Nech robil čokoľvek, vždy sa objavili problémy. Prečo? Prečo ho nemôžu nechať na pokoji? Už viacej nevládze. Vystriedal niekoľko zamestnaní a všade sa našiel kolega, kolegyňa, ktorí musia rýpať, donášať, klamať, žalovať, pchať sa nadriadeným do zadku. Ale on chce len pracovať a po práci ísť domou. Prečo si ľudia všade strpčujú život? Všetci sme predsa na jednej lodi. Toto už bolo piate zamestnanie, ktoré vystriedal za polroka. Teraz čo? Už zase má odísť? Kam? A načo? V ďalšom zamestnaní ho zase čaká nejaký kretén, ktorý bude rovnaký, ak aj nie horší, ako tí predošlí.

Dokonca vystriedal aj partiu priateľov. Aj oni sa po čase ukázali, že nie sú naozajstní kamaráti. Ani jeden z nich nebol ten pravý. Čo je toto za svet? Ľudia ničia život jeden druhému? Keby si radšej pomáhali. Nie! Tak to nebude. Zase klamstvá, šepkanie za chrbtom, posmešky a do očí najlepší kamaráti.

Má len 22 rokov a už vystriedal desať priateliek. Aj tie sú falošné. Všetci sú rovnakí. Už na to kašle. Bude bez kamarátov aj bez priateľky. Nestojí mu to za to. Kam sa pohne, všade sú len klamári a podvodníci. Na každom kroku samé sklamanie! Najlepšie sa s nikým nezblížiť a bude mať aspoň pokoj. Bude sedieť doma a sledovať televíziu. Nebude ani von chodiť. Načo? Ešte raz a naposledy zmení zamestnanie. Tentoraz to však urobí ináč. S nikým si tam nepotyká, s nikým si ruku nepodá. Opäť tam budú len slizké hady. Nesmie už nikomu uveriť. Po práci rovno domou. Kašlať na kamarátov, kašlať na priateľku. Už dosť!

Zrazu mal pocit, že je prekliaty. Je to však možné? Komu čo urobil, že ho obklopujú len pokrytci? Koho má osloviť, aby tú kliatbu zlomil? A čo ak to tak nie je? Čo ak sa to deje každému, ale len on sa s tým nevie vyrovnať? Prečo ho to tak veľmi hnevá? Ale kašlať na nich. Nech si robia a hovoria za tvojim chrbtom čokoľvek. Teba to nesmie zaujímať, presviedčal sám seba. Ale dá sa to? Chvíľu. Naozaj len chvíľu. Nič sa nedá robiť, viac k sebe nesmie pustiť nikoho.

Opäť hrozný deň v práci. Vybehol z firmy a plný zlosti zhlboka dýchal. Nemohol sa upokojiť. Opäť sa mu to stalo. Nemôže to pochopiť. Možno sa nemá snažiť nič chápať. Oni sú iní. Ale všetci? Všetci predsa nemôžu byť iní. Ani jeden z kolegov nemôže byť správny?

Sadol si do svojho auta a od nervov trieskal päsťami do volantu.

„Kašli naňho!“ kričal do spätného zrkadla na svoj odraz. „Je to kretén. To nemôžeš pochopiť, pretože nie si ako on!“ Stále videl pred sebou, ako jeho kolega Martin, ktorý sa doteraz tváril neutrálne, odrazu vyšiel z riaditeľových dvier s oslnivým úsmevom. A potom mu povedal, že aj on má ísť k šéfovi. Už vedel, že toto neznačí nič dobré. Riaditeľ mu oznámil niečo, čo mu vyrazilo dych. Nebola to ani strašná novina, že bude odteraz pracovať pod svojim kolegom, ale ten dôvod. Martin sa pochválil riaditeľovi s novým nápadom reklamy. Tá šéfa tak veľmi zaujala, že ho hneď povýšil nad Adama. To nebolo také zlé. Lenže ten nový reklamný nápad ukradol Adamovi. Len náhodou ho pred Martinom spomenul, keď boli na obede a ten chrapúň sa teraz tvári, že to vymyslel on! A od dnes má pracovať pod ním?

„Nemôžem tam zostať!“ neprestaval Adam kričať do zrkadla. „Bodaj by to všetko čert vzal!“ Naštartoval a vyrazil domou. Nemal to ďaleko. O päť minút zaparkoval pred svojim domom.

Ešte aj ten protivný sused na neho hľadel z okna a keď si uvedomil, že ho zbadal, rýchlo sa skryl.

Adam vbehol do kúpeľne. Opláchol si tvár studenou vodu a pozrel na svoj odraz.

