Silné vibrovanie a prenikavý hvízdavý tón prebudili Johna zo spánku. Nechápavo sa snažil zaostriť na tú otravnú beštiu. PAD na jeho zápästí odmietalo zmĺknuť, až dokiaľ nepodržal ukazovákom druhej ruky časť displeja vybaveného snímačom totožnosti. Zariadenie na jeho ruke vtedy na krátko stíchlo. Druhým krokom bolo podržať si jeho displej pred očami minimálne tri sekundy, čím potvrdil, že si práve prijatú správu prečítal. Odkaz na ňom znel jasne „miestnosť STA 21/6, nástup ihneď.“

„Taká obyčajná armádna pošta,“ pretrel si dlaňami oči, vyliezol z postele a rýchlo na seba naťahoval nohavice a košeľu, dovtedy úhľadne poskladané na stoličke. „Je tam všetko a zároveň nič,“ zamrmlal John a rýchlo si zapínal dva gombíky vojenskej košele pod krkom.

S ešte uvoľnenými sťahovacími páskami na topánkach bežal k rýchlovýťahu. Než sa pred ním otvorili jeho dvere, vrazil doňho závratnou rýchlosťou bežiaci Mao. V zapätí sa obaja váľali po zemi. Mao vyzeral byť nočným budíčkom rovnako zaskočený ako John. Možno ešte o niečo viac. Košeľu mal zapnutú na krivo a hoci mal na rozdiel od Johna topánky pevne uviazané, čneli sa v nich iba holé chodidlá. John si všimol, že jednu z ponožiek drží Mao v ruke. Druhá ležala na zemi v mieste, kde sa zrazili.

„Ťažký budíček, že?“ prihovoril sa John a naťahoval sa po ponožke na zemi.

„Áno.“ Mao sa nevedel stále zorientovať.

„Ponožka.“ Povedal John s prekonaným zívnutím a podal zodvihnutú ponožku Maovi.

„Áno,“ odpovedal rozpačito a vzal si ju do ruky.

„Dúfam, že tvoja,“ pozrel na Maa skúmavo. Keď chvíľu neodpovedal, začal pohľadom rýchlo prechádzať z jeho tváre na kotníky a späť.

„Áno,“ dodal bezvýrazne Mao. V tom sa mu tvár zvraštila. Pohľad strhol na svoje chodidlá. Rukami si chytil nohavice pri stehnách a trhol nimi nahor. Spopod nich vyčuhovali bosé nohy v topánkach. „Sú naozaj moje,“ zasmial sa Mao a bol rád, že mu jeho mozog konečne sprístupnil aj zvyšok slovníka. O niekoľko sekúnd neskôr spolu vystupovali na šiestom poschodí.

Miestnosť STA 21/6 im bola dobre známa a rovnako aj tváre v nej. Cox o niečom energicky debatoval s Aidenom a ten zamietavo krútil s hlavou. Nakoniec rezignovane zvesil plecia a pokýval hlavou na súhlas. Wellsová, Ewans aj Zubek sedeli pri stole vedľa seba. Oproti nim John rozoznal čierny drdol doktorky Lakeovej. Vedľa nej mladá žena. Vlasy farby kakaa mala pevne upnuté do chvosta. Jej hnedé oči hľadeli do malého displeja, ktorý zvierala v rukách. Listovala v ňom stránku za stránkou a občas sa pri nejakej zastavila alebo si niečo v krátkosti poznačila. John zahliadol, že takmer každá zo stránok je nejaká časť technickej špecifikácie alebo nákresu.

„To bude určite Ewansova rodina,“ pomyslel si John.

Vedľa nej sedel malý muž bielej pleti a ako jediný zo skupiny vyzeral byť viac poznačený priskorým budíčkom ako Mao. Mal silné kruhy pod očami a ulízané plavé vlasy sa mu na konci vztýčili do nechcenej vlny. Palcami chudých rúk nervózne bubnoval po stole.

„Tak, sme všetci,“ tleskol si do dlaní Aiden, keď zbadal Johna s Maom. Jednou rukou mávol ku dverám, ktorými práve prešli. Jeho PAD svietilo modrým svetlom, rovnako ako jeden zo senzorov v rohu. Znamenalo to, že ho bude všetko príslušenstvo v miestnosti počúvať na slovo.

„Počítač, uzamkni dvere a nastav privátny mód.“ Dvere sa s cvaknutím uzavreli a po obvode miestnosti v podlahe, ale aj strope sa rozsvietili tenké lúče červenej farby. „Teraz máme istotu, že to čo si tu povieme, ostane medzi nami.“

Aiden sa usadil na jednom z kresiel, niečo stlačil na svojom PAD a a mávol gestom ku plukovníkovi Dudovi, ktorému sa v vzápätí na náramku zjavilo modré svetlo.

