Prach z cesty sa víril spod uháňajúcich kolies auta a vodíkový motor potichu priadol pod kapotou modrého sedanu, rútiaceho sa po rozbitej asfaltke.

Čierna obloha sa tiahla ponad nekonečný horizont. Peter sa nervózne vrteľ v sedadle a cez panoramatické okno blúdil pohľadom po prázdnom neby. Ustupujúci mesiac smutne visel nad jasne osvetlenými ulicami vzďaľujúceho sa mesta Kourou.

„V cieli budeme o päť minút...“ vytrhol ho z dúmania príjemný hlas autopilota. Nervózne si zatlačil viečka v márnej snahe utlmiť migrénu. Hodil do seba ďalšie „zázračné“ tabletky proti bolehlavu a nedočkavo vyčkával, kým zaberú. Nedočkal sa.

„Výtajte v Guyanskéom kozmickom centre. Do cieľa vašej cesty sme dorazili dvadsaťdva minút po vyrazení z...“

„Ďakujem Gréta!“ skočil do reči príjemnému ženskému altu, ktorý mu takmer spevavo oznamoval každý detail cesty. Už ho to unavovalo. Nepotreboval vedieť, koľko ušetril planétu od uhlíkovej stopy ani kde sa nachádzajú nebezpečné výtlky. Nie dnes.

Pred vysokou administratívnou budovou, ktorej mohutné okenné tabuľe sa blišťali ako stovky zrkadiel, opäť postával hlúčik reportérov v stanovom mestečku a niekoľko bláznov v otrhaných šatách s tabuľkami o konci sveta napísané v mnohých jazykoch.

Pod honosným názvom centra, na veľkom bielom žulovom bloku, svietil nasprejovaný nápis Správa posledného súdu.

„Zas ich je trochu menej...“ potichu zašepkal ochranke, keď vstupoval do vestibulu bodovy.

„Áno pán Podhradský...ale zajtra ich bude zas trochu viac. Niektorý odchádzajú, iný príchadzajú. Veď to poznáte.“

„Áno, to máte pravdu...“

Dvere sa rozleteli a on sa vrútil do hlavného laborátoria ako storočná voda. Nervózne tváre spolupracovníkov neveštili nič dobré, rovnako ako správa v jeho mobile. Tá ho vytrhla zo sna a prinútila čo najrýchlejšie dôjsť sem.

„Je to tu doktor...“ smutne oznámil jeden z asisentov a podal mu do ruky elektronické hlásenie.

„Je to isté?“

„Áno...údaje z observatória Gaia overil aj Kepler....Kvôli mesiacu to nevedia potvrdiť pozemské ďalekohľady, ale to je len formalita. Najbližšiu bezmesačnú noc sa to dozvedia všade.“

„Vedeli sme, že to raz príde...informujte svetovú radu.“

*

Peter stál na terase a hľadel na černotu vesmíru, ktorá kraľovala celej južnej oblohe.

„Tak, zhasla už aj posledná...“ zašepkal potichu a vtiahol dym z cigary hlboko do pľúc.

Prstom ukázal kdesi na tmavé plátno nad jeho hlavou.

„Tam si bola. Proxima Centauri, posledná hviezda. Je to už pekných pár rokov, čo ste začali zhasínať...“

„Ahoj, Peter.“

„Ahoj, Klára.“ letmo sa usmial.

„Správa posledného súdu už bola oznámená svetovej rade...“

„Dobre.“ očami opäť preletel horizontom, „pamätáš si hviezdnu oblohu?“

„Iba ako malá, aj to veľmi matne.“ pery sa jej zľahka skrivili do úsmevu.

„Pred storočím bola ešte úžasnejšia. Škoda, že som ju nevidel v plnej kráse. Videl som len pár stoviek hviezd. A to ich kedysi boli miliardy. Nočná obloha bomusela byť ako umelecké dielo. Muselo to byť úžasné....až do doby, keď začali zhasínať. Z ničoho nič sa tá prekliata vlna šírila z jadra našej galaxie. Ako rakovina. A teraz zhasla aj posledná...“ ctlivo si potiahol hrejivého dymu.

„Posledné je Slnko...“

„Nechcem tu byť, keď zhasne aj to...“

„Máme už len štyri roky Peter!“

„Tak dlho čakať nebudem...Kurva, prečo sa to stalo?“

„Asi je to Boží plán...“

„Už aj ty? To ako Boh sa rozhodol vypnúť hviedzy? So sprostými drýstami choď vieš kam!“

„Tam pojdeme všetci...“

*

Zamestnanci centra stáli pred rozmerným holografom vo vestibule. V toku fotónov sa črtala tvár postaršej ženy tmavej pleti. V jej očiach sa mihal smútok a hovorila skľúčeným hlasom.

„Svetová rada sa jednohlasne rozhodla, že Správu posledného súdu verejnosti neoznámi. Na všetky informácie ohľadom vyhasnutia Proxima Centauri sa týmto ukladá informačné embargo. Zároveň sa urýchlia práce na projekte Nový domov....“

Ďalšie slová prezidentky už Peter nepočul. Zavrel sa vo svojej kancelárii.

„Vraj Nový domov. Pche...pred vlnou neutečú...“

Prehltol niekoľko desiatok zázračných tabliet a uložil sa na svoj starý gauč, kde potichu zaspal.