Zajtra sa vyjasní
Rutina života. Opakované vstávanie, práca, priatelia... Nič sa nemení, všetko ostáva rovnaké. Zmena je v nedohľadne. Ale prečo vlastne? Tretia poviedka z antológie Iná nežná.
Anna zalapala po dychu a prebudila sa. Budík nepríjemne drnčal a jej sa v žalúdku pomaly rozliezal nepokoj. Rukou zašmátrala po druhej polovici postele, ale namiesto útechy tam našla len vychladnutý paplón.
Keď prišla do kuchyne, manžel si už natieral krajec chleba maslom a počúval rádio.
„... cez deň zamračené, na mnohých miestach dážď. Večer sa od východu vyjasní, zajtra slnečno a teplo...“
Anna sa natiahla a zúrivo klepla po vypínači. Čierna skrinka sa nebezpečne zaknísala, a skôr ako ju stihla zachytiť, zletela z police.
Zdvihla ju najrýchlejšie, ako dokázala, ale už bolo neskoro. Mohla prijímačom triasť, šťukať a krútiť gombičkami, koľko chcela, z reproduktora sa ozýval len šum. Bezradne sa pozrela na Ivana: „Myslím, že je rozbité.“
„Ukáž!“ Vytrhol jej mŕtvy prístroj z ruky, no vzkriesiť ho už nedokázal.
„Stokrát som ti hovoril, netrieskaj po ňom tak. S takými vecami musíš jemne. Nahnevalo ťa to rádio vari nejako?“
Neodpovedala. Hoci výčitka ju zamrzela, viac ju vyviedlo z miery, že mal pravdu. Cítila hnev, nie však na rádio. Sama nevedela prečo, ale hrozne ju vytočila predpoveď počasia.
Raňajkovali mlčky. Bez správ či hudby, čo by Anninu pozornosť odviedla inam, jej ticho po chvíli začalo nepríjemne hučať v ušiach.
„Kašľal si ráno?“ opýtala sa, keď to už nedokázala vydržať.
„Len som nevedel spať,“ odvetil Ivan. Podvedome si pritom siahol na hrdlo, a tak vedela, že klame. Často mu hovorievala, aby ju zobudil, ak mu bude zle. On ju nechcel rušiť, radšej na to všetko ostal sám, vytratil sa zo spálne a pustil si rádio. A ak mu problémy s dýchaním nedovolili ísť ani do práce, tak ako tento týždeň, nechával ho zapnuté celý deň. Pomáhalo mu zahnať čierne myšlienky.
„Prepáč,“ zamrmlala a bradou kývla smerom k rozbitému prijímaču.
„To nič,“ vyhlásil odhodlane, „ja ho opravím!“
* * *
Predchádzajúci večer sa na námestí opäť protestovalo. Po chodníku sa povaľovali zvyšky transparentov, ušpinené, potrhané, napoly rozmočené od slabého neustávajúceho dažďa.
Hoci nápisy boli už takmer nečitateľné, Anna vedela, čo hovoria. To, čo tisíc ráz predtým, vždy, keď sa nejaká skupina ľudí rozhodla, že práve ona môže rozhodovať o tom, čo je najlepšie pre všetkých.
Radšej odvrátila zrak a sústredila sa na špičky svojich nízkych hnedých lodičiek.
Tak trochu sa hanbila. Ona tam včera nebola. Ivanovi nebolo dobre a ostala s ním doma. Ani bez tejto príhodnej výhovorky by však nebola šla. Niežeby s protestmi nesúhlasila, proste nenabrala odvahu. Mnoho ľudí ju nemá. Boja sa odvety. Alebo toho, že sa zmýlia a uveria tým nesprávnym.
Zrazu jej oči padli na schody pred vchodom do banky. Skrývali sa pod strieškou, a tak na ne dážď nedosiahol. Boli na nich akési zaschnuté, tmavé fľaky. Krv?
Zamrazilo ju až v kostiach a pridala do kroku.
Pred vchodom do elektrárne jej cestu zastal mladý muž. Zháčila sa. Vyzeral akosi strhane, na tvári strnisko, oči začervenané, akoby dlho nespal alebo práve plakal.
„Kedy ste naposledy videli slnko?“ stálo naškrabané na kúsku kartónu, čo zvieral v rukách.
„Blázon,“ zašomral nízky chlapík s kufríkom a zamieril hore schodmi ku vchodu. „Nenapraviteľný blázon.“
Váhavo sa vybrala tým istým smerom.
