Prípad Vendelína Kornútika.
Teleportácia po slovensky, ste zvedaví? Prečítrajte si...
Na policajnej stanici presne desať minút po polnoci zablikalo na kontrolnom paneli výstražné svetlo a na nástennej mape mesta začala výhražne blikať červená ledka a označovala miesto, odkiaľ poplachové zariadenie vyslalo varovný signál, že na pozemok, či do budovy vnikol ktosi neznámy a určito i nevítaný.
„ Chlapi, banka! To nebude žiadna sranda!“ , zareval službukonajúci a stisol poplachové tlačidlo.
Nastal obrovský pohyb po celej budove a behom okamihu niekoľko po zuby ozbrojených policajtov naskákalo do výjazdových vozidiel a so sirénami a blikajúcimi majákmi vyrazili z ostrým hvižďaním pneumatík smerom k postihnutej banke. K nej mierili i policajti z hliadok, ktoré jazdili po meste a okolí. Bolo 0.15, keď dorazili pred banku. Pozreli sa na vchodové dvere a zistili, že tie sú nepoškodené. Veliaci dôstojník vytiahol pohotovostnú magnetickú kartu a spolu so skupinou policajtov v maskách a nepriestrelných vestách sa z bokov priblížili bez slov podľa stien vedľajších domov ku vchodu. Opatrne zasunul kartu do zámku a naklepal otvárací kód. Dvere sa s tichým sykotom otvorili a na veliteľovo mávnutie rukou s revem vtrhli všetci dovnútra. Za ozbrojencami vbehol aj policajný kameraman, ktorý zaznamenával zásah pre potreby vyšetrovateľov a médií. So zrakom upreným na displej kamery vbehol dovnútra a neveriac vlastným očiam naraz spustil zrak z displeja a pozrel na scénu pred sebou. Zazrel svojich kolegov ako stoja so spustenými zbraňami nad postavou schúlenou v kvetovanom pyžame na koženom kresle v aule banky ako ospalo a prekvapene žmurká do svetiel lampášov a započul jeho tiché a rozstrasené slová : „Čo tu robím... je mi zima a chcem domov...“
Policajti ho prehľadali a už i tak mierne šokovaní zistili, že mladý a celkom sympatický muž nemá vôbec nič naviac, prosto iba to hodvábne pyžamo. Dôkladná prehliadka priestorov banky, už za prítomnosti zamestnancov tejto inštitúcie, zistila, že sa nič nestratilo, nič nebolo poškodené a jediné čo tam bolo naviac, bol rozklepaný a vydesený muž v pyžame. Záhada, ako sa dostal dovnútra ostala otvorená. Muž nemal nijakú technickú možnosť, ani vybavenie, aby mohol vniknúť do banky, ani čo by oklamal niekoľkonásobné bezpečnostné opatrenia a poplašné systémy. Dokonca kamerový systém, nepretržite zaznamenávajúci vo dne v noci všetky dôležité priestory, priniesol záhadný záznam. Podľa neho sa presne o 0.09.26 na snímku ukazoval všade prázdny priestor a o sekundu neskôr bol na záberu dotyčný muž v pyžame ako leží na zemi v pyžame a nehybný! A práve jeho presun z chladnej podlahy na kreslo prebudil k činnosti poplašné zariadenie a ostatné už poznáme.
Akcia skončila, muža v putách odviedli do autá. Bosé chodidlá smutne čľapotali po drahej mramorovej dlažbe a z očí mu tiekli slzičky. Neustále opakoval, čo tu robím... ja chcem domov....
Domov ho ale neodviezli, ale do väzobnej väznice na okraji mesta. Tam ho vybavili nutným oblečením, šľapkami a celkom zmätený muž konečne nestál bosý na betónovej podlahe, odviedli ho do niekoľkých kancelárií, kde zisťovali čo je zač. Na iné sa ho nepýtali, nebola to ich robota. Nakoniec skončil v cele na poschodí, sám, uložil sa do postele a po dlhom rozmýšľaní nakoniec Vendelín Kornútik nadránom napokon zaspal.
„ Budíííčééék“ , ozvalo sa ráno pred šiestou z interkomu na stene. Vendelín sa strhol a rozospalo sa pretiahol a posadil sa na okraj postele. Opláchol sa v umývadle a obliekol do zbytočne veľkých teplákov. O pol hodinu sa otvorili malé dvierka na vchodu a anonymná ruka s hlasom bez tváre mu so strohým oznamom, raňajky, podala kus chleba a na tácke pomazánku neznámeho charakteru. Druhá naliala do plastového poháru teplú farebnú tekutinu, vraj čaj.
