Raz večer okolo jedenástej sme sa s manželom uložili k spánku a zanedlho sa mi začal snívať zvláštny sen:

Boli sme mladí, tak okolo tridsiatky. Ocitli sme sa v nejakom starom meste, s úzkymi kamennými uličkami, lemovanými rovnako úzkymi schodiskami. Stiesnenosť a prevýšenia dávali pocit ako keby celé toto miesto bolo postavené na prudkom svahu, alebo priamo na osamelom kopci, obostavajúc ho dookola. Zvláštne bolo, že i napriek jasnému dňu, nikde nebolo vidno, či počuť jediného človeka.

Ako sme sa tak prechádzali po meste a obzerali staré domy, dostali sme sa k jednej bráne pred ktorou stála mladučká dievčina. Pohybovala sa v rytme hudby, ktorú nebolo počuť.

Keď nás zbadala, prekvapene sa nás spýtala kde sme sa tu vzali, lenže my sme na to nevedeli odpovedať. Kývla na nás aby sme ju nasledovali. Otvorila nám dvere, po ktorých sme sa ocitli v obrovskej modernej sklenenej budove. Tu, už ľudia boli. V úplnom kontraste s priam ľudoprázdnym starým mestom, tu za sprievodu tichej hudby bolo tak živo, až sa mi zdalo, že sa chystajú na nejakú slávnosť.

Odrazu sa pred nami zjavil pán v tmavom obleku. Milo nás privítal a ukázal na jedny dvere, ktoré sa automaticky otvorili. Povedal aby sme si vybrali masky na ples. Potom príde po nás a dá nás odviesť kde je zábava.

Usmiala som sa. V duchu som cítila, že je to správne a tak som nemala strach. V šatni bolo plno vešiakov a na nich rôzne kostýmy. Samé priesvitné veci, pastelové farby, ozdobené perličkami, ako pre dajaké háremové tanečnice. Musím sa priznať, tie farby ma nelákali a až kdesi v kútiku miestnosti som objavila farebné kvietkované šaty. Skúsila som si ich a sadli mi perfektne. Boli úžasné: sukňa bola zvonovitá a siahala mi doprostred lýtok. Keď som sa zatočila príjemne krúžila. Ku kostýmu boli priložené zlaté črievice so zelenými opätkami, ktoré sa dali zložiť. Skúmala som i ďalšie možnosti, ale po malej úvahe som si povedala, že si ich nakoniec vezmem, pretože na šatách boli zelené lístky a fialovo červené drobné kvietky. Na hlavu som si položila veniec z farebných poľných kvietkov, pozostávajúci z druhu ktorý som ešte nevidela.

Manžel mal ťažšiu voľbu. Už v mladom veku bol dosť silný a nie veľmi vysoký. Mal iba stosedemdesiat centimetrov a pastelové farby tiež nemusel. Tak si vybral čierny oblek. Strih na náš vkus bol dosť zvláštny. Sako malo široké rukávy o niečo širšie ako v tom čase bolo v móde u nás. Aj nohavice boli o niečo širšie, hlavne že pás a dĺžka mu sadli. No topánky boli akoby z gangsterských filmov, z dôb Al -Capóneho. Už mu chýbal iba guľomet. Keď si obliekol bielu košeľu a utiahol strakatú viazanku vyzeral celkom dobre.

Žiadnu maskaru som nenašla. V šatníku bol iba červený rúž a divná prenikavá voňavka vo veľkej priesvitnej fľaši. Použila som rúž, ale voňavku som po uvážení zamietla.

V tom sa objavil náš hostiteľ. Mimochodom sa nám nepredstavil, ale mi sme už nejako vedeli, že to musí byť pán domu. Povedal nám, že pôjdeme na nejakú dôležitú oslavu s maskami. Vybavil nás prístrojom, ktorý vyzeral ako náš mobilný telefón, avšak pripol ho manželovi na sako. Oznámi nám aby sme ho nestratili, lebo v ňom sú všetky informácie ktoré potrebujeme. Povedal nám, že keď sa slávnosť skončí: znovu sa dostaneme do tohto domu. Zaujímavé na tomto pánovi bolo, že sme mu rozumeli i keď sme od neho nepočuli žiadny hlas. I napriek tomu sme boli napodiv pokojný aj dosť zvedavý.