Ani neskôr, keď prepisovala na stroji jeden dokument za druhým, jej však príhoda neschádzala z mysle. Zakaždým keď jej oči zablúdili k oceľovosivému nebu za oknom, spomenula si na to heslo.
Nedávalo zmysel.
Niekedy, hlavne na jeseň, sa splodiny z elektrárne držali dolu v údolí a vytvárali dusivú sivastú hmlu, ktorá sa celý deň nezdvihla. Vždy sa toho desila, Ivanovi sa vtedy vždy prihoršilo. Zatiaľ však hmly ešte neprišli, len včera mesto zažilo chladný, ale inak ukážkový slnečný deň.
Áno, včera, aj keď nevedela prečo, zdalo sa jej to dávnejšie.
Keď poobede odchádzala domov, mladík tam ešte stál.
Stál tam, ani sa nepohol, zvieral svoj slogan a ľudia ho obchádzali, zľava a sprava, dav sa okolo neho rozdeľoval a potom zase spájal, ako rieka obtekajúca okolo nejakého balvanu.
Pevný bod v ľahostajnom, tichom prúde.
* * *
Na holej doske kuchynského stola ležali starostlivo porozkladané časti rozobratého rádia. Zato kockovaný obrus ležal nedbanlivo pohodený na jednej zo stoličiek.
Anna ho roztiahla, potriasla, no každý pokus vyrovnať pokrkvanú látku bol bez žehličky márny, a tak ho len dvakrát preložila a prevesila cez operadlo. Ivan pritom ani nezdvihol oči od práce. Nechala ho. Vedela, aké je to preňho dôležité.
Na večeru prišla švagriná. Bez manžela, toho na poslednú chvíľu odvolali na nočnú.
Anna pri jedle nestíhala sledovať rozhovor. Vidličkou sa roztržito prehrabovala na tanieri a rozmýšľala, prečo ju zrazu vyvádzajú z miery také hlúposti. Pokrčený obrus, predpoveď počasia, nezmyselný transparent.
„Včera bol zase protest. A nakoniec prišli policajti a strhla sa poriadna bitka,“ obrátila sa k nej zrazu Erika. „Suseda hovorila, že kopu ľudí pozatýkali a odviezli. Aj jej muža... Vôbec nevie, kde je. Celé poobedie mi preplakala v kuchyni.“
Anna si spomenula na krv na schodoch z rána. Naprázdno preglgla.
„Nemám z toho dobrý pocit,“ priznala Erika a pravou rukou si pohladila vypuklé bruško.
„Už by bolo načase, aby s nimi niekto niečo spravil. Priveľa si dovoľujú,“ odvetil Ivan, no nie tak zapálene ako ešte pred niekoľkými týždňami. Znel unavene, akoby to opakoval už len zo zotrvačnosti.
„Veď áno, len aby po nich neprišli horší,“ zamyslela sa jeho sestra.
Anna len pokrčila plecami.
Ľudia boli naozaj čoraz naštvanejší. A odvážnejší. V celej krajine vládlo napätie. Všetky tieto problémy sa jej však zdali strašne vzdialené. Ju trápilo niečo iné, bezprostrednejšie, pálčivejšie, niečo, čo stále nedokázala presne pomenovať.
„Nemáte niekedy pocit,“ prehovorila pomaly, „akoby ste prežívali ten istý deň stále dookola?“
Erika zmrzla s pohárom v ruke a vypleštila na ňu oči.
„Prepáčte,“ pomaly vstala od stola. „Mám nejaký ťažký žalúdok.“ O pár sekúnd bolo počuť, ako za sebou zatreskla dvere na kúpeľni.
Anna zachytila manželov pohľad, ale nedokázala ho prečítať.
* * *
Erika sa rýchlo vrátila, ale rozhovor už neplynul tak ľahko ako predtým. Chvíle ticha prichádzali častejšie a trvali čoraz dlhšie, a tak sa veľmi rýchlo začala zberať domov.
Kým Anna umývala riad, Ivan zmontoval rádio. Keď sa ho pokúsil zapnúť, neozval sa už ani ten šum.
„Nejde?“ opýtala sa potichu, takmer nesmelo.
Pokrútil hlavou a roztvoril dlaň. Ležalo na nej niekoľko drobných kovových súčiastok rôznych bizarných tvarov. „Ale pár kúskov mi ostalo,“ vzdychol si.
