Vlnky na hladine pokojne tečúcej rieky sa trblietali vo svetle Slnka, ktoré pomaly klesalo k obzoru. Narúšali je len tiene konárov vŕb ktoré lemovali breh a nakláňali sa miestami až na vodnú hladinu. Nad hladinou poletovali vážky a mušky, po ktorých občas vyskočila s plesnutím nejaká ryba. Nad riekou sa vznášala ona zvláštna vôňa rieky, zmes arómy kvetov, trávy, stromov a samotnej rieky bohatej na život, vôňa, ktorú tak dôverne poznajú len vodáci. Vôňa osobitá pre každú rieku, starí vodáci poznajú kde sú alebo na ktorom úseku toku sa nachádzajú.

Radek sedel na korme kánoe a lenivo ponáral pádlo do vody, len tak aby loď udržal v najrýchlejšej prúdnici a mohli spoločne zo Zuzkou, jeho družkou, snúbenicou, v kľude sledovať pozvoľna sa míňajúci breh. Tá sa čo najpohodlnejšie rozvalila na prove a končeky prstou jemne čerila hladinu rieky. Nikam sa neponáhľali, mali začiatok kratšej dovolenky a rozhodli sa ako každý rok splaviť tento úsek Lužnice, je ešte pred prázdninami a oni boli najradšej sami, sezóna teraz začínala a oni mali radšej kľud, ticho a čo najmenej ľudí okolo seba.

A teraz v júni je príroda všade tak čistá, tráva zelená, ešte nespálená letnými horúčavami a suchom, nie je dodupaná od množstva návštevníkov rieky a táboriska nelemujú kopy odpadkov. Plavili sa po hornom úseku, kde sa občas nachádzali plytčiny, kde museli vysadnúť a naloženú kánoe pretiahnuť svojimi silami. Nevadilo im to, rátali s tým, na tejto rieke sa pred piatimi rokmi zoznámili a od tej doby sa sem radi vracajú. Na vode boli spolu už viackrát, boli zohratí a mali takýto spôsob trávenia voľného času veľmi radi. Tento rok sa im plavilo ľahšie. Rieka mala relatívne vysoký stav vody a väčšina plytčín sa dala normálne preplávať a nemuseli koníčkovať. Cesta im ubiehala rýchlejšie a Zuzka sa s rozkošou vystavovala Slniečku s privretými viečkami, a občasné závany mierneho vetra je povievali jej nahrdzavenými vlasmi.

Náhle sa je cez oči mihol rýchli tieň. Otvorila oči, zaclonila si je rukou a pozrela sa hore.

„ Radek pozri“, ukázala rukou k oblohe, „ nad nami krúži bocian!“

Radek sa otočil k oblohe a uvidel bociana, ako ladne krúži na riekou: „ Je nádherný, asi tu má niekde blizúčko hniezdo a hľadá pre svoju omladinu zásobáreň žabičiek.“

„ Možno nám donesie konečne bánenko,“ povzdychla Zuzka.

„ Nezačínaj zasa a opaľuj sa“, zabručal Radek, „ radšej chytaj slnečné lúče, nech ti krásne vybehnú tvoje kúzelné pehy!“

„ Ty si niekedy tak protivný...“, zavrčala, „ kde je tvoja romantika? A kedy podáme tu žiadosť o adopciu?“

„ Najprv sa musíme zobrať, ako by si to nevedela!“

Vedela, moc dobre. Pred tromi rokmi sa rozhodli, že sa dajú na tvorbu potomstva. Po čase, keď sa nedarilo išli pre pomoc k lekárovi. Nádeje boli tvrdo uzemnené. Čiastočná agenézia ženy, ľudskou rečou, Zuzka nemá dostatočne vyvinutú maternicu, ktorá vylučovala absolútne jej prípadné tehotenstvo...

Chvíľku mlčali, rieka ich doviedla na miesto, kde podľa plánu chceli zo dve tri noci ostať.

„ Myslím, že sa blížime k tej lúčke zo studničkou“, povedal Radek.

Zuzka sa dvihla, pretiahla si chrbát , posadila na lavičku a rozhliadla sa: „ Myslíš... asi áno, tamto sa rieka točí a pak bude ta malá plážička, zoberiem pádlo a zakotvíme tam.“

Upravila si ramienko na plavkách a zabrala pádlom do vody. Zohrane preplávali zákrutou a pristáli u malej piesčiny, na ktorú vytiahli loďku. Rozhliadli sa a zistili, že veľká jarná voda naniesla na piesčinu kopu konárov a kusov kmeňov, ktoré stačili od jari dostatočne vyschnúť.

