Cirkusant
PNP
Blížil sa koniec jesene, úroda bola uskladnená, polia zorané. Slamení panáci na nich strašili už zbytočne, ale tí vždy ostali až nakoniec. Kto by sa ponáhľať schovávať ich, keď sa nepokazia. A aj keby, nikomu to príliš vadiť nebude.
Páni chystali oslavy úspešnej úrody a paholci nedočkavo čakali na plácu. Medzi nimi aj jeden cudzinec. Na jar prišiel do dediny s cirkusom, ale počas jedného vystúpia sa zranil a parincipál ho nechal tu. Že aj tak nemôže s nimi vystupovať, tak nech sa oňho postarajú a keď sa vystrábi, tak nech príde za nimi. Zdalo sa však, že mu odľahlo, že už s nimi nebude ďalej pokračovať, hoci jeho kúzelnícke vystúpenia mali vždy úspech.
Mládenec sa vystrábil, aj keď ešte nejaký čas kulhal. Ale do cirkusu sa mu akosi nechcelo vracať. Hneval sa na šéfa, že ho tu takto nechal na starosť cudzím ľuďom, hoci mu dal plat na mesiac dopredu. Ale ľudia sa oňho nechceli starať zadarmo, keď zistili, že so zlomenou nohou im veľa zábavy neobstará. Peniažky sa teda míňali rýchlo.
Okrem toho sa mu tu zapáčila jedna dievka a zdalo sa, že ani on jej nie je proti vôli, tak prečo by neostal. Keď už vládal pracovať, dal sa do služby gazdom, tu pomáhal tomu na dvore, tomu na poli, občas zobral noc za krčmára a on mu za to prenajímal izbu a dával najesť.
Keď si však teraz pýtal peniaze za svoje služby, gazdovia ho odháňali, že si má ísť pýtať od starostu. Pomáhal dedine, takže by mu mal zaplatiť on.
Starosta o tom však nechcel ani počuť. „Prečo by som ti mal platiť? Veď si len splácal svoj dlh! Celú jar sa o teba moji ľudia starali, nosili ti jedlo, obväzovali rany...“
„Platil som im za to,“ ohradil sa mladík, ale akoby ani nebol nič povedal.
„A ešte k tomu ako vyzeráš, ako dajaký vandrák! Cirkusant akýsi! Potrhaný, obnosený,“ tentoraz sa ho už Lajoš ani nepokúšal prerušiť, len ticho znášal jeho výčitky.
„A našich dievčat sa ti zachcelo! Ak zistíme, že je Mariša tehotná, neželaj si ma, rozdrapím ťa ako psa. Myslíš si, že si nikto nevšimol, ako za ňou doliezaš?“
Lajošovi stuhla tvár: „Teda mi nezaplatíte za celé leto roboty,“ povedal to nie ako otázku, ale ako uistenie.
„Nie.“
„Ani keď vás varujem, že odmietnuť ma sa vám nevyplatí?“
„Nie,“ neustúpil starosta ani po tretí raz.
„Dobre,“ mladík vstal a oprel sa rukami o starostov stôl. Zblízka sa mu zahľadel do mäsitej tváre, „Ale potom nehovorte, že som vás nevaroval.“
Starostovi sa zdalo, že nielen mladíkova tvár, ale celá miestnosť potemnela a že v čiernych očiach sa zablyslo. Ale neustúpil.
Mladík sa otočil na päte, kabát za ním len tak zavial.
Šiel sa rozlúčiť s Mariškou.
„Odchádzaš?“ spýtala sa, keď vošiel. Už ho čakala v kuchyni, bola sama. Na stole miska s jedlom a pohár piva. Len pokrútil hlavou, prišiel rovno k nej a chytil jej hlavu do dlaní.
„Povedz mi, máš ma rada?“ spýtal sa na rovinu. Zaváhala, ale napokon povedala: „Mám.“
„Ale nie natoľko, aby si so mnou chcela odísť, však?“ jej pohľad zablúdil po dome, po pevi, po posteli. Nechcelo sa jej veru vzdávať sa pohodlia domova kvôli cudzincovi, ktorý nevlastní ani koňa, hoci jej bolo ťažko na srdci, že by ho už nikdy nemala vidieť.