Slova sa ako prvý ujal plukovník Cox: „Prajem všetkým dobré, skoré ráno,“ povedal bez ďalšieho zdržovania. „Nastala nepríjemná situácia a my musíme na ňu okamžite reagovať. Tento brífing bol naplánovaný o niekoľko dní neskôr a v inej forme. Vzhľadom na nutnosť urýchlenia vašej misie, vám budú všetky potrebné informácie predané tu a teraz.“ Dudov mávol rukou smerom k holografickému projektoru v strede miestnosti. Nad hlavami všetkých sa zjavila maketa lode, ktorá sa pomaly otáčala nad lesklým povrchom stola. „Toto je posledný a doteraz stále utajovaný model lode triedy Mubara. Čiže menšia stredná trieda. Posádku môže tvoriť tridsaťpäť ľudí, ale na jej plné ovládanie stačí päť osôb v riadiacej miestnosti. Jej hangár pojme päť stíhačiek triedy Calysto. Medzi výzbroj sme tiež zaradili dve pulzné delá a jeden rotačný guľomet pre boj z blízka. Taktiež disponuje malým torpédometom umiestneným na boku lode.“ Dudov ukázal rukou na časť hologramu a roztiahnutím prstov ho zväčšil tak, aby každý videl, kde sa nachádzajú jednotlivé časti, ktoré práve popisoval. „Vašim odborníkom na zbrane bude inžinier Black. Ten sa tu teraz medzi vami nenachádza. Z dôvodu krátkosti času vykonáva posledné prípravy na lodi.“

„Slušná výbava na tak malú loď,“ ozval sa Zubek a pokýval bradou smerom k torpédometu, ktorý mu práve rotoval pred tvárou.

„Aj keď je hlavným účelom tejto lode, získavanie dát a pozorovanie, nemienime nechať nič na náhodu. Rovnako nemáme vo zvyku spoliehať sa na šťastie. Z toho dôvodu bude Auróra vybavená aj zbraňovými systémami. Teraz už viete aj meno lode. Fajn, takže ďalej.“ Dudov mávol rukou v priestore a pred nimi sa objavil nový obraz. Tentoraz to bol trojrozmerný model jednej z motorových častí. „Čím je táto loď ale najzaujímavejšia je toto.“ Dudov ukázal na nenápadné guľové zariadenie, z ktorého vychádzalo množstvo vodičov a potrubí.“ Tento generátor warpového poľa umožní Mavenu prekonať rýchlosť svetla a to niekoľko násobne.“ John sa po týchto slovách rozhliadol po ostatných v miestností, aby videl, kto už túto informáciu má a kto nie. Tak ako predpokladal, ostatní piloti pozerali na Dudova s vyvalenými a šokovanými očami. Zaskočená sa tiež zdala doktorka Lakeová, ktorá ale svoje pocity skrývala najlepšie.

„Určite budete mať otázky ohľadom tejto skutočnosti, no nemáme sa teraz čas nimi zaoberať,“ uťal nadchádzajúcu búrku dotazov Dudov. „Tento pohon existuje a je nami testovaný už nejakú dobu. Vy budete prví, ktorí uskutočnia doteraz najdlhší let v lodi navrhnutej špeciálne pre používanie kombinácie klasického pulzného a warpového pohonu.“

„Zatiaľ najdlhší? Koľko ste vykonali letov s týmto pohonom?“ vyhŕkla zo seba Wellsová.

„K dnešnému dňu stoštrnásť,“ odpovedala jej útla mulatka sediaca vedľa doktorky.

„Doktorka Zinová je vedúcou vývoja warpového pohonu a bude na lodi zastávať úlohu šéf inžinierky,“ ozrejmil pre všetkých Aiden. „Chceli by ste nám povedať o Vašej práci pár slov doktorka?“

„V skratke snáď len toľko, že celý vývoj začal pred dvomi rokmi, kedy sa nám v laboratórnych podmienkach podarilo stabilizovať a izolovať prvé warp pole. S postupným chápaním, ako ho môžeme ďalej využiť na vesmírne cestovanie, sme začali s vývojom nových pohonov. Onedlho na to, sme prešli k testovaniu prenosu prvých materiálov ako napríklad oceľ, sklo, karbón, či dokonca mrkva,“ zasmiala sa Zinová, akoby to bol vtip pre všetkých.

„Pardon, že prerušujem doktorka,“ ozval sa opäť Zubek, „ale vyzerám snáď ako mrkva?!“

„No, to ani nie,“ zajachtala sa Zinová, nechápajúc jeho poznámku.

„Samozrejme sme neskôr transportovali aj niekoľko opíc.“

Zubek sa prudko nadýchol nosom, až sa mu doširoka roztiahli nozdry.

„A nie, nevyzeráte ani ako opica kapitán. Môžem Vás ubezpečiť, že posledné lety, alebo skoky ako ich my voláme, boli absolvované ľudskou posádkou a bez akýchkoľvek nežiadúcich následkov.“

„Výborne! A kde tí piloti sú? Prečo teraz nesedia medzi nami?!“

Plukovník Dudov sa opäť netrpezlivo ujal slova: „Sú trvalo pridelení k vývojovému tímu a pracujú s ním na už novom modeli pohonu. Na svojej misii nebudete potrebovať pilota warpu, ale jeho dizajnéra a inžiniera, ktorý systém pozná do bodky a v prípade poruchy ho bude vedieť opraviť.“ Táto veta Zubeka neukľudnila ani omylom.

„Nemusíte mať žiadne obavy kapitán,“ pokúšala sa o zmierlivý tón doktorka Zinová. „Doteraz najväčším neduhom, ktorý pilotov trápil bola prípadná nevoľnosť.“

„S tou vám rada pomôžem ja.“

„Doktorku Lakeovú iste všetci poznáte zo svojho pôsobenia tu na stanici,“ povedal Dudov a hlavou kývol na miesto vedľa Zinovej. „Na vašom prvom skoku bude prítomná na palube ako hlavná a jediná lekárka. Veríme, že jej služby nebudú potrebné, ale pre každý prípad bude na tejto misii s vami.“ Doktorka sa na všetkých okolo usmiala, založila si prameň vlasov za ucho a niečo si poznačila do svojho počítača.

