Tri týždne cvičných letov sa blížili ku koncu. Každým dňom sa piloti medzi sebou poznali o čosi viac. Mao si stále neprestal uťahovať z Johnovho fiaska na slalome, ale aspoň sa už prestal snažiť zmeniť jeho meno na baranidlo. Dnešný let bol nezvykle obtiažny a všetci sa pri ňom poriadne zapotili. Každý sa potešil, keď bol deň u konca a mohol zo seba stiahnuť prepotenú kombinézu.

„Pekný let. Vidíme sa zajtra,“ Pozdravil John pred tým ako vyšiel zo šatne. Po náročnom dni bolo potrebné si oddýchnuť a doplniť tekutiny. Vyhlásený a zároveň jediný bar na MS 1 bol pre tento účel výborná voľba.

„Tu ho máme. Sedí tu sám a opäť sa tvári tajomne!“ zakričal Mao tak, aby ho počuli aj na povrchu. John si utrel zápästím penu z piva a položil nedopitý pohár na stôl. Mao mávol rukou k Johnovi a spolu s Ewansom aj Wellsovou sa vídali k jeho stolu. Zubek, ktorý prišiel s nimi, len znechutene mávol rukou a otočil sa na päte.

„Čo sa tu zašívaš? Hanbíš sa za nás?“ štuchol Mao lakťom do Johna.

„Teraz trochu preháňaš. Hanbím sa len za teba,“ usmial sa John a lakeť mu opätoval. „Len si prisadnite, stoličiek je tu dosť.“

„Čo to píšeš?“ Wellsová si pritiahla k sebe displej do ktorého John ešte pred chvíľou niečo zapisoval? „Dúfam, že to nie je hlásenie o nás,“ zasmiala sa, ale keď videla, ako John sčervenal, napadlo ju, že je to možno pravda.

„Uisťujem vás, že to nie je žiadne hlásenie a ani to nie je pre iné oči, než tie moje,“ John si rýchlo pritiahol displej k sebe a vypol ho. Pri tom ako k nemu pripínal pero ktorým doňho ešte pred chvíľou písal sa nervózne usmieval. Všetci naňho hľadeli v nastalom trápnom tichu. „Sú to len moje myšlienky, dojmy ak chcete. Po každom lete si tam zapíšem, čo bolo počas letu dobré a na čo sa musím viac sústrediť. Nie je tam nič o vás, môžete mi veriť.“

„Škoda, že tú poslednú vetu nepočul Andrej,“ smial sa Mao a kýval na barmana, aby objednal pivo pre celý stôl. „Pripravil si sa o ďalší povestný výlev hnevu namierený voči nováčikom.“ Mao sa naklonil ponad stôl a tichším hlasom dodal: „Aj keď ty vlastne nie si až taký nováčik, mám pravdu?“

„Kapitán Zubek. Chodec. On sa volá Andrej?!“

„Viem, vôbec sa to k nemu nehodí. Andrej znie ako niekto, kto ťa pozve na pivo. Len tak, ani nečaká, že zase pozveš ty jeho. Niekto komu by si rád dohodil svoju sestru. Taký dobráčisko, že? Ale dosť bolo zahovárania. Vyklop čo si zač, inak prinútime Ewansa, aby nám tvoj príbeh porozprával za teba.“

„Za druhých nerozprávam. A do iných sa nestarám,“ stručne zhodnotil situáciu Knihovník.

„Samozrejme, že sa nestaráš! Veď to by bolo, keby sme sa od teba niečo dozvedeli. Keď tak nad tým rozmýšľam, si väčší tajnostkár ako tuto John,“ Mao sa obrátil k Johnovi a položil mu ruku na rameno. „Je to dúfam tvoje meno.“

„Ehm, áno. Volám sa John.“

„Dobré John, veríme ti,“ žmurkol naňho Mao a otočil sa späť k Ewansovi. „Ide o to, že sa tri týždne naparuješ, že vieš niečo, čo my nie. A keďže nám to odmietaš prezradiť kvôli nejakému hlúpemu morálnemu kódexu, ktorý si si sám vymyslel, musíme to napriamo páčiť tuto z Johna.“

„Nechápem, prečo sa tak rozčuľuješ, veď ma dobre poznáš a vieš, že to nemôžem urobiť,“ ohradil sa a preložil si ruky cez prsia. „Navyše poznám iba to čo je dostupné v archíve vojenských misií. Takže to určite nie je ani polovica príbehu. Ak ťa to tak moc zaujíma, vyhľadaj si to sám.“

„No ale ja nespávam v kronikách, dokumentoch, blueprintoch a analýzach. Mňa nevolajú Knihovník!“

„Ukľudni sa Potkan, pľuješ mi do piva,“ Wellsová si k sebe pritiahla orosený zlatavý pohár, ktorý si vytiahla z práve prinesenej kopy. „Nechajme sa vyrozprávať aj kolegu,“ pozdvihla svoj pól liter a namierila na Johna. Ten zobral do ruky svoj a priložil ho k jej.