„To je v poriadku, nežiadam to od teba. Ty a tvoja rodina ste ma ako jediní prijali medzi seba. Teraz bež. Nájdi ich a zbaľ sa. Odíďte do hory a niekde tam prespite. Vráťte sa až o dva dni.“
Preľakla sa, ale aj tak ho chytili za ruky, nechcela ho pustiť, „Čo chceš robiť?“
„Vyrovnať účty,“ pobozkal ju na rozlúčku, vytrhol sa jej a medzi dverami sa ešte otočil, aby jej pripomenul: „O dva dni.“
Keď sa za ním dvere zabuchli, dievča vyskočilo a začalo baliť veci na noc. Rodičia so sestrou boli u susedov, zbehne po nich potom.
***
Lajoš počkal, kým prestane cítiť Mariškinu prítomnosť. Keď si bol istý, že je v bezpečnej vzdialenosti, zastal si uprostred námestia a vytiahol píšťalku. Bola to úplne obyčajná, tenká píšťalka. Kto by ju však mal možnosť vidieť zblízka, zbadal by na nej tajomný vzor, vijúci sa od náustku, okolo dierok až k otvoru na konci. A kto by ju mal možnosť chytiť do rúk, zistil by, že nie je taká ľahká, ako sa na prvý pohľad zdá.
A kto by stál dostatočne blízko, videl by, ako sa mladíkove čierne oči zableskli a tenké fúzky nad perou naježili.
Keď prvý raz fúkol do píšťalky, vydala tenký, tichý zvuk, ako pípanie myší. Druhý bol už hlasnejší, tretí znel ako výkrik dieťaťa.
Potom už začal hrať pesničku, rezkú a chytľavú. Zvuk sa od námestia niesol dedinou, oknami a dverami prenikal do domov. Deti bystrili uši, vstávali od stolov, od krbov, od matiek. I starostovi synovia vzhliadli od kníh a prestali dávať pozor, čo im hovorí.
Všetky deti z dediny sa rozbehli von, na námestie, poskakovali a tancovali podľa melódie rezkej pesničky. Keď už boli všetky, Lajoš vykročil do polí. Deti ho nasledovali. Nikto si nevšímal krik rodičov, ktorí zisťovali, kam idú.
Keď sa dostali na starostovo pole, uvideli pred sebou slameného strašiaka. Oblečené mal staré dotrhané gate a košeľu, namiesto hlavy dyňu, ktorá už začínala hniť.
Pesnička sa zmenila, stala sa pomalšou, hrubšou, už takmer neznela ako maličká píšťalka. Lajoš obišiel strašiaka, deti ho nasledovali až kým nevytvorili kruh. Bez pobádania sa pochytali za ruky a upreli pohľady na strašiaka. Vyzobané miesta na dyni vyzerali ako temné oči a rozďavené ústa.
Mladík sa postavil obďaleč a udávajúc tónmi nástroja rytmus, navádzal deti na spev, na recitáciu, na prednes kúzla. Stáli bez pohybu, recitovali starodávne slová, na ktorých sa im mladučké hlásky zasekávali, ale recitovali ďalej a ďalej, až kým sa nad nimi nezačali sťahovať mračná.
Až kým deň okolo nich nepotemnel a ich kruh nezačalo ožarovať iné svetlo, vychádzajúce zo strašiaka, z jeho temných očí a úst. Tiene detí sa predlžovali, boli tenké a zdeformované, tancovali v tom svetle ako strašidlá.
Zvuk píšťalky a zaklínanie znelo tak hlasno, až takmer prerušilo praskanie dreva, keď sa ukrižovaný strašiak odtŕhal od brvien, keď na ňom praskalo staré šatstvo, keď rástol a mohutnel a jeho oči žiarili smerom do dediny.
„Nájdi ho, nájdi ho,“ nabádali ho deti, „nájdi ho a roztrhaj ho ako psa!“
***
... ako psa, ako psa, ako psa... nieslo sa vzduchom až do dediny, kde sa pred starostovým domov zhromaždil dav a dožadoval sa vysvetlenia, kam utekali ich deti.
