práve stalo. Stále nerozumel. Zrak mu padol na dvere do jedálne, prestal myslieť na starca a pobral sa hľadať nejaké stopy k prípadu.

Vstúpil do jedálne, zasvietil baterku a začal prezerať všetky kúty. Uprostred jedálne bol dlhý drevený stôl, z každej strany dvanásť stoličiek. Nič zvláštne nenašiel. Prešiel do kuchyne. Nebola moc veľká, v rohu pec a v strede stôl, na stenách visel dobový riad. Prezrel detailne každý kút ale tiež nenašiel nič podozrivé. Vrátil sa a pokračoval do miestnosti za jedálňou. Dvere na nádvorie boli zamknuté. Prešiel chodbou k dverám na záhradu a skúsil ich otvoriť. Taktiež boli zamknuté. Vrátil sa a pozrel na schody. Zo svetla baterky naskakovali po stenách hrôzostrašné tiene. Vykročil. Schody zo starého dreva vŕzgali. Prešiel mu mráz po chrbte. Nebolo mu to zrovna dva krát príjemné. Uľavilo sa mu, keď sa dostal hore. Na druhom poschodí bola veľká knižnica. Baterkou veľkým oblúkom posvietil po miestnosti. Bola plná regálov s knihami. Začal hneď z kraja. Prechádzal kľukato medzi jednotlivými radami. Mal za sebou asi štyri rady, keď si všimol na zemi otvorenú knihu. Vytiahol fotoaparát a spravil par záberov. Potom si kľakol a zodvihol ju. Bola latinsky. Aj keď nevedel čo sa v nej píše, obrázok bol veľavravný. Znázorňoval upaľovanie čarodejnice. Zavrel ju a pri okne ju položil na skrinku. Pokračoval ďalej. Naraz sa mu zazdalo, že počuje kroky. Zastavil sa a otočil, chvíľku osvetľoval baterkou priestor pre sebou a počúval. Nič sa už neozvalo. Otočil sa a pokračoval v prehliadke. Keď sa dostal na koniec, v svetle baterky sa niečo jemne zalesklo. Otočil lúč tým smerom. Na zemi pri nohe regálu ležala nejaká lesklá vec. Podišiel k nej a spravil niekoľko záberov svojím fotoaparátom. Na ruky si natiahol rukavičky aby nezmazal odtlačky a zdvihol tú vec. Bol to digitálny audio záznamník. Rozmýšľal či si prehrať záznamy teraz, alebo až v kancelárii. Dal záznamník do vrecka a pobral sa von z knižnice. Trošku sa striasol, keď pomyslel že pôjde zase tými schodmi, ale nemal na výber. Zišiel dole a prešiel do kaplnky. Chvíľku ju skúmal, svietil do každého rohu, na chvíľku sa pristavil aj pri veľkom obraze visiacim nad dverami. Napokon si sadol na jednu lavicu a rozmýšľal. Vytiahol záznamník a chvíľu naň pozeral. Nedalo mu to a spustil prehrávanie.

Dlho sa zo záznamu nič neozývalo. Po chvíľke však bolo počuť mužský hlas podávajúci rôzne otázky "Je tu so mnou niekto?" pauza a šum "Ako si zomrel?" pauza a šum "Je vás tu viac?" pauza a šum "Ako sa voláš?" a takto pokračovali otázky ďalej. Detektív sa usmial a pokrútil neveriacky hlavou. Nad jeho hlavou sa ozvalo slabé cinknutie. Pozrel sa tam a hneď mu to došlo. Elektronický zvonček. Pozrel na svoje hodinky. Bola polnoc.