„Spravíme to teda takto: Porozprávaj nám všetkým čo vieš ty a ja doplním ten zvyšok,“ pozrel na Ewansa. Ten natočil hlavu na bok, privrel oči a prikývol. Mao aj Ewans priložili svoje poháre k ich a sklo hlasno zacinkalo.

V.

„Pred takmer pätnástimi rokmi o štvrtej hodine a dvadsiatej prvej minúte ráno marsovské teleskopy spozorovali niečo, čomu nechcel nikto uveriť. Najmä kompetentní to považovali za chybu, nepresnosť hoc aj výmysel. Boli ochotní uveriť hocijakej inej ba aj nezmyselnej teórii, len aby nemuseli čeliť drastickej pravde.

Plnou rýchlosťou k Marsu smerovali dve ťažko vyzbrojené pozemské fregaty. Boli spozorované len pár hodín letu od planéty. Všetci boli v šoku. Veď koho by vtedy napadlo, že si bude Zem skutočne nárokovať naše zdroje a svoje bývalé kolónie. Bola po krk vo vlastných problémoch. Od poslednej vojny národov bola tak slabá ako ešte nikdy. Navyše od nás pravidelne prúdila humanitárna pomoc a neustále vznikali nové obchodné spoločenstvá. Bolo to od nich bodnutie do chrbta. Náš obranný systém bol v plienkach a väčšina financií bola určená na rozvoj života na Marse. Nemali sme sa poriadne čím brániť. Velenie obrany odhadlo, že ak sa postavíme na odpor, boj bude krátky a jednotky zdecimované behom niekoľkých minút. Nedávali nám ich ani päť. Mali sme iba dve stíhacie perute. Obe letky mali pramálo skúseností a stíhačky, v ktorých lietali, boli skôr testovacími než skutočnými bojovými strojmi. Vo vývoji boli vtedy nové SF 400vky, ale ich prvé nasadenie do služby sa očakávalo až o dva roky. Piloti teda nasadli do toho, čo bolo práve po ruke, vyzbrojili sa čím sa dalo a utvorili obrannú formáciu pred MS 1. Mali jedinú úlohu. Spomaliť postup nepriateľa. Získať čo najviac času, aby sa mohlo z MS jednotky evakuovať čo najviac civilistov a následne sa mohli spolu s ostatnými zakopať na povrchu.“ Ewans po svojich posledných slovách zamyslene stíchol a s prázdnym pohľadom sa zahľadel do svojho pohára.

„Jasné že o tomto vieme, tí chlapi sú legendami. Prežilo ich len zopár, ale nikto z nich už neostal v aktívnej službe. Kam tým do pekla smeruješ?!“ Mao začínal strácať trpezlivosť s nečakane výrečným Ewansom. Ten sa ale nenechal vyviezť z miery a pokračoval v rozprávaní ďalej, akoby ho ani nepočul.

„Štrnásť. Štrnásť duší stálo proti dvadsiatim dvom stíhačkám, ktoré sa vyrojili z fregát. To bolo všetko, čo stálo proti okupácií a bránilo ľudí na stanici aj na povrchu pod kupolami. Štrnásť zle vybavených stíhačiek sformovaných bok po boku vedľa seba, v ktorých sedeli piloti pripravení zomrieť za životy druhých. V hlave im vírila myšlienka na čas. Drahocenný čas o ktorý budú bojovať zubami nechtami, pretože každá minúta získaná navyše pomôže uniknúť zo stanice niekomu ďalšiemu. Mechanikovi ktorý ma na povrchu ženu a deti alebo zdravotnej sestre, ktorá zarába vo vesmíre peniaze pre svojho ťažko chorého otca. Na stanici bolo v ten deň 646 ľudí a každý z nich vložil svoj život do rúk štrnástich tam vonku.“

Wellsová aj Mao hľadeli na Ewansa s otvorenými ústami. Bitka o stanicu MS 1, ako sa táto udalosť neskôr zapísala do histórie, sa vyučovala už v prvom ročníku na akadémii, ale Ewansove podanie vykreslené v takýchto detailoch ešte nikdy nepočuli. Znelo to, akoby tam naozaj bol a rozprával z vlastnej skúsenosti, aj keď je nad slnko jasné, že je príliš mladý, aby to bola pravda. Tak či onak, jeho podanie ich prikovalo ku stoličkám a so zatajeným dychom hltali každé slovo.

