Na Dušičky večer vyzerá cintorín priam magicky. Stovky chvejúcich sa pestrofarebných plamienkov vnášajú do noci svetlo a do duše pokoj.

Teraz je už ale desiateho novembra. Sviečky dávno zhasli, ostali po nich len neforemné, sivasté guče roztopeného vosku. Po chodníku sa tu i tam povaľujú črepiny z kahancov, ktoré prevrhli túlavé mačky.

A hlavne je tma. Čiernočierna tma ako v rohu. Miesi sa po škárach a kútoch, plazí pomedzi hroby, všetko sa snaží zhltnúť.

Bum! Tresk! Bác!

„Au! Doriti!“

„Pssst!“

„Ale pssst! Choď dakam! Kto nás tu už len začuje? A zasvieť konečne, nech sa neprizabijeme skôr, než to vybavíme.“

Lúč svetla pretne noc a vyloví z nej dlhé, pokrútené tiene stromov a náhrobkov. Pochádza z vreckovej baterky v ruke nízkeho, zavalitého mužíka. Druhý, vysoký a vychrtlý, sa pomaly zbiera zo zeme a šúcha si boľavý zadok.

Medzi oboma mužmi leží veľké, čierne vrece.

Sme na cintoríne, a tak zrejme tipujete, že tam majú mŕtvolu, ale nie... Pretože vtom sa vnútri čosi pomechrí.

Nízky chlapík, ten s baterkou, v panike uskočí o päť krokov vzad. Vysoký, ten s narazeným zadkom, naproti tomu so stoickým pokojom pristúpi bližšie a niekoľkokrát do vreca kopne.

Čokoľvek tam majú, ešte to žije!

„Neboj sa, z nosa ti neodhryzne,“ obráti sa vysoký na parťáka. „Poď, pomôž mi s ním!“

Spoločnými silami ťažký náklad doteperia až ku dverám starobylej rodinnej hrobky.

Vnútri ich privítajú pavučiny a rad rakiev, prastarých i novších. Všetky vyzerajú, že ich obyvatelia odpočívajú v pokoji, len jedna, v strede, má odchýlené veko.

„Tam!“

Horko-ťažko šmaria vrece do rakvy, vystlanej kedysi bielou, no teraz už sivou, na mnohých miestach potrhanou látkou.

„A je...“ Skôr ako vysoký dopovie názov rozprávky o dvoch neschopných kutiloch, vrece sa opäť pohne. No nie tak v takej bezmocnej, nesystematickej snahe dostať sa von ako predtým. Pomalšie, plynulejšie, cieľavedomejšie. V čiernom igelite sa objaví desať malých dierok, cez ktoré na svet vykuknú dlhé špinavé pazúry.

„Ten hajzel si uvoľnil ruky! Rýchlo, zavrime to!“ súri vodca dvojčlennej svorky svojho vydesenejšieho kolegu.

Kým sa im podarí vrátiť ťažké veko z rokmi skúšaného, no stále pevného dubového dreva na miesto, z vreca už trčí aj tvár. Bledá ako sneh, bezvlasá, so žiariacimi červenými očami a ostrými tesákmi posiatymi fľakmi od zaschnutej krvi.

Upír má neuveriteľnú silu, aj zavretá rakva sa poriadne natriasa. Príšera vnútri pridusene škrečí a škrečí aj tučný mužíček.

„Nič to, Joži, nepanikár. Pekne si na to sadni, nech sa nám nevyklube, kým to zatlčiem.“

Váha vypaseného tela upírovu snahu spomalí, no nezastaví. Upír rakvou stále lomcuje, až sa Jožovi brucho natriasa.

„Neboj, už len zatĺcť. Strieborné klince strýčka Alfonza udržia, kým mu dáme spraviť poriadnu novú kryptu. Už veru nepríde na návštevu... Kde ich mám?“

Chlapík prehľadá najprv vrecká bundy, potom i nohavíc. Čím dlhšie klince nenachádza, tým bledší odtieň nadobúda jeho tvár.

„Čo?“ zafučí jeho bratanec, z posledných síl sa snažiaci udržať zupíreného prastrýka pod pokličkou.

„Asi som ich zabudol... na kuchynskom stole.“

Keď to vysloví, Jožo sa po poslednom náraze zvnútra skotúľa z truhly.

Cesta je voľná. Už štrnásť rokov nebohý strýko Alfonz si pri pohľade na svojich potomkov maškrtne prejde špičkou jazyka po tesákoch.