„ Máme aspoň ušetrenú robotu zo drevom“, konštatoval Radek, „ len tie igelity a fľaše musíme odpratať, ľudia sa snáď nikdy nezmenia, pletú si rieky s odpadkovým košom.“

„ Vlani to bolo horšie, nezdá sa ti“

„Hmmm, neviem možno...“

Povynášali veci z kánoe na lúčku na brehu, ktorá pre nízky vŕbový porast nebola z rieky dobre vidieť. Zuzka sa dala do stavaní stanu, mali klasický horolezecký, ktorý sa dal jednoducho postaviť za slabých päť minút. Radek zatiaľ nanosil naplavené drevo a obnovil ohnisko, ktoré tu mali už niekoľko rokov. Bol na nich utešený pohľad, keby ich niekto pozoroval, nemohol by si nevšimnúť ich kľudu a zohratosti. Za ten čas čo spolu chodili si už na rôznych výpravách vymedzili svoje role a pri stavaní svojho táboriska kdekoľvek si navzájom neprekážali a plnili si svoje nutné úlohy, na ktorých sa zohrali už dávno. Ušetrili si tak zmätky a dohadovaní, ktorými trpia sviatoční turisti, takí by radšej ani nemali do prírody chodiť stanovať.

Boli hotoví, Zuzka rozprestrela deku na trávu a pozrela sa na Radka čo robí, ten jej kývnul rukou a ukázal smerom k vode. Trocha prekvapene išla za ním, veď všetko už mali na lúčke. Došli na breh a Radek náhle ju zobral okolo pásu, stisol ju a zvalil a z ňou do rieky. Zuzka zvrieskla, voda bola na telá rozpálené Slnkom a pohybom trocha chladnejšia a symbolicky sa bránila.

„Ty blázon, veď sme oblečení a ta voda je studená..“, čertila sa.

„ To máš prvý tohtoročný krst riekou miláčik“

„ Počkaj, ja ti to vrátim a to čo nevidieť...“

„ Už sa teším ty moja nežná zlatovláska“, usmieval, pohladil ju po mokrých vlasoch a pomohol jej z vody. Otriasla si vlasy od vody a klepkajúc sa od chladu bežala k stanu, kde sa rýchlo osušila a prezliekla sa do suchých teplákov a trička. Radek ju s kľudom nasledoval, ale ostal zatiaľ v plavkách. Zašiel k neďalekej studničke a zistil, že opäť potrebuje vyčistiť. Ešusom vybral naplavené bahno a urovnal kamene okolo aby sa vody nekalila, keď sa naberá. Chvíľku počkal až sa vody vyčistí a nabral do demižóna už čistú, ľadovo chladivú vodu. Keď sa vracal, takmer doňho vrazil veľký hlasno bzučiaci čmeliak, zakrúžil okolo Radka a ten sa trocha ohnal po ňom rukou.

„ Heš! Dávaj pozor ty členovec, nerád by som ti ublížil!“

Zuzka ho od stanu sledovala: „ Aj mňa tu kontroloval, že je krásny.“

„ No to teda je, ale lieta ako napitý...“

Zuzka sa usmievala a pri tom upratovala veci v stane a okolo neho. Radek sa vrátil s vodou, opravil ohnisko, ktoré im už viackrát dobre poslúžilo, zapálil oheň a postavil nad nej trojnožku, na ktorú zavesil plný kotlík vody. Bol od čistenia studničky zablatený a tak sa išiel umyť do rieky. Zuzka medzitým nachystala klobásky a slaninu na opekanie, nakrájala zemiaky a dala ich variť do kotlíka. Radek sa konečne prezliekol z mokrých plaviek do teplákov a trička a spolu so svojou družkou sa venovali vareniu. Ozvalo sa nad nimi zvonivé hlboké bzučanie, ohliadli sa a uvideli čmeliaka, ako si to smeruje k neďalekému krovisku, kam behom pár sekúnd vletel a bzučanie stíchlo.

„Mám pocit, že nám tu tohto roku bude čmelda robiť spoločnosť,“ konštatoval Radek.