Anna sa posadila k nemu, jemne ho pohladila po predlaktí a potom vkĺzla dlaňou do tej jeho. Na chvíľu ju stisol, pocítila jeho teplú, suchú pokožku a zároveň ostré hrany súčiastok. Premkol ju pocit úľavy. Veľa nerozpráva, ale nehnevá sa, aspoň nie na ňu, hoci dnes pokazila všetko, čo jej prišlo pod ruku.
„To s Erikou... ja neviem, čo...“
„Nemôžeš za to. Bojí sa o dieťa. Lekárka ju včera vystrašila tými ďalšími testami.“
Skôr ako stihla odpovedať, zhasli všetky svetlá, v kuchyni, v obývačke, aj pouličná lampa pod oknom. Nastala úplná tma. Anna sa strhla a pevnejšie stisla manželovu ruku.
„Svietime na cestu pokroku,“ predniesol Ivan slávnostným hlasom motto miestnej elektrárne. Obaja sa rozosmiali.
* * *
Keď Anna ráno vošla do kuchyne, jej manžel tam už sedel. Práve si odhrýzal z krajca chleba natretého tenkou vrstvou masla a počúval rádio.
„... cez deň zamračené, na mnohých miestach dážď. Večer sa od východu vyjasní, zajtra slnečno a teplo...“
Pri tých slovách ju zamrazilo. Načiahla sa za vypínačom, ale uprostred pohybu ju čosi zastavilo. Spomienka, nejasná, rozostrená, akoby na ňu hľadela cez hmlu. Rádio, rozobraté na súčiastky na hrčovitej doske stola. Kedy to bolo?
Pokúsila sa zaloviť hlbšie, no našla len nesúvislé obrazy. Krv na schodoch, muž so strniskom a domácky vyrobeným transparentom... Veci, ktoré sa nikdy nestali, no aj tak mala pocit, že ich prežila. Možno vo sne?
„Anička?“ Oslovenie ju vyrušilo a to, čo hľadala, jej uniklo.
„Nič. Ja len... niečo sa mi zazdalo...“
* * *
Rozhodla sa pustiť tú podivnosť z hlavy. Vyšla z bytu a rázne sa rozbehla dole schodmi. Až keď na druhom poschodí stretla hundrajúcu susedu, uvedomila si, že ani neskúsila, či výťah ide, hoci nemala odkiaľ vedieť, že sa pokazil.
Cestou do práce ako dieťa hádala, aké auto pôjde oproti. Vždy vyhrala.
Zabávala sa tými déjà vu, a zároveň ju hlboko znepokojovali, aj keď si to zatiaľ nepripúšťala. Na námestí sa povaľovali pozostatky po včerajšom proteste. Keď prechádzala okolo banky, naschvál odvrátila hlavu.
Zato muža pred elektrárňou zazrela už z diaľky.
Namiesto starostlivo vypracovaných hesiel a nápisov na bielom plátne, aké práve videla potrhané v blate, mal len obyčajný, trochu nakrivo odstrihnutý kus kartónu.
„Kedy ste naposledy videli slnko?“ spýtala sa Anna samej seba v duchu, ešte kým sa na nápis pozrela.
Chyba.
„Toto nie je len elektráreň,“ písalo sa tam.
Vtedy sa jej drobná hra skončila.
V panike sa otočila a namiesto do kancelárie sa rozbehla naspäť domov.
* * *
„Ivan! Ivan!“ Manžel na volanie pribehol z kúpeľne.
„Už si doma? Stalo sa niečo?“
„Ivan, tento deň už bol!“ vysypala zo seba. „A nie raz...“ Hoci sa jej to až dovtedy nepodarilo ani v mysli presne pomenovať, hneď ako tie slová vyslovila, bola si istá, že má pravdu.
„Opakuje sa stále dookola a dookola. Preto tak neznášam predpoveď počasia. Zajtra má byť slnečno, ale vždy keď sa zobudím, je zase len hnusné upršané dnes.“ Ivan si sťažka vzdychol a oprel sa o stenu pri vešiaku na kabáty.
„Prepáč, ty si musíš myslieť, že som zošalela... Ale je to tak. Akoby sa zasekol čas alebo čo.“ Rázne pokrútil hlavou.
„Ja viem.“
Prekvapene zastala. Chvíľu si uprene hľadeli do očí a z pohľadu mu čítala akúsi bolesť.
„Viem o tej časovej slučke. Aj mne sa vracajú obrazy. Veci, ktoré si nemôžem pamätať, lebo sa nestali.“
„Ale... Nič si nepovedal.“
„Povedal. Pár dní dozadu. Nič si nepovedala, ale podľa mňa si si myslela, že mi lieky lezú na mozog.“
„To oni,“ zašepkala. „Spravili to, lebo sa báli. Báli sa, že prídu o moc. Ale takto...“ Ivan celý čas prikyvoval.
