Nečistá
V šatníku sa niečo skrýva. Nie je to obyčajné strašidlo. Táto bytosť ma špeciálny plán, ako podviesť svoju obeť a nedá sa len tak niečim zastrašiť. Druhá poviedka mesiaca október, ktorá sa uchádza o titul Fantastická poviedka.
Keď k nej prišla po prvý raz, nevystrašila ju až tak, ako pri ďalších návštevách. Vtedy hlboko spala a počula akési škrabanie, ako keď sa myši snažia dostať do jej izby. Prebudilo ju to. Najprv si myslela, že sa jej to len zdalo, no škrabot sa zrazu zintenzívnil a zmenil sa na niečo horšie. Ten zvuk jej spustil nával predstavivosti a bola si okamžite istá, že niekto je v jej šatníku a zubami hryzie drevené dvere, aby sa dostal čím skôr k nej.
Roztriasla sa a zalial ju studený pot. Ten čudný zvuk silnel. Otočila hlavou k dverám, vedúcim na chodbu. Kde je jej mama? Ako to, že to nemôže počuť? Prečo jej nepribehne na pomoc? Alebo tá príšera zo šatníka navštívila najprv jej mamu a... Nechcela na to ani pomyslieť. Rýpanie utíchlo a to ju ešte viac prekvapilo. Vtom sa pohli dvere za ktorými sa to strašidlo ukrývalo. Zaškrípali, kým sa nekonečne dlho otvárali.
Chcela si skryť hlavu pod perinu, ale nedokázala to. Sledovala ako sa šatník pomaličky otvára a nemohla od dvier odtrhnúť pohľad. Zdalo sa jej, že v tej temnote sa niečo hýbe. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Naozaj tam niečo je, alebo si to len predstavuje? Nasucho preglgla a opäť pozrela k dverám vedúcim na chodbu.
Vtedy sa niečo v šatníku pohlo a škrabot sa opäť ozval. Pohľad jej padol na ohyzdnú ruku. Pazúry škrabali do podlahy a ruka vychádzala zo šatníka. Za ňou lakeť, po ňom rameno. Špinavé nechty sa ešte viac zaborili do dlážky a slabé svetlo dopadajúce z okna odhalilo čiernu tvár s bielymi očami bez zreničiek. Krvavé pery sa nadvihli a odhalili špicaté zuby.
Dora vykríkla, pretože nič tak desivé ešte nevidela. Vyskočila z postele, aj keď netušila ako a ocitla sa na chodbe pred svojou izbou.
Tam už ju chytila do náruče jej mama a päťročné dievčatko sa konečne rozplakalo. Napriek tomu to nebolo to najhoršie čo ju čakalo.
Bolo jej vtedy len päť, keď ju prvýkrát uvidela. Odvtedy ju tá bosorka navštevovala každú noc. Malá Dorka sa to snažila povedať rodičom, čo bolo celkom zbytočné, pretože jej neverili a upozorňovali ju, že dobré deti nesmú klamať, ináč pôdu do pekla. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že už im o nočných návštevách viac nepovie. Snažila sa nespať v noci, ale cez deň. Nie vždy sa jej to darilo. Musela chodiť do školy a veľmi často sa jej stávalo, že počas vyučovania zaspala.
Vtedy začali jej ďalšie problémy. Ako má vysvetliť rodičom, prečo v škole tak často zaspí, keď jej neuveria? Napokon jej doviedli lekára, ktorý jej predpísal kvapky na spanie, keďže ako sama objasnila, že nemôže v noci zaspať. Bála sa ich užívať, no jej mama na tom trvala. Pár krát sa jej stalo, že po liekoch tak tuho zaspala, že sa zobudila až ráno. To boli asi tie najlepšie noci zo všetkých.
Bosorka však bola vynaliezavá. Teraz, keď mala Dora už pätnásť rokov, kvapky dostavala silnejšie. Vždy zaspala ako malé dieťa, ale tá striga jej už nemienila dovoliť, nezobudiť sa. Keď Dora sama neotvorila oči, sadla si jej na brucho a čiernymi rukami jej prechádzala po tvári, kým sa jej obeť neprebrala.
Vtedy Dora opäť silno zavrela oči a prosila Boha a všetkých svätých, aby jej od ten bosorky pomohli. Pomoc však neprichádzala. Toto trýznenie trvalo už príliš dlho a ona pochopila, že si musí pomôcť sama.
