Výplata
Kedysi v budúcnosti, v nie až tak vzdialenej Únií.
Hovorí sa, že dobre už vraj bolo. Erol by rád vedel kedy. Jediné čo poznal on, bol hlad, stres a únava. Každý deň sa v práci moril dvanásť hodín, aby mal z čoho žiť. Nemohol si dovoliť ani dochádzať do práce hromadnou dopravou. Čakala ho hodinová prechádzka každé ráno a večer, cez nebezpečné ulice Darkhamu. Práve prepisoval spisy za posledné účtovné obdobie, keď mu ďalšia strhaná tvár položila na stôl menšiu kopu fasciklov. Kolega naňho zahanbene pozrel a než sa urýchlene pobral preč, preniesol len tiché: „Prepáč.“
Práca navyše bola v Erolovom živote bežným javom. Takže sa na tým ani nepozastavil a len pokračoval vo svojej činnosti. V duchu sa mu občas podarilo vytratiť z práce, pretože jeho telo už mechanicky vedelo čo má robiť. Nakoniec, predsa vykonával to isté dookola. Aj tie čiastky a percentá sa večne opakovali. Dnes myslel na výplatu. Mala mu zapípať na mobil, zhruba okolo obeda. Premýšľal či bude mať dosť kreditov. Musí vrátiť istú čiastku úžerníkom, pretože minulý mesiac potreboval extra financie na návštevu lekára.
Jediná vec čo v modernej dobe nestagnovala, bolo lekárstvo. Niekedy boli problémy s liekmi, alebo nedostatkom krvi na transfúzie. Dnes človeku bez problémov transplantovali čokoľvek.
Erol potiahol nejaké nadčasy, takže by stratu mohol dohnať.
Keď všetko vyplatí, bude dúfať, že do ďalšieho mesiaca už nič nevyskočí. Kým pracoval čas bežal, až nenadišla chvíľa obedňajšej prestávky. Prestávky boli krátke, behom dvanástky mal zamestnanec nárok na jeden krát, dvadsať minút pauzy. Veľa sa za ten čas nedalo stihnúť, ale Erol aj tak nemal čo jesť. Zamieril teda rovno do šatne pozrieť sa na mobil.
Tieto zariadenia boli horšie ako osobné väzenie. Celý život človeka sa zmestil do malého obdĺžnika. Priatelia, práca, voľno časové aktivity. Ľudia sa už nezhovárali, len si preposielali emoji a meme. Korporácie zase využívali mobily k sledovaniu a manipulovaniu celých más.
Na svojom mobile mal správu, ktorá po kliknutí odhalila sumu kreditov, pripísanú na jeho účet. Nepotešila ho. Vedel, že to nebude stačiť. Prezeral medzi nastaveniami automatické platby, čo by mohol preložiť. Medzi povinnými poisteniami a predplatnými programami, ktoré sa nedali zrušiť, mu toho veľa neostávalo. Aj nadčasy čo odpracoval, mu boli zdanené a prírastok za ne bol zanedbateľný.
Keby nesplatil svoj dlh úžerníkovi, potreboval by lekára opäť. Musel urobiť ťažké rozhodnutie a rozhodol sa skúsiť odložiť vyplatenie nájomného. V ponurej nálade dokončil svoj pracovný deň. Šiel domov tmavými ulicami a počul ako naňho miestami pokrikujú výrastkovia. Jeho chôdza bola len o vlások pomalšia ako beh. Ulice tvorili jednoliate rady panelákov, medzi ktorými sa povaľovalo smeti. Okolo nich sa zvykli zhlukovať pochybné tlupy. Tých bolo našťastie stále menej. Vytrácali sa najmä bezdomovci. Netušil čo s nimi mesto robí, ale už ich na uliciach takmer nebolo vídať.
Pred blokom v ktorom býval Erol, parkovalo veľké čierne auto. Malo tmavé sklá a vôbec nezapadalo medzi miestne rachotiny. Uvedomil si o čo ide a zamieril k nemu.
Z miesta spolujazdca vystúpil nebezpečne vyzerajúci chlap. Táto hora mäsa bez jediného slova chytila Erola jednou rukou pod krk a druhou ho prehľadala.