„Prosím, už viac nevládzem. Nech to všetko zmizne! Toto je zlý sen! Prosím, nech to nie je pravda! Nech tá neprávosť niekam zmizne!“ Opäť ho pochytila zlosť, keď sledoval svoj odraz. Prask! Vrazil päsťou do zrkadla a rozbil ho. Črepy zostali v ráme a obraz sa znásobil niekoľkokrát. Naďalej naň hľadel a napokon zavrel oči. Potom si umyl krvavé hánky a zohol sa ku skrinke pod umývadlom, kde mal obväzy.

Rozbitý znásobený odraz sa však nepohol. Bol ako portrét. Niekoľkonásobný portrét.

„Kvôli idiotom sa ešte aj porežem,“ zastonal Adam a vzpriamil sa. Obmotal si päsť obväzom a pobral sa do spálne. Jeho prasknutý odraz však zostal v zrkadle.

Prezliekol sa a v obývačke sa posadil na gauč k televízoru. Netrvalo dlho a premohla ho únava. Keď sa zobudil, bola už tma a zdalo sa mu, že televízor sa pokazil. Ako keby bol prasknutý a nejaký chlap na neho pozerá z črepov obrazovky.

Adam zamrkal a pretrel si oči. Naozaj sa mu to len zdalo. Televízia práve vysielala hlúpu reklamu. Až teraz si uvedomil, že od obeda ani nejedol. Pozrel na hodinky. Bolo niečo po desiatej. Teraz už nechcel ísť jesť. Aj tak sa mu chcelo spať. Celý deň premárnil v práci a na gauči. Ešte šťastie, že zajtra má voľno. Vypol televízor a ospalo kráčal do spálne. Otvoril dvere a naťahoval sa k vypínaču. Buchot za jeho chrbtom ho zarazil. Rýchlo sa otočil. Kráčal ku kúpeľni. Rozsvietil. V umývadle sa váľali črepy zo zrkadla. Posledné dva z nich práve odpadli z rámu a pridali sa k ostatným.

Biela podlaha však nebola čistá. Krvavé šľapaje bosých nôh smerovali k nemu.

Zamrazilo ho. Otočil sa a šiel po nich. Kráčal za nimi priamo k spálni. Keď rozsvietil, na počudovanie zistil, že v prostriedku spálne sa stopy strácajú.

Otočil sa do otvorených dvier. Nemohol od tých krvavých šľapají odtrhnúť oči. Čo to má preboha byť? Sú to jeho stopy? Pozrel sa pod nohy. Bol síce bosí, ale nepamätá si, že by sa na tých črepoch porezal. Rozbehol sa späť do kúpeľne a pozrel do umývadla. Na črepoch bola krv.

To teda znamená, že keď si porezal ruku, tak mu muselo kvapnúť aj na podlahu a nohami tú krv rozťahal až do spálne. Vydýchol si. Umyl dlážku mopom a ľahol si do postele.

Keď sa ráno zobudil a vstal na rovné nohy, všetka ospalosť z neho rázom opadla. Okolo postele bola podlaha posiata krvavými stopami.

Točil sa okolo svojej osi so srdcom v hrdle, nevediac to pochopiť. Sadol si späť na posteľ a pozrel si na chodidlá. Boli čisté.

„Panebože, čo sa to deje?“ skryl si tvár do dlaní.

Napokon sa prezliekol a bez toho, aby umyl krv z dlážky, vyrazil do obchodu. Nechcel na to myslieť. Nechcel myslieť na veci, ktoré nevie vysvetliť. Na prechode zastal a nervózne bubnoval do volantu. Keď prešla cez cestu stará pani, na prechode sa objavil mladík s kapucňou na hlave. Uprostred cesty však zastal a otočil hlavu k Adamovi.

„Čo je?“ zašepkal nechápavo, kým neznámy z neho nespúšťal pohľad. Adam zatrúbil a mladík sa pohol ďalej. Stiahol si ešte kapucňu z hlavy a Adam sa zamračil.

„Vypadá ako ja.“ Sledoval ho pohľadom, ako mizne v parku na druhej strane cesty. Naozaj bol ako on. Videl ho len na sekundu, ale tá podoba bola zjavná.

Zo zamyslenia ho vyrušilo trúbenie auta. Opäť zaradil jednotku a vyrazil vpred. Keď zaparkoval pred obchodným centrom pozrel sa do spätného zrkadla.

„Naozaj sa na mňa podobal? To sa mi muselo len zdať.“

Vystúpil z auta a vošiel do sklenených dvier. Prechádzal sa uličkami plných potravín a rozmýšľal, čo by ešte mal vziať.

Vtom ho uvidel. Prešiel na konci uličky a zmizol za ňou. Hľadel priamo na neho. Naozaj bol ako jeho dvojča.

