Najväčšia dilema
Naše životy sú tvorené množstvom rozhodnutí. Každé jedno nás posúva do nepoznaného. Čo je však to najťažšie rozhodnutie? V určitom čase sa zjaví u každého človeka a spôsoby mu vážnu dilemu...
Najväčšia dilema?! Pche, ničomu nerozumiete! Nuž posaďte sa. Nelejem vám niečo? Že nepijete? Dobre, nebudem naliehať. Ale ak dovolíte, ja si nalejem. Je to výborný ročník, priam hľadí dušu jemným dotykom. Ale prejdime k tomu, prečo ste sem merali takú dlhú vzdialenosť.
Ako ste sa mohli dočítať v mojich knihách, existuje mesto mimo náš čas a priestor. Pýtate sa, ako to viem? Videl som ho. Mesto obdarené legendami o veľkoleposti a kráse. Žiaľ, je to lož. V skutočnosti tlie temnotou a pochmúrnosťou. Ktokoľvek by ho zahliadol, azda len na pár okamihov, ihneď by sa stratil v jeho polámanej logike. Čas sa v ňom ohýba rovnako ako stonky kvetov pri nápore vetra letnej búrky. Tečie priamo proti prúdu reality a čepeľou noža namotáva osudy na kolesa večnosti. Osudy, ako aj ten váš, milý chlapče. A čo je raz vyrieknuté, to nejde vziať späť!
Vystrašený? Nebláznite! Ešte stále sme len na začiatku.
Bol som len o niečo starší, než vy teraz, no rovnako hlúpy a naivný. Hľadal som to márnivé mesto bez uváženia nad následkami svojho rozhodnutia. Čo však očakávať od mladej krvi. Nebojácne sa vrhá do nepoznaného s pocitom vlastnej nesmrteľnosti.
A tak sme s malým dvojmotorovým lietadlom vystúpali k modrastej oblohe a leteli až za horizont.
Traja mladíci.
Nikam sme nepatrili.
Bez akýchkoľvek vyhliadok na život, avšak zviazaní putom, ktoré neoblomne vzdorovalo ranám tej doby. Svet zmáhala ďalšia nezmyselná vojna a my sme sa jej na krídlach vzďaľovali.
Let bol spočiatku nádherný. Zapadajúce slnko nás navštívilo svojimi nekonečnými lúčmi a celú kabínu zaliala oranžová žiara s osobitou atmosférou. Vďaka tomu, vskutku krásnemu predstaveniu, sa ozvali spomienky, na ktoré som už dávno nepomyslel. Uvidel som svet, keď bolo všetko jednoduché, keď aj obyčajný deň niesol náboj výnimočnosti a stačilo len zavrieť oči a snívať.
Trávnaté ihrisko zmáčané rannou rosou. Popraskaná kožená bejzbalová rukavica.
Pamätám si na ten deň, akoby sa stal len včera. Vtedy som odpálil svoj prvý homerun. Neskôr som odniekiaľ započul hlas matky, volajúc ma domov pred zotmením. Bola pre mňa majákom, ktorý ma vždy priviedol bezpečne domov.
Ako čas plynul, potulný mesiac svojim závojom zakryl slnko a spomienky na pekné časy sa nenávratne rozptýlili. Kabína získala opäť svoj neživý kovový nádych. Napriek panovaniu noci bol svet za oknami ešte o niečo tmavší.
V diaľke sa v tichosti zakrádala búrka nevídaných rozmerov. Ťažké mračná osvetľovali tajomné blesky, ktoré na svojich svetelných kryštáloch zniesli kŕdle čiernych krídel. Každým bleskom ich počet narastal. So zatajeným dychom sme hľadeli na ten strašlivý výjav. Nepripomínali nič pozemské. Boli to vyprahnuté stvorenia, ktorým prázdnotu v očných jamkách vypĺňali ostré kryštály. Na celom povrchu ich hnijúcich tiel vystupovali ostré pazúry všakovakých tvarov. Výnimku tvorili iba gigantické kožené krídla.