Začul vŕzganie. Vypol prehrávanie a počúval. Chvíľku nič a znovu vŕzganie. Niekto ide po schodoch do knižnice, napadlo ho. Vstal a prešiel chodbičkou až ku schodom. Posvietil na ne ale nikto tam nebol. "Haló, je tam niekto?" Nič. Ticho. Síce nerád ale vyšiel po nepríjemne vŕzgajúcich schodoch hore a posvietil po knižnici. Kľakol si na kolená a posvietil popod regále. "Je tu niekto?" nikto sa neozval. Chvíľu počúval, všade bolo ticho. Bolo mu to nepríjemné. Otočil sa a prešiel naspäť do kaplnky, sadol znovu na lavicu ale otočil sa smerom k chodbe ku knižnici. Chvíľku len tak sedel a počúval. Keď sa ako tak ukľudnil, vytiahol znovu záznamník a spustil ho na tom mieste, kde skončil. Aj keď sa mu záznam zdal smiešny, zaujímalo ho či sa tomu mužovi vôbec niečo podarilo nahrať, okrem jeho otázok. Záznam pokračoval rovnakým systémom po cely čas. V jednom mieste však začul v šume zmenu tónu. Pridal hlasitosť a priblížil si záznamník bližšie k uchu. Vŕzganie. Rovnaké ako pred chvíľou počul on. Muž na zázname tiež spozornel a začal pátrať. Padali ďalšie otázky. Zháčil sa. Hneď za ďalšou otázkou niečo začul ale ako vŕzganie to neznelo. Pustil opakovanie záznamu. "To bolo slovo!" Zhrozil sa. Opakoval záznam dovtedy dokedy neporozumel. "KACÍR!" Ostal ako obarený. Zrazu počul silné buchnutie. Miklo s ním a v momente sa otočil smerom k druhej chodbe, vedúcej do obytnej časti, odkiaľ sa buchnutie ozvalo. Zamieril baterku tým smerom a čakal že sa niekto objaví ale nikto nechodil. Postavil sa a opatrne podišiel k chodbe. Dvere na jej konci boli zavreté. "Veď ako inač, keď buchli. Možno prievan" pomyslel si. Podišiel k nim a chcel ich otvoriť. No nešli, boli zamknuté. Zháčil sa, niečo tu nesedí "To sa mi neľúbi" a zacúval naspäť do kaplnky. Zo záznamníku sa zrazu ozval strašný rev. Zľakol sa a upustil ho na zem. Nevedel či ho vypol alebo sa zapol sám. Záznamník stále prehrával nervy drásajúcu scénu. Srdce mu divoko bilo, čakal že mu vyskočí z hrude. Vybehol na nádvorie a sadol si na schod pred dvere do kaplnky. Nervy mal na krajíčku. Prešlo niekoľko minút než sa ukľudnil, pretrel si z čela pot, vstal a chcel odísť, ale keď bol uprostred nádvoria, uvedomil si jednu zvláštnosť. Bolo úplné ticho.