Muž nenašiel nič, okrem malého zväzku kľúčov a mobilu. Následne otvoril zadné dvere auta a pokynul Erolovi aby si nastúpil. Dvere sa zatvorili, ale auto ostalo nehybne stáť na mieste. Pred ním stál na stráži škaredý, nebezpečne vyzerajúci chlap.
„Vitaj kamarát. Myslím, že mi čosi nesieš.“ Ozvalo sa zo sedadiel oproti Erolovi. V prítmí nebolo veľmi dobre vidieť kto hovorí, ale počuť bol dobre.
Erol mal ešte stále mobil v ruke už od prehliadky. Uvedomil si, čo sa od neho čaká a natiahol ruku k úžerníkovi: „Pane, samozrejme. Nech sa páči.“
Muž v obleku sa nahol k Erolovi. Teraz ho bol vidieť. V aute sedel jeden zo starostových pobočníkov. Ďalší malý politik, prilepšujúci si na nadchádzajúcu kandidátku. Priložil svoj mobil k Erolovmu a z oboch zariadení sa ozvalo známe pípnutie. Úžerník sa spokojne usmial.
„Som rád, že sme si nemuseli s platbou robiť zbytočné starosti. Nemám rád výbery splátok. Skončili sme. Môžeš ísť,“ dohovoril a zaklopal na okienko. Erol sa zo zvyku pozrel na mobil aby videl zostatok.
Vzali si viac ako dlžil. Prekvapene rozovrel oči, ale nič nepovedal. Úžerník si to musel všimnúť, pretože sa začal natriasať a bol počuť smiech. Erol vystúpil a chvíľu len tak stál so zvesenými rukami. Teraz už iste nemal na nájom. Potlačil slzy a vybral sa domov. Spánok predsa nič nestojí. Skoro ráno sa jeho skromným bytom začalo ozvať búchanie. Niekto sa dobíjal do vnútra. Erol počul hlasy, no než sa stihol prebudiť, dvere do jeho bytu sa otvorili.
„Neplatič, máš päť minút na opustenie budovy.“ Zaznel bytom mohutný hlas. Erol vyskočil z postele a všimol si majiteľa s piatimi prisluhovačmi.
„Nevyplatil si do polnoci nájomné. Ruším ti zmluvu, ber čo stihneš a vypadni, ostatné veci mi ostanú ako náhrada vzniknutej škody.“
Erol sa pokúšal nájsť s domácim rozumnú reč: „Ale veď som sa omeškal len o necelý deň, dajte mi trocha času a zaplatím. Polovicu môžem dať aj hneď teraz.“
„Polovica ma nezaujíma. Navyše je po termíne. Na tento byt čaká mnoho ľudí a cena za prenájom ide hore. Máš poslednú možnosť vziať si nejaké osobné veci, potom ťa moji chlapci vyhodia. Na tvojom mieste by som to využil.“
Erol sa nedal a pokúšal sa domáceho prehovoriť znova. Jediné čo dosiahol bolo, že sa ocitol bez vecí a v pyžame na ulici. Nestihol si vziať ani ten hlúpy mobil. Nemal vôbec nič. Ani len šaty. Stál na chodníku pred blokom a búchal na vstupné dvere, nech mu dajú jeho veci. Nikto však nereagoval. Neobjavila sa ani len hlava na okne. Erol zazrel ako okolo prechádza policajné auto. Často ich tu nevídal. Napadlo ho, čo ho niekto naschvál nezavolal. Možno domáci aby sa ho zbavil.
Policajti od neho žiadali legitimáciu, ktorú nemal.
„Nastúpte si do auta,“ vyzval ho strážnik.
„Všetko mi zhabal domovník, moje veci sú tamto na druhom poschodí, ak tam pôjdeme, nájde sa aj moja legitimácia. Nie som vandal ani bezdomovec, trochu som sa omeškal s platením a pred chvíľou ma vyhodili z bytu. Snažil som sa dohovoriť majiteľovi, ale ten ma nechal gorilami vyhodiť na ulicu.“
„Pane. Podľa zákona má majiteľ budovy alebo správca právo, vysťahovať neplatiaceho nájomníka a jeho osobné veci si smie ponechať ako náhradu. Nasadnite si do auta, vezmeme vás na stanicu, kde dostanete nové oblečenie.“
Erol sa snažil argumentovať. Bolo mu však naznačené, že ak neuposlúchne, budú proti nemu použité donucovacie prostriedky.