Tak začal Vendelínov prvý deň vo väzobnom väzení.
Okolo desiatej sa otvorili pancierové dvere a dva policajti vyzvali Vendelína aby išiel s nimi. Poslušne vstal a nasledoval ich.
„ Kam ideme“, opýtal sa celkom tíško.
„ Vyšetrovateľ“, zaznela suchá, jednoslovná odpoveď.
Doviedli ho na prízemí a vpustili do malej miestnosti, kde bol počítač, zamrežované okno, tri stoličky, stôl a dva policajti v civile. Vyzvali Vendelína aby si sadol a chvíľku na nej pozerali, akoby chceli prečítať jeho myšlienky. Začal Vendelín:
„ Čo sa stalo, ako som sa tam ocitol?“
Svojou otázkou vyšetrovateľov opravdu prekvapil.
„ To by sme radi vedeli aj my, zatiaľ ste obvinený z pokusu o lúpež a vniknutí na cudzí pozemok“
„ Ale ja nič vylúpiť nechcel... išiel som večer normálne spať a zaraz som sa prebudil v banke...“
„ To vieme, už sme to overovali, aha tu je záznam z kamery, čo vy na to?“
Otočil monitor počítača tak aby ho Vendelín videl a spustil záznam. Vendelín pri pozeraní záznamu len vrtel hlavou. Spustili ho trikrát a postupovali po jednotlivých sekundách.
„ To, to, to je nemožné, čo sme v Startreku?“, vrtel hlavou Vendelín.
„ A to ešte nie je všetko, vaša mama potvrdila, že ste večer zaspal ako drevo, pretože ste bol unavený z roboty na dvore.“
„ Áno, to som bol, sekal som na zimu drevo na kúrenie“, chabo sa usmial Vendelín.
„ No čo už, spíšeme čo viete a uvidíme, podľa všetkého ste slušný človek, ale vyšetriť túto ozaj zvláštnu záhadu musíme.“
„ A budem môcť ísť domov, mama je stará a potrebuje ma...“
„ To asi ťažko, sudca to nedovolí“ nepotešil vyšetrovateľ Vendelína.
Dali sa do zápisnice. Vendelín iba potvrdzoval vlastnými slovami to čo už aj tak o ňom dávno vedeli.
Dvadsať sedem rokov, býva z mamou v neďalekej dedinke, stredoškolské vzdelanie s maturitou, strojár, nealkoholik, nefajčiar, tešiaci sa výbornému zdraviu, netrestaný, zamestnaný v technických službách ako mechanik údržbár, čo značí že robí všetko čo riaditeľ nezvládne, vynikajúcej povesti, prosto takmer ideálny muž až na jemne odstávajúce uši. Včera večer išiel unavený späť a zaraz sa zobudil v banke. Nič ostatné sa nepamätá.
Vendelín zívol a ihneď sa ospravedlnil s tým, že moc toho nenaspal. Mávli rukou a prepustili ho. Odviedli ho na celu, naobedoval sa a na stoličke únavou zaspal.
Už druhý deň bolo Vendelínovi v cele smutno. Chýbal mu voľný priestor, vôňa pokosenej trávy, jeho dielňa, mama, záhradka, králici, psík Bimbo a nejako si spomenul i na neďaleko nich bývajúcu Adélku, jeho tajnú dlhoročnú lásku. Povzdychol , slzičky sa mu vyronili v kútkach očí a povedal si, musím vydržať, vysvetlí sa to. Vendelín čakal a čakal a cnelo sa mu za domovom.
Poprask začal o týždeň neskôr. Bolo okolo tretej v noci a strážny, ktorý pravidelne každú hodinu kontroloval cely, otvoril mrežu zo schodiska a vošiel do chodby, kde mal celu aj Vendelín. Rozhliadol sa a ostal v miernom šoku. Na stoličke vedľa zatvorených dverí referentskej kancelárie sedel v pyžame a bosý Vendelín, klepal sa zimou a keď zazrel strážnika, ktorý stále neveriac zízal na Vendelína, a ten začal prosiť aby ho pustil do cely, že chce spať a tu je mu zima. Na otázku ako sa sem dostal Vendelín pokrčil ramenami a klepajúc sa zimou zastal u dverí svojej cely. Stále šokovaný policajt otvoril neporušený zámok i mrežu a vpustil vďačne ďakujúceho Vendelína dovnútra. Zamkol a vrátil sa do svojej kancelárie.