„ Asi sme vliezli do jeho teritória a označkoval si nás.“

„ Jasné a teraz si nás bude kontrolovať a okukovať nás čo robíme...“

„ Lepšie než dajaký mastňáci, čo len očumujú, nemyslíš?“

„ Jo, hmyz môžeš zaplácnuť, mastňáky nie...“

„ Máš povolené len komáre a muchy...“

„ Zasa? Dobre, takmer som zabudol, že všetky chrobáčiky sú pre prírodu dôležité a tým i pro nás,“ zakýval hlavou a pobozkal Zuzku na tvár.

Pohladila ho, usmiala sa a ukázala na slabnucí oheň, priložil zopár kúskov dreva a plamene ožili. Konečne sa mohla začať ich tohtoročná prvá večera pri ohni  s opekaním. Slnko už sa definitívne schovalo za okolostojace stromy a na lúčke sa zreteľne ochladilo, Zuzka vytiahla zo stanu ešte jednu deku, sadla si k Radkovi, ktorý sústredene opekal slaninku, prehodila ju cez ramená Radkovi i sebe a pritúlila sa k nemu. S palicou nad ohňom v ruke ju pobozkal do vlasov a naďalej sa sústredil na dva silné plátky slaniny, s ktorých kvapkala vytopená masť a so sykotom budila v pahrebe plamienky. Neopakovateľná vôňa opekaných plátkov slaniny sa šírila nad lúkou a dráždila chuťové i čuchové orgány zamilovanej dvojici. Radek vstal dal z trojnožky kotlík s uvarenou polievkou a podal Zuzke misku na slaninu. Ľahli si na deku a v tejto polohe spoločne fúkali do horúcej polievky, aby ochladla a dala sa jesť. Neskôr sa s chichotom prali lyžicami o zemiaky a kúsky zeleniny, aby sa následne nežne navzájom kŕmili, tým najlepším, čo im momentálne umožňovalo ich menu. Keď všetko dojedli, Slnko práve zašlo za obzor a nastal dlhý slunovratový súmrak. Asi hodinu sedeli pri ohni, pozerali sa do plameňov a sem tam prehodili pár slov. Oheň doháral a keď už ostávala iba tlejúca pahreba Zuzka už takmer usínala a tak sa s hustnúcou tmou presunuli do stanu, zabalili do spacákov a unavení nielen cestou, ale i prácou cez týždeň, zaspali spánkom spravodlivých.

Ráno ležali dlho v stane a nechcelo sa im vôbec zo spacákov, túlili sa k sebe a dokazovali si svoju vzájomnú lásku. Keď slnečný kotúč vyšiel ponad koruny stromov a začal pražťl do steny stanu, tak vnútri začalo byť neznesiteľne horúco. Radek z fučaním rozopol zips na vchodu stanu, odostrel a vyvetral. Z vonka k nim vrazili vôňa rozkvitnutej lúky, zmiešaná s arómou dosychajúcej rannej rosy. Mierny vetrík pohyboval listami stromov a ten miešal slnečné lúče do rozmanitých sveteľných tieňohier po celej lúčke. Do toho znel spev vtákov a rozmanité bzukoty a cvrlikanie hmyzu. K tomu všetkého im zaznel do uší im už známy zvuk, hlboké zvonivé bzučanie letiaceho čmeliaka.

„ Aha! Už je na kontrole, čmelda jeden... Tam je!“ ukázala Zuzka smerom na juh.

Čmeliak zakrúžil dva razy nad stanom, zamieril na lúku a tam sa venoval rozkvitnutým rastlinám

„ Budeme mu hovoriť Aloiz, kdesi som to videl v rozprávke“

„ Dobre,“ uchichtla sa Zuzka, „ a budeme si robiť čiarky, koľkokrát za deň nad nami prefrčí.“

Vytiahla malý zápisníček a krasopisne napísala Alois čmelda od Lužnice a urobila jednu čiarku. Ani ho nestačila odložiť a Alois s hlasným bzučaním preletel nad stanom a zmizol v krovisku. Zuzka urobila druhú čiarku a začala pomáhať Radkovi pri príprave raňajok. Ten pripravil v ohnisku drevo a zapálil oheň. Zuzka doniesla v kotlíku vodu na čaj a kávu a zavesila ho nad plameň.