Behom hodiny už sedel na stanici, kde vypisoval jeden formulár za druhým. Cítil sa príšerne, niekde v kútiku duše stále dúfal, že sa to všetko dá do poriadku. Po ukončení zápisu a výpovede, bol odvedený k sprchám. Tam ho čakalo aj nové oblečenie. Keď bol oblečený, dali ho nastúpiť do autobusu. Nebol tam sám. Okrem neho tam sedelo ďalších desať nešťastníkov, v modrom mundúry. Bol vďačný, že aspoň už nebol v pyžame. Autobus bol vystužený, nebolo tam žiadne okno, okrem čelného. To sa nachádzalo za dvomi pármi mreží, takže Erol netušil kde sú alebo kam ich vezú.
Po ceste tak dlhej, že už každý musel neodvratne navštíviť WC, konečne zastali. Nemali putá ale ostraha bola dobre ozbrojená. Vyviedli ich z autobusu, kde zbadali obrovský strop. Boli v akejsi hale. Autobus stál v rade s ďalšími dvadsiatimi. Erola a jeho nových spoločníkov viedli k akýmsi izbám, kde ich pozatvárali po jednom. Každá izba mala posteľ a WC. Žiadne okno, len neónové osvetlenie za ochrannou mrežou.
Nechali ich vyspať. Nedostali však žiadne jedlo. Ďalšieho dňa keď sa všade rozsvietili svetlá, Erola vyviedli z izby. Keď prechádzali chodbami, videl, že niektoré izby sú prázdne, zatiaľ čo v niektorých cez okienko videl ďalších ľudí v modrom.
Ocitol sa niekde, kde to pripomínalo nemocnicu. Lekárske vybavenie ležalo čisté na stoloch, alebo uzatvorené v skrinkách. Bolo tam mnoho stolov, umývadiel a podlahu tvorila akási sterilná guma. Na kraji miestnosti ju práve mopom zmýval jeden z chlapíkov v bielom plášti.
Erol sa snažil s niekým prehovoriť, zistiť čo sa deje. Ale nikto mu neodpovedal. Nie tak ako chcel.
„Prečo mi beriete krv?“ dožadoval sa odpovede. No bezvýsledne. Muž v bielom plášti jeho otázku ignoroval a namiesto toho mu povedal: „Tu máte pohárik, pôjdete za plentu vymočiť sa.“
Erol sa ani nepohol. Nevzal si pohárik, len si založil odmietavo ruky.
Behom chvíľky ho schmatli muži ostrahy a dostal elektrický šok.
„Čo to..“
Nasledoval ďalší šok, a ďalší. Takto to pokračovalo kým si pohárik nevzal a nesplnil úlohu. Pár dní ho testovali, robili všetky možné vyšetrenia. Jesť dostával raz denne a k tomu fľašu čistej vody. Cez okienko pozoroval ako berú ľudí z iných izieb. Najprv sa vracali tak ako on. Ale po pár dňoch si všimol, že už sa vracali len niektorí. A ich tváre nespoznával, takže to boli nováčikovia.
Netušil kam ich odvezú ďalej. Možno do väzenia, alebo možno na nútené práce. Tu už bolo možné čokoľvek, človek sa stal vecou. Keď prišli preňho na ďalší deň, bol nervózny. Bál sa kam pôjde. Predviedli ho znova do miestnosti kde mu robili fyzické vyšetrenia. Prikázali mu ľahnúť na jednu posteľ. Neochotne poslúchol. Priviazali mu nohy aj ruky. Okolo panvy mu zapli akýsi opasok a zafixovali mu aj krk. Nevedel hnúť ničím okrem prstov, jazyka a chodidiel. Na oči mu dali tampóny a prelepili ich páskou.
Počul ako niekto hovorí: „ Nechcem aby sa opakovalo to, čo bolo ráno. Posledný krát vám opíšem správne poradie extrakcie. Ak niečo zbabrete teraz, skončíte na rovnakom lôžku. Rozumeli ste mi?“ Erol nič nevidel ale začul akési súhlasné mrmlanie.