Nikomu o tom radšej nehovoril, bál sa že by ho brali ako cvoka, alebo že si striela z okolia. A Vendelín tiež radšej o príhode mlčal. Lenže Vendelínovi sa cnelo za voľnosťou stále viac a viac. Hlavný malér, ktorý rozhýbal udalosti, sa stal asi týždeň po objavení sa na chodbe. Krátko po druhej v noci zaznel službukonajúcemu u hlavnej brány zvonček od vchodu. Polorozospalý policajt otvoril okienko a strnul. Pred okienkom stál Vendelín v ústavnom pyžame, bosý a triasol s ním chlad a úpenlivo sa dožadoval vstupu do vnútra a návratu na svoju celu. Šokovanému strážnemu neostávalo nič iné, ako ho vpustiť dovnútra a zavolať službe na väzbe. Tam otvorili Vendelínovu celu a konštatovali, že tam nieje. Zaviedli ho teda po bezvýslednom výsluchu späť na celu a nechali ho o samote. Vendelín ale nemohol zaspať. Vŕtalo mu v hlave ako je to možné. Raz sa zobudil v banke, raz na chodbe. Náhle sa mu v hlave rozsvietilo, myšlienka prebehla ako blesk a začal intenzívne premýšľať. Vtedy pred tým, než sa objavil v banke, večer pred spaním pripomínal si, aby nezabudol, že zajtra po práci musí zájsť práve do tej banky uložiť našetrené peniaze a v podstate s túto myšlienkou zaspával. A zobudil sa práve tam, na miesto, na ktoré myslel! A pred týždňom chcel alespoň na chvíľku vypadnúť von na chodbu a zasa sa zobudil tam a dnes toto, veď chcel von dmov... Čo keď má schopnosť preniknúť kamkoľvek? Nedalo mu to spať, len jedno mu bolo jasné. Musí mlčať a tváriť sa, že o ničom nevie, možno by ho z neho urobili niečo ako pokusného králika..
Ráno po ôsmej začal hukot. Naháňali ho po kanceláriach, vyšetroval ho doktor, mal pohovor s právnikom, prosto sa zastavil len na obed a nakoniec ho zcela vyčerpaného a apatického presunuli do väzenskej nemocnice na pozorovaní. Tam ho nakŕmili tabletkami, dostal akési injekcie a uložili ho na lôžko a Vendelín usínajúc od liekov si ešte stačil vsugerovať, nikam nesmiem, musím tu ostať. Ráno sa s uspokojením prebudil tam kde zaspal a telom mu prebehol záchvev pokoja.
V nemocnici strávil na pozorovaní neustále kontrolovaný kamerou mesiac do konania súdu. Absolvoval na štátne trovy množstvo vyšetrení a lekári zistili, že majú pred sebou zcela normálneho, nekonfliktného a úplne zdravého muža. Všetci stále nechápali a vrteli hlavou ako dokázal preniknúť už trikrát cez steny, únik na chodbu napokon predsa aj tak praskol a vyšiel najavo a dohady o spôsobe ako to dokázal dostávali až obludné rozmery. Až jeden vyšetrovateľ, ktorý trochu kedysi študoval fyziku, zavolal svojmu známemu, ktorú tu fyziku doštudoval a nemusel sa stať policajtom a vyložil mu čo sa stalo. Kamarát, promovaný fyzik neveril vlastným ušiam, ale po chvíľke premýšľaní predsa na niečo, síce zdanlivo bláznivého, došiel. Zhruba vyšetrovateľovi načrtol o čo sa jedná a hlavne mu sľúbil, že to prednesie na súde ako svedok. Vyšetrovateľ súhlasil bol rád, pretože mu Vendelín bol sympatický a vlastne mu chcel pomôcť. Komerčné televízie sa o už pred tým o Vendelínovi zmienili, ale nenafukovali prípad, jednoducho pre to, že nemali informácie, pretože polícia vytrvale opakovala – Prípad je v štádiu vyšetrovania. Čakali teda ako statní na súd.
Čas plynul a nastal deň, keď sa po raňajkách otvorili dvere Vendelínovej izby, obliekol sa do civilu ( doniesla mu ho mama, pyžamo by asi nebolo dosť dôstojné) a odviezli v putách na súd. Televízie a ostatní sa tak predsa len dočkali.