Keď mala aspoň trochu času a práve nepracovala na poli s rodičmi, sedela v mestskej knižnici a hľadala v knihách akúkoľvek pomoc. Len pred týždňom našla v zakázanej časti, do ktorej sa horko-ťažko a potajomky dostala, knihu o čarodejniciach. Vložila si ju do svojej tašky a utekala domou. Nikdy nič neukradla. Bola vzorná dcéra a - pokiaľ nezaspala na hodine - aj žiačka. Mála len pár kamarátok, a ku každému sa správala tak, ako by chcela, aby sa správali k nej. Dokonca o tom čo spravila, ani teraz ako o krádeži neuvažovala. Len čo zistí všetko čo potrebuje, vráti knihu späť. Iba si ju požičala.
Keď sa vrátila z pola, umyla sa a dokonca ani nevečerala a utekala do svojej izby. Čítala o tých hrozných veciach čo čarodejnice už celé stáročia vykonávali poctivým ľuďom, až sa jej z toho zatočila hlava. Toto všetko ju však nezaujímalo. Chcela vedieť len jednu jedinú vec. A to, ako sa zbaviť tej bosorky.
Keď zavŕzgali dvere šatníka, zdvihla hlavu od knihy. Až teraz si uvedomila, že pri čítaní zaspala. Biele oči vystúpili z tmy a pazúry zaškrípali.
Bosorka sa škrekľavo zasmiala.
„Mňa nezastavíš,“ prehovorila chrapľavým hlasom a vycerila na ňu špicaté zuby.
Dora zavrela knihu a so strachom hľadela, ako tá pekelná bytosť opäť vchádza do jej izby. Škriabala pazúrmi o podlahu a po štyroch, ako divoké zviera opúšťala temnotu a blížila sa k nej.
„Čo tam chceš zistiť? Čo myslíš, že tam nájdeš?“ opäť prehovorila.
„Nič, ja len...“ odvetilo dievča vyplašene. Už desať rokov ju táto bytosť strašila po nociach a stále si na jej návštevy nemohla zvyknúť. Doteraz nezistila čo vlastne od nej chce. Nikdy jej neublížila, tak prečo k nej každú noc znovu a znovu chodí?
„Čo?“ vyštekla striga a skočila na posteľ.
Dora si ihneď pritiahla kolená k brade.
„Chceš zistiť pravdu?“ zaškerila sa na ňu a naklonila si hlavu k pravému ramenu. „Pravdu tam však nenájdeš. Tá je len tu.“ Dotkla sa pazúrom svojej hlavy. „A tú ti poviem, až keď budem chcieť. A to zatiaľ nechcem!“ Skočila k nej tak blízko, že Dora cítila jej hnilobný dych. Vtom jej ježibaba oblizla tvár svojím dlhým jazykom a dievča sa rozplakalo.
„Tak, len plač. Plač a čítaj tu knihu, neboj sa.“ Bosorka natiahla ruky k ukradnutej knihe a otvorila ju.
„Tu máš, čítaj,“ strčila jej ju pod nos. „Skús ju prečítať do konca, moja milá. Si na dobre ceste.“ Začala sa smiať a zaklonila hlavu s hurónskych smiechom. „Ale pamätaj,“ ukázala na ňu špinavým pazúrom, „raz budeš musieť spraviť to, čo je nevyhnutné.“ Opäť pozrela do knihy, z ktorej začala vyletúvať jedna strana za druhou. Bola ich plná izba a keď všetky konečne dopadli na dlážku, bosorka bola preč. Šatník bol zavretý a Dora bola vystrašená viac, ako kedykoľvek pred tým.
Ešte nikdy jej nič tá striga nepovedal. Celé noci ju len strašila. Žeby naozaj bola v tej knihe nejaká pomoc, ktorej sa tá bytosť bojí? Natiahla sa za jednou stranou, ktorá pristala na posteli.
„Ako zabiť čarodejnicu,“ čítala Dora nahlas. Tak predsa našla, čo hľadala? Pustila sa do nasávania informácií a oči otvárala doširoka. Čítala tú stranu stále dookola, až kým nezaspala. Tentoraz mala pokojný spánok, pretože vedela, že ďalšia noc bude jej vykúpenie.