„Počkaj!“ Hodil košík na zem a bežal za svojím dvojníkom. Len čo zahol vľavo, vrazil do neho tak silno, že ho zvalil na zem a vysypal mu nákupný košík.

„Čo ste sa zbláznili?“ vyštekol na neho mladík a Adam nemo otvoril ústa. Tentoraz nevypadal ako on. Žeby mu už z toho všetkého naozaj preskočilo?

„Prepáč,“ odvetil a zmizol. Ani mu nepomohol vstať a rozbehol sa za svojim košíkom. Plný hanby sa ponáhľal k pokladni. Nákup rýchlo nahádzal do auta a naštartoval.

„Musíš sa upokojiť. Už máš vidiny,“ vravel si sám sebe do spätného zrkadla. „A tie stopy boli tiež len predstava. Ako by sa tam preboha dostali?“

O chvíľu zastavil pred svojim domom. Len čo otvoril dvere, hodil nákup na zem a bežal do spálne. Musí to byť len predstava! To predsa nemôže byť pravda. Vtrhol do spálne a na prahu zastal.

Podlaha bola bez poškvrny.

„Vedel som to. Vedel som, že je to blbosť,“ zasmial sa a s výdychom sa pohol ku kúpeľni. Pustil si ľadovú vodu do dlaní a opláchol si tvár. Keď sa utrel, spokojne sa vracal k nákupu, ktorý nechal pri vstupných dverách. Na prahu kúpeľne sa však zastavil. Až teraz mu to došlo. Otočil sa. Bolo tam. Bolo stále tam! Zrkadlo viselo nad umývadlom bez porušenia. Začal odväzovať obväz. Čoraz rýchlejšie to robil, pretože nemohol uveriť tomu, čo vidí. Pod obväzom bola rana. Opäť zdvihol pohľad k zrkadlu. Šiel k nemu a hľadel na svoj neporušený obraz celkom zblízka. Zrkadlo bolo bez chyby. Stopy zmizli, zrkadlo je celé. Tak prečo má tú ranu na hánkach? Zdalo sa mu to, alebo nie?

„Nie!“ vykríkol a opäť vrazil päsťou do zrkadla, ktoré sa vzápätí zosypalo do umývadla.

Zmätený vyšiel na chodbu a upratal nákup do chladničky a potravinovej skrine. Neunúval sa ani si znovu obviazať ranu. Otvoril vychladenú fľašu vodky a priložil si ju k ústam.

Budík mu zazvonil presne o piatej ráno. Zvonil nekonečne dlho, kým ho konečne našiel. Keď po ňom buchol, zacítil ranu na ruke. Až teraz si spomenul, že sa porezal. Posadil sa a hlavu mu zaliala bolesť. Z nočného stolíka vzal mobil a rozsvietil na ňom displej. Najprv nechápal nič, čo na ňom videl, ale nakoniec pochopil, že už je pondelok a budík zvonil presne tak, ako ho nastavil. Celú nedeľu prespal v opitom stave. Ani si poriadne nepamätá, čo všetko robil. Až teraz si všimol, že posteľnú bielizeň zašpinil svojou krvou.

Chytil si čelo a vstal z postele. Utekal do kúpeľne. Pustil vodu do umývadla a až potom si všimol, že je plné krvavých črepov. Nedbal na to. Umyl si zuby a tvár. Odvahu na holenie nemal a tak sa obliekol. Tušil, že z neho musí stále riadne tiahnuť alkohol, kašlal však na to. Na raňajky radšej ani pomyslieť. Sadol do auta a naštartoval.

Pred čelným sklom sa objavil mladík s jeho tvárou.

„Počkaj!“ vykríkol Adam a s námahou otvoril dvere. Dvojník však nikde nebol. Ulica bola ľudoprázdna.

Sadol si späť a bez rozmýšľania vyrazil. Dvíhal sa mu žalúdok a tak začal dýchať zhlboka. V práci si sadol za svoj stôl a zapol si počítač.

„Pošta!“ počul poštára o dva stoly ďalej. Keď prešiel okolo Adama, ani sa nezastavil. Zdvihol za ním len hlavu a vtedy si uvedomil, že je to ten dvojník. Nevoľnosť zrazu zmizla. Vyrazil za ním. Odstrčil Martina, ktorý mu nechtiac vbehol do cesty. S nechápavým výrazom skončil na zemi. Pred dverami vedúcimi na chodbu sa Adam zastavil. Kde je ten poštár? Porozhliadol sa po kancelárií s dvadsiatimi bunkami, kde pracovali jeho kolegovia. Po tom chlapovi nebolo ani stopy.