„Ďalším nenahraditeľným členom posádky bude poručík Konojev. Hlavný navigátor.“ Dudov ukázal na útleho chlapíka vedľa doktorky. „Poručík, mali ste už možnosť preštudovať si materiály, ktoré som vám poslal?“

„Ehm, áno pane,“ neistým pohybom sa postavil a vykročil k Dudovi. „Smiem?“ spýtal sa a ukázal na plukovníkovo modro svietiace PAD.

„Iste, mapa je už nahratá a synchronizovaná s vaším účtom.“

„Ďakujem pane.“ Konojev si potvrdil dotykom na svojom náramku priradenie ovládania hologramu a bez zdržovania pokračoval.

„Cieľom nášho prvého skoku bude pás asteroidov prechádzajúci týmto bodom.“ Konojev skryl holografický model warpového pohonu a na jeho mieste sa zobrazil na prvý pohľad neznámy, vesmírny priestor. V jednom bode blikala malá fialová bodka. V tomto bode sa nachádzajú relatívne pomaly letiace asteroidy malej veľkosti. Boli objavené len pred nedávnom a našich vedcov zaujali svojou možnou skladbou ťažkých kovov. Velenie sa teda rozhodlo využiť prvý warpový skok na preskúmanie tohoto úkazu. Navyše bude naša trasa smerovať takmer priamo k hviezde Proxima Centauri. Možno sa našim vedcom naskytne možnosť na jej detailnejšie skúmanie.“

„Proxima Centauri? Ako ďaleko vlastne poletíme?“ ozval sa z druhej strany stola Mao.

„Približne päťsto päťdesiat miliárd kilometrov, ale už sa k tomu dostávam. Náš východiskový bod sa nachádza tu na MS 1.“ Holografická mapa sa zväčšovala do zeleného bodu, ktorým Konojev označil miesto štartu. O sekundu neskôr bolo možné rozlíšiť slnečnú sústavu. „Vyštartujeme z hangáru číslo jedna tejto stanice a presunieme sa k stanici MS 2. Počas presunu, ktorý bude trvať približne jednu hodinu, prebehnú posledný raz všetky testy lodných systémov. Mám pravdu?“ opýtal sa a nasmeroval svoju otázku na doktorku Zinovú.

„Presne ako hovoríte,“ potvrdila jeho informáciu doktorka.

„Z bodu, ktorý nám určí stanica MS 2 vykonáme skok rýchlosťou warp 1. Po tom, čo dosiahneme rýchlosť svetla, bude náš let trvať presne päť minút. Ak pôjde všetko podľa plánu, z warpového poľa vykĺzneme tu,“ krúživým pohybom zápästia opäť zmenšil mapu tak, že z Marsu na nej zostala iba malá červená bodka. Na vzdialenosť lakťa sa pri nej rozsvietil žltý bod. Po opätovnej krátkej kontrole zahájime druhý skok, tentoraz maximálnou rýchlosťou warp 4. To je ekvivalent približne sto násobku rýchlosti svetla. Náš druhý skok bude trvať takmer päť hodín. Teda pri rýchlosti tridsať miliónov kilometrov za sekundu a dĺžke letu takmer osemnásť tisíc sekúnd prekonáme vzdialenosť už spomínaných päťsto päťdesiat miliárd kilometrov. Alebo ak chcete, päťdesiat osem tisícin svetelného roka. Opäť rovnakým gestom pokrúžil zápästím a mapa zmenšila svoju mierku sto násobne. Na jej konci oproti ležiacemu Marsu svietil jasne pulzujúci fialový bod. „Tu bude najvzdialenejší bod našej cesty. Od teraz sme na všetko definitívne sami. Komunikácia s Marsom prakticky nebude možná. Aby by sa signál dostal až sem, trvalo by mu to asi päťsto deväť hodín. A na ich odpoveď by sme museli čakať rovnako dlho. Suma sumárov, odpoveď z Marsu by sme obdržali o šesť týždňov. Dúfajme, že na takúto komunikáciu nebudeme odkázaní,“ zasmial sa Komojev. Keď videl, že sa nikto nepridal a Zubek by mu najradšej jeho zovretou päsťou zlomil nos, rozhodol sa pokračovať. „Takže, ehm, po dosiahnutí nášho cieľa, prebehnú v nasledujúcich niekoľkých hodinách všetky vedecké úlohy a opätovná kontrola warpového systému. Ak pôjde všetko hladko, zahájime návrat na stanicu MS 2 o desať hodín neskôr.“

Konojev opäť zväčšil mapu a v jej strede sa teraz točila stanica MS 2. Na pozadí bol vidno vzdialený horizont Marsu.

„Otázky?“ zakončil svoju prednášku Konojev.

„Ja mám jednu, ale na plukovníka,“ ozval sa John. „Čo takto urýchlilo náš štart pane?“

„To vám povedať môžem Waterbi. Máme podozrenie na špionáž. Určité indície naznačujú, že odtiaľto boli vynesené niektoré konštrukčné informácie o Mavene. Nasvedčuje tomu aj aktivita na Zemi. Pred hodinou naši politickí predstavitelia obdržali žiadosť o návštevu MS 1 od veľvyslanca zo Zeme. Ten určite nepríde sám a bude sa zaujímať o všetky aktivity na stanici. Keďže sú naše vzťahy so Zemou stále napäté, návšteva mu bola povolená ako prejav dobrej vôle. Musíme tiež dodržiavať zmluvu o poskytovaní informácii o vývoji vesmírnych zbraní.“

„Tú zmluvu akože naozaj niekto dodržuje?“ zasmial sa ironicky Mao.

