Skutočný dôvod, prečo sa vydala skratkou cez tú špinavú uličku páchnucu odpadkami a močom, nebol ušetrený čas. Na druhom konci síce videla cieľ svojej cesty – breh rieky a most nad šedou hladinou – dôležitejšia však bola samota. Dav ľudí v meste ju dusil, strkal do nej, snažil sa ju vytlačiť, akoby tam už nebola. Svet sa nevedel dočkať, kedy sa jej zbaví.

V uličke mohla natrafiť akurát tak na niektorého bezdomovca, ale zdalo sa, že tu nikto nie je. Len pri prevrátenom smetiaku zazrela fľakatú mačku, príliš zaneprázdnenú, aby si ju všímala. Alebo príliš ľahostajnú. Diana pokračovala pomalým, no rozhodným krokom. Pohľad upierala pred seba, rukami si objímala brucho, akoby mala kŕče. Bolesť však cítila v predlaktiach, odkiaľ sa horúčava šírila do zvyšku jej tela.

Keď asi v polovici uličky zazrela na okraji zorného poľa ďalšiu postavu, znehybnela. Vrhla na ňu rýchly pohľad, hodnotila nebezpečenstvo, no vzápätí sa uvoľnila. Podišla bližšie k sklenenému výkladu malého obchodu a prezrela si plastovú figurínu oblečenú do bielych svadobných šiat. Jej tvár mala len veľmi málo ľudských čŕt, náznak nosa a vykrojené ústa, oči úplne chýbali. Netvárila sa nijako, no Diane z nejakého dôvodu pripadala šťastná. Na sekundu pocítila túžbu vymeniť si s ňou miesto, len tak postávať vyparádená a pozorovať vonkajší svet, aj keď táto ulička teda k luxusným výhľadom nepatrila.

Šaty boli nádherné. Nadýchané čipky pôsobili staromódne, no látka jej pripadala na pohľad jemnejšia ako hodváb a Diane napadlo, aké by to asi bolo cítiť ju na pokožke. Trochu odstúpila, aby si mohla prečítať názov obchodu na ošúchanej plechovej tabuli. Ozdobným písmom na nej bolo vyrazené Svadobný salón Vdova.

To má byť nejaký morbídny vtip? Zahľadela sa druhý koniec uličky, zdal sa už tak blízko. Mala by pokračovať, nie je dôvod odkladať nevyhnutné. Namiesto toho však pristúpila k dverám do obchodu a otvorila ich. Ozvalo sa tiché cinknutie oznamujúce príchod zákazníka a vzápätí začula vzdialený ženský hlas: „Hneď som tam!“

Ešte má čas vypadnúť. Čo tu vlastne hľadá? Diana sa však fascinovane obzerala po malom obchode, ktorý vyzeral ako ľadová jaskyňa. Všetko tu bolo biele, pri zadnej stene si všimla vchod do ďalšej miestnosti, ktorý bol tiež zakrytý polopriesvitným bielym závesom. Miestnosť bola plná figurín v svadobných šatách, vyzerali ako nevesty čakajúce na ženícha, ktorý nikdy nepríde.

Začala medzi nimi opatrne prechádzať a obdivovala pestrý výber šiat, ani si nevšimla, že sa za ňou dvere potichu zatvorili. Niektoré kúsky vyzerali, že mohli byť v móde tak pred pol storočím, ale našla aj niekoľko šiat ako z dielne moderných francúzskych návrhárov. Obzvlášť ju upútali priliehavé šaty bez ramienok, ktoré zvodne odkrývali jednu nohu až po stehno. Škoda, že na také niečo nemá prsia. Alebo snúbenca.

„Páčia sa ti?“ Diana sa strhla, keď za sebou začula tichú otázku. Kúsok od nej stála vysoká žena v nadýchanej čiernej sukni a bielej blúzke. Usmievala sa. Tvár mala takmer hladkú a bledú, no pôsobilo to skôr ako púder, vyzerala minimálne na 50 rokov. Šedivé vlasy zopnuté do elegantného drdola jej dodávali vzhľad nejakej zámožnej paničky, ktorá zvykne popíjať s hosťami čaj z malých porcelánových šálok, ktoré majú takmer rovnakú hodnotu ako veľké prstene na jej vyziabnutých prstoch.