Postupne obkolesili celé lietadlo. Chvíľu trvalo, kým sme si uvedomili, že nás vedu do stredu búrky. Ovládanie nefungovalo, ba ani sme netušili, či ešte motory bežia. Navôkol zavládlo ohlušujúce ticho, len aby ho v sekunde vystriedalo neznesiteľné kvílenie. Zatiaľ, čo zvuk šialenstva dopadal na naše krehké ušné bubienky, lietadlo doletelo do samotného oka búrky. Vtedy sa naposledy zablyslo a vtáky zmizli. A my sme sa ocitli v bielej ničote.
Traja mladíci.
Nikam sme nepatrili.
Nedokážem vám presne opísať, čo všetko sme videli, keď ničota nadobudla hmotný tvar. Bol to len sled náhodne rozmiestnených obrazov a pocitov. Bolo to niečo, čo ľudský mozog nevie poskladať do zrozumiteľného celku, a tak hľadá aspoň mizivé vysvetlenie. Celý svet pozostával z kryštálov. Ich dokonalosť v nás vyvolávala zmes najrôznejších pocitov.
Keď z nás opadol počiatočný údiv, rozhliadli sme po okolí. Zistenie, že oblohu zakrývala tabula popukaného skla, a tým nás oddelila od tých strašlivých vtákov, nám doprialo chvíľu pokoja. Avšak len do momentu očakávaného pádu desiatkami kilometrov voľného priestoru. Rovnako ako oblohu aj povrch pod podrážkami topánok tvorilo priehľadné sklo.
S najvyššou opatrnosťou sme kráčali týmto podivným svetom. Po čase sme narazili na nevysoký kopec stúpajúci od brehu mliečneho oceánu. A za ním sa týčilo mesto. Jeho mohutné diamantové hradby sa ťahali do nezmernej vzdialenosti a ostré stožiare budov vyrývali ryhy na plátne kozmu. Naše myšlienkové pochody sa v snahe pochopiť danú scénu zliali do jediného žiarivého lúča. Ale ani to nestačilo.
Vypäté sústredenie náhle prerušil čierny dimenzionálny portál. Obrovskou rýchlosťou sa z neho valiť hnilobný opar hustej konzistencie. Nečakaným útokom obsadil oblasť priľahlého kopca a pokračoval v ďalšej expanzii. Azda by pohltil aj nás, kebyže mu cestu neskrížil obrovský had posiaty kryštálmi. Zjavil sa len tak z ničoho a nebojácne sa vrhol do súboja s oparom. Prskal na všetky strany. Uštedril oparu sériu krutých rán ale nakoniec ťahal za kratší koniec. Svoj boj prehral. Hniloba ho obkolesila a vtiahla cez portál do temnoty.
V tom smutnom okamihu sa z útrob oceánu vynorila lebka monštra. Prudko rozvírila vodu a jej vlny sa pod mohutným náporom rozbíjali o vysoké útesy. Každý náraz spôsobil, že sa sklenený povrch pod nami zatriasol. Len tak-tak sme udržali rovnováhu. Keď odznel aj posledný záchvev, obrátili sme pozornosť k monštru. Obvod jeho lebky špirálovito obtáčali spráchnivené námorne laná, pričom na niektorých miestach boli už celkom pretrhnuté. Zo vzniknutých medzier vytŕčali kusy tmavého mäsa a bielych kostí.
Monštrum sa týčilo nad nami a svojimi prastarými očami nás trpezlivo sledovalo. Keď napokon prehovorilo jazykom nám známym, ostali sme úplne šokovaní.
Prosím vás chlapče! Nečakajte, že vám poviem všetko, čo to monštrum vyslovilo. Sám som už vekom mnohé zabudol a jeho slová nie sú výnimkou. Jasne si však pamätám, ako poznamenalo, že naša cesta nebola len pochabosťou troch mladých bratov. A len jemu môžeme vďačiť za objavenie ich skrytého mesta. Bolo totiž strážcom kryštálového trónu a knihy osudu času.