„Samozrejme, že nie. Zem neverí nám rovnako ako my im a obaja sa snažíme získať strategickú výhodu,“ odpovedal Maovi letargicky Aiden. Jeho hlas znel, akoby oznamoval číru trivialitu. To potvrdzujú aj takzvané vedecké teleskopy, na orbite Zeme, ktoré sa aj počas tohto rozhovoru zaostrujú naším smerom. Pri slove „vedecké“ kreslil prstami oboch rúk do vzduchu úvodzovky. Návšteva veľvyslanca je kvôli jeho naliehaniu určená na zajtrajšie poludnie. V tej dobe už musí byť Maven preč. A keď vravím preč, myslím tým preč z tejto slnečnej sústavy. Naši agenti na Marse zase zariadia, že každá výkonnejšia sledovacia technika na povrchu bude mať krátkodobé výpadky.“

John sa pri Aidenových slovách zarazil. Naozaj hovoril o „našich“ agentoch? Až teraz si všimol, že jeho uniforma sa zmenila. Účelná armádna uniforma bola nahradená elegantnou jednodielnou kombinézou čiernej farby. Čisté línie narúšali na ramenách nášivky s okrídleným okom a na upnutom golieri sa leskla Aidenova hodnosť.

Dudov po Aidenových slovách vystrel ruku k hologramu, zovrel dlaň v päsť a tou kývol k zemi, akoby zahadzoval pokrčený papier. Projekcia pred nimi náhle zmizla. Potom sa opäť ozval: „Kapitánom Mavenu a celej misie je kapitán Aiden. Budú mu podliehať všetky ostatné osoby na palube. A to ako jednotky tajnej služby tak aj vedeckí členovia misie. Veliteľom stíhacej letky Mavenu bude kapitán Waterbi. Všetci piloti oddnes patria pod Marsovskú Tajnú Službu. Dostanete nové identifikačné známky aj kombinézy. Práve teraz sa vám prepravujú do kajút. Vaše osobné veci budú zatiaľ uskladnené v bezpečnostných skladoch na planéte.

Za hodinu sa budete všetci hlásiť kapitánovi Aidenovi v hangári jeden. Všetci viete čo máte robiť. Prajem vám veľa šťastia a úspešný let.“

Zubeka informácia o novom veliteľovi letky nepotešila. Ak ešte niekto nespozoroval jeho nesúhlas s touto voľbou, pochybnosti v ňom rýchlo zahnal pohľad na jeho bledú tvár a sinavé pery stisnuté zlosťou.

Nasledujúcich šesťdesiat minút pripadalo Johnovi ako večnosť. Po chvíli ako skončil brífing, bol John opäť vo svojej kajute. Mal v nej nachystanú novú uniformu. Takmer totožnú s tou, ktorú mal pred chvíľou na sebe Aiden. V zapätí zistil, že mu v malej a skromne zariadenej miestnosti chýbajú všetky jeho osobné veci. Presne ako im bolo povedané. John si skontroloval čas a zistil, že prešlo ani nie desať minút. S povzdychom sa rozhodol pre skoré raňajky. Vo dverách sa zastavil a úkosom spätne obzrel po svojej malej izbe. Táto malá miestnosť po celý jeho pobyt na stanici predstavovala pomyselné útočisko. Až doteraz ju vlastne nikdy plne neocenil a teraz si nebol istý, či ju ešte niekedy uvidí.

V kantíne nebolo o tejto dobe takmer ani nohy. Pri stole neďaleko vchodu sedelo pár inžinierov v bielych plášťoch. Všetci boli plne zahĺbení do nejakých dôležitých plánov, ktoré listovali na svojich displejoch. Len občas hodil jeden k druhému krátku poznámku a niekto iný zo skupiny mu prisvedčil krátkym zabručaním. John prišiel k výdajnému automatu a na displeji pred sebou si zvolil praženicu z troch vajec, ražný chlieb, banán a čiernu kávu. Svoju objednávku potvrdil priložením prsta na zelený kruh. Kým sa mu jedlo pripraví, má chvíľu čas. Obzrel sa po okolí a pohľad mu skĺzol na chrbát rovnakej uniformy, ktorú mal na sebe aj on.

„Dobré ráno Sarah,“ pozdravil John Wellsovú, „aké máš dojmy z brífingu?“ John sa usmial a prisadol si oproti nej. Ústa mala plné ovsenej kaše, z ktorej sa stále parilo. Keď odlepila oči od jedla a pozrela sa mu do tváre, líca je sčervenali. Chvatne prehltla prežúvané sústo a obrúskom si utrela ústa.