Ráno vstala a hneď po raňajkách, ako každú nedeľu kráčala s rodičmi do kostola. V mysli si stále opakovala zoznam vecí, ktoré bude potrebovať na zničenie čarodejnice.
Návšteva kostola sa presne hodila do jej plánu. Do malej fľaštičky, ktorú uchmatla mame v kuchyni, nabrala svätenú vodu. Druhý predmet, ktorý bol na zozname bol strieborný nôž. Ten však nemala kde vziať, pretože nič zo striebra doma nemali. Jej rodičia nikdy neboli pri peniazoch. Živilo ich hospodárstvo a bola rada, že má všetko, čo potrebuje na prežitie. Striebro by v živote ani nevidela, keby nechodila do kostola. Malý svietnik jej bude celkom stačiť. Poslúži jej ako nôž. Všetky tieto krádeže nazývala pôžičkou, ktorú po vykonaní rituálu okamžite vráti.
Ďalšia vec bola soľ. Tú si jednoducho vzala z kuchyne a sviečku mala pri posteli.
Keďže bola nedeľa, dnes nemusela ísť na pole. A tak si celý čas čítala tú vytrhnutú stranu z knihy o bosorkách, aby sa v ničom nezmýlila.
Dokonca vynechala aj večeru. Žalúdok mala ako na vode. Vedela, že všetko musí spraviť správne, ináč sa tej ohyzdnej bytosti nikdy nezbaví.
Niečo jej však hovorilo, že na čosi predsa len zabudla. Bosorka jej povedala, aby knihu prečítala, že je na dobrej ceste. Prečo by toto vyslovila, keby nechcela, aby sa jej konečne zbavila? Čo tým myslela? Znovu si vzala stranu z knihy. Už ju vedela naspamäť. Nič nové tam nenašla. Bola pripravená a zrazu ju naplnil pocit istoty. Už vedela, že všetko vykoná tak, ako má a jej život sa konečne vráti do starých koľají. Už si ani nevedela poriadne predstaviť, že by ráno vstala oddýchnutá. Kedy to bolo naposledy? Bolo to tak dávno, že si na to ani nepamätá. Všetky tie roky strachu a obáv o svoj život. Nikto jej neveril. Nikto jej nepomohol, všetci sa jej len smiali a upozorňovali ju na to, aby si už konečne prestala vymýšľať. Noc, ktorou končí jej utrpenie je už tu a ona nesmie zaváhať a pošle tú príšeru do pekla, tam, kam patrí.
Slnko zapadalo. Všetky veci si skryla pod perinu. Posledný predmet zo zoznamu bol krížik, ktorý si vyložila z nočného stolíka a ukryla ho do postele k ostatným veciam.
Čakala. Sviečka horela slabým plameňom a veľmi chabo osvetľovala jej izbu. No šatník oproti posteli bol neustále v temnote. Svetlo až k nemu nedosiahlo.
Mala pocit, že čaká nekonečne dlho a tušila, že už čochvíľa vyjde slnko. Prečo sa neobjavila? Žeby sa vzdala? Že by sa naozaj zľakla a už sa nikdy neobjaví? Nemohla tomu uveriť, ale jej myseľ ju nenechávala na pokoji. Niečo sa muselo stať, keď neprišla. Určite bude už čoskoro svitať. Prvú noc po desiatich rokoch sa neobjavila. Čo ak je to jej plán, ako ju uchlácholiť a potom, keď ju nebude čakať sa konečne objaví? Čo teraz? Čo má spraviť? Má sa pokúsiť zaspať? Nie! Musí vydržať do brieždenia, potom už určíte nepríde.
Škripot preťal ticho. Vychádzal zo šatníka a Dorotka od strachu doširoka otvorila oči. Tak predsa prišla. Dvere sa otriasali až do chvíle, kým ten neznesiteľný zvuk neprestal. Potom sa začali otvárať. Vrzgot znovu naplnil tichu miestnosť a Dora zovrela strieborný svietnik pod perinou. Vie presne čo má spraviť. Najprv strigu bodne, potom ju pofŕka svätenou vodou, následne nakvapká horúci vosk na kríž, ktorý jej pritlačí na čelo. Vtedy sa bosorka od bolesti zvalí na podlahu v smrteľných kŕčoch. Ale skôr, ako zomrie, musí ju ešte posypať kuchynskou soľou. Až potom naozaj zmizne a nikdy viac sa už nevráti.