„Ale to, to nám predsa nemôžu... Musíme niečo spraviť, nemôžeme to nechať len tak...“
„Anička...“ tentoraz mu z hlasu sršala priam fyzická bolesť. „Nechaj to tak. Nič sa s tým nedá robiť. Lepšie je o tom nehovoriť. Lepšie je...“
„Zase zabudnúť? Veď presne o to im ide. Treba ísť von, povedať to ľuďom...“
„Anička... “ prerušil ju. „Mysleli by si, že si blázon. Ako ty o mne. Nič nezmôžeme. Nedá sa nič robiť, musíme ísť ďalej... Prispôsobiť sa...“
„Ako to môžeš povedať?“
„Keď dokážu zastaviť čas, čo spravia s obyčajnou ženou, ak sa im postaví do cesty? Rozpučia ťa ako...“
Rozkašľal sa. Najprv len zalapal po dychu, potom ho chytil kašeľ. Jednou rukou sa opieral o stenu a pokúšal sa nadýchnuť. Celý sa triasol.
Anna ho jemne chytila za plece, odviedla do kuchyne a posadila na stoličku. Sadla si k nemu, ale tak ako tisíc ráz predtým, ani teraz nevedela, čo robiť. Či ho pevne objať alebo radšej vôbec nechytať, aby ho ešte nepridusila. Len sa bezradne pozerala, zároveň sa oňho bála a bola nahnevaná. Mala pocit, akoby to urobil naschvál, aj keď rozum jej hovoril, že nemohol. Toto by si nikto neurobil naschvál.
A hlavne, zdá sa jej to alebo sú záchvaty oveľa silnejšie ako... včera?
Zrazu ten pohľad už nedokázala zniesť. Proste sa zdvihla a so slzami v očiach vybehla z bytu.
* * *
Ešte trochu pršalo a dáždnik zostal opretý pri dverách. Nemala chuť vracať sa poň, a tak len sklonila hlavu k zemi, aby sa jej voda nedostávala do očí.
Kráčala, ani poriadne nevedela kam. Hľadela na chodník, nerovnosti a praskliny v asfalte, z ktorých miestami vyrastala tráva. Zvláštne. Stačí malá puklinka, pár zrniečok zeme a rastliny hneď využijú situáciu. Niekedy, keď ich odtiaľ chcete dostať, nie a nie ich vytrhnúť.
Úplne sa prispôsobia.
Aj ľudia sú takí. Ako burina v chodníku.
Ivan mal pravdu. Už sa o slučke rozprávali. Pamätala si na ten rozhovor, keby sa sústredila, dokázala by zopakovať každé slovo. No vlastné spomienky jej pripadali ako nejaký film s titulkami. Rozumela im, no zdali sa cudzie, vzdialené.
Potrebovala o tom hovoriť, dnes, tu a teraz, s niekým, kto by ju chcel počúvať.
S hlbokým povzdychom zamierila naspäť k elektrárni.
* * *
Anna nemala vo zvyku len tak sa prihovárať cudzím ľuďom. Celú cestu premýšľala, ako ho osloviť, pripravovala si argumenty pre prípad, že by bol podozrievavý a nechcel sa s ňou zhovárať.
Nebolo treba.
„Musíme sa porozprávať,“ oznámila mu. Len pokrčil plecami a prikývol.
„Ale nie tu,“ dodala, keď si všimla, ako si ich ľudia obzerajú. Bez všetkého si svoj kartón strčil pod pazuchu a nasledoval ju. Pozvanie na kávu odmietol, a tak skončili v parku. Lavičky boli vlhké. Prechádzali sa popod stromy, z listov na nich podchvíľou padali kvapky a vo vzduchu visela ťažká vôňa premočenej pôdy.
„Rozmýšľal som, či za mnou prídete,“ začal. „Ráno som si vás všimol. Pozreli ste sa na mňa, akoby ste videli ducha.“
„To ten slogan. Iný ako včera. Teda v posledné dnes. Chodí takto za vami veľa ľudí?“
„V poslednom čase si ľudia začínajú spomínať.“
„Ako môj manžel,“ vzdychla si. „Ale najradšej by opäť zabudol... Viete, on je chorý. Má toho dosť so sebou...“ Cítila sa trápne, že Ivana ospravedlňuje.
Michal, tak sa jej mladík predstavil, čosi zamrmlal.