Vyrazil teda na chodbu. Ani tam nikto nebol. Až keď sa chcel vrátiť späť, niečo ho napadlo. Kráčal teda ďalej chodbou až k toaletám. Vošiel dnu. Pri pisoároch nikto nestál. Otočil sa ku kabínkam. Zohol sa. Nikde žiadne nohy. Napriek tomu sa nevzdával. Otvoril prvé dvierka. Nič. Otvoril druhé. Ani za nimi nikto nebol. Za tretími opäť prázdnota, keď v poslednej kabínke dupli topánky na dlažbu. Adam natiahol ruku k posledným dvierkam. Vedel že musí byť tam. Teraz na to príde. Rázne ich otvoril a zadržal dych. Nikto tam nebol. Naisto však počul, ako niekto spustil nohy na podlahu. Vošiel do kabínky, aj keď vedel, že je to zbytočne. Nato zacítil náraz do chrbta, ktorý ho zhodil na zem. Ktosi mu pritlačilo hlavu do studenej vody v záchodovej mise. Bojoval ako len vládal. Naťahoval ruku za hlavu, aby útočníka zastavil. Trvalo nekonečne dlho, kým ho ruka potiahla za vlasy späť na vzduch a vyhodila ho z kabínky. Útočník ho pritlačil k veľkému zrkadlu nad umývadlami, ktoré ihneď prasklo. Na ľavej tvári zacítil bolesť.

„Tak som tu,“ počul známy hlas, nevediac sa pohnúť. Neznámy mal obrovskú silu a ľavú stranu tváre mu neustále pritláčal k rozbitému zrkadlu. „Volal si ma. Chcel si, aby som prišiel. Aby som vzal všetku tú nepravosť,“ šepkal mu do ucha a hneď na to ho od zrkadla odlepil. Adam preletel až k stene na konci kabiniek a tam zostal sedieť, neveriacky hľadiac na svojho dvojníka.

„Čo tak zízaš?“ mračil sa poštár na neho. „Som čert, diabol, satan. Mňa si predsa volal, nie? Chcel si, aby som to príkorie, čo sa ti deje vzal. Tak som tu!“

„Ale... ale...“ mumlal Adam, snažiac sa ako-tak postaviť. Z tváre mu tiekla krv a peru mal takisto roztrhnutú.

„Môžem sa zjaviť v akejkoľvek podobe. A takto to robím najčastejšie.“ Skočil k nemu a chytil ho pod krk. „Chceš vedieť, prečo ti to robím?“ spýtal sa diabol, ale nečakal na odpoveď. „Pretože ty si to príkorie. Ty si to zlo. Ty si tá samotná kliatba. Prečo ťa všetci klamú?“ Hľadel mu do očí a Adam len nemo krútil hlavou.

„Ty, si ten, čo ti ubližuje. Ten nápad, ktorý ti Martin vzal nebol predsa tvoj. Aj ty si ho počul od niekoho. Zabudol si? Čo mu vyčítaš? Mohol si to využiť, ale bol si príliš pomalý. Všetci priatelia sa ti otáčajú chrbtom len kvôli tebe samému. Sám si ich niekoľkokrát oklamal a oni na to prišli. Prečo by mali stáť pri tebe? A tvoje priateľky? Ty si ich všetky podviedol prvý. To, že ti to nepovedali, neznamená, že to nevedia. Všetko sa ti opláca rovným dielom, Adamko. Za všetko si môžeš sám.“

„Nie! Ja som nikomu nič neurobil!“ bránil sa Adam, ale diabol ho zdvihol do vzduchu a odhodil ho k dverám. Tentoraz skoro zamdlel, no satan s ním ešte neskončil. Chytil mu tvár do dlaní a pozrel mu do očí.

„Len sa nerob. Mňa nikto neoklame. Chcel si aby som ti niečo odobral a teraz to aj urobím.“

Adam bol na pokraji straty vedomia. Potom ho satan znovu dvihol nad seba a jedna platňa z obkladu stropu odpadla na podlahu. V otvore sa objavili káble. Diabol do nich zavesil Adamovu hlavu a silno trhol telom svojej obete. Väzy rupli a kliatba bola zrušená.

Potom sa ten pekelník otočil k prasknutému zrkadlu a vyliezol na umývadlo. Dotkol sa puknutého skla a súkal sa doň. Keď v ňom celkom zmizol, praskliny sa začali zaceľovať.

„Adam!“ vykríkol Martin, keď vletel na toalety. Hneď na prahu zaspätkoval. Zhrozene a znechutene otočil hlavu bokom. Až keď na druhý pokus pozrel na svojho mŕtveho kolegu, zbadal na stene nad pisoármi krvavý nápis:

UŽ TAKTO NEMÔŽEM ŽIŤ.