Muriena
Poviedky na počkanie
V časoch starých bohov, v krajine tiahnucej sa od mohutných vrchov na severe, až po hlboké vody rieky na juhu, vládla tomuto svetu krásna a múdra vladyka Muriena.
Krajina, posiata hradiskami, vieskami a strážnymi vežami, kypela životom. Na lúkach sa lenivo povaľovali stáda rôznorodého dobytku a na poliach rástol ovos a pšenica kam až oči dovideli. V hlbokých lesoch bol dostatok divej zvery a potoky sa hemžili rybami a rakmi. Ľudia kráľovstva žili v blahobyte ktorý odmeňoval ich prácu.
Deň za dňom sa po krajine rozlievali lúče hrejivého slnka, ktoré sa striedali s nocmi kropenými osviežujúcim a blahodárnym dažďom.
V deň, keď slnko vyšlo tisíci krát od doby čo na trón usadla Muriena, zhromaždil sa všetok ľud v hlavnom meste. Prišli kupci a vyslanci z okolitých krajov, ako aj každá žena, muž či dieťa žijúce pod jej vládou. Zástupy ľudí stáli, ako tisíc členný dav, okolo obetnej mohyli. Tá už niekoľko splnov neslúžila svojmu účelu. Miesto obetného oltára tam stála veľká drevená socha ženy sediacej na tróne. Mlčky z tohto miesta sledovala svoje panstvo a držala nad ním stráž.
„Môj ľud! Hľaď na dielo čo sme vykonali!“ z hrdosťou v hlase zvolala Muriena na zástup okolo. Po jej boku stála jej sestra Razivia a v dlani zvierala, ukryté pred zrakom ostatných, malé drevené vreteno.
„I bez obiet a bez starých bohov sme vybudovali naše kráľovstvo! V pote vaších rúk, a v ume môjho rozumu!“ kričala čoraz hlasnejšie k burácajúcemu davu.
Jej sestra len silnejšie zovrela vreteno a ticho sa modlila k bohyni Mokoš.
„Nech ďaľších tisíc dní a nocí žijeme v blahu a sýtosti. Ja vás povediem, a vy ma budete následovať. Zvrhneme mohyli a sochy starých bohov, ktorý nás opustili za vlády môjho otca. Uvrhli nás do vojny a hladu. Ale ja som nás s ich područia vytiahla späť na svetlo sveta!“
Po jej slovách v ten pamätný deň vzpalnuli ohne po celom kraji. Ich jazyky oblizovali sochy a modli ich predkov až kým sa nezmenili na čierny popol. Ľud sa radoval a oslavoval niekoľko dní.
V zápale tancovania, radovania a pijatiky si ani nevšimli zmeny, ktorú na nich uvalili urazený bohovia.
Ako prvý si to všimli starí kňazy. Noci už viac neboli kropené daďžom. Deň za dňom bol spaľovaný neľútostným slnkom. Po čase sa začali pôdy polí jazvyť prasklinami. Rieky začali vysychať a mršiny rýb zavalili svojim puchom rybárske stavenia. Dobytok chradol a s hladom v očiach ohrizával posledné lístky na vyschnutých kroch. Sýpky boli čoskoro prázdne a v krajine zavládol hlad a bieda.
*
„Bohovia mlčia sestra! Nepočujú naše modlidby! Neprímajú naše obety!“ skríkla Razivia keď sa predrala pomedzi mlčiaci dav. Ten ticho stál a so smútkom v očiach sledoval ženu stojacu na vrchu obetnej hory. Preč bola socha vládkyne. Miesto nej sa k nebu týčila narýchlo vztýčená mohyla.
„Mlč sestra!“ ohriakla ju Muriana oblečená v kňaskom rúchu. V chcejúcej sa dlani zvierala nôž. Po jeho matnej čepeli stekala krv a jej kvapky dopadali do prašnej zeme. Pod kopcom ležalo niekoľko mŕtvych tiel vychudnutých baranov aj mladých býkov. Z ich podrezaných hrdiel vytekali posledné pramene životodárnej tekutiny.
„Môžeš obetovať všetky naše stáda! Neodčiníš čo si vykonala! Tvoja pýcha nás všetkých zahubila!“ Otočila sa so slzami stekajúcimi po tváry a stratila sa späť v dave. Netrvalo dlho a v sparnom teple toho dňa ostala Muriena sama. Stála na vrchu kopca v zakrvavenom hábe s krvou zaschnutou v ryhách dlaní.
„Čo mám vykonať bohovia aby som odčinila svoju vinu!“ zvolala do prádzna okolo.
Z úpetia kopca k nej kolísavou chôdzou vystupal vychudnutý baran. V očiach mal smrť a na krku hlbokú ranu.