„Mal to byť scenár kamikadze. Nikto z nich nemal prežiť. No nemysliteľné sa stalo skutočnosťou. Dve chabo vyzbrojené perute mĺkvo hľadeli tvárou v tvár obrovskej presile. Ťaživé ticho éteru zrazu preťal hlas. Odhodlaný, nahnevaný, ale pri tom sústredený hlas. Z rádia jednej zo stíhačiek zaznelo jednoduché: „Ak je toto naša posledná večera, nech sa za ňu nemusíme pri raňajkách hanbiť!“ Motory sa zablysli jasným svetlom a stíhačka vyrazila vpred ešte skôr ako sa okupanti zo Zeme stihli plne sformovať. Za ňou ako jeden roj vyrazili ostatní. Prvé rakety si našli svoje ciele o pár sekúnd na to. Zaskočené pozemské skinjety sa rozleteli na všetky strany a pokúšali si získať odvetné pozície. Naše stroje sa zmiešali s ich a začal sa kolotoč vývrtiek, úhybných a útočných manévrov. Guľomety pálili po nepriateľoch kusy do biela rozžeraveného kovu a trhali plášte ich lodí na kusy. Vždy keď sa na oblohe zablysol bod jasného svetla, bolo jasné, že v tom záblesku niekto prišiel o život. Samozrejme, pilot sa mohol katapultovať keby na to prišlo, ale ani jeden z pilotov marsovských perutí to neurobil. Pokiaľ bol stroj zasiahnutý, ale stále schopný letieť, zvolil si radšej svoj najbližší cieľ a plnou rýchlosťou to doňho napálil. Plášte fregát však boli na to stavané, žiadne ťažké škody neutrpeli a pohybovali sa neúprosne vpred. Krok za krokom ku svojmu cieľu. Päť tisíc metrov pred našou jedinou vesmírnou stanicou zahájili paľbu. Vtedy naši zaútočili na fregaty všetkým čo mali. Nehľadiac na svoje životy sa vrhali proti rýchlopalným delám brániacim pozemské lode. Už aj tak rozodrané stíhačky padali jedna za druhou a náš koniec bol v tú chvíľu neodvratný. Keď prvé torpéda vyrobené na Zemi narazili do stanice MS 1, ako divé psy útočiace na bezbrannú korisť, trhali jej plášť na kusy. Požiare ktoré náhle vypukli sa šírili rýchlosťou blesku. Cez pretrhaný kompozit vylietavali do vonkajšieho priestoru ľudské telá, aby vzápätí zmrzli v kozmickom vákuu. Ich úškľabky hrôzy a bolesti boli nemými svedkami zrady ktorej sa na nás dopustili naši spojenci, naši obchodní partneri, naši bratia a sestry.

Jeden z našich posledných strojov si to spleťou nepriateľských stíhačiek namieril k najbližšej z fregát. Prudkými úhybnými manévrami sa približoval meter za metrom. V jeho lodi už nefungovala podpora života a keby aj, bola by mu k ničomu, keďže kokpit mal v sebe dieru veľkú ako ľudská hlava. Cez nasadenú prilbu dýchal zásoby kyslíku uložené v jeho skafandri. Tie mu poskytovali životodarný vzduch s rezervou len na niekoľko minút, ale on dobre vedel, že je to viac než potrebuje. Nemal totiž v pláne sa udusiť sediac vo svojom kresle. Dve stíhačky ktoré sa ho držali ako kliešte po ňom neustále strieľali svojimi kanónmi ráže dvadsať osem milimetrov. Okolo jeho hlavy lietali projektily rýchlosťou presahujúcou tisíc dvesto metrov za sekundu. Vždy, keď ho nejaká z nich zasiahla, kov kvílivo zavil a strojom hodilo na jednu alebo druhú stranu. Cítil ako jeho loď postupne stráca výkon a odmieta ďalej spolupracovať. Akoby sa jej už nechcelo bojovať s nevyhnutným. Chcela sa len odovzdať a mať to za sebou. On ju ale nútil do krajností a žmýkal z nej posledné nemožné.

Prudkým výkrutom vyletel nad jednu z fregát, lodí triedy Mephisto. Keď bol nad ňou všimol si silne pancierovanú oblasť, ktorú správne určil ako veliteľský mostík. Zapol plný ťah spätných trysiek a stočil nos prudko dolu. Stíhačka zaúpela námahou a praskaním kovového rámu. Posledné gramy ešte nespáleného paliva zažali modré plamene a polorozpadnutá loď vyrazila v ústrety svojmu osudu. Pod ľavým krídlom niesla poslednú raketu, spolu s ktorou sa chystala ukončiť svoju existenciu. Čas sa naddimenzovával ako to býva pri východe slnka nad oceánom za jasného letného dňa. Každým momentom sa množstvo svetla okolo vás zväčšuje a obloha nadobúda sýtejšiu sviežosť letného rána. Už už to vyzerá, že spoza horizontu vyletia prvé lúče žltého svetla, ale samotný okamžik oslnenia stále neprichádza. Čas sa naťahuje takmer do prasknutia. Až sa to zrazu stane. Do očí vás bodnú jasné ihly oznamujúce definitívny koniec noci.

