"V auguste? Koľkého? Lebo v ten prvý týždeň ideme s Patrikom na dovolenku do Chorvátska. Dúfam, že to stihneme."

"Myslím, že až dvanásteho, po Zuzane," vravela staršia žena svojej dospelej vnučke, kým pátrala v taške po papierovej skladačke s čipkovaným okrajom, hrdličkami a ozdobným písmom zlatej farby.

"Babi, ty vieš všetky mená v kalendári. Ja to nechápem," krútila hlavou Nasťa. Vzala si od babky svadobné oznámenie svojej sesternice.

"Prečo ho neposlala aj mne?"

"Poslala. Nikdy nie si doma, stále niekde lietaš. Nemáš pokoj. Nájdeš si ho určite v schránke."

"Mala mi to poslať mailom," vzdychla Nasťa. Schránku vyberá Patrik. Nie vždy sa večer stretneme, keď príde domov z práce. Ja už spím, lebo ráno letím..."

"Daj si život na poriadok," povedala babička a Nasťa tradične prevrátila očami.

"Babi, zase?"

"Nepáči sa mi ako žiješ s Patrikom. A aká si rozlietaná, povrchná... Život ti uniká pomedzi prsty."

Nasťa duto zavrčala. "Babi, ľúbim ťa, ale je to môj život."

"Ak je tvoj, mala by si ho mať rada."

"Ja mám veľmi rada svoj život!"

"Ak ho máš rada, sprav si v ňom poriadok, hneď. Lebo ja, stará žena, ťa budem chodiť strašiť."

"Babi, prosím ťa..." pozrela na ňu Nasťa s nevôľou. "Čo mi budeš stáť za oknom?" zasmiala sa. Babka vtedy nič nepovedala.

O pol roka už nepovedala vôbec nič. Aj keď by ju teraz bola Nasťa počúvala s väčšou vôľou.

"Neznášam to, už mám toho vyše hlavy," zdvihla sa Nasťa od rozložených papierov na stole a podišla k oknu, aby si trochu vydýchla. Vonku sa stmievalo a jej odraz naberal zvláštne kontúry. Nasťa si prstami pretrela unavené oči. Nezdalo sa jej to. Ale bola to pravda. V odraze, v rovnakej vzdialenosti, v akej od okna stála ona, videla svoju nebohú babičku. Nemohol to byť blbý žartík. Nemohol. Na deviatom poschodí. Bez balkóna. Pretrela si oči ešte raz. Stála tam.

"Babi, toto mi nerob," zašepkala zlomeným hlasom.

Prešla do kuchyne. Priblížila sa k oknu a opatrne doň nakukla. Rovnako ako babička na druhej strane.

Preľaknuto vykríkla nadávku. A opakovala ju, kým sa nezviezla na zem a neskryla si tvár v dlaniach, ktoré tlmili jej vydesený plač.

"Čo odo mňa chceš? Čo chceš?" kričala k oknu, ale odpoveď dobre poznala. Keď sa konečne zdvihla zo zeme, plastová kocka na stolíku zobrazovala číslice 23:48 16-10-2019.

23:48 16-10-2020 oznamoval digitálny budík, ale bolo to to posledné, čo Nasťu zaujímalo, keď okolo neho prebehla. A 23:54 keď sa už pokojne šuchtala naspäť z toalety.

"V poriadku?" pýtal sa prebudený Patrik. Prikývla.

"Nemalo by to už byť v tomto období za tebou?"

Mykla plecom. "Je to u každej ženy individuálne. Mojej babi vraj nebývalo zle vôbec."

Patrik ju pobozkal. "Bude to dobré. Poď si ľahnúť."

"O chvíľu," pousmiala sa. "Ešte počkám, či nepríde druhá vlna."

Patrik si ľahol spať.

Nasťa podišla k oknu, aby sa osviežila nočným povetrím. Stromy už boli holé a vietor dosť silný. Lomozil konármi. Zatvorila. Nechcela prechladnúť. Pocítila kŕč a oprela si hlavu o sklo. Kľučku okna ešte vždy zvierala v ruke. Odstúpila. V okne ako vždy stála babička. Naklonila hlavu. Nasťa nie.

"Babi?" natiahla dlaň s obrúčkou k oknu. Babi sa usmiala.

"Už ma neprenasleduješ? Dnes ma počúvaš?"

Babička natiahla ruku k vnučke.

"Babi... toľkokrát som ťa nepočúvala, keď si hovorila. A dnes ťa počúvam a nič nevravíš. Ako mám nájsť pokoj, keď ma strašíš za oknom? Čo mám ešte spraviť?"

Babi zmizla.

A Nasťa za sebou začula hlas.

"Ty sama sa ľakáš. Len som ťa strážila, kým nájdeš pokoj. Nezabudni ho aj ty odovzdať ďalej. Ľúbim ťa, srdiečko."

Nasťa sa otočila. V okne, ani v izbe nevidela nikoho. Len seba a svoje bruško. Pokojne ho pohladila a kŕče zmizli. Nadobro.