Dvere stíchli. Prvý pazúr sa dotkol podlahy a zaryl do nej. Hneď za ním sa objavili ďalšie štyri pazúry.
Dorota sa od strachu triasla a dlane sa jej potili. V pravej ruke držala svietnik a v ľavej fľaštičku so svätenou vodou. Otočila hlavu k horiacej sviečke. Všetko bolo pripravené. Už len, aby sa k nej tá príšera priblížila.
Druhá ruka sa vysúkala zo šatníka a hneď po nej sa v slabom svetle sviečky objavila ohyzdná tvár s bielymi očami bez zreničiek. Vycerila špicaté zuby, všetky ako jeden a zacvakala nimi.
„Dorotkaaaaa! Čakala si na mňa? Už som tu!“ Zaškerila sa na ňu a vyskočila vysoko nad posteľ.
Dievča okamžite odokrylo posteľ a zdvihla svietnik. Bosorka vykríkla, keď k nej natiahla ruky a padala na ňu. Len čo dopadla, striebro jej preťalo kožu a zarylo sa jej do brucha.
Striga zavyla, ako ranené zviera. Dora ju odvalila na bok a zvalila ju z postele na dlážku. Bosorka vrieskala ako zmyslov zbavená a mykala sebou na všetky strany, nevediac si svietnik vytrhnúť z tela. Podistým sa nemohla dotknúť striebra, pretože jej to spôsobovalo bolesť.
Dorka celkom ohromená však nestratila duchaprítomnosť a otvorila fľaštičku. Vychrstla z nej skoro všetku svätenú vodu na ježibabu, ktorá sebou začala hádzať ešte viac.
Teraz dievča vedelo, že to najťažšie ešte len príde. Schytila sviečku a nakvapkala horúci vosk na drevený kríž. Skôr kým vosk vychladne, musí kresťanskú ikonu priložiť tej príšere na čelo. Ale ako? Ako to ma spraviť, keď je bosorka v jednom kŕči a neprestáva sebou hádzať. Nezostávalo jej nič iné, ako sa zhlboka nadýchnuť. Skočila na ňu a sadla jej na trup. Tým ju pripútala k zemi a v okamihu jej kríž prilepila na čelo. Vtom záchvat ustal. Dievča hľadelo do čiernej tváre po ktorej začali tiecť biele slzy.
„Dorka,“ vyslovila bosorka celkom ticho a zrazu jej ju bolo ľúto. Nemohla z tej príšery odtrhnúť pohľad. Až keď striga pomaly zavierala oči, dievča sa prebralo a natiahlo sa po druhú fľaštičku, z ktorej na ňu vysypalo soľ.
Len čo to Dorka spravila, vstala z tej desivej bytosti a sledovala, čo sa bude diať. Nastalo ticho, ako v hrobe. Chvíľu na ňu hľadela, až sa jej do mysle dostali prvé pochybnosti. Prečo sa nerozplynula, ako to bolo v tej knihe napísané? Nemôže predsa zomrieť v jej izbe, ako keby bola obyčajný človek? Žeby spravila niečo nesprávne?
Skočila k listu z knihy a znovu ho čítala. Písmenka rýchlo preletela pohľadom. Všetko spravila tak, ako mala. Tak prečo sa ta beštia nerozplynula? Preľakla sa, keď si všimla, že ruky, ktoré držia biely papier sú od krvi jej obete.
Spoza postele sa ozval škrekľavý smiech. Dora sa roztriasla. Nechcela ani pomyslieť na to, že ju nezabila.
„Všetko je inak, Dorotka,“ bosorka sa rýchlo sa posadila.
Dorka vykríkla a papier jej vypadol z rúk. Striga natiahla ruku pred seba a ukázala na papier.
„Čítaj. Len čítaj.“
Dora natiahla krk a pozrela na stránku. Písmenka a slová sa začali hýbať. Zoskupovali sa do iných viet a súvetí. Všetko bolo zrazu napísané celkom inak, ako pred chvíľou.
Bosorka sa zasmiala.
„Uverila si tomu, čo som ja chcela. Pozmenila som tie slová a ty si urobila všetko zle.“
„Spravila som len to, čo tam bolo napísané,“ odvetila celkom zmätená, neveriac vlastným očiam, kým znovu vzala papier do krvavých dlaní.