Tak aj on letel celú večnosť k svojmu cieľu vzdialenému len pár sekúnd pod ním. V tom, vo veľmi náhlom okamihu, uvidel niečo sprvu zvláštne. Niečo nenápadné ale veľmi významné. Za veliteľským mostíkom, len niekoľko desiatok metrov za ním, uvidel otvorené torpédové vráta, z ktorých vyletela ďalšia raketa so svojím smrtonosným nákladom pre už krvácajúcu stanicu. Na poslednú chvíľu nasmeroval nos stíhačky do stredu vrát a odpálil raketu. Vedel, že tam urobí viac škody ako na silno opancierovanom povrchu fregaty. Celou silou zatiahol kniplom k sebe a stíhačku proti jej nevôli tesne odklonil z kolízneho kurzu. Pravé krídlo aj tak slabo zavadilo o pancier pod sebou a jeho úlomky sa rozleteli na všetky strany. Výbuch ktorý o sekundu na to nastal nepočul. Vo vzduchoprázdne to vyzeralo ako ohňostroj, ktorý ste ako deti pozerali z veľkej diaľky. To čo ale cítil na vlastnej koži bola tlaková vlna, ktorá vďaka vnútornej atmosfére lode rozmetala do okolia blízke trosky ako aj samotný ťažký trup fregaty. Explózia bola tak silná a prekvapivá, že boj zrazu úplne ustal. Nikto z pilotov plne nechápal k čomu došlo. V novo nastalom chaose sa stíhačky pozemských vesmírnych síl stiahli do obranného postavenia okolo druhej fregaty. Zrazu to boli oni, kto pocítil strach. Posledné naše štyri stroje sa tiež stiahli k obrannému perimetru stanice. Boli prederavené jak rešetá, trysky motorov breblikávali nepravidelnými zábleskami a trup bol sčernalý po zásahoch a explóziách. Očakávanie posledného výpadu nepriateľa sa neznesiteľne odďaľovalo. Z rádia v kokpitoch sa po chvíli opäť ozval hlas. Tentoraz iný. Patril veliteľovi stanice:

„Vy bastardi, dokázali ste to! To čo sa vám dnes podarilo sa zapíše zlatými písmenami do histórie novodobého Marsu. V školách sa o vás bude učiť každé dieťa.“ Jeho hlas znel víťazne a s pocitom úľavy ako keby sa práve dozvedel, že vyhral v lotérii hlavnú cenu. „Pozemské jednotky chcú vyjednávať a sú prípravné vzdať sa! Pripravte sa na príchod manipulačných nakladačov. Tie vás dopravia späť do hangáru.“

Ewans preletel pohľadom po ostatných pri stole. Mao, Wellsová a dokonca aj John pozerali rozostrenými pohľadmi niekam do stredu stola. Ich oči boli zaostrené niekam do diaľky. Akoby si celú scénu predstavovali podľa Ewansovho rozprávania.

„Ukázalo sa, že explózia prvej fregaty silno poškodila aj druhú. Jej trosky na niekoľkých miestach prerušili prívody energie a posádka lode nebola schopná ich sama opäť opraviť. Piloti zvyšných stíhačiek si rýchlo spočítali, že bez ťažkých zbraní ochrnutého Mephista vznášajúceho sa za nimi a obmedzenou zásobou paliva v nádržiach, nedokážu účinne zaútočiť na kolónie Marsu ani na MS 1,“ Ewans venoval krátky pohľad každému z prísediacich okolo neho. „Ako už viete z hodín dejepisu, vzdali sa. Nakoniec bezpodmienečne kapitulovali a na ich palubu vstúpila prvá čata nášho výsadkárskeho pluku. Loď bola následne zabraná.“

„Čo sa stalo s našimi pilotmi? Čo sa stalo s tými, korí prežili?“ prerušila ho chvatne Wellsová.

„Dvaja sa so svojich zranení nikdy plne nezotavili a odišli so všetkými poctami do výslužby. Ďalší svojim zraneniam podľahol na operačnom stole o deň neskôr. Hypoxia mu príliš poškodila mozog a svoj boj prehral. Poslední dvaja pokračovali naďalej v aktívnej službe. Ich záznamy sú však prísne utajené. Spomína sa iba novo pridelený volací znak jedného z nich. Ten, ktorý dobre namierenou raketou zničil prvú fregatu, bol odvtedy prezývaný ako „Čistič“. O Druhom neviem nič,“ priznal Ewans a spolu s ostatnými uprel svoj pohľad na Johna. „Takže milý John Waterbi, si práve ty onen spomínaný Čistič?“

John si priložil k ústam pohár s pivom, v ktorom už pena dávno padla. Otočil ho hore dnom a zvyšok horkastej tekutiny vypil na ex. Pohár položil vedľa mokrého kolieska, v ktorom pred chvíľou pohár stal. Studenú vodu zotrel zo stola chrbtom dlane a tú si potom utrel o nohavice.