„ Čo si dáme, miláčik“, opýtal sa Radek, „ máme tu konzerv habadej ale čo by si hovorila na tú konzervu od tvojho otca?“

„ Prečo nie? Vieš že keď zavára mäso tak to stojí za to. A mám ešte niečo. Mama mi naložila do toho svojho pácu zopár kuracích stehien, to si dáme na obed a ostane aj na večeru.“

Radek povytiahol obočie : „ A to bolo to čo si tak tajne balila do chladiaceho boxu?“

Prikývla a na dôkaz box otvorila a kázala tajomstvo svojej mamy.

„ Už sa mi zbiehajú slinky, zlatovlásko.“

Zuzka urobila pukrle a vrátila drahocené stehná späť do boxu: „ Mama je zlatá nemyslíš?“

„ Kiež by boli všetky svokry takéto,“ povzdychol si Radek a spomenul si ako ho prijali, keď k nim pred piatimi rokmi prvý raz prišiel. Mama si ho premerala hneď vo dverách, hlboko sa mu zahľadela do očí a po chvíľke konštatovala – tak to by šlo, máš môj súhlas a časom uvidíme. A keď zistili, že Radek je v podstate už dospelá sirota a Zuzku neopustil ani keď zistili, že nemôžu mať vôbec deti, cenili si ho ešte viacej. Bolestné pre nich bolo, že Zuzka bola jedináčik a ich túžba mať vlastné vnúčence sa nikdy neuspokojí. Ale vnútorne boli pripravení na variantu adoptovaného dieťaťa, i to si na Radkovi veľmi cenili.

Ale dnes majú iné starosti, príjemnejšie. Odpočívať u rieky, ugrilovať si kuracie mäso venovať sa sebe navzájom. Voda v kotlíku už zovrela a Zuzka zaliala kávu a do zvyšku vody nasypala zmes čerstvých byliniek, ktoré nazbierala na lúke. Radek sedel na deke vedľa stanu a na malej dostičke krájal na kúsky rajčiny a papriku, ukladal je na tácku a nakoniec osolil. Chlieb už nakrájal, konzerva od tatka Dolinského už bola otvorená a vôňa všetkého im pripravovala tráviace ústrojenstvo k príjemným raňajkám. Usadli k sebe, pobozkali sa a Zuzka musela urobiť ďalšiu čiarku, pretože Alois znovu preletel nad nimi, urobil jeden okruh a namieril si to medzi svoje kvietky.

„ Dnes je noc kúziel, láska“, povedala Zuzka a pozrela sa na svojho druha.

„ Viem, svätojánska, už včera lietali tie malé chrobáčiky s lucerničkami. Možno nám ukážu cestu k pokladu.“

„ Mne stačíš ty, nepotrebujem poklady, peniaze predsa kazia charakter nie?“

„ Pokiaľ ich máš dostatok, nemusia.“

„ Radšej jedz, tu by ti všetky poklady sveta nepomohli k ničomu, tak papkaj láska...“

Zuzka nabrala na vidličku kúsok mäska, odlomila riadne sústo chleba, dala na nej mäso a doslova vrazila všetko Radkovi do úst. Ten sa len naoko bránil a aby mu sústo nevypadlo, musel si ho pridržať. Nelenil a vrátil to Zuzke podobným spôsobom. Smiali sa pomali jedli, kŕmili sa navzájom a čas sa šinul ďalej. Alois sa pri návratu z lúky stavil na návštevu. Sadol si na vrcholok stanu, chvíľku sa tam pomrvil a odštartoval do svojho kroviska. Po raňajkách nastal pre zamilovanú dvojicu čas leňošenia a milovania. Od ich krásneho trávenia času ich vyrušili až ich vyprázdnené žalúdky. S tak nádhernou lenivosťou a kľudom už dlho Radek nechystal pahrebu na grilovanie. Zuzka sa ne jeho práci takmer v leže nemohla pozerať, tak si najprv naňho sadla a potom vytiahla z kanoe antikorový rošt na grilovanie. Radek z fučaním a hekaním, ktoré vedel dokonale zahrať, sa po štyroch doplazil k ohnisku a upevnil rošt nad pahrebu. Zuzka mu nedala pokoja a tak nakoniec musel vstať a pomocou grilovacích klieštičiek uložiť a obracať stehná na roštu. Z mäsa za začala šíriť dôverná vôňa zmiešaná z dymu, korenia a pečeného mäsa, ktorá ho dokonale prebrala a grilovaniu sa venoval zo zvláštnym zaujatím. Jeho krásna polovička ho sledovala s jemným úsmevom na tvári a popri tom stíhala pripraviť v kotlíku varenú ryžu. A tiež stíhala urobiť niekoľko čiarok, pretože Alois prejavoval čilú aktivitu a neustále pendloval medzi svojím kroviskom a lúčkou, kde pečlivo obšťastňoval svojím sosáčikom všetky kvietky.