Vendelína doviedli do takmer plnej súdnej siene. Okamžite sa na neho sústredili objektívy kamier a fotoaparáty cvakali jeden o druhý. Došiel k lavici obžalovaných a pre ruch v hľadisku musel sudca niekoľkokrát udrieť kladivkom o stôl, aby zjednal. kľud. Sudca prečítal obžalobu a dal miesto prokurátorovi , aby sa vyjadril k veci. Veľa sa prokuratúra nemala čím pochlapiť a sudca, ktorý mal aj tak všetky spisy dôkladne preštudované zavolal teda najprv svedkov. Vendelín bol ako vo snoch, prokurátori žiadali pre neho trest 7 rokov a on nevedel za čo! Neskôr len tak mimochodom vnímal vyšetrovateľov, ktorí hovorili zhruba o tom, že nezistili žiadny úmysel a nevedia ako sa do banky dostal, cez neporušené troje dvere a najväčší šok spôsobil videozáznam, kde sa z ničoho nič zjavil na podlahe banky. Potom už takmer nevnímal akéhosi doktora fyziky, ktorý pre Vendelína zcela nezrozumiteľnými výrazmi hovoril niečo o tunelovom efekte, teórii pravdepodobnosti, priestupnosti hmoty a hovoril o akýchsi síce nepravdepodobných, ale fyzikálne možných javoch presunu hmoty v priestore v rámci kvantových fluktuácií. Málokto mu rozumel , ale sudca pochopil, že toto je jediné možné vysvetlenie udalosti. Nasledovalo upokojenie Vendelína, jeho mamy aj priateľov, pretože sudca ho uznal nevinným vo veci lúpeže a dal mu len trest za nedovolené vniknutie na cudzí pozemok vo výmere doby, keď bol zavretý vo väzbe. Prítomný dokonca zatlieskali a volný Vendelín sa objal so svojou mamou, ktorá spolu s ním šťastím plakala. Odviedla si ho domov a tam ho búrlivo ho privítali jeho známi a spolupracovníci. Na otázky, ako sa tam dostal, krčil ramenami a odkazoval ich na toho fyzika, pretože tomu čo hovoril nerozumel. I novinári mu spočiatku nechceli dať pokoja, ale nič z neho tiež nedostali. A pretože bol tichý a v podstate pre nich nezaujímavý, o štrnásť dní mal od všetkých pokoj. Jeho život sa takmer vrátil do starých koľají, lenže nie úplne. Vendelín začal totiž experimentovať.
Jedného jeho mama odišla na klebety k susedke a Vendelín si ľahol v obývačke na sedačku. Zatvoril oči a sústredene myslel na to, že chce byť vo svojej mäkučkej posteli v spálni. Čosi pocítil, otvoril oči a vlastne ani nie s úžasom zistil, že pravdu leží vo svojej posteli! Zavrel znova oči a prial si byť späť v obývačke. Podarilo sa! Vendelín si v duchu stisol ruky a pogratuloval si. Vie sa silou vlastnej vôle teleportovať, napriek všetkým fyzikálnym zákonom o ktorých trocha vedel. Tuho premýšľal, ako by to učene nazval a došiel k termínu psychoteleportácia. A sám sebe popri tom si sľúbil, že to bude iba jeho tajomstvo.
Sadol si do kresla a pustil si ovládačom televíziu. Program ani nevnímal, v hlave mu behali myšlienky, ako by mohol svoju schopnosť využiť. Mohol by.. ale nie, v banke ho už videli.. alebo do obchodu, zobrať si toľko orieškovej mliečnej čokolády koľko by chcel, tej nikdy nevedel odolať. To tiež zavrhol, svedomí mu nedovolí kradnúť, nepotrebuje to a svoju vášeň na čokoládu stačí ukojiť normálnym nákupom. Bezmyšlienkovite siahol na stôl, vložil si do úst ďalšiu kôstku čokolády a keď sa mu lahodne rozplývala na jazyku a slastne pomaly drtil zubami kúsky orieškov napadla ho geniálna myšlienka. Čo sa tak pozrieť na to čo tak asi teraz robí Adélka, jeho tajná láska?
Bývala o dva domy smerom k hlavnej a pretože, keď boli deti, k Adélke často chodieval, vedel ako to u nich doma vyzerá. Adélka bývala v prízemnom dome so svojimi troma mladšími súrodencami, jednou sestrou a dvomi bratmi, boli už dlho siroty, prakticky od svojich sedemnástich rokov, keď sa ich otec definitívne upil k smrti. Starala sa o nich s materinskou starostlivosťou a láskou, ktorú zdedila po mame. Bola pohľadná, robotná a pretože nemala čas na zábavky, nemala ani žiadneho nápadníka. Občasné narážky a návrhy, ktoré mala v zamestnaní s vtipom a svižne odmietala a tak mala pokoj. Vendelína mala v podstate rada, len sa akosi nemali k tomu aby sa zblížili. Vendelín bol predsa len trocha hanblivý a ona zasa nemala moc času na behanie za mužskými a tak sa priestorovo i časovo stále míňali.