„Takže, najprv sa odoberú orgány a dajú sa na ľad aby stihli transplantáciu. Krv sa bude súčasne odsávať do úschovne, o tú si starosti nerobte. Po orgánoch extrahujeme kosti, tie pôjdu na čistenie. Vykostená svalovina sa postúpi mäsokombinátu. Neviem komu pôjde koža dnes, zatiaľ ju uložte do tamtej nádoby. Hlavu môžete vyhodiť. Nezabudnite vybrať oči. Ak sa bojíte, že na vás bude škaredo zazerať kým žije, môžete ich vybrať posledné.“
Erola sa zmocnila panika. Snažil sa zo všetkých síl oslobodiť. Jeho telo sa však iba napínalo v popruhoch. Ani kričať nemohol, pretože mu do úst vložili čosi veľké.
Posledné čo v živote počul, bolo: „Tak, začnime. Podajte mi skalpel nech ho otvorím.“
Grimbur
Bookworm.
Diskusia
Aleš Horváth
Trochu roztiahnute opisy, veľakrát ani nemuseli byť. Zhruba ako ho priviezli do nemocnice sa už dal tušiť koniec.
Pochvalim len dobre vystihnutu paralelu so slovenskou realitou.
09.09.2019
Trochu roztiahnute opisy, veľakrát ani nemuseli byť. Zhruba ako ho priviezli do nemocnice sa už dal tušiť koniec.
Pochvalim len dobre vystihnutu paralelu so slovenskou realitou.
09.09.2019
Jan Ťuhýček
Po dočtení téhle povídky se mi chce říct: "A co?" Byla tam vůbec nějaká pointa?
Je to takové hospodské naříkání v hyperbole - promítnutí současných finančních těžkostí do budoucnosti, nebo antiutopická vize? Tak či tak, ani jedno z toho samo o sobě na povídku nestačí. Základní problém tu je Erol. Proč by čtenáři mělo na Erolovi záležet? Co vlastně o Erolovi víme? Má rodinu? Bude někomu chybět? Je to dobrá duše, nebo je jenom ušlápnutý?
Bohužel i ten závěr mi připadá nelogický - přinejmenším z hospodářského hlediska.
Přišlo mi ale, že kdyby autor zapracoval na hlavní postavě a udělal ji plastičtější, mohla by to být dobrá povídka.
13.09.2019
Po dočtení téhle povídky se mi chce říct: "A co?" Byla tam vůbec nějaká pointa?
Je to takové hospodské naříkání v hyperbole - promítnutí současných finančních těžkostí do budoucnosti, nebo antiutopická vize? Tak či tak, ani jedno z toho samo o sobě na povídku nestačí. Základní problém tu je Erol. Proč by čtenáři mělo na Erolovi záležet? Co vlastně o Erolovi víme? Má rodinu? Bude někomu chybět? Je to dobrá duše, nebo je jenom ušlápnutý?
Bohužel i ten závěr mi připadá nelogický - přinejmenším z hospodářského hlediska.
Přišlo mi ale, že kdyby autor zapracoval na hlavní postavě a udělal ji plastičtější, mohla by to být dobrá povídka.
13.09.2019
Milan "Miňo" Tichý
Prvé dva odstavce boli fajn napísané...celkovo mi sadli a navnadili ma na príbeh...ďalej to už pre mňa iba vyšumelo do prázdna a celé to už len stroho mierilo k predvídateľnému finále. Celkom nelogickému by som povedal...okej, tých miznúcich bezdomovcov beriem...ale on sa tam dostal čisto len preto, že to vyhovovalo príbehu, nie preto, že by ktomu dej logicky smeroval...problém poviedky je vlastne minimum deju ako takého a plochosť hrdinu. Keď na tom popracuješ bude dobré, lebo štylisticky sa mi ten úvod páčil a dobre sa čital.
15.09.2019
Prvé dva odstavce boli fajn napísané...celkovo mi sadli a navnadili ma na príbeh...ďalej to už pre mňa iba vyšumelo do prázdna a celé to už len stroho mierilo k predvídateľnému finále. Celkom nelogickému by som povedal...okej, tých miznúcich bezdomovcov beriem...ale on sa tam dostal čisto len preto, že to vyhovovalo príbehu, nie preto, že by ktomu dej logicky smeroval...problém poviedky je vlastne minimum deju ako takého a plochosť hrdinu. Keď na tom popracuješ bude dobré, lebo štylisticky sa mi ten úvod páčil a dobre sa čital.
15.09.2019