„Presne tak, Dorka. Zmenila som vety a preto si rituál spravila nesprávne.“
Bosorka natiahla ruky k posteli a štverala sa na ňu. Dora však na ňu nehľadela. Znovu sa začítala, aby zistila, ako mala tú pliagu naozaj zničiť.
Striga sa šúchala po posteli a zanechávala na nej krvavú škvrnu.
„Všetko si vlastne spravila správne. Presne tak, ako som to chcela ja.“
Natiahla sa k dievčaťu, pokrčila stránku z knihy a odhodila ju. Potom chytila špinavými rukami jej krvavé dlane.
„Už nie si nevinná, moja milá. Ešte pred chvíľou si bola dokonalé čistá, ale behom sekundy si spáchala jeden z najhorších hriechov. Preliala si krv. Od teraz si nečistá a presne toto som chcela.“ Celý čas hľadela dievčaťu do očí a usmievala sa na ňu, kým Dorka sledovala krv na svojich rukách. „Iba ľsťou som mohla zlomiť moju kliatbu.“
„Kliatbu?“ zdvihla k nej pohľad.
„Presne tak. Bola som uväznená v tomto hroznom tele celé stáročia a iba čerstvo pošpinené a zároveň čisté dieťa má z neho môže vyslobodiť.“
Dorka nemo otvorila ústa. Vôbec netušila, čo jej to hovorí.
„Neboj sa moja milá,“ natiahla k nej bosorka ruku a pohladila jej tvár. „Možno budeš mať šťastie, tak ako ja. Roky ubiehajú rýchlo a za pár storočí možno nájdeš rovnako hlúpe dieťa, ako si bola ty.“ Zaškerila sa na ňu a hneď potom ju chytila pod krk a odhodila ju z postele k šatníku.
„A teraz milá Dorka, ti ukážem, ako sa správne zaobchádza s tými nástrojmi.“ Vytiahla si z brucha svietnik a hodila ho na podlahu. Odtrhla si kríž z čela a hodila ho pred seba. Ten letel k šatníku a prilepil sa jeho dvere. Bosorka mávla rukou a šatník sa otvoril.
Potom otvorila ústa a šedý kúdol dymu sa jej vyvalil z útrob a letel priamo k Dore, ktorá nemo sedela opretá o stenu pri šatníku. Bosorka sa zvalila na posteľ, ako mŕtva a dym vletel dievčaťu do nosa. Dorka sa spadla na znak a keď otvorila ústa, vyrútil sa jej z nich biely dym. Mieril priamo k posteli a striga pôsobiaca ako mŕtvola ho nasala do nosa.
Keď otvorila oči, uvidela nad sebou Dorku, ako sa na ňu usmieva.
„Konečne,“ prehovorilo dievča a stiahlo ju z postele. Potom ju neuveriteľnou silou odhodilo priamo do otvoreného šatníka. Bosorka vykríkla, ale Dora mávla rukou a dvere sa za ňou okamžite zavreli.
Potom pofŕkala poslednými kvapkami svätenej vody šatník a pred jeho dvere nasypala zvyšné zrnka soli.
„Takto sa to robí moja milá,“ zvolala Dorka so smiechom. „Iba takto udržíš bosorku aby sa držala ďaleko od teba.“
Dvere sa začali otriasať.
„Otvor! Otvor tie dvere!“ kričala striga zo šatníka.
„Nie,“ usmiala sa Dorka. „Mňa už nedostaneš, moja milá,“ vravela k zavretým dverám. „Musíš si nájsť inú obeť. Kým ju nájdeš, ubehne veľa času. Ale ja ti verím, že to dokážeš tak, ako som to dokázala ja.“ Pohladila drevo a pobozkala ho. „Ďakujem ti. Ďakujem ti za všetko, hlavne za tvoje krásne mladé telo, Dorka.“
„Nie!“ kričala striga v skrini. „Pusti ma von! Chcem späť svoje telo!“ Búchala do zapečatených dvier z opačnej strany. „Ja nie som bosorka! Ja nie!“
„Odteraz,“ zašepkala Dora k dverám šatníka, „si bosorka ty.“ Usmiala sa a vyšla zo svojej izby.