„Ak by som ich mala opísať jedným slovom, zvolím slovo „Šok“. Najhoršie bolo, že som nemohla ani poriadne hysteričiť. Všetci ste sa tam tvárili, akoby to o čom Cox s Dudovom hovorili, bola tá najbežnejšia vec pod slnkom. Teda okrem Maa. Toho nepočítam, ten nemal ani ponožky a bol mimo už keď vošiel dnu.“

„O tom, že úspešne testujú warp, som už nejaký čas vedel,“ priznal John. „Ak ťa to ale trochu poteší, tiež to so mnou po prvý raz zamávalo. A riadne. Tuším mi aj preskočil hlas.“ Wellsová mu skúmavo pozrela do očí. Chvíľu ich tak pozorovala a potom pokývala bradou. „Poteší. Ale niečo si nám naznačiť mohol,“ podarovala mu výčitku.

„Práveže nemohol,“ položil si bradu do dlane a zamyslene vysvetľoval, „Veď som tu bol doteraz iba ako odsúdený učiteľ fyziky s podmienkou.“ Zo zamyslenia ho vytrhol malý kuchynský robot, ktorý sa pri nich teraz objavil. V dvoch manipulačných ramenách zvieral tácku s Johnovou objednávkou. Namiesto nôh precízne balansoval na dvoch kolesách a tam kde by niekto hľadal hlavu, mal tmavý displej s jemnými pixelmi vykreslenou tvárou. „Prajem Vám dobrú chuť,“ povedal prívetivým, ale stále strojovým tónom a položil tácku pred Johna. „Ďakujem.“

„Vyzerá to chutne,“ skúmavo zhodnotila Wellsová.

„Hej, hej, hej. Táto je moja! Vráť sa k svojej šedej hmote.“

„Keď som nervózna, tak jem. Nemôžem za to.“

„Nevyzeráš na to,“ zhodnotil John a krátko si ju očami premeral, „zrejme dar od Boha, že?“

„Zrejme. Mám rýchly metabolizmus a keď mi klesne cukor, viem byť naozaj nepríjemná,“ kútiky úst sa jej roztiahli do hravého úsmevu. „A nepremeriavaj si ma ako tučné decko čokoládu!“ dodala na oko zlostne.

„V tom prípade je toto pre teba.“ Banán, ktorý mal doteraz John vedľa taniera, podal Sarah. „Myslím, že nízky cukor bude to posledné, čo dnes potrebuješ.“

Wellsová vrátila Johnovi úsmev a banán si vzala. „Mal by si sa pustiť do tých vajec, než vychladnú. S prázdnym žalúdkom sa prekonať rýchlosť svetla vraj nedá,“ žmurkla naňho a v rohu stola zvolila na malom panely možnosť „Odniesť“. Zo servisného vchodu vyšiel robot, ktorý pred chvíľou doniesol jedlo Johnovi. Jeho novou úlohou bolo odniesť špinavý riad a pripraviť miesto pre ďalšieho stolujúceho.

„Vidíme sa na Mavene, veliteľ,“ so širokým úsmevom odkrývajúcim snehovo biele zuby ukázala na Johna banánom a ako zo zbrane naňho vystrelila.

*

Hangár číslo jedna sa zdal byť oveľa väčší, než ten z ktorého lietal John na testovacie lety. A nie o málo. John si najskôr myslel, že je to len optický klam. Až keď si uvedomil, že všetko zariadenie ktoré nebolo nevyhnutne nutné, bolo odtiaľto premiestnené inam. Vytvoril sa tak potrebný priestor, ktorý bol maximálne využitý pre výstavbu Mavenu. Bola to najväčšia loď, o ktorej John vedel, že bola kompletne vystavaná vo vnútri stanice. Bežne sa pre takto veľké lode využívali doky pridružené k staniciam MS. Z dôvodu utajenia sa ale tentoraz musela spraviť výnimka. Prvý pohľad na loď Johnovi vyrazil dych. Predstavil si tie tisícky hodín, ktoré tu strávili natlačení montéri, konštruktéri a inžinieri všemožných profesií. Podľa jeho odhadu očakával, že by mohla poskytnúť pohodlné útočisko aj pre dvojnásobok posádky, než ktorá sa mala tejto misie zúčastniť. Než sa konflikt so Zemou skončil vrtkavým prímerím, videl v marsovskom spravodajstve aj väčšie bojové fregaty. Chválou na ne vtedy vládna propaganda nijak nešetrila. Našťastie už nebolo potrebné ich zapojiť do ostrých bojov. Maven sa im však nepodobal. Nebol ani tak mohutne pancierovaný a ani tak silno ozbrojený. Aj keď ako podotkol Zubek, na vedeckú loď to bolo viac než dosť. Povrch trupu bol menej členitý, než bývalo zaužívané. Všetko dôležité bolo schované pod nejakým druhom plátovania tmavej matnej farby. Ako všetko spojené s Marsovskou tajnou službou, ani Maven neniesol žiadne identifikačné znaky. Aspoň žiadne ktoré by bolo možné rozoznať z miesta, kde stál John. Okolo Mavenu stále panoval veľký ruch. Akoby všetci zabudli, na svoje povinnosti a snažili sa všetko dokončiť na poslednú chvíľu. Bol stále pripojený rôznymi hadicami a spleťami káblov k všemožným staničným interfejsom. Celý kolos bol k Johnovi otočený zadnou časťou. Videl tak veľké pulzné motory, ktoré pretŕčali nad nakladacou rampou. V jej strede stál Aiden a so zvrašteným obočím kontroloval zoznam nakladaného materiálu. John si skontroloval čas. Hodina takmer vypršala.

„Tak, je to tu,“ zhodnotil a kývol bradou na pozdrav Aidenovi.