Obed bol vďaka pečlivosti oboch a majstrovskej prípravy mäska od Zuzkinej mamy hotový a rozvoniaval po okolí. Labužnícky si ľahli do tieňa starej vŕby na deku a v kráľovskom kľude nenáhlivo hodovali.

„ To bola paráda“, konštatoval Radek s nacpaným bruchom, „ ani sa mi nechce hýbať.“

„ Hybaj do vody, ruky máš upatlané a lepíš“

Zuzka ho začala štekliť a jemu neostávalo nič iné, ako sa z funením postaviť a v rieke sa opláchnuť. A pretože ona mala trocha rozvernú náladu, počkala, keď sa naklonil nad hladinou, aby si umyl ruky a silno doňho vrazila, takže sa rozpľasol na hladinu aký široký, taký dlhý. Celý mokrý sa vynoril, vyprskol trocha vody, čo sa mu dostala do úst, postavil sa a začal Zuzku naháňať. So smiechom ju dohnal práve pod vŕbou a zložil ju na deku.

„ To si odnesieš, miláčik...“ , celý mokrý ju objal a ona sa nechala pobozkať.

Odtiahla sa a tíško mu šepla: „ Mám na teba chuť!“, a zahryzla sa mu nežne do ucha.

Radek sa zachvel, pozrel sa na ňu a pohladil ju a po tvári: „ Asi je to vzájomné, ešte, že tu lieta iba Alois.“

Neskôr zaspali v príjemnom tieni ich vŕby a prebudili sa až keď Slnko klesalo k obzoru.

Radek rozhrabal zvyšok pahreby a podarilo sa mu nájsť niekoľko žhavých uhlíkov a rozdmýchal z nich oheň. Ohriali si ryžu od obeda, opiekli ďalšie mäso a najedli sa.

Sedeli v plavkách vedľa ohniska, kde zvoľna doháral táboráčik a keď sa začalo šeriť ostával už len tlejúci zvyšok. Bol teplý večer a tak ostávali v plavkách pritisnutí k sebe. Teplo, hustnúca tma a vzájomné láskyplné dotyky v nich opäť vzbudili túžbu po vzájomnom spojení. Netrvalo dlho a oba ležali už bez plaviek vedľa seba na deke a venovali sa tak príjemnej činnosti....

Náhle sa Zuzka strhla a ukázala smerom ku krovisku, kde mal svoj domov čmeliak Alois.

Radek sa pozrel tým smerom a strnul. Obi dvaja s úžasom sledovali niečo fantasticky krásne. Z kroviska sa vynoril doslova úžasný roj malých svetielkujúcich bodov.

„ To je fantastické,“ vzdychla Zuzka, „ toľko svätojánskych mušiek som pokope nikdy nevidela“

„ Ani ja nie, zopár ich tu lietalo včera večer, ale toľko?“

„ A pozri, letia asi k nám!“

Roj snáď tisícky malých zelene svietiacich bodov sa k nim zvolna a úplne bez sebamenšieho zvuku blížil. S údivom sledovali ako sa nad nich roj dostal, akoby stuhol a oni pololežiac sledovali ako sa v roji mihotajú svetielka. Roj nad nimi postál niekoľko desiatok sekúnd a pak náhle, bez nijakého náznaku pohybu zlietol na Zuzku a usadil sa na jej bruchu. Prekvapená sa ani nepohla a šokovaná ostala bez pohybu.

„ Ja ich odože....“

Zuzka ho posunkom zarazila a tíško povedala: „ Nechaj ich, vôbec ma nekúšu, dokonca je to zvláštne príjemné“.

Stovky, snáď tisíc či viac sa rojili na Zuzkinom brušku a vydávali pri tom kúzelné zelené svetlo. Roj na nej ostal asi päť minút a pak rovnako ako bez varovania si sadol na jej krásne telo, tak bez akéhokoľvek povelu sa naraz zdvihol a odletel smerom ku krovisku, kde vzápätí zmizol. Prekvapení ostali ešte pár minút bez pohybu a napokon Radek zobral baterku a zasvietil Zuzke na miesta kde jej pred pár minútami pochodovali stovky malých svietiacich chrobáčikov. Nič, ani náznak podráždenej kože, či pupienky po kusadlách.