Vendelín sa postavil v obývačke privrel oči a jeho vnútorné prianie zjaviť sa u Adélky v predsieni bolo asi najsilnejšie, aké dosiaľ pocítil. Otvoril oči a s potešením zistil, že je tam, kde chcel byť. S úsmevom sa naklonil tak, aby letmo nahliadol do kuchyne, pretože vedel, že najviac času trávi Adélka pri šporáku. Lenže sa pomýlil, Adélka nebola pri šporáku, ale zrovna sa vracala zo záchodu, kde likvidovala použitý olej z langošov, ktorých vôňa vnikla lahodne do Vendelínova nosu. Keďže tam Adélku nezazrel, narovnal sa a v tej chvíli ucítil silný úder do hlavy. Zapotácal sa a klesol na kolená, pretože prudká bolesť ho zložila na dlážku. Trocha sa pootočil a zbadal Adélku ako zo skúseným rozmachom sa ho chystá doraziť. Chabo nastavil ruku na obranu, keď Adélka identifikovala votrelca a úder v poslednej chvíli zastavila.
„Vendelínko, čo tu robíš, ako si tu zjavil, veď je všade pozamykané?“
„ Ja, ja som ťa chcel vidieť,“ jachtal Vendelín, držiac si zasiahnuté miesto na hlave, „ pretože...“
„ Pretože čo?“
Vendelín trocha ponaučený pobytom v zariadení, kde bol nedobrovoľne nabral odvahy zaraz vyhrkol: „ Pretože, pretože ťa už dávno ľúbim....“
Trocha sa nahrbil, čakal finálny úder. Neprišiel.
„ Ty môj blázonko...“, usmiala sa úplne ináč Adélka, dvihla ho zo zeme a posadila na stoličku. Na jeho zdesenie vytiahla zo šuflíka veľký mäsiarský sekáč a zamierila k nemu. Hlavou mu preletela myšlienka, to je môj koniec, ale mýlil sa. Adélka mu studeným sekáčkom zatlačila narastajúcu hrču na hlave a opýtala sa ho: „Prečo si mi to nepovedal skôr, ty bambuľko“.
„ Asi som sa hanbil, vieš?!“
Zasmiala sa : „ A čo teraz urobím, nevieš?“
Zavrtel hlavou a opýtal sa: „ Milujem ťa už dávno, zoberieš si ma?“
„ Ty si asi fakt blázonko, čo ja viem“, zasmiala sa.
„Zoberieš, veď si nedávno hovorila, že keby....“, ozvali sa nečakane Adélkiní mladší súrodenci z vedľajšej izby, ktorí reagovali na nezvyklé ruchy a pozerali s úsmevom, čo sa to vlastne také dôležité robí.
„ Držte zobáky vy zvedavci!“, ostro ich zahriakla, „ nevšímaj si tých somárov, trepú hovädiny“.
Netrepali, za dva mesiace bola svadba a Vendelín pojal Adélku za svoju zákonitú manželku.
A do roka sa v malej postieľke u Kornútikovcov vrtelo v detskej postieľke malé dievčatko, Adélka mini. Tá utešene rástla a bola zdravá ako sa na dedinské dieťa patrí. Adélka mamina poctivo dcérku kojila, nemala s tým problémy ako iné ženy v dnešnej dobe a robila to s ozajstnou láskou. Jedného dňa sedela pri zašívaní Vendelínových ponožiek, keď sa malá Adélka zavrtela v postieľke a hlasito sa domáhala svojich práv.
„ Si hladná srdiečko, že“, konštatovala a dala si dole blúzku, „počkaj maminka ti dá napapat“
Chcela sa postaviť a zobrať malú k sebe na pohovku, keď sa jej zaraz dieťa zhmotnilo presne u prsníku a drobnými ručičkami sa dožadovalo mliečka z toho najkrajšieho balenia. Adélka mamina zkoprnela a inštiktívne dcérku pridržovala u prsníku a po chvílke zarevala: „ Vendelínko , okamžite sem dobehni, čosi sa stalo!“
Vendelín vošiel do obývačky a uvidel svoje dve baby v normálnej materskej póze.