„Ten dnešný slogan,“ zmenila radšej tému. „Znamená to, že je to tu? V elektrárni? Tá vec, čo to robí?“
„Generátor časového poľa. Áno, je tu. Videl som ho.“ Prekvapene zastala a pozrela sa naňho, ale oči mal upreté niekam do diaľky.
„Asi by som mal začať od začiatku. Študoval som fyziku. Čas ma veľmi zaujímal, a tak mi jeden z učiteľov dával čítať rôzne články, aj z časopisov, čo sa ťažko zháňajú. V jednom som vtedy čítal o nejakej prevratnej rovnici, ale nepamätal som si to presne. A tak, keď som si prvý raz uvedomil, že sa čas opakuje, pozval som toho bývalého učiteľa, teraz už kamaráta, na pivo...“
* * *
Po dvoch veľkých svetlých desiatkach ostali na plastovom obruse mokré krúžky. Cink! Pivo bolo vodnaté, slabé. Aby sa konečne odhodlal vysloviť to nahlas, musel ich do seba naliať v rýchlom slede tri.
„Žijeme v časovej slučke, Ďuri,“ vyhlásil a pozrel pritom plešatému mužíčkovi oproti rovno do očí. „Tento hnusný, zasraný deň sa opakuje stále dookola.“
„Tebe nadobro drblo, Mišo,“ odsekol mu kamarát a zároveň uhol pohľadom.
„Nehovor mi, že to nie je vedecky možné. Časovej teórii rozumieš rovnako dobre ako ja. Ak nie lepšie. To ty si mi na výške dával tie časopisy a ja som ich poctivo čítal. Smithova rovnica...“
„Je to teoreticky možné. TE-ORE-TI-CKY. Smith nikdy neprišiel na to, ako svoj objav využiť. A keby to aj niekto otestoval, pravdepodobne by ani nevedel, že sa to podarilo. Vrátil by čas a pokus by sa nikdy neuskutočnil.“
„Aj to sme riešili. Aj s tým neurológom z Nemecka. Podľa neho by sa pamäť dala odblokovať správnymi liekmi. Vtedy sme sa mu vysmiali, jeho teória bola plná paradoxov, ale čo ak...“
„Mišo, počúvaj ma. Aj keby nejaký šialenec vynašiel takú drogu. A nejaký iný šialenec zmontoval podľa tých rovníc akýsi nástroj skazy... Vieš, koľko energie by to žralo? Hovoríme tu o časovom poli, ktoré by pojalo celú krajinu, sakra!“
„Práve preto je to tu. U nás. Najväčšia elektráreň. Veď sme sa o tom rozprávali. Miliónkrát. “
Juraj si vzdychol, na malú chvíľku si pritlačil palec a ukazovák na koreň nosa, akoby ho bolela hlava. Nakoniec sa postavil a hodil na stôl pár drobných.
„Idem ja. A ty tiež bež domov. Vyspi sa, ráno múdrejšie večera.“
Michal na tú žbrndu ani nemal viac chuť, no už len tón kamošovho hlasu ho prinútil mávnuť na krčmára a objednať ešte jedno. Dlho len tak sedel pri plnom pohári, ani sa ho nedotkol, až kým pena neopadla a jeho rozhorčenie sa nezmenilo na odhodlanie. Vtedy vypil pollitrák na dúšok a rázne vstal.
Musí niečo urobiť.
* * *
„Ako to vlastne funguje?“ spýtala sa Anna. „Starneme? Čo tehotné ženy? A...“ Zaváhala, bála sa položiť tú otázku, ale zároveň vedela, že musí.
„A ak bol niekto chorý, keď sa to začalo, zhoršuje sa mu to?“ dostala zo seba konečne.
„Čo je manželovi?“
„Lekári si nie sú istí. Býva často chorý, v zime aj raz za mesiac, a vtedy veľmi kašle, až sa dusí. Začalo to, keď sme sa prisťahovali do mesta. Asi by sme mali odísť, ale práca...“ Michal chápavo prikývol.
„Podľa základnej teórie by sa mu to nemalo zhoršovať,“ vrátil sa k jej otázke. „Ale ak je pravda to s tými liekmi na pamäť... Viete, netuším, či to niekto nejako testoval. Možno dva-trikrát. Ale čo to s organizmom urobí, keď sa deň opakuje tisíckrát?“
„Najviac ma znepokojuje,“ pokračoval, „že si na to začíname spomínať. Čoraz viac ľudí a bez pomoci liekov. Tento deň sa už zopakoval toľko ráz, že náš vnútorný čas sa asi predsa len posunul dopredu...“
„Dokedy to potrvá?“ spýtala sa pošepky a zavrela oči, aby zastavila príval sĺz.