„ No čo pozeráš, veď na mne poznáš každú pehu, nič mi neurobili“

„ Fakt, čo to malo znamenať, nikdy som nepočul, že by sadli na človeka a to ešte v takom množstve.“

„ Bola som rozpálená láskou k tebe, možno je to pritiahlo“, objala Radka a nepustila sa

„ Ale že, či. Zajtra prehľadám to krovisko“

„ Nič nenájdeš, dnes je predsa tajomná svätojánska noc, plná kúzel otvárajú sa poklady a čo ja viem ešte...“

„ Jo a chrobač s lucerničkami ťa má na večeru alebo sa v tebe prebudili akési bosorácke geny o ktorých zatiaľ neviem.“

„ Hádam na tie potvorky nežiarlíš...“

„ No mať za jeden večer niekoľko stovák konkurentov.. Síce takto krpatých,“ naznačil prstami Radek, „ ale predsa len, mám ich vyzvať všetkých na súboj či čo?“

„ Šašo.. Poď, poďme do stanu, tam ti nič nevlezie nikam.“

Vstali, ani nepohľadali v tme plavky, zobrali deku a zvyšok tajomnej a kúzelnej noci strávili zapletení do seba v stane.

„ Ostaneme ti ešte jednu noc?“ , opýtala sa po zobudení Zuzka.

„ Prečo nie? A čo chceš znovu okúsiť mušky na brušku?“

Pohladil ju na miestach záujmu svietiaceho hmyzu. Usmiala sa a prikývla. Zavrtel hlavou, povzdychol si a po štyroch vyliezol zo stanu, postavil sa a s bandaskou v ruke zamieril ku studničke. Keď sa vrátil, sedela Zuzka pred stanom a rozčesávala si vlasy. Položil vodu do trávy, naklonil sa k nej a pobozkal do vlasov: „ Si moja krásna víla, ktorá v noci namiesto šatov nosí na sebe svätojánske mušky!“

„ A zoberieš si takúto bosorku za ženu?“

„ Akú bosorku, rozprávkovú vílu...“

Usmiala sa: „ Ani nevieš čo máš a včera bola rozprávkovo kúzelná noc a vďaka tebe i láskyplná...“

„ Som hladný ako tiger,“ zmenil tému Radek.

„ Ty si niekedy strašná potvora,“ drgla doňho, „ romantiku zmeníš na žranicu, och vy chlapi. Ale i ja som vyhladla, chcem opečenú slaninu...“

„ Ale víly sa živia rosou a pelom z kvetov...“

„ Hmmm, asi preto sú všetky také anorektické, ostanem radšej u tej slaniny.“

Z kroviska vyletel Alois, urobil nad nimi dva okruhy a zmizol medzi kvetmi na lúčke. Zuzka urobila ďalšiu čiarku, Radek rozrobil oheň a začali tak svoj ďalší deň strávený odpočinkom, kúpaním a milovaním.

Keď sa večer smrákalo, opýtala sa Zuzkaň: „ Čo myslíš priletia i dnes večer“

„ Uvidíme“ , pokrčil ramenami Radek, „ mám obavu, že toto sa nestáva každý deň.“

Mal pravdu, večer bol normálny a svätojánske mušky sa na lúkou vyskytovali iba po jednotlivcov, tak ako každý teplý letný večer.

„ Zajtra vyrazíme ďalej,“ navrhol Radek, „do konca týždňa musíme byť doma“

„ Ja viem, len tie mušky, zažijem to ešte niekedy, bolo to rozprávkové...“

„ Spi miláčik, možno ... uvidíme.“

Pohladil ju, ona mu to vrátila a zamotaní do seba, ako bol zvyknutí zaspali.

Prešli takmer tri mesiace. Každodenné starosti im prinášali iný život než ten, aký prežívali na lúčke vedľa Lužnice. Radek sedel vo svojej pracovni a vybavoval mailovú poštu, keď mu na stole zazvonil telefón. Dvihol ho a ozval sa.

„ Ahoj miláčik,“ ozval sa mu vo sluchátku dôverne známy hlas.