Diana sa inštinktívne chystala zamrmlať nejaký pozdrav a ospravedlnenie, no žena k nej pristúpila bližšie drobnými a rýchlymi krokmi. Znelo to ako by stepovala. Okraje jej nadýchanej sukne sa pri tom takmer dotýkali zeme.

„Ak sa ti páčia, môžem ti ušiť podobné, srdénko,“ pokračovala, hlas mala chrapľavý ako dlhoročná fajčiarka. Trochu račkovala, ale Diane to pripomínalo exotický prízvuk. Možno francúzštinu. „Ale nebudú rovnaké, pretože každé šaty robím na mieru a len na jedno použitie,“ žmurkla na ňu a Diana cítila, ako sa jej ústa ohýbajú do úsmevu.

„Všetky sú krásne,“ priznala úprimne a rukou naznačila pohyb po celej miestnosti. „To ich šijete úplne sama?“

„Občas mi pomáha rodina,“ zasmiala sa majiteľka obchodu, „ale inak áno. Poctivá ručná robota.“ Diana obdivne prikývla, nemohla si pomôcť.

„A kedy je ten veľký deň, srdénko?“ zaujímala sa žena a pretancovala okolo nej, aby opravila golier na jednej figuríne. Pohybovala sa elegantne, aj keď jej opätky klopkali ako šialené.

„V túto sobotu,“ počula Diana samú seba.

„Ale veď to je za tri dni!“ vyvalila žena oči a zalamentovala. „A to až teraz zháňaš šaty?“

„Je to trochu neplánované,“ odpovedala Diana, „snúbenec je vojak a o dva týždne odchádza, tak sme sa rozhodli to posúriť.“ Klamstvá sa z jej úst sypali bez toho, aby nad nimi premýšľala. O čo ti ide, dievča? Veď ani nemáš prsteň.

„Jáj, tak,“ prikyvovala žena s chápavým výrazom. „Nemáš čas, rozumiem, srdénko.“

Naozaj ho nemala. Diana myslela na most nad riekou, ku ktorému sa tak ponáhľala. Smrť je síce netrpezlivá potvora, ale hodinku počkať môže.

„Vaša práca sa mi veľmi páči,“ pokračovala, aspoň teraz hovorila pravdu. „Rada by som vo svoj deň mala na sebe takéto šaty.“

„Ach, ďakujem ti, srdénko,“ žena mierne poklonila, no netvárila sa skromne, len potešene. „Tak sa do toho hneď pustime!“ tlesla rukami.

Zaviedla ju k nízkemu stolčeku uprostred miestnosti a pokynula jej, aby naň vyliezla. Diana sa tak ocitla nad všetkými figurínami a dokonca prevyšovala aj vysokú dámu pred sebou, aj keď nie o veľa. Na stene oproti nej bolo zavesené vysoké zrkadlo, v ktorom videla samú seba a zadnú stenu obchodu. Bola takmer rovnako bledá ako šaty okolo nej, žena v stredných rokoch s kilami navyše a riedkymi tmavými vlasmi. Majiteľka obchodu odkiaľsi vybrala krajčírsky meter a začala jej brať miery okolo pŕs, pása, zadku a iných častí tela.

„A kdeže budete mať svadbu, srdénko?“

„V Katedrále svätého Emeráma,“ odpovedala Diana automaticky.

„Jój, to je veľmi pekné miesto,“ vzdychla si zasnene žena a priložila jej koniec metra k brade, aby jej zmerala dĺžku krku. Na pokožke zacítila slabé bodnutie bolesti a keď sa odtiahla, žena sa na ňu ospravedlňujúco usmiala.

„Áno, to je,“ znovu sa uvoľnila a nadviazala na predošlý rozhovor, „preto sme si ho s drahým vybrali.“ Bez ďalšieho vyzvania začala tejto milej, ale predsa cudzej pani líčiť podrobnosti obradu aj celej hostiny. Niektoré veci si ani nemusela vymýšľať, veľa z toho na svadbe jej sestry naozaj v túto sobotu bude. Nepochybovala však o tom, že tragická udalosť v rodine celú svadbu presunie na neurčito. Cítila pri tom zvrátené uspokojenie.