Otvorili sa dvere vedúce pred dom kde stál prístroj, dajako pripomínajúci dopravný prostriedok. Usúdili sme, že je to náš odvoz. Aj pán domáci nám kývol a my sme nasadli. Dvere sa nehlučne zatvorili a my sme sa v tom okamihu preniesli na ďalšie miesto. Bola to zvláštna osvetlená budova, plná ľudí, ktorí sa akoby bezmyšlienkovite pohybovali. V rukách držali poháre a sem tam si usrkávali. Bolo počuť zvláštnu hudbu. Napriek tomu že malo ísť o slávnosť, zábavu, bolo nezvyčajné, že sa jej účastníci nerozprávali.

Chceli sme vstúpiť dnu, ale odrazu nás zastavil nejaký pán a chcel aby sme sa preukázali. Samozrejme sme ho nechápali. Odopol z manželovho saka prístroj stlačil neviditeľnú klávesnicu a zjavil sa hologram postavy, ktorý mu nehlučne o nás všetko povedal. Nechápali sme čo, ale to bolo vedľajšie. Vrátil nám prístroj a dal znamenie aby sme vošli. Hala bola zvláštna, rozdelená na tri úrovne. Stredná a najväčšia bola plná vlniacich sa párov odetých v pastelových farbách. Hudba bola zvláštne tichá, nevýrazná.

Znenazdania k nám pristúpila jedna žena a svojským spôsobom sa ma spýtala za čo som oblečená a ja som odpovedala, že za rozkvitnutú lúku. Ona na mňa zazrela a spýtala sa či som nenašla ceduľku, ktorá bola priložená k šatám. Cítila som vlnu opovrhnutia. Ešte sa ma spýtala: prečo nepoužívam telepatiu, ako všetci ostatní. Potom vraj: odkiaľ som prišla, že ju neovládam. Skôr než som jej stačila odpovedať odtancovala baletným krokom. Neveriac som sa pozrela na manžela. Náš prvý dojem na prítomnú spoločnosť sa nám vôbec nepáčil.

Nechcelo sa nám pripojiť k tanečníkom a tak sme zamierili do uličiek spodnej úrovne. Obzerajúc sa naokolo, sme zbadali miestnosť čo sa vzdialene podobala na náš bar. Pri stoloch i okolo pultu sedeli hlavne chlapi. Pred sebou mali akoby pivové poháre s nejakou hustou zelenou tekutinou a pomaly usrkávali. Bolo to zvláštne, pretože i oni sa nerozprávali. Nie ako u nás v krčme, kde je hluk, zábava.

V jednom rohu sa krčili ľudia s hudobnými nástrojmi. Keď sme sa lepšie prizreli mali harmoniku, husle, klavír, basu a nejakú krabicu. Usúdili sme že je to orchestrión. Manžel k nim prikročil a spýtal sa prečo nehrajú. Jeden z nich odpovedal, že nevedia ako. Manžel pristúpil ku krabici, otočil kľukou a ozvala sa melódia ako z našich tridsiatych rokov. Odrazu sme sa vychytili na miniatúrny parket a začali tancovať polku. Mne sa to celkom páčilo. Nesmelo sa k nám pridali ďalšie páry napodobňujúc nás i keď to boli samí muži.

Keď krabica prestala hrať, manžel povedal , že je smädný. Tak sme sa vybrali k baru. Barman nám podstrčil poháre so zelenou tekutinou. Bola hustá – nevábna a ja som k nej nemala dôveru, ale manžel rád experimentoval. Všade kde sme boli, si dal miestnu špecialitu. Napil sa, zatiaľ čo som netrpezlivo čakala na jeho komentár. Očervenel, ozelenel a už chcel vypľuť na zem. Barman mu pohotovo podstrčil malú misku. Keď sa po chvíli vydýchal, spýtala som sa ho: aké to bolo. Lapal po dychu. Oči mal plné sĺz. Cez zuby precedil: „Štipľavé a bez alkoholu.“ Chcel si utrieť oči, ale nemal vreckovku. Tak si oči utrel o vyčnievajúci kus košele z rukávu jeho obleku. Boli sme znechutený celou situáciou. Nasledujúca hudba sa mi nepáčila a miestne pitie nestálo za nič.