„ Čo sa stalo, kojíš, veď je to pekné, mám tu byť s vami?“
„ To, to nič, ostaň, ale ona .. ona zaplakala.. bola hladná.. a ja si dala dole blúzu a .. a sa mi tu sama zjavila...“, zajakavo oznámila mužovi čo sa jej stalo a ukazovala si na prsia.
Ten pokýval hlavou a so šťastným úsmevom konštatoval: „ Je zlatá, i v tomto je po mne! Asi by som mal zakúriť v krbu je tu chladno, nemyslíš?“
A k Adélkinmu naprostému úžasu sa rozplynul vo vzduchu. Zcela vykolajená Adélka sa ani nestačila spamätať, ani kričať nemohla, keď sa Vendelín behom chvíľky zhmotnil u krbu, tentoraz s náručou nasekaného dreva a s kľudom hráča pokra zakúril. Postavil sa a došiel k svojej žene.
„ Miláčik nemal by si mi čosi vysvetliť?“, opýtala sa ho Adélka.
Vendelín prikývol, sadol si k nim, objal Adélku okolo ramien , pohladil Miniadélku a porozprával všetko čo sa mu stalo a ako zistil čo dokáže. A teraz to po ňom zdedila i ich malá. Skončil rozprávanie a ona naňho dľho skúmavo pozerala.
Nakoniec, jej nedalo a opýtala sa: „ A môžu to zdediť po tebe i ďalšie deti?“
„ Možno“, pokrčil ramenami, „ škoda len že ty to nedokážeš, to by sa nám cestovalo...“
„ No zbohom, ako tie ratolesti budem môcť vychovávať, keď si budú poletovať kade ľahšie..“, ukončila tému Adélka.
A jej obavy boli opodstatnené. Majú celkom troch potomkov a všetci okrem schopnosti psychoteleportácie podedili po otcovi i nesmiernú vášeň pre orieškovú čokoládu. Takže keď sa vám niekedy stane, že vám zo stola či skrine záhadne zmizne oriešková čokoláda, nehľadajte páchateľov v svojom okolí, nemusíte okamžite zmlátiť deti, možno vás navštívil niekto s Kornútikovcov....
Bozon
Jsem odrostlejší člověk, od vojny v Dubnici n/V jsem zakotvil na Slovensku, konečné vzdělání astronom, živím se opravami optických přístrojů a občas, když mne kopne Pegas cosi napíšu, kdo chce mne najde nedaleko od Trenčína v Hornom Srní, je tu klídek a malebná cementárna....
Diskusia
B.T. Niromwell
Prvý dojem druhýkrát neurobíš, preto je prvá veta poviedky veľmi dôležitá, mala by byť úderná, navnadiť čitateľa atď, však to poznáme. Pre mňa táto prvá veta čitateľa úplne odpáli svojou informačnou nasýtenosťou, je strašne dlhá a ťažko sa v nej orientuje. Odporúčala by som to seknúť takto: Na policajnej stanici presne desať minút po polnoci zablikalo na kontrolnom paneli výstražné svetlo. Tento problém sa ťahá celou poviedkou, niektoré súvetia sú tak komplikované, že sa v nich autor sám stráca a potom sa dejú veci ako napr. toto: „Zazrel svojich kolegov ako stoja so spustenými zbraňami nad postavou schúlenou v kvetovanom pyžame na koženom kresle v aule banky ako ospalo a prekvapene žmurká do svetiel lampášov a započul jeho tiché a rozstrasené slová...“ Človek, ktorého našli, označuješ slovom „postava“ (ženský rod), ale sloveso „započul“ už máš v mužskom. Zároveň sú v týchto súvetiach zle čiarky.
Notička hovorí, že teleportácia po slovensky, ale toto je taký česko-slovenský mišung. Neviem, ktorý jazyk ti je bližší, ale skús porozmýšľať, či nechceš písať radšej po česky.
Z drobností, čo by som vypichla: Občas sú v texte zvláštne slovné spojenia ako „väzobná väznica“ či „vďačne ďakujúci“ a preklepy. Pozor, slovo „podľa“ nie je predložka miesta („...sa z bokov priblížili bez slov podľa stien vedľajších domov ku vchodu“). Na začiatku sa opakuje slovo blikať. Za názvom nemá byť bodka.
Poznámka, ako Adélka nemá problém kojiť, mi prišla dosť nevhodná, ale každému, čo jeho je.