„Vyrozprával si to veľmi pútavo. Skoro akoby si tam vtedy bol. A tým nemyslím, že si bol prítomný na stanici. Skôr akoby si sedel v kokpite vedľa mňa.“ John sa uznanlivo pozrel na Ewansa. „V dvoch veciach ťa ale musím opraviť. Nie som hrdina, o ktorom si rozprával. Nikto z nás ním vtedy nechcel byť. Do stíhačiek sme sadali s trasúcimi sa rukami, suchom v krku a v dopotených kombinézach. Inak povedané, mali sme plné gate a boli sme vystrašení na smrť. Našťastie sa to skončilo tak, ako sa to skončilo a ten deň si nevyžiadal ďalšie životy.“

„Šesťdesiat štyri,“ ozval sa zádumčivo Ewans. Mao aj Sarah naňho sprvu nechápavo pozreli. Keď im došlo o čom hovorí, pietne sklopili pohľady na stôl. „Máš pravdu. Presne toľko životov obyvateľov Marsu padlo pri obrane našej slobody.“

John zamával na obsluhu a objednal ďalšie kolo.

„A tá druhá vec?“

„Hm?“

„Čo bola tá druhá vec, ktorú musíš opraviť?“

„Ach áno. Tú raketu, ktorá nakoniec jednu fregatu rozmetala a druhú vyradila z boja som chcel odpáliť do krytu gondoly jedného z motorov. Stroj bol ale vtedy už takmer neovládateľný a silno tiahol do ľavého výkrutu. Nedalo sa s ním takmer vôbec manévrovať. Ak by som sa rozhodol riadene havarovať, takmer určite by sa mi nepodarilo stíhačku udržať na kolíznom kurze. A tak som vystrelil.“ Tri páry očí naňho neveriacky hľadeli.

„Ako vystrelil?“ Maovi nedochádzalo, čo sa John snaží povedať. „Len tak? Naslepo?“

„Ja by som to skôr nazval „na verím boha“,“ odpovedal John s vážnou tvárou. „To že raketa zasiahla práve sklad torpéd bola náhoda jak svet.“

Mao aj Ewans neverili vlastným ušiam. Ewans by odprisahal, že zle počul, aj keď sedel od Johna len na dĺžku paže. Mao s naklonenou hlavou pohyboval pootvorenou sánkou sem a tam, akoby práve vyšiel z bazéna a snažil sa uvoľniť si vodou zaľahnutý zvukovod. Do toho sa spustil neovládateľný smiech Wellsovej. Takmer okamžite naplnil celú miestnosť. Jeho srdečnosť vytrhla zo zamyslenia aj Ewansa s Rainom a strhla ich so sebou. Ich spoločný smiech nakrátko upútal pozornosť ostatných návštevníkov, ktorí sa k ním otáčali snažiac sa zistiť čo je príčinou ich dobrej nálady. Keďže nič podstatné nezistili, po chvíli sa opäť vracali k svojim pohárom.

*

„Takže, Čistič, už vieme ako si získal prezývku. Teraz nám povedz prečo si sa jej zriekol.“ Wellsová sa oprela do jednoduchej barovej stoličky na ktorej sedela a s jemnou dávkou sily sa nohou odtlačila od stola tak, aby mohla balansovať na dvoch kovových nohách.

„Čarodejka má recht. Kam si zmizol po všetky tie roky, kedy o tebe nebola ani zmienka? Mal si predsa našliapnuté na fantastickú kariéru, no nie?“ s poslednými slovami buchol Mao Ewansa po chrbte. „Dokonca ani tuto vševedúci Knihovník sa o tebe nič ďalšie nedopátral. Nemám pravdu?“

„Máš,“ neradostne pritakal Ewans, ktorý bol skôr zvyknutý na prezentovanie svojich vedomostí než naopak. „Stopa Čističa končí spolu s bitkou o stanicu MS 1.“

„Ehm,“ odkašlal si John a chvíľu premýšľal ako má začať.

„V službe som pokračoval aj naďalej. Nikam som nezmizol. To isté sa však nedalo povedať o mojich záznamoch,“ chytil sa vychladeného piva, ktoré pred neho práve postavila mladá čašníčka.

„Budete si priať ešte niečo?“ Vyzeralo to, že sa pýta všetkých, ale pozerala priamo na Johna. Rukou si pri tom založila prameň hnedých vlasov za ucho, aby tak mohla lepšie odhaliť svoj úsmev.

„Ďakujeme fifinka, máme všetko. Ak budeme opäť potrebovať tvoje služby, zamávame na teba,“ odpovedala za všetkých Wellsová.

„No, keby ste moje služby náhodou potrebovali skôr, ozvite sa,“ vytiahla spoza pása krátkych šortiek guľôčkové pero a na obrúsok napísala niekoľko číslic. Ten potom posunula k Johnovi a sotva badateľne mu pri tom ukazovákom prešla po dlani. Pero si opäť zastrčila naspäť a jedným okom na Johna žmurkla. Pri tom ako od nich odchádzala sa jej dlhé vlnité vlasy hojdali po chrbte.