„John som rád, že si celý výcvik zvládol a poletíš dnes s nami. Spoločne sa podujmeme na misiu, ktorej sa významom doteraz nemôže nič rovnať. Naše mená sa zapíšu do histórie,“ úprimne odvetil Aiden a potriasol Johnovi rukou. „Poviem ti, keď som ťa po dlhej dobe prvý krát navštívil a rovnou s touto požiadavkou, mal som hrdlo stiahnuté strachom. V ten deň som si chvíľu myslel, že ma vyhodíš z domu.“

„Pohrával som sa s tou myšlienkou.“

„Bál som sa, že ak odmietneš, budem veliť skupine ľudí o ktorých nič neviem, pretože ich zložky sú prísne tajné. Prinajlepšom by som vedel iba mená a získané skúseností. Ale sám dobre vieš, že toto nie žiadna kancelária. Ľudí, na ktorých závisia životy ostatných, musíš poznať do špiku kostí. Som naozaj rád, že tu mám aspoň jedného takého.“ Na krátky moment ostalo medzi obomi mužmi ticho.

„Ďakujem ti za úprimnosť. Aj za to, že si ma vtiahol do tohoto šialenstva,“ srdečne dodal John.

„S dovolením!“ ozvalo sa spoza plne naloženého manipulačného vozíka. Technika, ktorý ho ovládal nebolo spoza nákladu takmer vidno. Sústava servomotorov umožňovali jednoduché ovládanie aj niekoľko násobne ťažšieho nákladu, než bola hmotnosť samotného vozíka. Niekedy sa mohlo zdať, že náklad je upevnený slabo. Magnetické zámky ho však vždy držali bezpečne na mieste.

„Pokračujte ďalej. Zložte to až úplne vzadu, najlepšie pred všetky ostatné.“

„John toto je ďalší dôležitý člen našej misie. Predstavujem ti zbraňového inžiniera Johnatana Blacka.“ Aiden ukázal na vysokého, štíhleho muža s čiernymi vlasmi a slabým strniskom. Vyzeral dosť unavene. Pravdepodobne sa zaoberal svojimi záležitosťami spojenými s misiou už niekoľko hodín.

„John Waterbi, teší ma,“ potriasol John rukou inžiniera.

„Nepodobne kapitán. Som podrobne informovaný o našej posádke. A rád spoznávam osobne veliteľa letky, ktorá nás bude chrániť na našej prvej ceste do neznáma,“ Black sa usmial a ešte raz potriasol Johnovou rukou.

„Verím, že budeme na lodi len ako forma poistky a v skutočnosti nás nebude potreba. Ideme predsa skúmať kamene a jednu poriadne vzdialenú hviezdu. Aspoň tak som to pochopil. Pochopil som to správne, že?“ Otočil svoj pohľad späť na Aidena.

„Pochopil si to veľmi správne.“

„Tak na čo vezieme toľko rakiet?“

„Asi na brífingu plukovník presne nešpecifikoval pojem „skúmanie“. Totižto po tom, čo sa dokončia merania predmetných asteroidov, pristúpime k odoberaniu vzoriek. Na palube síce nemáme žiadny vrták, ale máme torpédo na rozprášenie jedného z nich. Toto torpédo je prototyp, rovnako ako Maven. Tiež ho chcú testovať čo najďalej od zvedavých pozemských očí.“

„Máte pravdu veliteľ. Torpédo je prototyp s predĺženým doletom a novou reakčnou zmesou. Tá je tak tajná, že detaily jej zloženia ostali v laboratóriu, kde ju vyvíjali. Sám poznám iba veľmi málo detailov. Viem však, že po teste warp pohonu, je odskúšanie tohoto torpéda, ďalšou najväčšou prioritou.“

„Takže si poletíme päťsto miliárd kilometrov, nájdeme kusy kameňov poletujúcich vzduchoprázdnom a odpálime na ne torpédo s doteraz nezisteným účinkom? Aby som nezabudol, toto úplne nové a netestované torpédo budeme odpaľovať z úplne novej a netestovanej lode. To všetko bez možnosti pomoci v prípade, že sa niečo pokazí. A Prečo? No pretože, ak napríklad pristaneme v strede tohoto asteroidového roja, posledné čo spravíme, bude malý záblesk uprostred ničoho. Aspoň že si túto našu bodku budú môcť pozrieť všetky hlavy, ktoré tento výlet naplánovali. Ale aj to až o tri týždne, pretože tak dlho k nim náš ohňostroj poletí. Celé mi to pripadá ako plán nejakého záhradníka a nie obávanej a sofistikovanej tajnej služby,“ posťažoval sa s dochádzajúcim dychom John.

Žiadnu odpoveď ani od jedného z mužov nečakal. Skôr iba chcel zosumarizovať už zrejmú situáciu, ktorá sa mu nezdala práve rúžová. Než sa stihol nadýchnuť pre svoj nový prílev hnevu, všimol si prichádzajúcu doktorku Lakeovú. Zatiaľ ako jediná vyzerala odpočato a sviežo. Akoby spala celú noc a ráno zavŕšila hodinou jogy. Proste, len tak. Pretože na ňu ešte mala chuť aj čas. Jej dlhé, štíhle nohy spájajúce sa v ladných bokoch si boli dobre vedomé faktu, že nejeden z mužov, ktorý na ne práve hľadel, by dal hocičo za to, aby si ich mohol zobrať domov a preskúmať každý centimeter ich povrchu. Doktorka sa tvárila, že si žiadostivé pohľady okolo seba nevšíma, ale jej pohyby bokov podporovali už tak divoké fantázie mužov a aj niektorých žien. John v ten moment zabudol, čo chcel ešte povedať.