Limbo
Diskusia
B.T. Niromwell
Rozhodne sa mi táto tvoja poviedka páčila viac ako Strieborná dýka, minimalizmus it viac "pristane". Priamočiary príbeh, málo postáv, jasne ohraničená poviedka - to všetko ma veľmi potešilo. Napriek tomu by som chcela vypichnúť niektoré body, ktoré by sa podľa môjho názoru dali zlepšiť.
Dlhý úvod. Stále sa krútiš okolo toho istého a oznamuješ niečo, čo už vieme – podobný neduh, ako mala poviedka Červená búrka. Na druhej strane, keď príšera konečne začne liezť zo skrine, má to dobrú atmosféru.
Možno trochu kontroverzná rada - ak v horore musíš použiť slová ako desivé, hrôza, strašné atď, nie je to dobre. Pri dobrom horore sa človek bojí bez toho, aby autor musel po lopate vysvetliť, že je niečo strašidelné, preto sú vety typu „Dora vykríkla, pretože nič tak desivé ešte nevidela“ strašne kontraproduktívne. Určite existujú výnimky, ktoré by potvrdili toho pravidlo, ale tu o výnimku nejde.
14.10.2018
Rozhodne sa mi táto tvoja poviedka páčila viac ako Strieborná dýka, minimalizmus it viac "pristane". Priamočiary príbeh, málo postáv, jasne ohraničená poviedka - to všetko ma veľmi potešilo. Napriek tomu by som chcela vypichnúť niektoré body, ktoré by sa podľa môjho názoru dali zlepšiť.
Dlhý úvod. Stále sa krútiš okolo toho istého a oznamuješ niečo, čo už vieme – podobný neduh, ako mala poviedka Červená búrka. Na druhej strane, keď príšera konečne začne liezť zo skrine, má to dobrú atmosféru.
Možno trochu kontroverzná rada - ak v horore musíš použiť slová ako desivé, hrôza, strašné atď, nie je to dobre. Pri dobrom horore sa človek bojí bez toho, aby autor musel po lopate vysvetliť, že je niečo strašidelné, preto sú vety typu „Dora vykríkla, pretože nič tak desivé ešte nevidela“ strašne kontraproduktívne. Určite existujú výnimky, ktoré by potvrdili toho pravidlo, ale tu o výnimku nejde.
14.10.2018
B.T. Niromwell
Podobne veta „Napriek tomu to nebolo to najhoršie čo ju čakalo.“ je v podstate spoiler, a znova, čitateľ si má niečo také pomyslieť sám, až sa to „horšie“ stane, autor by mu to nemal hovoriť.
Občas nelogické vetné konštrukcie: „...keďže ako sama objasnila, že nemôže v noci zaspať.“ Alebo „Ten zvuk jej spustil nával predstavivosti...“
Niekedy kostrbaté konštrukcie: „Ešte nikdy jej nič tá striga nepovedal.“ Pri tom by ti mohlo pomôcť prečítať si poviedku nahlas, podarí sa ti tak jazyk príbehu trošku učesať.
Veľa zámen nej-jej-tej, dali by sa vynechať a čítalo by sa to plynulejšie.
Páči sa mi tajomno okolo toho, že jej bosorka nechce povedať, ako ju zničiť. Oproti poslednej poviedke je tu určite menej snahy o umelé dramatično. Problém je, že dej je veľmi priamočiary, hneď nájde knihu, hneď nájde tú správnu čiaru... A počas poslednej bitky je priskoro jasné, ako sa to skončí.
14.10.2018
Podobne veta „Napriek tomu to nebolo to najhoršie čo ju čakalo.“ je v podstate spoiler, a znova, čitateľ si má niečo také pomyslieť sám, až sa to „horšie“ stane, autor by mu to nemal hovoriť.
Občas nelogické vetné konštrukcie: „...keďže ako sama objasnila, že nemôže v noci zaspať.“ Alebo „Ten zvuk jej spustil nával predstavivosti...“
Niekedy kostrbaté konštrukcie: „Ešte nikdy jej nič tá striga nepovedal.“ Pri tom by ti mohlo pomôcť prečítať si poviedku nahlas, podarí sa ti tak jazyk príbehu trošku učesať.
Veľa zámen nej-jej-tej, dali by sa vynechať a čítalo by sa to plynulejšie.