Čo sa mi páčilo, bol opis hlavného hrdinu: „...prosto takmer ideálny muž až na jemne odstávajúce uši.“ Pokiaľ ide o dej, držal ma text v napätí, kým nebolo v podstate jasné, k čomu došlo asi v dvoch tretinách, ten koniec tam už bol potom v podstate zbytočný, lebo čitateľ už vie všetko, čo chcel.
Ale nejde mi do hlavy logika tejto poviedky. Toto bude SPOILER. Takže chlapík zisťuje, že sa mimovoľne premiestňuje tam, kde veľmi chce. Mesiac sedí vo väzení, túži po domove a ani raz sa nezobudí doma? Vtedy v noci, keď sa objavil na chodbe, určite viac túžil byť vo svoje (alebo Adelkinej posteli), tak prečo neskončil tam?
No ešte viac ma zaráža spôsob, ako ho omilostili. Našli sme chlapa v banke. Okej! Tvrdí, že nevie, ako sa tam dostal. Ale my si to vysvetľujeme nepravdepodobným fyzickým javom, ktorému nikto z nás naozaj nerozumie. Okej, nech ide! To bol trochu WTF moment.
Inak hlavný hrdina po celý čas nedôjde k ničomu vlastným pričinením, po celý čas mu v podstate takpovediac padajú pečené holuby do huby. Po celý čas nemusí reálne riešiť a nevyrieši žiaden problém. Z väzenia sa dostane, lebo nejaký fyzik príde s bláznivou teóriou. Príde k Adélke a zistí, že ho miluje a hneď sa idú brať. Keď Adélka zistí, že sa vie teleportovať a neobťažoval sa jej o tom zmieniť, vôbec jej to nevadí. Chápem, že Vendelín as má byť takýmto typom hrdinu, taký bežný ťuťko, ale práve preto by som to odporučila potiahnuť ešte do vtipnejšej roviny, že keď už, tak poriadne, lebo to malo našliapnuté dobrým smerom.
01.01.2020
Prvý dojem druhýkrát neurobíš, preto je prvá veta poviedky veľmi dôležitá, mala by byť úderná, navnadiť čitateľa atď, však to poznáme. Pre mňa táto prvá veta čitateľa úplne odpáli svojou informačnou nasýtenosťou, je strašne dlhá a ťažko sa v nej orientuje. Odporúčala by som to seknúť takto: Na policajnej stanici presne desať minút po polnoci zablikalo na kontrolnom paneli výstražné svetlo. Tento problém sa ťahá celou poviedkou, niektoré súvetia sú tak komplikované, že sa v nich autor sám stráca a potom sa dejú veci ako napr. toto: „Zazrel svojich kolegov ako stoja so spustenými zbraňami nad postavou schúlenou v kvetovanom pyžame na koženom kresle v aule banky ako ospalo a prekvapene žmurká do svetiel lampášov a započul jeho tiché a rozstrasené slová...“ Človek, ktorého našli, označuješ slovom „postava“ (ženský rod), ale sloveso „započul“ už máš v mužskom. Zároveň sú v týchto súvetiach zle čiarky.
Notička hovorí, že teleportácia po slovensky, ale toto je taký česko-slovenský mišung. Neviem, ktorý jazyk ti je bližší, ale skús porozmýšľať, či nechceš písať radšej po česky.
Z drobností, čo by som vypichla: Občas sú v texte zvláštne slovné spojenia ako „väzobná väznica“ či „vďačne ďakujúci“ a preklepy. Pozor, slovo „podľa“ nie je predložka miesta („...sa z bokov priblížili bez slov podľa stien vedľajších domov ku vchodu“). Na začiatku sa opakuje slovo blikať. Za názvom nemá byť bodka.
Poznámka, ako Adélka nemá problém kojiť, mi prišla dosť nevhodná, ale každému, čo jeho je.
Čo sa mi páčilo, bol opis hlavného hrdinu: „...prosto takmer ideálny muž až na jemne odstávajúce uši.“ Pokiaľ ide o dej, držal ma text v napätí, kým nebolo v podstate jasné, k čomu došlo asi v dvoch tretinách, ten koniec tam už bol potom v podstate zbytočný, lebo čitateľ už vie všetko, čo chcel.
Ale nejde mi do hlavy logika tejto poviedky. Toto bude SPOILER. Takže chlapík zisťuje, že sa mimovoľne premiestňuje tam, kde veľmi chce. Mesiac sedí vo väzení, túži po domove a ani raz sa nezobudí doma? Vtedy v noci, keď sa objavil na chodbe, určite viac túžil byť vo svoje (alebo Adelkinej posteli), tak prečo neskončil tam?