Mao, Ewans aj John za ňou ešte chvíľu pozerali, než ich z tranzu vytrhli Wellsovej lúskajúce prsty pred ich očami.

„Halóó. Skúste si vy pubertiaci nahrnúť krv späť do mozgov.“ Wellsová sa za ňou nakrátko obzrela. „Nechápem, čo je na nej také zaujímavé. Úplná tuctovka. Navyše dosť vtieravá.“

„Nehovor tak o budúcej matke mojich detí!“ zahriakol ju Mao. „A vôbec. Dúfam, že to číslo je pre hocikoho z tohto stolu.“ Natiahol sa po obrúsok pri Johnovej ruke a chvíľu ho študoval.

„Myslím, že patrí iba Waterbimu, povedal Ewans, a pomaly ho vyťahoval z Maových zovretých prstov. Keď sa mu to podarilo, položil ho naspäť k Johnovmu pivu. Teraz nás ale zaujíma, zvyšok tvojho príbehu.“

„Ok, to je fér, “ znova si odpil, no hneď zasa pokračoval. „Pravdepodobne je všetko ešte utajené, ale keďže budeme spolu lietať na ostro, mali by ste vedieť, kto bude sedieť v stíhačke vedľa vás.“

„Po útoku na MS 1 mi zmazali všetky záznamy a dali mi na starosť zostavenie nových letiek. Nasledujúcich niekoľko mesiacov sme vyberali, cvičili a vzdelávali nových pilotov. Tlačili sme do nich horom aj spodkom. Na osobné voľno nebol čas. Dostali sme k tomu bianko šeky a peniaze odvtedy neboli žiadny problém. O čo sme si zažiadali, to sme dostali. Rozpočet armádnej obrany bol zrazu prioritou číslo jedna. Vývoj SF štyristovky sa urýchlil tak výrazne, že už o šesť mesiacov sme mohli začať testovať prvé kusy. Všetko sa dialo veľmi rýchlo. Nikto nevedel, kedy k nám opäť zavítajú bratia zo Zeme. A bolo dobre, že sa všetko dialo tak rýchlo. O deväť mesiacov sme mali návštevu opäť. Tentoraz sme boli pripravení lepšie. Ľudia, zbrane, taktika. Obrnenie stanice, jej výzbroj, nové stíhačky a dokonca aj ukradnutá fregata tentoraz nastavili vážky váh úplne inak ako naposledy. Dokonca sa výborne osvedčili aj nové delá obranného planetárneho systému, na ktorých ešte nestihla zaschnúť farba.“

„Ďalšia prednáška z dejepisu. Čo máte všetci doktorát z Marsovskej histórie?!“ Mao opäť strácal nervy zo zbytočného naťahovania a pripomínania známych vecí.

„Ušetrím vás teda ďalších opakovaní nasledujúcich konfliktov so Zemou. Všetci viete, že to bolo ako na hojdačke. Raz útočili oni na nás, o chvíľu zase my na nich. Špionážne misie boli na dennom poriadku. Zostreľovanie vojenských aj komunikačných satelitov sa stalo akýmsi medziplanetárnym športom. Nikto ale nevedel získať významnejšiu a hlavne dlho trvajúcu prevahu. Zo mňa bol vtedy veliteľ jednej z perutí. Nasadzovali nás takmer do každej akcie. Bolo jedno, či sme mali brániť zásobovacie trasy našich predsunutých tankerov, alebo šlo o útok na pozície nepriateľa.“ John sa zasmial sám sebe. „Vtedy sme ho volali nepriateľ, dnes je to náš obchodný partner. Nepríde vám smiešne ako sa obyčajné pomenovanie môže zo dňa na deň tak radikálne zmeniť? V jeden deň o nich všetci hovoria ako o zradcoch, vrahoch a okupantoch a na druhý deň sú to naši významní obchodní partneri, kolegovia a dokonca aj bratia. Smiešne, nie? Nepríde vám to smiešne?“ John dopil svoje pivo, utrel si penu z úst a pokračoval.

„Každopádne, pred šiestimi rokmi som s ďalšími šiestimi pilotmi z mojej letky strážil predsunutý zásobovací tanker. Strategický bod, ktorý nielen dopĺňal palivo a muníciu jednotkám vracajúcim sa z misie, ale aj tým, čo sa na ňu ešte len chystali. Krátko po našom prílete sa charakter našej misie zmenil z obranného na útočný. Podľa hlásenia rozviedky sa mal o tri mesiace na Mesiac prepraviť vojenský konvoj s časťami nových experimentálnych zbraní. Ak sa toto pozorovaním potvrdí, je nevyhnutné prepravné lode zničiť. Neostávalo nič iné, len splniť rozkaz tak, ako už toľko krát pred tým. Nalodili sme sa do ukradnutej, ale za to plne natankovanej fregaty a plnou parou sme vyrazili vpred.“ Mierne rozostrený Johnov pohľad pritiahol zvuk cinkajúceho skla. Nové kolo sa práve rozkladalo po stole. „Už som sa zľakol, že nemáme čo piť!“ zasmial sa a schmatol pohár, ktorý bol pri ňom najbližšie. „Kde som to skončil?“

„Vyrazili ste plnou parou vpred,“ zopakoval Ewans jeho posledné slová.