Cikády necvrlikali, psi neštekali, mačky sa nebili, všetok ruch noci zrazu zanikol. Prišlo mu to veľmi divné, nezvyklé. Vtom si spomenul na záznamník. Je to dôkaz, nemôže ho tam nechať. Otočil sa a aj keď nechcel, vrátil sa do kaplnky. Hneď ako za sebou zavrel dvere, niečo silno udrelo do steny vedľa neho a s rachotom to dopadlo na dlážku. Trhlo ním, inštinktívne sa zohol a rukami si kryl hlavu. Prešiel tak doprostred kaplnky, tam sa narovnal, zapol baterku a posvietil do miesta dopadu predmetu. V kamennej stene bola len biela šmuha. Lúčom z baterky skĺzol na zem a pátral po predmete. Našiel ho. Kalich. Otočil sa automaticky k oltáru a hneď potom ku kalichu. Nervozita znovu narastala. Na chvíľku zacítil, že sa nejak zvláštne ochladilo ale nevenoval tomu príliš pozornosť. Baterka zablikala a zhasla. Ostalo len tlmené svetlo z niekoľkých sviečok. Pár sekúnd na to začul slabunký šepot. Zamračil sa a zbystril sluch. Šepot sa približoval. Nie však len z jednej strany, bolo ho počuť z každého smeru. Nervózne sa obzeral. Šepot sa priblížil a bolo možné rozoznať jednotlivé slová. Nerozumel im. Niekto niečo recitoval latinsky. Bol celý vystrašený, srdce mu bilo ako o závod. Šepot bol neznesiteľný. V jednej chvíli mal pocit že sa ozýva priamo z jeho hlavy. Ako sa stále obzeral, jeho pozornosť zrazu upútal slabý pohyb neďaleko oltára. S nemým úžasom pozeral tým smerom. Do vzduchu sa zo zeme vznášali zrniečka čierneho prachu, aspoň tak to v prvom momente vyzeralo. Prach sa však postupne začal zhusťovať a naberať určité kontúry. Po chvíľke pred detektívom stála čierna priehľadná postava, ktorá sa začala k nemu približovať. Začal ustupovať ale postava sa stále blížila. Podkol sa o lavicu, rýchlo vstal a ďalej ustupoval. Chcel si posvietiť baterkou ale nedalo sa, v tom strese ani nezbadal kedy sa vybili baterky. Z vnútorného vačku saka vytiahol mobil a skúsil si ním posvietiť ale s rovnakým efektom. Čierna postava a šepot ho však stále prenasledovali. Ustupoval cez chodbičku smerom do jedálne. Mal dušu na krajíčku. Ruky a nohy sa mu triasli, podkýnal sa, začal panikáriť. Takto prešiel jedálňou až ku dverám, ktoré viedli na nádvorie. Chytil kľučku a chcel otvoriť. Nedalo sa, dvere sa zasekli a nešli otvoriť, otočil sa k nim chrbtom a oprel sa. Pred sebou videl čiernu postavu. Šepot náhle prestal. Postava sa teraz pohybovala veľmi pomaly. "KACÍR!" ozvalo sa celkom hlasno miesto šepotu. Detektívom trhlo. Čierna postava zrazu proti nemu bleskovo vyštartovala. Inštinktívne zavrel oči. No cítil, ako do neho niečo vošlo. Spravilo sa mu nevoľno. Zohol sa, kľakol si na zem a podoprel sa rukami. Hlava sa mu točila, ostávalo mu teplo. Inštinktívne si odviazal viazanku a rozopol košeľu. Pokúsil sa vstať, bol slabý a tak len na kolenách skúsil otvoriť dvere. Otvorili sa. Štvornožky vyšiel na nádvorie. Bolo mu čo raz teplejšie. Myslel, že vonku sa mu uľaví, ale teplo neprestávalo, ba začalo sa stupňovať. Zhodil zo seba sako a začal vyzliekať aj košeľu. Keď aj tú zhodil zo seba všimol si, že mu červenie koža na tele. Začal panikáriť ešte viac. Začal vrieskať a váľať sa po zemi. Jeho koža bola čoraz červenšia a pomaly praskala. Kraje prasklín začali černieť, meniť sa na uhol a v medzerách medzi prasklinami sa objavili sýto žlté plamienky. Žiar vychádzal z jeho vnútra. Po niekoľkých sekundách detektív vzbĺkol ako fakľa. Jeho rev ešte zosilnel. Váľal sa po zemi s ešte väčšou intenzitou. Chcel sa uhasiť ale nešlo to. Stále horel. Po chvíli jeho rev začal slabnúť, jeho pohyby sa spomalili až napokon úplne zmĺkol a prestal sa hýbať. Po pár minútach telo detektíva dohorelo. Vydalo zo seba už len slabý dym, ktorý sa na okamih sformoval do postavy a hneď zmizol.

Cikády začali cvrlikať, psi začali štekať, mačky sa biť, nočné ruchy sa prebrali k životu, veľký mesiac osvetľoval nádvorie a za oknom obytnej časti kláštora stála postava starca s chladným výrazom v tvári.