Nakoniec, mala to byť jej svadba. To ona s tým galantným mužom začala chodiť ako prvá, no vlastnými komplexami a sebaľútosťou, z ktorých sa dnes chystala vyliečiť, ho odohnala rovno do náručia svojej mladšej, krajšej a milšej sestry.

Chcete vedieť, čo je naozaj zvrátené? Pozorovať z prvej rady, ako niekto kradne vašu budúcnosť kúsok po kúsku. Nie, na ich svadbu rozhodne nepôjde. Ale to ešte neznamená, že sa nemôže aspoň na chvíľu hrať na ženu, akou túžila byť. Všetko, čo rozprávala, takmer naozaj videla v zrkadle na stene.

Stojí pred oltárom, pri pohľade na ňu každý vzdychá a ochká. Lavice sú plné ľudí a všade sú žlté ruže, pretože práve takú jej priniesol na prvé rande. Oslava je v luxusnom hoteli, vyše šesťdesiat hostí sa zabáva najskôr pri chutnej večeri a potom na parkete, kde im do tanca hrá kapela. Barman v rohu mieša exotické nápoje, všetci sú jemne pripití a žiaria šťastím.

Prebrala ju bolesť na predlaktiach. Zažmurkala a zmätene sa okolo seba rozhliadla, niekoľko sekúnd nevedela, kde je. Natoľko sa ponorila vo vlastných snov, že nevnímala nič zo svojho okolia.

Pozrela sa dolu a dych sa jej v pľúcach zastavil. Stála na stolčeku uprostred obchodu polonahá, iba v nohavičkách a podprsenke. Zvyšky šiat sa váľali na podlahe, dokonca nemala ani topánky. Pocit hanby a zraniteľnosti zmrazil lepkavý strach, ktorý sa jej rozlial po bledej pokožke.

Žena stála pred ňou a držala jej obidve zápästia, obe predlaktia mala otočené tak, že na nich zreteľne vystupovali červené čiary, z ktorých sa bolesť šírila. Rozškľabené rany po žiletke už nekrvácali, nedokázala zarezať dostatočne hlboko. Preto sa dnes vydala k mostu. Rieka je hlboká dosť.

Žena k nej zdvihla hlavu, no už sa neusmievala. Čierne oči mala veľké, bielka takmer nebolo vidieť. Pery mala pevne stisnuté, z kútikov úst jej kvitli vejáre vrások. Diana sa vytrhla z jej zovretia a bez premýšľania cúvla. Urobila krok do prázdna a zamávala rukami, no pádu už nezabránila. Nebolelo to tak ako očakávala, jej pozornosť pohlcovali rany na predlaktiach. Zdalo sa, že mozog dokáže obsiahnuť iba jeden zdroj bolesti a paradoxne tak poskytuje prirodzené anestetikum.

Diana sa nepokúšala postaviť, cúvala po zadku od tej ženy, ktorá už ani zďaleka nevyzerala ako sympatická dáma. Neznáma ju pozorovala bez akéhokoľvek výrazu, potom prikrčila kolená a zohla sa. Chytila okraj svojej čiernej sukne a začala ju pomaly dvíhať, ako by jej chcela ukázať, čo pod ňou skrýva. Diana si bola istá, že nech je to čokoľvek, za žiadnu cenu to vidieť nechce. Cúvala stále rýchlejšie, bolo jej jedno, že každú chvíľu musí naraziť do steny. Nemohla odtrhnúť pohľad od rastúcej tmy pod sukňou tej stareny. Na sekundu sa jej zazdalo, že uvidela tenkú čiernu nohu. Potom druhú. A tretiu.

Niečo ľahké sa jej obtrelo o vrch hlavy a Diana prekvapene vykríkla, keď sa ocitla v prítmí. Biely záves, cez ktorý preliezla, sa ešte stále hojdal, zakrýval pohľad na obchod a to, čo v ňom bolo. Zastavila až vtedy, keď narazila do niečoho tvrdého a zhodila to na zem. Vedľa jej ruky dopadlo telo. Srdce jej vynechalo zopár úderov, kým v tom predmete rozoznala ďalšiu figurínu.