Všetky sťažnosti však prerušili mohutné kroky, lámuce kamenné chodníky a neznesiteľný šuchot obrovských stebiel slamy. Slamený strašiak, teraz vysoký ako najväčší dom v dedine, kráčal rovno k tomu starostovmu, cez fontány, cez vozy, cez dav. Ten mal však dosť rozumu, aby sa rozutekal do strán a nechal mu voľnú cestu.
Monštrum sa zastavilo pri okne, z ktorého starosta sledoval dav. Bál sa vyjsť von, lebo sa mu celý večer v hlave ozývala cudzincova hrozba. Teraz sa nedokázal pohnúť, zdesene sledoval, ako sa po ňom naťahuje obrovská slamená ruka, ako rozbíja sklo okna, murivo padá dole a duní na chodníku.
Začal jačať až keď ho mohutné prsty stlačili a vytiahli von a jačal až dovtedy, kým ho nerozdrapili ako psa.
Lajoš to všetko sledoval z kopca nad dedinou. Na pozadí zapadajúceho slnka sám vyzeral ako démon. Zdvihol píšťalku vysoko do vzduchu a potom do nej jediný raz fúkol.
Slamenný panák sa rozsypal na kusy.
Magda Medvecká
Diskusia
YaYa
Na tvojich PNP stále obdivujem, že dokážeš veľmi rýchlo vycediť obrovský kus súvislého textu. Môj prvý koncept by takto nevyzeral teda ;) Príjemná variácia na známu rozprávku, má to v sebe pozadie, zaujímavé detaily, vôbec to nevyznieva prvoplánovo. Dobrá práca. Keby sme ti dali celý víkend, bude román na počkanie? :D
26.10.2019
Na tvojich PNP stále obdivujem, že dokážeš veľmi rýchlo vycediť obrovský kus súvislého textu. Môj prvý koncept by takto nevyzeral teda ;) Príjemná variácia na známu rozprávku, má to v sebe pozadie, zaujímavé detaily, vôbec to nevyznieva prvoplánovo. Dobrá práca. Keby sme ti dali celý víkend, bude román na počkanie? :D
26.10.2019
Magda Medvecká
Podľa mňa je to nejaké čaro PNP, priemerne píšem poviedku tak rok, so všetkým vymýšľaním a opravovaním. Toto sú veľmi výnimočné prípady. :)
Vďaka, vlastne som si túto tému dosť užila, aj keď som začínala s tým, že dnes nie je dobrý deň a nič nenapíšem :)
To asi nie, na romány nemám trpezlivosť. Ale raz som na literárny krúžok písala poviedku na zadanie, venovala som sa tomu víkend a doniesla som 16 normostrán (pre porovnanie, ostatní mali priemerne tuším tak 2-3 alebo nič) :D
26.10.2019
Podľa mňa je to nejaké čaro PNP, priemerne píšem poviedku tak rok, so všetkým vymýšľaním a opravovaním. Toto sú veľmi výnimočné prípady. :)
Vďaka, vlastne som si túto tému dosť užila, aj keď som začínala s tým, že dnes nie je dobrý deň a nič nenapíšem :)
To asi nie, na romány nemám trpezlivosť. Ale raz som na literárny krúžok písala poviedku na zadanie, venovala som sa tomu víkend a doniesla som 16 normostrán (pre porovnanie, ostatní mali priemerne tuším tak 2-3 alebo nič) :D
26.10.2019
Milan "Miňo" Tichý
Pekne pospájané motívy...všetko to pekne do seba zapadlo, rozsah tak ako vždy od teba dych vyrážajúci. Koniec mi prišiel dosť krutý, hádam si až taký trest nezaslúžil, či? A tak trochu nechápem, prečo Mariška s rodinou mali ujsť do lesa a vrátiť sa o dva dni, veď jeho pomsta sa iných ľudí v dedine nakoniec ani nedotkla...
29.10.2019
Pekne pospájané motívy...všetko to pekne do seba zapadlo, rozsah tak ako vždy od teba dych vyrážajúci. Koniec mi prišiel dosť krutý, hádam si až taký trest nezaslúžil, či? A tak trochu nechápem, prečo Mariška s rodinou mali ujsť do lesa a vrátiť sa o dva dni, veď jeho pomsta sa iných ľudí v dedine nakoniec ani nedotkla...
29.10.2019