„Kým nevychladnú hlavy. Možno. Vlastne je to geniálny plán. Za jeden deň len ťažko naplánujete prevrat. Ale to viem až teraz. Vtedy som si myslel... Vlastne neviem, čo som si myslel. Chcel som zachrániť svet. Chcel som byť hrdina. A tak som sa raz večer vkradol do elektrárne...“
* * *
Mal pocit, akoby sa ocitol v starom sci-fi filme. Všade navôkol niečo pípalo, blikalo.
Stroj nebol v miestnosti, to celá miestnosť bola stroj.
Zdalo sa, že tam nik nie je, aj tak sa však usiloval našľapovať čo najtichšie a každú chvíľu sa obzeral na všetky strany.
Bolo tam chladnejšie než na chodbách. Usúdil, že väčšina rúr a prieduchov tvorí len sofistikovaný chladiaci systém. Všetky sa zbiehali k stredu sály, kde sa vo veľkom sklenenom valci vo výške asi dvoch metrov vznášala striebristá guľa.
Prešiel rovno k nej, fascinovane hľadel, ako sa v nej miestnosť odráža ako v nejakom postriebrenom krivom zrkadle z lunaparku.
Pristúpil k ovládaciemu panelu. Nevyzeral komplikovane, bol tam len svietiaci ciferník odpočítavajúci sekundy a niekoľko gombíkov.
Stačilo stlačiť ten najväčší z nich, červený, a sféra proste zhasla, spriehľadnela, už v nej nevidel svoju vlastnú deformovanú tvár, ale trošku skrivený obraz stropu na druhej strane. Také jednoduché to bolo. Žiadne kódy, heslá, kľúče. Len prosté tlačidlo. Zapnúť-vypnúť.
Priestor predtým vypĺňalo bzučanie, teraz však všetko stíchlo. Na chvíľu sa zamyslel, čo bude ďalej. Bude proste zajtra alebo preskočia všetky dni, ktoré zatiaľ prežil zvyšok sveta?
Uvidí sa. Teraz musí dokončiť, čo začal.
Zdvihol nad hlavu železnú tyč, čo so sebou celý čas niesol, ale udrieť nestihol.
„Nepomôže to,“ ozvalo sa mu za chrbtom. Z tieňa vystúpil Juraj, oblečený v bielom plášti. Zamieril priamo k nemu a cestou akoby mimochodom postláčal pár tlačidiel.
Na protiľahlej stene sa rozsvietila obrovská mapa so stovkami malých bodov. Všetky svietili nazeleno, len ten na mieste ich mesta červeno blikal.
„Premýšľal si dobre, Mišo. Najväčšia elektráreň v krajine. Ale ani to nestačilo. Jeden stroj by časové pole neudržal. Potrebovali sme ich viac. Keď sa jeden na chvíľku vypne, istia ho ďalšie dva,“ vysvetľoval mu rovnakým tónom ako kedysi, keď bol ešte jeho študentom.
„A k tomu každý deň,“ vylovil z vrecka malú liekovku a pohrkal ňou. „Medicínu od doktora Muellera.“
* * *
„Stroj sa nedá vypnúť, ak stlačíte jedno tlačidlo. Treba ich stlačiť stovky, možno tisícky, všetky naraz. Jeden človek sa nemôže rozhodnúť a byť hrdina.“
„Na zmenu treba veľa ľudí,“ zašepkala Anna. Celá váha toho, čo počula, na ňu ťažko doľahla. To sa nedá. Nájsť toľko ľudí, čo by sa chceli spojiť, na toľkých miestach, za jediný deň.
„Ale,“ niečo sa jej predsa len nezdalo. „Ako ste sa dostali von? To vás len tak pustili?“
* * *
„Prečo, Ďuri?“ opýtal sa. „Ako s tým môžeš pomáhať?“
Kamarát pokrčil plecami. „A prečo si to robil ty?“
„Čože?“
„Už si tu bol, Mišo. Hneď na začiatku. Ponúkol som ti prácu a ty si ju vzal. Neodolal si, tú teóriu si chcel vždy vyskúšať. Ako ja. Bol si tu. Po niekoľkých týždňoch si začal bľabotať o opakovaniach a biologických hodinách a sociálnej spravodlivosti. Tak som ti vysadil lieky, skôr ako si to mohol všimnúť niekto ďalší.“
„Ale...“
Juraj stlačil nejaké tlačidlo a do miestnosti vošli dvaja vojaci.