Miestnosť, v ktorej sa ocitla, nemala viditeľný strop ani steny. Na to tu bola príliš veľká tma, len všade okolo nej ako biele stĺpy postávali ďalšie figuríny. Mohlo ich tam byť aj sto. Pokúsila sa vstať, ale končatiny mala stŕpnuté hlava sa jej točila, ako by bola opitá. Mala sucho v krku, ťažko sa jej prehĺtalo. Chytila sa za hrdlo a nahmatala opuchnuté miesto ako od hmyzieho štípanca. Na prstoch jej zostalo niečo vlhké a lepkavé.

Začula šušťanie látky a rýchlo sa obzrela k bielemu závesu. Trochu sa hojdal ako v slabom vánku, ale to bolo všetko. Nič nevidela. Liezla ďalej, prepletala sa medzi figurínami a snažila sa nájsť nejaké dvere, alebo aspoň kus nábytku, do ktorého by mohla zaliezť, kým sa jej neprestane krútiť hlava. Čím ďalej išla, tým bol vzduch vlhkejší a chladnejší, pripomenulo jej to výlet do nejakej jaskyne, na ktorom bola ešte počas základnej školy.

Keď zdvihla hlavu k stropu, aby sa pokúsila rozhliadnuť, uvidela pred sebou biely fľak svetla asi vo výške troch metrov. Okno! Alebo obyčajná diera, to bolo jedno. Zdalo sa to byť dosť široké, aby ním mohla preliezť. Vyškriabať sa na nohy bolo nadľudský výkon. Vlastné svaly ju neposlúchali, tŕpli a odmietali hýbať kosťami. Nakoniec použila jednu z figurín opretú o stenu, aby po nej vyliezla do zvislej polohy. Pridržiavala sa látky a čakala, že začuje zvuk párania, ale šaty boli prekvapujúco pevné a pružné.

Tvár mala otočenú k matnému svetlu, bola rozhodnutá dostať sa tam za každú cenu, aj keď musela bojovať s vlastným telom. Ako sa však dostávala stále vyššie a čoskoro už stála na takmer vystretých nohách, biely fľak na stene sa nestával zreteľnejším. Práve naopak, jeho okraje splývali s okolitou temnotou, s tým chladným kameňom, o ktorý sa spolu s figurínou opierala. Vyzeralo to skoro ako... Natiahla ruku a inštinktívne ju chcela stiahnuť späť, keď sa jej prsty dotkli niečoho mäkkého.

To nebolo svetlo. Snehovo-biela pavučina sa prilepila k jej pokožke a nechcela ju pustiť. Alebo jej ruky už úplne vypovedali službu? Trhla telom dozadu a odtláčala sa voľnou rukou od hrudníka figuríny, začínala sa jej zmocňovať panika.

Dlaň sa jej prepadla do nehybného tela, vo vnútri bolo prekvapivo teplé. Do nosa ju udrel sladký pach hniloby a o sekundu neskôr z diery vyliezli osemnohé tiene, tiché ako zima. Rozbehli sa po jej dorezanom predlaktí. Diana začala vrieskať, no zvuk sa von nedostal, uviazol v hrdle. Bola paralyzovaná, mohla len blúdiť očami po živej tme, ktorá začala liezť po jej nohách a bruchu. Ako by sa jej dotýkali stovky studených prstov, ktoré za sebou zanechávali vlákna ľahšie ako vzduch. Pozorovala, ako na jej nahej pokožke vznikajú svadobné šaty. Ženíchom bolo hlboké bezvedomie, do ktorého sa prepadala.

Kdesi z diaľky, z tmy nad jej hlavou začula hladné zamraučanie a po ňom vzrušený a chrapľavý hlas: „Si nádherná, srdénko. Len snívaj a všetko bude v poriadku.“

A Diana poslúchla. Keď sa k nej tá vec zhora spúšťala a objala ju ôsmymi nohami, v duchu dostávala bozk pred oltárom a tlieskajúcim davom. Keď pod jej pokožku nakládla vajíčka, milovala sa počas svadobnej noci. K hrudi si privinula vlastné dieťa, keď sa v nej začali liahnuť tie nevlastné. V mysli ho kojila, keď ju z vnútra začali požierať. Snívala a naozaj bolo všetko v poriadku.