Hovorí sa, že v láske a vojne je všetko povolené. Ale všetko na svete má svoje pravidlá. A podobné porekadlá si ľudia vymýšľajú, aby mohli ospravedlniť svoje odporné činy. Každý človek má svoje túžby a potreby. No od mladého veku je učený, že v záujme kolektívneho dobra sa musí niekedy obmedziť. Pre deti je svet čierno-biely. Prosociálne správanie sa tak automaticky stáva vzorom takzvaného dobra.

To potom využívajú aj mocnosti v pozadí, ktoré manipulujú masy ako dobytok idúci na porážku. Niekto mocný sa nedohodne s iným a hneď začínajú zomierať ľudia, čo za nič nemôžu.

Marilove úvahy tu a tam prerušil výbuch, ktorý ho zhodil z bidielka nohami rovno do blatistej mláky. Ten sa ale tvrdohlavo vyštveral naspäť a ďalej ďalekohľadom pozoroval situáciu pri zákopoch.

Kým jeho jednotka útočila na nepriateľovu obranu, on dostal úlohu zamaskovaný sledovať situáciu z neďalekého lesíka. V prípade, že by zahliadol nepriateľské posily alebo hocaký úskok, okamžite to mal nahlásiť veliteľovi aby jednotku stiahol.

Zatiaľ šlo všetko hladko. Jeho jednotka najprv ostreľovačmi vyčistila strážne zruby, potom sa plaziaca rota natlačila nepriateľovi do zákopu s nožmi v zuboch. Po chvíľke ticha sa začali ozývať prvé výstrely.

Polovica Marilovej jednotky bola už v zákope, keď vypukol otvorený boj. Keďže došlo k boju na relatívne krátku vzdialenosť, kanóny nepriateľa pálili na slepo. Maril bol v bezpečí mimo bojisko, no občas sa nejaká strela z kanónu priblížila až nepríjemne blízko jeho úkrytu.

„Sliedič, Sliedič. Podajte hlásenie o situácií!“ Bolo počuť z vysielačky ktorú mal zavesenú na hrudi. Vytiahol ju spod plášťa a vykonal rozkaz.

„Tu Sliedič, tu Sliedič. Pol konzervy sme zaplnili rybami. Žiaden smrad, len olej. Ešte sa neprelial.“

„Kuchár rozumel, pokračuje s receptom.“

Niekedy to bolo až nudné. Napriek tomu, že neďaleko zomierali jeho kamaráti. Ale s tým nemohol nič urobiť. Ak by neuposlúchol rozkazy a šiel za svojou jednotkou, pravdepodobne by zahynul než by sa tam dostal. Aj keby to prežil, čakal by ho trest. Bičovanie, väzenie, v prípade neúspechu akcie by ho mohli vyhlásiť za dezertéra a na výstrahu zastreliť.

Človek ide do boja aby hájil dobro. Ak odmietne rukovať, strčia ho do väzenia. Ak po pár mesiacoch stále odmieta ísť bojovať, určia mimoriadny trest a popravia ho. Kde sú ľudské práva a princípy vtedy? Zaujímalo ho v kútiku duše.

Zomierali v bahne, zime a bolestiach. Len preto, aby nejaký tlstý chlapík vyzeral dôležitejšie.

Tieto osobnosti ktoré by mali ísť ľudu príkladom, boli takmer vždy až po krk v korupcií a morálnom bahne. Bežný človek má problém uživiť seba a možno aj rodinu. Bohatí majú problémy zvládať svoje egá a chamtivosť.

Ďalší výbuch bol skutočne blízko. Tak blízko, že Marila nie len zhodil z bydielka, ale aj zbavil vedomia.

Maril sa prebral do šedého, zamračeného dňa. Bol zmätený a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil kde je. Rozhliadal sa vôkol seba a videl spálený lesík. Pováľané stromy a ihličie do ktorého bol zababušený ako do perinky. Nie len obloha bola šedá. Vďaka dymovej clone tiahnucej z bojiska to vyzeralo akoby samotné mraky zostúpili z nebies a ukázali vojakom svoj hnev.

Bolo tam ticho. Hrobové ticho a tak sa vydal smerom k bojisku. Nevidel poriadne ani na dva metre. Prechádzal bojiskom smerom k základni. Nevidel žiadne telá. Pokračoval pomalou chôdzou celú večnosť. Riadil sa kompasom na noži, keďže rozbombardované pole a nekonečné šero neboli dobrými pomocníkmi pri hľadaní smeru.