„Áno, správne. Aj keď až tak úplne vpred to nebolo, pretože sme sa museli vyhnúť zvedavým teleskopom pozemšťanov. Z logického dôvodu, sme to teda brali mierne okľukou. Tak či onak, o tri mesiace sme boli na pozorovacom stanovisku a čakali na konvoj. Keď to už vyzeralo, že sa rozviedka pomýlila, naše senzory zachytili niekoľko signálov lodí strednej triedy smerujúcich zo Zeme. Presne ako tvrdilo hlásenie. K mesačnej základni sa blížilo šesť menších lodí a medzi nimi jedna o trochu väčšia. Presne ako tvrdila rozviedka. Úplne presne. Až na jeden malý detail. Loď v strede bola výletná. Boli to obyčajní turisti. Mala cez celý trup logo nejakej cestovky a dokonca civilný transpondér, ktorý používali v konfliktoch iba civilné lode. To aby sa nestali obeťami útoku niektorej zo strán.“ John si odgrgol z posledného piva a mával na slečnu, ktorá mu pred pár chvíľami nechala svoje číslo. Ukazovákom krútil nad stolom, čo jej povedalo všetko potrebné. „Dáte si niekto aj niečo tvrdšie?“ spýtal sa John ostatných. „Chcelo by to whisky, čo vy na to?“

„Myslím, že ostanem pri pive,“ spresnil Ewans a medzi rukami otáčal svoje sotva odpité pivo.

„Súhlasím. Zajtrajšie doobedie opäť strávime v kokpitoch a nechcem, aby ma v ňom napínalo ako pred tromi týždňami,“ dodala Wellsová so spomienkou nevoľnosti v tvári.

„Výnimočne súhlasím s týmito dvoma,“ vyslovil sa Mao lámaným jazykom, a snažil sa zaostriť na Johna. „Vieš, asi som sa s tebou nemal snažiť držať krok. Môj ľud je alkoholom nenávidený od nepamäti.“ Každé jeho slovo mu vychádzalo z úst pomalšie a skomolenejšie. „Dopovedz to, kým ešte držím hlavu nad stolom.“

„Veľmi správne,“ si múdry muž Mao Krysa Rain! „Turisti! Tam som skončil. Tá loď bola plná civilistov.“

„Počkaj, to nemusí byť pravda. Veď transpondérom sa mohla vybaviť aj vojenská loď, aby vás oklamali a namaľovať logo zvládne kadekto,“ snažil sa ho presvedčiť Ewans.

„To je možné. Máš pravdu. Vieš veľa vecí milý Ewans. Čo ale nevieš je, že tá naša ukradnutá fregata bola vybavená vysoko citlivými skenermi, o ktorých sa nám vtedy ešte ani nesnívalo. Tie hravo preskenovali plášť výletníkov a zobrazili jej trup ako na výkrese. Boli tam iba rady sedadiel a na nich sedeli ľudia. Živí ľudia. Muži. Ženy. Deti.“ Nový pohár pristál pred Johnom a vystriedal prázdny, po stenách ktorého stále stekala pena.

„Na tej lodi bolo osemdesiat štyri ľudí, ktorí mali namierené na výlet do Mooncity alfa.“

„Počkáááj, počkaj,“ snažil sa zaprotestovať unavený Mao, „Chceš mi povedať, že tie senzory dokázali rozoznať dospelého človeka od dieťaťa?“ Na druhú časť vety si všetci chvíľu počkali.

„To nevedeli a nevedia to asi ešte ani tie dnešné.“

„Tááák, si si to vymyslel.“

V Johnových ústach odrazu zmizlo pól pohára nového piva.

„Žiaľ nevymyslel. Tie deti som totiž videl na vlastné oči. O pár minút na to ich mŕtve tváre lietali vesmírom. “

Už druhý raz v tento večer prinieslo hrobové ticho ktoré pri stole nastalo, ponurú a ťaživú atmosféru. Jej lepkavé chápadlá opantali každého z nich ako hladná chobotnica a predstava scény z Johnovho rozprávania im poľahky zovrela žalúdok.