S úžasom sme počúvali to zvláštne stvorenie a samých seba sa pýtali; či je to všetko skutočné, a či stále patríme medzi živých. Dlho nám hovorilo o histórii ich mesta, ktorá siaha ďaleko za hranice poznania.
Potom sa opäť zjavil temný portál a monštrum zmĺklo.
Bolo vidieť ako smúti, keď hniloba odnášala ďalšie kryštálové zviera po prehranom boji. A vtedy odkrylo svoj zámer. Označilo ma za vyvoleného a ponúklo mi voľbu osudu. Mal som sa vzdať života na vzdialenej zemi a vymeniť ho za život písaný samotnou knihou. Vymeniť svet, kde má nič nečaká, a kde má takzvaná realita oberá o všetky sny, za svet, v ktorom je možné čokoľvek.
Chlapče, to mesto nebolo vždy temné a hrozivé. Bolo krásne a veľkolepé. Presne ako vraveli legendy. Avšak začalo umierať. Ja som im ho mal pomôcť zachrániť tým, že porazím hnilobu. Stačilo napísať novú kapitolu do knihy osudu.
Avšak za akú cenu. Mal som opustiť všetko, čo som poznal a mal rád.
Bratov. Matku. Svet, ktorému som nerozumel ale predsa som sa v ňom s plačom narodil. Učil sa chodiť, čítať, písať. Prvý krát padol, prvý krát sa zamiloval. Je to síce miesto plné nenávisti a zla, ale stále je to môj domov. Bolo to ťažké rozhodnutie.
Ale chlapče! Ja som sa vtedy rozhodol. Teraz je rad na vás.
Tomáš Bartík
Diskusia
B.T. Niromwell
Začiatok ma príjemne prekvapil, mám rada tento nenútený rozprávačský štýl. Veľmi ma potešil refrén „Traja mladíci. Nikam sme nepatrili.“ A potom prišli opisy, čo je celkom fajn, dobrý opis je dobrý opis, i keď v snahe o zachovanie štýlu občas skĺzne do príliš menného a ťažkopádneho. Ale hlavne, ono to nemá rovnaký efekt ako pri obrazových médiách – keď na hlavného hrdinu vyškodí príšera vo filme, je to predsa len iné, ako keď na hrdinu vyškočí v knihe, nie je to až také bombastické. Musím znova prízvukovať, že sa mi tvoj štýl veľmi páči, ale z 99% je to stále len opis, žiadna gradácia, hoci na nich skákajú príšery, lebo to vždy zbrzdí opis tej príšery.
02.12.2018
Začiatok ma príjemne prekvapil, mám rada tento nenútený rozprávačský štýl. Veľmi ma potešil refrén „Traja mladíci. Nikam sme nepatrili.“ A potom prišli opisy, čo je celkom fajn, dobrý opis je dobrý opis, i keď v snahe o zachovanie štýlu občas skĺzne do príliš menného a ťažkopádneho. Ale hlavne, ono to nemá rovnaký efekt ako pri obrazových médiách – keď na hlavného hrdinu vyškodí príšera vo filme, je to predsa len iné, ako keď na hrdinu vyškočí v knihe, nie je to až také bombastické. Musím znova prízvukovať, že sa mi tvoj štýl veľmi páči, ale z 99% je to stále len opis, žiadna gradácia, hoci na nich skákajú príšery, lebo to vždy zbrzdí opis tej príšery.
02.12.2018
B.T. Niromwell
Dej sa deje len v poslednom odseku, čo ma na prvýraz celkom vzalo ako cool koniec. No teraz, keď na to pozerám druhýkrát, kde sa tento rozhovor vlastne odohráva? SPOILER: rozprávač ponuku prijal, chápem to správne? Ak by ju neprijal, tento rozhovor by sa neodohral. Ak sa teda odohráva v tej onej krajine, prečo mu to celé opisuje? Veď druhý subject konverzácie musel vidieť presne to isté, kým sa k rozprávačovi dostal. Či?
