Čo bolo na dne rybníka
PNP
„Vy viete, čo sa stane. Nemusím vám nič vysvetľovať. Tá stará známa pesnička, každý rok. Nie je to jednoduché, nehovorím. Ani vám nechcem nahovoriť, že sa s tým máte zmieriť. Len zvážte, čo všetko ste za to ochotní obetovať.“
Kapry mĺkvo hľadeli z bahna na starejšieho. Réčkovi v duchu stále doznievali jeho slová: Nie je to jednoduché... V jeho hlave však zneli trochu inak: Nie je to nemožné.
„Spravíme to!“ povedal nahlas. „Spravíme! Ako dlho to ešte budeme znášať? Spravíme to raz a už nikdy viac nebudeme musieť! Uvidíte! Vyjde to! A zachránime Makoša!“
Zachránime Makoša! šírilo sa rybníkom ako zaklínadlo, ako magické slová, ktoré všetkým rybám pričarovali odvahu. Makoš bude žiť! A nie len on! Už žiaden kapor na Vianoce nezomrie. Nikdy.
≤≥
Makoš plával vo vani už skoro deň. Po prvotnom strachu musel priznať, že mu tam vôbec nebolo zle. S kŕmením to síce nebolo ružové, voda bola tiež čistejšia, ako by mu bolo milé, ale na druhej strane videl veci, o akých sa mu ani nesnívalo. Ľudia, ľudia boli čarovní! Fascinujúci, geniálni! Vedel, prečo je tu, vedel, čo s ním zamýšľajú, ale vôkol neho bolo toľko fantastických vecí a obrazov, že sa nad tým ani nestihol pozastaviť. A jeden z nich sa s ním spriatelil. Volali ho Jurko.
„Ďurko, ale už prestaň! Nestrkaj tam furt tie ruky!“
Jurko sa mykol a vytiahol ruku z vane. Práve kaprovi vymýšľal meno, ale chcel, aby bolo parádne, tak to nechcel uponáhľať. A ani nemusel – keď rodičom rozprával o „kaprovi“, bolo jasné, že nemyslí ich mačku Lucu.
„Počkaj tu, kapor. Idem na obed. Máš rád sekanú? Skúsim ti doniesť,“ sľúbil šeptom. „Alebo radšej knedlík? Niečo ti donesiem. Sľubujem, že z teba neurobíme večeru. Ani vianočnú, ani žiadnu inú. Ja si ťa nechám. Ja ich nejako prehovorím.“
Makoš mu síce nerozumel ani ň, ale vedel, že mu v tej zvrátenej ľudskej reči práve sľúbil, že budú priateľmi.
≤≥
„Našiel som ho!“ signalizoval Réčko ostatným cez celý rybník. „Bóže, ten ale vyzerá!“
A veruže vyzeral! Mŕtve telo hnilo vo vode už pár týždňov, zatiaľ čo sa jeho handry hmýrili vo vode okolo neho. Chlapík šiel na Mikuláša vinšovať, trochu to prehnal a keď sa opitý potácal okolo rybníka, zakopol a ľupol do vody. A tam aj ostal.
Kapry vytvorili okolo mŕtvoly kruh. Na hladine sa roztancovali kruhy, voda vibrovali pod náporom zaklínadiel. Ryby šepkali, spievali, kričali, ako sa to ešte v čase, aký by si mohol ktorýkoľvek kapor pamätať, nestalo.
Napokon nastalo ticho, zavesené na koniec nedokončenej vety. Húf sa zahľadel na starejšieho, aby dokončil zaklínadlo.
„Ste si istí, že to chcete urobiť? Nevadia vám toľké ľudské obete?“ opýtal sa ich.
„Im nevadia naše obete, my nebudeme prihliadať na nich,“ odvetil Makoš pevne. Ryby ho podporili ráznym mlčaním.
Starejší si vzdychol. „Dobre teda.“ Padlo posledné, znesväcujúco posvätné slovo tajného rybieho jazyka. Mŕtvola sa zatriasla. Potom znovu. Kostnaté prsty sa zaryli do bahna, nohy sa odrazili od dna. Svet sa zachvel.
Pomstiteľ kaprov povstal.
≤≥
„Jurko, zasa sa hráš s tou rybou?“
Jurko mlčal. Hral sa s tou rybou.
„Ale migaj si umyť ruky, však ešte dačo chytíš, nevidíš, aká je špinavá?“
Bola to pravda, voda vo vani sa k Makošovej spokojnosti za posledné hodiny naozaj viditeľne zakalila. Jurko si utrel prsty do nohavíc, akoby si až teraz všimol, že sú mokré.
„Poď pozerať telku! Ide Mrázik!“ volala ho mama.
„Mami, ja som na wecku!“ zaklamal.
Vtom ktosi pri dverách zazvonil.
„Otvor!“ zahulákal oco.
„Na wecku!“ zopakoval Jurko.