No ešte viac ma zaráža spôsob, ako ho omilostili. Našli sme chlapa v banke. Okej! Tvrdí, že nevie, ako sa tam dostal. Ale my si to vysvetľujeme nepravdepodobným fyzickým javom, ktorému nikto z nás naozaj nerozumie. Okej, nech ide! To bol trochu WTF moment.
Inak hlavný hrdina po celý čas nedôjde k ničomu vlastným pričinením, po celý čas mu v podstate takpovediac padajú pečené holuby do huby. Po celý čas nemusí reálne riešiť a nevyrieši žiaden problém. Z väzenia sa dostane, lebo nejaký fyzik príde s bláznivou teóriou. Príde k Adélke a zistí, že ho miluje a hneď sa idú brať. Keď Adélka zistí, že sa vie teleportovať a neobťažoval sa jej o tom zmieniť, vôbec jej to nevadí. Chápem, že Vendelín as má byť takýmto typom hrdinu, taký bežný ťuťko, ale práve preto by som to odporučila potiahnuť ešte do vtipnejšej roviny, že keď už, tak poriadne, lebo to malo našliapnuté dobrým smerom.
01.01.2020
Aleš Horváth
Niromwell, ten fyzikálny jav je v pohode, ale ten jav je dôsledkom Vendelínovho rozhodnutia, nie jeho príčinou. Inými slovami, fyzikálny jav popisuje ako sa to deje, nie prečo sa deje.
V tejto poviedke považujem za väčšie scifi to, že sa zoberú na základe jedného vyznania lásky ako samotnú teleportáciu.
02.01.2020
Niromwell, ten fyzikálny jav je v pohode, ale ten jav je dôsledkom Vendelínovho rozhodnutia, nie jeho príčinou. Inými slovami, fyzikálny jav popisuje ako sa to deje, nie prečo sa deje.
V tejto poviedke považujem za väčšie scifi to, že sa zoberú na základe jedného vyznania lásky ako samotnú teleportáciu.
02.01.2020
Jan Ťuhýček
Tohle je zábavná povídka, ve které se kombinuje kouzlo nechtěného s rozšafným vševědoucím vypravěčem rozdávajícím rozumy jako z předminulého století - a po přečtení mám úsměv na tváři. Dalo by se rýpat do lecčeho, ale jednak bych to zcela jistě nevyjádřil lépe než B. T. Niromwell, a jednak jsem autorovi vděčný za čtvrthodinku lehké zábavy.
Přijde mi, že autor je ještě nevypsaný. Přeju mu, aby se nenechal odradit, nezahořkl a pokračoval dál ve psaní.
07.01.2020
Tohle je zábavná povídka, ve které se kombinuje kouzlo nechtěného s rozšafným vševědoucím vypravěčem rozdávajícím rozumy jako z předminulého století - a po přečtení mám úsměv na tváři. Dalo by se rýpat do lecčeho, ale jednak bych to zcela jistě nevyjádřil lépe než B. T. Niromwell, a jednak jsem autorovi vděčný za čtvrthodinku lehké zábavy.
Přijde mi, že autor je ještě nevypsaný. Přeju mu, aby se nenechal odradit, nezahořkl a pokračoval dál ve psaní.
07.01.2020
Ash
Pripomenulo mi to humorné poviedky Jana Arkora Brauna. Na štýle a výstavbe príbehu sa ešte žiada popracovať, ale má to v sebe istú staromilskú poéziu. Možno by bolo dobré zvážiť, či písať po slovensky alebo po česky, lebo časté čechizmy rušia pozornosť.
08.01.2020
Pripomenulo mi to humorné poviedky Jana Arkora Brauna. Na štýle a výstavbe príbehu sa ešte žiada popracovať, ale má to v sebe istú staromilskú poéziu. Možno by bolo dobré zvážiť, či písať po slovensky alebo po česky, lebo časté čechizmy rušia pozornosť.
08.01.2020
Monika Kandriková
Nápad ako z filmu Jumper s trošku nudnou modifikáciou a romantickým zakončením. Chýba poriadny konflikt a postavy sú až príliš nevšímavé k možným problémom. Tak nič.
10.01.2020
Nápad ako z filmu Jumper s trošku nudnou modifikáciou a romantickým zakončením. Chýba poriadny konflikt a postavy sú až príliš nevšímavé k možným problémom. Tak nič.
10.01.2020