02.12.2018
Dej sa deje len v poslednom odseku, čo ma na prvýraz celkom vzalo ako cool koniec. No teraz, keď na to pozerám druhýkrát, kde sa tento rozhovor vlastne odohráva? SPOILER: rozprávač ponuku prijal, chápem to správne? Ak by ju neprijal, tento rozhovor by sa neodohral. Ak sa teda odohráva v tej onej krajine, prečo mu to celé opisuje? Veď druhý subject konverzácie musel vidieť presne to isté, kým sa k rozprávačovi dostal. Či?
02.12.2018
Tomáš Bartík
Ďakujem za spätnú väzbu, veľmi si ju cením :) Tých opisov je tam naozaj veľa ale v podstate som to tak plánoval. Chcel som v prvom rade priblížiť nový tajomný svet očami staršieho človeka. Gradácia by sa príbehu určite zišla a preto plánujem v ňom pokračovať. Hádam sa to podarí. Čo sa týka konca poviedky, napísal som ho tak zámerne. Dúfal som, že si prípadný čitateľ položí otázku, ako by sa rozhodol on sám. Môžem ale povedať, že rozhovor sa odohráva opäť na zemi, pretože nie všetko šlo tak, ako sa zdá. Ešte raz ďakujem za tvoj názor :)
02.12.2018
Ďakujem za spätnú väzbu, veľmi si ju cením :) Tých opisov je tam naozaj veľa ale v podstate som to tak plánoval. Chcel som v prvom rade priblížiť nový tajomný svet očami staršieho človeka. Gradácia by sa príbehu určite zišla a preto plánujem v ňom pokračovať. Hádam sa to podarí. Čo sa týka konca poviedky, napísal som ho tak zámerne. Dúfal som, že si prípadný čitateľ položí otázku, ako by sa rozhodol on sám. Môžem ale povedať, že rozhovor sa odohráva opäť na zemi, pretože nie všetko šlo tak, ako sa zdá. Ešte raz ďakujem za tvoj názor :)
02.12.2018
Zdeno Jašek
Pekné.
Žiaľ, moje hodnotenie prekročilo max. počet znakov a už druhýkrát sa mi celé písať nechce, tak len v krátkosti, čo mi vadilo:
1. kvetnaté metafory o tom, ako sa "ohýba čas" apod.
2. hrdina nemal dôvod rozhodnúť sa ostať v danom meste, lebo nikoho z mesta nepoznal
3. z príbehu nebolo cítiť, že by mestu niečo hrozilo
02.12.2018
Pekné.
Žiaľ, moje hodnotenie prekročilo max. počet znakov a už druhýkrát sa mi celé písať nechce, tak len v krátkosti, čo mi vadilo:
1. kvetnaté metafory o tom, ako sa "ohýba čas" apod.
2. hrdina nemal dôvod rozhodnúť sa ostať v danom meste, lebo nikoho z mesta nepoznal
3. z príbehu nebolo cítiť, že by mestu niečo hrozilo
02.12.2018
Tomáš Bartík
Ďakujem za spätnú väzbu :) ...hrdina by sa rozhodoval na základe toho, že život na zemi sa zmenil a už nič nebolo tak ako predtým. Navyše prebiehala ďalšia vojna. A mestu hrozila zkaza, akurát som to nenapísal doslova. Postupne sa opar, ako nákaza, dostal všade. Ale mal som to spomenúť... každý sa pomaly učí. Naozaj ďakujem za názor :)
02.12.2018
Ďakujem za spätnú väzbu :) ...hrdina by sa rozhodoval na základe toho, že život na zemi sa zmenil a už nič nebolo tak ako predtým. Navyše prebiehala ďalšia vojna. A mestu hrozila zkaza, akurát som to nenapísal doslova. Postupne sa opar, ako nákaza, dostal všade. Ale mal som to spomenúť... každý sa pomaly učí. Naozaj ďakujem za názor :)
02.12.2018
draculin
Vo vseobecnosti-takto kratky rozmer je vazne tazky, takze plus bod vobec za snahu napisat nieco zmysluplne s tak malo pismenami :) "Ich" forma je ale vazne tazka a vacsina zaciatocnikov nech sa tomu radsej vyhyba. Vazne. Vacsinou su chyby ovela vacsie, ale tu je to vidiet: dost vela balastu, nevyrovnane tempo, rusiva priama rec k citatelovi, prazdny koniec. Nema to hutnu lovecraftovsku atmosferu (kde plny lavor opisov neprekaza), ale ani spad a tempo drsnej skoly. Je to take...nemastne, neslane. Nie vyslovene zle, ale chyba tomu akykolvek vyraznejsi zachytny bod. Nabuduce teda jednoducho pritlacit na pilu a z celej sily. Inac - ked je Ich forma, preco nevyuzit aj vnutorny pohlad na ich strach, hrozu, nie len opisy toho co sa dialo?