Páči sa mi tajomno okolo toho, že jej bosorka nechce povedať, ako ju zničiť. Oproti poslednej poviedke je tu určite menej snahy o umelé dramatično. Problém je, že dej je veľmi priamočiary, hneď nájde knihu, hneď nájde tú správnu čiaru... A počas poslednej bitky je priskoro jasné, ako sa to skončí.
14.10.2018
Aleš Horváth
Brrr, téma poviedky, juuuj, si ty bosorka, keď máš také témy v poviedkach?
Atmosféra od polovice, resp. final combat je akurát, dovtedy je kostrbata, veľa klišé. Prvé čo ma napadlo po prečítaní, je že je to presný opak C.s.Lewisa a jeho Narnie.
Čo sa týka obsahu, ťažký hriech je dobrovoľne, vedome a v ťažkej veci. Keďže Dorka bola v ohrození života/duše tak to dobrovoľné nebolo. Navyše sa bránila pred zlým demonom, takže kresťanská povinnosť jej ukladá brániť sa pred takouto hrozbou. Čiže z teologickej podstaty veci nemohla byť nečistá alebo poškvrnená.
14.10.2018
Brrr, téma poviedky, juuuj, si ty bosorka, keď máš také témy v poviedkach?
Atmosféra od polovice, resp. final combat je akurát, dovtedy je kostrbata, veľa klišé. Prvé čo ma napadlo po prečítaní, je že je to presný opak C.s.Lewisa a jeho Narnie.
Čo sa týka obsahu, ťažký hriech je dobrovoľne, vedome a v ťažkej veci. Keďže Dorka bola v ohrození života/duše tak to dobrovoľné nebolo. Navyše sa bránila pred zlým demonom, takže kresťanská povinnosť jej ukladá brániť sa pred takouto hrozbou. Čiže z teologickej podstaty veci nemohla byť nečistá alebo poškvrnená.
14.10.2018
Marek Páperíčko Brenišin
Nuž, čo dodať. Niromwell to opísala skvelo, ja len potvrdím, že ak používaš v horore slová desivé, hrôzostrašné a tak. zrejme sa ti nepodarilo vybudovať dobrú atmosféru.
Pochválil by som aj plottwist, hoci tie zmeny v stránke mi prišli trošku ako "deus ex machina", aby si zahmlil priskoré odhalenie pointy.
Ináč ale dobre napísaný text, preškrtaj, prelož a máš poviedku do Fantasy Award.
01.11.2018
Nuž, čo dodať. Niromwell to opísala skvelo, ja len potvrdím, že ak používaš v horore slová desivé, hrôzostrašné a tak. zrejme sa ti nepodarilo vybudovať dobrú atmosféru.
Pochválil by som aj plottwist, hoci tie zmeny v stránke mi prišli trošku ako "deus ex machina", aby si zahmlil priskoré odhalenie pointy.
Ináč ale dobre napísaný text, preškrtaj, prelož a máš poviedku do Fantasy Award.
01.11.2018
Ďalšie články / poviedky v téme
Pomaly ale isto sa z našej súťaže stáva tradícia. Kto vyhral tento raz?
Georg Vongel, člen slobodnej kompánie, sa účastní bojov proti rebélii, ktorá otriasa Cisárstvom už tri dlhé roky.
Ako sa ale Georg zachová, až kompánia dorazí do osady, kde pozná nejedného obyvateľa, ktorí sú teraz podozriví z napomáhania rebelom?
Kto vám pomôže, keď sa vám všetci obrátia chrbtom? Kto je skutočný priateľ, keď ani jeden vám už nezostal? S kým pôjdete v práci na obed, keď aj kolegovia sú falošní? Všetci sú len pokrytci, alebo to vy ste ten iný?
Niekedy stačí mať len želanie... a pozvánka na vykročenie na cestu príde sama. A tá „cesta“ samotná i keby len za zábavou, sa môže stať dobrodružstvom i zábavou samotnou...
V šatníku sa niečo skrýva. Nie je to obyčajné strašidlo. Táto bytosť ma špeciálny plán, ako podviesť svoju obeť a nedá sa len tak niečim zastrašiť. Druhá poviedka mesiaca október, ktorá sa uchádza o titul Fantastická poviedka.
Prichádza nákladný vlak. V stanici nezastaví, všetky len prechádzajú, to Laura vie a predsa… Čímsi jej naháňa strach.