„Dobré ráno Adriana,“ usmial sa na ňu.

„Kapitán, je príjemné vás opäť vidieť s nohavicami. A prosím, oslovujte ma doktorka Lakeová. Kľudne postačí aj jednoduché „doktorka“,“ odbila ho skôr na oko. Jej zdvihnuté obočie nad jedným okom a jamky v lícach vytvarované dievčenským úsmevom však hovorili niečo iné.

„Rozumiem Jednoduché Doktorka. Možno sa za vami pred štartom zastavím. Cítim, že ma trochu škrabe v krku a nerád by som to podcenil. Samozrejme, budem mať nohavice na sebe, presne podľa vášho vkusu,“ pokúsil sa dostať pod jej tvrdú škrupinu a vyplaviť na povrch ďalšie emócie.

„Kľudne sa zastavte kapitán, sme tu aj pre prípady detských boliestok,“ odpovedala prehnane milo a otočila hlavu k osobe kráčajúcej hneď za ňou. „Však Tereza?“

„Dokonca aj pre vymyslené choroby rôznych šašov,“ pritakala sestra a široko sa zazubila na Johna.

„Nataša?!“ vyletelo z Johna a reflexne si položil ruky na kombinézu, akoby si na nej kontroloval neexistujúci opasok.

„Áno šašo, letím aj ja. Si rád?“ spýtala sa sestra po tom, čo ho minula.

John len neveriacky a s padnutou sánkou sledoval vzďaľujúce sa chrbty oboch žien.

„Že si ty aspoň na chvíľu nedáš pokoj,“ Aiden tľapol Johna po pleci „poď si radšej prezrieť Maven.“

Obaja muži sa pozdravili Johnatanovi a nechali ho organizovať posledné zásielky materiálu. Po pár krokoch vystúpali po rampe s miernym sklonom do nákladného priestoru lode. Technici každého druhu behali z miesta na miesto, prenášali rôzne prístroje, stále niečo k niečomu pripájali alebo naopak odpájali. Každý úkon navyše kontrolovali na svojich počítačoch, pripevnených na rukách. Včelie pracovnice vyzerali proti nim ako majstri prokrastinácie. Celý výjav pôsobil na Johna až bizarne. Nemnoho ľudí dokázalo svojou zapálenou činnosťou vytvoriť dojem úplne zaplneného priestoru.

„Moc sa im nepleť do cesty, všetci sú riadne nervózni.“

„Všetci títo ľudia patria k posádke?“

„Len niektorí. Zvyšok je obslužný personál stanice. Teraz tu iba pomáhajú, kvôli časovej tiesni.“

John sa rozhliadol okolo seba. Vnútro Mavenu mu pripadalo akosi väčšie než pri pohľade zvonku. Po bokoch lode, kolmo na stenách, si všimol uložené stíhačky SF 700 nosom k podlahe.

„Zaujímavý koncept. Je to kvôli úspore miesta?“

„Presne tak. Ušetrili sme tým dosť priestoru. Podlaha pod stíhačmi je rozdelená do sektorov. Každý sektor má vlastné výklopné vráta. A okolo každého sektoru sa pred vypustením stíhačky zdvihne vzduchotesná prepážka, čím sa oblasť oddelí od okolia. Tak sa vyhneme nutnosti evakuovať priestor hangáru pred kontaktom s vesmírnym vzduchoprázdnom.“ Aiden neskrýval svoje pozitívne pocity z novej lode: „Dizajnéri aj inžinieri sa tu celkom vytrápili. Myslím, že sa im veľmi dobre podarilo pretaviť koncept do prototypu.“

„Originalitu im nemôžem uprieť,“ obdivne pritakal John, „len by ma zaujímalo, ako sa budeme ukladať do kokpitov pod uhlom deväťdesiat stupňov.“

„Aj to vymysleli celkom šikovne,“ ozval sa spoza jeho chrbta kapitán Zubek. John sa prekvapením nestihol ani obzrieť a Zubek hneď pokračoval s vysvetľovaním ďalej. „Piloti sa usadia do kresla mimo kokpit,“ ukázal na čierno polstrované sedadlá uchytené na dlhých kovových profiloch. Po tom, čo je pilot zaistený, sa spolu s kreslom vyvezie po koľajnici tri metre do výšky. Za kreslom je malé robotické rameno, ktoré ho uloží do kokpitu a zacvakne do zámkov. Je to naozaj šikovné.“ Zubek pozeral do nemých tvári stojacich oproti nemu. John by mu rád niečo odpovedal, ale stále nenachádzal slová. Šok zo Zubekovej spontánnej komunikácie ho ešte neopustil.

„Tak len toľko som chcel. Uvidíme sa neskôr,“ kývol hlavou obom na pozdrav a rýchlym krokom odišiel.

„To bolo čudné. Bolo to čudné? Podľa mňa to bolo čudné.“ Opakoval John so zvrašteným čelom. „Necháp ma zle, som rád že so mnou hovorí, ale... toto bolo čudné.“

„Zvykneš si naňho. Andrej Zubek je horká hlava, ale je to férový chlap. A sakramentsky dobrý pilot. Keď sa nad tým zamyslím, máte toho spoločného viac, než si vy dvaja myslíte.“

John sa krátko obzrel za odchádzajúcim Zubekom a zapochyboval nad Aidenovými slovami.