„Je to, ako som povedal. Pán zablúdil, odprevaďte ho prosím von.“
* * *
„Ak to naozaj robia tí hore, je v ich záujme, aby si to pamätalo čo najmenej ľudí. Je možné, že v celej elektrárni to vie len Ďuri, možno jeden-dvaja ďalší. Tí, čo ma odviedli, lieky nebrali. Vypočúvali ma, samozrejme, v elektrárni som nemal čo hľadať. Ale do polnoci ostávala už len hodina a zobudil som sa vo vlastnej posteli. A po niekoľkých opakovaniach sa začal rozpamätávať. Zdá sa, že mi to ide rýchlejšie ako iným, tie lieky mi možno niečo zmenili v mozgu, aj keď ich už neberiem.“
„Takže vás vlastne zachránil.“ Prikývol.
„Aj tak mám strach. Každú chvíľu čakám, že za mnou niekto príde, nejakí veľkí chlapi, odvlečú ma niekam do tmavej miestnosti bez okien a...“
„Ale k elektrárni sa predsa vraciate?“
Prikývol.
„Ľudia to takto nechcú. Ani všetci policajti, ani všetci vedci ako ja, dokonca ani všetci zo strany to tak nechcú. Niekto musí začať. Zbytočne sa delíme na my a oni, keď vlastne sme len my. Raz... A teraz je ten správny čas. Začíname si spomínať. Ak sa nevzdáme, jedného dňa sa možno nazbiera dosť ľudí, aby vypli stroj.“
* * *
Keď sa rozlúčili, Anna bola skrehnutá. V neďalekej reštaurácii si objednala kávu. Dlho nad ňou sedela a premýšľala o tom, čo počula.
Ten príbeh mal medzery. Nepovedal jej nič o tom, ako sa mu podarilo dostať dnu. Iba, že to bolo ľahšie, než čakal. Aj s tým pomohol ten jeho kamarát?
A ak sa skutočne bojí, prečo sa toľko ukazuje? Prečo sa s ňou vôbec rozprával? Mohla byť ich človek. Nejaký agent.
Možno je to naozaj len blázon, ako si pošuškávajú ľudia pred elektrárňou.
Netušila, čomu veriť. Príbeh mohol byť pravdivý, hoci aj pritiahnutý za vlasy, mohol to byť výmysel. V konečnom dôsledku, pomyslela si nakoniec, to asi až tak nezaváži.
* * *
Keď prišla domov, Ivan sedel na stoličke v chodbe, bledý ako stena za ním. Okamžite vyskočil.
„Volal som do elektrárne, ale povedali, že si neprišla...“
„Len som potrebovala premýšľať,“ odvetila a pritúlila sa k nemu.
Večer prebehol ako vždy. Akurát si dávala lepší pozor, aby nerozrušila Eriku, a tak návšteva trvala o niečo dlhšie.
Ledva stihli odpratať riad, kým vypadla elektrina.
„Svietime na cestu pokroku,“ hlesol Ivan. „Ale to som už asi povedal,“ dodal, keď sa nezasmiala.
Cestou do postele ho chytil ďalší záchvat kašľa. Držala ho za ruku, až kým ho to neprešlo a nezaspal, v hlave jej neustále doznievali ozveny rozhovoru z poobedia.
„Nemusíš si to pamätať,“ šepla nakoniec, hoci manžel ju už nemohol počuť. „Ja si to budem pamätať aj za teba.“
* * *
Ráno vstala v lepšej nálade ako zvyčajne. Zhltla raňajky a potom sa asi štvrťhodinku hrabala v komore, kým nenašla dosť veľký kus kartónu.
„Chceme lepší zajtrajšok,“ napísala naň veľkými, úhľadnými písmenami. Po krátkej úvahe škrtla slovo „lepší“ a nad to napísala „akýkoľvek“.
YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, na streamoch filozofuje o Fantastickej poviedke a organizuje Poviedky na počkanie.