Ozvalo sa otcovo šomranie a šuchtavé kroky všetkých papúč.
„Na Vianoce chodia po domoch len bosorky!“ snažila sa mama prekryť vtipom nepríjemný pocit z návštevy. Nefungovalo to.
„Dobrý!“ počul Jurko znova otcov hlas, keď opatrne strkal prsty znovu do vody, aby pohladkal kapra. „A čo vy... Čo sa vám stalo? Marika, on... óóóón! ÁÁÁÁÁÁÁÁ!“
Otec strašne zjačal, čosi ťažké spadlo a niečo krehké sa rozbilo. Nastalo ticho, náhle, nepríjemné. Jurko si už potom nevedel vybaviť, čo uvidel ako prvé – otca ležiaceho na zemi v kaluži krvi, mamu, ako stojí medzi dvermi obývačky biela ako krieda, alebo obživlú mŕtvolu v mikulášskom kostýme.
Strih obraz sa znovu zmenil, na zemi leží mama i otec. Monštrum je v kuchyni, otvára poličky. Kapor šepkajúci čosi v jazyku, akému nerozumie. Akému nikto nerozumie, veď ryby nerozprávajú. Všetko rovnako čudné, všetko rovnako nepravdepodobné.
Jurko hľadel na vraha celú večnosť. Do pamäte sa mu vtlačil každý detail jeho tváre, každý chýbajúci centimeter mäsa, pleť neurčitej farby, smutno červené zdrapy šiat. Kostnaté prsty zvierajúce dva hrnčeky. Bol iba divák, nevládal sa ani pohnúť, iba z diaľky sledoval, ako sa obluda s hrnčekmi približuje k jeho nebohým rodičom. Po jednom im priložil hrnčeky k spánkom. Akási farebná, žiarivá iskra vyletela z bezduchých tiel a vletela do hrnčekov. Potom zhasla.
Oči mŕtvoly zabodnuté do tých jeho. Jurko tam stál tak dlho, že za ten čas musel dospieť, isto sa to stalo.
„Čo urobíš so mnou?“ opýtal sa. „Mám obľúbený hrnček. Ten so Scooby Doo, ak chceš niekam strčiť moju dušičku, daj ju tam.“
Vycivená tvár sa usmiala neexistujúcimi perami. Potom sa priblížila a vtisla mu rúk oba hrnčeky. „Nie,“ povedala mŕtvola. „Nie. Mŕtvi nerozprávajú. A ty, ty to musíš všetkým porozprávať.“
≤≥
„Makoš? Makoš, čo blbneš? Kde si? Celý húf ťa hľadá!“ karhal ho Réčko. Bolo znovu okolo Vianoc, ubehol rok, rok, ktorého sa Makoš vôbec nemusel dožiť. Tento rok ale žiaden kapor z rybníka nezmizol. Naopak, jeden obyvateľ pribudol. Ale ten bol mŕtvy.
Telo ľudského chlapca ležalo na dne rybníka a Makoš si o neho smutne otieral chvost.
„Čo tu strašíš? Je tam toho, tak sa tu zase jeden z nich hodil.“
„Ale veď nás už nejedia,“ vzdychol si Makoš smutne.
„No nejedia, no,“ mykol Réčko chvostom. „A ako hladko to šlo. Starejší sa bál, že budeme musieť priniesť priveľkú obetu, no nakoniec nás to nič nestálo.“
„Nič,“ zašomral Makoš a naposledy sa obtrel o starého kamaráta. „Vôbec nič.“
B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov.
Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku
Diskusia
Aleš Horváth
Na môj vkus až moc depresívne. Ale za hodinu toto dať, klobúk dole.
Akurát jedna logická vec: myslím si že, ktorýkoľvek člen rodiny by prežil, tak by mu neverili. buď by sa to muselo udiať verejne alebo viacerým rodinám. A obyčajne sa zvyknem samého seba pýtať, prečo zrovna táto rodina a nie napríklad ich susedia - kapra totiž nemali len títo.
A faktickú z tohtoročného predaja kaprov pred jedným supermarketom: chlapík po zaplatení kapra ovalil, takže takýmto spôsobom by akákoľvek iniciatíva kaprov bola zbytočná.
30.12.2019
Na môj vkus až moc depresívne. Ale za hodinu toto dať, klobúk dole.
Akurát jedna logická vec: myslím si že, ktorýkoľvek člen rodiny by prežil, tak by mu neverili. buď by sa to muselo udiať verejne alebo viacerým rodinám. A obyčajne sa zvyknem samého seba pýtať, prečo zrovna táto rodina a nie napríklad ich susedia - kapra totiž nemali len títo.
A faktickú z tohtoročného predaja kaprov pred jedným supermarketom: chlapík po zaplatení kapra ovalil, takže takýmto spôsobom by akákoľvek iniciatíva kaprov bola zbytočná.
30.12.2019