05.12.2018
Vo vseobecnosti-takto kratky rozmer je vazne tazky, takze plus bod vobec za snahu napisat nieco zmysluplne s tak malo pismenami :) "Ich" forma je ale vazne tazka a vacsina zaciatocnikov nech sa tomu radsej vyhyba. Vazne. Vacsinou su chyby ovela vacsie, ale tu je to vidiet: dost vela balastu, nevyrovnane tempo, rusiva priama rec k citatelovi, prazdny koniec. Nema to hutnu lovecraftovsku atmosferu (kde plny lavor opisov neprekaza), ale ani spad a tempo drsnej skoly. Je to take...nemastne, neslane. Nie vyslovene zle, ale chyba tomu akykolvek vyraznejsi zachytny bod. Nabuduce teda jednoducho pritlacit na pilu a z celej sily. Inac - ked je Ich forma, preco nevyuzit aj vnutorny pohlad na ich strach, hrozu, nie len opisy toho co sa dialo?
05.12.2018
Tomáš Bartík
Ďakujem za užitočné rady, do budúcna sa isto zídu :) Bol to taký prvý pokus niečo napísať, takže som rád za každý plusový bod :D Chýb som si vedomý a budem si musieť na ne dávať väčší pozor. Ešte raz ďakujem :)
05.12.2018
Ďakujem za užitočné rady, do budúcna sa isto zídu :) Bol to taký prvý pokus niečo napísať, takže som rád za každý plusový bod :D Chýb som si vedomý a budem si musieť na ne dávať väčší pozor. Ešte raz ďakujem :)
05.12.2018
Ďalšie články / poviedky v téme
Poďme si predstaviť víťaza ďalšieho mesiaca!
Senilný vedátor, hrbatý asistent a ďalšie dielo skazy pripravené na súťažnú účasť. Nie je isté či to spôsobí skazu, alebo vezme skazu. (Paródia?)
Naše životy sú tvorené množstvom rozhodnutí. Každé jedno nás posúva do nepoznaného. Čo je však to najťažšie rozhodnutie? V určitom čase sa zjaví u každého človeka a spôsoby mu vážnu dilemu...
Dospelí tvrdia, že tínedžeri nemôžu mať ešte skutočné problémy, nemajú svojich démonov. Mali by iný názor, keby vedeli… keby zažili to, čo ja. Alebo keby stretli ju.
Veci, ktoré hľadáme, sa často ukrývajú na miestach, kde by sme ich nečakali. Možno preto nám tak často unikajú. Našťastie.
Čo spôsobilo úhyn všetkých v záhrade Anglického šľachtica? A akú spojitosť s touto udalosťou majú zvláštne chrobáky, ktoré sa v nej objavili? Nájde sa vedecké vysvetlenie, či ide snáď o niečo za hranicami ľudského poznania? Čítajte ďalej a zistíte.
"Binárne vzťahy" je počítačový program vyvinutý na Výskumnom ústave sociálnych väzieb. Simulácia lásky a zaľúbenosti umožní konečne ľudstvu pochopiť tieto komplikované vzťahy. Komplikované vzťahy však majú svoje muchy. Ako v živote, tak aj v počítači.
Buď v strehu, pretože lúsknutim prstov skĺzneš zo spokojného života na miesto, kde ani tma nechodí.