Kto sa bojí Svetlonoša

Milí moji, poviem vám dnes príbeh, ktorému by som sám neveril, keby som ho počul.

Všetko sa to začalo celkom nevinne. Týždeň pred Dušičkami som sa vybral do lesa na bylinky a hubičky. Potrebujem ich rok čo rok kvantá, lebo mám maličký obchodík, kde predávam čajíky a elixíry rôzneho druhu a povahy. Súdni ľudia ma obyčajne považujú za šarlatána, mládež za možnosť zhúliť sa a zabaviť sa. A ja som i to – i tamto, podľa potreby. Hlavne, že mi to vynáša.

Ale som i schopný čarodejník druhej triedy, odborník na lektvary premien a nápoje lásky. Len ich pripravujem iba veľmi zriedka. Ľudia bývajú v dnešných časoch k čarodejníctvu skeptický.

Napriek všetkému bývam vždy pripravený. Na jeseň, keď je les najviac zmaľovaný a plný vône vyrazím na zber úrody a naplním si komôrku až po okraj. Veď čo ak by sa ktosi zastavil vo vážnej veci, a ja by som nemal niektorú ingredienciu?

Nuž, ako hovorím. Vošiel som do hory a odriekal som zaklínadlo. Rastlinky a huby, ktoré inak rastú iba v istom čase a za istých podmienok na môj povel vyhukli spod nánosu lístia a ja som sa pustil do roboty. Takéto kúzlo vydrží sotva dve hodiny, aj pri najlepšej vôli.

Ako sa tak mocem zabratý do práce – odrazu som len v diaľke zazrel blikať oheň. Nošu som mal už naplnenú, iba som ju prekryl hmlou schovateľnosti, aby sa mi do zásob nepustila lesná zver a vybral som sa nakuknúť, čo sa to uprostred lesa deje.

Na čistine, kam som dorazil za slabých päť minút mi skoro oči vypadli. Ohníček si založil Jack O´lantern, po našom, po slovensky Svetlonoš. A okolo neho sa v tanci točili rady tekvičiek a lesných tvorov. Víly, bludičky, strážcovia a strážkyne stromov a jaskynné bytosti vírili v širokých kruhoch, niektoré výskali, iné vrešťali. Kto už ako vedel.

Bol to teda úžasný pohľad, to vám poviem. Stál som tam na okraji lúčky tak polhoďku s otvorenými ústami a plánoval som nenápadne vytratiť. Lenže, ako som tak cúval, nevšimol som si strážkyne tekvice a pristúpil som jej hlavu. So strašidelným a veľmi hlučným zakvílením praskla a vypustila ducha.

V kolese na čistine sa zdvihol hrôzostrašný chaos. Zo všetkých strán sa ku mne hrnuli žlté gule, ktoré aj bez nenávistne vycerených zubov vyzerali nebezpečne. Za nimi magický vietor privial zelené závoje víl a modré kabátce lesných mužíkov. A ako živá výčitka za neospravedlniteľnú vraždu ku mne prikráčal nadľudsky veľký Svetlonoš, s horúcou hlavou plnou žeravých uhlíkov.

„Ty!!“ Ukázal na mňa prstom.

Za chrbát som si postavil mocnú jedľu a pred seba svoju kúzelnú paličku. Preglgol som strach aj chuť vziať nohy na plecia.

„Dobrého večera prajem.“ Pozdravil som archjazykom. Príšery bývajú prastaré.

„Čo si ty? Ľudský smrad? Alebo si náš!“

Na takú otázku som si rýchlo vybral odpoveď. „Som váš. Som sem došiel na oslavu.“

„Heh. To by mohol každý vravieť.“ Odrazu som mal žeravé oči až pred nosom. Ani som netušil, že strašiakova postava má toľko kĺbov, aby sa mohol až tak ku mne znížiť. „Dokáž! Učaruj mi čosi!“

Tresol som koncom palice o zem a odriekal pár veršov. Neskúšal som žiadnu ochranu. Toľkým by som neunikol. Prosto som vykúzlil ostrovček muchotrávok.

„Heh. Je náš.“ Veľký strašiak rozložil rukami. „Len späť do zábavy, točte sa a radujte.“

Davy sa vrátili k svojej pôvodnej činnosti. Ale ten obor so svietiacou hlavou nie. Namiesto toho si ku mne sadol.

No to ma poser – povedal som si a pripravoval som sa na dlhú dlhočiznú noc.

„A ty by si mi niečo neučaroval.?“

A možno ani nebude až taká dlhá.

„Aká ti je treba pomocná ruka, Jacko?“ Oslovil som ho familiárne.

Nuž, milí moji, ako vidíte, som tu. A už čoskoro dostanem svoj certifikát čarodeja prvej triedy, lebo som pomohol magickej bytosti.

Ak budete tento rok dávať deťom sladkosti, dajte si pozor na ryšavého výrastka v čiernooranžovom sáčku a vysokých čižmách a dajte mu veľa dobrôt. Aby Vám svojimi uhlíkmi nepodpálil dom.