Milujem leto.

Leto, keď horúca dlažba sála svoj horúci dych na chodidlá chodcov.

Leto, keď ulice sú zaplnené ľuďmi.

Leto, keď cítiť vôňu rozpáleného asfaltu po prejazde polievacieho auta. Určite poznáte tú vôňu.

Milujem leto. Leto presne také, ako má byť. Nádherné a horúce.

Milujem aj toto mesto. Nazvime ho "Moje mesto". Moje SunSunCity. Mesto, v ktorom žijem už roky. Moji rodičia sa sem prisťahovali, keď som ešte nebol na svete.

Je to už veľa rokov.

Žijem si tu svoj krásny, bezstarostný a pohodlný život.

A čo za to? Nič zvláštne. Len pár hodín denne poskytujem moje myšlienky, predstavy, túžby a sny firme Cyb Technology. Nič viac, len môj mozog, moje Ja.

Robí to tak väčšina ľudí v tomto meste. V našom nádhernom SunSunCity. V meste, kde mi nič nechýba. Som tu jednoducho doma.

Žijem tu a mám úplný pocit voľnosti.

Mesto nie je veľké. Len niekoľko hlavných ulíc, budovy roztrúsené po okrajoch parkov, bytové štvrte, relaxačné centrá a pokútne obchody s bižutériou.

A toto všetko sa spája do srdca mesta. Do námestia s fontánou, kde život pulzuje dvadsaťštyri hodín denne.

A obrazovky visiace na stenách domov nás presviedčajú o nemožnosti byť šťastnejší ako sme!!!!

Život v tomto meste je nádherný. Niekedy viac, niekedy menej, ale stále nádherný.

Rovnako ako v iné dni sedím v malej kaviarni na kraji námestia. Je neskoré popoludnie a odraz slnka sa vlní v jemnej vodnej hmle fontány.

Zvuk bubnov a klarinetu je úplne nevtieravý.

Jemná vôňa kávy a dotyk prstov na bielom porceláne patrí k mojim koloritom večera.

S úsmevom sa pozerám na náprotivnú stranu ulice. Sofia, dievča s tými najkrajšími copmi v celom meste, upravuje šaty na figuríne vo výklade. Končí v obchode podvečer. Palcom a malíčkom mi naznačí, že jej mám volať. Šesť prstov, áno rozumiem, volať o šiestej. Pravdepodobne žiadne prekvapenie, zmrzlina, kino, pizza, možno pár dotykov rúk.

Sedím a čas plynie. Hľadím na siluetu mesta trochu sa strácajúcu v oranžovom opare blížiaceho sa večera.

Ďaleko za poslednými domami sa týči trochu neforemný kopec. Zelený. Zelená tráva, niekoľko stromov. Budova z obdobia šľachtických rodov je posadená trochu nakrivo, akoby niekto náhodne odhodil dlažobnú kocku. Ešte nikdy som tam nebol. Niečo neuchopiteľné ma láka vkročiť do tej budovy. A prečo nie teraz? Keď sa poponáhľam, určite to ešte stihnem. A potom stretnutie so Sofiou.

Ani neviem ako, ale kráčam ulicou smerom ku kopcu, k malému kaštieľu. Týči sa ako maják, čo ma poháňa vpred.

Kráčam.

Kráčam trochu rýchlejšie ako obvykle.

Kráčam a kopec sa vôbec nepribližuje. Kaštieľ akoby sa mi len smial. Jeho okná, vstupné dvere, jelše na priečelí mám stále nadohľad.

Kráčam vytrvalo, skoro bežím v očakávaní. Kaštieľ, ako magnet, mám stále pred očami.

Nevšímam si veľmi okolie, kľučkujem medzi ľuďmi.

Kráčam ďalej...

Kráčam stále smerom ku kopcu, ku kaštieľu.

Kráčam a obchádzam skupinu sediacich bubeníkov.

Ulica sa trochu rozširuje. Trochu viac. Rozširuje sa do námestia. Sofia mi zakýva a spýtavým pohľadom naznačuje otázku, či je všetko v poriadku. Plač klarinetu sa mi zareže do mozgu.

Áno , všetko je v úplnom poriadku. Stojím na námestí. Na námestí z ktorého som odišiel. Ďaleko za poslednými domami je kopec so šľachtickým sídlom. Usmejem sa na Sofiu.

Je leto. Je presne také, ako ho milujem. Nekompromisné, bez možnosti úniku. Sedím na námestí. Naučil som sa mať toto mesto rád.

Už viem, prečo nikdy nikto z mesta neodišiel!!!! Z nášho SunSunCity.

Lebo je tu nádherne!!!!

V lete je tu naozaj nádherne.