,,Bojím sa,” vyjachtala Irida, krčiac sa v kúte, vedľa svojej staršej sestry. ,,Už ani muk!” prísne ju zahriakla Amity, no aj v jej belasých, tvrdých očiach sa odrážali čriepky strachu. Nebála sa však o seba, to nie. Jej mladšia sestra bola odmala ustráchaným vtáčatkom, bezmála ju to rozčuľovalo ako nič. Zato ona, ona bola jakživ samá odvaha, nič ju nedokázalo vykoľajiť zo smrtonosného pokoja, ktorý jej koloval v žilách. Bola pre Iridu pevnou skalou, ktorej sa mohla zachytiť, keď ju tmavé krídla strachu, zvierali vo svojom područí. Prudko strčila bielovlasú dievčinu, ,,Bež,” len tak tak sa pretisla úzkou štrbinou, ktorá jej celkom po oškierala kovovú kombinézu. Ani sa neobrátila. Vedela, že jej sestra to zvládne, vždy to tak bolo. Amity sa zaprela o lesklý povrch za jej chrbtom a vyčkávala. Na Asterico, už nebolo viac bezpečne. Akoby tomu tak niekedy bolo. Pošteklil ju sarkastický hlások v hlave. Poza oceľovú kupolu sa niečo mihlo. Ustrnula na mieste. Pohotovo blúdila pohľadom sem a tam, hľadajúc nebezpečenstvo. Boli to Sorberovia. Tmavé tvory, ktoré napadli ich domovskú hviezdu, nik nevedel odkiaľ sa vzali. Azda z inej galaxie. Pohlcovali svetlo z každej hviezdy v okruhu niekoľkých svetelných kilometrov. Zaťala zuby. Už bola zopár mesiacov ich domovina bez žiari a teraz dorazili aj sem. Plieniť a ničiť. Zovrela ruky v päsť a vzpriamila sa, aby lepšie videla. Boli to hrôzostrašné stvory, obšmietali sa okolo pre sklenej brány do mesta. Kožu mali zošuverenú a vrásčitú a zo skrivených chrbtov im rástli dlhé, ostré ostne. Vetrili navôkol. Dúfala, že Irida bola natoľko rozumná, že sa stihla ukryť pred hrôzami, ktoré sužovali kraj. Opatrne sa pretlačila rovnakou, úzkou štrbinou, ktorou vysotila svoju sestru. Oceľ nepríjemne zavŕzgala a vzbudila nechcenú pozornosť jednej z potvôr. Upriamil na ňu bezodné oči ako noc, rozďavil papuľu plnú ligotavých, žltých zubov a jedným skokom sa k nej priblížil. Skrčila sa, keď sa na ňu vrhol. Obratne sekla svetelným mečom. Ovanul ju neznesiteľný pach, spáleného mäsa, ktorý sa vzniesol priestorom. Z meča jej kvapkala čierna krv. Ledabolo ju utrela o zvera, nedarovala mu už ani pohľad. Bolo to však rovnako zbytočné ako vytrhnúť steblo trávy na rozľahlej lúke. ,,00564 volá ústredňu, kód 8, potrebujem posily,” zahrmela do malej vysielačky. Odpoveďou jej však bolo iba osamelé šušťanie a praskanie. Do pekla s nimi! Keď ich potrebujem, nikdy niesu na dosah. Nahnevane ju tresla o zem a šliapla na ňu ťažkou topánkou. Takže je to na mne. Ako vždy. Trpko si pomyslela a vydala sa hľadať svoju sestru.