„ Zuzi, ahojky, čo sa deje, veď si volala pred sotva hodinkou, mám robotu, veď vieš...“

„ A kedy sa uvolníš?“

„ Čo je to také súrne? Nemôže to počkať do poobedia?“

„ Nie nemôže!“

„ Ale najskôr tak za hodinu.“

„ Dobre tak o hodinu budem pred tvojou robotou.“

„ Dobre, budem pozerať a keď ťa uvidím, vybehnem, snáď ma šéf nezahluší.“

Položil telefón a začal premýšľať, čo také neodkladné mu chce povedať, či dať. Nič ho nenapadlo, ale aj tak sa na prácu nesústredil. Veď nemali žiadne konflikty ani v Zuzkinej rodine.. Snáď sa niečo nestalo rodičom. Trocha ho striaslo, myšlienka, že by došlo k nejakej nepríjemnosti mu nedala pokoja. Posledných dvadsať minút si jeho nervozity všimol aj sám veľký šéf.

„ Čo ti je, si dajaký nesvoj?“

„ Ale čosi sa deje, Zuzka sa chce so mnou za chvíli zísť a čosi mi oznámiť.“

„ A čoho sa bojíš? Tak krásne zamilovanú osôbku nenájdeš široko ďaleko. Budem sa hodinu tváriť, že si služobne vonku.“

Poklepal ho na rameno a Radek mu vďačne poďakoval.

Keď zbadal vonku blížiacu sa Zuzku, vyrazil von tak, že takmer zvrhol stoličku. Kolegyňa sa tomu zasmiala a poznamenala, že takto zaľúbeného chlapa a tak dľho do jednej, ešte nevidela. Radek vyšiel na chodník, objal a pobozkal Zuzku. Tá sa k nemu silne pritisla a Radkovi neušlo, že sa tajomne a pri tom šťastne usmieva.

„ No čo sa robí také dôležité, miláčik,“ opýtal sa.

„ Poď, niekde si na chvíľku sadneme,“ vzala ho za ruku a odviedla ho do blízkej kaviarne.

Mlčky sa tam nechal odviesť, sadli si na vonkajšej terase a Radek znova vyzval Zuzku aby sa konečne vyjadrila čo chce.

„ Musíme sa zobrať,“ oznámila mu s šálkou čaju v ruke.

„ Ale to nie je nič nové, veď to bude na konci januára.“

Zavrtela hlavou: „ Nie musíme skôr, tak o mesiac.“

„ O mesiac?“, podivil sa Radek, „ v podstate mi je to jedno, aj tak spolu žijeme už dajaký ten piatok a vlastne prečo?“

„ Lebo chcem, aby na mne tehotenstvo bolo vidieť až po svadbe.“

Pozerala sa s potuteľným úsmevom do šálky s čajom a usilovne ho miešala drobnou lyžičkou.

Radkovi spadli sánky až na podlahu: „ Ale veď máš tu agenéziu, či ako sa to volá a všetci doktori tvrdili, že to sa nedá vyliečiť! Nerobíš si tak trocha nevhodný žartík, miláčik?“

Dokončil s výčitkou v hlase.

„ Nie nerobím, sama to nechápem, začalo mi byť nevoľno po ránu a taká zvláštna slabosť a divné chute. Prosto som išla k lekárovi a ten s kľudom konštatoval, že som zdravá a som iba tehotná a pogratuloval mi. Je to nový doktor a tak som ho upozornila na moju starú diagnózu, on sa pol hodinu pozeral do zdravoťáku, poslal ma na niekoľko vyšetrení a predstav si, mám normálnu, zdravú maternicu a v nej malý plodíček našej lásky!“

Stále na ňu vyjavene, ale čo raz radostnejšie pozeral: „ A to sa pred tým mýlili či čo?“

„ Nie, na to ma prehrabovali dôkladne a tehotná by som vďaka tvojej aktivite bola už dávno, vieš, že ty máš ty ocáskaté mršky živé až no..“

„ Ale tak ako je to možné, ináč pokiaľ je to tak, budeme mať kopu detí,“ zjavne sa potešil.

„ A nebudeme musieť žobrať na úradoch o adopciu, ale mám možná vysvetlenie, ako som sa vyzdravela.“

„ Som samé ucho láska“

„ Pamätáš na tie mušky? Bola kúzelná svätojánska noc a oni určite vycítili čo tak strašne moc chceme....“