„Takže nástupnú rampu si už videl, teraz ti ukážem aj zvyšok lode.“

Za hangárom s natankovanými SF700vkami viedol Aiden Johna okolo skladu torpéd. Cestou obchádzali zaneprázdnených technikov, kontrolujúcich všetko možné. Občas nejaký z nich Aidena zastavil a podal mu svoj displej na podpis. Keď sa konečne vymotali z mraveniska pracujúcich ľudí, stáli pred jedným z výťahov pre personál.

„Maven má len tri poschodia, ale miesta tu je dostatok pre posádku aj vybavenie.“

Keď výťah zastavil na prvom poschodí, Aiden vykročil do prava. Kráčali po dlhej chodbe osvetlenej jasným umelým svetlom.

„Celé poschodie je navrhnuté do kruhu a je dosť ťažké tu zablúdiť. Jednotlivé sekcie sú odlíšené aj farebne,“ ukázal smerom k stropu, kde sa popri krajoch linulo zelené svetlo. „Celá táto časť je určená na ubytovanie posádky.“ Prešli ešte niekoľko desiatok krokov, keď Aiden zastal pred jednými z dverí. „Tu je tvoja kajuta. Nie je o moc menšia ako tá, ktorú si mal na stanici.“ Keď sa John dotkol panela pred sebou, dvere sa zasunuli do steny. Pred ním bola malá kajuta so všetkým potrebným. Aiden mal pravdu. Podobala sa tej, v ktorej býval doteraz. Okrem postele sa sem zmestil aj malý stôl so stoličkou, sprcha s toaletou aj dostatok miesta pre jeho oblečenie a osobné veci. Z tých tu žiadne nemal, takže mu ostalo miesto navyše. Všetky svoje veci už mal úhľadne naskladané na posteli. „Moc si tu na to nezvykaj, väčšinu svojho času budeš aj tak tráviť na mostíku. Všetci vyšší dôstojníci tam majú svoje miesto.“

„Ani som nečakal, že budem mať vlastnú kajutu,“ priznal popravde John. „Celá misia je naplánovaná na ako dlho, dvadsať štyri hodín?“

„Skoro. Očakáva sa, že sme späť za tridsať šesť hodín. Odvtedy musíme stihnúť otestovať warp motor, preskúmať pás asteroidov, otestovať torpédo a poobzerať si Proximu Centauri. Program je teda nabitý, ale máme na lodi armádu špičkových vedcov, pre ktorých to bude malina.“

Dvere Johnovej kajuty sa s tichým zašumením opäť zavreli. Kráčali tým istým smerom ešte chvíľu, kým sa pred nimi neobjavili vedecké laboratória. Otvorený priestor za priehľadnými dverami poskytoval plnohodnotné zázemie pre najrôznejšie vedecké aktivity. „Tu majú svoju základňu najbystrejšie hlavy z lodi a možno aj z celej planéty. Laboratória sú vybavené najmodernejšími prístrojmi, aké sú v súčasnosti dostupné. Očakávame, že sa naše poznatky o vesmíre začnú rozširovať rýchlosťou blesku.“ Pohľad na sterilné prostredie okolo nich nenechal Johna na pochybách.

„Už verím, že Maven je vedecké plavidlo. S množstvom zbraní, ktoré je na palube som mal isté pochybnosti, ale keď vidím toto...“ John vytáčal hlavu na všetky strany, „musím priznať, že to nie je vôbec zlé.“

„Je to aspoň tak dobré ako tvoj labák na Tetsu?“ uškrnul sa naňho Aiden.

„Na výbavičku v mojej fyzikálnej učebni, to zatiaľ nemá, ale ste na dobrej ceste.“

„To som rád, že tvojej učebni aspoň úspešne sekundujeme,“ zasmial sa Aiden a chytil Johna jednou rukou za rameno. „Posledná dôležitá miestnosť na poschodí je naša malá nemocnica.“

John pozeral cez otvorené dvojdielne dvere s červenými krížmi. Vo vnútri, pri niekoľkých boxoch označených dvomi hadmi ovinutých okolo okrídlenej ihlice, stála doktorka Lakeová a skúmala ich obsah. Všetky položky, jednu po druhej, vyberala z boxov a ukladala do vstavaných priehradkou nemocničná sestra.

„Dámy teraz nebudeme rušiť, majú svojej roboty dosť,“ povedal Aiden Johnovi dostatočne hlasno na to, aby ho počuli aj v ordinácii. Keď si ho obe ženy všimli, pokynul im bradou na pozdrav a viedol Johna ďalej.

„Doktorka Lakeová je veľmi krásna. Nechce sa mi veriť, že s nikým na stanici nič nemala.“

„Ver tomu. Je to jej striktné pravidlo. Nemieša prácu a súkromný život. A keďže je doktorka, hocikto s kým by si tu začala, by vídavala aj ako pacienta. Pre ňu je takýto scenár nepredstaviteľný,“ Aiden sa na chvíľu odmlčal a zahľadel neurčito pred seba. „Ver mi, že nejeden z nás to skúšal.“

„Ale neskúšal to ešte každý,“ odvetil mu John a poštuchol ho lakťom. „Každá zámka má niekde svoj kľúč.“