Po rozvalinách sa jej kráčalo poťažky, vzduchom poletovali črepy skla a kusy hrubých oceľových plechov. Prach ju štípal v očiach, keď prechádzala ruiny, ktoré tu tie pekelné stvori po sebe zanechali. Stlačila gombík na svojom odeve s malým cvaknutím sa jej na hlavu zosunula titánová, nepriehľadná prilbica, videla iba vďaka pásiku nepriestrelného skla v úrovni očí. Pružne prekračovala sutiny. Nikde nebolo živej duše. Popri kobaltovo-modrej centrále, alebo aspoň toho, čo z nej zostalo sa mihol záblesk mesačnej bielej. Irida. Rozbehla sa priamo za ňou. Z ľahka pristála vedľa nej a zdrapila ju za lakeť. Bielovláska na ňu vypleštila oči. ,,To si ty,” vydýchla a hodila sa jej okolo krku, brnenia o seba hlasno zacinkali. Amity prevrátila očami a odtiahla sa, podržala si ju na dĺžku ramien, skúmajúc rany, ktoré by mohla utŕžiť. Bola celkom bez poškvrny. Sotva čutelné zaškrípanie pazúrov ju prebralo zo zamyslenia. Strhla krehkú asterijku k zemi, ruku jej pritlačila k ústam snažiac sa zadržať krik, ktorý sa jej už už dral z pľúc. Takmer nedýchala. Kreatúra sa lenivo vliekla a škrabla nechtami po zrúcaninách, snorila. Odišla však naprázdno. Vydýchla a pomaly pustila svoju vyľakanú sestru. Pri pohľade to jej tváre, skrivenej strachom si to uvedomila. Nepatrí sem, nikdy sem nepatrila. Nebola pravou asterijkou, v jej tele by nenašla ani jedinú nebojácnu a neohrozenú kosť. Asterijci boli trénovaný bojovníci, snáď odkedy prvý raz uzreli svetlo sveta. Ich povahy boli tvrdé a nezlomné. Iridu boj nikdy nezaujímal, sotva udržala v rukách zbraň tak, aby si neublížila. Bola jemná, preto ju Rada zavrhla, nedávali jej viac ako týždeň života, keď sa zrodila. No ona sa rozhodla svoju svojskú sestru chrániť. Bolo to jej primárnym poslaním. Nikdy ju neprinútila naučiť sa narábať s mečom, ani len na obranu. Ani keď ju do úmoru cvičila, ani keď ju potrestala. Nehlo to s ňou. Vedela, že tento svet nikdy nebude jej skutočným domovom, aj keby prešli tisícročia. Rozhodla sa učiniť to, čo tak dlho odkladala ale už nemôže, je to pre ňu príliš nebezpečné. ,,Musíme sa odtiaľto dostať,” neohrozene na ňu vzhliadla. ,,Je čas,” Irida iba užasnuto vydýchla no neprehovorila. Hlas sa jej zasekol v hrdle. Tam. Dodalo jej to kúsok nádeje v ktorú už ani neverila. Červenovlasá bojovníčka ju vzala za ruku a potiahla vpred.

Prepletali sa strmými, nevľúdnymi ulicami, priamo do úschovne. Ako sa blížili, zazreli rýchlo pristupujúcu masu, prichádzali ako jeden. V belasých očiach sa nebezpečne zalesklo v prísľube krutej smrti. ,,Bež k vesmírnej lodi,” zavelila ako pravý generál. Nedala jej možnosť oponovať. Sestra ju napriek tomu nepúšťala, naliehavo na ňu pozerala. ,,Stretneme sa tam,” prisvedčila na nevypovedanú otázku, ktorá sa jej zrkadlila v očiach. Bielovlasá iba bolestne privrela viečka smaragdových očí, no napokon ju pustila a prikývla. Amity sa neohrozene vrhla na smrtiacu horu tesákov a pazúrov. Presekávala sa masou zoschnutých končatín ani brvou nehla. Všetko preto, aby vyčistila sestre cestu. Irida bežala, potkýnajúc sa o hory tiel, ktoré sa pred ňou týčili ako mrakodrap a zem sa šmýkala od tmavej krvi, ktorou postupne nasakovala. Zbadala osamotenú loď, ľahko do nej vkĺzla a netrpezlivo vyčkávala. Trasúcimi prstami vyťukala na miniatúrnom displayi súradnice Zeme. Pred očami sa jej mihali záblesky červenej. Hýbala sa tak rýchlo, že to nestihla zaznamenať. Pribehli ďalší a ďalší, bolo ich priveľa aby ich sama zvládla. Irida by jej nebola v boji k ničomu, preklínala samú seba, že ju neuposlúchla a nenaučila sa to. Zavzlykala, hladiac na ňu ako zápasí s horou príšer, ktoré ju pomaly ale isto valcujú. Nedokázala ich poraziť vedela to. Červenovlasá na ňu obrátila pohľad - divoký a neoblomný. V jej belasých očiach nebolo ani zrnka strachu. Ochromilo ju to. ,,Leť sestra, leť domou,” vykríkla. Nemôže ju tu nechať, zomrie. Slzy sa jej rinuli po špinavej tvári, zanechávajúc za sebou vlhké, smutné cestičky. Bojovníčka naposledy pohliadla na svoju sestru, spokojne sa usmiala a zahodila meč. ,,Nájdi to, čo celý život hľadáš a nikdy sa nevracaj,” s neskrotným pohľadom pokľakla, nechala tvori nech ju roztrhajú. Vrhli sa na ňu kmásali a živili sa na nej. Bezducho potiahla páčku a koráb sa vzniesol. Vedela to. Amity vedela, že zomrie. Vedela, že na Zem nikdy nedorazia spolu a napriek tomu sa obetovala, aby ona mohla žiť.

,,Stará mama,” vyhŕklo dychtivo dievčatko so smaragdovými očami. ,,Čo sa stalo s Iridou?” visela pohľadom na perách starej ženy. V očiach sa jej zajagal smutný plamienok, iba na okamih. Rukou, poznačenou vekom si uhladila dlhé, biele vlasy sťa mesačný svit a šibalsky sa pousmiala. ,,To sa už asi nikdy nedozvieme, dievčatko moje.”