„Muriena, vládkyňa tohto kraja! Za svoju pýchu trpí tvoj ľud aj ty! Udobríš si nás len tým, že obetuješ to čo je ti najcenšie!“ vyhrkol neľudskou rečou a padol mŕtvi k jej nohám.
Žena uchopila svôj nôž, a prerezala si ním hrdlo. Kým z nej unikol zvyšok života cítila, ako na jej tvár dopadli kvapky dažďa z oblaku, ktorý zakril slnko.
*
Cítila veľký chlad, ktorý sa jej rozpínal po tele. Otvorila oči a videla len tmu. Jej bledá pleť niesla modrastý nádych a biele vlasy jej padali na rameno.
Vstala a vyšla zo svojej kráľovskej mohyly. Noc bola teplá, no pod jej krokom mrzla zem. Celá sa triasla a všetko v jej okolí pokryla jemná inovať. Z oblaku na oblohe sa zniesli stovky drobných bielych kryštáľov a pomaly pokrývala svet.
„Bohovia, čo sa to deje!“ riekla tichým hlasom a s pohľadom upretým na oblohu čakala na odpoveď
„Budeš chodiť po svete a pokrývať ho zimou a mrazom. Stromy budú bez listov a zem nebude dávať svoje plody! Od teraz sa bude čas počítať na zimy a letá. To je trest pre tvoj ľud za ich pochábosť, že ťa v tvojej pýche následovali. Takto budeš sužovať ich životy každý rok, až kým ťa neviženú a po tebe nepríde jar, ktorá im dá nádej. Ale o rok sa zas vrátiš a tak to bude do konca dní!“
Milan "Miňo" Tichý
Diskusia
YaYa
Rozprávkovo-povesťová atmosféra super a tým záverom si sa mi dokonale trafil do vkusu. Akurát ten starý jazyk ti podľa mňa nejde celkom prirodzene z huby a je tam strašne veľa chýb, hlavne i/y. Viem PNP, ale tentoraz ma to rušilo, nepamätám si, že by si v predošlých toho mával toľko.
09.12.2018
Rozprávkovo-povesťová atmosféra super a tým záverom si sa mi dokonale trafil do vkusu. Akurát ten starý jazyk ti podľa mňa nejde celkom prirodzene z huby a je tam strašne veľa chýb, hlavne i/y. Viem PNP, ale tentoraz ma to rušilo, nepamätám si, že by si v predošlých toho mával toľko.
09.12.2018
Monika Kandriková
Chybové a rozvláčne, a to je škoda. Zrodenie Zimy sa obvykle spája s vôľou vybrať si studenosť a nie z prinútením, to mi prišlo celkom osviežujúce, :D lenže nie dosť, aby bol body vyššie. :D
10.12.2018
Chybové a rozvláčne, a to je škoda. Zrodenie Zimy sa obvykle spája s vôľou vybrať si studenosť a nie z prinútením, to mi prišlo celkom osviežujúce, :D lenže nie dosť, aby bol body vyššie. :D
10.12.2018
Marek Čabák
Veľa chýb, strašne rozvláčne, snaha o historický jazyk veľmi nevyšla, pointa je síce fajn a páči sa mi, kam to viedlo, spojenie príbehu s mytológiu ma potešilo. To ale samé o sebe nestačí. V závere som cítil, že asi tlačil čas, lebo by to chcelo trochu kulantnejší koniec.
11.12.2018
Veľa chýb, strašne rozvláčne, snaha o historický jazyk veľmi nevyšla, pointa je síce fajn a páči sa mi, kam to viedlo, spojenie príbehu s mytológiu ma potešilo. To ale samé o sebe nestačí. V závere som cítil, že asi tlačil čas, lebo by to chcelo trochu kulantnejší koniec.
11.12.2018
Magda Medvecká
Mne sa celkom páčilo, na hodinovú vec pomerne ucelený príbeh . Bolo to síce dosť rozvláčne, ale keďže to má taký mýtický charakter, tak mi tie poetické popisy ani nevadili :) Len teda tie chyby, ale to sa asi dá ťažko ustrážiť v tej rýchlosti. (A asi by sa mi viac viac páčilo, keby ju na konci zmasakrujú/obetujú tí jej poddaní, ale to už sú len osobné očakávania, ktoré nemajú nič spoločné s kvalitou poviedky :D )
21.01.2019
Mne sa celkom páčilo, na hodinovú vec pomerne ucelený príbeh . Bolo to síce dosť rozvláčne, ale keďže to má taký mýtický charakter, tak mi tie poetické popisy ani nevadili :) Len teda tie chyby, ale to sa asi dá ťažko ustrážiť v tej rýchlosti. (A asi by sa mi viac viac páčilo, keby ju na konci zmasakrujú/obetujú tí jej poddaní, ale to už sú len osobné očakávania, ktoré nemajú nič spoločné s kvalitou poviedky :D )
21.01.2019