„Potom prišiel rozkaz k útoku,“ dodal John rezignovane. „Mephisto opakovala svoje zistenia nášmu veleniu, ale oni proste trvali na útoku. Dodnes netuším, či nám jednoducho neverili alebo šlo o pomstu za naše obete na MS 1. Dostali sme rozkaz a ten bolo nutné splniť do bodky.“ John sa chcel pozrieť Maovi, Wellsovej aj Ewansovi do očí, ale nedokázal to. „Snažil som sa presvedčiť Samuela, aby to nerobil. On velil druhej letke. Navrhoval som, aby sme sa stiahli a vrátili späť na Mars. Tam sa im to pokúsili všetko ešte raz vysvetliť a doložiť záznamami z lodného počítača. On ma ale nepočúval. Zavelil do útoku a vyrazil vpred.“ John si položil lakeť jednej ruky na stôl a jej prstami si masíroval čelo. Vyzeral, akoby nad niečím silno rozmýšľal. „Bol to krátky boj. Mňa ani mojich pilotov k tomu nepotrebovali. Napriek jasnému príkazu vedenia k útoku, som vydal rozkaz neútočiť. Nijako to nepomohlo. Konvoj bol chránený len veľmi mierne a pre Samuelove stíhačky nepredstavovala jeho obrana žiadny problém. Navyše boli úplne zaskočení. Nikto nečakal, že sa zjavíme nepozorovane, len tristo tisíc kilometrov od Zeme. Prenasledovali sme Samuelovu letku pokiaľ to len bolo možné a snažil som sa ho zastaviť, ale nebolo to nič platné. Jedinou možnosťou bolo na neho a jeho mužov otvorene zaútočiť. Tomu som svojich chlapov vystaviť nemohol. Viem, že by môj rozkaz splnili, ale po zvyšok života by sa s tým museli vysporiadávať sami. Tiež som možno do poslednej sekundy dúfal, že k tomu predsa len nedôjde, že Samuel nevydá rozkaz k paľbe a vráti sa späť. Nestalo sa. Ja a mojich šesť pilotov sme sledovali ten masaker len pár stoviek metrov od nás.“

Po chvíli ticha chytil Mao Johna za rameno. „To mi je naozaj ľúto.“

„Prvá salva roztrhala turistickú loď na franforce. Plechy, káble, nosníky aj ľudia. Všetko sa v čudnom pokrútenom stave rozletelo do okolia. Pri druhej otočke zlikvidovali aj zvyšok eskorty. Potom sa začali sťahovať na ústup. Ďalšou vecou, ktorú naša rozviedka zle interpretovala bolo umiestnenie stíhacích síl priamo na Mesiaci. Do pätnástich minút k nám smerovalo všetko čo bolo schopné z Mesiaca vzlietnuť. Tentoraz som vydal rozkaz k útoku aj ja. Ak by som sa otočil a letel k fregate, Samuelova jednotka by nemala šancu. Nešlo mi to, že by ma za to s istotou zastrelili pred vojenským súdom, to mi vtedy bolo úplne jedno, ale nechať ich tam len tak umrieť, mi nedávalo žiadny zmysel. Otočiť sa chrbtom kamarátom v núdzi, by bola iba ďalšia zrada a zbavenie sa ľudskosti. A tak sme zaútočili. Tentoraz nebol v značnej výhode nikto a vo výsledku sme stratili šesť mužov. Zachránilo nás to, že obrancom z Mesiaca došlo palivo aj munícia ako prvým. Nemali dosť času na prípravu a prirýchlo sa vrhli bažiť po pomste. Na nič sme viac nečakali a stiahli sme sa lízať si rany do mephista.

Fregata zapla motory na plný výkon a navolila smer Mars. Až po náš prílet k domovu nás už nikto nenapadol. Doma sa k incidentu nikto z kompetentných nevyjadril. Misia sa označila za splnenú a rozdali sa medaile za statočnosť. Moju medailu mi pripnúť nestihli. Inzultoval som generála, ktorý vydal rozkaz k útoku na konvoj. Bol som zbavený hodnosti a vylúčený z armády. Ak by to neurobili oni, odišiel by som sám. Zo všetkého s výložkami a frčkami sa mi dvíhal žalúdok.“

Po posledných slovách sa Macovi nafúkli líca a hneď na to ich obsah spätne prehltol.

„A tak som dolietal. Zbalil som si svojich pár sliviek a začal nový život na Marse v meste Mawn. Tam som na jednej strednej škole učil fyziku a príležitostne kradol deckám trávu.“ Johnovi padla hlava na ramená a zhlboka oddychoval. „To je môj príbeh, už viete všetko,“ povedal kamsi popod stôl.

„Nespi pištoľník! Ako si sa dostal opäť do stíhačky?“ Sarah doňho pichla prstom tak ostro, že mu hlava vyskočila späť na krk.

„Ahá! Za to ďakujem Aidenovi. Bol v mojej letke a bol to môj najlepší pilot. Zmyslel si, že ma na svoju misiu dostane stoj čo stoj a tak na mňa s prísne utajeným Dudovom vymysleli habaďúru. V skratke som mal na výber buď basu, alebo sa vrátiť späť do stíhačky.“ Johnova hlava opäť padla dolu. „Ja len dúfam, že som si vybral dobre.“