Zanechajúc ten bar sme pokračovali ďalej. Moju pozornosť upútala ďalšia miestnosť, kde tentoraz sedeli staršie ženy. Boli smutné a iba jedna z nich sama tancovala na maličkom parkete. Bola silná a pohybovala sa ako robot. Miestna hudba sa mi zdala akoby plechová. Zbadala ma ako stojím vo dverách a zaujímavo si ju obzerám. Kývla na mňa a posunkom ma vyzvala aby som vstúpila. Ja som nelenila a vošla. Naznačila mi aby som tancovala zároveň s ňou. Ako bývalá tanečnica som sa nezľakla a začala napodobňovať jej pohyby, ktoré mi neboli neznáme. Tancovali sme na hudbu, ktorú sme počuli iba my. Lenže čím dlhšie sme boli spoločne na parkete, tým viac pôsobila nahnevanejšie. Samozrejme ja štíhla - svižná, ona tučná - neohrabaná.

Po chvíli zastala a rozkričala sa, že nebude tancovať s robotom čo má lepšie pohyby ako ona. Dotkla sa ma spredu a zistila že vôbec nie som robotom. Chytila ma za ruku a odviedla k svojim spoločníčkam. Smutne im povedala, že som jej pokazila rozlúčku s mŕtvou matkou. V tom sa pri stole objavil môj manžel s harmonikou. S ním prišli i naši baroví kamoši. Spustil veselé ľudové pesničky. My sme sa nedali a začali spievať ako v riadnej našej krčme. Miestny nevedeli spievať a tak podupkávali do taktu. Bolo vidieť že sa im to páči. Žiaľ hlasná hudba pokazila zábavu v hornej hale. Zvedaví hostia sa prišli pozrieť čo sa deje. Hoci miestnosť bola spočiatku malá, odrazu akoby sa roztiahla. Všetci sa do nej vošli. Začali podupkávať nohami a pohybovať sa na melódiu harmoniky. Všetkým sa to ohromne páčilo.

Iba dovtedy kým sa nedovalila strážna služba a nezatrhla nám zábavu. Zobrala nám harmoniku a všetci sa museli vrátiť na svoje miesta. Vraj nestrpia, aby sa kasty miešali. Skôr než nás vyhnali ma moja nová priateľka objala a svojím spôsobom povedala, že mi veľmi pekne ďakuje a vraj, aj jej matke by sa takáto rozlúčka páčila. Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli vo vozidle a v tom okamihu sme boli v dome kde sme boli na začiatku. Čakal nás nahnevaný pán domáci a o chvíľu na to sme sa ocitli pred bránou. Nie pred tou sklenenou budovou, nie pred tou v tom záhadnom starom meste, ale v zapadnutej časti pre nás dobre známeho nášho mesta.

Rozpačito som sa pozrela na manžela. Chytil ma za ruku a vykročili sme. Stačilo prejsť schodiskom aby sme sa dostali na slnkom zaliatu ulicu plnej ľudí a áut. Šťastné som sa pousmiala a vzdychla. Ach, domov... šťastný domov.

Ráno som sa zobudila a rozmýšľala som či to bola pravda, alebo sen. Bolo to zaujímavé a dúfala som , že sa mi bude snívať pokračovanie.

---------------------------

*PS:* Príbeh veľmi silno pripomína návštevu (Noemovej) Archy (mesta) a stretnutie s jej obyvateľmi. Isté iné príbehy ju opisujú aj ako miesto mimo normálny priestor posiate dvermi (portálmi), ktoré vedú do rôznych zákutí po celom svete. Presne ako by šlo o návštevu snovej ríše. ...o snenie.