Diskusia
Marek Páperíčko Brenišin
Skvelo napísaná poviedka. Začiatok sa rozbieha pomalšie, ale finiš je tak zúrivý, až som mal dojem, že som počul sonický tresk :-D Drobné chyby, ináč ale nič závažné. Tretia výborná poviedka do partie. Dal som 9 :-)
01.12.2019
Skvelo napísaná poviedka. Začiatok sa rozbieha pomalšie, ale finiš je tak zúrivý, až som mal dojem, že som počul sonický tresk :-D Drobné chyby, ináč ale nič závažné. Tretia výborná poviedka do partie. Dal som 9 :-)
01.12.2019
Kei
Pekný nápad, niečo úplne iné ako by som v spojení so zbierkou čakala a pritom tému obsahuje. Super. Ako píše Marek, ten úvod sa rozbiehal pomalšie, ale stále v miere, ktorá je v pohode a dej sa rozbehol skôr, ako som mala nutkanie poviedku odložiť. A možno práve pre ten pomalší úvod vynikol záver, ktorý mi sadol a je peknou bodkou na záver. A aj keď si viem predstaviť aj pokračovanie k poviedke, považujem ju za uzavretú, lebo to, čo sa riešilo v tejto už ďalšie vysvetlenia nepotrebuje,
A tiež dúfam, že zajtra bude slnečno :)
04.12.2019
Pekný nápad, niečo úplne iné ako by som v spojení so zbierkou čakala a pritom tému obsahuje. Super. Ako píše Marek, ten úvod sa rozbiehal pomalšie, ale stále v miere, ktorá je v pohode a dej sa rozbehol skôr, ako som mala nutkanie poviedku odložiť. A možno práve pre ten pomalší úvod vynikol záver, ktorý mi sadol a je peknou bodkou na záver. A aj keď si viem predstaviť aj pokračovanie k poviedke, považujem ju za uzavretú, lebo to, čo sa riešilo v tejto už ďalšie vysvetlenia nepotrebuje,
A tiež dúfam, že zajtra bude slnečno :)
04.12.2019
Ďalšie články / poviedky v téme
Videl ľudí, ktorí prechádzali jeden cez druhého a cez rôzne nereálne aj reálne budovy. Dokonca zazrel potetovanú a holohlavú verziu Heleny s preškrtnutými tromi korunkami na transparente a kričiacu čosi v cudzom jazyku. Všade chaos, šialený chaos. A uprostred toho neborák Valja, ktorému znova dal niekto hlavu do zveráku a poriadne utiahol, až cítil, ako mu praská lebka. Premkla ho silná nevoľnosť.
Studená vojna, špionáž, KGB a nejakí tí superhrdinovia, ktorí si svoj osud možno nikdy vlastne nepriali. Ich kroky dejinami sa ale podpíšu na udalostiach k novému zajtrajšku. Cesta k Nežnej revolúcii nebola zafŕkaná len krvou...
V roku 1947 ovládol ZSSR takmer celú kontinentálnu Európu. V roku 1989 sa komunistický kolos, silnejší a sebavedomejší než poznáme z našej reality, začína otriasať. Nespokojnosť ľudí s nadvládou Moskvy narastá, nádej na zmenu strieda apatia a ako sa blíži kritický november '89, sa ľudia ocitajú medzi kladivom a nákovou síl, ktoré nemajú šancu ovládať.
Medzi obyčajnými ľuďmi žijú aj bytosti, ktoré kráčajú za hranicou reality, a hoci sa snažia udržať svoje svety oddelené, nie vždy je to možné. Blíži sa November a oni sa musia rozhodnúť, ako zareagujú na spoločenské udalosti. Režim totiž uťahuje slučku rovnako okolo obyčajných, aj nadprirodzených obyvateľov republiky.
Mala revolúcia v novembri 1989 nejaký kľúčový okamih? Nakoľko bol dôležitý? Mala by revolúcia rovnaký priebeh, aj keby sa neudial? Štvrtá poviedka z antológie Iná nežná.
Rutina života. Opakované vstávanie, práca, priatelia... Nič sa nemení, všetko ostáva rovnaké. Zmena je v nedohľadne. Ale prečo vlastne? Tretia poviedka z antológie Iná nežná.
Známe osobnosti dejín Novembra 1989 sa v ďalšej poviedke z nášho online zborníka Iná Nežná stretávajú s novým osudom. Žáner alternatívnej histórie naplno ožíva v hádankách pre čitateľa a zároveň odkrýva časti známej reálnej histórie.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako by vyzeral pád komunizmu, ak by pár ľudí neudržalo nervy na uzde? Aká je tenká hranica medzi Nežnou revolúciou a krvavým masakrom? Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie sa v tejto poviedke sa pokúsime na tieto otázky odpovedať.
Čo ak by sa udalosti roku 1989 uberali iným smerom? Alebo by boj prebiehal inak? Alternatívna história je jedným zo žánrov fantastiky, na ktorom stavia aj nová slovenská zbierka poviedok k 30. výročiu Nežnej revolúcie.