Nakoniec našiel cieľ svojej cesty.

Vojenské stany s farbami jeho jednotky. Bolo tu prázdno. Šmátral rukami pred sebou v nádeji, že niekoho nahmatá. Mnoho krát zakopol ale nevzdával sa. Po chvíľke ho napadlo, že útok bol zdarný a všetci sa presunuli na nepriateľskú pozíciu.

Konečne niekoho nahmatal. Srdce mu podskočilo od radosti. Začínal mať pocit bezpečia, keď mu neznáma osoba padla do náručia. Maril spoznal zástupcu veliteľa roty, poručíka Andriho. Bol bledý a žmúril na Marila očami. Pri krku si držal kus papiera a pod ním sa tvorila mláka. Bola červená. Marilovi došlo čo sa dialo a okamžite vyberal z kapsičky prvú pomoc.

Nepochodil, pretože ho niekto schmatol zozadu za vlasy a na krku pocítil studený dotyk.

Bez váhania sa odrazil dozadu. Protivníka tak prekvapil, vyšmykol sa mu z úchopu a zátylkom mu tiež narazil do genitálií. Obaja muži chvíľku ležali, kým sa im podarilo znova postaviť. Maril bol v rozpoložení, pomôcť zomierajúcemu kamarátovi alebo bojovať o vlastný život. Tieto dilemy pôsobia s hlúpo s odstupom času ale pod vplyvom adrenalínu človek často nevie ako sa zachovať. Rozhodol sa pre boj. Nepriateľský vojak mal nôž. Maril vytiahol z puzdra poľnú lopatku a zaujal bojový postoj.

Chlapi sa do seba pustili ako zvery. Nebol čas na nacvičenú choreografiu z nácvikov boja.

Žiadna technika nevládla ich počinom. Boli len dvaja chlapi, čo sa po sebe oháňali smrtiacimi zbraňami. Nepriateľský vojak mal šťastie. Podarilo sa mu urobiť Marilovi pár rezov na pravej ruke a ramene. Maril cúval a všimol si, že jeho kamarát už nežije. Prebudilo to v ňom zúrivosť zvieraťa zahnaného do kúta. Rozmachoval sa lopatkou v širokých oblúkoch. Jeho prudké údery hnali nepriateľa k okraju tábora. Nakoniec sa Marilovi podarilo odbiť nepriateľovu zbraň lopatku niekam do blata. Bol to šťastný zásah a prudkosť nárazu odhodila nôž mimo ich zorné pole.

Marilovi odľahlo. Ale tento pocit nemal dlhého trvania. Nepriateľ vytiahol ďalšiu zbraň. Tentokrát v ruke držal pištoľ a úsmev patril jemu. Maril sa vrhol celou váhou na protivníka. Zložil ho k zemi a chvíľku sa pretláčali v blate ako malé deti pri pouličnej bitke. Maril bil, tlačil, kopal a hrýzol koľko vládal. Až kým si nevšimol, že jeho protivník sa uvoľnil. Obaja držali zbraň v jednej ruke, ktorou sa o ňu pretláčali.

Netušil ani kam zbraň smerovala. Zrejme na protivníka. Ale nepočul žiaden výstrel. Ostal v šoku keď si uvedomil, že je hluchý. Ten nočný výbuch mu musel roztrhať ušné bubienky.

Z posledných síl sa doplazil k mŕtvemu kamarátovi. Chcel si prečítať čo bolo na papieri ktorý držal. Možno tam boli inštrukcie kam sledovať jednotku. Hocičo by ho potešilo. Len aby mal vedomie toho, že nie je sám.

„Rozkazy Plukovníka Griga: „Sliedič nevaroval pred útokom z boku. Jednotka vyhladená. Nariadený okamžitý ústup preživším. Zoskupenie za bezpečnou zónou. Hlásený postup nepriateľa.“

Po prečítaní týchto viet ostal osamelý vojak zdrvený. Zrútil sa na zem a ostal sedieť. Sedel aj keď sa vôkol neho vynárali z dymu nové postavy. Ďalšie nepriateľské uniformy a v nich vojaci so zbraňami v rukách.